TERRORDROME komentáře u knih
Napriek názvu nie je tento diel nijak epický ani infernálny, skôr akési ticho pred búrkou ktorá snáď vypukne v ďalšom diely. Charity s kolegami letia v starej pixli na mesiac a zažívajú vesmírne bitky ktoré autor popisuje pohľadom cez radar, kde sledujeme rôznofarebné body a čiary predstavujúce lode a vypálené strely, čo nie je dvakrát úžasné. Na mesiaci potom hrdinovia pochodujú chodbami, likvidujú automatické kanóny a to je v podstate všetko. Ono to nie je zas také zlé a možno tomu do istej miery aj krivdím, ale jediné dve zaujímavejšie veci tu boli vtipný ( retrospektívne ) súboj s čistiacim automatom a "stretnutie" Charity s jej blbým exmanželom. Kauza všeobecnej paranoje sa taktiež moc neposunie, takže toho budú musieť v ďalšom diely stihnúť veľa. Tentoraz teda iba za tri.
Keď exploduje časovaná čierna diera, narušená realita sa krúti ako Trump na háčiku a pokiaľ sa z toho človek nezblázni, tak sa aspoň povracia. Po surrealistickom únikovom nášupe sa rieši čo ďalej s uniknutým Shaitom, výlevkou v časopriestore ktorá hrozí vycucnúť planétu a Hartmann uvidí naživo Danteho peklo aj s duchmi zo Skubiho Dú. Hlavne ale Charity prežíva akútne stavy paranoje keď netuší o čo galaktohipisákom Jaredom vlastne ide a za každým rohom vidí nekalé úmysly. To ma na tom bavilo najviac, takže napriek tomu že tento diel bol vcelku pokľudnejší, udržuje nervózne napätie čo by sa dalo laserom rezať.
Kratší diel ságy, fungujúci ako taká spojka či výplň priestoru, čo ale nemyslím vôbec v zlom. Dej je rodelený do dvoch rovín, v jednej tomu šéfuje Hartmann chystajúci sa vziať útokom čiernu pevnosť za pomoci konvertovaných hmyzákov/jaredov a v tej druhej sa Charity so svojou bandou špacíruje chodbami a povrchom orbitálnej stanice snažiac sa dostať do úkrytu potomkov astronautov žijúcich od konca civilizácie v lietajúcej rakve. Finálová mela potom končí v tom najfatálnejšom absurdnom okamihu, takže ...
Tentoraz to Charity dotiahla až na päť hviezdičiek, lebo Peklo z Ohňa a Ľadu frčí na naozaj výrazných prvkoch. Cesta do New Yorku skrz zónu mrazu na Moronskom megachrobákovi alias chodiacej oceliarni ( páči sa mi ako si autor vymyslí nejakú prehnanú hovadinu a potom si to obháji tým že nechá aj hrdinov krútiť hlavami že ako môže tá emzácka absurdnosť fungovať ), do toho pasáže s podivným týpkom žijúcim v podivnej zakuklenej kolónii na hmyzáckej vesmírnej stanici a ten záverečný multiplikačný schizo masaker to úplne dorazil. Toto už bolo poriadne prepálene husté a tak neváham.
Charity aj s perepúťou unikajú z Paríža a sú s takou vervou bombardovaný atómovými granátmi že nikto nechápe čo presne Moronov tak rozpálilo. Autor skromne presúva dej do Nemecka, kde funguje posledná riadne vybavená vojenská základňa s tankami, helikopotvorami a spiacimi zálohami. Okrem toho je tam okolo ešte plno divných vymletých existencií zvaných hovnožrúti alebo Jaredi, starajúcich sa o mravenčiu kráľovnú zahniezdenú v kostole. Je to vlastne ako vždy, hrdinovia okrem zbesilého úteku pred emzákmi, krysami a jednou amorfnou obludou musia taktiež presviedčať ďalších nájdených ľudských "kolegov" o svojich úmysloch, čo už nevyhnutne začína pôsobiť trochu kolovrátkovo, ale našťastie je tu pár zásadných zvratov, takže ani tento diel nie je iba výplň.
V rámci zmeny prostredia sa dej presúva transmitérom hmoty do Paríža obrasteného mimozemskou burinou. Francúzi sú naštvaný, lebo miesto lahôdkových žiab a slimákov majú teraz akurát zmutované krysy a emzáckych mravcov vegetujúcich v bahne. Charity a spol. si v meste lásky užívajú trocha tradične vražednej romantiky, zatiaľ čo zmätený megaman Kyl objavuje kto vlastne je a zradcovský Guvernér Stone zas ( nie príliš prekvapivo ) odhaľuje že je to s ním trochu komplikovanejšie. Okrem štandardnej akcie a pár nových čriepkov informácií ( ktoré však stále príliš odpovedí neposkytujú ) by som vypichol existenciálny rozhovor Charity s Gurkom, ktorý opäť podčiarkuje vesmírnu bezvýchodnosť celého snaženia. Ale karavána ide ďalej...
Charity pokračuje v charite a s kolegami hľadajú zalezených rebelov aby spolu zosnovali nejaký plán škodenia mimozemským uzurpátorom. Nanešťastie sú takzvaný rebeli iba prerastené decká v kanále, ale aj tak naša parta plánuje ako vniknúť do Moronskej svätyne kam emzáci nosia ukradnuté deti. To je fajn, najlepšie je však nasadenie super nadupaného megamana Kyla, ktorý má hrdinov zmárovať. To ako postupne po úderoch do hlavy a po tom čo vybuchne aj s motorkou stráca rozum a mení sa na besniacu trosku je vrchol tohoto dielu. Nedostatkom sú snáď miestami jalové dialógy a fakt že autor zrejme nesleduje dosť pozorne to čo napísal ( plus obálka kde Charity vyzerá ako nejaká nacistická fetiš domina ), takže Moronský krutovládci kľudne spriadajú plány ako odhaliť niečo čo už dávno vedia. Každopádne som maximálne zvedavý čo bude ďalej, lebo vylíčenie celkovej nepremožiteľnosti nepriateľa pôsobí naozaj fatálne. Takže do toho...
X rokov po konci sveta precitá Charity z mrazáku, spoluzmrazenec je fuč a spustošenou krajinou sa preháňajú imitácie Mad Maxa dotované emzáckymi vládcami planéty. Druhý diel série je celkovo pútavejší vďaka skúmaniu drsného postapokalyptického sveta pod nadvládou hmyzích kruťákov. Taktiež do deja vstupujú zaujímavejšie postavy ako vodca motorkárskeho gangu Skudder, protivná púštiarka Net a groteskný vyčúraný trpaslík Gurk. Ako hovorí názov knihy, budúcnosť pekne smrdí a každá ďalšia informácia je len horšia, ale ľudkovia sa nakoniec vyhecujú k nejakej rebelii a zamordujú pár hnusných votrelcov. Hrdinovia si podajú ruky a hrrr na ďalší diel, odhaliť tajomstvá Moronov! Efektívne svištiace béčko.
Jasné nemčúrske béčko o tom ako na zemi pristane obrovská emzácka tľapka, vylezú z nej hmyzácky bastardi a totálne pozemšťanov prevalcujú. Striedanie časových rovín medzi tým čo sa deje "teraz" a čo sa stalo predtým bolo asi zbytočné, ale na ozvláštnenie jednoduchej story vlastne prečo nie, lebo inak to vo svojej zbrklosti pôsobilo vcelku sucho a to je dôvod na trojhviezdičkové hodnotenie oproti pôvodne zamýšľaným štyrom. Je to ako epizóda televízneho seriálu kde sa celý koniec sveta musí zmestiť do časového limitu sitcomu a preto nie je možné jednotlivé prvky viac rozviesť. Na to ostatne dopláca aj hlavná hrdinka, čo je proste nejaká drsná ženština bez nejakých osobitých charakteristík. Taktiež všetci vojenský velitelia sú tu zobrazený iba ako zmätený imbecilovia a hajzli, autor asi nemá zelené mozgy príliš v láske. Tento úvod teda nakopáva sériu pomerne skratkovito a nepríliš elegantne, ale predsa len a ja som rozhodne zvedavý na to čo bude po apokalypse nasledovať a ako sa Charity podarí vyhrabať svet z galaktickej hromady hmyzieho trusu.
Barbar Cohen a jeho strieborná horda chcú epicky zakončiť svoje životy a tak pochodujú k sídlu bohov s úmyslom vrátiť im ukradnutý oheň v podobe veľkej bomby. Keďže úspech tejto misie môže spôsobiť koniec sveta, je zostavený úderný tým z Leonarda, Karotku a Mrakoplaša, ktorý majú gerontom dohovoriť, čo obnáša výlet na mesiac a zasa späť v pekelnom lietajúcom stroji poháňanom grgajúcimi drakmi. Krátka úderná story ktorá potenciálne sľubuje orgie absurdnosti, ale tak husté to zasa nie je. Asi až príliš krátke a osekané, takže iba vžum sem-vžum tam, ale hlášky to rozhodne malo a Cohen došiel dôstojného konca keď dal valkýram košom.
Mrakoplaš sa po Zaujímavých Časoch nepodareným teleportom ocitol na podivnom vyschnutom mieste ktoré sa úplnou náhodou podobá našej Austrálii. Sú tam klokani, domorodci čierny sťa uhoľ, divný prízvuk, budova opery ako rozbitá fľaška, krokodíl Dundee a aj trpasličí Mad Max v obrnenom dostavníku... a hlavne tam slopú pivo! Mrakoplaš pôsobí oproti Zaujímavým Časom viac svojprávne, aj keď sa musí o priestor deliť na polovicu so skupinou mágov ktorí tak trochu "dovolenkujú" na ostrove kde pôsobí boh evolúcie posadnutý švábmi. Istá surreálnosť a časové paradoxy tomu dávali celkom šmrnc, z humoru sa mi asi najviac páčila scéna so spider-koníkom kráčajúcim po stenách kaňonu. Akurát tá nohatá truhlica opäť nevyužitá a nikoho moc nezmárovala. Celkovo v pohode.
Aj keď je Mrakoplaš mág čo nevie čarovať, tak som z neho, respektíve jeho Zaujímavých Časov celkom rozčarovaný. Terry sa síce snaží, ale jeho rýpanie do Číny mi neprišlo moc iskrivé, aj keď malo svoje jasné momenty. Mrakoplaš je kvázi povolaný aby spasil vyvažovací kontinent kde sa schyľuje ku komunistickej revolúcii a po prvý krát mi naozaj pripadal ako postava ktorá sa v celom deji potáca iba tak naverímbuddhu, bez toho aby mala čo povedať, okrem tradičných a nekonečných útekových úmyslov ktoré sa proste nakoniec zunujú a to hovorím ako človek pre ktorého bol Mrakoplaš top maník zo Zemeplochy. Aj samotný príbeh pôsobil dojmom neveľmi sofistikovaného zhluku náhod, vrcholiaci nájdením armády terakotových androidov, čo považujem za jeden z najhorších a najhoršie podaných nápadov. Prostriedok knihy ale celkom fachčí a to hlavne a takmer výlučne zásluhou striebornej hordy diamantozubého Džingis Cohena a jeho hrôzostrašnej barbarskej úderky zoschnutých, smrtiacich a smrdiacich gerontov, tí boli jednoznačne excelentný a mali našťastie toľko priestoru aby predviedli stupídnym nindžom kto je šéf. Takže sorry, Zaujímavé časy neboli z môjho pohľadu až tak zaujímavé, ako skôr náhodné a preto budem jeden z mála čo dajú menej ako štyri hviezdy.
Problémový aztécky mladík túži uniknúť z nesnesiteľne ortodoxného údolia, ale v tom mu okrem fanatických kňazov a mátožných susedov bráni aj neprekonateľný terén a k tomu dvojhlavá obluda čo šmejdí nocou a žerie neposlušných ľudkov. Hrdinovo rebelantstvo nakoniec spôsobí hlavnému kňazovi infarkt a následne dokonca nevyjde ráno slnko, ale na úteku pred popravou konečne nájde dvere vedúce... niekam kde to nie je o moc lepšie a všetci sú tam rovnako bigotne šľahnutý, akurát ich zoslabnuté telá podopiera exoskelet ( v knihe to nazývajú eskoskelet ) a majú lejzrové búchačky. Hlavnou myšlienkou knihy je pre Harrisona typický konflikt premýšľajúceho hrdinu so skostnatenými panákmi pre ktorých dva a dva rovná sa päť, pretože to káže ich viera. Zaujímavá bola pasáž kde hrdina beží po "kulisách" nebies, veľmi živý opis až sa človeku zakrúti hlava. Pravda, všetko je tu miestami až nepríjemne zjednodušené pre potreby béčkovej story, takže trebárs hrdina, azték z primitívnej dediny, je informácie hltajúci génius proste preto že jeho rodičia nešťastnou náhodou neboli, takpovediac príbuzný, zatiaľ čo všetci okolo bez výnimky sú len nenapraviteľne vymleté bábky. Ale určite je to svižné dobrodružné sci-fi z atraktívneho prostredia a čo tým chce Harrison povedať to aj povie, čiže sa nemíňa účinkom.
Druhá hviezda preskakuje z detektívky na akčák, ktorého priebeh by sa dal opísať slovami - najskôr útek a potom útok. Hrdinov prenasledujú boháčovi zabijáci aj vražedný rôsol v štýle T-1000, ale nepomôžu si, lebo Dormer nielen že nechce natiahnuť cyber implantátmi vylepšené brká, ale už aj plánuje pomstu za pomoci vesmírnych pirátov. Zbrane budúcnosti menia zasiahnutých na krvavé franforce, fajn bola westernová prestrelka so zradcovskými mutantmi alebo s ochrankou v gravitačnom výťahu a finále na luxusnom asteroide bolo patrične explozívne. Plus rebelujúce terminátor želé prechádza zaujímavým vnútorným vývojom, čo ma aj pozitívne prekvapilo. Akurát ten motív hrdinovej zabudnutej minulosti spätej s Mariňákmi mi nakoniec prišiel akosi zbytočný, nastrčený len aby to Fabián nejako prepojil so zbytkom svojho vesmíru. Stále za štyri.
Fabián ani v tomto prípade nesklamal a jeho cyberpunková detektívka šliape v rytme elektrického tanga. Hrdina bez pamäti získa kšeft od hnusného multiboháča a celé to smrdí ako týždeň stará ryba v ponožke mŕtveho bezdomovca. Všetko otrepané námety, ale bavia spoľahlivo keď cynický drsňák šmejdí po ľúbezne opísaných rozpadávajúcich sa zákutiach plných feťákov budúcnosti, plus nejaký ten jasnozrivý mutant ako upomienka na Total Recall a experimentálny terminátorský zabiják ktorý presne podľa pravidiel sci-fi pomaličky plánuje odtrhnúť sa z reťaze. Pátranie následne preskakuje z jednej hnusnej planéty na ešte hnusnejšie a jediné čo možno trochu kazí celkový dojem je opäť ona neoriginalita čo sa týka odhalenia problému s miliardárskou dcérkou. Takže je to za štyri. P.S. len tak na okraj, ako Slovákovi mi príde komické keď zbrane pri streľbe vydávajú zvuk "trrrt".
Dosť problematické hodnotenie, vo výsledku mám totiž pocit že druhá vesmírna odysea je veľký sci-fi podvod pána Clarka. On tu ani nenadväzuje na vlastnú knihu, ale na Kubrickov film a vychádza z jeho odlišností, takže trebárs Discovery nie je zaparkovaná pri Saturne, ale pri Jupiteri. Motív spolupráce Američanov a sovietov ( predsa len bola v dobe vydania studená vojna ) spočíva iba v tom že idú proste všetci v jednej lodi a sú veľký kamaráti. Akurát číňanci idú na vlastnú päsť a zožerie ich obludná chaluha na Saturnovom mesiaci Europa, čo mi prišlo nepríjemne samoúčelné a béčkové. Ono, vlastne celá tá misia je len o tom ako priletia k Saturnu, chvíľu tam rotujú, nič nezistia a potom zdrhajú. Hal 9000 medzitým prekonáva znovuoživenie, všetci sa boja čo z neho vylezie, ale ono nevylezie... a k tomu ešte bývalý Bowman, toho času hviezdne dieťa navštívy matku v starobinci, medituje vesmírom a skúma podmorský život na europe. Keď to všetko sčítam, mám proste pocit že je to celé akosi o ničom, iba zhluk motívov a scén ktoré nikam nevedú a sú tam len aby Clark nejako natiahol text na dĺžku románu. Ale také zlé to zasa nebolo, vytiahol to hlavne bombastický záver a autor si nakoniec predsa dokázal nejako odôvodniť prítomnosť Hala aj vraždiacich chalúh, takže dávam neutrálne tri hviezdy. Ale od takej sci-fi legendy by človek predsa len čakal že to bude... viac o niečom.
Ak porovnávam s filmom, tak tá prvá časť s opoľudmi mi v knihe prišla slabšia, lebo zatiaľ čo vo filme vidíme toho opičiaka ako pod záhadným vplyvom monolitu a za zvukov duniacej "tadáááá" hudby mláti tou kosťou, v knihe Clark opisuje ako si monolit opičákov preskenuje a potom im vštepuje novátorské myšlienky, čo bolo moc polopatistické. Druhý dielik mozaiky s cestou na mesiac je zas vlastne iba technický popis letu ( pobavil ma suchý zips na topánkach stewardky ) zakončený jedným mrknutím na MAT1 a potom už nasleduje hlavný a najlepší bod programu, teda cesta Discovery k Saturnu a súboj so "šialeným počítačom". Finále v surrealistickom móde kde zostávajúci hrdina zažije haluškoidný prelet galaxiou a zmení sa na hviezdne dieťa oplývalo veľmi plastickými a živými popismi, takže sa mi to v hlave krásne vizualizovalo a to musím extra oceniť. Takže nakoniec za štyri.
O treťom diely Spadu sa toho vlastne moc napísať nedá, plukovník a jeho družina chvíľu utekajú, chvíľu útočia, chvíľu oboje a furt strieľajú, podrezávajú či metajú granáty. Výnimku snáď tvorí pasáž v lesbickom lesnom meste veselých ukrajinských divoženštín. Samé bum-bum-ratatata a veľa prásk ( plus nekonečné kaluže krvi a maľovky z vystreknutých mozgov ) je síce fajn, ale predsa len to trochu splýva. Najlepšia akčná scéna mi prišla tá v baráku z ktorého bolo pod paľbou stále menej. Dôvod prečo vziať oproti druhému dielu jednu hviezdu je však ( okrem otravného žolíka ) onen záver kde sa po celej tej úpornej štreke a plahočení v rozsekaných mŕtvolách zrazu všetko vyrieši stlačením gombíka a môžeme zabudnúť na nejaké stretnutie s meniteľským veľmajstrom, ktoré by sme logicky čakali. Rázová Vlna je stále divoký fičák, len si napokon nešťastne kýchne a tak trochu zdochne.
Druhý diel lepší je prvého. Zápletka o tom ako vymletý kultisti sťahujú atómovky na jedno miesto aby odpálili to čo ostalo zo sveta do nukleárnej zimy je proste úderná. Fatalistický skinhedi navyše narážajú ľudí na koly, z ukrižovaných robia výzdobu pred štadiónom a páchajú násilie na ženách, takže im človek ľahko praje ukrutnú smrť z rúk Plukovníka a jeho úderky, v ktorej pribudla japonka čo nahá a potretá blatom povraždí kultistickú eskadru za daždivej noci ako Rambo s malými prsiami. Akcia oproti prvému dielu doznala čvachtavejší upgrade, takže už to nie je len o tom ako nepriatelia padajú na zem, ale im aj vyliezajú črevá a strely čo schytajú do nosa vezmú mozog na čerstvý vzduch. Základ deja je aj tentoraz putovanie krajinou, doplnené o infiltráciu kultistov na zabijáckej olympiáde nahých žien s nožmi v ringu. A finále s otvoreným, odpaľovaco pesimistickým podtónom jemne nabáda k čítaniu ďalšieho dielu. Keď k tomu pridáme podarené hlášky a rýchlosť s akou som to prečítal, 5 hviezdičiek to istí.
Postapo Kotleta s jednoduchým dejom, ktorého najväčšou devízou je práve vykreslenie rozbombardovaného rádioaktívneho sveta miestami so zbytkami civilizácie. Hlavný Hrdina plukovník Michálek si vedie svoju krčmu uprostred ruín Prahy a je neprekvapivo zatiahnutý do misie doručiť istému generálovi jeho protivnú dcéru po ktorej idú všelijaké živly, medzi ktorými vyniká vyšinutý starý rocker Žolík sídliaci v paláci obloženom kostrami. Hlavná časť deja je teda o putovaní divokou krajinou kde hrdinova parta naráža na rôznych kanibalov a ruské kniežatá čo im znepríjemňujú výlet. Okrem zaujímavého popisu samotného sveta musím pochváliť tentoraz absenciu sexu, pretože Kotletove pornovízie v štýle "chcelo sa im šukať a tak šukali" išli aj v Nářezovej trilógii mimo mňa. Istým prekvapivým sklamaním boli značne drevené akčné scény, čím myslím že hrdinovia proste strieľali a protivníci proste padali, navyše sa často opakovali vety typu "prásk, chlapík padol na zem - prásk-prásk, ďalší dvaja padli na zem - prásk-prásk-prásk a zásobníky boli prázdne. Ale celkovo zábavná vec a sebavedomý japončíci to dostali zožrať...