parvitas komentáře u knih

Nie je to prvá kniha, ktorá sa zaobera poslednou rozlúčkou s milovanou osobou, ktorá tragicky a náhle odišla. Ten pocit povedať drahému ešte pár slov, chvíľu s ním pobudnúť aspoň v rozhovore, vrátiť sa v spomienkach a nezabudnúť žiť a pokračovať potom ďalej vo svojom životnom príbehu… toto všetko tu už bolo.
Autor píše ako typický scenárista. Jednotlivé spomienky sa prelínajú a prechádzajú plynulo do ďalších a odlišných scén a miestami to má až filmový nádych. Smutné, ale trochu repetitívne, no vyrušovali ma aj gramatické preklepy. Fázy smútku tu nie sú úplne vyhranené, taktiež plynulo prechádzajú jedna do druhej (odmietanie, hnev, vyjednávanie, depresia, prijatie). Čo ma však zarazilo, priatelia, spolužiaci hlavnej smútiacej (Samovej priateľky Julie) sú jej bližšie ako vlastná rodina, otec odsťahovaný ďaleko a mama rieši svoje starosti! A tak sa milá Julka so všetkým snaží vysporiadať sama, kým jej Sam nezodvihne telefón. Niekde z posmrtného života dostane šancu zavolať a uistiť ju, že ju ľúbi, no musí sa s ním rozlúčiť, žiť svoj život a nezabudnúť na jeho rodinu. Zhovárať sa s ním môže sesternica, mladší brat, ale už nie najlepší priateľ a ani rodičia, čo sa mi zdá kruté a sebecké od oboch. Pri strate niekoho milovaného totiž nie sme sami, kto trúchli. A rovnako potrebujú podporu a čas vyrovnať sa s tým. Niekomu to trvá dlhšie, alebo to prežíva navonok intenzívnejšie, no smúti tiež. Osobu, s ktorou sme strávili veľa chvíľ, nám budú pripomínať miesta, situácie, ale aj predmety, hudba, či vône. Nie vždy sa treba zbaviť úplne všetkého. Myslela som, že budem slziť a tak, ale nič to so mnou nerobilo. Skôr ma prekvapil hnev zosnulého Sama, keď sa dozvedel, že Júlia jeho pesničky posmrtne ponúkla producentovi a ten následne jeho obľúbenej kapele. (Autorské práva rodiny sa ani nespomenuli.) Ak sa vám kniha páčila viac ako mne, je to len fajn. A odporúčam vám knihy s podobnou tematikou; napr. Príď sa so mnou rozlúčiť (Cynthia Hand), Skôr než odídeš (Clare Swatman), alebo ešte jednu, kde hl. hrdina vytvoril program na komunikáciu s mŕtvymi z databázy mailov, smsiek a zachytenej elektronickej komunikácie… mám to niekde hlboko v zozname prečítaných, za svet si neviem spomenúť na názov.
P.S. Pesnička Fields of Gold - Eva Cissidy je krásna. Ale keď sa spomenú zlatisté polia, tak mám naveky pred očami scénu z Gladiátora… tam sú doslova elyzejské polia a nič ich nenahradí. Čerešňové kvety tu nemajú iný ako len dekoratívny význam. Skôr by som brala obálku s origami (originálny spôsob odovzdania telefónneho kontaktu).
2,5* Čiže nie zlé, ale knihu ľahko púštam z hlavy.

01.03.2025

Keďže som aj pomaly zabudla, aká bola Pomocníčka, tak som sa pri čítaní znovu do nej vcítila. A spomenula som si aj na modus operandi. A bolo to podobné a zároveň trošku iné, no nakoniec napínavé. Už po polovici knihy som čakala dlho na ten očisťujúci moment, keď sa všetko vyrieši a môžem si vydýchnuť. No, povedzme si úprimne, bol to dlhý výdych, autorka naťahovala koniec ako sopeľ, ale teda skončilo to. Nepoviem ako, ale ten wau efekt sa umňa úplne nekonal, no ak sa niekedy stane, že si knihu prečítam po rokoch (čiže nielenže zabudnem dej, ale aj názov), tak nech mi toto zhnutie naznačí niečo o klamstvách a kamerách.

3 22.02.2025

Toto je ako Twilight, ale v internátnej škole na Aljaške a s istou traumou (mŕtvi rodičia), so sesternicou pripomínajúcou Enid Sinclair z Wednesday a niekým, kto chce hlavnú hrdinku zabiť. A plus sú tam draci a čarodejníci. V podstate sa tam len slintá nad brušákmi toho naj upíra a je tam trocha bozkávania a ku koncu ide o život. Presne na vypnutie myšlienok. Idem na pokračovanie! ;)

22.02.2025

Pre mňa to bola emocionálne vyčerpávajúca kniha. Nie je len o vine a treste (možno zabiť niekoho napísaním smsky?), o hlbokom smútku, o rozlúčkach a vyrovnávaní sa s bolesťou. Je o prijatí a zmene. Nie takej príjemnej, ale o krutej a nenávratnej. Vytrhnutie mladých nadaných stredoškolákov z ich budúcnosti zasiahne všetkých milovaných… rodičov a starú mamu, sestru dvojičku, priateľku. Carver napíše sms svojim trom najlepším kamošom a oni skončia pod kolesami kamióna. Keby to nespravil, nezomreli by? Keby…
No ale to sa nestalo.
Teraz s tým žije, je tu a sám a bez svojej omáčkovej bandy. Len s vlastnými slovami a trojicou fantómov (ktorých cíti ako chýbajúcu končatinu), s odtieňmi smútku, ktoré prichádzajú vo vlnách. Panický atak je opísaný mimoriadne živo. Ale aj ich vtípky a rozhovory.
Kniha môže byť návodom ako pomôcť smútiacim pozostalým. Rozlúčiť sa s nimi naposledy a prežiť „ich deň. Ako nájsť pomoc, otvoriť sa. Prežiť svoj príbeh. Aj keď sa už nedá prepísať a je nespravodlivý. Nájsť ľudskú tvár, či niečo známe, vo veciach, ktoré ich ničím nepripomínajú. (Nové cudzie slovo - pareidólia - hľadanie tváre v oblakoch). Nájsť pochopenie a oporu a aj ju dať. Ak by mala mať táto kniha farbu, bola by to tmavomodro-čierna obloha ako cez ničivú búrku, postupne prechádzajúca do oceľovosivej s belasými pruhmi jasnej a žiarivej po jej skončení. Všetko chce svoj čas. Aj smútok. Pripravte si vreckovky, ja som dobrú polovicu príbehu preplakala.

Btw, ďalšie slovo, ktoré stojí za zapamätanie; synestézia (s hudbou vidieť farby).

Ešte si poznačím na čit. výzvy: stredná škola, priatelia, smrť, depresia, dvojičky (zmienka), umenie - hudba, písanie, video (situačná komika), kreslenie… a mnoho ďalších.

1 22.02.2025

Nepoznala som osud a životný príbeh doktora Félixa Kerstena. Muž, ktorý dokázal nemožné len svojimi rukami... Svojimi vynikajúcimi masérskymi skúsenosťami, fyzioterapeutickými znalosťami ovplyvnil Heinricha Himmlera, ktorý trpel bolesťami brucha a popri liečbe od neho získal slobodu a milosť pre mnohých. Narodil sa v Estónsku, žil vo Fínsku, Holandsku, Nemecku a Švédsku. Vyštudoval fyzioterapiu a učil sa od čínskeho majstra tibetských liečebných masáží, neskôr viedol medzinárodnú prax. A takto sa dostal aj do Nemecka a priamo ho odporučili k šéfovi gestapa a vojenských zložiek. Získal si dôveru jedného z najvyšších veliteľov Tretej ríše a svojím umením sa stal osobným lekárom HH. Pomohol však zachrániť deportácii miliónov Holanďanov a takisto bol pri zrode dohody, ktorá zabránila zničeniu koncentračných táborov pred oslobodením spojeneckými vojskami. Nechápem, vôbec nič som o ňom nečítala... a pritom všetko je podložené reálnymi dokumentami. Odporúčam, ak si chcete rozšíriť vedomosti o 2. svetovej vojne z pohľadu osobnosti, ktorá milovala jedlo a ženy a svoju prax.

22.02.2025

Je to pekná knižka. Dokonca aj deti (9-ročné dvojičky) si ju zobrali samé od seba na prečítanie (aj keď som im ako prvé musela vysvetliť, čo to vlastne ten "dohviezdny večer" je), ako prvé ich zaujali ilustrácie. Výrazné a neónové farbičky im asi pripomínali Hávedník, tiež mimoriadne obľúbenú knižku, ktorá sa dá čitať presne ako táto. Otvoríš kdekoľvek a odložíš, keď dočítaš kapitolu. 25 príbehov a básní napísalo zo srdca dvadsaťpäť autorov a každý to poňal svojim osobitým spôsobom. Niektoré sú veselé, snové, ale, buďme úprimní, aj úplne odlišné od tradičných príbehov. Pri príliš krkolomných menách deti strácali pozornosť a ani dej si poriadne nezapamätali. Pri smutných sme si museli dať na chvíľu pauzu a zaspomínať na našich blízkych, ktorých hviezda už svieti na nebi. Ale zase pozrieť sa na svet očami vločky, darčeka, zvierat, alebo škriatka, ktorý odhaľuje tajomstvá krásy v slovách, bolo čarokrásne. Asi najviac si dcérky užili príbehy detí (napr. Zázračný dom) a je jedno, či boli na Zemi, alebo vo vesmíre, tie, ktoré sa trafili k srdcu, tak tie sme dočítali dojaté až po oči. Škoda, že sa knižke nedostalo viac priestoru ešte pred decembrom, aj my sme ju neskoro dostali, takže u nás bojuje o miesto s iným adventnými príbehmi (Za čarovnými okienkami, Snehová sestra, Vianočné mystérium), ale verím, že sa k nej vrátime ešte aj po Štedrom dni. (Prečítané v decembri 2021, ale vraciam sa a spätne si dopĺňam recenzie :) )

08.01.2025

Aj na toto som skoro zabudla!
Videli sme ako prvý film a bol znepokojujúci. Trailery boli asi najlepšie. Tesly havarujúce na jednom mieste.

Dovolenka mimo civilizáciu, prenajatý luxusný dom s bazénom. Nudiace sa deti, zmena prostredia a rodina spolu. Tak trochu nuda, trochu voyerstvo. Pozorujete obyčajný život.
A vonku sa rúca civilizácia. Srnky neprirodzene pozorujú ľudí. Manželia zostavujú nákupný zoznam. Vtom prichádzajú pôvodní majitelia, no vy nechcete odísť. Nefunguje internet. Bojíte sa, no ale ostávate spolu. Neviete, čo robiť. Deti sa stratia. Hľadáte ich, materinský strach vás zbližuje. Nevysvetliteľný zvuk. Vypadávanie zubov. Ako to bude pokračovať?! Je to naozaj koniec všetkého?

Myslím, že až po dočítaní, mi niektoré filmové scény začali dávať väčší zmysel. Ale koniec sa mi páčil ten knižný. Ak máte možnosť porovnať oboje, dajte vedieť, čo je lepšie. U mňa, prekvapivo vyhráva film. Julia Roberts je tam taká obyčajná a ľudská.
Odporúčam aj ako bod 10. v čitateľskej výzve - Kniha, u níž jste viděli nejprve filmové zpracování. (Akurát, že ja som to absolvovala minulý rok, takže idem hľadať novú adaptáciu...)

1 02.01.2025

Nádherná obálka. Ale kniha ma nezaujala. Príbeh vražednej posadnutosti, do toho zamotaní duchovia a žiarlivky znel skvele. Ale bolo to také, hm, jedným slovom vzťahové... Plno dialógov, ktoré nikam neviedli a veľa postáv, tkoré si vymieňali nedôležité informácie na kope strán a potom sa zrazu udialo niečo dôležité len v pár odstavcoch. Autorka pomerne často skákala nielen v priestore, ale aj v čase, raz opisovala jednu postavu, potom zase ďalšie. Síce to v závere prepojila, ale je to chaoticky napísané.
Asi by to chcelo ešte trochu redakčnej práce.

1 02.01.2025

S touto autorkou to mám ako na hojdačke. Raz sa mi jej knihy neskutočne páčia, potom zase nudia. Práve táto konkrétna bola skvelá, sestry a mama, ktoré po smrti živiteľa rodiny nemajú dostatočný príjem, musia začať prenajímať svoj dom. K tomu je mamina chorá a slabá, takže všetko leží na pleciach dcér. Ani jedna sa k tomu nehrnie s nadšením, ale robia, čo môžu. K podnikaniu sa osoby vo vyššej spoločnosti neuchyľujú, ale tu šlo o prežitie. Malé prekážky, ako je sprístupnenie, či označenie izieb, zabezpečenie súkromia, alebo také veci ako je ponuka a dopyt; jedálniček, reklama a všeobecná starostlivosť o hostí. Každá zo štyroch sestier je iná, dvojičky navyše odlišné aj temperamentom výzorom. A keď to toho vstúpi náklonnosť k hosťovi, ktorú si Sarah nechce pripustiť, začína to byť zamotané. Rada by som sa o jej osudoch dozvedela viac. A rovnako aj o sestre, ktorá musela dom opustiť. Zaujímavosťou je aj úchytkom spomenutá chirurgia, či liečba morskou vodou. Požičiavanie plaviek v kúpacích vozoch mi príde také brr, ale to som rozmaznaná modernou dobou. :) (Btw, Devonshire/Devon a Cornwall sa mi páčia asi najviac zo všetkých opisovaných miest od autorky.)
Pri všetkých povinnostiach sa mení život aj Viole, ktorá sa stráni ľudí a hanbí sa za to, ako vyzerá. Jej zamestnaním sa stáva čítanie vojnovému invalidovi v susedstve, či bývalej čipkárke v chudobinci. Jej premena a nájdenie šťastia som tak trochu očakávala, som veľmi rada, že ma v tomto autorka nesklamala. Prostý príbeh plný láskavosti a lásky. Určite odporúčam. A postavy ako vystrihnuté z Austenovej románu Emma boli tiež zaujímavým spestrením.

01.01.2025

Normálne som si musela pozrieť anotáciu, že o čom to vlastne bolo. A aj keď je obálka krásna, upútala ma aj obsahom, knihu som si kúpila, no po cca mesiaci už tuho premýšľam, čo vo mne zanechala...
Upratovačka Janice, (view spoiler) svoju prácu robí s hrdosťou a popritom zbiera čriepky zo životov zákazníkov. Skladá si z nich mozaiku životných príbehov. Počúva, pozoruje, upratuje a dáva im priestor, čo veľa ľudí skrátka nedokáže. Svoj vlastný príbeh si však necháva pomerne dlho len pre seba. Nenásilne a akosi pomaly sa rozbiehal tento dej, keď sa vyjasňovali (či vyhrocovali) vzťahy, kým to nabralo spád. Niekedy sa pozorovateľovi zdajú životy iných oveľa zmysluplnejšie. Janice si však zaslúži pozornosť, nech zaznie jej hlas a nájde priateľstvo, láskavosť... a aj lásku.
Bolo to vlastne veľmi príjemné čítanie, kým to prebiehalo. Ale po uplynutí istého času už musím skonštatovať, že to akosi po mne skĺzlo a nezanechalo hlbší dojem. Neurčito si spomínam na jej tajný objekt záujmu, šoféra z autobusu, ktorý vyzerá ako učiteľ geografie, 90-ročnú protivnú klientku - pani B. a nejakého psa.

31.12.2024

(SPOILER) Zbožňujem túto knihu! Je to presne ten láskavý typ príbehu, ku ktorému si nachystám kávu a kúsok niečoho dobrého, sladkého, a keďže vonku prší, schúlim sa s dekou do svojho čítacieho kútika a zahĺbim sa do čítania. Vlastne som ju dnes ráno aj prečítala... je to tak feel good kniha, že si ju asi prečítam ešte raz. :) Určite chcem pokračovanie! Ach, a všimnite si aj tú oriezku... pripomína mi tekvicové latte (aj keď som ho nikdy nemala...). Samotný príbeh je jednoduchý a tak trochu terrypratchettovský.
Hlavná hrdinka už má dosť dobrodružstiev a chystá sa zavesiť svoj meč na klinec (keďže je obojručný, tak asi na dva) a usadiť sa v malom meste. So sebou si nesie perfektný podnikateľský nápad s vôňou kávy, rokmi našetrené peniaze a magický predmet, ktorý jej s tým nápadom má pomôcť. Ako to už s legendárnymi vecami býva, nie vždy sú príbehy o nich jasné či pravdivé.
Kým sa Viv udomácňuje a postupne zveľaďuje svoj sen - malú a útulnú kaviareň, rovnako si buduje aj okruh priateľov a priaznivcov. Zo zanedbanej stajne postupne so šikovným tesárom, baristkou s talentom na krásne písmo a reklamným cítením, či malým geniálnym pekárom, vytvára perfekný priestor, kde nájde útočisko nezvyčajne veľká mačka, univerzitný študent, hudobník a kopa iných obyvateľov. Spolupracovníkov nachádza medzi rôznymi rasami, niekedy náhodou, niekedy cielene, postupne tvoria neuveriteľný tím. Viv nebojuje s krvilačnými bytosťami, možno len tak trochu s predsudkami a miestnou výpalníckou mafiou, či žiarlivým expartnerom, ktorý chce presne to, čo ona skrýva pod podlahou... ale všetko nakoniec skončí tak, ako skončiť má. Rada by som vedela viac o múdrom starcovi, pre ktorého šach je viac nech len hra a vie odhadnúť neviditeľné, či ako pokračuje podpora od Madrigal (veľmi mi pripomína lorda Vetinariho, vám nie?).
Táto kniha je ako povzbudivá vôňa zachytená v šálke, raz hrejivo jasná, niekedy zase zjemnená kvapkou mlieka (a pre tých, ktorí nemajú radi teplé nápoje, podávaná s ľadom), či ako teplý škoricový sen rozplývajúci sa v ústach. Na konci knihy je recept na šťúplatky a rozhovor s autorom. A samozrejme poviedka, ktorou to celé začalo...
Odporúčam čítať so šálkou kávy. :)

2 31.12.2024

Tri ženy, tri príbehy, tri dejové línie. Altha 1619, Violet 1942 a Kate 2019. Ženy majú rady prírodu, načúvajú jej a ona im odpovedá, no ľudom (prevažne mužom) okolo sa to veľmi nepáči. Jednu „prekvapivo upália, ale jej zápisky pretrvajú do ďalších storočí. (Wau, to v tom plesnivom domčeku?) Rýchle zhrnutie, aby som aj po čase vedela, o čom to bolo, a ktoré by som prijala ešte pred prečítaním, lebo aj napriek všeobecnému nadšenému odporúčaniu, je na mieste malé varovanie - nie je to len o magickom prepojení, ale aj o násilí (nielen fyzické, ale aj psychické týranie, znásilnenie, nechcené tehotenstvo, potrat, samovražda a podobné lahôdky, vyberte si). V podstate, keby tie dotyčné neboli prepojené cez hmyz, rastliny a vtáky, asi by sa pomsty, či nejakej ochrany ani nedočkali.
Skutočne týrané ženy nezachráni magický realizmus. Koniec príbehu.

Nepotrebujem čítať knihy, kde sú ženy utláčané a týrané.

31.12.2024

Nakoniec to bolo celkom pekné a romantické. Písanie listov nevedno komu a zároveň zamilovanie sa cez ne...
Pozadie vojny bohov a celý ten fantasy motív je len v úzadí, a má skôr mytologický charakter (podobu vidieť s Persefonou a jej únosom do podzemia), takže príbeh si môžu vychutvávať aj milovníci romantických kníh, ktorí fantasy žánre nemusia. Možno skôr tie historické.
Vďaka písacím strojom a náročnej práci vojnových korešpondentov sa čitateľ prenesie priamo doprostred vojnového konfliktu, ktorý eskaluje medzi znepriateľenými bohmi a ich stúpencami. Naši hrdinovia mi občas pripomínali postavy z obdobia prvej svetovej vojny… spoločenské vrstvy a dohodnuté sobáše, chudoba a prídely, zatemnenie, nálety, blížiaca sa frontová línia, či priamy pobyt v zákopoch, nervový plyn, triáž pacientov a tak podobne. Síce tu namiesto lietadiel útočia desivé bytosti s krídlami a akési vraždiace psiská, ale aj tak. A spomedzi umierajúcich si boh vyberá vyvolených. Bohyňa zase ovplyvňuje ostatných svojim spevom. Myslím, že sa nechám nahovoriť aj na pokračovanie, pretože kniha končí absolútnym cliffhangerom ako hora a ja nutne potrebujem koniec. Hocijaký. Aj keď šťastný by ma celkom potešil.

3 31.12.2024

Toto sa môže stať len mne. Napíšem recenziu a potom ju omylom vymažem, keď ju chcem doplniť.
Mne sa to páčilo. Nie to mazanie, kniha. Nie je to typická kulhánkovčina, ale ide to podobným tempom. Teda krv, náboje, hovná, smrť, krv, ďalšie zbrane a tak dookola. A popritom aj trochu sexu a s humorom sebe vlastným.
Upíri (sexiiiii) vs. mimozemšťania (ktorí teda vôbec nie sú ňuňuňu), boj o moc aj medzi upírskymi klanmi a tak nejako to končí vzájomným vraždením. Chudáci ľudia, chudáci upíri a nie chudáci emzáci.
Kamošov si hlavný hrdina nachádza pomerne rýchlo a takto isto rýchlo o nich aj prichádza. Dokonca aj o tých dlhodobých. No prekvapivo, niektorí sú odolnejší a stretneme sa s nimi aj neskôr, keďže v tomto svete stále funguje winnetuovo pravidlo, ktoré si pamätám hlavne vďaka matematike (nepriateľ môjho nepriateľa je môj priateľ).
Za mňa áno, idem aj na ďalšie časti.

3 31.12.2024

Zase čítam druhý diel pred prvým.
Ale to je tým, že som dohrala Cyberpunk a chýba mi to prostredie a táto kniha bola poruke. Idem dohnať a zháňam aj pvú časť.
Aj keď Kotletova Praha nie je Night City, má skvelý drive. Tie remixy piesní by mi nešli z hlavy, našťastie len čítam a nehmkám si ich ... :) Ale nutne potrebujem tie mikiny s Hello Kitty.
Niektoré pasáže mi prišli nelogické a nedotiahnuté (vyhrabávanie sa spomedzi masy ľudí, či prechod za hranice mesta tam a späť akoby nič), prípadne len nahrali postavám, aby sa ubrali presne tým smerom, ako to Digitálny Mesiáš, Boh autor chce. Ale základná premisa je mojou obšúbenou - tu sa zosadený policajt vracia do hry a vyšetrí brutálne vraždy a zabráni totálnemu chaosu - lebo je to jeho mesto.
Vílie excesy a zvodné digitálne čarodejky boli príjemným bonusom, no podzemie s kanálnikmi som si užívala asi najviac. A proklientsky orientované oznámenie o zatvorení miestnej krčmy by sa uživilo aj dnes, rovnako ako strašenie Boženou Němcovou. Miesto, kde tí najbiednejší živoria a tí hore majú všetko.

4 31.12.2024

Otáčala som strany jednu za druhou. Tak rýchlo prečítaný príbeh som dávno nemala! Vhodne mi sadol do čitateľskej nálady, miestami znepokojivý, ku koncu akčnejší a ja som sa ním nechala unášať. Psychotriler, kde sa zlo neodhalí hneď, (plus varovanie od záhradníka je také klišoidné), ale budete ho hľadať a rozmýšľať, kde je tá hranica, ktorú už človek nevydrží. Akurát si myslím, že hlavná hrdinka by vzhľadom na svoju minulosť akosi vybuchla, keď ju tak preháňali. Neodhadla som veru osobu pri pohrebe, no nakoniec to dávalo zmysel. A mala som presne ten pocit zadosťučinenia z konca, aký si prajem pri podobne ladených knihách. Odporúčam!

10 31.12.2024

Milujem knihy o mytológii a rôzne adaptácie mýtov. Kendare Blake ide ešte ďalej. Podobne ako Gaiman zasadila dej až do súčasnosti, kde bohovia už strácajú svoju silu a umierajú. Akurát že ona si vybrala antický panteón. Čitateľ je nútený zorientovať sa a putuje spolu s Aténou a Hermom v modernom prevedení. Zafarbené vlasy, tetovania, pírcingy. Jej vyrastá perie zvnútra, on zase hladuje a chudne. Aj takto môže vyzerať pomalá smrť bohov. Hľadajú svojich spojencov a popri tom na nich útočia iní. Vlastne ani sami nevedia, čo sa deje a prečo. Dej sa strieda s pohodovým životom tínedžerov, až kým sa ich dejové línie nespoja. Kassandrina partia bola takmer ako vata na vyplnenie, no v závere kniha dostala grády. Vážne mi je ľúto, že pokračovanie už nie je preložené...

1 31.12.2024

Kniha bola nominovaná na YA fiction roku 2022, ale ku mne sa dostala až teraz. Prečítaná za pár hodín počas dovolenky, keďže dej odsýpal rýchlo a tuším v nej bol aj náznak humoru. Síce sme boli v Krakowe a nie v Edinburgu, v duchu som sa tam preniesla. Typické problémy 19. storočia (ako zabezpečiť dcére budúcnosť je vydať ju) narúša práve táto vzdelaniachtivá dcéra. Jej snom je stať sa chirurgičkou a zhodou náhod sa potrebuje zoznámiť s reálnym ľudským telom. V chlapčenskom prevleku navštevuje lekarsky kurz, ale po odhalení jej to zamedzia, no aspoň vyjedná možnosť zúčastniť sa skúšok. Jedinou možnosťou ako získať praktické znalosti a skúsenosti, je pitvať ukradnuté mŕtvoly. A ako s tým súvisí láska? Bozk v rozkopanom hrobe je dostatočne gotický? Veď ktoré dievča netúži po príjemnej atmosfére na cintoríne? Pre mňa toto nie je plnohodnotná romantika (zarazila ma neskoršia scéna, kde sa Jack oblieka v Hazelonej izbe… mám pocit, akoby tam autorka vystrihla akýsi erotikuš moment a hneď aj preskočila na praktický moment po akte). Nemám problém s množstvom krvi, hrabaním sa v zemi, šíriacou sa morovou epidémiiu, stratenými telami, zmrzačenými chudákmi, či opisom chirurgických zákrokov bez narkózy (sem zub, tam oko). Vadí mi nelogickosť prostredia; naozaj by šľachtickú dcérku nechala matka takto bez dozoru a ona by určite nemala sídlo sama pre seba na párty-párty hard v podobe nemocnice pre núdznych. Služobníctvo by tu držalo hubu a krok za poskytnutie priestorov pre ich vlastné romantické záujmy? Pritiahnuté za vlasy. Ale budiž. No a potom sa to zvrhne a frankensteinovský motív v úvode (žaba, blesk, pokus) sa istým spôsobom krásne zopakuje v závere (prsty, rukavica, elixír). Mystickosť ponecháva autorke možnosť nadviazať na dej pokračovaním, no trochu som sklamaná, že autorka nepokračovala v línii vyšetrovania vrážd reálnejším spôsobom. Hazel mohla mať brutálne myšlienkové pochybnosti a prežívať vnútorný konflikt v zmysle som lekárka a nikto sa mi nechce dať liečiť (čo ako vieme, nie je úplne pravda, lebo nakoniec nevyštudovala, učila sa len z kníh a reálne sa snažila štýlom pokus-omyl na zúfalcoch) obetovala som tomu všetko a nemám nič. Tak aspoň zachraňuje Jacka, ktorý by skvele pomohol vyšetrovať úmrtia ako samozvaný detektív. Ale nakoniec to ostalo v rovine zázraku spod šibenice a ja som mierne sklamaná, že podolstvo o emancipácii žien tak akosi vyšumelo do prázdna. Bude v pokračovaní Jack v podobnom postavení ako Addie LaRue? Nechám sa prekvapiť…

31.12.2024

Praktická, zábavná aj poučná. Prekvapili ma niektoré informácie, hlavne oceňujem historické okienko, ako aj nahliadnutie do zákulisia súčasnej lekárskej vedy a farmakológie. Čo mali spoločné (a odlišné) antické liečiteľské školy, indická a čínska tradičná medicína, a ktoré herbáre boli v stredoveku top. Zavedenie diagnostiky a stanovenie liečebných postupov nebolo vždy pravidlom. Dozviete sa rozdiel medzi Hippokratovou prísahou a súčasným lekarskym sľubom (už len to spomínané rezanie do ľudí a celibát). A tiež, že liečivá nie sú všemocné, a že šarlatánske techniky sa nájdu v každej historickej epoche. Je to perfektná kniha pre širokú verejnosť a oceňujem, že autorka nepodsúva len jednostranný názor, ale odporúča rozmýšľať. Páči sa mi spôsob, akým zhrnula fakty a podáva ich veľmi prijateľným spôsobom. Určite stojí za prečítanie. Podobné populárno-náučné publikácie milujem a odporúčam. Zatiaľ som sa s podobnou tematikou (o lekárskych vedách v minulosti) stretla len s prekladovými titulmi a zahraničnými autormi, takže oceňujem, že vznikla táto kniha práve u nás (vyd. Artis Omnis), a že autorka je z fachu, takže jej knihu ocenia okrem laikov aj študenti a odborníci z farmácie a medicíny.

31.12.2024

Tokarczuk píše knihy, pri ktorých mi zastanú hodinky a čas a vlastne aj svet naokolo. Ponorím sa jej slov bez jasného cieľa. Rýchle čítanie sa mení na pomalé a ospalé. Neviem prečo som na túto knihu dostala chuť neskoro na sklonku dňa, a keďže som si knihu otvorila večer a pomaly nad ňou driemala, jednotlivé časti som vnímala inak, pomaly. V pohode som ju v polke odstavca odložila zase na pár dní a neskôr sa k nej vrátila. Čítala som ju doslova týždne... a akoby v polosne som objavovala dávny neznámy svet, ktorý sa cestovateľovi (čitateľovi) postupne vynára z hmly. Na začiatku neviete nič. Len postupne si dotvárate obraz miesta, kam sa hlavná postava študenta Miecyzslava vydáva na liečenie tuberkulózy (Sokołowsko/Görbersdorf). Spôsob zoznámenia sa s miestom, jedlom a ostatnými pacientmi je pomerne podrobný a opisný. Svojim spôsobom by mohol byť aj zavádzajúci (keby som vedela, čo viem teraz, po dočítaní). Na liečení sa ľudia zvyčajne stretávajú pri rôznych príležitostiach; pri jedle, liečebných prechádzkach, na vyšetreniach a podobne.
V tomto konkrétnom penzióne stretávame skupinku filozofujúcich pánov pri zvláštnom (mierne halucinogénnom) drinku, kde hovoria viac či menej zanietene o spoločnosti, ženách (viac mizogýnsky ako obdivne), o náboženstve, vede a kultúre, o národnostiach a vlastne o všetkom a ničom. Len nie o tajomných úmrtiach mladíkov, ktoré sa v pravidelnom období v tejto oblasti opakujú. Áno, všetci sú na mieste, kde sa so smrťou ráta, ale tak nejako dúfajú vo vyliečenie. Keď zomrie zomierajúci, môže to byť vôbec vražda, či skôr obeta? Pozorujeme ich v štylizovanom postoji, pretože takto presne chcú pôsobiť navonok, pozorujeme ich, aj keď sa opustia v súkromí a stratia glanc a zábrany, ostane len strach, smútok, túžba či hanba. Pozorujeme aj pozorovateľa. Jeho snahu zapadnúť a zároveň spôsob, akým sa neustále odlišuje.
A áno, okrem nás, aj pozorovateľa niekto pozoruje. Jeho inakosť je záhadou až do posledných chvíľ. Toto bola kniha, kde neodporúčam nakúkať na koniec, lebo vám unikne zmysel.
Empúzy (modlivky, žaby, ženy-čarodejnice) dokážu meniť podobu, byť príťažlivo krásne, zároveň aj odpudivé a dravé, ale nakoľko je táto entita prítomná v liečebnom horskom prostredí, autorka nás necháva postupne pátrať v náznakoch.
Za mňa kniha stojí za prečítanie, ale treba sa na ňu naladiť.

3 31.12.2024