Ivan F komentáře u knih
Túto vtákovinu mi pribalili k poslednej knižnej objednávke zdarma. Určite vedeli, čo robili, pretože tento grc je z môjho pohľadu nepredajný. Všetko negatívne a vytýkané tomuto dielu je v komentároch ostatných, čo to čítali.
To, že je to brak, to mi nevadí, avšak aj brak by mal mať nejaké kvality, lenže tu som žiadne nenašiel. Za mňa škoda času čitateľa a takisto škoda papiera. Našťastie sa papier dá spoľahlivo recyklovať.
Starý dobrý Ewan Hunter nám čitateľom a mňa nevynímajúc, prináša vždy poctivú dávku krimi, šmrncnutú (teda teraz v roku 2020) akýmsi oparom starých dobrých čias, ktoré sú nenávratne preč. Autorovi znovu stačí cca 160 strán textu, aby rozohral a ukončil príbeh, okorenil ho notnou dávkou svojského humoru a pridal pár krásnych a trefných prirovnaní o meste Isola. Ewan ma svojím krátkym príbehom potešil, avšak v rámci žánru a s úctou k jeho najlepším dielam, je to v sumáre na poctivé štyri krimi hviezdičky.
Príbeh sa číta ľahko, svižne, avšak je to mišmaš nadpriemerného rozprávania (Malajzia) a červenej knižnice (Austrália) zmixovanej s Tess McGillovou z filmu Working girl (Podnikavá dívka) - to bolo naozaj na smiech a zrazilo to príbeh na kolená. Okej, príbeh nie je vymyslený, má reálny základ ako píše autor v závere knihy, ale čo je skutočnosť a čo autorova fantázia, je ľahko posúdiť. Ako celok ma kniha ani nesklamala, ani nepotešila, skončilo to tak nejako nerozhodne.
Znovu som sa stretol s mojím starým známym Arthurom. Vždy si podáme ruky (stránky) a príjemne pokecáme (rozpráva on, ja len počúvam, teda čítam). Ako vždy to bolo stretnutie príjemné, hoci sme už mali lepšie rozhovory (monológy). Nebol to najlepší príbeh od Arthura, to vôbec nie, skôr taký priemer, ale tak príjemne podaný (čítavý), že nakoniec si tie štyri hviezdičky zaslúži. Koniec koncov, téma stretnutia ľudstva s inou inteligenciu vždy rezonovala a rezonovať bude a to nielen v literatúre. Stačí len zapojiť predstavivosť a nechať fantáziu, nech nás sprevádza na ceste za neznámym.
Rok 2019 som skončil so slovenskou knihou v rukách a pokojne a v dobrom rozpoložení konštatujem, že som spokojný. Presne takto si predstavujem detektívku (hoci slovo detektív v stredoveku neexistovalo), rýchlo sa posúvajúci dej do pomerne prekvapujúceho rozuzlenia, žiadne hluché miesta a najmä príjemný stranový rozsah, nie ako tlstopisy zo severu Európy.
Postavy som si pomerne obľúbil a čakám, ako sa budú vyvíjať ďalej, predsa len sa ich charaktery musia rozvinúť z pomernej plochosti prvého dielu. To, že je v knihe pomerne veľa opisov brutality a nesmiernej krutosti, to nejako k stredoveku patrí, ľudský život vtedy (vlastne ani dnes) nemal ktovieakú cenu. No a zasadenie príbehu do Banskej Štiavnice mi vyslovene ulahodilo, párkrát som tam bol, trošku sa mi povynárali spomienky na mestečko, hoci v stredoveku Štiavnica vyzerala (a voňala, vlastne smrdela) inak.
Dlhšiu dobu som si dával pauzu od prečítania tejto knihy, než som napísal komentár. Prečo? Pretože tá facka, ktorú čitateľ (primárne slovenský) dostane, je zaslúžená a treba ju predýchať. Cez postavu mentálne zaostalého rozprávača, ktorý si našiel čas napísať knihu, lebo má na káre rozbité spätné zrkadlo a potrvá, než mu ho opravia, nám pani spisovateľka nastavila literárne zrkadlo, aby sa doň každý Slovák pozrel. A v mnohom zo Samkovho rozprávania sa spoznáme. Pretože tak, ako je to napísané, to u nás chodilo a v mnohom to stále chodí - nemáme radi Maďarov, cigánov, buzerantov a vlastne všetkých, ktorí nám nejakým spôsobom v minulosti ublížili. Keď povieme nahlas, že ich nemáme radi, tak sme označení za všelikoho. Ak to však povie literárna postava, ešte k tomu duchom zaostalá, tak je to v poriadku, veď on nevie o čom rozpráva. Ale my ostatní to vieme, ale nahlas to nepovieme, len si to myslíme a mlčíme, lebo pravda je niekedy nekorektná so smerovaním pod vlajkou s dvanástimi hviezdičkami. Pani spisovateľke je to však jasné, ako to v Komárne (a na Slovensku) chodí. V mnohom sa to hodí aj na Čechy, rozdiely však nie sú veľké.
Moje druhé stretnutie s Artom dopadlo o trošku lepšie, ako v prípade knihy "Autobus samovrahov". Ono všetky Artove knihy budú asi na jedno kopyto a humor v nich je pomerne slaboduchý, tzn. kniha viac poteší čitateľov, ktorí si chcú oddýchnuť po náročnom dni, ako aj tých, ktorí sa nachádzajú na ľavej strane inteligenčnej krivky. Príbeh o vdove Ravaskovej je oddychovým čítaním, ktoré je síce strelené, ale nie zas príliš. Niektorí čitatelia sa sťažujú, že je to slabý odvar "Storočného starčeka, ktorý ...", ale to nie je pravda. Vdova Ravasková tu bola skôr a "Storočný starček" je vlastne bujón - čiže vývar bez vody. No a to, že v tejto útlej knižočke opäť príde nejaké zviera o život (vlastne je ich viac), tak to je už takým fínskym literárnym poznávacím znakom.
Kniha je napísaná tak, aby zaujala najmä vekovú kategóriu druhého stupňa základnej školy a tak k nej aj treba pristupovať. Jazyk, spracovanie, trochu naivnej sladkosti prvej lásky (klišé, ku komu Pamela vzplanie láskou, si autorka mohla odpustiť), to všetko je presne zacielené na túto skupinu. Cieľom rozprávania je podľa mňa to, aby autorka otvorila pubišom oči, poukázala, že výsmešnosťami sa nič nevyrieši a že existujú medzi tínedžermi aj pomerne rozhľadené osobnosti, ktoré idú proti davu a stádovému efektu. Pre zvyšných ľudí, ktorí majú skúsenosť s nejakým autistom, kniha neprináša nič nové. Silnou stránkou knihy je jej výtvarné spracovanie, to sa skutočne nadmieru vydarilo.
Trochu som váhal, ako ohodnotiť knihu, výsledok je u mňa niekde na 3,5 bodu, tentoraz zaokrúhleného smerom dolu :-), preto tri hviezdičky.
V komentároch čítam, že mnoho ľudí má nejaký problém s autorom knihy pánom Mackom. Nuž, ku mne osobne sa o ňom nič nedostalo a preto mám výhodu čistého štítu a žiadnu predpojatosť. Čiže, v globále sa mi pokračovanie páčilo, autor poctivo dodržuje Jirotkov štýl (a že si k tomu požičiava celé vety z originálu, tým ma len utvrdzuje v tom, že mu na dodržaní štýlu záleží), len by v knihe mohlo byť viac originality. Áno, v komentároch predo mnou je mnoho popísaného o tom, čím sa autor inšpiroval a presne s tým som sa ani ja nestotožnil, nakoľko som čítal stokrát ohraný vtip a to mi na knihe najviac vadilo. To, že je kniha len zmesou na seba nenadväzujúcich príbehov, ktoré nedržia jednu dejovú líniu, to mi nevadilo. Ani to, že Saturnin je majster vo všetkom. Skrátka a dobre, pokračovanie mohlo dopadnúť omnoho horšie - našťastie tomu tak nie je.
Mám veľmi rozporuplné dojmy z tejto poviedkovej zbierky. Kvalita jednotlivých poviedok je prudko kolísavá, od super peciek, ako sú Chladné rovnice, Báječný Fahrenheit alebo Hrom a růže, až po takmer nečitateľné hlúposti, ako sú Hra na krysu a draka alebo Kritický faktor. Svetlým bodom zbierky sú komentáre k jednotlivým autorom a zoznam vydaných diel v prekladoch, platných k roku 1994, čo síce už je nejaký ten rok, ale ako základ je to fajn.
Čítal som už rôzne hovadiny, ale táto kniha je extra trieda. Nerozumiem z akého dôvodu túto knihu zaradil časopis Locus medzi "Nejlepší Sci-Fi romány 20. století", to musí byť skrátka a dobre omyl. Jednoducho je celý román znôška extra kravín skombinovaných s prekombinovanosťou, des a hrôza. Okrem toho som mal pocit, že kniha nemá 300 strán, ale najmenej 500. Celkovo je to rozťahané, nudné, nezaujímavé a ploché. Toto sa naozaj nepodarilo. Mne sa však v komentári vyskytli štyri slová s písmenkom ô, no a keď ich počet odrátam od čísla päť, tak mi zostane jedna hviezdička - odpad táto kniha nie je, no nemá k nemu ďaleko.
To, čo robí knihu zaujímavou, nie je jej obsah a ani príbeh. Je to jazyk, akým je napísaná - ľudový, metaforický, slovotvorný, žargónový. To sa mi na knihe páčilo, ale úprimne, druhýkrát by som ju už nečítal. Za jazyk a hru s ním dávam štyri hviezdičky, príbeh nehodnotím, nezaujal ma.
Mal som pocit, akoby som čítal slabšieho Londona. Reálie tie isté, len príbeh je typicky verneovsky čierno-biely. Preto mám rád návraty do naivity, ktoré sú charakteristickou črtou Julesovej tvorby. Vždy si pri jeho knihách oddýchnem a to si skutočne považujem. Čo sa týka Zlatej sopky, čakal som niečo iné, než som v príbehu dostal. Milo ma prekvapila prostredie, zápletka, ako aj stručnosť deja, dvesto strán a je vymaľované. Pre mňa pohodové čítanie, ktoré mi prinieslo oddych a návrat do naivity detstva.
Krásne, Melancholické, Dojemné. V každej strofe tragédia ukrytá je.
Vždy, keď sa mi dostane do rúk nejaká kniha od A. C. Clarkea, tak mám pocit, akoby som vítal starého známeho, s ktorým sa dobre cítim. Presne tak je to aj s touto krátkou knihou niekde z polovice 50tych rokov minulého storočia - stretol som sa so s dlhoročným priateľom. Až na pár technologických zastaraností, je kniha svieža myšlienkou a príbeh by sa kľudne mohol niekedy v budúcnosti odohrať. Nie je to vrcholné Clarkeovo dielo, to vôbec nie, ale čítať sa dá. Kto hľadá klasické sci-fi bez siahodlhých technických popisov (hoci tam sú), touto novelou rozhodne neprehlúpi.
Tak toto bolo niečo úžasné. Pre mňa osobne najlepšia Poirotovka (prečítal som ich cca osemnásť) a možno aj najlepšia knihy od A.Ch. (ani černoškovia a ani prasiatka neboli lepšie) s výbornou a perfektne vygradovanou ťaživou atmosférou. Je cítiť, že Christie pomaly, ale isto dosahovala spisovateľský vrchol, je to badať najmä na literárnom štýle. A znova je to napísané bez zbytočných brutalít a detailných opisov mŕtvol atď. Hodnoteniu neuberiem ani jednu hviezdičku, hoci kto bol vrah som uhádol vďaka vete "Simon miluje mňa... a ja jeho..." Len som nevedel prísť na to, ako bol zločin spáchaný.
"Je ti jasné, že ju treba zabiť?" - touto vetou sa začína detektívny príbeh Schôdzka so smrťou. Jasné mi to bolo až potom, ako som si prečítal opis mamá Boynton - tak odporne nepríjemnú osobu som v knihe nemal od "Spolčení hlupců". Že si o smrť koledovala, o tom niet pochýb. V podstate som sa nevedel dočkať, kedy ju už niekto znesie zo sveta a vopred mal/a vrah/yňa u mňa odpustené. Príbeh je typicky Christieovský a nie je mu v rámci žánru čo vytknúť, avšak Agatha má lepšie napísané knihy. Po prečítaní mi je jasné, že mamá Boynton bolo treba zabiť.
Maximálna spokojnosť s prvým dielom 3x Hercule Poirot. Všetky tri príbehy majú spoločného menovateľa a tým je exotika orientu. Neopakovateľná atmosféra, žiadna zbytočná brutalita, potoky krvi, detaily mŕtvol, snaha za každú cenu šokovať - nič z toho v knihe nie je prítomné. Len taká starosvetskosť, ktorá mi v poslednom čase lahodí, priam prýšti z každej strany tohto prvého súborného zväzku. Za mňa (ako aj za skutočne podarenú obálku, formát knihy a nezameniteľnú vôňu novej knihy) dávam plný počet, pretože viem, že ak sa ku knihe niekedy v budúcnosti vrátim, tak nebudem sklamaný.
Ďalšia klasická detektívka s Hercule Poirotom, ktorá je však písaná z pohľadu ženy. Táto zmena mi prišla výborná, nakoľko po prečítaní niekoľkých príbehov s HP (a nie je to Harry Potter, hm) je to osviežujúce. Príbeh výborný, atmosféra tiesnivá, lokácia interesantná. Čo viac si priať? V podstate nič, pretože aj keď je čitateľovi jasné, že páchateľ bude ten, ktorý to nijakovsky nemohol byť, tak rozuzlenie je prekvapujúce. Čo mi najviac na starých detektívkach sedí, je to, že aj bez zbytočných popisov brutalít, snahe šokovať za každú cenu a na malom počte strán sa čitateľ doslova "napasie" všetkého vyššie zmieneného.
Dostalo sa mi do ruky vydanie z roku 1986 a keďže som už o tejto knihe počul (chválospevy), rozhodol som sa si ju prečítať. Chyba lávky. Chválospevy sa postupným odkrývaním jednotlivých poviedok ukázali ako (silno) neopodstatnené. Až na pár vynikajúcich poviedok, ako je A,B,C alebo Ako sme slávili svátek matek alebo Šestapadesátka je mi Leacockov humor vzdialený a už zajtra zabudnem o čom zvyšné poviedky boli. Vlastne už teraz si niektoré nepamätám, niekam sa vytratili v priebehu čítania a to je len pár dní. Na to, že je kniha pomerne krátka, tak mi trvalo nepomerne dlho ju prečítať - jednoducho ma nezaujala. Naopak, Leacock mi pohladil (čitateľskú) dušu svojím (literárnym) štýlom a určite aj prekladateľ si dal záležať.