TERRORDROME komentáře u knih
Na začiatku si človek povie že je to dejovo jasná kopírka Votrelcov, navyše vo viacerých scénach je to odkazovanie na filmy až drzé a zbytočné ( desiatnik Hicks, počítač menom Matka, zmienka o Sulacu, zácvik so zbraňou ), ale Fabian to našťastie zahne iným smerom. Najskôr nejaké to ňuch-ňuch po odmlčanej základni na zaprdlej planéte kde sa čosi deje, potom nasleduje mela s biomechanoidmi krájačmi a nakoniec zistenie že sú proste všetci dávno dopredu odpísaný, čo ich sakra naštve. Nakydať na hrdinov všetok hnoj galaxie fabianovi fakt ide a tu navyše ponúka čitateľovi aj poriadnu satisfakciu v monštróznom finále kde to v žiare atómových výbuchov dávaju pekelne zožrať tým čo ich poslali na smrť. Až som sa pri tom spotil. Keďže hrdinný mariňáci ( najlepší z najlepších z najlepších z najlepších... ) sú jednohlasný kolektív kde nikto charakterovo nevytŕča, jediná osoba s nejakou individualitou a prechádzajúca vývinom je biologička Tylerová. Dávam jednoznačne päť hviezd, lebo tá gradácia až k hraniciam absurdna ma príjemne zošrotovala.
Pirátske peklo spočíva v tom, že sa všetci nahrnú na planétu smrti Pyrrus a spustia vyhladzovanie všetkého naštvaného živočíšstva. Celá kniha je tak vlastne jeden veľký výsadok a svištiaci masaker doplnený o reality show. Všetko totiž snímajú štáby a všetci v galaxii stavajú na výsledky boja. Cieľom prešpekulovaného plánu fikaného Hrdinu Jasona je ale samozrejme zničenie pirátov, ktorý sa v šialenom hurááá vytržení vrhajú do samovražedných akcií. Aj vďaka kompaktnej priamočiarosti sa moje hodnotenie vyšplhalo dosť vysoko, ale niečo predsa len ofrflať ( okrem stále nedoriešených maličkostí z predošlých dielov ) musím a to záverečný všetkoriešiaci zvrat ktorý bol príliš rýchly, vágny a vlastne o ničom. Ono, hrdinovia tejto ságy podľa mňa vôbec nemajú potenciál na čokoľvek viacdielne a centrovanie všetkých problémov vesmíru okolo planéty Pyrrus už vôbec nie. Toto vyvrcholenie často nezmyselného snaženia bolo zrejme najlepšie aké mohlo byť, ale naozaj už stačilo. Ešte vraj existuje ďalší diel, ale ten si asi strážia rusi ako štátne tajomstvo.
Piata Planéta Smrti aspoň do istej miery pozdvihuje úroveň ságy zadupanú do hviezdneho prachu predchádzajúcim polodementným mišmašom. Zaujímavosťou je, že tieto novšie diely série vraj nikdy nevyšli v angličtine a rozsah účasti samotného Harrisona na diele je neznámy, čo možno všeličo vysvetľuje. Každopádne tento Raj Pirátov aspoň po väčšinu času zanecháva za sebou imbecilnú rozprávkovosť minulého dielu a vracia sa viac k jednoduchosti a štýlu pôvodnej trilógie. Hrdina Jason sa vydáva na misiu votrieť sa medzi vesmírnych pirátov ( aj keď sú jeho dôvody povedzme veľmi skratkovité ), aby ich vo svojom klasickom štýle zničil zvnútra. Títo piráti sú síce nie moc inteligentný surovci, ale majú bomba techniku a vlastnú planétu chránenú štítom. Ten príbeh a dej celkovo nie sú nič úžasné, ale aspoň aspoň fungujúce a kompaktné. V závere však predsa len opäť zabŕdneme do mystifikačnej vesmírnej konšpirácie ponúkajúcej zdĺhavé, prekombinované a nepresvedčivé vysvetľovanie pozadia udalostí naprieč časom a priestorom. Globálne vzaté sa odpoveďami nikam moc neposúvame ( napr. opäť iba letmo zmienená cyberevolúcia živočíchov na Pyrre ), ale záver predsa len vzbudzuje zvedavosť čo bude ďalej, to je rozhodne plus. No tak teda uvidíme... tentoraz to bude za tri.
No ty krása, tu už sa Harrison s parťákom ani len nesnažia predstierať že niečo tvoria. Je tu síce zaujímavý problém kyborgizácie živočíchov na planéte Pyrrus, ale to len tak okrajovo a ide tu hlavne o Jasonovu snahu vyrovnať so svojou minulosťou a rodinou. Všetko vo vesmíre okolo Jasona súvisí so všetkým a z hazardéra čo ušiel pred životom farmára je zrazu planetárny princ napĺňajúci svoj epický osud. Dej má značne rozprávkový charakter, kde hrdina so svojou partiou niekam príde, dostane od úkladného príbuzného úlohu, na inom mieste zas ďalšiu v štýle "ak zvládneš toto, dostaneš tamto" a tak ďalej. Na planéte obývanej sfetovanými lesbičkami mi to začalo nebezpečne pripomínať staré grécke báje a pri cybervtákovi rozpučenom dvoma asteroidmi mi konečne došlo že je to celé vlastne Jáson a argonauti. V tej chvíli už ma to fakt dožralo že je ten Harrison lenivý ako ploštica, aj keď sa to snaží zahovoriť tým že jeho hrdina si to tiež uvedomí. Ale mne je to fuk, lebo tá kniha je prekombinovaný blábol bez mozgu a schopnosti vyprávať naozajstný príbeh. Jason/Jáson (Iasón) môže kľudne pobiť celý regiment robotov čo vyrástli z zasadených cybersemienok a hacknúť kolotočiarskeho draka a ja si len odpľujem že ďakujem nechcem. Toto je galaktický omyl!
Po pár desaťročiach sa Harrison vrátil k Planéte Smrti, pomáhal mu v tom nejaký Mravec Skalandis a musím povedať že sa mi to čítalo naozaj ťažko. Síce sa už neopakovala šablóna predošlých dielov, ale tento naivný pokus o akési hard sci-fi ma teda nepresvedčil ani za máčny mak. Vesmírom sa rúti tajomný čierny objekt vyvolávajúci vlny strachu a odhaliť jeho záhadu môžu iba obyvatelia planéty Pyrrus pretože... dokážu najrýchlejšie tasiť pištole!? Príbeh by predovšetkým nijako nemusel súvisieť s Planétami Smrti, radšej dosadiť nových hrdinov a nestrácať čas krajne nepresvedčivými vysvetľovaniami prečo exhumovať tých starých. Narážky na predchádzajúce dobrodružstvá sú tiež zbytočné, samotné pobehovanie vnútri tajomného asteroidu je otravne kolovrátkovité a odpovede na otázky majú poväčšinou tiež len podobu opakujúcich sa lží a blufovania ( napríklad Jason klame o spojitosti aktuálnej misie so samotnou planétou Pyrrus len aby dosiahol svoje ), alebo sú proste zmätene krkolomné, čo má taktiež frustračnú tendenciu. Keď k tomu ešte pridáme nesmrteľných strážcov galaxie tak výsledok je v mojich očiach proste vesmírny blábol. A je to škoda.
Tretia Planéta Smrti už začína trpieť syndrómom viackrát vylúhovaného vrecka čaju. Ďalšia planéta, ďalšia civilizácia pošahaných barbarských mongolov na holenie a rekultiváciu. Na začiatku je treba len bleskovo vymyslieť dôvod prečo letieť z Pyrru na nejaký iný nebezpečný svet a potom už len nechať hrdinu Jasona aby ho spasil. Stále sa to fajn číta, len je to zasa to isté čo predtým, akurát v bledomodrom azuritovom odtieni, bez nejakých výraznejších nápadov a toho humorného podtónu čo som chválil minule. Jason sa vlastne takmer po celý čas iba snaží infiltrovať k miestnemu Džingischánovi a pomaličky smerovať jeho konanie želaným smerom. Ono to nie je nuda a aj napätie tam je, ale celkovo skôr nevýrazná záležitosť.
Druhá planéta sa mi páčila o stupeň viac, asi to bude tým ironickejším prístupom. Záchranca planét Jason je expresne unesený natvrdlým pobožným indivíduom aby bol odovzdaný "spravodlivosti" za vyluxovanie kasína v predchádzajúcom diely. Táto myšlienka sa mu akosi nepáči a filozofická debata je zakončená haváriou na zaprdenej planéte kde existujú len otroci a otrokári, od skupín čo sa len potulujú púšťou a hľadajú žrádlo až po mestské klany strážiace si každý svoj diel "tajomných" technológií. Prechádzka týmito pošahanými kultúrami a konfrontácie hrdinu s rôznymi kreténmi majú fajn decentne humorný nádych. Vesmírny hazardér Jason je stále superman čo dokáže rafinovať ropu, postaviť parostroj, elektrické batérie i telefón a urobiť tak zo seba najcennejšiu osobu na planéte o ktorú sa vedú vojny. Akurát ten záver je potom tak trochu polovičný, lebo kvôli Jasonovej záchrane je všetko predchádzajúce techno revolucionárske snaženie utnuté v rozlete. Ale čo, zábavné béčkové socio sci-fi.
Predtým som čítal Harrisonovu o rok mladšiu Planétu Zatratených a táto Planéta smrti je jej štrukturálne veľmi podobná. Opäť chválim uvedenie do deja, kde medziplanetárny hazardný hráč Jason ošklbe kasíno pre chlapíka ktorý potrebuje prachy na zbrane, lebo jeho rodná planéta Pyrrus sa snaží svojich ľudských obyvateľov cielene zabiť hordami smrtiacich a smrdiacich zmutovaných živočíchov i rastlín. Fascinovaný Jason si vydupe "výlet" na Pyrrus a tam veľmi rýchlo pochopí veci ktoré miestny nedokážu... ale dvojnásobná gravitácia mu dáva zabrať. Áno, hrdina je taký superman čo si proste len tak nič nevediac príde a na počkanie zachráni miestnu civilizáciu pred rozzúrenou planétou. Ono však o zmutovanú bodlozverinu a tankopsy ani tak nejde, hlavný hrdinov problém je konflikt so samotnými obyvateľmi ktorý si vo svojej fanatickej skostnatenosti nedokážu pripustiť že ich snaženie je proste na hovno a ešte v slepom hneve reflexívne zabijú každého kto im to pripomenie. Tieto kultúrne ťahanice Harrisonovi idú, ale v druhej polovici som začal mať čoraz väčšie pochybnosti o hodnovernosti a logike vysvetlení toho čo sa na planéte vlastne deje, aj keď viem že ide o béčkové sci-fi, takže to neberiem nevyhnutne tragicky. No a finále v diplomatickom duchu nadchádzajúceho mieru a spolupráce je síce chvályhodné, ale práve vďaka béčkovosti zápletky pre mňa ako čitateľa nie príliš uspokojivé. Ja by som skôr bral ocenil nejaký fatálny konečný masaker. Takže to zoseknem na tri.
Fabian nezíska medzi dvoma slnkami cenu za originalitu v žiadnom ohľade, lebo všetky ingrediencie jeho story sme už niekde a niekedy videli, ale rozhodne dokáže dobre pracovať s všeobecne vďačnými scifáckymi témami. V duchu čiernočiernej tmy tu stroskotá loď s nákladom muklov na neznámej planéte, ktorá je nie len hnusne vysušená, ale striehne tu aj nejaké to tajomné zlo. Celý dej sa nesie v znamení punkového NO FUTURE, lebo hrdinovia za celý čas dostávajú len samé jóbovky a všetky značky ukazujú smer ritný otvor. Z toho dôvodu sa môže kniha javiť dejovo pomerne monotónna, neustále plahočenie pustinami, preskúmavanie vrakov a konštantné zisťovanie že sú totálne v háji. Naviac tam strašia duchovia a emzácke útvary spôsobujúce migrénu až vyteká mozog ušami. Ja sa na nič nesťažujem, celú tú planetárnu mizériu bandy odsúdencov prichádzajúcich postupne o rozum, život i existenciálnu konzistenciu som hltal a vďaka nášmu letnému počasiu mi pri tom bolo skoro rovnako teplo ako im. Kontroverzne prijímaný záver mi osobne nevadil, naopak ho kvitujem. Autor vysvetlil nastolené záhady len tak aby odpovede zostali v hrubých obrysoch, čo je lepšie než nejaký obligátny polopatizmus. Plné hodnotenie nenapálim, ale spokojný som.
Svalovo namakaný a empaticky nadaný hrdina Brion, si od minula neužije moc voľna, pretože pronto vyfasuje novú misiu a nechá sa zhodiť na planétu kde každého zabije nejaký pekelný stroj. Z toho dôvodu nemôže mať u seba žiadny kov aby nebol zameraný a považovaný za terč. Na planéte však okrem rôznych jašterov žijú len hnusácky primitívi odený v smradľavých kožkách a žerúcich surové mäso. Čokoľvek iné je pre nich tabu, čo je dôsledok toho že okolo nich tisíce rokov zúri vojna strojov. Druhý diel Briona riešiaceho planetárne konflikty mi prišiel celkovo o triedu slabší než ten prvý, pričom ten rozdiel spočíva v podstate v rôznych maličkostiach. Stále to rýchlo frčí a Harrison tam pichol solídnu záhadičku na vyriešenie, akurát že dnešný čitateľ ju viac-menej prehliadne s prvými náznakmi a už to nie je tak účinne vygradované. Ale záverečná pointa fajn, konečný verdikt teda za tri.
Harry Harrison jednoznačne zaujal, páčilo sa mi ako elegantne podáva jednoduchú akčnú sci-fi historku a účinne napína až do konca. Na začiatku je venovaný priestor popisu zvláštneho sveta v ktorom žije hrdina Brion, aby mu vzápätí jeden týpek nasadil chrobáka do hlavy a donútil ak vydať sa na misiu pre záchranu iného, menej šťastného sveta. Barbarmi obývaná planéta Dis je v samovražednom konflikte s vyspelejšou civilizáciou ktorá má na nich namierené všetky atómovky a odpočet beží. Brionovou úlohou je pokiaľ možno zničeniu planéty zabrániť a je treba preto odhaliť príčinu nezmyselného, absurdného konania a správania takzvaných Magterov, ktorý sú čosi ako vládnuca kasta, zalezená vo svojich termitiskách. Odsýpajúci dej, fajn záhada a minúty do konca sveta, na mňa to fungovalo a zlupol som knihu ako tic-tac. Nakoniec sa zistí že ( pozor spojler! ) Magteri majú v hlavách plesnivý karfiol a ja som pojal strašlivé podozrenie že (nielen ) naša politická reprezentácia zrejme trpí rovnakým syndrómom. Ale kniha je to moc fajn.
Taký doplnoček k nářezovému bratstvu kde sa z Radegasta stane Gerhard a zhodou náhod stvorí slovanský klan upírov. Nie je to žiadny zázrak, má to slušnú stredovekú atmosféru a kvitujem slovanskú tematiku. Najvýraznejšia scéna je lesbické znásilnenie Very upírskou vládkyňou, keď potom začnú s Gerhardom na úteku šukať ako zajace je z toho zasa rutina a pán Kotleta má zrejme nutkavú predstavu že čitateľ proste musí presne vedieť koľkokrát, kde a ako si to rozdajú. Akcie tu celkom je, ale nejako zvlášť nezaujme a Gerhard zostáva po celý čas tým istým hajzlom, čo ale dáva v kontexte s Hustými Nářezmi zmysel. Ono to vôbec nie je zlé a aj dejovo solídne, len nie moc zapamätateľné a preto dávam tri.
Oproti Verneovej Ceste na Mesiac je tá Wellsova rozšupnutá fantazmagória kde hrdinovia letia do vesmíru v antigravitačnej guli ovládanej spúšťaním roliet, dýchateľná Mesačná atmosféra každý deň rozmrzne a každú noc zasa zamrzne a nechýba industriálna civilizácia Selenitov s ktorými sa postavy dostávajú do dosť brutálnych konfliktov. Seleniti sú totiž dosť mäkký, takže šľahnutie zlatou "čugaňou" ( jeden z pôvabných archaických výrazov z vydania zo 40-tych rokov ) ich zmení na hromadu slizu. Zaujímavé je ukončenie keď sa podarí z mesiaca utiecť len jednému z hrdinov a neskôr na zemi zachytáva správy od parťáka v zajatí Selenitov, ktorý popisuje detaily ich spoločnosti, vytváranie biologických strojov a stretnutie s hlavným mozgom. Taká Vojna Svetov bola pre mňa osobne dosť sklamanie, ale toto ma bavilo pred rokmi aj po rokoch.
Je to v podstate taký skoro dokument z cesty na venušu, rozdelený na tri tretiny, teda príprava, cesta vesmírom a samotný pobyt. Taktiež samotnému vyprávaniu dominujú tri prvky ktoré sa neveľmi šťastne doplňujú. Po prvé sú to neustále a dosť únavné technické popisy fungovania fotónových motorov, absolútneho odrážača či siliketových skafandrov, čili extra nahypovaných hračiek ktoré bola schopná zostrojiť jedine sovietska genialita. Po druhé je to komunistická propaganda a ódy na húževnatosť sovietskeho človeka neústupne dobývajúceho vesmír, ktorý sa mu kúsok po kúsku poddáva. Najlepšie to vystihuje pasáž kde šéf projektu o svojej posádke hovorí že je v nich čosi neoceniteľné... sú to totiž komunisti, ľudia cti a práce. No jasné stará mama... No a po tretie je to potom béčkovosť celej story, kde kozmonauti napriek všetkým atmosférickým čertovinám môžu na venuši dýchať bez skafandrov, preliezť skapíňajúc pol planéty po štyroch a každá načrtnutá záhada je buď zanechaná alebo odfajčená aby bolo dosť miesta na ďalšie budovateľské úvahy a hecovanie. Napriek tomu všetkému to úplná tragédia nebola a malo to aj svetlé miesta, len trochu utopené pod všetkým tým balastom
Takže Bratstvo Krvi dospelo do fázy Mega, aj keď je to väčšinu času stále to isté čo predtým, akurát že sa konečne začne rysovať plán ako vyduriť emzáckych žltokožcov z tejto planéty. Ratatata-bum-prásk-sek a hromady mletého mäsa, asi toľko k deju. Prekvapivo plán nestál za nič lebo ani vesmírnym konským hlavám sa nedá veriť a tak si Jan Bezzemek užije extra vypečenú mučiarenskú pasáž, ktorá už začínala byt fakt hustá. No a prepálené, zbesilo besniace besnenie pri kynožení kybernautického osadenstva bojových lodí už sa naozaj blíži k bodu Mega, do ktorého sa nakoniec definitívne prehupne počas atómovej opekačky upírov a konečného zúčtovania s hnusákom Fredom. ... a Kulhánek sa obracia v zásuvke písacieho stola.
Presne to napĺňa syndróm druhých dielov trilógií slúžiacich ako vypchávka medzi úvodom a finále a ten sebavedomý názov má len kvôli dobre znejúcemu stupňovaniu kvázi veľkosti nářezu. Hrdinovia teda tak trochu bezradne vedú partizánsku vojnu s emzákmi, snažia sa prísť na to čo ďalej a všetko sa tradične serie. Divák/čitateľ sa našťastie ani tentoraz nenudí, prvá polovica knihy sa nesie v znamení zrodu brazílskeho upíra transvestitu a druhá pobaví cestou do santusáckej riti sveta zvanej Albánsko. A opäť chválim pasáže odhaľujúce históriu upírstva a ich stvoriteľky Sangot, ktoré boli uhraté veľmi uspokojivo. Taktiež nezničiteľný skinhead Fred ktorého sa hrdinovi nedarí a nedarí definitívne zabiť ma značne bavil, plus tajomný rádioaktívny quasimodo ako vodca odbojárskych cucákov. Takže aj keď to určite nie je hustejší nářez než ten prvý, tak to bez problémov funguje ako braková zábavka a o to ide. Tak uvidíme ako to skončí...
Keď emzáci ovládnu zem a zlikvidujú nezamestnanosť, štve to iba upírov, lebo sú to nadradení hajzli čo neznesú že tu tomu už spod koberca nešéfujú. Z toho dôvodu som mal prvú polovicu knihy problém fandiť hrdinovi, keďže on a jeho upírsky súdruhovia sa len bijú o moc so štvorrukými žlťáckymi príšerkami v skafandroch z módnej kolekcie Robokop. Ale keď sa všetko dosralo a začalo byt viac osobné, predsa len ma to presvedčilo, aj keď stáročný krvocuc Jan Bezzemek začal byť ku koncu prekvapivo značne sentimentálny. Kvitujem hlavne dobre zvládnutú pasáž o pramatke upírov pochovanej v Číne. Plus samozrejme humor a rôzne vtipné prirovnania ako aj fenomenálny bojový pokrik "hovnóóó". Ak však pominieme základnú premisu mimozemšťania proti upírom, tak Hustej Nářez nie je aj napriek pár odpáleným atómovkám inak moc nápaditý ( scény náhodného sexu v štýle "poďme si to rozdať" boli dosť sklamaním ) a postráda nejaké strhujúce scény ktoré Kotletov predobraz Kulhánek vždy zvládal. Určite to však nenudí, šliape a chrlí guľky i granáty do rozprskávajúcich sa tkanív. Takže pohoda.
Trochu tápem, chvíľami som bol celkom nadšený, chvíľami zasa nie a niektoré aspekty Kulhánkoverza ma definitívne otravovali. Ako obvykle to začína moc dobre a domnelá zombie apokalypsa sa postupne pretavuje na pekelné kruhy z ktorých vystupujú invazívne armády tlejúcich nacistov a červavých démonov. Hlavný hrdina je tiež tak trochu posadnutý a má pár ohnivých trikov v rukáve. Mortalkombatovskou rubačkou v kostole sa kniha dostáva na vrchol a ja som si povedal že ani ďalšie nájdené decko a totálne zbytočné obkendovanie tých samoľúbych upírskych kreténov z Nočného Klubu a klanu šušlimušlimoto ma nenaštve. Každopádne to ale už druhá polovica knihy už na tú prvú nedotiahne. Výlet do pekla nie je práve vrcholom nápaditosti, uprostred lávy stojí zámok, v ňom sedí na tróne padlý anjel v podobe bezďáka vo vreci a ochranku mu robí veľké brnenie a bubák so žltými zubami. Neprospieva tomu ani pasáž v stanovom tábore s podivnou a sakra pridlhou posteľovou telenovelou s opakujúcimi sa dialógmi na tému -"ty si taká... jáááu, kam pcháš to koleno... "! Záver je potom fajn, aj vďaka hlave pána L čo sa bojí toho že ho za priestupky príde buzerovať archanjel Gabriel. Vypointované je to dobre, jazdci apokalypsy a tak vôbec, takže výrazná pachuť neostane, ale zasa sa tam napokon napchajú upíri len aby dokázali že sú to korunovaný šmejdi, fakt ich neznášam. Celé je to taká hojdačka a preto nakoniec dávam za tri, to musí stačiť.
V prvom rade strašne oceňujem že sa tentoraz Kulhánek odtrhol od zbytku svojej tvorby a Stroncium nijako nesúvisí s ničím iným, ani na nič neodkazuje a nenaráža, nemihajú sa tu žiadne známe postavy a dokonca ani nejedia tatrgel. Toto je viac techno cyberpunková záležitosť s prvkami Matrixu. Má to dosť slušne prekreslený ľadový postapo svet namačkaný v obrovských budovách kde sú boháči aj chudáci zaplavovaný tsunami reklám a všetci sa musia starať o svoje telá aby boli fit na povinnú posmrtnú zombifikáciu. Zombie robotníci sú totiž základom ekonomiky. Hrdina je potom tradične Kulhánkovsky zapletený do mocenského spiknutia a postavený proti všetkým. Našťastie má pre túto príležitosť nové, takmer nesmrteľné telo získavajúce energiu chlastaním kyseliny či žraním kozmetiky. Najviac by som vyzdvihol vesmírny zombie masaker v beztiažovom stave a zbesilú záchrannú akciu v podzemí plnom odbojných kanibalov. To že hrdina sa dokáže zregenerovať len z odtrhnutej hlavy v mori tekutého metánu na Titane, lietať vesmírom prilepený na špici rakety, navigovať sa na pristátie na mesiaci streľbou z pištole a zostrojiť si šumienkový raketoplán je síce dosť na hrane čitateľovej benevolencie, ale bolo to zábavné, takže za mňa OK. Akcia prakticky nepoľavuje a krv a črevá treba utierať zo stránok mopom, v tomto je Kulhánek stále Kulhánkom. Trochu som sa bál toho záverečného rozplietania spiknutí, ale aj v tomto ohľade to bolo uhraté do spokojnosti, lebo vlastne nikomu nič nevychádzalo tak ako chcel a ten záverečný panický záchvat Dickovskej paranoje bol super. V mojich očiach sa tým pádom Stroncium stáva celkovo najuspokojivejším Kulhánkovým dielom.
Poslednému dielu už musím znížiť hodnotenie, lebo Kulhánek tie závery románov aspoň z môjho pohľadu nejako nezvláda. Z väčšiny je to stále šliapajúci priemyselný mlynček na mäso plný divokej streľby, bezuzdných masakrov, vyletujúcich mozgov a očných buliev, do toho upíri, zombíci, alchymisti, kultisti, emzáci... proste všetko, vrátane psychického mučenia žiarivého boha hudbou Kelly Family. Tá šibnutá preplácanosť paradoxne udržuje aj šibnutú časovú zápletku celkom prijateľnú. Tentoraz sú však Kulhánkovi alchymisti nezvykle za dobrých a upíri za takých sráčov. Taktiež Veronika a jej tisícročná story prekvapila a snové apokalyptické sekvencie pred "oponou" boli pôsobivé. Stretnutím s temným bohom v kravate to celé vyvrcholilo a potom už sa len nejako rozplizávalo. Meganadupaný superPatejl sa len tak zo srandy pohrával s kyberkentaurom aj križiakom, čím úplne pochoval akúkoľvek divácku satisfakciu z vítazstva a súboj s nekonečnou emzáckou armádou jeden na všetkých bol tak absurdný až vlastne nestál za nič. Na záver potom prekombinované náboženské drísty, rozprávkovo naivné ďakovačky duchov, spájanie rôznych časov a dimenzií a Merlin/Satan variaci tatrgel. Tých posledných asi 50 strán potrebovalo upustiť spirituálnu paru na nejakú ľudským mozgom prijateľnú úroveň