verden komentáře u knih
(SPOILER) Nebola to moja prvá kniha od Kariku, takže som od začiatku tušila, ako sa dej bude vyvíjať, aj ako sa to nakoniec celé vyvŕbi. Dobre napísané, aj keď zbytočne rozvláčne, ale čo ma naozaj nepríjemne prekvapilo, bol trochu odfláknutý záver- akože naozaj, vyšetruje sa nešťastie v horách, jediný preživší nemôže opustiť republiku, ale polícia si neprehrá záznam z GoPro kamery?!
Jedna z najlepších absyntoviek, ktoré som čítala.
"Štyri víťazné štáty sa zhodnú, že nacisti musia čeliť spravodlivosti. Ale chcú sa pomstiť? Získať kompenzáciu? Zaistiť mier? Nielen to; chcú tiež upriamiť pozornosť na niektoré udalosti a odhliadnuť od iných, zastaviť sa aj pokračovať, a to všetko naraz.
Príbeh o vojne ešte nikto nenapísal.
...
Svet sa buduje na močiari zabudnutia."
Kniha sa ku mne dostala úplnou náhodou. Registrovala som, že existuje, ale neplánovala som pridať si ju na zoznam prečítaných kníh o holokauste. Priznávam, že najmä kvôli môjmu (mylnému) predpokladu, že už mi nič nové k tejto téme neprinesie.
Ale ako som minule kráčala knižnicou k okienku, všimla som si ju na polici (aj keď sa mi zdá, akoby sama priťahovala môj pohľad :) a zrazu som sa našla, že si ju nesiem domov. A dobre som urobila, ja domýšľavá koza, vraj nič nové mi neprinesie...
Číslo na tvojom predlaktí je modré ako tvoje oči je úplne iná, ako očakávate. Nie je to, prepáčte za ten neomalený výraz- klasické svedectvo preživšej. Je to pátranie "svedkyne dôb", je to opis mnohých životov, priamo, viac-menej priamo až nepriamo ovplyvnených šoou a všetkým, čo nasledovalo po nej.
Som presvedčená, že výnimočnosť tohto diela nespočíva len v unikátnom postavení Evy Umlauf, ktorá podľa vlastných slov stojí na prahu medzi prvou a druhou generáciou preživších, ale najmä v jej povolaní psychoterapeutky, vďaka ktorému nam dokáže sprostredkovať veci, ktoré by inak nedokázala.
Hana je tretia kniha, ktorú som od pani Mornštajnovej čítala a musím sa priznať, že sa mi zdala najslabšia. Nechápte ma zle, spisovateľsky je to veľmi vysoký nadpriemer, len sa ma proste nedotýkala tak, ako Listopád, ani sa mi nedostala pod kožu tak, ako Tiché roky.
Príbehy z obdobia holokaustu sa mi vždy hodnotili ťažko. Sú nepochopiteľné, každý je jedinečný, no napriek tomu po určitom množstve prečítaných kníh a pozretých filmov v nás ostávajú len ako informácie, nie pocity (snaha o parafrázu Violy Stern). Ja som tých kníh prečítala niekoľko a hoci holé fakty v nich boli takmer identické, každá z nich mi sprostredkovala niečo iné. Pani Mornštajnovej ďakujem za rozpracovanie takých tém ako sebaobviňovanie preživších a ich následné (ne)začlenenie do života. Opäť raz to bol čitateľský zážitok.
Volanie kukučky sa mi čítalo neskutočne dobre. Opäť raz sa skláňam pred Joiným umením, je jednou z mála autorov (áno, narážam na teba, Haruki), ktorí dokážu maličkosťami, odbočkami v deji a zdanlivo nepotrebnými informáciami a
vedľajšími postavami príbeh tak stmeliť, že z toho vyjde príjemné, realistické dielo, ktoré nedokážem pustiť z ruky.
(SPOILER) Ako prvé som, ešte pred rokmi, videla filmové spracovanie, z ktorého som bola úplne odpálená. Teraz som sa dostala aj ku knihe, ktorá ma, pravdupovediac, trochu sklamala.
V prvom rade, slovenský preklad je fakt zlý. Už dlho som nečítala knihu s takým umelým jazykom. Naozaj máme uveriť, že niekto takto rozpráva? A z "pár dúškov" ma až zdvíhalo, brr.
Obsahovo som mala veľký problém s niektorými postavami, pri ktorých konaní mi až rozum zastával. Akože jasné, poďme zobrať Jacka, ktorý je vo svete asi že deň a pol, do múzea. Najlepšie bez mamy. Ale ešte predtým sa nezabudnime zastaviť v obchoďáku, pretože súrne, ale naozaj súrne potrebujeme kúpiť darček a skvelo sme si to naplánovali práve na túto príležitosť, lebo inokedy sa proste nedalo. A potom sa čudujme, že to neprebehne úplne najhladšie...
Detto stará mama, ktorá mala ohľaduplnosti a empatie asi toľko, čo sa jej za nechet zmestilo. O starom otcovi, ktorý sa zastavil na otočku z Austrálie radšej pomlčím.
Príbeh to bol ale nevšedný, páčilo sa mi, že celé rozprávanie bolo z Jackovho pohľadu. Ale za mňa je to ďalšia z (mála) kníh, pri ktorých sa mi filmová adaptácia zdala oveľa vydarenejšia.
Nie som milovník poviedok, nikdy ma to k nim neťahalo a kebyže viem, že mám v rukách knihu poviedok, možno by som ju ani neotvorila.
Našťastie som to nevedela a tým pádom som sama seba nepripravila o nevšedný zážitok. Modrá strana obsahuje trochu morbídne príbehy s ťaživou atmosférou, hnedá zas mravoučné báje zo zašlých časov.
Na druhej strane som si z oboch strán vychutnala :)
Lenku si vážim ako odborníčku na detský spánok, je to jediná spánková poradkyňa široko-ďaleko, ktorá naozaj rozumie deťom, aj ich rodičom. Obe jej odborné knihy sú toho úžasným a láskavým dôkazom.
Bohužiaľ, Minirozprávkovanie je pre mňa obrovským sklamaním. Básne nefungujú ani rýmovaním, a za mňa ani obsahovo. Bohužiaľ musím skonštatovať, že je to asi najhoršia detská kniha, s akou som sa zatiaľ stretla.
Lenku si vážim ako odborníčku na detský spánok, je to jediná spánková poradkyňa široko-ďaleko, ktorá naozaj rozumie deťom, aj ich rodičom. Obe jej odborné knihy sú toho úžasným a láskavým dôkazom.
Bohužiaľ, z kníh určených pre deti som ostala sklamaná. Rozprávky sa mi nepáčili ani obsahovo, ani štylisticky- prekáža mi najmä obrovské množstvo zdrobnených slov, keďže sa s deťmi takto nerozprávame. Samozrejme, že pri čítaní nie je problém slová pozmeniť, ale popravde, Rozprávkovanie absolútne nezaujalo ani môjho knihožrúta.
Za nás teda neodporúčam.
Mám už za sebou knihu Batole, takže som zhruba vedela, do čoho idem a veru ma autorka nesklamala. S láskou o dětském spánku je naozaj krásne napísaná kniha presiaknutá, čím iným, ak nie láskou :) Mňa osobne najviac bavila kapitola o antropológii spánku, ak by Lenka niekedy napísala o tejto tematike samostatnú knihu, okamžite ju chcem! :)
Toto bola rozhodne najhoršia kniha, ktorú som v poslednom čase čítala. Všetko, všetko bolo zlé, od neskutočne pompézneho štýlu, ktorým bola napísaná, cez postavy pôsobiace, ako keby mali nie o jedno, ale minimálne o tri kolieska menej, až po neskutočne dlhé rozohrávanie pred, ehm "veľkým" finále, ktoré zďaleka nebolo také veľké, ako si asi autorka priala. Vďaka trom stovkám stránok takmer o ničom verím, že každý, kto knihu čítal, vopred odhalil ak nie všetko, tak určite väčšiu časť toho, čo nám bolo na záver naservírované.
Nechápem, ako sa to mohlo stať, ale až kým sa mi do rúk nedostala Never let me go, netušila som, že existuje nejaký Kazuo Ishiguro. A že je to Spisovateľ s veľkým S.
Asi prvé, čo mi na jeho písaní učarovalo, je jeho majstrovstvo v práci so slovami a s vystavaním deja. Nemám rada, keď pri čítaní niečo dlho tuším a len čakám, kedy s tým autor vyrukuje alebo naopak, keď sa musím v texte vracať, lebo si už nie som istá, čo nám to kedy prezradil. Kazuo, však naozaj bravúrne pracuje s kľúčovými informáciami. Vždy, keď niečo naznačil, tak to v správnu chvíľu dovysvetlil, vďaka čomu má celé rozprávanie ten správny spád a kniha sa číta veľmi príjemne.
Čo sa samotného príbehu týka, niekoľkokrát som sa sama seba pýtala, prečo vlastne sa nám ho Kazuo rozhodol vyrozprávať. Nechápte ma zle, kniha ma bavila a fakt som si ju užívala, len sa mi tá otázka neprestala vracať. Nakoniec mi napadlo, že Kathino spomínanie možno viedlo odnikiaľ nikam, možno to bolo len nahliadnutie do dystopickej budúcnosti cez veľmi úzky priezor, no súčasne to môže byť paralela k existencii Hailshamu a vzdelávaniu budúcich donorov. Lebo aj to sa síce mohlo javiť ako nezmyselné, no zároveň to malo hlboký význam. A takisto by som sa ja zaobišla bez toho, aby som spoznala nejakú Kathy H. a jej príbeh, no napriek tomu toho vo mne zanechal celkom dosť.
Ďakujem za skvelý zážitok, pán Ishiguro.
Mám pocit, že to nebola náhoda a že Polnočná knižnica sa mi sama pozvala do života.
Nie je to žiadne hlboko filozofické dielo, neprináša nijaké prevratné myšlienky, s ktorými by ste už predtým niekde nestretli. No veľmi ľahkým a príjemným spôsobom vo vás prebudí pocit, že to najlepšie, čo môžete urobiť, je vždy si zvoliť život.
"Nuž, veď v tom je tá krása. Nikdy nevieš, ako sa to skončí."
Napriek ústrednej téme, ktorá prepája všetky kapitoly, mi kniha Nesmrteľní priniesla veľmi príjemné chvíle. Čítanie som si užívala, no miestami mi zážitok kazil trochu kostrbatý preklad.
Modrá sa mi z Majiných dosiaľ vydaných kníh klimatického kvarteta páčila najmenej, čo ale nič nemení na tom, že ju považujem za veľmi dobrú knihu. Všetko, od jazyka a štýlu písania, cez spôsobu, akým plynul dej, že bola viac opisná ako dynamická, tomu príbehu dodávalo takú tu správnu atmosféru a dôležitosť. Pripomínalo mi to... vodu :))
Osobne som mala radšej líniu so Signe, bola mi nejako sympatickejšia a bližšia ako David. Poslednú kapitolu, teda, poslednú časť poslednej kapitoly, som preplakala predstavujúc si, že takúto hru hrám so svojím synom vediac, že je to naozaj len hra, len predstava, len prianie, ktoré by sme udržiavali až do konca...
Opäť kniha, za ktorej "objavenie" vďačím čtenářskej výzvě, pretože Hugo bol pre mňa obrovským prekvapením. Aj keď si presne pamätám ako som na strednej nadávala, že naša slovenčinárka nám v rámci povinného čítania ako zástupcu francúzskeho realizmu naordinovala de Balzacovho Otca Goriota, kým tie triedy v ročníku, ktoré mali slovenčinára, čítali práve Chrám Matky Božej. Netuším, prečo ma to štvalo, keďže jediné, čo som o tomto diele (až doteraz) vedela bolo, že bolo spracované Waltom Disneym. Ale zrejme som bola presvedčená, že všetko je lepšie ako Otec Goriot...
Ale k veci. Neskutočne ma bavil Hugov vtipný jazyk a cynický pohľad na jednotlivcov aj dobu, aj keď sa nebudem tváriť, že som rozumela viac ako len minimálnemu minimu jeho narážok :D
A naopak, trochu som trpela pri záverečných kapitolách, ktoré mi, neviem prečo, pripomínali antickú drámu, boli strašne naivné a predvídateľné. A nevedela som sa zbaviť pocitu, že v Gringoirovom vzťahu k tej koze niečo nebolo s kostolným poriadkom, hehe.
V každom prípade, čítanie som si vychutnávala tak, ako by som nikdy nebola čakala.
Naozaj môžem len hádať, prečo slovenské vydavateľstvá považujú za dobrý nápad postavám v YA románoch korigovať slovník a vyjadrovanie natoľko, že mám chuť trhať si vlasy po každej druhej priamej reči. Prosím vás, nehodí sa to, ako čitatelia im to neveríme a je naozaj smiešne o niekom si x-krát prečítať, ako strašne nadáva, keď na 200 stranách povie 2x "doparoma". Nerozumiem tej logike, že na jednej strane je v poriadku, aby tínedžeri čítali detailné sexuálne scény (ja s tým nemám problém, to len na ilustráciu), ale na strane druhej by prirodzenejšie vyjadrovanie postáv už asi kazilo ich slovník alebo charakter?
Tesse by mal niekto konečne vysvetliť, že keď vonku sneží, je potrebné si obliecť zimný kabát. Očividne to za 19 rokov svojho života nepochopila...