Slavomír53 komentáře u knih

Pôvodne šlo o dve knihy vydané v Pešti v roku 1823 a 1827 (Písně světské lidu slovenského v Uhřích, 1. a 2. zvazok). Okrem nádherných svojráznych piesní je veľmi zaujímavý i úvod.

O používaní latiny (ako dnes anglicizmov):
Mnohí Slováci „svou materčinu římskými drobty schválně przní, tak, že to nic nového není i za pluhem polovic slovenských, polovic latinských slov slyšeti.“

3 09.11.2022

V zbierkach ľudových piesní sa s týmito baladami čitateľ nestretne. Balady „vojanské“ i legendárne, o nešťastnej láske a preklínaní vedúcom k záhube. Pri každej balade je uvedené, z akého nálezišťa pochádza (Prochoť, Dubová, Tisovník...).

Niže mlyna kamenina, V javor zakliata dcéra, Počujte panny...

3 09.11.2022

Pevne dúfam, že sa raz nájde niekto, kto tento slovník vydá aspoň 100-kusovým nákladom. Tento slovník je studnicou starobylých slovenských slov, ktoré sa nedostali do neskorších slovníkov, hoc v ústnom podaní sa zachovali. Obsahuje napr. slovo powedač, ktoré sa v ukrajinskom slovníku (Лексис Си́рѣчъ Речéнїѧ, Въкрáтъцѣ събрáнъны...) z roku 1596 uvádza ako повѣдач (povidač), teda ten, kto povedá, hovorí. Takisto tento Bernolákov slovník ako jediný slovník sveta uvádza slovo Ťekowčan, teda obyvateľ Tekovskej župy. Bernolák začal na slovníku pracovať v roku 1787 – pre porovnanie, prvý slovník dnes najrozšírenejšej slovanskej reči sveta vyšiel v roku 1789 (Словарь Академiи Россiйской).

3 09.11.2022

Z tých známejších sa na knihe podieľal docent Robert Kvaček. Treba povedať, že kniha síce vyšla v roku 1990, no schválená bola ministerstvom školstva už 11. marca 1988, takže aj keď si čitateľ odmyslí všadeprítomných buržujov a fašistov, od istého roku ide už o príliš zavádzajúci výklad (prvý diel som nečítal, posudzujem tento, druhý). Určite už uzreli svetlo sveta i omnoho lepšie súhrnné dejiny Česka a Slovenska.

2 09.11.2022

Jednu hviezdu som musel strhnúť, pretože dátum vydania sa na obsahu naozaj odrazil, predovšetkým pri opise pedagogiky od začiatku 20. storočia ďalej do súčasnosti. Pritom opis zárodkov pedagogiky v prvých štátnych útvaroch na našom území nie je najhorší. Celkom šikovne sa pôvodca popasoval i s tým, že sa bolo treba venovať dejinám nielen českej, ale i slovenskej pedagogiky, pričom až do vzniku Česko-Slovenska sa vyvíjala každá osve. Zaujímavé bolo čítať o záporných dopadoch povinnej školskej dochádzky na češtinu. Knihu som prečítal, lebo som sa k nej dostal zadarmo, ale nemám prehľad o iných pedagogike venovaných prácach, azda s výnimkou knihy, venujúcej sa medzivojnovému obdobiu (a tá už nie je zaťažená nijakou ideológiou).

https://www.databazeknih.cz/knihy/cechoslovakizmus-na-slovenskych-strednych-skolach-1918-1938-296459

2 09.11.2022

Ako celok čítavo podané, hoc príspevky jednotlivých odborníkov sa po tejto stránke rôznia (ani príspevky Rumunov akostne nezaostávajú). Nejeden Slovák vie o nejakom svojom predkovi, ktorý pracoval v bani, či už ako baník, alebo ako haviar. Táto kniha, zamýšľaná nie ako odborná, lež ako náučná spisba, približuje život našich predkov. Nejde o opis krompáčov či lopát, to nie: baníctvo je zasadené do širších súvislostí. Napriek tomu, že sa o baníctvo ako také trošku zaujímam, netušil som, že stupňujúca sa habsburská rekatolizácia sa výrazne dotkla práve baníctva v Horných Uhrách (komorskí úradníci, delegovaný kňaz, vizitátor...). Knihu vrelo odporúčam.

3 09.11.2022

Jeden z klenotov našej národnej spisby. Niektoré časti sa čítajú ťažšie, no treba mať na pamäti, že od odsúdenia vzdelancov za účasť na Vešeléniho sprisahaní ubehlo temer polštvrta storočia (348 rokov). Dnes cestujeme kam chceme, ale uvedomme si, ako hodnotné sú cestovateľské zápisky dvoch vzdelancov zo 17. storočia, ktorí naprieč Európou utekajú pred smrťou.

Dva roky od odsúdenia: 17. októbra 1676 píše mestská rada vo Freiburgu (Sasko):
„Dvom uhorským vyhnancom, a to pánu Tobiášovi Masníkovi, kazateľovi v Ilave, a pánu Jánovi Simonidesovi, rektorovi školy v Brezne, sa týmto dovoľuje [...] skromne prosiť od dverí k dverám v tomto meste.“

5 09.11.2022

Pri čítaní tohto románu sa treba naozaj veľmi sústrediť, nie je to žiadne oddychové čítanie: ani po obsahovej stránke, ani tým, ako je to napísané. Lojkovo Peklo... je naozaj prvá v češtine vydaná kniha, pri ktorej som si povedal, že by bolo treba slovenské vydanie, pretože slovenská mlaď si len zaťažko poradí s češtinou v takto zložito stavanom románe.
Čo sa samotného deja týka, je to naozaj silné, pútavo napísané dielo, iba s pár slabšími miestami. Peklo na letisku je zasadené do širších súvislostí pekla na Ukrajine a v Rusku, a to prostredníctvom príbehov mnohých ľudí rôznych národností s rôznym časovým a priestorovým odstupom. Knihu vrelo odporúčam.

5 09.11.2022

Kto sa dlhšie o dejiny zaujíma, pre toho neprinesie táto kniha nič nové, no pre širokú verejnosť je to viac ako vhodné čítanie. Prostým, nie odborným jazykom podáva pán Stanislav začiatky národných dejín. Načrtáva v stručnosti výsledky svojho výskumu „starého slovenského osídlenia okolia Nitry a Košíc“, hovorí o Pribinových veľmožoch, črtá obrysy starého Slovenska, uvádza staré slovenské mená zachované v písomných prameňoch (Pribybor, Mysloňa, Gostidrag, Žilic, Sebädrag, Nitrabor...). Povinné čítanie pre žiakov základných a stredných škôl pri preberaní látky ranostredovekých dejín, myslím si. Z textu cítiť zdravé vlastenectvo a lásku k svojeti (nie však šovinizmus, ako v niektorých súčasných prácach).

4 08.11.2022

Aj takéto útle dielko dokáže dať strašne veľa, ak je jeho pôvodcom Ján Stanislav. Naozaj výborná knižočka. Človek sa dozvie o pôvodnom názve Bratislavy, Košíc, či malých dedín. V knihe sú tiež uvedené staré slovenské mená, nielen našich kniežat, ale aj mená z rôznych písomných prameňov, zaznamenavších mená kniežacích družiníkov , návštevníkov severotalianskeho kláštora...

4 08.11.2022

Kam sa hrabú medzinárodne uznávaní slovenskí slavisti ako Ján Stanislav a Šimon Ondruš, alebo historici Ferdinand Uličný či Ján Steinhübel? Tu pán Hromník vykladá dávne slovenské slová jedným zo súčasných jazykov Indie...

Teraz bez prče. Pán Hromník bez hlbších znalostí aspoň okolitých slovanských jazykov (tobôž germánskych či napr. maďarčiny) púšťa sa do rozboru slov, pričom hľadá ich postať v súčasnom jazyku Indie. Pre názornú ukážku toho, ako je zložité hľadať pôvod slov, že to nie je práca pre neodborníka, odporúčam pozrieť sa na nasledujúce diela:
- https://www.databazeknih.cz/knihy/strucny-etymologicky-slovnik-slovenciny-490235
- https://www.databazeknih.cz/knihy/etymologicky-slovnik-jazyka-ceskeho-a-slovenskeho-280241
- https://www.databazeknih.cz/knihy/odtajnene-trezory-slov-i-454910
- https://www.databazeknih.cz/knihy/odkryte-mena-slovenskych-miest-a-dedin-258889
- https://www.databazeknih.cz/knihy/slovensky-juh-v-stredoveku-slovensky-juh-v-stredoveku-i-258883

A to sme iba pri jazykovednej stránke práce – po dejepisnej stránke je to azda ešte horšie. Nachodíme tu ničím nepodložené tvrdenia o prítomnosti starých Indov na Slovensku, ktorí tu mali baníčiť. V mnohom kniha pôsobí ako taký slovenský talmud: my sme vyvolení a tí praví, sme tu tisícročia.

A ako je už napísané v jednom príspevku predo mnou, spisovateľovi chýba trocha skromnosti – takto vystupujúci človek je nepríjemný aj keby nepísal bludy.

V opise knihy sa píše, že ide o „obraz našej minulosti diametrálne odlišný od konvenčného“. No to je náhodou pravda. Pretože postupy a metódy pána Hromníka sú nekonvenčné nie v tom zmysle, že sú priekopnícke, lež zavrhnutia hodné.

Keď poslancovi Blahovi vyšla za peniaze daňových poplatníkov kniha v SAV, neprekvapuje ma, že toto vyšlo v Matici slovenskej...

Jedinečná práca, prvé vydanie určite odporúčam záujemcom o slovenské dejiny a/alebo spisbu. Od úplných nevykryštalizovaných počiatkov všeslovanskej myšlienky, cez správy od Mateja Bela, až po Štúra. Obrysy pozná asi každý, tak uvediem niečo, čo je menej známe – pán Timura to odborne a čítavo spracoval, a mohlo by to zaujať. Necitujem, lež veľmi voľne parafrázujem:

Po krátkych rozpravách sa ukázalo, že Slováci nemajú záujem spojiť sa s Poľskom, ktoré sa opantalo mesiášstvom. Avšak „poľsko-slovenský nezáujem“ bol záležitosťou vzájomnou, pretože nehľadiac na účasť dobrovoľníkov zo Slovenska v poľskom protiruskom povstaní (napr. Samo Chalupka), došlo v revolučných meruôsmych rokoch v poľsko-maďarskému spojenectvu (strana 94). Poľsko teda nebolo všeslovanskej myšlienke naklonené nielen pre vlastný poľský štát, opierajúci sa o silný katolicizmus a veľkopoľský svetonáhľad (útlak Rusínov...), lež i pre nedobré skúsenosti so silnejúcim ruským štátom (strana 83).

Knihu nehodnotím hviezdičkami, pretože som prečítal iba pôvodné vydanie (Tatran, 1987), ktoré síce zasluhuje 5/5 (pravda, s výnimkou ideologického nánosu), ale druhé vydanie možno nie, a preto nebudem hodnotiť. Pán Timura totiž v poslednej dobe presedlal na koňa tajných dejín, a možno sa to odrazilo aj v dotlači tejto inak výbornej knihy (viď napr. rok druhého vydania: 2018 / 7526 – jednak je nesprávne použitý znak lomené, a druhak použitý letopočet 7526 poukazuje na spätosť s V. Laubertom a jeho lživýkladom dejín). V príhovore k druhému vydaniu stojí, že do obsahu sa pri druhom vydaní zasahovalo iba zanedbateľne, no zmeny som pri porovnávaní našiel, hoci predovšetkým ideologického charakteru (z proruského komunizmu na súčasný proruský panslavizmus: namiesto bratského proletárskeho Zväzu bratské slovanské Rusko...). Určite odporúčam pôvodné vydanie, z ktorého možno citovať aj v odbornej práci, zatiaľ čo z druhého vydania nemožno.

Kniha je divokou zmesou všetkého možného: čitateľ tu nájde i mapku z veľkolepého diela popredného slovenského slavistu Jána Stanislava (Slovenský juh v stredoveku. Mapové prílohy), jazykovedné a politické úvahy s presahom až do 21. storočia (M. R. Štefánik, zahraničné misie s účasťou armády SR...), ba i to, že písmo od Konštantína a Metoda bolo tak trochu zásluhou pohlavnej náklonnosti chlapcov k chlapcom... A, samozrejme, čo-to o dvojkríži čoby strome života. Pani Ovsená, podobne ako známejší vykladač tajných dejín Vladimír Laubert, hľadá prieniky medzi kultúrou našich predkov a kultúrou starovekého Egypta (na hľadaní nie je nič zlé, len bez zmysluplného odôvodňovania svojich úvah sú to bľaboty postavené na vode). Jednoducho, ako výstižne stojí v predošlom príspevku: silná káva.

Je naozaj zaujímavé čítať o svojej krajine a svojom národe očami cudzinca v 21. storočí. Knihu napísal vzdelaný Japonec, ktorý precestoval kus sveta, celú Európu, a Slovensko a Slovákov zhodnotil z viacerých ohľadov ako niečo jedinečné. Profesor Išikava celkom slušne hovorí po slovensky, no knihu napísal (nie vydal) v japončine, a následne bola preložená do slovenčiny. Knihu vrelo odporúčam, oplatí sa prečítať.

3 07.11.2022

Jednu * by som dal za to, že som sa dozvedel viac o moravskom národnom povedomí, a na základe toho som začal aj trošku inak nazerať na dejiny krajín (česky: zemí) súčasnej Českej republiky (viď napr. 35. číslo časopisu Reconquista). Ako však odôvodním nižšie, ani tú jednu hviezdu nemôžem udeliť. Napr. Palacký vo svojom diele „Dějiny národu českého v Čechách a na Moravě“ (už podľa názvu) moravský národ neuznával, pretože v tom videl oslabovanie v rámci Českého kráľovstva (v prospech nemeckého živlu). Na rozdiel od Palackého, podobne ako pani Grobcová to vidia aj iní bádatelia:
https://www.databazeknih.cz/knihy/prodromus-moravographiae-to-gest-predchudce-morawopisu-333055
https://www.databazeknih.cz/knihy/dejiny-slovenska-a-slovakov-v-casovej-naslednosti-faktov-dvoch-tisicroci-501135

To je však jediný klad, ktorý si z prečítania knihy odnášam. Zvyšok sa vezie na vlne „tajných“ dejín, a ako kľúčový prameň slúžil pôvodkyni napr. Mauro Orbini, avšak jeho dielo nie je prameňom, lež spisbou/literatúrou. Klady i zápory Orbiniho diela som rozobral tu na databáze. Nezatracujem Orbiniho dielo, som úprimne rád, že sa zachovalo (podobne ako staré uhorské kroniky napríklad), no stavať temer výhradne na ňom celý výklad dejín? Viete si predstaviť, ako by vyzeral maďarský dejepis, keby sa vychádzalo iba z Anonymovej kroniky alebo z Kroniky Jána z Turca (časovo bližšej Orbinimu)? A veľká časť „dejinných skutočností“ je prevzatá ani nie tak z Orbiniho, ako z Chineviča – teda jeho velikášskeho výkladu ruských a svetových dejín stavaných na tzv. Slovansko-Árijských védach, ktoré si sám napísal a vydal (i k jeho védam som napísal stručný dejepisno-jazykovedný rozbor tu na databáze).

A zas a opäť odvolávanie sa na slovanskú rasu. Prosím, vie mi niekto odlíšiť Slovana od Germána? :) Rasa, starším slovom plemä, je biela, alebo možno použiť novšie slová, ale etniká či nadkmeňové spoločenstvá ako Kelti, Germáni, Slovania, Balti a mnohí iní sa natoľko premiešali, že síce hovoríme slovanským jazykom, ale sme Slováci, Moravania, Slezania či Česi so slovansko-germánsko-keltsko-dáckou krvou... Aj Rusi hovoria slovanským jazykom, ale v ich krvi je menej slovanského ako u priemerného obyvateľa Maďarska.

Čo sa predkresťanskej viery v tejto knihe týka, ide o zmes:
- nového ruského védizmu (tzv. slovansko-árijský);
- ústnej ľudovej slovesnosti zbieranej v 18. – 21. storočí, a teda výrazne ovplyvnenej cudzorodými nánosmi (nejde o číry odkaz z 9. storočia);
- výmyslami J. Středovského (1679 – 1713) (viď VÁŇA, Z.: Svět slovanských bohů a démonů, s. 101)

Českí historici menili dejiny Moravy, rovnako ako maďarskí historici menili tie slovenské či sikulské. Keby bolo hlavné mesto nie v Prahe, lež v Brne, moravskí historici by skresľovali dejiny Čiech. To však nie je dôvodom na to, aby sme umelo živili nevraživosť medzi národmi. A mňa by úprimne zaujímalo, či pani Grobcová je úmyselný podvodník ako na Slovensku pôsobiaci Vladimír Laubert, alebo prosto na staré kolená sama podľahla bludom (tu v žiadnom prípade nevysmievam úctyhodný vek pani spisovateľky).

Knihu teda naozaj neodporúčam širokej verejnosti.

Ak niečo napíše Štefan Wolf Slameníkov a vydá to Spolok Slovákov v Poľsku, stojí to za prečítanie. Kniha podáva životopisný príbeh, v ktorom sa na rodinu so stáročnou tradíciou znáša ťažoba boľševizmu, ktorý stáročných roľníkov (kulakov) zmiešanej slovensko-nemeckej krvi považuje za svojich úhlavných nepriateľov. Ak čitateľ pochádza z obce vzdialenej len pár kilometrov od spisovateľovho rodiska, nájde v knihe nielen známe miesta, ale aj známe mená (tak obetí, ako aj vrahov). Napr. horlivý boľševik, pán A. (v knihe je celé meno i priezvisko), zanechal na tomto svete syna Jožka, ktorý teraz vlastní podnik a rad nehnuteľností v jednej malebnej obci pri Hrone. Človek sa cíti ako vyšetrovateľ, keď v konaní ľudí počas druhej svetovej vojny nachodí presahy do súčasnosti. Knihu vrelo odporúčam.

2 06.11.2022

Niektoré premisy sú zaujímavé, a nebyť toho bukvicového podfarbenia, mohla to byť príjemná knižka pre mnohých ľudí. Keďže sa však spisovateľka v knihe odvoláva na bukvicu ako na čosi starobylé, naše, nedá mi nevyjadriť sa. Prvýkrát sa bukvica ako písmo objavila v 90. rokoch minulého storočia v Rusku, kde ju vymyslel podnikavec Chinevič, a odvtedy už vyšlo niekoľko kníh (Staroslovienska bukvica, Staroruská bukvica, Bukvica veľkoruského jazyka...). S našou, moravskou ani českou kultúrou to nemá nič spoločné.

V spojitosti so zameraním knihy dávam do pozornosti bukvicou neznečistenú knihu Tradičné liečiteľstvo (Matica slovenská) či Tajomná sila slova (Eugenika):
https://www.databazeknih.cz/knihy/tradicne-liecitelstvo-a-ludova-magia-na-hornych-kysuciach-121844
https://www.databazeknih.cz/knihy/tajomna-sila-slova-104997

Jedna z mnohých pravdivých tvrdení v knihe (tvrdenie pochádza od nemeckých jazykovedcov 19. storočia):
„Chudý jazyk ochuzuje myšlení. Jsme schopni myslet jen v rámci bohatosti či chudoby jazyka, jímž hovoříme.“
Preto si vážme náš jazyk, a nevnášajme doň cudzie prvky, ako napr. bukvicu a podobne.

Niektoré myšlienky sú zaujímavé, a nebyť toho bukvicového podfarbenia, mohla to byť príjemná knižka pre mnohých ľudí. Keďže sa však spisovateľka v knihe odvoláva na bukvicu ako na čosi starobylé, naše, nedá mi nevyjadriť sa. Prvýkrát sa bukvica ako písmo objavila v 90. rokoch minulého storočia v Rusku, kde ju vymyslel podnikavec Chinevič, a odvtedy už vyšlo niekoľko kníh (Staroslovienska bukvica, Staroruská bukvica, Bukvica veľkoruského jazyka...). S našou, moravskou ani českou kultúrou to nemá nič spoločné.

OzvĚny vĚků sú zapísané tak, že raz je Ě prepísané ako bukvicové Ѥ, a raz ako E. Ovečkovej slovenský náprotivok Vladimír Laubert zas pre túto hlásku používa iný bukvicový znak: Ѣ. No a v slove věků prepísať české Ů ako bukvicové Y, akurát s krúžkom °, to je už prisilná káva. Starobylosť z tohto písma priam srší.

Niektoré myšlienky sú zaujímavé, a nebyť toho bukvicového podfarbenia, mohla to byť príjemná knižka pre mnohých ľudí. Keďže sa však spisovateľka v knihe odvoláva na bukvicu ako na čosi starobylé, naše, nedá mi nevyjadriť sa. Prvýkrát sa bukvica ako písmo objavila v 90. rokoch minulého storočia v Rusku, kde ju vymyslel podnikavec Chinevič, a odvtedy už vyšlo niekoľko kníh (Staroslovienska bukvica, Staroruská bukvica, Bukvica veľkoruského jazyka...). S našou, moravskou ani českou kultúrou to nemá nič spoločné.

Úsmevné i vtipné zážitky z každodenného života na juhu Tekova. Fotografie pána Milana Hlôšku príjemne dopĺňajú pánom Melicherom čítavo podané príbehy. Ak ste ešte z pokolenia pamätajúceho na to, že nie je totka ako tetka, a že nie je dever ako švagor, táto kniha vás prenesie do starých dobrých čias. Klenot každej tekovskej knižnice. Vrelo odporúčam.

3 06.11.2022