parvitas komentáře u knih

Niektoré hranice sa neprekračujú. Ako napríklad udrbať čerstvo umretej kamoške Athene nevydanú knihu, dotvoriť ju a vydávať za vlastnú. Ale keďže ona (anti)hrdinke June spravila v minulosti niečo podobné (len s prerozprávanou skutočnosťou), bude mať o to menšie výčitky? Bolo by to také hrozné, keby sa o zisk rozdelila s pozostalou rodinou? A vidí teraz jej ducha, lebo ju straší? Ale keďže nič vlastné nie je tak dobré, bude parazitovať na cudzích dielach? Kde končí inšpirácia a kde začína plagiátorstvo?
Otázky okolo fungovania v americkom vydavateľskom svete som si nikdy nekládla, ale tým, že nevidím dôvod na ten agentský medzičlánok, neznamená, že niekto iný to nepotrebuje. A dosť to vysvetľuje tie trojstranové ďakovačky s desiatkami mien.
Plus je tu ešte nakuknutie do zákulisia a vnímanie etnicity u vydavateľov, autorov a recenzentov. Má spisovateľ právo písať o inej kultúre, ak z nej nepocháda? (Yellowface znamená v podstate imitovanie všetkého ázijskeho belochmi, napr. vo filmoch.) Výskum a inšpirácia dovtedy nespracovaných tém je určite lákadlom. Môže vydavateľstvo odmietnuť vydanie knihy, lebo tento rok už jednu rasovo odlišnú autorku vydali? A také tie citlivé témy, ktoré hýbu svetom, ale u nás sa o nich nehovorí.
A to, že je hlavná hrdinka túži písať a chce byť slávna zároveň, sa nevylučuje. Neváha klamať, vydierať i zastrašovať, aby sa jej to splnilo. Davy milujú rozruch a aj zlá reklama predáva.
Mňa kniha mimoriadne zaujala. Chcete porovnanie s autorkiným životom a jej tvorbou? Úspech Babelu a Makovej války a na druhej strane dokonale popísané úzkosti a strach. No a čo, že je privilegovaná, študovala, cestovala. Mala proste lepší štart do života. Nezávidím jej. To, či bude stále dobre písať, ukáže len čas.

2 28.12.2024

Toto bolo megaaa!
Ekologický thriler (ako zničiť moria a popritom aj civilizáciu, ktorej nerozumieme) s prvkami SF (umelá inteligencia desí ľudí aj v budúcnosti) neznelo ako niečo, po čom siahnem a doslova to vdýchnem. Knihu som si nakoniec dávkovala po troškách, bavilo ma premýšľať nad jazykom a prostredím. Viac postáv a ich prežívanie malo spočiatku len málo spoločných prienikov, na chvíľu to vyzeralo, že sa ich príbehy ani neprepoja. Morská biologička, odborníčka na komunikáciu, unesený civilista zatvorený ako otrok na rybárskej lodi riadenej UI, geniálny a osamelý hacker, vojačka prepojená so zbraňovými systémami na ostrove, prvý (a jediný svojho druhu) android s vlastným vedomím a citmi… a Speváčka príbehov, chobotnica odovzdávajúca svoje vedomosti mladej generácii…
Medzidruhová komunikácia medzi ľudmi a chobotnicami, medzi človekom a androidom je vystavaná na podobnom a zároveň odlišnom dialógu. Kapitoly začínajú vždy citátom z odborných kníh týchto postáv, hovoria o strachu a predsudkoch, o uvedomovaní si samého seba, o etike a svedomí, o civilizácii a empatii a komunikácii všeobecne. Aj o zničenej prírode, vydrancovaných prírodných zdrojoch a mŕtvych moriach…
Bolo tam pomalšie tempo a potom občas v skokoch až násilne zrýchlené. Je v tom ľahostajnosť a brutalita našej spoločnosti. Ako sa bude vyvíjať neuroveda a digital humanities v budúcnosti? A čo ak inteligentný život nepríde z vesmíru? Sú ľudia adresívni a bezohľadní voči všetkému neznámemu? Príbeh, ktorý kladie viac otázok, nie na všetky ponúka odpovede…

1 26.12.2024

(SPOILER) Vraj horor, ale okrem upírov, či akí to boli vlastne nemŕtvi, keďže sa dokázali ovládať (dokonca aj ten novovzniknutý sa nevrhol na milovanú snúbenicu a nerozsápal ju), vraždiaceho vlkodlaka (ok, ten sa veru neovládal, dokonca si robil nasledovníkov, zlý, zlý pes!), fanatického kňaza - mal celkom 2 úlohy, úspešne ich splnil aj s davom dedinčanov, ktorí s radosťou a s piesňou na perách umierali (nie, vlastne ani tak nespievali ako jačali, niektorí boli opití, ďalší pomalí a tak skončili ako komparz, teda postrádateľná masa, ktorá skončila takmer ako mulč… roztrhaní na kúsky na poliach a popri ceste), okrem tohto tam nebolo nič strašidelné. Žiadna postupná gradácia plná plazivého strachu, predtúch, či zvratov. Jo a celé to bolo o magickej relikvii, plus tam bola už len kopa kecov o tme a svetle a niekoľko romantických línií. Nemáte za čo. A nelogické okamihy, ktoré mi z poeticky pôsobiaceho príbehu spravili len hrozne otravnú knihu, kde som už po wtf momente len listovala tam a späť, či som tam náhodou neprehliadla vysvetlenia. Chýbali. (Vyhrabeme mŕtvolu a vypijeme ju, kým je čerstvá, veď načo vraždiť živých, aby boli ešte čerstvejší?! So zranenou nohou v pohode behám o pár stránok ďalej?! Vytvorím si následníkov ani neviem ako?! Ale niekoho iného budem predsalen poslúchať na slovo?! Láska pretrvá len jednu noc, no žiarlivosť storočia?! A to ešte dokážu vedľa seba fungovať?!) Som rada, že to bola len kniha zo štafety, veľmi by som ľutovala jej kúpu. 1,5* z 5*

08.12.2024

(SPOILER) Moje prvé stretnutie s týmto autorom dopadlo vcelku fajne. :) Aj keď som bola skeptická, pretože ako inak môže skončiť horor, ktorý začína takým tým nevysvetliteľne blbým rozhodnutím - reportérka sadne do auta neznámej ženštiny, aby si prečítala cestou príbeh o mestečku, v ktorom všetci umreli. A vezie sa a vezie a až na konci sa dozvieme kam a prečo a ako to s ňou skončí...
Nečakala som až toľko mŕtvych, ale miesto, ktoré sa volá Smrtohora, musí svojmu menu dostáť. Príbeh sa zmieňuje o hore, kde kedysi zhadzovali čarodejnice z vysokého brala a tie sa chcú pomstiť. Pod skalou rastú vŕby, ktoré tiež pôsobia ponuro a ich listy počuť vo vetre, akoby šepkali hlasmi mŕtvych... Mestečko revitalizoval miliardár a má na to svoje dôvody.
V románe sa striedajú pohľady viacerých postáv, rozhodne tým pôsobí dynamicky. Skvele vygradovaný príbeh, množstvo krvi a zvratov. Síce mi občas konanie postáv niekedy nedávalo zmysel, no záverečné vyvrcholenie a odhalenie ukázalo, ako do seba všetky dieliky zapadnú.
S niektorými tvrdeniami by som však aj polemizovala. Je na čitateľovi, či bude súhlasiť s miliardárom a jeho pravdou, ktorej treba všetko podriadiť, či pocitmi viny a výčitkami svedomia hlavných hrdinov (najmä sympatického policajta). Je otázne, nakoľko si človek cení svojich milovaných, a aj preto kvôli nim neváha siahnuť na životy iných...
4,5* z 5*
P.S. Vďaka za štafetu, Lucka, sama by som si veru túto knihu nevybrala, ale rada si rozširujem čitateľské obzory aj mimo môj klasický záber.

30.11.2024

Knihu Devítka som doteraz nepoznala. Aj keď mám mnoho tematicky podobných kníh načítaných, nevyhľadám ich prednostne. Stačilo mi štúdium počas VŠ. Neberiem návštevu koncentračných táborov ako temnú turistiku, ale ako spôsob uvedomenia si, že informácie, o ktorých len čítame, či sa učíme, vznikli na základe skutočných udalostí. A sú aj dnes reálne hmatateľné. Nie sú to len odtiene vytetovaných čísiel, sú za nimi skutoční ľudia. Ich ozajstná bolesť, utrpenie, proste všetko, čím si prešli. Preto treba o tom hovoriť a písať, aj napriek tomu, že uplynie veľa času.
Uvedomili ste si, že volebné právo vo Francúzsku bolo udelené ženám až v roku 1944? (Aj vďaka zásluhám hrdiniek z odboja.) Autorka sa len čiastočne dotkla generačnej traumy, no táto tematika si zaslúži osobitnú pozornosť, v knihe sú spomenuté len niektoré dôsledky.
Napriek tejto ťažkej téme ma kniha príjemne prekvapila. Nečítala som ju ale na jeden "záťah", ale striedala som ju s ľahšími žánrami, tematicky úplne odlišnými. Osudy 9 žien, odbojárok rôznych národností (francúzskej, holandskej, španielskej), ktoré spolu utiekli z pochodu smrti z koncentračného tábora, boli v každom ohľade výnimočné. Dojímala ma ich odvaha v mladom veku, rovnako aj ich spolupatričnosť. Veľmi som im držala palce, aby sa dostali domov, ich putovanie bolo drsné, rovnako ako aj pobyt vo väzení a v táboroch. Láskavosť a maličkosti, aj tie najmenšie šťastné chvíle, ukázali, že v ľuďoch ostalo aj to dobré...
Kniha Devítka je na pomedzí rozprávania a dokumentu, no autorka veľmi často prejde z popisu jednej postavy k druhej, takže to na prvý pohľad vyzerá chaoticky. Publikáciu dopĺňajú poznámky a oživenie v podobe fotografií dodáva osudom žien inú hĺbku.
Keďže mám knihu požičanú a čítam ju v rámci putujúcej štafety, označila som si farebnými nálepkami zaujímavé pasáže a až neskôr k nim dopisovala ceruzkou svoje dojmy. Ďakujem za možnosť knihu prečítať, určite ju budem odporúčať aj ďalej.
Mimoriadne oceňujem snahu o presné zdokumentovanie pobytu týchto žien po zatknutí, v koncentrákoch a vo väzení, putovanie a najmä životné osudy po skončení vojny. Ich traumatické zážitky sa odrazili v podlomenom zdraví, no aj v zmenenom vzťahu k príbuzným, k deťom a rodine.
Záverečné slová autorky považujem za mimoriadne dôležité. Opisuje svoj postoj a východiská nielen ako príbuznej jednej z deviatich, ale aj ako historičky. Jej snaha a o zachovanie dejinnej pamäti je cenná o to viac, že mnoho účastníkov už nežije. Hlasy tých, ktorí boli svedkami, treba ďalej sprístupňovať a nechávať ich zaznieť.

Ak máte záujem o podobné knihy - odporúčam:
Mengeleho dievča od Veroniky Homolovej Tóthovej a Violy Stern Fischerovej,
Kuriérky: Nevypovedané príbehy odbojárok v Hitlerových getách (Judy Batalion),
V pekle plynových komor (Shlomo Venezia),
Chlapec, který přežil pochod smrti (Pavel Taussig)
Zpřetrhané životy: Československé ženy v nacistickém koncentračním táboře Ravensbrück v letech 1939–1945 (Pavla Plachá)
Orgovánové dievčatá (Martha Hall Kelly) a mnohé ďalšie...
ale aj
Naše těla, jejich bojiště: Příběhy žen z války (Christina Lamb), či knihy od Svetlany Alexijevič napr. Vojna nemá ženskú tvár - sú tiež mimoriadne silné...

2 25.09.2024

(SPOILER) Knihu som prečítala mierne oťapená z choroby a navyše pri zdĺhavom cestovaní vlakom (dva prestupy, veľa hodín meškania) a vlastne sa mi v tom čase aj celkom páčila. Ale keď nad ňou teraz premýšľam, asi to nebolo úplne ono.
S hlavnou hrdinkou, úspešnou kuchárkou, sa rozíde manžel a ona si preto v istom pomätení zmyslov (narovinu si povedzme, opije sa jak činka a odviaže sa pri online nákupoch) kúpi pojazdné nákladné auto s kuchyňou, s ktorým následne utečie mimo Londýn. V češtine sa to pekne zladilo - Rosie šoféruje Ruženu, ružovú dodávku. Tu predáva vlastné čajové zmesi a chutné výdatné jedlá na rôznych festivaloch. Oproti doteraz pripravovaným mikroporciám v michelinovskej reštaurácii si plní svoje sen o nasýtení hladošov riadnymi sýtymi jedlami. Hneď v prvý deň si nájde kamošku (ktorá podobným spôsobom predáva knihy). Toto všetko beriem, príbeh sa začínal sympaticky rozvíjať, ale potom sa to zaseklo.
A ja začínam nachádzať body, ktoré mi kazia pohodové čítanie. Adrenalínové zážitky proti jej vôli (visutý most, čo sa kýve, beriem ešte ako náhodu, ale to vynútené lezenie - by som sa na výsledný piknik zvysoka vykašlala... resp. by som tam nevyliezla - Max-nemax by ho zožral sám). Repetitívnosť a doslova opakované frázy. Rosie ani nie je rozvedená, keď sa jej začína do záberu vtierať istý Max, ktorý je tak neodbytný. Presviedčanie, že Max je ten pravý, jediný, navyše je strašne sexi, ochranársky a tak podobne. Kks, dajte jej všetci čas na spracovanie rozchodu! A úplne ma dorazilo, že ona, ako zástupkyňa šéfkuchára nepozná vegánske alternatívy?! Toto je úplný nonsens. A ani nedali žiadne vtipy o vegánoch. Strašné plytvanie potenciálom.
Viem, že malo ísť o úplne protiklady a objavovanie nových vecí, vybočenie zo stereotypu, ale pripadalo mi to veľmi nasilu.
A v neposlednom rade, onlinový priateľ, ktorý si Rosie od začiatku priateľsky namotal, je klasický prípad a neverím, že je v tejto internetovej dobe veľa naiviek, čo dokáže podobným slizniakom naletieť a posielať im fotky?! Ona to teda s fotkami nestihla, dokonca si ho aktívne fyzicky našla a konfrontovala. Akčné zakončenie s výhražne zvihnutým prstom, aby ste online nezdieľali všetky svoje intímnosti a nevyklopili ich najbližšiemu úprimne sa tváriacemu týpkovi, čo vás krásne zrkadlí.
Nejdem to viac rozoberať, aj keď je to spoiler, ale fakt nič iné akčné sa tam neodohrá. Žiadne recepty, žiadne šteklivé scény, len ledabolo zostavený finančný plán bez finančnej rezervy, keď sa niečo pokašle (čaje s buchtami a konvičky zarobia na opravu dodávky a aj na všetky rezervácie a papiere a suroviny?!). Knihe teda uberám tri hviezdičky za reálne nedostatky. Ale to mi nebráni, aby som sa nepustila do pokračovania. To je o knihách. To sa mi bude páčiť. :)

1 14.09.2024

Od knihy som mala isté očakávania (niečo hrejivé na štýl filmu Prechádzka v oblakoch), ale potom sme mali vlastnú oberačku a tá drina na stránkach je ako čajíček oproti skutočnosti. Ale teda rodina sa vie rozhnevať aj pre iné záležitosti (nie iba tie srdcové).
Príbeh trojice sestier, z ktorých sa prvá starala o vinice, ďalšia sa tam vrátila hlavne kvôli dedičstvu (a nie celkom vydarenému manželstvu) a tretia sa zjavila len preto, lebo nemala kam ísť.
Dlho sa neznášali, až som nemala dobrý pocit ani z toho záveru, keď si k sebe konečne našli cestu.
Prostredie sa mi páčilo, ale teda tá ich súrodenecká nevraživosť mi veľmi vadila, a tak z knihy nemám vyslovene pohodový pocit. Obálka je krásna.
Starenka s vešteckými sklonmi, sexi nomád, ktorý sa tam len mihne a tak celkovo pôsobí ako uvoľnovač napätia a veľa vína.
Asi si dám ešte jednu podobnú vinohradnícku tému (Posledné vinobranie), keďže je také obdobie, nech si napravím chuť.

07.09.2024

Držím v rukách útlu knižku, ktorá ma preniesla do rokov, kedy boli moje dcéry presne takými kratuľkami so zvedavými očami a nikdy nekončiacimi otázkami.
Jej autorka je riaditeľkou a zároveň aj pani učiteľkou v materskej škole a svoje zážitky ponúkla v denníkovej forme, takže je takpovediac priamo pri zdroji. :)
Dostala som sa k nej úplne náhodou, ale musím ju odporúčať, kadiaľ chodím, lebo je to tak milá knižka. Neskutočne som si čítanie užila, dokonale mi sadol láskavý humor, ktorým opisuje každodenné príhody s deťmi. Pri smutnejších momentov mi vyhŕkli slzy a knižku som na chvíľku musela odložiť. Veľmi si cením pár naozaj trefných poznámok (nielen boje s veternými mlynmi, papierovačkami a "zodpovednými",ale aj nedostatočné školenia a také tie administratívne pohlcovače času a priestoru). Nebráni sa ani citlivým témam (sociálne slabšie rodiny, vojnoví utečenci, rodové stereotypy).
Úplne si viem predstaviť scénku so snehovo-blatovým dvorom, kde sa neomylne práve do tej blatistej časti deti rozbehnú. Aj hľadanie častí oblečenia toľkým deťom je lahôdka sama o sebe. Je ich milión - rukavičky, čiapočky, svetríky, otepľovačky, bundičky, čižmičky. Som mala len tri malé škôlkarky naraz a pamätám si, že v istom období tiež potrebovali asistenciu. A tiež si prešli mačacím obdobím. :) Milovali hladkanie po vláskoch, česanie po spaní a mojkanie. Čítanie knižiek a rozhovory o nesmierne dôležitých veciach. Triedenie odpadu. Disnosaury. Meranie teploty dážďovkám. Aj lakonické oznamy, keď niečo nevieme. A uvedomenie si, že do škôlky sa neprijímajú rodičia, ale deti, ktoré potrebujú kolektív a prijatie. Priestor pre rozvíjanie svojich zručností, komunikácie, miesto na tvorenie, pre uplatnenie fantázie a sústredenie sa. Neskutočne obdivujem prácu pani učiteliek, kuchárok a upratovačiek, s pokorou sa skláňam pred tými, ktoré deťom dávajú to najlepšie a s láskou im pomáhajú rásť a učia ich. A niekedy práve deti naučia viac dospelých...

Ak milujete Fulghumove príbehy, Denník učiteľky sa vám tiež bude páčiť.

1 06.09.2024

Nepoznala som seriál Kavej, a ani na filme som zatiaľ ešte nebola, ale určite to onedlho napravím. Je to zábavné a svieže čítanie. Veronikin a Klárin východniarsky prízvuk mám úplne plnohodnotne v ušiach aj pri čítaní a tak trochu som aj dojatá príbehom. Takéto priame vzťahové knihy môžem. Mám pocit, že sa na nič nehrajú, všetko je presne tak, ako má byť, ľudsky omylné a prirodzené. Tri svadby a jeden pohreb, kde sa veľa pije, spieva a je, kde sa ľúbia a hľadajú si svoje miesto. Dilemy, či ísť na západ, alebo vrátiť sa zase na východ, kde je tá toľko vysnívaná láska, a čo s peniazmi, ktoré nebožka zanechala? Odporúčam ako liek na dobrú náladu. Také láskavé a srdečné čítanie. Samozrejme, s kávou v ruke!

29.08.2024

(SPOILER) Mám rada Miškine knihy. Aj keď občas na nich nájdem nejaké nezrovnalosti, vždy si ich kúpim. A som verná fanynka, všetko kupujem (a nechávam si občas aj podpísať od autorky) a požičiam ich aj rodine a kamoškám - že toto si prečítajte! Ale asi najviac si užívam tie, ktoré súvisia s viac ako polstoročnou históriou, tie mytologické a duchovné už pomenej. Sudička zo severu je trošku iná, detektívno-romanticko-mytologická. A zároveň drsná, keď opisuje násilie, týranie a iné hnusné veci, ktorými si prešli ženské postavy. Severské krimi také bývajú, takže v tomto je to v poriadku, dá sa povedať, že je to typická črta severských krimi kníh, kde to pri opisovanom surovom mraze akosi aj očakávam ľudskú krutosť. No zároveň sa do toho vložili nadprirodzené prvky a tak v závere je z toho taký miš-maš s miernym hygge nádychom. (Keď sa opisuje jedlo a zariadenie v Arvidovom domove. :) )
Severská mytológia je vysvetlená postupne, tak ako hlavná hrdinka objavuje svoje schopnosti.
Opisy zimnej krajiny ma v tomto horúcom lete veľmi tešia. A rovnako aj miestne názvy a tak celkovo každodenný život. Súčasne som sa hrala aj AC VAlhalla, takže prostredie som mala aj sprostredkovane pred sebou, nie iba v predstavách. To som si naozaj užívala.
Jednu hviezdičku uberám za spolok zničených duší a za hlúpych detektívov, ktorí si to celé za tie roky nedali dohromady aj sami. A tiež za záver, ktorý som očakávala oveľa skôr, hneď ako spomenuli fyzickú podobu.
Severská kráľovná si vypočuje správú o smrti svojej dcéry od vnučky, ktorá vzápätí zmizne, ale nik ju nehľadá? Kks, by som na jej mieste obrátila zem i nebesá, aby som si našla rodinu. Hlavne ak má také prostriedky a moc.
Tak idem na pokračovanie a dúfam, že sa ten zbrklý útek hlavnej hrdinky vyrieši. Práve teraz, keď by potrebovala oporu u milovaného, ho opúšťa...

2 27.08.2024

Vtipné ilustrácie a mačička, ktorá zje všetko možné, čo nezje ju. A aj je kýmkoľvek chce. Je perfektná v spaní a v nechaní sa hladkať. Keď chce, pochopiteľne. MIlý komiks, na ktorom moje deti vyrastali a s radosťou sa k nemu vracajú aj neskôr. :)

1 27.08.2024

Som prekvapená, že som ku knihe hneď po dočítaní nepísala dojmy. Ale hodí sa k tohtoročnej výzve. Vlastne sa k nej po čas aj v myšlienkach vrátim, takže ma určite zaujala, Aj keď jej dávam len také neutrálne hodnotenie.
Deti, ktoré žijú svoj prázdninový život v neurčitom období v istom letovisku a ich rodičia skôr ten prázdny. Tínedžeri majú neskutočnú voľnosť a dospeláci sa vlastne len spíjajú a nafetujú a tak celkovo si užívajú. V podstate ich vlastné deti neznášajú a považujú ich za zbytočných. Deti si stanovujú vlastné pravidlá a hra sa občas stáva nebezpečnou. Až kým nepríde ku katastrofe. Je to istým spôsobom medzigeneračná hyberbola v ponímaní spôsobu života, akým pristupujú k prírode a klimatickej zmene staršia a mladšia generácia. Deti sa spoja a prežijú doslova biblickú potopu (paralely s biblickými motívmi sú v mnohých detailoch od "archy" na strome až po hľadanie suchej zeme atď.) a v postapokalyptickom svete hľadajú nádej. Dospelí rezignujú a aj svojou nečinnosťou spôsobujú, že im deti nedôverujú. Pretože si stále mysleli, že ešte majú dosť času... a vystrestali tým najmladšiu generáciu, ktorá bola tá nevinná... Chamtivosť a sebectvo na pozadí klimatickej dystopickej fikce je pomerne reálne opísané a nastavuje zrkadlo spoločnosti. Ale aj bohatstvo má svoje limity a privilegovaní majú len malý náskok pred tými najbiednejšími. Je to znepokojivý, morálne otázny a ekologicky dystopický román. Aj keď ho nehodnotím plným počtom, lebo je to príliš schematické (všetky deti sú zodpovedné a všetci rodičia sú naprd sebci), takže úplne všetci sú vo svojich roliach skostnatelí. A tiež je to na môj vkus až príliš biblické (to fakt sa nenájde iný vzor, len ten kresťanský? Najsvätejšia Trojica ako príroda, veda a umenie?). Zjednodušene, kapitalizmus začal skôr, ako vyrástla táto generácia rodičov a zodpovednosť a zrelosť je v tom, aby si človek uznal svoj podiel na tom, ako vie ovplyvniť svet. A to dnes.

1 27.08.2024

(SPOILER) Mala som rada Akty X a celkovo pátranie po mimozemšťanoch. Muži v čiernom boli tí dobrí, ktorí sa snažia stáť medzi mimozemšťanmi a ľudmi. A teda aj za cenu vymazania pamäte. Toto ostalo ako základ aj v tejto knihe. Aj keď MIB ako tí dobrí naozaj nevyzerajú. :) A je tu všetko, svetlá, lode, kruhy v obilí, šedivo-zelené postavy s veľkými očami, ktoré komunikujú len myšlienkami, niečo vzadu na zátylku a pokusy.
Hlavná hrdinka, babička, ktorej vnuka uniesli svetlá na oblohe, je na svoj vek riadne akčná. A keďže nakoniec má viac vedomostí a šťastia ako ostatní príbuzní obetí, darí sa jej prísť na riešenie takmer storočných tajomstiev. Jej rodina sa prvých 50-70 strán len tak tmolí okolo a zapĺňa stránky svojimi menami a funkciami. NIČ, doslova nič sa tam nedeje (okrem Williamovho zmiznutia). Až nakoniec retrospektívne spomienky na výpomoc u astronóma, ktorý zbieral podklady o zmiznutiach a jeho priesvitková mapa, navedú hlavnú hrdinku na správne miesto. Jej vlastné spomienky na únos neexistujú, ale varovaní dostáva toľko, že by si nimi mohla vytapetovať izbu. Úniky na poslednú chvíľu s vernou priateľkou (rovnakého veku) a vypátranie pravdy, ktorá je tam, kde voda padá...
Vlastne ma to aj bavilo, ale nie natoľko, aby som sa púšťala do pokračovania. A tuším to nebolo ani preložené...

23.08.2024

Moje hodnotenie kolísa medzi 3* až 3.5*. Hlavná hrdinka a jej priatelia zo školy sú už ostrieľaní vojaci, no stále otrasení udalosťami, ktoré zapríčinili, alebo ich sami prežili. Rin je postava, ku ktorej si ťažko vytváram pozitívny vzťah. Ale snažím sa ju chápať. Je istým spôsobom antihrdinka, keďže má na svedomí toľko životov, že?
Variácia na čínske dejiny so štipkou mágie a šamanizmu by mohla (mala by) pôsobiť akčne, ale keď je toho veľa, dej mi splýva mi do jediného siahodlhého konfliktu... Cením si viac intríg a politikárčenia, strategických plánov a zrady na poslednú chvíľu. Svet je tu vykreslený dokonale prirodzene a plnohodnotne. Jediné, čo mi chýba, je viac šamanov, teda tých, čo hovoria s bohmi.

Príšerne veľa mŕtvych, ekologická katastrofa, spustošená zem a beznádejná budúcnosť. Občianska vojna, zahraničné vplyvy a pôvodní nepriatelia dokonale zamiešali karty, takže dochádza k prehodnocovaniu, ústupkom a vojna prestáva byť čiernobiela. Priatelia, čo spolu študovali, alebo bojovali, nečakane zomierajú, prípadne menia strany a názory a na povrch sa vynárajú nové skutočnosti. Nové zbrane. Noví nepriatelia a spojenci.

Kým prvý diel postupne gradoval k obrovskému oslepujúcemu záveru, tento druhý je sériou výbuchov/akcií, niektoré výraznejšie, ale všetky sú tak nejak na podobnej úrovni. Páči sa mi vývoj postáv, ktoré dospeli akosi prirýchlo, takže som zvedavá, ako sa popasujú s novými problémami v záverečnej časti.

22.08.2024

(SPOILER) No, kde začať? Ku knihe som sa dostala kedysi dávno (kniha z knižnice) a vtedy som netušila, že si čítanie zopakujem. Žiaľ. Zapojila som sa do knižných štafiet a toto je moja prvá tematická - knihy s fantasy motívom. Som v tom zúfalo nemotorná, nenapadlo mi baliť moje balíčky do krabíc, (nabudúce sa polepším) a tiež si naplánujem viac vymakať darčeky. Čo sa týka praktickej stránky štafiet, stále bojujem s lepiacimi pásikmi, ktoré majú tendenciu sa odliepať a aj s časťou zápiskov, takže keď ich nalepím znovu, sú ako palimsesty, miestami sa prekrývajú pôvodné texty. A neodhodlala som sa písať do knihy perom! Ale ceruzkou hej... (chúdence knihy a chúdence dievčence, čo po mne budú lúštiť hieroglyfy).
Hm, tiež nemám miesto na siahodlhé vykecávanie a komentovanie priamo v knihe, lebo nemá vôbec voľné okraje.
Jednoduchá hlavná hrdinka je tak naivná a odtrhnutá od života, že ani nevie, keď sa jej niečo podarí. Chce uloviť veveričku a dá dole srnu? Akože len tak, ukradnutým lukom a šípom, ktorý myšlienkou navedie do koristi. A potom ju vyvrhne a uvarí z nej posilňujúci vývar a vylieči na smrť zraneného dunča... ...a svišť ju potom balil do fólie. (Moja obľúbená hláška užasnutého alpského turistu z reklamy na fialovú kravu mi neskutočne pripomína aj tento príbeh.)
Svoj čarodejnícky dar neovláda, nekontroluje a polovicu príbehu ani nevie, čo sa deje, hlavne že musí utekať, lebo jej ide o život. A mimochodom, nik ju až do konca knihy neprenasleduje. Žiadna pomstychtivá šľachtičná s hordami sluhov. Len nadržaní bratia. V podstate. Je to však veľmi nevinné, lebo o všetko majú len kopu rečí a furt sa ovládajú.
Čo tu máme ešte? Chrumkavého rytiera, ktorý je psodlakom, a jeho zlého brata, ktorý je vlkodlakom a tí proti sebe (ako inak) bojujú. Štve ich proti sebe ich diabolský čarodejný dedko a najhorší žltý dym, ktorý má pôvod v obraze. (Bez komentára.) Samozrejme, ide tu o večnosť a prevteťovanie sa do potomstiev a iných tiel.
Psi sú zotročovaní vlkmi, všetko má byť také drsné a kruté, že sa to ani opísať nedá. A tak sa to ani neopisuje. Keby sa tam neobjavili nové postavy (mačka, medveď), tak sa tento päťuholník bude donekonečna naháňať, až kým niekto nezomrie na infarkt. Áno, postavy sú tam posadnuté srdciami, krvou a potomstvom. A tiež sa stretávame so snami, špiónskymi guľami a huňatými šelmami viac, ako by ma to bavilo.
Je to fantazijný svet, kde je toľko možností, ale všetko kazí hlavná hrdinka, ktorá nie je najostrejšia ceruzka v peračníku, a my, čitatelia, tak musíme sledovať jej klopýtavé myšlienkové pochody. Asi mám radšej Bellu Swan (Twilight) a Sookie Stackhouse (True Blood). Nevidím tu toľko potrebný a logicky odôvodnený vývoj postáv, ich motivácia sa asi mení v poryvoch vetra. Viem, že je to malý priestor (217 s.), na reálnejšie pôsobiace prostredie treba viac strán, no tento svet je nielenže nedokreslený, ale nemá ani poriadne obrysy, o hĺbke ani nehovorím. Možno preto na mňa príbeh pôsobí veľmi plocho. Rodinné vzťahy sú vysvetlené cez rozhovory a sny, ale kde je tá vášeň a zrada, ktoré ma ako čitateľa prikovajú k stránkam a nútia ma ich obracať? Ešte aj scéna so sklárom ostáva nevyužitá.
Jediná výhoda tejto knihy je v tom, že nemá pokračovanie. (Aj keď cliffhanger si v poslednom odstavci autorka neodpustila.) A ešte že má tak nízky počet strán.
Mám rada meničov tvarov a čarodejnice, takže aj toto je nezanedbateľný bodík k dobru, pretože v našej sf/fantasy tvorbe toho veľa nie je.
Dokonca na začiatku som sa veľmi tešila z krátkych viet, reku, príbeh bude rýchlo ubiehať, ale je to celé také nijaké. Najlepší bol asi ten úvod, prebudenie hnevu a ochrana nevinnej, až po snehulienkovsky ladený útek cez nepriateľský les. Práve konštrukcia krátkych nerozvitých viet v úvode knihy mala svojský, až lyrizovaný charakter, postava Zuny by mohla byť poctou Neveste hôľ. Je mi ľúto, že autorka nepokračovala v tomto štýle. Mohla byť z toho skvelá novela. Neprezradiť veľa, nechať niečo na fantázii čitateľa a v náznakoch načrtnúť zlo. A keď aj už má v tom určitom okamihu fyzickú podobu, mala nechať postavy poddať sa prirodzenosti... Jediné, čo z toho si asi po čase zapamätám, bolo to behanie von a dnu a spanie v pravidelných intervaloch. Vlastne, aj to je dosť prirodzené...
Mám pocit, že postava Zuny by bola prirodzene dokonalý spáč. Hm, to sa znovu dostávam k špekuláciám o snehulienkovskom motíve a domýšľam si niečo, čo tu nie je.
Snáď sa to mojim spolučitateľkám v štafete bude páčiť viac. :)

21.08.2024

Na slovenské vydanie sme pár rokov museli počkať, ale konečne je tu!

(Jediná výčitka smerom k vydavateľstvo - prečo ste zmenili typ väzby? Prvý diel je brožovaný a druhý v pevnej väzbe. Mám rada, keď sú série v podobnom štýle, alebo prípadne, keď si môžem vybrať, ale toto ma, úprimne, sklamalo...)

Znovu sa stretávame s Nell, jej postaršou kamoškou Cricket a tabuľkovým Edwardom. Ako to už tak vyzerá, jej život je všetko, len nie pohodový a priamočiary. Jej podcast krásne funguje, zarába, teraz býva vo vlastnom byte a popritom sa živí písaním nekrológov. A vo voľnom čase si stavia rakvu. Áno, znie to dosť ponuro, ale s excentrickou Cricket, ktorá ich na tento spoločný projekt prihlásila, je to zábava. S nadhľadom a humorom sa dotýka zložitejších tém. Rozchody, nedostatok času, intimita, deti, svadba a karfiolové hlavy. (Kaderníčky vedia.) Nellini priatelia sú autentickí, podobnými problémami si prechádza veľa rodín. S pribúdajúcim vekom viem, že nikdy nie je neskoro zmeniť to, čo sa vám nepáči. A Nell to vie tiež. Je jedno, či je vám 40+, alebo 80+. Zmeny vedia byť bolestivé, no autorka to podáva s nadhľadom a humorom. Slová vďačnosti v závere dňa majú znieť motivačne a určite to mnohým pomáha, a je dobre, že v Nellinom podaní sú uvoľňujúce a častokrát vtipné. Priznaní je tu viac, nie všetky patria hlavnej hrdinke. Každý z jej priateľov robí chyby a cítiť zlyhanie je potom prirodzené, no každý sa s tým vyrovnáva po svojom. Sú reálne nedokonalí a je to tak v poriadku. Pár momentov pre mňa bolo veľmi emotívnych a musím sa priznať, že som si pri knihe aj poplakala. Niektoré rozhodnutia boli naozaj bolestivé. Cez humor sa vyvážia ťažké témy, akými sú láska, strata a sebaprijatie. Ale napriek mojim počiatočným pochybnostiam z ľahkomyselného tónu, akým kniha začínala, z nej cítim úprimnú radosť zo života a som šťastná, že ju mám. Určite si ju ešte niekedy prečítam, rovnako ako aj prvú časť.

Ozaj, vraj existuje aj seriál na motívy týchto kníh, ale nedosahuje ten humor a ľahkosť. Ak ste ho videli, dajte vedieť, či sa oplatí pozrieť.

1 10.08.2024

(SPOILER) Emočná žmýkačka. Toto je moja tretia kniha od autorky a asi nadlho aj posledná. Dostala som sa k nej cez knižnú štafetu a bola to pre mňa výzva vyjsť z čitateľského stereotypu a prečítať si knihy o vzťahoch.
No viete. Neznášam knihy o vzťahoch.
Veľa sa tam rozpráva a odchádza a prichádza a zmieruje a odpúšťa. Jediné pozitívum je, že je to samostatný príbeh. Aj tak má všetky znaky telenovely. Aj babča, ktorú si zamilujete (predstavovala som si ju ako babičku z filmu Cocco, ale je skvelá, má podrezaný jazyk a bystrú myseľ, hlavne keď kontruje svojej nepodarenej dcére a chráni si vnučku.)
Nevera? Hneď dvakrát (bráškova snúbenica a Lorinin ex, ale nie spolu). Autonehody? Smrť otcov? Tiež dvakrát. Z jednej by mala pokračovať v traume z áut, ale akosi to vyznelo do stratena a láska ju presvedčila, že neumrie, keď sa odvezie autom. Jedna mama ako med a druhá ako blen. Navyše tá “nahovno sa snaží vydojiť z dvérky všety , kľudne aj hrubou manipuláciou do predaja bytu. Ale dcérenka ju prebehne a manipulácia sa bude opakovať zo strany macha a nájmu bytu.
Počkať, to nie je všetko! Máme tu drvivú smrť dieťaťa, pokus o znásilnenie, krádeže a psychickú manipuláciu, zastrašovanie (akoby nič sa dedinčania prestanú pozerať na hl. protagonistov cez prsty, keď mladý zahlási, že je jeho kolegyňa), všetko končí s bratskou bitkou. Kamaráti? Ak aj sú, slúžia ako dekorácia pri jedinej udalosti - stretátvke - a predtým, ani potom o nich nebudeme počuť. Akoby na nich navozili 70 dodávok zeme. To už skôr bývalá nevesta mala viac času sa zblížiť s hl. hrdinkou… Ty si spala s mojím frajerom? Nevadí, ten tvoj sa ma zase pokúsil znásilniť, no zabudnime na to a buďme kamošky, dobre?
V závere si adoptujme siroty s traumami, lebo ich nikto nechce. Tieto dve emočne nezrelé telesá k sebe priťahnu ďalšie mini chúdence, aj keď finančne sa im až tak nevychádza. Ale kvalitnej kávy sa nevzdáme. Ani večerí v reštauráciách. A aké je to nemať klišé v podobe sexi chlapa, ktorému nevadí čokoholička kyprejších tvarov (ha! tak preto je v sprche na zemi ona!) - to sa už nedozvieme. Pyrotechnik. Ok, originálne povolanie, dvíham hodnotenie o jednu hviezdičku :). A slečna, ktorej náplň práce sa zredukovala len na aktualizáciu súborov a nemá do čoho v teréne pichnúť, (na rozdiel od jej kolegu), (btw, nechápem toto nelogické rozhodnutie šéfa) a tak mimochodom zmieri rokmi rozhádanú rodinu a pritom sa nevie desaťročia postaviť panovačnej matke? Happy ending ako šľak.

1 03.08.2024

(SPOILER) Vzdávam sa, ďalej nejdem. Rodinná sága naberá typický nemecký drive a melodramatično sa stupňuje. Výčitky typu „Kto zjedol moje jogurty?! sa menia na „Ty si nezaplatil nájomné a nechal si prázdnu ruličku na wc a nevymenil toaletný papier! A určite si zožral aj vločky a nutelu! Svojej úbohej sestre, ktorá trpí panickými atakmi a preto si ju do konca nebudeme všímať. Šikovná si nájde zjazveného trestanca, ktorý nikoho nezabil (ste si mysleli, že nebudú spoilery? cha, budú!), pridáme tam jedného dospelého, ktorý ostáva večnym dieťaťom (to bola najmilšia postava, ktorá na svojej úrovni robila pokánie). Ďalší zo súrodencov trpí pocitom neistoty a straty identity, ake nájde si ho nakoniec nevlastná rodina (a o jej súkromných problémoch sa dozviete viac v častiach seriálu 5-8, ostaňte nám verní). Apropo, vernosť, ktorá nič nehovorila Tine z prvej časti, teraz vystrieda jej blízka príbuzná, žiarlivosť. Takže dej sa točí okolo lásky a nehovorenia si dôležitých vecí. Zatajím to, aby ste sa pýtali aj naďalej a až pri ďalšom rodinnom jedle to budeme riešiť. Scenár je ten istý...
Rozumiem, prečo tento štýl románov niektorí ľudia milujú. Všetky tie drobné, aj veľké problémy sú presne to, čo ich v bežnom živote zaujíma. Čo v okolí nemajú. Heeej, suseda, viete, že tamtá je tehotná? A henten ušiel z domu?? Tamten má zase veľké finančné problémy, rozpredáva starožitnosti z dedičstva. Určite v tom bude mafia a drogy! Budeme ich sledovať, lebo netriedenie odpadu nie je bohvieako podnetné… Veľká dráma! Stavím sa, že s rovnakým záujmom čítajú aj klebetník spojený s tv programom (lebo sú praktickí, zistia kto s kým spáva a prečo musel predať dom, plus potom to isté pozrú rozpohybované v televíznom seriáli). Mne práve toto nahustenie zaujímavostí a životných zvratov neslutočne vadí. Dobre, nemám momentálne teraz v okolí až tak dramatické problémy, ale pri všetkých vzťahových knihách mi napadlo, aha, veď toto zažila moja kamoška a riešili sme to pri káve. Naozaj o tom chcem ešte aj čítať? Navyše takým tým povrchným štýlom, čo sa vydáva za hlbokú psychologickú sondu a lá, čo sa deje u susedov, akým sa písali romány hlavne počas socíku a v deväťdesiatych rokoch, keď sa nemohlo spomenúť nič globálnejšie. Pritom mi tam chýbajú, čo ja viem, opisy prostredia, reakcie okolia, nielen týchto rodinných príslušníkov a ich amantov. Také to ukotvenie v priestore a čase. Takže za mňa, je to len klebetník v románovej podobe. Ďakujem, neprosím.

03.08.2024

(SPOILER) Vzťahové knihy sú o vzťahoch, kde sa zásadne nekomunikuje, prípadne sa povie len časť a potom sa z toho vyvodzujú nesprávne závery. Klasicky som mala veľké oči a a ešte väčšie očakávania - keďže sa to páčilo väčšine, ktorá knihu čítala.
Ku knihe som sa dostala prostredníctvom knižnej štafety, kde som mala kombo - 2 knihy zo série plus jednu bonusovú od tej istej autorky. Reku, ak sa mi zapáči, siahnem aj po ďalších.
Ale k štafete. Mám nakúpených mrte farebných priesvitných lepiacich papierikov, ale keby som mala lepiť ku každému zvratu jeden, kde mi napadlo čosi komentovať, tak by ich bolo nespočítane. Priestoru nie je veľa, takže nasledujem príklad mojich predchodkýň a píšem ceruzkou priamo do knihy. To roztrasené písmo je moje, lebo knihu som čítala klasicky na kresle, v posteli, na balkóne a cestou v buse. Ak neviete niečo prečítať, je to preto, že som poznámku písala hneď a kadejako, sorry. V podstate tam rozvíjam absurdné teórie (tá o agentovi je smiešna, o rakovine reálnejšia) a vydávam účastné výkriky na podporu protagonistov a pri dejových zvratoch. (Posadnutosť dvojičkami nevynímajúc.) A že ich je tam pomerne dosť, zistíte aj vy pri čítaní. (Dvojčiat menej.) Autorka nahádzala kopu problémov na jednotlivca, resp. členov rodiny dosť nerovnomerne, ale je to len začiatok série, určite ešte pritvrdí. Takže tu máme dávnejšie, no tragické a nečakané úmrtie rodičov, rozpadajúci sa rodičovský dom (len po 2 rokoch, čo tam nik nebýval, ale ok) a štyroch súrodencov, z ktorých len jedna osoba (Tina) má vlastné bývanie. A prečo sa tam nevrátiť hneď, všetci spolu na kôpku? Ale v podstate aj o bývanie Tina príde, lebo spravila kravinu a nevedela trafiť von z hotelovek izby, kým sa s dotyčným nevyspí. Ups, kdeže sú tie dvere? A čo, bolo to jej slobodné rozhodnutie. Spoiler alert. A čo jej tam random ešte pridáme? Možné tehotenstvo, rozpad manželstva, rozvod, choroba muža (ktorú si samozrejme nevšimla, a ktorá je dôvodom, že s ňou on nespí pár týždňov a namiesto robertka... no nechajme to tak), bankrot a predaj nehnuteľnosti, zmeny v zamestnaní, resp. moc priateľský šéf (hľadanie spriaznenej duše na obedoch a večeriach len pre dvoch - ešte nesvieti red flag?). Ešte že má okolo seba súrodencov (aj dvojičky!), tak nejaké ťažkosti sa prihodia aj im. Najstarší syn bude nevlastný a zažije stratu ukotvenia v rodine. Plus je roky nešťastne zamilovaný do dcéry svojho školitela, ktorý ju však ako mladú budúcu matku odvrhol a vnúča nikdy nevidel (sem pridáme traumu a následky znásilnenia a neskôr aj ďalšie úmrtie plus ako bonus pocit zrady, najlepšie na oboch stranách). ďalší ma finančné problémy, ale to si necháme do ďalšej časti.
Ideme si vybrať ešte nejaké rodinné choroby (svokrička) a zlé pohľady od švagrinej, neplatenie nájomného a nutnú rekonštrukciu domu, ktorý má názov skoro ako ten Annin Zelený dom. Len teda nie je zelený. A ani Annin. Ako to skončí? Uzmierovacím sexom, ktorý je všetko len nie odpúšťací. A drahý manžo sa nasťahuje k nim a pomáha so stavbou. Čakáte rodinné scény s dobrou spoločnosu večerou? Ja moc nie, veď si navzájom zožrali bio potraviny a vločky. Je to síce dynamický príbeh, ale má doslova telenovelovský nábeh, keďže dej neustále graduje prostredníctvom rozhovorov a zvratov. A takže tie bežné situácie, kedy súrodenci perú, či jedia, kedy sa to malo upokojiť a zvoľniť, sa skrátka míňa účinkom, je to len ako slovná vata. No nevzdávam sa a idem ďalej.

03.08.2024

Útla knižka, ktorá v sebe skrýva nečakané filozofické otázky. Na jej prečítanie nepotrebujem ani deň, ale aj po dočítaní sa k nej niekoľkokrát vraciam. Hlavnému hrdinovi už nezostáva veľa času kvôli rýchlo postupujúcej chorobe. V istej chvíli sa mu predstaví diabol (namiesto vidiel má havajskú košeľu, čo my mňa asi vydesilo viac) s akousi variáciou faustovskej ponuky - za predĺženia života o jeden deň, musí zo sveta vymazať niečo hodnotné. Zamyslenie sa nad tým, čo je v živote dôležité a nad užitočnosťou vlastného života je typicky japonsky úsporné. Ako by ste reagovali vy? Spísali by ste svojich 10 vecí, ktoré treba pred smrťou zažiť? Alebo by to boli skôr materiálne potreby c či akčné zážitky? Osamote, či s niekým, koho milujete a na kom vám záleží? Alebo to necháte tak a zmierite sa?
Kniha mi letmo pripomenula knihy #ostrovbezpamati a #nezvystydnekava, aj keď tematika je iná, tá predstava pominuteľnosti má istý vibe magického (japonského) realizmu.
Hlavný hrdina prestáva ľpieť na veciach, ktoré postupne strácajú dôležitosť zoči-voči smrti a rekapituluje svoj život, svoje rozhodnutia. A niektoré spomienky boli veľmi dojímavé; nmilovanú mamu a otca, s ktorým sa odcudzil, na bývalú priateľku a kamaráta zo školy, na kocúrov, ktorí mali neskutočne milé zeleninové mená (Zelí a Salát/ja som ich v duchu prekladala ako zdobneniny Kapustička a Šalátik). Pozrieť sa na veci z nadhľadu. Dúfam, že na podobné dilemy ešte nebudem musieť dlho myslieť. Ale čítať o nich je obohacujúce.
Inak, mne osobne sa asi najviac páčilo, keď sa mačka hlavného hrdinu rozhovorila - a to naučeným archaickým štýlom podľa starých historických filmov. Škoda, že podobne vtipných vecí tu bolo pomenej, ak nerátam podobu pokušiteľa. Knihu si zaraďujem medzi prečítané knihy tohtoročnej knižnej výzvy na DK.

12 27.07.2024