Slavomír53 komentáře u knih

Niektoré premisy sú zaujímavé, a nebyť toho bukvicového podfarbenia, mohla to byť príjemná knižka pre mnohých ľudí. Keďže sa však spisovateľka v knihe odvoláva na bukvicu ako na čosi starobylé, naše, nedá mi nevyjadriť sa. Prvýkrát sa bukvica ako písmo objavila v 90. rokoch minulého storočia v Rusku, kde ju vymyslel podnikavec Chinevič, a odvtedy už vyšlo niekoľko kníh (Staroslovienska bukvica, Staroruská bukvica, Bukvica veľkoruského jazyka...). S našou, moravskou ani českou kultúrou to nemá nič spoločné.

V spojitosti so zameraním knihy dávam do pozornosti bukvicou neznečistenú knihu Tradičné liečiteľstvo (Matica slovenská) či Tajomná sila slova (Eugenika):
https://www.databazeknih.cz/knihy/tradicne-liecitelstvo-a-ludova-magia-na-hornych-kysuciach-121844
https://www.databazeknih.cz/knihy/tajomna-sila-slova-104997

Jedna z mnohých pravdivých tvrdení v knihe (tvrdenie pochádza od nemeckých jazykovedcov 19. storočia):
„Chudý jazyk ochuzuje myšlení. Jsme schopni myslet jen v rámci bohatosti či chudoby jazyka, jímž hovoříme.“
Preto si vážme náš jazyk, a nevnášajme doň cudzie prvky, ako napr. bukvicu a podobne.

Niektoré myšlienky sú zaujímavé, a nebyť toho bukvicového podfarbenia, mohla to byť príjemná knižka pre mnohých ľudí. Keďže sa však spisovateľka v knihe odvoláva na bukvicu ako na čosi starobylé, naše, nedá mi nevyjadriť sa. Prvýkrát sa bukvica ako písmo objavila v 90. rokoch minulého storočia v Rusku, kde ju vymyslel podnikavec Chinevič, a odvtedy už vyšlo niekoľko kníh (Staroslovienska bukvica, Staroruská bukvica, Bukvica veľkoruského jazyka...). S našou, moravskou ani českou kultúrou to nemá nič spoločné.

OzvĚny vĚků sú zapísané tak, že raz je Ě prepísané ako bukvicové Ѥ, a raz ako E. Ovečkovej slovenský náprotivok Vladimír Laubert zas pre túto hlásku používa iný bukvicový znak: Ѣ. No a v slove věků prepísať české Ů ako bukvicové Y, akurát s krúžkom °, to je už prisilná káva. Starobylosť z tohto písma priam srší.

Niektoré myšlienky sú zaujímavé, a nebyť toho bukvicového podfarbenia, mohla to byť príjemná knižka pre mnohých ľudí. Keďže sa však spisovateľka v knihe odvoláva na bukvicu ako na čosi starobylé, naše, nedá mi nevyjadriť sa. Prvýkrát sa bukvica ako písmo objavila v 90. rokoch minulého storočia v Rusku, kde ju vymyslel podnikavec Chinevič, a odvtedy už vyšlo niekoľko kníh (Staroslovienska bukvica, Staroruská bukvica, Bukvica veľkoruského jazyka...). S našou, moravskou ani českou kultúrou to nemá nič spoločné.

Úsmevné i vtipné zážitky z každodenného života na juhu Tekova. Fotografie pána Milana Hlôšku príjemne dopĺňajú pánom Melicherom čítavo podané príbehy. Ak ste ešte z pokolenia pamätajúceho na to, že nie je totka ako tetka, a že nie je dever ako švagor, táto kniha vás prenesie do starých dobrých čias. Klenot každej tekovskej knižnice. Vrelo odporúčam.

3 06.11.2022

Slovenské povesti lákajú všetkých, no človeka o to väčšmi láka povesť, ktorej dej sa odohráva na miestach, ktoré dôverne pozná. Vrelo odporúčam tieto ľudové povesti podané krásnym jazykom pána Melichera, ktorý svojou rečou podáva povesti rovnako deťom, ako i dospelým.

2 06.11.2022

Vydané v čase, keď ešte nebolo slovo „zamlčované“ zneužívané samozvanými odborníkmi ;-)
V tejto odbornej knihe, určenej podľa slov pôvodcu predovšetkým stredoškolákom a vysokoškolákom, je rozoberaná tvorba spisovateľov, ktorí za socialistického zriadenia neboli oslavovaní (napojenie na Slovenskú republiku a protikomunistický odboj), ale tiež sa venuje napr. literárnym prejavom ľudovej zbožnosti. Zo spisovateľov ide napr. o Zlatu Solivajsovú, Janka Silana, Jána Harantu, Jána Okáľa, Karola Strmeňa a mnohých ďalších. Napriek tomu, že socializmu tu už nieto, ide o spisovateľov do všeobecného povedomia stále nepreniknuvších.

2 06.11.2022

Opäť skvost z pera Jozefa Melichera. Nadchne predovšetkým Tekovčanov a Honťanov. Už Marcus Aurélius písal o rieke Gron, ústna ľudová slovesnosť po stáročia zaznamenávala mohutnosť a jedinečnosť Sitna, Janko Kráľ pôsobil v tomto kraji, Andrej Chudoba vo svojej tvorbe venoval sa tomuto kútu Slovenska... A to všetko je zaznamenané a súhrnne podané v tejto náučnej knihe. Vrelo odporúčam.

2 06.11.2022

Za knihu by som bol býval bez váhania ochotný zaplatiť hoc aj 300 €, aj keby som mal byť mesiac o suchom chlebe. Napokon som ju zohnal za 10 € v antikvariáte v Banskej Štiavnici. Okrem slovníka tekovsko-slovenského (šak, škamra, gepeľ, čul) je v krátkosti priblížené toto nárečie príjemným jazykom pána Melichera, a tiež prostredníctvom ľudí, ktorým bolo nárečie materským jazykom a pán Melicher ich reč zapisoval. Človeku nevdojak vyhŕknu slzy, keď si uvedomí, že je jeden z posledných, kto našim nárečím ešte vypráva.

2 06.11.2022

(SPOILER) Ak sa človek začíta, bude milo prekvapený. Temer na každej strane sú zapamätania hodné myšlienky. Bodaj by sa dnes učitelia pridŕžali Komenského zásad.

Strana 127:
Či nemáme v živote nič iné čo robiť, ako sledovať ostatných, ktorí chodia sem a tam a pozorovať, kde kto zíde z cesty alebo sa potkne alebo zblúdi? Ó smrteľníci, nechajme obkľuky a ponáhľajme sa k cieľu. A ak máme pevný a dosť jasný cieľ, prečo nejdeme rovno k nemu? Prečo máme radšej pozerať cudzími ako svojimi očami?

2 06.11.2022

Viac-menej zaujímavé príspevky venujúce sa Štúrovmu životu, pôsobeniu a dielu. Niektoré články za 5/5, iné za 0/5, pretože niektoré príspevky sú od vecných, tobôž odborných, na hony vzdialené. Tak napríklad Zdeněk Opatřil v príspevku „Ľudovít Štúr – otec slovenského národa“ označuje Rusko za oporu slovanstva, bez ktorej je slovanstvo odsúdené na zánik (strana 36). A samoúčelné miešanie súčasnej politiky, či už priamo, alebo v narážkach, je v tomto zborníku nie zriedkavé.

3 06.11.2022

Tvrdý oriešok – číta sa dobre v tom zmysle, že nesrší priehrštiami odborného názvoslovia, no po obsahovej stránke mi to pripadalo trochu únavné. Avšak opäť sa ukázalo, že aj zlá reklama je reklama – nebyť toho kuvikania okolo vydania knihy, nebol by som si ju býval požičiaval. Kniha obsahuje Blahovo nazeranie na pôsobnosť revolucionára Lenina a zdôrazňuje, že o ňom treba písať a čítať. Ak má človek prečítané Leninove spisy, Články a prejavy z rokov 1922 – 1923 a ďalšie jeho knihy, a zaujíma sa o dejiny východnej Európy po boľševickom prevrate (sami boľševici to vtedy nazývali i Октябрьскій переворотъ), táto kniha mu nemá veľmi čo ponúknuť. Na druhej strane, vo vzťahu k výskumu Ľuboša Blahu ide o prvotný prameň.

Bol som ochotný prijať, že Lenin nám má čo ponúknuť i v 21. storočí (okrem odstrašujúceho príkladu, samozrejme), no pôvodca knihy svoje tvrdenia ničím neodôvodnil. Súčasný ruský historik Nikolaj Borisov v rámci seriálu История России – лекции dostupného na jutube výstižne povedal (v časti o Čaadajevovi), že Rusko ide Európe príkladom – ukazuje jej, ako sa to nemá robiť, ak sa nechce sužovať tak, ako sa sužuje Rusko. No a Lenin do tohto vzorca krásne zapadá.

Blaha, podľa vlastných slov, vydal knihu pod pseudonymom, aby nebol vystavený prenasledovaniu. Nespomeniem si teraz na posledný súd s ľavicovým extrémistom, ba nik neriešil ani statusy či vyhlásenia Jalala Sulejmana (vtedy predseda, dnes podpredseda KSS) či ďalších predstaviteľov extrémnej ľavice (napr. Biľaka obdivujúci Artur Bekmatov), takže netuším, z čoho pramenia Blahove obavy. Ale treba uznať, že „zakázaná“ kniha priláka nejedného čitateľa.

Knihu som si najprv vypočul v pôvodine ako audioknihu, neskôr čítal slovenský preklad, a musím povedať, že pani Szabová nesklamala (podobne ako pri románe Džamila). Román je mi bližší ako Orwellov 1984, ale neviem posúdiť, či je Zamjatinov román lepší, alebo sa mi podvedome viac pozdáva pôvodné dielo, a nie Orwellov čiastočný plagiát. Román nie je samoúčelný, pretože tak v dobe svojho vzniku, ako i dnes, zdvíha varovný prst a pootvára nám okno do štátneho zriadenia, v ktorom by sme asi neboli šťastní. Vzťahy medzi ľuďmi, vnútorný svet hlavného hrdinu, to všetko je prirodzené a uveriteľné, hoc na pozadí niečoho nepredstaviteľného. Keď pred dvomi rokmi prijali v Dánsku zákon, že na súlož s manželkou je nevyhnutné úradné povolenie, spomäl som si na ružové papieriky z tohto románu ;-) Vrelo odporúčam.

11 05.11.2022

Taký starý český Asgard (Xavier Dorison). Z nikoho stane sa mladý muž hrdinom na pozadí veľkých dejinných udalostí. Naozaj pútavý opis bojov, život kniežaťa Sama, spôsob života, ktorý už stáročia nepoznáme. Nádhera. Slovenský preklad takisto na úrovni.

5 05.11.2022

Ojedinelá kniha takéhoto druhu, ktorú takmer dokonalou nečiní iba zvolený spôsob spracovania, ale i dar slova, ktorým pán Forró nepochybne oplýva. Ak chcete pochopiť postať vojny na Ukrajine (bez znalosti ukrajinčiny či ruštiny), tejto knihe sa nemožno vyhnúť. Povinné čítanie pre Slovákov i Čechov – aby sa ukrajinský scenár nezopakoval i u nás (v knihe sa napr. píše o spravodajskej hre v ČR, o zločincoch z Prahy na fronte, či o mienke miestnych ľudí o Slovensku).

A klobúk dolu pred pôvodcom knihy! Aby domov doniesol hodnoverné zvesti o tamojšej vojne, riskoval zdravie i vlastný život. Milerád som zistil, že medzi Slovákmi sú ešte odvážni a rozumní mladí muži.

13 05.11.2022

Pre stručnosť a výstižnosť dovolím si (po obdržanom povolení zo strany pôvodcu) uviesť príspevok z jutubového kanálu Tatra ~ Matra ~ Fatra:

Rovno na začiatok: odporúčam knihu z roku 1784, napísanú a vydanú Slovákom v Paríži, dostupná je v slovenskom preklade ako Spomienky baróna Tótha na Turkov a Tatárov. Videl som tie mapy, na ktorých je Tartaria zaznačená, nejde o podvrhy, ale nejde ani o názov krajiny (ktorá by podľa mapy zaberala skoro celú Áziu). Ak pochybujete, tak ako je možné, že žiaden národ z tých „tartarských“ území si nepamätá nič o Tartarii? Pretože ide o názov, ktorý vznikol v krajine, kde predmetné mapy vznikali (Británia, Francúzsko), a označovalo sa tak riedko obývané územie či pusté územie (i Mongolov v 13. storočí nazývali uhorskí kronikári Tartaros, pretože Tartaros alebo Tartar bola v starovekom Grécku bezodná priepasť večnej temnoty, kam putovali duše najhorších spomedzi ľudí). Často sú ako obyvatelia Tartarie na okraji máp kreslení lukostrelci na koňoch či vojaci s kopijami, a pritom ide o mapy z čias napoleonských vojen. Tí ľudia tam žili prostým životom (kočovníci, pastieri...), vytvárali riedke osídlenie, ale nešlo o štátny útvar, pretože taký obrovský štát by sa v tej dobe neudržal na lukoch a kopijách na ťavích chrbtoch, že :D Objavujú sa i články a videá (už i v češtine a slovenčine), že Tartaria bola zničená iba nedávno veľmi modernými zbraňami, po čom zostali stopy v pôde a podobne. Kde je akýkoľvek dôkaz spájajúci onú na mapách západnej Európy vymyslenú Tartariu so stopami po jadrovom výbuchu (navyše na miestach, kde ZSSR jadrové bomby dokázateľne skúšal), to nevedno. Nemiešať preto hrušky s jablkami. Ja sa nevenujem prednostne záhadám, preto netvrdím, že tie fotky z Uralských skál a ázijských nížin sú podvrh, len vravím, že spojitosť s Tartariou nejestvuje.
A čo sa samotného jazyka Tartarov týka (teda obyvateľov pustých území), stačí sa pozrieť do diela Angličana menom Edmund Fry, a uvidíte, čo za jazyk je to tá tartarčina (kniha je dostupná aj v digitalizovanej podobe pod názvom Pantographia; containing accurate copies of all the known alphabets in the world; together with an English explanation of the peculiar force or power of each letter: to which are added, specimens of all well-authenticated oral languages).

Ide o prehĺbenie myšlienok z prvej knihy Tajomstvo stratenej Tartárie. Pre stručnosť a výstižnosť dovolím si (po obdržanom povolení zo strany pôvodcu) uviesť príspevok z jutubového kanálu Tatra ~ Matra ~ Fatra:

Rovno na začiatok: odporúčam knihu z roku 1784, napísanú a vydanú Slovákom v Paríži, dostupná je v slovenskom preklade ako Spomienky baróna Tótha na Turkov a Tatárov. Videl som tie mapy, na ktorých je Tartaria zaznačená, nejde o podvrhy, ale nejde ani o názov krajiny (ktorá by podľa mapy zaberala skoro celú Áziu). Ak pochybujete, tak ako je možné, že žiaden národ z tých „tartarských“ území si nepamätá nič o Tartarii? Pretože ide o názov, ktorý vznikol v krajine, kde predmetné mapy vznikali (Británia, Francúzsko), a označovalo sa tak riedko obývané územie či pusté územie (i Mongolov v 13. storočí nazývali uhorskí kronikári Tartaros, pretože Tartaros alebo Tartar bola v starovekom Grécku bezodná priepasť večnej temnoty, kam putovali duše najhorších spomedzi ľudí). Často sú ako obyvatelia Tartarie na okraji máp kreslení lukostrelci na koňoch či vojaci s kopijami, a pritom ide o mapy z čias napoleonských vojen. Tí ľudia tam žili prostým životom (kočovníci, pastieri...), vytvárali riedke osídlenie, ale nešlo o štátny útvar, pretože taký obrovský štát by sa v tej dobe neudržal na lukoch a kopijách na ťavích chrbtoch, že :D Objavujú sa i články a videá (už i v češtine a slovenčine), že Tartaria bola zničená iba nedávno veľmi modernými zbraňami, po čom zostali stopy v pôde a podobne. Kde je akýkoľvek dôkaz spájajúci onú na mapách západnej Európy vymyslenú Tartariu so stopami po jadrovom výbuchu (navyše na miestach, kde ZSSR jadrové bomby dokázateľne skúšal), to nevedno. Nemiešať preto hrušky s jablkami. Ja sa nevenujem prednostne záhadám, preto netvrdím, že tie fotky z Uralských skál a ázijských nížin sú podvrh, len vravím, že spojitosť s Tartariou nejestvuje.
A čo sa samotného jazyka Tartarov týka (teda obyvateľov pustých území), stačí sa pozrieť do diela Angličana menom Edmund Fry, a uvidíte, čo za jazyk je to tá tartarčina (kniha je dostupná aj v digitalizovanej podobe pod názvom Pantographia; containing accurate copies of all the known alphabets in the world; together with an English explanation of the peculiar force or power of each letter: to which are added, specimens of all well-authenticated oral languages).

Ferdinand Uličný, Pavel Dvořák, Milan Stanislav Ďurica a mnohí ďalší klamali? Vzdelaní muži z mnohoročnými skúsenosťami, z čích kníh srší láska k Slovensku a svojmu národu, tí nám klamali a zamlčiavali dejiny, a akýsi neznámy Jozef Pacher to napráva? Veď to je smiešne. Na obálke knihy ázijskí nájazdníci, ktorí Slovanov vraždili a znásilňovali (na Rusi, v Uhrách, Poľsku), v knihe výplody čejsi chorej mysle. Bratislavské biateky razili Slovania? Akoby bolo hanbou, že ich razili Kelti, čích krv nám takisto koluje v žilách. Škoda papiera.

Hľadači „tajných dejín“ neraz spomínajú veci akoby objavné. Pán Dvořák sa tieto veci (archeologické nálezy, médos a strava) nebál zasadiť do širších súvislostí, a to i bez veľkého haló okolo toho – jednoducho naslovovzatý odborník. Veľmi pútavé čítanie sprevádzané množstvom inde nezverejnených fotografií archeologických nálezov. Za mňa rozhodne najlepšia časť knižného radu SDM. Vrelo odporúčam.

Nie je bez zaujímavosti, čo pán Dvořák uvádza v kapitole Lesk a bieda Veľkej Moravy: politika vplýva na vedu kladne i záporne. Napr. pred revolúciou bol archeológ venujúci sa odkrývaniu počiatkov kresťanstva biľagovaný ako ľudák, no na druhej strane prebiehal archeologický výskum na Morave; po revolúcii už nik neoznačuje vedcov za ľudákov, no výskum na Morave sa takmer zastavil, lebo súčasná česká politika sa hlási k odkazu českých Přemyslovcov, a nie moravských Mojmírovcov (viď napr. 35. číslo časopisu Reconquista).

5 02.11.2022

Príjemné čítanie, zaraditeľné medzi náučnú spisbu pre mladého čitateľa. Je zaujímavé čítať, ako sa pojímali dejiny v prvej Slovenskej republike. Občas stojí namiesto slova (Kyjevská) Rus slovo Rusko (avšak bez akéhokoľvek ideologického podfarbenia), tiež jazykovedné rozbory sú dnes už prekonané (porovnaj napr. s Ondruš, Š.: Odtajnené trezory slov III). Výrazne cítiť dobovú, celkom pochopiteľnú, potrebu poukázať na právo Slovákov na svoju Krajinu a obnovený Štát. Za prečítanie toto dielo rozhodne stojí: prvotne ako príjemný súhrn našich dejín (pre mlaď), a druhotne ako prameň k pochopeniu nahliadania na naše dejiny v čase druhej svetovej vojny (pre starších).

4 02.11.2022

Prečo čítať knihy ruských a slovenských/českých historikov, keď sú dostupné bľaboty od ruského novinára Starikova... Prečo ponímať jav celostne, keď sa môžeme na vec pozrieť čiernobielo = tak ako to podáva prokremeľský novinár Starikov...

1. To, že s Hitlerovým vzostupom je čosi nie v poriadku, to nie je nič nové. Kniha Wall Street and the Rise of Hitler (1976) vyjde čo nevidieť v slovenskom preklade vo vydavateľstve Veritas.

2. Slovenskí, ruskí i západní historici už prišli s priehrštiami dôkazov o tom, „kto prinútil Hitlera prepadnúť Stalina“ = sám pán fúzatý Gruzín z Kremľa, ktorý chystal svoje západné ťaženie a Hitler ho o pár týždňov predbehol. Viď napr.
https://www.databazeknih.cz/knihy/dotyky-s-bolsevizmom-dokumenty-spravodajstva-slovenskej-armady-1940-1941-158518
https://www.databazeknih.cz/knihy/vymyvani-mozku-60805
https://www.databazeknih.cz/knihy/den-m-jak-j-v-stalin-chystal-valku-na-vychode-v-roce-1941-338524

3. Samozrejmosťou je Starikovovo skresľovanie skutočností, neznalosť pomerov v medzivojnovom Československu, ospevovanie Stalina a ZSSR. Des a hrôza. Škoda papiera.