Starmoon komentáře u knih

Sériu som nezačala čítať chronologicky; a obávam sa, že keby áno, Zátiší by ma od nej už hneď v úvode odradilo. Po všetkých tých nadšených komentároch som čakala viac, možno až priveľa. Realita však bola taká, že Three Pines na mňa pôsobilo ako lokácia, kde by ma skôr než idylka čakala nuda a rozčarovanie, z jeho obyvateľov (a teda väčšiny postáv tejto knihy) mi žiaden neprirástol k srdcu a vlastne ma osud žiadneho z nich absolútne nezaujímal (čo platí aj o obeti či o tom, kto bol nakoniec vrahom). Pamätajúc na skvelý dojem z iného dielu tejto série, nejako som sa prinútila vytrvať po stranu 160, čo je, myslím si, veľkorysý dar času pre knihu, ktorá ma absolútne nezaujala, napokon som to však vzdala a odložila ju nedočítanú. Dokonca ani pár posledných kapitol či aspoň strán sa mi nechcelo nalistovať, aby som zistila, čo sa to tam v tom lese milej pani Jane vlastne stalo.

S Louise Penny a Armandom Gamachom to však zatiaľ nevzdávam; predsa len je Zátiší debutom, a predsa len vo mne pretrváva silný dojem z inej knihy tejto série, takže časom si určite doprajem druhý diel.

Keď som jednej známej referovala, akú knihu práve čítam, po jej prelistovaní vyjadrila znepokojenie, že na ňu pôsobí ako návod na manipulovanie. Osobne som však názoru, ktorý v texte vyjadril aj autor, a teda, že "zásady uvedené v tejto knihe môžu mať účinok iba vtedy, ak ich používame s čistými úmyslami. Nie sú to žiadne triky, ktorými možno druhého dobehnúť. Hovorím tu totiž o novej životnej ceste." Ono totiž nie je až také ľahké (aspoň teda pre väčšinu z nás) úprimne iných chváliť, počúvať, pozerať na veci očami iného človeka či napríklad predpokladať, že druhí sú charakterní, a podľa toho k nim aj pristupovať. Takto napísané to možno znie veľmi banálne, ale v skutočnosti sú kapitoly/návody/body v tejto knihe veľmi dobre vysvetlené, doplnené X príkladmi z praxe a ako bonus vyjadruje autor svoje myšlienky veľmi pútavo, zrozumiteľne a spôsobom, vďaka ktorému máte (minimálne počas čítania) pocit, že toto by naozaj mohlo fungovať a aký úžasný by bol svet (minimálne ten váš) keby ste to všetko dokázali uviesť do praxe (alebo to aspoň skúsili).

Som si istá, že ak by sa mi podarilo uplatniť v mojej každodennosti hoci len jeden zo spôsobov, ktoré autor ponúka a prezentuje v tejto knihe, bola by som X-násobne lepším človekom. A myslím, že o to pod pokrievkou všetkých tých autorových "ako" v skutočnosti ide.

PS: Je neuveriteľné, že kniha vyšla prvýkrát už v roku 1937. Je totiž výsostne aktuálna, vlastne nadčasová.

4 23.06.2023

"Reže ako nôž a zároveň lieči ako balzam"; málokedy považujem citované úryvky na prebaloch od známych osobností či médií za niečo viac ako marketingovú stratégiu, ale v tomto prípade to v talianskom periodiku Repubblica vystihli. Sama neviem nájsť lepšie slová, ktorými by som popísala svoj dojem z tejto knihy. Rezala. Liečila. Úplne ma pohltila. Stačil deň, aby som ju prečítala, doznievať však vo mne bude zrejme ešte dlho. Pod zdanlivo jednoduchým až banálnym príbehom sa nachádzajú roviny, nad ktorými je radosť hutať. Toto raz bude (alebo by si aspoň zaslúžilo byť) klasika.

4 27.05.2023

"To je už náš osud, s tým sa nedá nič robiť. Na to, čo sa nám dnes zdá významné, veľmi dôležité, na to sa, až príde čas, zabudne alebo sa to bude zdať nepodstatné."

"Čo by sa stalo, keby mal človek dva životy a ten druhý by začal žiť znova, od začiatku? Keby jeden život, ktorý už prežil, bol ako sa hovorí nanečisto a druhý načisto! Myslím, že by sa v takom prípade každý z nás predovšetkým snažil neopakovať sám seba."

Dráma o tom, že na druhej strane plota je tráva vždy zelenejšia, a je jedno, či ide o prácu (že, Irina; že, Oľga?), vzťahy (že, Máša; že, Andrej; že, Veršinin?), vek (že, Čebutykyn?), lokáciu (všetci máme nejakú tú svoju "Moskvu", že, Irina?)...

A dráma o tom, aké je to smutné, ak človek premrhá svoj život špekulovaním o tom, čo by mohlo byť, čo nie je, čo raz možno bude... A pritom sa nevie tešiť z toho, čo je.

Na môj vkus priveľa postáv a priveľký časový úsek, ale musím uznať, že Čechov poznal a zachytil svoje postavy skvelo.

4 06.05.2023

Zbigniew Czendlik bol pre mňa tabula rasa, čím myslím, že pred čítaním tejto knihy, po ktorej som siahla viac-menej náhodne a intuitívne, som ho nepoznala. Možno to mi umožnilo čítať text a tvoriť si mienku o jeho hrdinovi bez očakávaní a predsudkov; a hoci názory na tohto kňaza sa očividne rôznia, pre mňa bola kniha fajn: primerane zábavná, pútavá, predstavujúca Cirkev nie ako takú, ale cez prizmu pohľadu jej konkrétneho (uznávam, že svojrázneho) služobníka. Ako sa však vraví, Pán Boh má všelijakých svätých :-). Jasné, treba tu dosť rozlišovať, kedy respondent hlása cirkevné učenie a kedy výhradne vlastné názory (na moje prekvapenie niekedy aj rozporujúce si s tým, čo by mal z titulu svojej funkcie prezentovať), myslím si však, že minimálne pre katolíkov budú tieto roviny ľahko oddeliteľné a minimálne pre katolíkov môjho razenia bude aj sympatické, že dotyčný kňaz je radšej autentický než by mal predvádzať nejaké zbožné pózy a trúsiť zbožné frázy.

Aby som to teda nejako zhrnula, pre mňa bola kniha príjemnou oddychovkou v rámci duchovnej literatúry; nič, čo by mi zmenilo život, ale zato mi kniha často zmenila (zlepšila) náladu, a aj to nie je málo.

4 11.04.2023

Začalo to skvelo a atmosféricky, aký dobrý však bol rozbeh, taký rozpačitý bol pre mňa záver. Akoby ani sám Murakami nevedel, čo za pointu vymyslieť. Nie, naozaj neverím, že tá nemastná-neslaná bola od začiatku jeho zámerom.

4 17.10.2022

Milé malé knižné dobrodružstvo s príjemnou slečnou Marplovou a inými menej príjemnými návštevníkmi istého hotela v Karibiku, okorenené jemným, priam delikátnym humorom (možno dešifrovateľným len pre nás, ktorý zbožňujeme Agátu :D). Obávam sa však, že nie som jediná, kto už má po X autorkiných knihách vycvičené malé sivé mozgové bunky natoľko, že vraha odhalí skôr ako Jane...

4 05.09.2022

So Slávnou päťkou som presnívala veľkú časť detstva, zažila viaceré knižné dobrodružstvá, ktoré ma až neskutočne lákalo zažiť aj na vlastnej koži, a do istej (zrejme dosť výraznej) miery táto séria ovplyvnila môj ďalší čitateľský vkus.

Aj po rokoch to bol zážitok, hoci svoju rolu určite zohrala aj nostalgia, akurát môj „dospelácky“ pohľad na dospelých bol o dosť negatívnejší než detský. Trebárs už len to, že rodičia poslali svoje tri deti na leto k príbuzným, aby si „konečne“ v dvojici oddýchli – pričom tie deti majú po zvyšok roka na internátoch... Alebo agresívny Georgin otec, submisívna matka... Spätne je pre mňa vlastne zvláštne, že mi tieto veci nebili do očí ako dieťaťu :).

4 30.06.2022

„Všímam si, že keď ľuďom doprajete dosť času, aby hovorili, začnú si odporovať.“

„Je zaujímavé pozorovať, ako sa vytvára verejná mienka a ako včerajšie zločiny sú dnešnými čnosťami.“

„To, čo sa tu odohráva, nie je cirkevná bohoslužba, aj keď sa to tak niekomu môže javiť. Je to koncert. (...) Ľudia v publiku zdvíhajú pri spevu ruky k Svätému Duchu a užívajú si každý moment. Sú tak šťastní, že Ježiš zomrel na kríži! Urobil to pre nich, pretože ich miluje. A oni milujú, keď sú milovaní. (...) Vlastne tu nachádzam esenciu amerického kresťanstva: zábava a supernarcizmus. V starom kresťanstve európskeho modelu je Ježišova cesta tragickým príbehom Božej smrti na kríži – ako nejaká stará dobrá európska opera. Ale nie pre týchto Američanov; pre nich je Ježišov príbeh príbehom s happy endom. Umrel pre mňa! Miluje ma! Život je fajn.“

Tuvia Tenenbom mi uplynulý týždeň:
1) potvrdil niektoré moje názory na Ameriku a Američanov;
2) zmenil niektoré moje názory na Ameriku a Američanov;
3) spôsobil knihomoľské zanietenie par excellence;
4) spôsobil niekoľko šklbnutí kútikom úst a niekoľko sálv vnútorného smiechu;
5) pokazil pokus čítať Ladislava Ziburu, lebo keď som jeho knihu vzala do rúk po Tuviovej, jednoducho nešlo neporovnávať, a mladý Zibura ostal po pár stranách odložený s povzdychom „ešte chcem Tuviu“.

Takže tak.

A teraz vážne(jšie): skvelý cestopis, skvelá sociálna sonda, skvelý humor. Ak vám neprekáža, že vás na túto literárnu cestu po Amerike vezme politicky nekorektný sarkastický muž židovského pôvodu (ku ktorému sa otvorene a niekedy až otravne hlási skoro z každej stránky), a ak vám neprekáža búranie mýtov a predsudkov, čaká vás možno taká skvelá jazda ako mňa.

Hviezdička dole za nie celkom kóšer prácu s respondentmi. Silne pochybujem, že im pri dôverných rozhovoroch Tuvia prezradil, že v jeho knihe väčšina z nich bude figurovať ako totálni hlupáci, pokrytci či ľudia v zajatí sebaklamu. Morálny kódex vo mne to skrátka nevie prehryznúť, lebo je niečo iné prísť za človekom a získať si jeho dôveru a súhlas na uverejnenie jeho slov či fotky pod zámienkou, že som nemecký novinár, ktorý píše knihu o Amerike, a možno sa pritom tváriť ako dobrosrdečný a priateľský starý ujo, a niečo iné priznať „milá pani, vy máte doma stovku zbraní, je to raritné a bláznivé, vy by ste skvelo zapasovali do obrazu, ktorý sa chystám svetu podať o Amerike“. Lebo v tomto smere ma Tuvia nepresvedčí, že to od začiatku nebol jeho zámer, podobne ako anotácia ma nepresvedčila, že Tenenbom nie je ani pravičiar, ani ľavičiar, keď z textu je veľmi jasné, ku ktorému pólu to má autor bližšie. Ku cti mu slúži, že nešetril ani jedných, ani druhých, keď to malo slúžiť k demaskovaniu niečoho dôležitého.

Mne sa skrátka kniha páčila a už teraz sa teším, ako si s Tuviom zacestujem po Nemecku a jeho utečeneckých táboroch.

4 10.06.2022

Bežne nevyhľadávam ani knihy z nemocničného prostredia, ani literatúru pre mládež (česť výnimkám), román Na pár krokov mal však veľmi sľubnú anotáciu, príťažlivú obálku a dobré recenzie, a hlavne ma k nej ťahal môj čitateľský inštinkt, a tak sa stalo, že som pár dní strávila v prítomnosti Willa a Stelly. Kde sa hrabú Rómeo a Júlia, ktorých delila „len“ rodina; hrdinovia tejto knihy majú pred sebou dramatickejšiu voľbu než tú, či ich vzťah stojí za rozoštvanie rodičov: zblížiť sa (v rôznych zmysloch tohto slova) a riskovať nákazu, ktorá eventuálne vedie k rýchlejšej smrti, alebo ostať od seba... aspoň na pár krokov?

Téma je sľubná, avšak trochu príliš na hrane; možno v podaní iného autora by príbeh vyznel pateticky, Lippincottová však podľa mňa celkom ustriehla mieru (aj keď smerom k záveru prišlo pár klišé scén). Obe hlavné postavy na mňa pôsobili vierohodne, nemala som problém veriť, že niekde existuje ich reálny predobraz. To sa však nedá povedať o vykreslení pomerov v nemocnici – pacienti si chodia, kde a kedy chcú (vrátane iných oddelení), prevážajú sa na skejte po chodbe, nechávajú si od sestričky nosiť pudingy, sami si dávkujú lieky a s personálom sa bavia ako s rovesníkmi, tomu by som ešte ako-tak uverila, ale že Will a Stella sa celú noc túlajú po nemocnici, plávajú si v nemocničnom bazéne, a nikomu za tých X hodín nechýbajú ani ich nikto nevyruší, to už zaváňalo nereálnosťou. A scéna, keď Will prepožičal svoju nemocničnú izbu kamarátom na koitus, pričom na to nikto z personálu neprišiel, to hádam nie je možné ani v Amerike.

Sklamalo ma, že aj tu sa vpašovala LGBTI vsuvka, pričom pre dej by bolo totálne fuk, či Stellin kamarát je na chalanov alebo na baby. Mať však v diele aspoň jedného gaya či lesbu je v dnešnej dobe asi niečo podobné ako proletársky pôvod v budovateľských dielach alebo čo.

Celkovo ma však kniha milo prekvapila a osviežila mi môj čitateľský záber; a som presvedčená, že byť správna veková kategória, zaujme ma ešte viac.

4 27.05.2022

Pre mňa asi najlepšia kniha o rodičovstve, akú som dosiaľ čítala. Bola pre mňa nielen zdrojom informácií, ale aj povzbudenia, nádeje, pokoja. Veľmi by som si priala byť matkou, ktorá dokáže byť empatická a komunikujúca spôsobom odprezentovaným v tejto knihe. Aj keby som sa však ňou nestala, nepochybujem, že budem aspoň o kúsok lepšia mama, akou som bola doteraz. Je to kniha, ktorú budem odporúčať, ak nie rovno rozdávať, všetkým (budúcim) rodičom v okruhu mojich známych.

4 28.01.2022

Jedna z tých kníh, pri ktorých plačete aj od smiechu, aj od dojatia. A čo strana, to podnet na zamyslenie. Múdra, láskavá, veľmi vtipná, trochu smutná, nútiaca uvažovať. V poslednej tretine tých sĺz z dojatia bolo viac ako zo smiechu, kdejaké emócie sa vo mne vyplavili, našťastie posledná strana – a konkrétne odpoveď na to, prečo Boh v notoricky známej evanjeliovej stati odmení rovnako robotníkov, ktorí prišli robiť ráno i tých, ktorí prišli až večer – dodala celému dielu veľmi pozitívny a nádejný kontext.

Som z tejto knihy viac než nadšená a najradšej by som ju odporučila čítať všetkým známym aj neznámym.

***

„Sme sprostredkovateľmi milosrdenstva, nie Božieho hnevu.“

„Svet je dvojnásobný klamár: najprv ti odoberie Boha a nakoniec ti vezme aj svetské radosti.“

„Kristovo evanjelium je milosrdenstvo, preto ho môžu hlásať len milosrdní ľudia. Je hanbou pre náboženstvo, že neveriaci často dávajú najlepší príklad lásky k blížnemu.“

4 09.11.2021

Je veľa skvelých divadelných hier, ktoré by si zaslúžili čitateľov i divákov. Napríklad čokoľvek od Leopolda Lahohu. Alebo od Ivana Bukovčana (myslím najmä na Luigiho srdce a Prvý deň karnevalu). Alebo od Štefana Králika (Margaret zo zámku). A predsa mám pocit, že až na pár akademikov, intelektuálov a nadšencov sú zabudnuté. O to som radšej, že dielo Karla Čapeka má iný osud – že je čítané, interpretované, vzbudzujúce emócie a túžbu komentovať ho (trebárs i tu). R.U.R. sa právom radí do európskej, ak už nie do svetovej klasiky – a od prečítania i do mojej.

4 11.07.2021

Mareka Váchu som registrovala z médií – bol mi sympatický spôsob jeho myslenia, (seba)prezentácie, viery (a jej odovzdávania). Tešila som sa teda aj na knižný rozhovor s ním – buď som však mala príliš veľké očakávania, alebo som si podobných knižných rozhovorov naservírovala v poslednom čase priveľa, alebo skrátka platí to, čo tu podotkli už aj iní, napríklad že „čtenář, který o Váchovi předem nic neví, může být u některých témat trochu zmaten nebo si může připadat jako páté kolo u vozu těchto rozhovorů“ (Darkry).

Ono to možno súvisí s tým, že (spolu)autor Jožin Valenta kladie svoje otázky od buka do buka, premosťuje, asociuje, a často akoby zabúda, že konečný výsledok má byť primárne pre čitateľov. Viac ako tá neformálnosť mi prekážal jej výsledok – zmätok. O čom sa vlastne teraz bavíme? A prečo sme skočili do tejto témy? A prečo sa zas vraciame sem? A prečo spomíname niečo, k čomu sa Vácha nechce vyjadrovať, a keď áno, tak len v inotajoch? A kto mi vysvetlí tie interné vtipy a narážky, pri ktorých čítaní sa cítim ako keby som omylom počúvala cudzí rozhovor?

Vlastne celá kniha mi pripadala vedená a napísaná v takom nejakom štýle, ako keď si dvojica, rodina alebo partia kamarátov spraví scarbook alebo vyplní predtlačený pamätníček – v osobnej rovine je to milé, pekné, možno aj múdre, ale keby to chceli publikovať pre svet, už to chce aj nejakú pridanú hodnotu a hlavne nestranného človeka, ktorý ju nájde a „vypichne“.

4 21.05.2021

„Nechcem sa nechať vmanipulovať médiami do situácie, že by hlavnou agendou cirkvi mala byť otázka homosexuálnych sobášov, manželstiev, zväzkov. Nie je! Ak má byť cirkev na niečo odborníčkou, tak na radosť zo života. Ak má byť cirkev na niečo odborníčkou, tak na to, čo je zmyslom života a čo je zmyslom môjho príbehu.“ (Marek Vácha)

„Skrátka buď láskou k tomuto svetu. Tak Boh miloval svet, že poslal svojho syna, aby do tohto nevďačného sveta, ktorého sa nezľakol, investoval svoju lásku. Tak to sprav aj ty a zistíš, že zazrieš Boha v svojom čine.“ (Karel Satoria)

„Zakúšam oboje. Útoky, aj veľké pocty. Nesmiem sa nechať vykoľajiť ani jedným, ani druhým. Zotrvať v pokojnej pozícii a neuveriť, že som ten, kto si zasluhuje obdiv sveta, no neprijať ani to, že veci robím nejako zle, keď mi ostatní netlieskajú.“ (Tomáš Halík).

Tri zaujímavé osobnosti, tri zaujímavé rozhovory. Otázky Štefana Hríba síce nie sú moje otázky, jeho problémy (s vierou) nie sú moje problémy a jeho dilemy nie sú moje dilemy, i tak mi však kniha veľa dala. Vďaka za ňu.

4 15.05.2021

Kniha, z ktorej pozvoľna vanie melanchólia a akási (existenciálna?) únava... Zrejme v nejakom takom móde ju písala autorka; a zrejme preto sa pri niektorých postavách napríklad tá únava až neobvykle často zdôrazňuje.

A predsa je to kniha z kategórie tých lepších (rozumej – zaujímavejších) „christioviek" (teda aspoň pre nás, ktorí sme si zvykli na jej vzorec aristokratická rodina + chvíľkové odrezanie od sveta + plejáda rôznych príbuzných či hostí alias potenciálnych vrahov + vražda + Hercule so svojimi sivými bunkami = nečakané rozuzlenie, na ktoré zväčša sami neprídete, čo ako sa snažíte).

4 24.04.2021

Krásna a pre mňa zásadná kniha. Odkedy sa snažím nastaviť si hranice (v rôznych situáciách a vzťahoch) podľa odporúčaní autorov, som rozhodne (s)pokojnejším a rozhodnejším človekom ako predtým. Jasné, práce je na mne ešte ako na kostole... Ale aj tak mám pocit, že máloktorá kniha tohto žánru (ak vôbec nejaká) mi pomohla viac.

Už dlho som sa zo žiadneho románu tak netešila.
Už dlho som sa pri žiadnej knihe tak nesmiala.
Už dlho som s toľkými myšlienkami v texte nesúhlasila.

Bruce Marshall napísal nádherný príbeh (kňaza, Cirkvi, ľudstva), ktorý sa hneď pri prvom čítaní zaradil medzi moje najobľúbenejšie. Som zaň naozaj veľmi vďačná. Kiežby takých bolo viac.

4 17.01.2021

Wau! Ak by Agatha Christie holdovala fantasy a rozhodla sa napísať dvakrát tak dlhú knihu, ako mala bežne vo zvyku, zrejme by vzniklo niečo také. Som autorovi veľmi vďačná, že tri roky života obetoval tvorbe tohto románu, ktorý bol pre mňa natoľko strhujúci, že som ho napriek hrúbke zhltla asi za tri dni.

Staré sídlo odrezané od sveta, jemne gotický/viktóriansky nádych, panstvo i služobníctvo s kopou tajomstiev, záhadná vražda... To ja rada. A nápad, že hlavný hrdina sa počas ôsmich dní prevteľuje do ôsmich hostiteľov, pričom každý deň prežíva nanovo vždy z iného uhla pohľadu, to je minimálne v detektívnom žánri veľmi originálne.

Autor sa vyhral s mnohými detailami, najlepšie je čítať túto knihu na jeden záťah, aby čitateľovi žiaden neunikol (aj keď pre prešpekulovanosť deja sa to ľahko môže stať, hoci sa recipient nechá maximálne pohltiť dejom a jeho zvratmi).

Pre mňa to bol zaujímavý knižný zážitok, a možno si ho po nejakom čase zopakujem, minimálne z túžby overiť si, či naozaj všetky dieliky tohto veľkého puzzle sedia (keď už teda viem, ako má vyzerať finálny obraz).

Mini SPOILER: Možno tých vrážd a nemanželských detí bolo predsa len priveľa ;-) .

4 31.12.2020

Fascinujúce príbehy dcér jednej známej a vplyvnej matky. Práve pri tejto knihe som si v puberte liečila nadnesené predstavy o rozprávkovo šťastných princeznách. Kniha, ktorá ani po opakovanom čítaní a pribudajúcich rokov od vydania nestráca nič zo svojho čara.

4 14.12.2020