Slavomír53 komentáře u knih

Naozaj jedinečné čítanie. Doteraz boli mojimi obľúbenými rozprávkami tie v podaní Dobšinského. Teraz som si nie istý. :) Rozprávky od Reussa sú úplne iné, má iný spôsob prerozprávania ako Dobšinský (porovnávam s pôvodným Dobšinského textom vydaným v dotlači vo vydavateľstve Nestor). Sprievodné obrázky pána Ursínyho dokonalo dopĺňajú text. Celkovo sa táto knižočka výborne číta takto v zime pri piecke, najmä tie rozprávky s jasne strašidelným odtienkom. Vrelo odporúčam deťom i dospelým!

6 06.12.2022

Pán Auský, podobne ako ruskí historici (prekladaní do češtiny) Viktor Suvorov či Mark Solonin, odborne a čítavo rúca báje sovietskej (po)vojnovej propagandy, a poodhaľuje nám smutný osud kozáctva, ktoré sa postavilo nie proti Rusku či Rusom, lež proti boľševizmu, pod dohľadom ktorého „v priebehu občianskej vojny, dvoch hladomorov a represií 30. rokov bolo dohromady fyzicky zlikvidovaných až 70 % kozákov“ (strana 814 https://www.databazeknih.cz/knihy/dejiny-ruska-20-stoleti-dejiny-ruska-20-stoleti-1-dil-222090). Možno sa potom vari čudovať, že sa Kozáci pridali k nemeckému ťaženiu? Treba si uvedomiť, že oni nevedeli, aké zámysly má nacistické vedenie s dobytým územím. Dobové fotografie + názorné mapy postupu a ústupu vojsk.

5 04.12.2022

Je svätá pravda, že treba čítať i knihy, ktoré nás nútia pokladať si nepohodlné a dotieravé otázky, a ktoré spochybňujú náš doterajší svetonáhľad – ak čítame iba knihy potvrdzujúce to, čo si už myslíme, žijeme v akejsi bubline. Preto som dal tejto knihe šancu, podobne ako aj do slovenčiny zatiaľ nepreloženým knihám (МУХИН: Почему народ за Сталина; КАРПОВ: Генералиссимус. Историко-документальное издание). No opäť sa mi potvrdilo, že stalinisti nemajú čo ponúknuť: vyvrátiť Stalinovu účasť v niekoľkých vybraných súdnych konaniach či popravách, to sa dá, ale poprieť priehrštia dôkazov (nie bájí/mýtov) sa Martirosianovi nepodarilo, takže sa dá povedať, že kniha splnila moje očakávania. Treba dodať, že prekladateľ vydavateľstva Torden je už na úrovni.

Po prečítaní tejto knihy vrelo odporúčam (na porovnanie) objemnú knihu Veľký teror, ktorá vyšla ešte počas jestvovania ZSSR, no ani zánik sovietskej ríše (odtajnenie archívov, zmenený výklad dejín, objavenie sa očitých svedectiev) závery tejto knihy nevyvrátil.
https://www.databazeknih.cz/knihy/velky-teror-145890

Touto knižkou som bol veľmi milo prekvapený. Kniha má síce 200 strán, ale obsah je veľmi čítavý a rozmery knihy sú menšie ako zošit A5 – za jeden deň to má človek prečítané. Pravda, rusista sa nič nové nedozvie, no pre širokú verejnosť je to výborné. Pán Koubský sa v danej oblasti očividne vyzná, nepíše odťažito a hmlisto – každá strana je údajmi a zaujímavosťami priam nabitá. Knihu vrelo odporúčam, ba i ako pomôcku na vybrané hodiny dejepisu a zemepisu na základných a stredných školách (raný stredovek na Rusi, východné ťaženie za druhej svetovej vojny, vojna na Ukrajine, vývoj ruskej spoločnosti natoľko rozdielny od toho na Ukrajine či v Európe...).

7 29.11.2022

Odhliadnuc od drobných nedostatkov je kniha naozaj využiteľná, a to tak vďaka slovnej zásobe, ako i samotným údajom, ktoré bežný Slovák neovláda a výletníkov zaujímajú (kedy bola objavená jaskyňa...). Knižočka obsahuje i cvičenia na úzko zameraný preklad, na prácu so slovníkom i bez neho. Pravda, výklad dejín v tejto knižočke je o niečom inom, pretože kým jazykovednej časti sa očividne pozornosť venovala, pri dejinách sa vychádza temer výhradne z kníh vydaných za socializmu, čo je v niektorých častiach badateľné. Po jazykovej stránke by som knihu nenazval dokonalou, človek tu nachodí niekoľko chýb, ale ak už sa niekto venuje sprievodcovstvu v ruštine, všimne si ich (len pre začiatočníkov môžu byť nebezpečné): napr. Банска-Штъявница namiesto Банска-Штьявница, сéверо-восток namiesto сéверо-востóк atď.

2 29.11.2022

Toto obdobie slovensko-maďarského spolužitia (együttélés) v Uhorsku bolo toľkokrát prekrucované, že človek, ktorý sa prednostne tomuto obdobiu nevenuje, má v ňom značné medzery. To je i môj prípad, preto veľmi oceňujem možnosť čítať si slovenský preklad dobových nemeckých a maďarských prameňov, približujúcich vtedajšie zmrákanie sa nad národnostnou rovnosťou v Uhorsku. Zaujímavosťou je tiež niekoľko textov, ktoré vychádzajú v pôvodnom znení... Gest to gen bauřenj zemanstwa, gakowéž nám deginy uherské často ukazugj, zwlaště pod šlechetným Ondregem III. Swoboda oswěta a blaho lidu gsau tu gen zástěře...

Učeň nesmie robiť žiadne vulgárnosti so ženami a ľuďmi... Učňovi sa úplne zakazujú hazardné hry... Učeň má byť cnostný...

4 27.11.2022

Krátko po revolučných udalostiach v Maďarsku v roku 1956 boli v Československu obnovené procesy s (už raz odsúdenými) gardistami, aby štát ukázal, že sa vie vysporiadať s vnútorným nepriateľom (gardisti boli napr. vystavení tvrdším výsluchom ako prvotne). Táto knižočka iba ťažko môže slúžiť ako prameň pri výskume zločinov spáchaných príslušníkmi poľných jednotiek a pohotovostných oddielov Hlinkovej Gardy. Treba ju brať s nadhľadom, a neradno obísť súčasnú, ideologicky nezaťaženú odbornú spisbu. Knihu sa mi podarilo zohnať v banskoštiavnickom antikvariáte :)

Napr. Anton Hruboň, ktorého kniha o garde vyšla v roku 2015 v Múzeu SNP, sa k tejto knihe v krátkosti vyjadruje na strane 203 (citujúc pár slov z knihy Krycie meno Jozef, s. 83):
„Vo svetle mikrohistorického prístupu [...] možno len ťažko súhlasiť so závermi staršej historiografie, ktorá príslušníkov POHG bez rozdielu klasifikovala ako hrdlorezov, dobrodruhov, zbojníkov a vrahov.“

Opäť výborný diel tohto už povestného knižného radu. Čítavo a prehľadne podať obdobie, v ktorom sa prelínajú stavovské povstania a protirecké vojny, to dokáže okrem Pavla Dvořáka len málokto. Veľmi ma zaujalo pôsobenie rodu Balašovcov, o ktorých som si už, vďaka tejto knihe, zohnal rozsiahlejšiu spisbu. Knihu vrelo odporúčam.

4 25.11.2022

Pôsobivá obálka, dôstojné rozmery a akosť kníhtlačiarskej práce. Kniha naozaj zaujme. Avšak iba zovňajškom. Preklad Starikovových kníh, ktoré vyšli vo vydavateľstve Torden, sú hodnotné aspoň po literárnej stránke, lebo Starikov je majster propagandy. Štelcerovo dielo (nemýliť s Ivanom Š.) je chabé tak po stránke faktickej (žiadne písomné pramene, iba novšia ruská spisba), ako aj po stránke literárnej. Badať, že Štelcer je právnik, a nie spisovateľ (tobôž nie historik). Napr. sa nevenuje rozboru sčítania obyvateľstva v Ruskej ríši z roku 1897, ktoré sa dotklo i „ruského“ Krymu, pričom výsledky sčítania sú voľne dostupné tak prostredníctvom naskenovaných sčítacích hárkov, ako aj prostredníctvom z hárkov vychádzajúcich máp – Перепис населення України (1897). Výborný článok venujúci sa dejinám rusko-ukrajinských sporov o územia bol uverejnený v 52. čísle časopisu Reconquista (na rozdiel od Štelcera sa pôvodca článku odvoláva na písomné a archeologické pramene, nie novodobú spisbu). Knihu teda vrelo neodporúčam, pretože ide viac-menej iba o zhrnutie obsahu slovenských proruských stránok, a veľa nového sa slovenský čitateľ nedozvie.

Už podnázov knihy (Zbrane dolára) ukazuje, kam sa bude uberať obsah. Kto sa venuje dejinám východnej Európy a Ukrajiny vie, že boje medzi Ukrajinou a Ruskom nezačali s príchodom dolára. Nie som žiaden amerikanofil, ale hľadať za udalosťami na Ukrajine čisto prácu USA, to je ako kedysi, keď sa zo všetkého obviňovalo svetové židovstvo. Keby Moskoviti/Rusi celé stáročia proti Ukrajine nebojovali (cári, bielogvardejci, boľševici, putinovci), nemuseli by sa proti nim Ukrajinci brániť a neohliadali by sa za podporou zo Západu. Opäť však ide o Starikovovo dielo, pri ktorom treba povedať, že ide o propagandisticky silnú prácu, po literárnej stránke výborne spracovanú, a teda schopnú nalákať do presne ohraničeného politického košiara nových prívržencov. Výborný článok venujúci sa dejinám rusko-ukrajinského spolunažívania bol uverejnený v 52. čísle časopisu Reconquista, a na rozdiel od knihy sa odvoláva na písomné a archeologické pramene. V tejto spojitosti si dovolím tiež odporučiť prácu Tomáša Forróa – tento nezávislý slovenský novinár bol ešte pred februárom 2022 na východe Ukrajiny a robil rozhovory na oboch stranách frontu, čo činí jeho knihu dokonalým sprievodcom po myslení obyvateľov Ukrajiny a Ruska: https://www.databazeknih.cz/knihy/donbas-svadobny-apartman-v-hoteli-vojna-407997 (napr. postať známych udalostí z Domu odborov v Odese).

Knižný odpad od ľudského odpadu. Výborný článok venujúci sa dejinám rusko-ukrajinského spolunažívania bol uverejnený v 52. čísle časopisu Reconquista (na rozdiel od knihy sa odvoláva na písomné a archeologické pramene, nie novodobú spisbu).

Analýza stavu na Ukrajine pred Majdanom (a tobôž po ňom) nie je podávaná vyvážene, lež vychádza výhradne z úradnej propagandy tzv. Novoruska. Slovenský novinár Tomáš Forró bol ešte pred februárom 2022 na východe Ukrajiny a robil rozhovory na oboch stranách frontu, čo činí jeho knihu dokonalým sprievodcom po myslení obyvateľov Ukrajiny a Ruska. https://www.databazeknih.cz/knihy/donbas-svadobny-apartman-v-hoteli-vojna-407997

Spisovateľ Svetozár (a asi zároveň prekladateľ Jevgenij Paľcev v jednej osobe) uvádza v tejto knihe už pár rokov jestvujúce dohady o tom, že Tartaria bola slovanských štátnym útvarom, a Moskovský štát či Moskovské kniežatstvo má byť jej nasledovníkom. Neuvádza nijaké pramene, iba mladú spisbu, pričom spisbu napospol ruskú, a to pochybnú, vydávanú v 90. rokoch. Zachovali sa naše domáce opisy toho, čo tu stvárali títo Tartari: z verejnosti dostupných kníh napr. Jonáš Záborský vo svojom ústrednom diele cituje zo starých kroník, a aj vydavateľstvo Perfekt chystá vydanie knihy Zničenie kráľovstva Uhorského, ktoré v 15. storočí napísal Juraj Sriemsky. Ústrednou (neskrývanou) myšlienkou tohto dielu knižného radu Bystvor je teda ospravedlniť snahu Ruska o rozpínanie sa, pretože je Rusku prisudzované dedičstvo tak Rusi, ako aj Zlatej hordy. Výborný článok venujúci sa tejto problematike bol uverejnený v 52. čísle časopisu Reconquista (na rozdiel od knihy sa odvoláva na písomné a archeologické pramene, nie novodobú spisbu).

Rus, Ruská zem (рѹсь, рѹсьскаѧ землѧ) bol ranostredoveký štátny útvar so strediskom prevažne na území súčasnej Ukrajiny (v dejepisectve často ako Kyjevská Rus); obyvateľ sa nazýval Rusin (porovnaj Slovänin, neskôr Sloven, či dodnes srbské Srbin). Súbežne s politickým názvom Rus používal sa (prvýkrát zaznamenaný pri roku 1187 v Kyjevskom letopise) i zemepisný názov Ukrajina (украина). V roku 1721 však Peter I. Romanov prehlásil Moskovské kniežatstvo (Московское царство/государство) za Ruskú ríšu (Россійская Имперія), ukradol tak pre Moskovitov (neskorších Rusov) dedičstvo odkazu pôvodnej Rusi, a na označenie územia pôvodnej Rusi zostal zemepisný názov Ukrajina. Prídavné meno ruský sa tak môže v slovenčine týkať slova Rus (pre raný stredovek) alebo slova Rusko (od roku 1721 dodnes). V rusínčine, ukrajinčine ani ruštine k takémuto nedorozumeniu nedochádza.

Nikolaj Starikov: ako vždy scestné premisy, tvrdohlavé vyhýbanie sa nepohodlným prameňom, ostro prokremeľské razenie. Dokázal som prečítať iba 3/4 knihy. Na druhej strane treba uznať, že Starikov si rozhodne dokáže získať čitateľa, ktorý sa dejinám venuje iba z dôvodu vyhrotenej politickej situácie a nenačiera do spisby ukrajinskej, slovenskej či západnej. Teda po stránke náučnej a faktickej je táto kniha odpad, no na samotnom prevedení sa kladne odrazila skutočnosť, že Starikov je nie historik, lež novinár a spisovateľ. Výborný článok venujúci sa problematike rozoberanej v tejto knihe bol uverejnený v 52. čísle časopisu Reconquista (na rozdiel od knihy sa odvoláva na písomné a archeologické pramene, nie novodobú spisbu).

Na internete sú dostupné výsledky sčítania obyvateľstva Ukrajiny z roku 1897, a tam badať i národnostné zloženie obyvateľstva „ruského“ Krymu. Ide o sčítanie z čias Ruskej ríše vykonávané v guberniách tvoriacich v súčasnosti územie Ukrajiny. Výsledky sčítania prenesené na prehľadné mapy sú na internete vyhľadateľné ako Перепис населення України (1897).

Pán Prečan je pôvodcom knihy Slovenské národné povstanie: Dokumenty – v tejto knihe však pre dobu vzniku nemohli byť zverejnené všetky skutočnosti, ku ktorým sa pôvodca dostal. Kniha V kradeném čase je teda nepostrádateľným doplnkom k predchádzajúcej Prečanovej práci.

3 25.11.2022

„Z východného Slovenska nemáme spred 13. storočia nijaké písomné správy. Ak, pravda, odhliadneme od Anonymovej kroniky.“ (strana 174, Stopy dávnej minulosti 4)

Napriek tomu sa s námetom popasoval pán Hudáček nie zle, a na základe dvoch strohých stredovekých písomných zmienok o Soľnohrade vypracoval veľmi zaujímavé dielo, hodné prečítania. Kniha stojí za to o to väčšmi, že východné Slovensko je na mape Arpádovského Uhorska naozaj pre mnohých bielym miestom (vieme o Bratislave, Nitrave, Honte, no toto je úplný severovýchod krajiny).

5 19.11.2022

Náučná spisba pre mladých i starých :) Nezahŕňa čitateľa priehrštiami cudzích slov: jednoduchým, ba miestami priam ľudovým jazykom podáva správy o dávnych dobách, vysvetľuje to, čo v odbornej spisbe považuje sa za samozrejmosť (napr. dôvod nedôveryhodnosti a zároveň vysokej hodnoty dochovaných kroník). Knihu bez väčších ťažkostí čítajú a chápu žiaci stredných škôl bez hlbšieho dejepisného vzdelania, čo treba naozaj oceniť. Takejto širokým vrstvám dostupnej spisby by bolo treba viac. Mladých žiakov úprimne zaujmú nádherné fotografie spisovateľovho syna Jakuba.

Za obrovský prínos považujem tiež to, že kniha vyvážene vykladá počiatky slovensko-maďarských vzťahov. Podobne ako dielo Martina Homzu či Józsefa Demmela, i dielo Pavla Dvořáka uberá živnú pôdu národnostným sporom, a, práve naopak, ukazuje, že vzťahy medzi dávnymi Slovenmi a Maďarmi boli dobré (potvrdzuje to i dielo Jána Stanislava, napr. Slovenský juh v stredoveku).

Drobným nedostatok, azda jediným, je upotrebúvanie slova (to) Rusko namiesto (tá) Rus. Mladí Arpádovci (Levente, Ondrej, Belo) utiekli podľa dobových kroník (latinských i ruských) na Rus, teda pohybovali sa na území juhovýchodného Poľska a západnej Ukrajiny, nie na území súčasného Ruska.

Knihu vrelo odporúčam.

4 16.11.2022

Veľkolepý príbeh hrdinstva, divokosti, zrady a ľúbosti. Priznám sa, že knihu som vzal do ruky vďaka predošlému príspevku, a neoľutoval som. Kniha sa číta sama. Na začiatku je príjemne a dôveryhodne navodená atmosféra 13. storočia na východnom Slovensku, a potom krvavé strádanie našich predkov (nemám slabý žalúdok, ale pri niektorých opisoch som knihu na pár dní musel odložiť). Spisovateľ navyše vychádzal z uhorských kroník, takže tento dejinný román srdečne odporúčam širokej verejnosti.

6 13.11.2022

Prvotný písomný prameň, veľmi obohacujúce a zaujímavé čítanie. Veľmi pravdepodobne tu čitateľ nájde aj hlásenie zo svojho okresného mesta. Okresní náčelníci, zdá sa mi, neprikrášľovali stav v okrese, písali o náladách po povstaní, o tom, ako ľudia vnímajú približovanie sa frontu. Knihu vrelo odporúčam.

3 12.11.2022

Taká útla proticirkevná knižočka, bez hlbšieho objasnenia dejinných príčin, celkovo bez hlbšieho ponoru do skúmanej oblasti. Ide o súpis zaznamenaných zločinov, ktorých sa dopustili predstavitelia jednej z kresťanských cirkví. Jazyk spisovateľa by sa viac hodil do spisby z päťdesiatych rokov, príp. do blogov niektorých súčasných slovenských politikov.

3 12.11.2022

Knihu hodnotím hviezdičkami z toho hľadiska, že jej vydanie sprístupnilo svedectvo jednej zaujímavej osobnosti (bez znaku + či −). Tým, čomu sa kniha venuje, sa hlbšie nezaoberám, preto obsah neviem posúdiť, no som rád, že som si to prečítal. Treba však mať na pamäti, že ide o výpoveď jedného človeka, a novodobé dejiny súdnictva na Slovensku ukazujú, čo sú schopní ľudia navyprávať – pán Polreich, na rozdiel od kajúcnikov, nemal priamy dôvod klamať, ani ho zo lži neupodozrievam, no ústne dejiny (tobôž od jednej osoby) treba porovnávať s dochovanými prameňmi, a neradno brať čiesi slová ako písmo sväté.
A ako spomína predošlý príspevok, nie v každej krajine by sa dokázala uchytiť kniha, kde otázky sú kladené v jednom, a odpovede sú dávané v druhom jazyku. Miestami bolo úsmevné, že Rostasova otázka je dlhšia ako Polreichova odpoveď :)

3 12.11.2022