kurama45 komentáře u knih

Fuj a bŕ. Krásne nechutné. Takto to dopadne, keď niekto dotiahne náhodnú predstavu až na okraj šialenosti a potom ešte ďalej. Hotová Alenkina zajačia nora.
Trochu ma desí, že ma to desí s odstupom času viac ako pri čítaní. Doteraz sa mi občas vracajú niektoré obrazy.

6 05.12.2023

Čierny humor par excellence. Sadlo mi to ako ri* na šerbeľ. Akurátny mix absurdizmu, čierneho humoru a dobrodružstva zasadený do studeného prostredia, avšak vďaka karikatúrnym postavičkám ma oblialo hrejivé teplo. Malo to správnu dávku mojej milovanej irónie a sarkazmu. U babky som podozrievavo hľadela na hnojisko a iné juntunenovské dúpätá a pelechy, veď čo keby?! No a v zime sa asi vyberiem na prechádzku do neďalekého lesa, možno si skrotím líšku. Alebo v našich končinách skôr medveďa.

6 06.11.2023

Eddie Jaku nebol najšťastnejší človek na Zemi. Eddie Jaku bol jeden z najvytrvalejších ľudí na Zemi. Z podobných svedectiev, ako je to jeho sa začína časom vynárať rovnaký vzorec. Neprežili najzdravší, najšťastnejší, ba ani najväčší zlosynovia. Prežili nezlomní. Hľadať šťastie nemá zmysel. Nepovaľuje sa kdesi na ceste a nie je len osobnou voľbou, hoc mi to autor opakoval x-krát. Iste, bolo by to fajn, už len z hľadiska pacientov s depresiou…
Táto kniha je skvelá z iného dôvodu. Ukazuje, že nech sa už Eddiemu prihodila akákoľvek zlá vec, nepoložilo ho to. Vždy sa postavil, vždy šiel ďalej, vždy pokračoval a stal sa tak živým Hemingwayovým starcom.
To si z toho treba odniesť. Život je ťažký a temný. Ale vždy je lepšie vstať a bežať, ísť, alebo sa čo len plaziť po milimetroch ďalej, inak vás tá temnota pohltí.

6 17.12.2021

Kúpila som si to s tým, že to bude milé a vtipné. Moje očakávania to splnilo, ba až prekonalo.
Odteraz doma nemáme vázu, ale valec smrti, čaj je upokojujúca tekutina a muži si neviažu kravatu, ale zdrap vážnosti.
Po prečítaní som si povedala, že keď je to také skvelé, požičiam to aj ďalším divným pozemšťanom. A tu som narazila na vážny problém. Zjavne som divný pozemšťan iba ja… Ostatní sa tak maximálne pousmiali. Vraj im to nepripadá vôbec vtipné. Ešte by som pochopila, keby som im nútila nejakú šialenú japonskú komédiu, ale toto? Vážne? Normálne strácam dôveru v ľudstvo. Malý princ by z nich teda nebol vôbec nadšený. Stratili všetku hravú detskosť. Alebo si to všetko iba namýšľam, aby som ospravedlnila svoju zvláštnosť :D.

6 25.07.2021

Veľmi veselo podaný neveselý príbeh života jedného muža. Vrchol Zeměplochy. Také dobré, že sa od prečítania bojím otvoriť ďalšiu časť…
Trochu mi to prišlo, akoby sa v dobe písania Pratchett stretol s niečím temným a vyrovnal sa s tým svojím obvyklým humorom a touto knihou, do ktorej to všetko vlial. Jediné mínus (pre ľudí neobľubujúcich absurdizmus) je, že aby sa k Noční hlídce človek dostal, bolo by fajn prehrýzť sa predchádzajúcimi časťami.

6 25.07.2021

„V životě nemáme na výběr z šesti směrů – východ, západ, sever, jih, nahoru a dolů,
ale jen ze dvou, kupředu nebo zpátky.“

Takže ako sa zachránime? Vraj kombináciou návratu k našim náboženským koreňom (judaizmus, kresťanstvo) a zdravého rozumu. Na konci tejto knihy sa človek pravdepodobne prikloní k tomu, že má Shapiro pravdu. Aspoň ja sa k nemu prikláňam. Dôležité je však nezabúdať, že ide o kombináciu. Ani jedno, ani druhé nás samo osebe nespasí.

Shapiro začína objasňovaním židovských koreňov západnej spoločnosti, neskôr sa presúva ku kresťanstvu, prechádza gréckou filozofiu, vznikom vedy, dlho sa pozastavuje pri francúzskej revolúcii, pri vzniku a ústave USA a celé to končí kdesi pri tom, ako ho šiel niekto prizabiť v národnej telke za to, že sa riadil zdravým rozumom a druhej strane sa zdravý rozum nepáčil.

„Rozum je urážlivý. Znamená totiž, že platí argumenty, že někdo ví něco lépe než někdo jiný, že nějaký názor či úhel pohledu je pravdivější. Rozum je netolerantní…“

Záver? Podnetné a polemiky hodné.

Pozn.: Jednu vec však nechápem. Kniha sa točí hlavne okolo Ameriky, jej dejín a jej problémov. Tak na kýho frasa je na obálke Európa?

6 21.01.2021

Toto je jedna veľká šiška lásky k synovi a manželke obalená v cukre humoru. V milej a útlej knižočke nejde ani tak o to, čo by mal autorov syn skutočne vedieť o svete, než o to, že ho Backman veľmi miluje a bude ho milovať, nech už spraví čokoľvek. Horšie, ako to čo povyvádzal ako malý, to už totiž byť nemôže :D.
Pripomínalo mi to knihu To na tobě doschne, či niektoré Fulghumove rozprávania. Jednoducho séria vtipných a trápnych udalostí, v ktorých adrenalín a autorove nervy narastali, až nakoniec vybuchli, ale nie v hneve, ale v láskyplnej poznámke.

Počúvala som v špičkovom podaní Lukáša Hejlíka a ak by ste si mali v živote vypočuť jednu jedinú audioknihu, vyberte si túto. Často ma rovnako ako Backmanove vtipy pobavil Hejlíkov prejav.

6 21.01.2021

Skvelá kniha o kráse politickej nekorektnosti a o tom, že sme všetci len ľudia. Ehm… A trpaslíci. Prípadne trollovia :D.

6 07.10.2020

Tak a teraz už len nájsť nejakú krčmu, kde ma nik nepozná a kde mi načapujú pivomléčný koktajl.

6 03.05.2020

Ako je možné, že každé dieťa na svete vie, čo sa za druhej svetovej vojny dialo v koncentračných táboroch, ale len málo dospelých čo i len tuší, že sa v Rwande odohrávalo niečo ešte horšie? Že sused zabíjal suseda a brat brata? Ako je možné, že sa svetové veľmoci oháňajú frázami typu „Genocída sa už nikdy nezopakuje.“, či „Nezabudneme.“, ale keď sa začne diať niečo také, všetci pred tým zatvárajú oči a dávajú ruky preč? Ako je možné, že stačí pár slov od chorých členov vlády a zomrú milióny a milióny ľudí?

Viete, čo je na tom všetkom najhoršie? Že po mesiacoch masového vyvražďovania, kedy sa v svetových médiách tvrdilo, že nastal pokoj, pokoj neprichádzal. Genocída prebehla v roku 1994. V roku 1998, kedy sa končí táto kniha, sa v Rwande stále vraždilo. A vraždilo. Vraždilo, vraždilo, vraždilo, ľudia zomierali a nenávideli sa. Pretože jeden bol Tutsi a druhý Hutu. Niekde inde sa ľudia tiež nenávideli. Pretože jeden chcel ísť na dovolenku na Havaj a ten druhý do Grécka.
A potom sú tu ľudia, ktorí odmietli súhlasiť s tým, čo bolo prezentované ako normálne a postavili sa na odpor…

Prečítajte si túto knihu.

6 28.04.2020

Lieberman berie čitateľa na úchvatnú jazdu časom. Na necelých 400 stranách môžeme sledovať a – čo je dôležitejšie – pochopiť celú históriu vlastného druhu. Všetko zrazu zapadne na správne miesto a ak je človek naozaj Človekom rozumným, odnesie si z tejto knihy viac, než z miliónov iných kníh o tom, ako funguje naše telo. Podstatné a to, čo robí túto knihu takou úžasnou je to, že autor dáva odpovede nielen na otázku čo, ale zároveň na tú hlavnú, na otázku, na ktorú v podvedomí všetci túžime poznať odpoveď, na otázku prečo. Kniha je doplnená množstvom odkazov na pôvodné vedecké zdroje, a nejedná sa teda o jednu z publikácií, ktorá sa do čitateľa snaží napchať svoje „spektakulárne“ a úplne „nové“ a predtým „nevídané“ stopercentne „pravé“ fakty a rovnako skvelé „riešenia.“ Lieberman podáva ničím neskreslený a overiteľný pohľad na to kým sme. Povinné čítanie pre biológov? Áno. Pre antropológov? To tiež. Ale hlavne pre mňa, teba, pre všetkých. Všetci sme totiž ľuďmi.

6 28.04.2020

Modlitba za Černobyl je v podstate taká Černobyľská Biblia. Napísala ju Alexijevičová, svedkovia katastrofy a sám život. Rozhovory s prostými ľuďmi sa striedajú s rozhovormi odborníkov a spája ich jediné: nikdy nekončiace zúfalstvo a snaha pochopiť, čo sa pochopiť nedá, pretože pravda už dávno neexistuje.
Obyčajní ľudia mali strach z neznámeho a obviňovali vedcov, pretože ničomu nerozumeli. Vedci zase obviňovali politikov, pretože mali pocit, že tí nič nerobia. Ľudia sa začali báť človeka. Zlo plodilo zlo. Iní mali pocit, že sa tragédiou z ja stalo my, že už nemožno oddeľovať masu na jednotlivcov, pretože pri katastrofe sú si všetci rovní. Na druhej strane tu boli jedinci, ktorí „zostali sami, samých ich pochovávajú”.

Neviditeľný nepriateľ
Tragédia prišla z ničoho nič. A aj keď zo začiatku prevažovala medzi ľuďmi opatrnosť, postupom času prevládla všeobecná apatia. Skúste bojovať s fyzikou. Je ťažké báť sa niečoho neviditeľného. O to ťažšie, že títo ľudia žili v akejsi bubline. Svet tam vonku sa od čias druhej svetovej vojny dávno posunul, zabudol na takéto hrôzy. A v ZSSR sa síce počas studenej vojny pripravovali na nepriateľa, ale bol to nepriateľ zvonku, nie ten, čo celý čas číhal medzi nimi.

Vety v knihe sa vytrácajú dostratena, je to jedno veľké nekončiace more troch bodiek. Pretože ako vypovedať nevypovedateľné? Občas to celé pôsobí ako kafkaesque, ako obraz Doriana Graya, kde postupne strašné veci vychádzajú na povrch. Ale zároveň sa človek diví spolu nad tým kontrastom. Všetko je tak čisté, ale tak zamorené. Na konci zostáva len žiaľ, krycím menom anekdota.

V jednom filme boli dve krásne vety, ktoré sa pokúsim parafrázovať:
„Keď nastane nejaká veľká katastrofa, väčšina rodín sa spojí. Tá naša sa rozpadla.”
Možno by sa to isté dalo povedať o Černobyle a ZSSR. Viacero ľudí je presvedčených o tom, že jadrová katastrofa bola dôvodom, prečo ZSSR padol. Možno je to pravda. V inej knihe som sa ale dočítala, že za pád režimu môže Solženicyn a jeho Súostrovie Gulag. Možno je pravda zase to. V každom prípade zostane táto kniha knihou, ktorá sa ma z prečítaných kníh od nobelistov dotkla zatiaľ najviac.

6 30.03.2020

Je to taká komplexná oddychovka, asi skôr pre ženy. Príbeh pekne graduje a aj keď mi tesne pred koncom došlo, aký bude koniec, nič to neubralo na zaujímavosti. Páčilo sa mi, že sa čitateľ veľmi rýchlo zoznámi s postavami a dostane sa im do hlavy. Nejak takto som si pôvodne predstavovala Ohníčky všude kolem, ale tam to bohužiaľ nevydalo, lebo to autorka prehnala, kdežto Moriarty to hrala na správnej vlne až do konca.
Minirozhovory s ostatnými matkami, otcami, upratovačkami a pod. medzi jednotlivými kapitolami ma dostávali do kolien, rovnako ako dejová línia s gejom-negejom.
Čerešničkou na torte bol nervózny pán v záverečnej scéne so Celeste počas prednášky. Super, že bolo domáce násilie spomenuté aj takto z druhej strany.

5 08.01.2024

Fascinujúci príbeh, ktorý pracuje s tým, čo tu už stokrát bolo, nič nové neprináša, ale je spracovaný pútavo a určite sa hodí hlavne pre čitateľov, ktorí väčšinou sci-fi nečítajú. Celým príbehom sa tiahne príjemná melanchólia. Hlavná dejová línia je síce viacmenej ukončená, ale napriek tomu odchádzam s pocitom akejsi neukončenosti. Potenciál skrátka nebol využitý na 100 %, napr. pokiaľ ide o priblíženie genetických manipulácií. Na druhej strane to až tak nevadí, keďže nešlo o nosnú priečku rozprávania.
Hlavnú výhradu mám voči opisu samotnej robotky a jej novej rodiny. Ono zas totiž nebude až tak ťažké vytvoriť príbeh, v ktorom by sa čitateľ postavil na stranu umelej inteligencie, keď je popísaná zo všetkých najľudskejšie a naopak, práve jej ľudskí partneri pôsobia väčšinu knihy ako plechové nádoby.

5 24.11.2023

Jodi dokáže písať aj o otrepanom rasizme tak, že ma to bavilo. Keď je klišé napísané tak, že si človek neuvedomuje, že je to klišé, vtedy je to pre mňa dobrá kniha. Téma ostrakizácie tu bola jednoznačne spracovaná „objektívnejšie“, ako v knihe Ohníčky všude kolem od Ngovej. Ale keďže nie je všetko čiernobiele :D, možnože keby Ruth toľko nefňukala nad svojou čokoládovou pleťou, viac by si vychutnala jej sladkosť

5 23.11.2023

Prvýkrát som Sapolskeho zachytila, keď mi na youtube vybehol jeho voľne dostupný prednáškový cyklus. Stačilo pár videí a musela som si kúpiť túto knihu.
Táto buchľa je encyklopédiou aplikovanej biológie. Jedna zaujímavá pasáž strieda druhú a zo stránok priam cítite, akým nadšením a zápalom pre vec Sapolsky srší. Takto by sa mala veda vyučovať na školách.
Páčilo sa mi, že aj keď sa nestotožňujem s celým autorovým svetonázorom, nesnažil sa mi ho napchať do gágora a celkom sa mu podarilo udržiavať nadhľad. Taktiež oceňujem občas infantilný humor. Popravde som nemala ani chvíľu pocit, že je to náročné čítanie ako iní čitatelia, ale to bude asi mojím prírodovedeckým zameraním. Stále však verím, že knihu zvládnu aj úplní laici a svetu by celkom prospelo, keby jej dali šancu.
Škoda, že v češtine/slovenčine zatiaľ u nás nevyšla aj Sapolskeho najznámejšia kniha o strese Prečo zebry nemajú vredy, ale ak je niekto aspoň trochu zdatný v slovanských jazykoch, kniha je dostupná v poľštine.

5 14.11.2023

Archeogenetická časť zaujímavá a prehľadná. Bolo super, že český vydavateľ zahrnul doslov českej archeogenetičky, ktorá čo-to ešte upresnila a vytýčila budúce méty. Ďalej oceňujem „migračné“ mapy pred každou kapitolou, pomohli mi zorientovať sa.
Ale musím súhlasiť s väčšinou čitateľov. Keby si autor odpustil poslednú časť, kde pomerne sploštene hodnotí súčasný kultúrny vývoj a blahosklonne nás potľapkáva po pleci („nebojte, dobre bude“), bolo by to oveľa lepšie.

5 06.11.2023

Vezmite za hrsť záhady od Agathy Christie, štipku romantiky v štýle Charlotte Brontëovej a celú naberačku kradmej tajuplnej lovecraftovskej hrôzy a dostanete gotický román, aký by Catherine z Northangerského opátstva zhltla za jednu noc. Fascinovala ma bezmennosť hlavnej hrdinky, i jej sympaticko-iritujúca naivita. Čerešničkou na torte bol krásny jazyk prekladu.

5 22.10.2023

V Afrike som nikdy nebola a ani do nej nepôjdem. Chcem si ju pamätať očami Karen Blixenovej. Ako romantickú krajinu s jednoduchými ľuďmi, krásnou prírodou, pokojným životom, divokými zvieratami a hrejivým hlasom Vilmy Cibulkovej v pozadí.
Kniha nie je určená pre čitateľov, pre ktorých je najdôležitejší dej, toho tam veľa nebolo. Ale ak máte radi poéziu v próze, je to to pravé orechové.

5 20.10.2023

S vervou sa púšťam proti prúdu nadšených čitateľov a chválospevov na autorkinu dokonalosť. Celý čas som čakala na nejakú úžasnú traumu a šokujúce odhalenie, ale stále sa na mňa valil iba nekonečný prúd martýrskych somarín. Autorka by dokonale zapadla do súčasnej generácie snehových vločiek. Preháňam? Čo bolo na jej detstve až také strašné v porovnaní s obeťami skutočného násilia, či už fyzického alebo psychického? Brat, ktorý jej dal občas facku? Medzi mojimi rovesníkmi boli bitky medzi súrodencami bežné. Na pomoci rodičom tiež nevidím nič zlé, okrem toho, že jej otec zjavne občas neodhadol hranice. Nejak som si už nevšimla, že by to robil schválne a opakovane ju týral. Navyše sa sama, dobrovoľne a s až prepiatou hrdosťou štylizovala do tejto role divošky. Jej matka bola inšpiratívna tým, ako držala rodinu pokope a sama sa naučila bylinkárstvu. Neskôr tiež skĺzla k istému fanatizmu, ale snáď sa z toho všetci neposkladáme do kocky. Dnes sú konšpirátori na každom rohu. Mno a to, že slečna študovaná nechodila do školy? Zas také peklo to asi nebolo, keď ju doma ani po odhalení, že sa učí, nikto nezmlátil, ani nevykopol. Nehovoriac o tom, že už mala jedného staršieho brata, ktorý jej v tomto smere takpovediac vyšliapal cestu a popravde by ma oveľa viac zaujímal jeho príbeh. Mám pocit, že je nejako v celej knihe, aj v oslavných recenziách a rozhovoroch zaznávaný.
Westoverová narobila zo smiešnych ultimát, čo jej občas rodičia dávali, hotový Damoklov meč. Prepánajána, koľkí z nás sme sa s niekým v živote pohádali, povykrikovali si všetko možné a keď sme sa upokojili, vzali sme to späť? Ale nie, slečinka študuje, vracia sa domov, so všetkými sa baví, ale ohŕňa perami, akí sú k nej všetci hnusní a strašní a nikto ju nemá rád. Skrátka mi to celé prišlo ako drsnejšie detstvo na vidieku, kde je väčšina detstiev drsných, ale hrdinka sa dočítala o hnutí #metoo a objavila feminizmus, tak prečo z toho neťažiť, všakže?

Kniha na mňa navyše pôsobila ako polotovar. Pasáže sa opakovali, nekonečne dlho sme sa točili v kruhu, stále sme sa vracali k tomu istému. Jazyk nezaujímavý, ale čo ma prekvapilo viac, neemotívny. Akoby to dala písať robotovi. Solženicyn písal Súostrovie Gulag tiež bez emócií, lebo peklo stačí opísať faktami, netreba vykrikovať na raty, že to bolo fakt peklo. A o to pôsobí jeho opus magnum emotívnejšie. Westoverá sa naopak svojím chladným vyjadrovaním snaží z čitateľa žmýkať pocity a toto citové vydieranie ma. Tak. Neskutočne. Štvalo. Na stej strane som si už trhala vlasy. Áno, chápem, mala si to fakt ťažké, ok, môžeme prejsť ďalej?!

Ale ktovie. Možno na toto dielo nie som dostatočne vzdelaná a mala by som ísť študovať. Najlepšie na nejakú americkú univerzitu, kde zjavne o normálnych prijímačkách jakživ nepočuli...

5 22.03.2023