Ivan Kučera komentáře u knih

Som rád, že ma Graham neotravuje tupým tínedžerským slasherom z lesa, je "dospelý" a vážny, ale napriek tomu žiaľ nemôžem povedať, že by si ma tým nejak extra získal na svoju stranu. Najskôr som sa na Lesního ducha kruto tešil a keď som sa doňho začítal, tak to vôbec nebolo zlé, je to ostatne Graham. Postupne sa však nanešťastie dostavila mierna nudia... a následne to dostalo grády... aby to o pár strán opäť upadlo do letargického stavu miernej monotónnosti. Postavy šli mimo mňa, nechávali ma ľahostajným. Zápletka sa raz za čas rozhýbe, nejeden raz však stagnuje a prešľapuje z miesta na miesto. Lesná atmosféra pekná, ale napr. v zrovnaní s drsňákom Adamom Nevillom jej k dokonalosti predsa len čo-to chýbalo. Naopak, páčilo sa mi ekologické posolstvo a obracanie sa k tomu súvisiacemu folk hororu. Skvelý vizuál (obálka, slučka na každej strane).

13 21.12.2023

Wow! Keby to nebolo čierno-biele a nečítalo sa to odzadu, ani by mnohým nenapadlo, že je to manga. Ono je to samozrejme jedno, uvádzam to len ako zaujímavosť. Je to hlavne geniálne mrazivý a nepríjemný sci-fi horor a je úplne fuk, či je to manga, či to nie je manga alebo je to jablko s hruškami. Kresba je ale skutočne (ako ostatne uvádza aj sama CREW na obálke) značným spôsobom západná, na čom má akiste podiel i to, že dej nie je umiestnený do Ázie a postavy sú Američania. Nevraviac o tom, že to u nás vychádza v pevnej väzbe, čo je na mangu skutočne novinka. V prvom rade je však intenzívna a podarilo sa jej majstrovsky zachytiť, že obyčajný človek je ničím v porovnaní s ozrutnými polárnymi veľhorami a zasneženými pláňami ťahajúcimi sa kam až ľudské oko dovidí (a ešte o stovky kilometrov ďalej). Lietadielko letiace nad ozrutnou oblasťou pôsobí ako hračkárske lietadielko. Lovecrafta zbožňujem, ale faktom, je, že občas sa rád topil v prehnane detailných opisov a absencia dialógov a výrazných postáv tomu tiež nepomohla. Japonský scenárista a zároveň ilustrátor Gó Tanabe toto všetko odstránil a zadaptoval Lovercraftov (asi najslávnejší) text atraktívne a živo, s množstvom sympatických postáv, ktoré síce nedisponujú bohvieako hlbokou, ehm, hĺbkou, ale sú to sympaťáci a držíte im palce, lebo viete, že sú to muži rozumu a vedy, skúsení a chladnokrvní. Ani oni však nemajú šancu so zdravým rozumom prežiť stret s čímsi animálnym, absurdným, a nepredstaviteľným. Úchvatná kresba, dokonalá výprava, nekonečné snežné pláne a mrazivé hory ukrývajúce obludné tajomstvá. Za mňa absolútna spokojnosť, fakt neviem, prečo by som tomu mal dať len 4*.

13 12.07.2023

Pecka. Skvelý folk horor. Nechápem, prečo u nás nevychádza ročne aspoň desať podobných kníh. Veď naše končiny sú na rozprávanie podobných príbehov doslova ako stvorené. Tá ľudová temnota je v nás, či sa nám to páči alebo nie dedíme ju po svojich predkoch, ktorí kedysi žili v domoch pri lesoch a v tých lesoch sa dialo vskutku všeličo. Nelly Černohorská prišla s razantne napísanou novelou o jednej dedine a jednej čarodejnici. Dôraz kladie na atmosféru, postavy, vzťahy a v neposlednom na skvelé dialógy. Skvelé, "živé" dialógy vie žiaľ písať len veľmi málo českých a slovenských spisovateľov. Čo ma ale fakt zaskočilo, to boli balady, ktoré tvoria druhú polovicu knihy. Obvykle podobné literárne útvary preskakujem, proste na rovinu hovorím, že mi čítanie básní atď. nič nedáva, som v tomto skrátka primitívny barbar. Ale Nelline balady sú parádne a úchvatné, zhltol som ich ako malinu a nevedel som sa od nich odtrhnúť, čo pri mojej antipatii k básňam atď. považujem ozaj za učinený zázrak.

13 03.04.2023

(SPOILER) Nečítajte si anotáciu a rovno sa začítajte do tejto útlej a i vďaka tomu svižnej knihy. Niektorí autori ale píšu tak príšerne, že u nich sú rozvláčne aj dve strany. Kealan Patrick Burke medzi nich nepatrí. Áno, Kyselé bonbony (TO je názov) sú fakt skromná knižočka, v Golden Dog ostatne vychádza v edícii Zrnka temnoty, takže nemá ani sto strán. Nízky počet strán však rozhodne nie je jediný dôvod, prečo ju prečítate za jeden deň. Burke ide bez zastavenia a váhania sebavedomo rovno k veci, baví ho to, je pár krokov pred čitateľom a ten si váži, že s ním jedná autor, ktorý ho nepovažuje za blbca. Zápletka je nepredvídateľná. No a že sa nedá vymyslieť nič originálne. Trt makový! Vďaka malému počtu strán a kvalitnému autorovi je tempo závratné, v podstate nemá šancu začať nudiť. Trocha som sa obával, či to autor ku koncu nevzdá v zmysle, že zvolí ľahké vysvetlenie typu „všetko sa to hrdinovi len zdalo“. Našťastie Kealan v poslednej chvíli neucukol a zostal drsný od začiatku do konca.

13 19.01.2023

„Každej má svoje vlastní šílenství.“ Sám zo seba som trochu prekvapený, že dávam plný počet, ale ono je to v rámci svojho žánru v podstate fakt dokonalé, takže si ich to zaslúži. Páčilo sa mi, že to má len dve hlavné postavy. Iní autori si myslia, že kvantita je viac ako kvalita a svoje príbehy zahustia desiatkami hrdinov, záporákov a antagonistov, v ktorých sa čitateľ stratí po prvých stranách (a do konca sa nenájde). Nie tak v Chlade. V ňom sa nachádzajú len dve hlavné kladné postavy a obe sú super a sympatické, čo nie je samozrejmosť. Akonáhle začne tempo mierne stagnovať, vyšle (zjavne totálne šialený) scenárista Paul Tobin na scénu dve ultimátne záporné: jokerovského Čiperu Jacka a nenapodobiteľného Obrtlíka. S pomocou fenomenálneho argentínskeho výtvarníka Juana Ferreyra (Temné noci - Metal) sa Tobinovi podarilo stvoriť čertovsky originálny Hladný svet. Vyzerá ako Silent Hill + Počiatok od Nolana + svety Dr. Strangea, avšak s dodatkom, že sa v ňom dejú veci, na ktoré rezignoval aj renomovaný Stephen Strange. Áno, niektoré zábery sú povedzme obyčajnejšie, ale Juan to okamžite vynahradí opulentnými scenériami, ktoré sú také úchvatné, že ak by som nesedel, určite by som padol. Jedna dvojstrana je extra unikátna: pozostáva z veľkolepých obrazov, z nich niektoré „ležia“, iné „stoja“ a ďalšie sú pre zmenu postavené na hlavu. Myslel som, že už som videl všetko, ale prstových psov alebo šialenstvo zhmotnené do cukríkov ešte nie. Z Chladu ucítite príjemne mrazivý závan Stephena Kinga, Joea Hilla, Carpenterovej Veci a Clivea Barkera. Nie je to však žiadne lacné (tobôž neschopné) napodobňovanie, vykrádanie, ani citovanie, dvojnásobne nie kopírovanie. Naopak, Chlad stojí suverénne na svojich vlastných nohách a tie končatiny sa ani na sekundu nezatrasú. Pôvodne som chcel povedať, že neverím, že tento človek písal detské komiksy Angry Birds alebo Spider-Man: Velká moc, velká zodpovědnost, ale ono práveže práve takýto autori napíšu pecku á la Chlad a všetci sa čudujú, kde sa to v nich vzalo, ja ale veľmi dobre viem, kde. Chlad nie je samozrejme úplne dokonalý. Jemne ma zaskočilo, že po tom všetkom, čo sa stalo, sa hlavné problémy vyriešia tak jednoducho (hoc treba dodať, že záver ukazuje, že možno nie). Ale to sú ozaj detaily. Monštruózny je nielen scenár (a pochopiteľne kresba s farbami), ale tiež samotný omnibus. S rozmermi 220x325 mm, počtom strán 416 a s váhou dve a pol kila (!) je to jeden z najurastenejších komiksov na našom trhu. K tomu masívne bonusy a hravý, zábavný a „živý“ preklad. Ono je to vlastne príbeh o láske, však? Proste delikátna pochúťka. Mľask.

13 03.01.2023

Príbehy Kruana z kmeňa Gron-c-chov a robota Malého boha patria spolu s Galaxiou k tomu najlegendárnejšiemu, čo sa v ABC urodilo. Dodnes, i po štyridsiatke, si pamätám na ten krásny, vzrušujúci pocit, keď som listoval týmto kultovým časopisom, ponoriac sa do dobrodružstiev odvážneho domorodého mladíka zo Žltej planéty a jeho verného priateľa. Žiaľ, ako išiel čas, časopisy sa z našej domácnosti „nejako“ vytratili. Po desaťročiach som vycítil akútnu potrebu pripomenúť si staré dobré časy. Vypátral som, že najrozumnejšie bude investovať do impozantnej, tvrdou väzbou vybavenej Zlaté knihy komiksů Vlastislava Tomana, ktorú v r. 2013 vydalo XYZ. Keď som zistil, že je beznádejne vypredaná, nezostalo mi nič iné, než zúfalo vyť na mesiac ako pes trpiaci insomniou a čakať na reedíciu. Stalo sa v r. 2022. Prekvapilo ma, že i po takom čase je Kruan plný (miestami až preplnený) dokonalými chlapčenskými atrakciami. Príšery, nepriateľské domorodé klany, roboty, vzdušné súboje, nebezpečná divočina, súboje, štvorrukí opoľudia, hojne zastúpená špecifická živočíšna ríša a samozrejme lietajúce taniere. Spomenul som si, že mnohé pasáže sa vtedy (plným právom) stali krásne traumatizujúcimi, čo je asi divné, ale je to tak (gigantická podvodná stonožka, fuj!). Za to sa nepochybne môžeme poďakovať fantastickej práci ilustrátora Františka Kobíka, ktorého neskôr nahradili Kocián a Škoda. Na tejto 6-dielnej sérii je skvelé, že sa neopakovala, ale vyvíjala. Takže Příhody Malého boha sú úvodom do témy, kedy medzi domorodý kmeň zavíta robot, v Příchodé bohů sa dozvieme viac o jeho stvoriteľoch, v Kruanových dobrodružstvích sa zoznámime so samotným Kruanom, čo nie je nikto menší, než potomok postáv z predchádzajúcich dielov a nasledujú ešte Kruanova cesta, Kruan a bohyně a Kruan a služebníci Zla, kde už sú hlavnými postavami dvojčatá, ktoré sú potomkami prvých „Žiariacich“, ktorí na Žltú planétu pred dávnymi rokmi zavítali. Trocha ma sklamalo, že postupne bolo zjavne čoraz komplikovanejšie Malého boha zmysluplne zakomponovať do deja a tak prešiel do camea. Trocha ma rušil schválne kostrbatý dialekt postáv a únavné bolo aj priveľa okienok na jednej strane, takže kresba bola miestami riadne „drobná“. Okrem Kruana 344-stranová zbierka obsahuje aj ďalšie skvelé veci: úvodné slovo od pána Tomana, dve poviedky zo 6O. rokov slúžiace ako základ pre komiksy, zaujímavosti o pozadí vzniku jednotlivých komiksov a okrem samotnej kruanovskej ságy ešte ďalších 6 (!) komiksov a to vrátane trojice výprav do Strateného sveta. Tie majú základ v klasickom románe A.C. Doylea (aj keď mne sa vždy viac páčilo spracovanie z Komety od Matějku a Žiláka) a vyšli aj v r. 2020 v komiksovej knihe Výpravy do ztracených světů. Rušili ma časté zmienky o chystanom veľkolepom sfilmovaní Kruana, o ktorom dnes už vieme, ako žalostne dopadlo (právoplatné podmienečné odsúdenie). Za to pán Toman pochopiteľne nemohol, stal sa nevinnou obeťou. Ešte mi vadili medailóniky Petráčka a Kobíka skopírované zo Zlaté knihy komiksů: Václav Šorel a okolo strany 158 zrejme došlo k prehádzaniu strán, inak si neviem vysvetliť, že na výpravu útočia pľujúci plazivci, hneď na ďalšej strane rovnakí ľudia splavujú rieku a na nasledujúcej strane pokračuje súboj s príšerami. Mimochodom, Kruanove akcie v minulosti vyšli rozkúskovane, na pokračovanie, nedokončene alebo hrozne dávno (okrem samotných časákov ABC napr. v ABC mladých techniků a přírodovědců – Speciál 85, ale ten jednak už vzhľadom na rok vydania nezoženiete a jednak obsahuje len tri Kruanove príbehy), takže máte dokonalú príležitosť mať to konečne pokope.

13 14.10.2022

Vyjasnime si jednu vec. Hodgson nie je lovecraftovský autor. Lovecraft je hodgsonovský autor. Keď Hodgson publikoval, HPL ešte behal po lúke a naháňal motýle (samozrejme čierne). Lovecraft sa Hodgsonovým dielom očividne inšpiroval. Z historického hľadiska je preto Dům na rozhraní dôležitý. Ťažko povedať, či ak by HPL nečítal Hodgsona, písal by taký typ literatúry, akým sa napokon preslávil, ale to sú asi blbé otázky. Kniha by sa teoreticky mala povinne páčiť každému fanúšikovi HPL. Lovecraft nikdy nenapísal dlhší text (najbližšie k tomu mala kultová novela V horách šialenstva), ale ak by napísal, vyzeral by zrejme takto. Je v tom všetko, na čo ste u HPL zvyknutí, akurát natiahnuté na 17O strán. Temné noci, stavby odtrhnuté od civilizácie (a tým pádom pomoci), divoká sila neľútostivej prírody, kozmická hrôza, temné tvory. Atmosfére vysoký počet strán neubližuje, tempo nestagnuje a nie je to nuda resp. nuda tak trochu bol aj samotný HPL, nemyslíte? Ale nevadilo nám to (možno dokonca skôr naopak), lebo atmosféra bola neskutočná. Text nepôsobí zostarnuto (čítal som vydanie od Fobosu z r. 2022, mimochodom perfektná obálka), či už vďaka kvalitnému českému prejavu, alebo bol Hodgson proste vizionár, ktorého texty zostarli minimálne (čo má spoločné s HPL). Dej je sympaticky jednoduchý a priamočiary. Upaľuje v svižnom duchu z bodu A cez bod B do bodu Z. Akonáhle na kraj padne noc a dom začnú obliehať príšery, je to skvelé napriek istej stagnácii (tá ale opakujem bola vždy aj u HPL). Hodgson sa však pustil aj do siahodlhých opisov cestovania v čase a priestore. Tie za istých okolností mohli byť úžasné a fascinujúce, nanešťastie sú len nudné, únavné a monotónne. Žiak predbehol svojho učiteľa. Napriek pôsobivému začiatku to na 4* predsa len nemá, ale trvám si na tom, že máme dočinenia s pre žáner dôležitou knihou.

13 02.09.2022

Šťavnatý moderný horor z krajiny, o ktorej môžeme povedať všeličo, len nie to, že jej zástupcovia sú u nás často vydávaní (v rámci hororového žánru). Skvelá obálka, medailóniky oboch autorov a samozrejme samotný román rozprestierajúci sa na rozlohe 36O strán. Ale vôbec to nie je nuda. Priznám sa, že som čakal možno niečo trochu iné resp. prepracovanejšiu atmosféru „mestečka“ uprostred hlbokých európskych lesov. No príbeh každopádne plynie rýchlo, svižne a bez výrazných zastávok. Dialógy sú kvalitné a poteší sympatický ústredný pár (naopak u detektíva sa neviem zbaviť pocitu istej čiastočnej zbytočnosti). Dej sa uberá po nečakanej, nepredvídateľnej ceste. Hoci v strede jemne nudí, určite je to skvelý žánrový román. Povedal by som, že je na ňom dosť vidieť, že ho písali dvaja autori (viď. rozlietanosť medzi „staromódnym“ atmosférickým hororom a explicitnými sexuálno-násilnými scénami), ale mne to nevadilo. Koniec potešil. Naopak nepotešil spôsob, akým autori pracujú s mobilom. Najlepšie by asi bolo uchýliť sa k otrepanému klišé s absentujúcim signálom. Pomocou toho by sa Łukasz a Robert vyhli trojici absurdných telefonátov, vďaka ktorým by hrdinovia s trochou rafinovanosti a šikovnosti vedeli využiť kontakty z „vonkajšieho“ sveta, aby sa dorastali preč z lesov. Ale oni nie. Oni radšej všetky tri možnosti šialene prešustrujú. Každopádne, to sú len drobnosti. Výsledné pocity sú určite pozitívne. Viac poľských hororov a kto si myslí opak, na toho by asi bolo fajn poslať nejaké prastaré slovanské božstvo.

13 06.06.2022

Čo je človek schopný urobiť pre pomstu? Ako ďaleko je schopný zájsť? Prekročí bez problémov hranice, aby dosiahol svoje? Ak áno, aký potom bude mať život? Lebo temnota vás zmení, o tom nemôže byť pochýb. I spravodlivá pomsta z vás nielenže môže urobiť, ale pravdepodobne aj reálne urobí podobného netvora, akého ste „museli“ potrestať. Golden Dog Martina Štefka sa špecializuje najmä na horory. Zůstanou jen skrvny neobsahuje žiadne nadprirodzené prvky. Žiaľ v plnej nahote ukazuje, že najväčšie beštiálnosti páchajú ľudia. Čo mi na tejto sympaticky útlej knižočke vadilo je... fotka autora na zadnej obálke! Keď som jeho opičky videl prvý raz, myslel som si, že asi budem mať dočinenia s extravagantnou čiernou hororovou komédiou, počas ktorej písania autor vypil priveľa alkoholu. Len máloktorú knihu som v živote odhadol tak zle. Je to absolútne vážne, tvrdé a mrazivé. Už prvé vety sú ako úder kladivom. Nenájdete tu ani štipku humoru. Ani milimeter nemiestneho odľahčenia. Len zlo, beznádej a presvedčenie, že ak „to“ aj hrdina zvládne a prežije, tak bude preňho najlepšie na konci spáchať samovraždu. Predpokladal som, že takto vysoko nastavená ostrá latka nevydrží britskému spisovateľovi Rossovi Jefferymu večne. Opäť som sa mýlil. Ross obludne tne do živého. Behom dvoch viet desivo vystihne to, k čomu neschopní autori potrebujú tri kapitoly (niekedy ani to nie). Vďaka plynulému (a logickému) striedaniu dvoch časových línií je to svižné, odvíja sa to v rýchlom tempe a obe roviny sa navzájom parádne dopĺňajú. Bál som sa, že Ross prekročí hranice, ale do tretice som sa mýlil. Jeho zobrazenie násilia páchaného na deťoch je napísané s pietou, pokorou a decentnosťou, akú autor zjavne pociťoval k tejto strašnej téme, možno jednej z najstrašnejších, aké ľudstvo vymyslelo. O to viac sa síce utrhol z uzdy pri scénach zo súčasnosti, no ani tu nie je až taký explicitný bitúnok, ako som si myslel. Určite ale kniha samozrejme nie je vhodná pre deti a citlivé povahy.

13 23.05.2022

Toto nie je „len“ návrat do detstva. Toto je plnohodnotný komiksový dobrodružný román pre mládež (a dospelákov, ktorí nezabudli, aké je to, so zatajeným dychom listovať stranami nového komiksu, ktorý práve teta predavačka v deväťdesiatkach vystavila do výkladu svojho PNS). Komiks pozostáva z 12 kapitol a všetko spolu súvisí. Jeden z najlegendárnejších disneyovských komiksových tvorcov, Američan Don Rosa, sa múdro (a na svoju dobu možno až odvážne?) rozhodol pre epické vyrozprávanie Držgrošových peripetií a to od detstva až po dôchodok, kedy už sa zdá, že hlavnému hrdinovi niet pomoci. Alebo skôr antagonistovi? Keď sa to tak vezme, strýko Držgroš je záporná postava, ktorá pre majetky neváha urobiť čokoľvek, vrátane vyhnania najbližších. Čím všetkým si musí káčer preskákať, aby sa z neho stal zahorknutý cynik, odsúdeniahodný mrzút a zatrpknutý frfloš, ktorý si pre jeden cent nechá vŕtať koleno? Bol na Divokom západe, splavoval Mississippi, pochádza zo Škótska, dobre ho poznajú ako v Afrike, tak v Austrálii a behom jedinej strany stihne navštíviť Karibik, Južnú Ameriku a Áziu. Ako jednotlivé kapitoly pribúdajú, mozaika sa skladá do kompaktného celku. Na konci máme k dispozícii puzzle, aké poznáme z detských liet (Donald, megatrezor pardon kancelárska budova, Mladí svišti). Je to hravé, vynaliezavo napísané, plné vtipných hlášok a fantasticky nakreslené. Rosa vkladá výborné gagy do úzadia, kam povrchní čitatelia nepozerajú (vták zo zeme vyťahuje dážďovku a za jeho chrbtom číha druhá dážďovka s oklincovaným kyjakom). Inokedy nás ohúri prvkom, ktorý je vskutku rozkošný (keď sú postavy dole hlavou, aj text v bubline je tak). Na prvý raz nemáte šancu všetko pochytať. Rosa je ako autor absolútne na svojom mieste, viď. vysvetlenie Držgrošovej superschopnosti plávať v minciach. Páčilo sa mi vyvrátenie (pseudo)axiómy o šťastnej minci; Držgroš si všetko tvrdo odmakal, nemal dôvod spoliehať sa na mystické blbosti. Vyzdvihnúť musím decentné a pritom krásne spracované úmrtia rodičov. Úplne šialené (v dobrom) sú bohaté bonusy. Nielenže kniha obsahuje Donove dvojstranové úvodné slovo, ale každej (!) kapitole predchádza textový bonus, v ktorom nás zasvätí do vzniku tej-ktorej kapitoly a poukáže na drobnosti, ktoré by mohli ujsť našej pozornosti. Tieto bonusy sú okrem samotných textov prepchaté nádhernými, farbami hýriacimi obálkami, storyboardami a dobovými fotkami (napr. archívna pohľadnica z 19. storočia s hradom, o ktorom sa fanúšikovia domnievajú, že stál ako predloha pre Rosu počas kreslenia škótskeho hradu klanu McDuckovcov). Obsah obsahuje aj originálne názvy a hlavička s úpätím sú taktiež pekne spracované. Nechýba pevná väzba z na dotyk zaujímavého materiálu. Ale pozor, toto sa týka len českej mutácie! Čo ma absolútne šokovalo, bolo, keď som sa sčista-jasna dozvedel, že slovenská verzia neobsahuje žiadne (!) textové bonusy. Toto považujem za absolútne morálne (a azda aj iné) dno, slovenskú verziu si určite nekupujte!!!

13 01.05.2022

Aj keď je horor jeden z mojich najobľúbenejších (literárnych i filmových) žánrov a hoci som Poeove texty čítal už ako malý, nikdy ma nechytili. Určite neboli zlé a ak niekto povie, že je to klasik žánru, tak má pravdu. A nie Doyle so Sherlockom, ale Poe s Dupinom ako prvý prišiel s duom v zložení geniálny detektív a pomalší pomocník. Ale z desiatok vecí, ktoré som od EAP čítal, sa mi štvorhviezdičkovo páčilo len zopár (paradoxne najviac asi básne, čo je čo povedať, keďže tento literárny smer je mi cudzí). Zo starých žánrových autorov pred EAP uprednostňujem HPL a R.E. Howarda. Naopak, komiksový ilustrátor a scenárista Richard Corben je mojou srdcovkou od chvíle, čo mi rodičia bohviekde na začiatku 90. rokov zohnali poľský KOMIKS s jeho nezameniteľným Svetom mutantov. Odvtedy som si Richardovu nezabudnuteľnú, neprehliadnuteľnú, hustú a špecificko-úchylnú kresbu zamiloval. Nápad komiksovo zadaptovať Poeove texty je super. Som výrazným spôsobom spokojný a hanbil by som sa sám pred sebou, ak by som zbierke dal menej ako 4*. Hodnotiť komiksy jednotlivo asi nemá zmysel, niektoré sú síce dlhšie, ale iné krátke a končia skôr, než sa poriadne rozbehnú (resp. práve v momente, keď sa do nich začnete dostávať). Ale ako celok je to úctyhodné, šťavnaté mäso, ktoré keď si dáte na obed, po zvyšok dňa nebudete pociťovať žiadny hlad. Poeove texty sú správne tajomné a nepredvídateľné. Stali sa dokonalým podhubím pre Corbenov jedinečný štýl, ktorý mnohým určite nevyhovuje, ale tak nech ho nečítajú, ja tiež nejem držkovú. Corben si Poeve pochmúrne a temné svety zjavne vychutnal. Nenechal sa otrocky zviazať kultovými, nejeden raz notoricky známymi predlohami, sem-tam si niečo upravil, keď sa mu to hodilo tak dačo nové pridal, občas skombinoval dva texty do jedného, inokedy mierne pozmenil záver, prípadne pridal rozprávača v podobe čarodejnice Mag (ktorá občas aj priamo vstupuje do deja a ktorú môžete poznať aj z inej jeho tvorby, napr. Bůh krys). Pochváliť musím aj Comics Centrum, ktoré knihu vybavilo prebalom, lacetkou, zasväteným a nadšeným trojstranovým úvodným slovom miesto-predsedu spoločnosti kurátorov múzea E.A. Poea v americkom Richmonde M. Thomasa Ingea, záverečným „ospravedlnením“ Václava Dorta a galériou obálok. Samozrejmosťou je perfektný, kvalitný papier. Možno by som každopádne úvodné slovo (keďže je plné spoilerov) prehodil so záverečným „ospravedlnením“.

13 05.04.2022

Určite som od Barkera čítal už lepšie diela (Hellraiser, Velké a tajné show), ale k podpriemeru má Druhá kniha krve pekelne ďaleko. Označil by som ju za ľahký nadpriemer. Ale 4* jej nedokážem dať. Poviedka Strach ma nudila. Pekelný závod na tom bol ešte horšie. Za mierny nadštandard považujem kusy Jacqueline Essová: Její poslední vůle a Hříchy otců. Naopak, záverečné Nové vraždy v rue Morgue boli vyložene mimo (zaujímavosťou je, že v 80. rokoch sa našlo hneď niekoľko autorov nadväzujúcich na Poeov odkaz: okrem tejto poviedky viď. román Prokletí rodu Usherů od Roberta R. McCammona). Texty svižne plynú (aj tie horšie). Tento človek vie písať, to je bez debaty. Trocha ma zarazila absencia obsahu, ale keďže na každej strane je názov poviedky, ktorú práve čítate, je to len kozmetická chyba. U Barkera úchylné splatter hrôzy pôsobia fyzickejšie, realistickejšie a teda uveriteľnejšie, než u väčšine žánrových autorov. U nich sú to často len prázdne frázy, floskule, klišé. Naopak Barker zverstvá píše tak, že si ich (hoci by ste možno ani nechceli) začnete predstavovať. To dokážu len najlepší hororoví spisovatelia. A Barker medzi najlepších z 20. storočia bez debaty patrí. Ale faktom je, že Druhá kniha krve síce ponúkne niekoľko fakt šialených nápadov, ale inak má k dokonalosti ďaleko.

13 22.02.2022

„A tam taky patřím, pomyslel si Tracy.“ Je to skôr 4,5*, ale neblbnime. Ed Brubaker jednotku stvoril, keď jeho otec ešte žil a dvojku, keď už tu nebol. Ja som recenziu na Fandom.sk písal, keď môj otec ešte žil a dvojku, keď už tu nebol. Svet je zvláštne miesto, čo povieš Ed? A aký je druhý Criminal? Hovorí sa, že dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš. Tiež sa ale vraví výnimka potvrdzuje pravidlo. Criminal 2 to dokázal. Je rovnako dobrý, ako jednotka. Nemá zmysel hrať sa na niečo. Nie je lepší. Nie je horší. Je na rovnakej, špičkovej úrovni. Noir nie je moja srdcovka, ale dobrý príbeh s vynikajúcimi postavami, nečakanými twistami a výbornými dialógmi je dobrý príbeh s vynikajúcimi postavami, nečakanými twistami a výbornými dialógmi. Technické prevedie je (ako ostatne sľubuje BB/art) deluxe. Čaká vás cca 80 strán (!) bonusov, medzi ktorými nájdete eseje, obálky, proces vzniku alebo komiksový trailer. K tomu ako krv červená záložka, fajnový biely obal s vyrazeným názvom a naopak farebný prebal, ktorý možno nesadne každému, ale mne sa páčil. Jednotka bola samozrejme perfektná, ale na dvojke sa mi páčilo, že je „osobnejšia“. Preč sú prepady bánk a prestrelky s policajtami. Je tu „len“ normálny chlap pátrajúci po vrahovi alebo chlapík z mäsa a kostí terorizovaný psychopatom vo svojom vlastnom dome.

13 11.02.2022

„Je to iba zviera. Nemôžete sa pomstiť zvieraťu.“ 17 rokov po Čeľustiach napísal Peter Benchley ďalší hororovo-morský survival o prerastenej oblude, ktorá si rada pochutnáva na ľudských obetiach. A hoci už s tým zďaleka nespôsobil taký rachot, ako kedysi (síce aj túto jeho knihu sfilmovali, ale „len“ ako solídnu televíznu minisériu, celosvetový trhák oscarových rozmerov sa už nekonal), mne sa vlastne Beštia páčila o čosi viac, ako slávny žraločí krvák a i preto jej udeľujem o jednu hviezdu viac. Postavy sú sympatickejšie. Nikto (hlavne teda autor, ehm) nás neotravuje zbytočnými, pre dej málo (až vôbec) dôležitými dejovými zápletkami. A ústredná beštia mi pripadala zlovestnejšia a desivejšia, než žralok. Žralok je krásny, desivý živočích, ale to, s čím Benchley prišiel v románe Beštia, mi na tele vyvolalo predsa len viac zimomriavok. Vravel som si, že s „týmto“ by som sa veru v mori ocitnúť nechcel. Samozrejme ani so sedemmetrovým žralokom, ale v „tomto“, v tých chápadlách, bolo čosi ešte desivejšie, atavistickejšie, nepríjemnejšie a rešpekt budiace. Také to šokujúce uhranutie tesne pred smrťou, keď si uvedomíte, že ste si zahrávali s niečím, čo je vás schopné behom sekundy zničiť...a aj vás zničí a už večer si na to nebude pamätať. Benchleyho štýl je veľmi jednoduchý. Dej dopredu, k povinnému akčnému vyvrcholeniu, posúva prostredníctvom epizódnych „poviedok“, v ktorých sleduje osoby, ktoré sa alebo stanú obeťou zobáka beštie, alebo sa im v poslednej chvíli podarí zachrániť si život. Ako v Čeľustiach, aj v Beštii Benchley veľmi zaujímavo opisuje spôsob uvažovania ústredného monštra. Mimochodom, postavy spomínajú film Čeľuste. Na slovenskom vydaní z roku 1992 mi vadilo viacero pochybený (napr. chýbajúce úvodzovky), strašne nahusto posádzaný text (a k tomu ako bonus malé písmenká, vskutku diabolská kombinácia) a pár zastaraných slov, ktoré boli rovnakou mierou rozkošné, ako príšerné, ale za to Benchley pravdaže nemôže.

13 01.10.2021

Čítal som reedíciu od Beta-Dobrovský z r. 2020, ktorá obsahovala skvelé úvodné slovo Stephena Kinga, jeho šťavnaté dodatky k jednotlivým poviedkam (niektoré boli lepšie, ako samotné poviedky) a k tomu 13 poviedok. Zbožňujem Stephenove krátke literárne útvary. Je to výborný poviedkár. Mnohé jeho poviedky sú stokrát kvalitnejšie, ako niektoré jeho romány (alebo rôzne série, ktoré ma nikdy nechytili). Ale toto bohužiaľ zďaleka nie je jeho najlepšia zbierka. Ale zas ani najhoršia; charakterizoval by som ju ako zlatý, priemerný štandard. Niektoré kusy slabé, iné priemerné a zopár dobrých. Avšak žiadna geniálna. Navyše som sa nevedel zbaviť vtieravého dojmu, že autor (ale to je asi v písaní relatívne normálne...) čiastočne recykluje sám seba. Pri čítaní poviedky V úzkych som si spomenul na Dolanův cadillac, pri Odpočívadle na Temnú polovicu, pri Utíkej, káčo, utíkej zas na Geraldovu hru. Na záver mi nedá nepoukázať na jednu vec. Aby dvorné české vydavateľstvo kingoviek Nadaného žiaka premenovalo na Schopného žiaka, tak to chce skutočne silné nervy.

13 11.11.2020

„Nevypadá jako zrůda, že?“ – „Jako zrůdy vypadají jen zřídka.“ Zvláštna, ale nakoniec prekvapivo nie zlá kniha. Prvých 200 strán je fakt dobrých. Mrazivá záhada s nečakanou prácou s pozíciou hlavnej postavy sa však následne preklopí do veľmi nezáživného, nudného a zdĺhavého stredu, kedy sa strašne nezaujímavé postavy dosť nezaujímavo rozprávajú o rôznych veciach. To som skoro umieral. Ku koncu to našťastie nabralo absolútne nečakaný hororový smer, ktorý som fakt nečakal a považujem ho za pokus Stephena Kinga vrátiť sa k svojim temným, hororovým počiatkom (ktoré trvali do 90. rokov, ehm). Bohužiaľ, z postavy El Cuca nie je vyťažené temer nič hororové, takže nás čaká už len zdĺhavá akčná scéna na konci a je hotovo. Mnohí Outsiderovi vyčítajú práve koncový odklon k hororu. Ja nie. Ja mu vyčítam nedostatočný resp. slabo prepracovaný odklon k hororu. 10-dielny seriál z roku 2020 sa celkom vydaril, minimálne prvá polovica je super, mrazivá a príjemne zlovestná, avšak ako sa postupne začne tajomstvo vysvetľovať, upadá druhá polovica do zdĺhavej monotónnosti. Je to zvláštne: kým u knihy ma bavila skôr jej druhá (hororová) polovica, u seriálu to bolo presne naopak.

13 06.11.2020

„Dejme tomu, že byste spadl do vody s tímhle prevítem. Dalo by se něco dělat?“ – „Modlit se.“ Čeľuste trocha pripomínajú o 7 rokov mladšieho Cuja. ktovie, či má Stephen King čisté svedomie. V oboch prípadoch ide o brutálne útoky agresívneho, prerasteného zvieraťa na ničnetušiciach ľudí, pričom ale autori kladú prekvapivo väčší dôraz na príbehy obetí, nie samotných atakov. Na ich osobné tragédie, na zmrdov, ktorí sa snažia profitovať aj zo zlej situácie, a na minipríbehy ľudí čestných, dobrých a statočných, avšak ocitnúcich sa v situácii príliš temnej na to, aby ich negatívne neovplyvnila (ak prežijú). Ako v Cujovi, aj v Čeľustiach hrá hlavné slovo nečakane manželská nevera. Kým obecne verejnosť hovorí najmä o mužskej, ako King, tak Benchley stavili naopak na neveru ženskú. To mi pripadá osviežujúce a zaujímavé. Už nechám na vás, či sa vám bude alebo nebude páčiť, že vzťahy, postavy a zákulisné dianie mestečka závislého od turistického ruchu Benchley povýšil nad útoky zvieraťa. Motív nevery je tu každopádne naviac, na konci z neho skoro nič nevyplýva a vyšumí do stratena. K útokom žraloka dochádza nečasto a sú krátke, hoci intenzívne. Žralok je v značnej časti knihy „len“ fyzicky neurčitá, zato smrteľná hrozba na pozadí strašidelne ukrytá v hlbinách desivo rozľahlého oceána. Všetci o rybe vedia a obávajú sa jej. Práve tušenie toho, že k útoku skôr alebo neskôr na 100% dôjde, je to najhoršie. Autor žraloka zbytočne nedémonizuje a ani mu neprisudzuje vlastnosti, aké by zviera mať nemohlo (aspoň nie v realistickom horore, v Cujovi bolo naznačené, že do bernardína sa prevtelil sériový vrah, ale tam sa to hodilo, bol to ostatne Stephen King). Mňa osobne oba romány kvôli prílišnému písaniu o vzťahoch čiastočne nudili. Problém vidím aj v tom, že všetkých (možno až na Quinta, ktorý je tu predstavený ako štát v štáte, táto dominantná postava bohužiaľ nepochopiteľne prichádza na scénu až pár desiatok stránok pred koncom) máme plné zuby, lebo sa neustále hádajú a idú po sebe namiesto toho, aby spolupracovali a išli po rybe. Niekoho to možno bude baviť. Mňa nie; v tomto bol Spielberg rozumnejší, keďže na loď nepostavil troch nepriateľov, ale naopak dá sa povedať kamošov. Spielbergov fantastický blockbuster ma bavil viac, lebo v ňom boli urobené pozitívne zmeny. Chýbala v ňom nevera, logicky tým pádom i nevraživosť medzi Brodym a Hooperom, jedna dôležitá postava vo filme prežije (čo je tiež fajn) a do filmu bol osviežujúco pridaný nezabudnuteľný monológ o Indianapolis. Benchleyho neskoršia Beštia sa mi páčila o jednu hviezdu viac.

13 26.03.2020

(SPOILER) Ako by povedala jedna z postáv: bohajeb! Sci-fi knihy nevyhľadávam. Nebavia ma. Existujú ale výnimky - a skvelý Nonstop patrí bez debaty medzi ne. Nezaujal ma ani tak postavami či dialógmi, ako skôr úžasným dejom. Bez spoilerov sa o ňom hovoriť nedá. Ak ste Nonstop ešte nečítali a chcete zažiť kvalitnejší čitateľský zážitok, nič si o príbehu nezisťujte a proste choďte do toho. Rád by som sa ocitol na vašom mieste, nechajúc sa nechápavo viesť za ruku kňazom Marapperom, ktorý s malou skupinou odvážlivcov (alebo skôr bláznov?) postupuje dopredu, naprieč tajomným, gigantickým priestorom a na konci na tých, čo prežijú, čaká séria šokujúcich vysvetlení. Obri, Votrelci, mutanti, Loď, to všetko patrí do jedného celku, do obrovského tajomstva, ktoré je nám postupne odhaľované. Možnože pár vecí bolo pritiahnutých za vlasy (akože chápem, o čo šlo s krysami, ale aj tak to bola hovadina, hlavne mesto s bitúnkom wtf). Táto parádna kniha síce žiaľ dodnes nebola sfilmovaná, zato sa dočkala (slovenského!) komiksového spracovania, vychádzalo na pokračovanie v časopise Elektrón-Zenit a väčšina postáv mužského pohlavia v ňom nosila brutálne tesné slipy. Fantastická kniha, ktorú žiaľ Aldiss už neprekonal (viď. divný Skleník). O tom, s akým kultom máme dočinenia, vypovedá množstvo nasledovníkov, ktorí použili Aldissov famózny koncept (komiksová Druuna, komiks a následný film a z toho vyplývajúci seriál Snowpiercer, alebo filmový sci-fi horor s Dennisom Quaidom Pandorum).

13 01.03.2019

V inak pomerne nudných Prázdninách v Európe sa vyskytne geniálna pasáž, v ktorej Američania Griswoldovci v rámci svojej európskej cesty omylom navštívia postarší nemecký pár, ktorý považujú za svojich vzdialených rodinných príbuzných, nevedia ich reč, napriek tomu sa im nasáčkujú domov, netušia, koľká bije, sú normálne pohostení a slušne sa k nim manželia správajú, no a keď po čase Griswoldovci odídu, nemecký muž sa otočí k manželke a na pokraji infarktu sa pýta: kto to ku*va bol?! Tak takto nejako som sa cítil pri čítaní Dňa trifidov. Po prvej strašnej skúsenosti s Wyndhamom (Kukly) som si povedal, že mu dám ešte jednu šancu, žiaľ, hoc to znie neuveriteľne, bolo to ešte horšie, ešte nudnejšie, ešte nezáživnejšie. Toto za mňa nemá ani na úbohé 2*. Televízny dvojdielny film z r. 2009 je rovnako mizerný, ale predsa len o jednu hviezdu záživnejší.

12 15.06.2024

Za odvahu 5*, za nudu 3*. Zrejme to bol samozrejme zámer, ale na môj vkus priveľa drog, alkoholu a liečební a primálo Priateľov. Najviac ma bavili historky z natáčania. Naopak, čítať o tom, na akých drogách Matthew frčal a aká časť vnútorného orgánu mu kedy a kde praskla a spôsobila mu akútne ohrozenie na živote, to ma nie že nebavilo. Kniha o závislostiach by normálneho človeka asi nemala baviť v klasickom zmysle slova. Ale po pár desiatkach strán to proste skĺzlo do monotónnosti, bolo to stále o tom istom. Občas mi do očí vrazila chyba na strane prekladateľa (závislosť na alkohole je OK, závislosť na alkoholizme nie) a myslím si, že americký editor urobil chybu, keď Perrymu dovolil ponechať v knihe pár krátkych zmienok o Keanu Reevesovi. Fakt som nechápal, prečo by mal niekto ako Keanu Reeves zomrieť a herci ako Chris Farley alebo River Phoenix, ktorí boli široko-ďaleko známi svojou tvrdou závislosťou na drogách, nie.

12 14.03.2024