zipporah komentáře u knih

Obal a nadpis ma očaril, obsah priniesol menej spokojnosti. Možno tie informácie odtiaľ by som sa dozvedela aj z iných zdrojov. Od profesora v dôchodcovskom veku som čakala nestrannosť a menej prejavu intuitívnych viet. Tak ja jednu tiež dám: čo sa dalo čakať od Brita. Častý výskyt jeho názorov vytvára cieľ pozerať sa na tohto "obra", "kultúrneho rasistu" z diaľky, pretože v očiach Brita nie je fér, akú náklonnosť si získal Napoleon napriek tomu, že jediný človek bol schopný zabiť neskutočné množstvo ľudí, a ovplyvnil nasledujúce generácie, pričom Brita trápi skutočnosť, že Napoleon nedostal trest, lebo na to neboli v tom období prostriedky, zákony, inštitúcie a tak. Ja sa potom pýtam, prečo obdivujeme kmene Mayov. Cirkev. Ďalšie kmene a anglických kráľov. Ďalších ničiteľov životov obyčajných ľudí a to často zo šialených dôvodov a v spolupráci! Sakra, toto je propaganda britského profesora, žiaľ ale jeho maličká propaganda, ktorá ovplyvní sotva troch ľudí v krajinách, ktoré ešte jeho krajina zlodejov detí neočarila. To je moja intuícia. Môj názor sa nezmenil. Napoleon bol vojak a génius v jednom. Bolo to jedno meno, ktoré si uchránil a postavil ho do svetla nenahraditeľného bytia, čo sa podarí tak jednej osobe za pol tisícročia. Kto sa môže s ním zrovnať v kombinácii vojak a génius? A nie napríklad špinavý ideológ? Možno fakt iba Alexander Veľký, ako sa píše, neviem. Pozerám sa na to ako prírodovedec, analýza je správna: Napoleon Bonaparte bol génius a vojak. Tak činil. To vyúsťuje k výsledku, ktorý sme poznali. Dosiahol viac než polovicu Európy. Potom už víťazil duch času, ruské snehy... ako píše autor. Ak sa na to pozriem z historického hľadiska, argument, že má tisíce životov na svedomí neobstojí popri krviprelievaniu všade na svete, a že serie Britov, ako sa zmenil po smrti na ikonu je detinské, lebo ak Napo nerozlišoval zlo od dobra, hádam Francúzi a tých pár Angličanov áno. Uznávali predsa tie prednosti, ktoré človeku pomáhajú presadiť sa. Radšej by som v knihe spomenula rasistických britských vedcov, ktorí ovplyvnili Hitlera... hm? Zábava historikov sa podobá tvorbe hry na playstation. Stvorím si ju podľa seba. V podobných humánnych vedách mi to bude vždy prekážať. Apropo dávať do súvisu NP s líniou diktátorov v 20 storočí je scestné alebo prinajmenšom neobjektívne, ak... potom nech historici píšu o ďalších príčinách... je to neodborné a krčmové tvrdiť, že diktátora povzbudzovali k činnosti napoleonove zvitky, pokial si ich nečítal do siedmeho roku života... áno, psychológia človeka, to chýba najme v tejto knihe, varuj dušu, ak historici neštudujú psychológiu, potom ich skladanie dejín je celé pokrivené... a strhujúco napísanú knihu si predstavujem inak, Quo vadis bol stonásobne strhujúcejší

4 23.11.2015

Nie je to uz to, co vyhladavam v mojom veku, vlastne podobne, ale lacnejsie zartiky som pisala pred rokmi, no padlo mi to dobre a originalne, az som dostala chut napisat aj ja nieco vesele o uzivateloch sociálnej siete. Komiksova beletria je fajn.

4 22.04.2015

Začína to byť zaujímavé, a to som od Eca prečítala Meno ruže, Baudolino, Pražský cintorín a božské Foucaultovo kyvadlo! Nieže by bol Eco doteraz nezaujímavý, naopak. Nijaký spisovateľ v súčasnosti sa mu nevyrovná! A mňa proste začína tešiť fakt, že priateľský Eco kráčal po cestičkách, po ktorých idem aj ja a stále to dokazuje. V názoroch aj v obsahu článkov, ktoré sú v tejto knihe. Huga milujem, takže nie je nič lepšieho, než od super Eca si prečítať super nadšenie pre exces v Hugovej próze. Navyše ako bonus rozoberá možno ešte lepšie dielo než Zvoník, Človek, ktorý sa smeje. Tak ma to dostalo, že si ho idem hneď požičať. Dokonca Eco píše to, čo si myslím, spejeme k veľkému ohňostroju... Samozrejme, myslí si to už viac ľudí, no vieme si skutočne predstaviť, ako to funguje? Eco ponúka vždy priebeh nášho šialenstva na tácke, v knihe. Najmä v prípade F.kyvadla...

4 12.09.2014

čo povedať.... len s malou dušičkou som sa pustila do posledného diela, dychtivo vyhľadávam obrázky, ale prísny zákaz som si dala pozrieť sa na posledné strany, už teraz mi tečú slzy i sliny, že niečo končí a ja tu zostávam s očami, ktoré sa budú ťažko prebúdzať v novej vôle, aby čítali ďalšiu (hocakú) knihu... či uchopím ďalšiu knihu "s týmito rukama, s týmito prstama"... Ciri, Geralt, Marigold, Regis, Cahir, Milwa, Yennefer, papouch, Angouleme a vôbec aj ten Bonhart (dúfam, že skape), všetci padousi mi budú bolestne chýbať

4 02.04.2014

Táto kniha má určite vysoké hodnotenie aj pre svoju útlosť s bohatým obsahom. Nepatrí medzi tie moje obľúbené, ale rozhodne patrí medzi povinné čítanie!!!!!!! Psychológia je tu v režime offline, pritom ide o ľudový psychologický príbeh, niečo ako Quasimodo s niekoľkými rozdielmi v chybách "poškodených". Je tu ľútosť, láska, súcit, rešpekt... príbeh je písaný ako scenár. Aj pre tú útlosť by sa mala radiť medzi povinné, aby sa mladí zamýšľali a v mladom veku tento príbeh, hlavne záver môže chytiť... ja som v závere mala zimomriavky, ale neplakala som. Plakala som iba pri knihe Philadelphia a keď zomrel Severus Snape, Princov príbeh som čítala už iba cez záves sĺz :D

4 01.09.2013

Bola som zvedavá na názory tejto knihy, kto spustí diskusiu o Židoch, lebo to Pražský cintorín dovoľuje, ale nestalo sa:D každý sa dištancuje:D tak potom asi aj ja:D ALE predsa len musím podotknúť, že sama mám nepríjemnejšie skúsenosti a sem-tam pri čítaní riadoch som sa pousmiala, vyhrabávali sa mi z hlavy hlavne zážitky z Anglicka... Som na tom asi tak, ako Dostojevskij, ktorého názory na židovský národ sú spomínané v knihe... ale nemám povahu na to, aby som šírila nevraživosť a podobné debiliny ako špiceľ Simonini/abbé dalla Picolla a celý rád skutočných postáv stojaci za ním... pútavé čítanie. Volím to, že Židom neverím už vôbec, ani po dlhej dobe priateľstva by som im neverila. Oni v sebe predsa len majú niečo "navyše", čo im zabezpečuje odlišnosť od zvyšku ľudstva. A to navyše radšej nebudem rozoberať, ale Eco ponúka o tom bohatý dokument s názvom "pražský cintorín", kde si dali rabíni schôdzku a rozoberajú svoje plány do budúcna. K autorovi: ako napísal Vojta, mám ten istý pocit ohľadom existencie spisovateľov dnešnej doby a profesorovi, ktorý je Talianom, som napísala v maili, že jeho krajina by mala byť hrdá, akého spisovateľa má. Nie, Eco je ešte z tej starej klasickej beletrizovanej literatúry svetového kalibru, poctivý a svedomitý spisovateľ s krásnou povahou (lebo písať o háklivých témach ako o Židoch tak pokorne a zhovievavo nedokázali ani spisovatelia zvučnejších mien, búrlivý Voltaire a jeho vzťah k náboženstvu...). Ecovým prínosom je hutný rozprávačský štýl a chuť byť čitateľným aj pre ľudí, ktorí sú viac tupí z dejín ako ja. Ani Sapkowski v husitskej trilógie ma neudržal v druhom pokračovaní, ako Eco tu, vo freske histórie a fikcie. Vivat, Eco! Podotýkam ešte, ako čitateľ ruskej literatúry môžem povedať, že Eco je vynikajúcim "psychológom", keď na scénu prišiel Raškovskij a jeho prvé dialógy, všetky tie plagáty na stene sú mi svedkom, že som spadla z postele od úžasu. "... Nenávisť hreje pri srdci." Ó, toto môže vážne brať iba Rus:) a dobre to vedeli ruskí spisovatelia.

4 31.08.2013

Altruizmus, zavadzajúca prekážka v pochopení evolúcii. Aj o tom sa človek niečo dozvie. Veľa vecí si dodnes pamätám, ale najviac buldočieho Thomasa Huxleyho a jeho komentár na jednom zo stretnutí, kde skonštatoval bližší vzťah k opiciam... Tiež krásne pasáže pre vzletné vedecky vyjadrujúce sa hviezdy utešia slovami, z ktorých sa nebudú škrabať na hlave, lebo načo im je iné vysvetlenie lásky než to vedecké... a vôbec, ako inak by sa dala láska, boh vysvetliť, ak nie vedou... a sciento... eh? ovečky by zase krížili a nechali hybridizovať vedu s bohom... Na záver nie Kant, ale hodia sa sem skôr slová Ferrisa: treba pamätať a začať chápať konečne, že veda boha nerieši a boh nerieši vedu a tu je cnostná pravda pre slušného občana dnešnej spoločnosti. A ani barbari duše (nábožníci) a barbari inteligencie (vedníci) by sme nemali byť, ako píše Huxleyho vnuk v Kontrapunkte. Treba niečo medzi, kde nie je fanatizmus, predpojatosť, obmedzenosť, tuposť, magoria nátierka. Proste časopriestor, kde prebýva zrelý rozum resp. Kant:D

4 26.04.2012

Moja torta doma, zdroj, z ktorého podobne budujem fantáziu, ale nie do takej miery, ako Douglas Adams:D.... sú to také skriptovito písané veci, určite neodporúčam ľuďom, ktorí by radi mali info v beletrizovanejšej podobe... Kvantové texty a obrázky pomáhajú uceliť si v sebe chápanie niektorých vecí, zachádzať do filozofie... pri čítaní napríklad tejto a skrípt z mikrobioly som rozmýšľala, aký je tento svet bezvýznamný... isteže, usilovala som sa vytransportovať pri tejto úvahe z antropologického princípu aneb jak stále prízvukuje Kant: nezabúdajme KTO sleduje vesmír, správnejšie pozorovaný vesmír a podľa toho aj brať do úvahy, že jav a skutočnosť nie je to isté. A matematiky je v knihe teda dosť, aspoň pre mňa:) Obrázky sú nádherné, pri mikroobrázku medi som sa takmer rozplakala...

4 20.04.2012

Je to vynikajúce po každej stránke a mala by mať kniha 5 hviezd, ale jednu som stiahla za znevažovanie takej osobnosti, akou bol sv. František, aj keď cez ústa Marka Rampiona (=D. H. Lawrence). Keby som sa odosobnila, povedala by som, že tento svätec iba poslúžil do deja, namiesto ďalších iných svätcov, pretože keby autor trochu lepšie poznal život sv. Františka, určite by si vzal na paškál iného svätca. Napokon Rampion by mal byť hrdý na tohto bývalého "aristokrata", ktorý sa zbavil všetkého majetného života... a neriešiť olizovanie nôh malomocných.
Kopec názorov nielen trefných, barbari duše a barbari inteligencie, tam sa nájdete pekne opísaní... každopádne netreba čakať prudký dej, autorovi ide o vyobrazenie bohatších ľudí, ktorí vyšli zo sedliakov, ako my všetci vlastne. Záver sa mi veľmi páčil, pretože kto si rád predstavuje a kto zažil podobný pocit, ako ten, ktorý vychádza z predstavovania si toho, čo je v posledných riadkoch románu, bude mať chuť podať Huxleymu v duchu ruku za to a povedať mu: Keby takéto kráľovstvo nebeské sa mohlo natočiť... alebo keby žil Dostojevskij, rozpísal by týchto pár riadkov na tristo strán a bola by na knižnom svete ďalšia chutná psychologická kávenka.

4 23.03.2012

Snape a "iba" osobnosť série? Pf! Profesor Severus Snape je ten originál, čo vychádza z reality!!! Je to vojak, bojovník, sakra, je to človek, ktorý vie každého otráviť, s perfektným omastkom na havraních vlasoch, sakra, Snape je smiech cez slzy, je to hero of books, hero of book´s world... Princov príbeh som nedokázala ani čítať pre slzy.
PS: pre spriaznené duše, v Bratoch Karamazovcoch sa vyskytuje vedľajšia postava, volá sa Smerďakov a hrozne mi pripomína mladšieho brata Snapea. Odporúčam. Samozrejme, je trošku viac vypracovaný, ale čaro má podobné.

4 29.12.2011

Jedna z tých najťažších kníh, čo som čítala, aby sa chápalo, nie ťažko napísaných (nepopieram, že pre autora muselo byť veľmi ťažké napísať hento). Veľmi smutná je úbohosť vojny, ten, kto sa vie vžiť, nebude mať ešte týždeň pokoja po prečítaní a bude rozmýšľať nad tým, aká škoda je, že z takejto dane bola stvorená kniha. Úspech tu nemá žiadny význam (tých 5 hviezdičiek je úplne smiešnych), iba to posolstvo a sila autora. Niečo podobné ako Dostojevskij (Zápisky z mŕtveho domu), Gorkij (biografia) alebo Solženicyn (Jeden deň Ivana Denisoviča)...

4 29.12.2011

Z knihy od asistenta prof. Hawkinga, Thomasa Hertoga som získala pocit, že je potrebné mať základy o kozmologickej fyzike, preto prv odporúčam od Chowna Kvantová teorie nikoho nezabije. Hertog často píše akoby sám pre seba, dištancuje sa od vysvetľovania pojmov, možno niečo vzadu vysvetľuje, zoznam pojmov chýba, nepribližuje sa laikovi, záver je emotívne ladená rozlúčka so Stephenom či poznámka o „morálnom vesmíre“. Naopak, Chown prekrásne a na základe vašej predstavivosti vysvetlí aj rozdiel medzi dekoherenciou a koherenciou a aký to má súvis s pozorovaním dvojštrbinového experimentu, pre istotu sa aj slovami zopakuje, čo v prípade čohosi fakt „zvláštneho“ vôbec nie je na škodu!

Doposiaľ najlepšou knihou o čase zostáva tá od Leeho Smolina, Znovuzrození času. Najdôležitejší jeho postreh si stále memorujem v hlave a to je: logika prišla až po prírode, na to nezabúdajme. Preformulujem to podľa „filozofie“ Hertoga: logika je následkom náhod.

Našim hlavným nástrojom na vysvetľovanie javov okolo nás je logika, no je to iba nástroj, s ktorým sa ani nenarodíme, pretože logiku a kritické myslenie si mozog „vypestuje a pestuje“ neskôr po narodení, v biologickom čase premien a zmien. Už len tento fakt upozorňuje na to, že logika nemusí nutne riešiť kozmogenézu a ďalšie kozmologické javy a budeme narážať aj na javy mimo logiky. Budeme musieť ich prijímať také, aké sú, skúmať len následky, pracovať s nimi a/alebo oportunisticky hľadať v nich úžitky pre iné sféry ľudskej činnosti. Alebo nájsť vo značne objemnom „zvyšku“ nevyužívaného mozgu ďalší nástroj na pozorovanie.

Kniha ma potešila v mnohých situáciách, ako pasáže s Andrejom Lindem (fantázia!), preopakovanie teórie strún, kapitola Ztracen v multiversu, spomínaný Anaximandros či Platón. Hertogove jemné nuansy o strachu či skepticizme Einsteina voči kvantovej teórii pozornejšiemu čitateľovi udrie do očí. Rozšíriť teóriu (ako napríklad Darwinovu) je víťazstvom, podkopať a zničiť ju predstavuje pre vedca minimálne kómu. Viem sa do Einsteina vžiť, že na jeho svet sa pritláčala konkurenčná chiméra či skúška prežitia jeho sveta. Život na každej úrovni je skúška, pokus/omyl, vec náhod, ako to dokazujú aj náhodné objavy (napríklad hologramu, penicilínu, reliktného žiarenia). S chybami treba vždy počítať, byť pripraveným, preto je napríklad nadbytočnosť (redundancia) jedným z riešení, ako tieto chyby "skryť" nielen v biologickom, možno aj v tom fyzikálnom (tmavá hmota) či IT svete (tie bity, či čo:D). Ako makroskopickí ľudia sa samozrejme životným chybám nevyhneme, robíme ich spoľahlivo viac než naše bunky.

Z Chownovej a Hertogovej knihy začal priťahovať moju pozornosť totálne banálny jav, nie je to gravitácia, ani kvantová teória, hologramy, fyzika častíc (ktorá ma začala fascinovať asi ako mnohovesmírnosť). Úloha tepla, teploty, tepelnej energie, veci, z ktorých som tupá, stúpla v mojom intuitívnom myslení na najvyšší piedestál a dokonca odsunula čas na druhé miesto. Pre človeka je to jasné, smrť sa blíži pri teplote nad 40 stupňov, bielkoviny sa začnú denaturovať, pečeň odchádza, ale keď si čítam, pri takej a takej teplote sa častice tak a tak zachovali, budú sa takto správať... Teplota je rázcestník, ukazovák, boh, ktorý poskytne/dovolí „rozhodnúť“ svojmu prostrediu (od kvarkov až po nás, od evolučne najstarších temných síl až po tie dnešné-silné a slabé jadrové sily, elmg), čo bude so sebou robiť. Teplota je všade, aj vo fyzikálnych silách podľa všetkého. V každom procese. Nádhera. Ako oportunistický laik si teda predstavujem, že zameranie sa na teplotu by mohlo byť jednou z cestičiek, ako prísť fyzikálne-chemicky na predmet/vec, ktorá preventívne vyšetruje/skenuje človeka na prítomnosť prekanceróznych buniek kdekoľvek v tele. Chybou ľudstva vo vede je absencia „čajových dýchaniek“, ktoré Hertog spomína. Chybou ľudstva vo vede sú nedostatočné medziodborové interakcie a diskusie. Fyzika a chémia sú pre mňa stále najdôležitejším spôsobom hľadania riešení prevencie nádorových ochorení než IT či biológia. Svet IT je sázka na rýchlosť a redukciu prostredia (vzdialenosť redukuje na bod), príde mi ako efektívne predĺžená a extrémne rýchla ľudská ruka, ktorá však zrejme nedosiahne plastickosť ľudskej mysle, zároveň je tiež obmedzená (ako naša myseľ). Možno sa mýlim. Biológovia musia bezodkladne spolupracovať s chemikmi a fyzikmi, diskutovať. Každá kniha mi to len dokazuje, a Dušan Magdolen s kolektívom kedysi publikovali výnimočnú knihu, ktorá zoskupuje články z rôznych odborov.

A na záver to, čo asi nielen pre mňa je útechou, zdrojom vtipov, humoru, byť nad vecou, či napokon o čom som písala cez desať rokov... Linde verzus Hawking. Mnohovesmírnosť verzus jeden vesmír. Predstava, že je nesčíselné množstvo vesmírov je krásna, Schillerova definícia krásy v kozmológii (a nie v umení). Neberte nám ju!, kričím v duchu. V multiverze strácame identitu, je to vzrušujúce dobrodružstvo potom sa zase hľadať, multiverzum láme logiku, zákony, sľubuje nekonečné dobrodružstvo a podáva si ruku s našou fantáziou Multiverzum je literárny svätý grál, na ktorom som budovala vlastný príbeh dlhé roky a preto som čítala knihy podobné tejto. Nuž, po čítaní si „biologickej“ verzii Hawkingovej sekundárnej práce na vysvetľovaní vzniku a života vesmíru, sa momentálne moja analytická časť prikláňa k novej predstave o DVOCH vesmíroch. Nie je ich ani mnoho podľa Lindeho a kol., ani jeden podľa Hawking a kol. Sú dva v jednom... nad touto predstavou sa budem asi pozastavovať najbližšie mesiace, roky :D

Svoje litánie konečne ukončím jazykovým postulátom o jazyku Johna Wheelera a mojím odkazom na knihu od Hertoga: „Žiadne slovo nie je slovom, dokým nie je povýšené na realitu výberom položených otázok a daných odpovedí.“
Ak sa tomuto slovu raz dopracujeme, pomenujeme „pôvod času“.

3 21.07.2024

Oddychovka popisujúca významnejšie reálie o živote na SVK, sú to témy, ktoré hýbali nielen Slovenskom v tom období, ale niečo mám načítané aj z ruskej veľmoci, s čím bojovala v 90tych rokoch. Podklady pre príbeh mali dobré informácie, vedomosti a preto bohužiaľ, na úkor vyššej predajnosti, jazykový štýl či nejaká umelecká hodnota sa prepadli pod zem. Škoda, lebo niet pochýb, že autor je študovaný a vnímavý. Kapitalizmus a potreby súčasného čitateľa spravia zo spisovateľa iba pisateľa, a to považujem občas za tragédiu ako v tomto prípade.
Jeden úryvok mi pripomenul slová Putina, ktorý sa podobne vyjadril v jednom rozhovore o tom, že nezáleží na tom, čo je dobré a čo zlé. A taká je pravda, stádo to nepochopí, na to treba začať rozmýšľať o trochu viac :)

"S hrôzou si uvedomil, že sa pred ním roztvoril priestor, kde nebolo žiadne dobro a zlo, ale len množstvo rovnako zlých, celkom amorálnych skupín, bojujúcich medzi sebou o moc, vplyv, peniaze, čokoľvek."

Dôležité je položiť si teraz otázku, "v záujme koho alebo čoho získava nejaký politik vplyv, peniaze, moc..." a hľadať odpoveď v prehľadoch jeho aktivít, ktoré ponúkajú skôr odborné knihy, diplomovky alebo vedecké články, nie v názoroch, ktoré najčastejšie ponúkajú masmédiá.

3 28.05.2024

Obsah ťažko hodnotiť, to sa asi nedá, pokiaľ však ide o jazykový štýl, nemôžem čakať Proustov štýl v kombinácii s témou vojny, pravda, ale Hellerova Hlava XXII je geniálna jazda v spoločnosti takej témy, akou je vojna. Neviem, ale po Kovaříkových knihách mi toto príde ako slabé kafé oproti zápiskom seržanta Bourgogneho, tie mám pocit, že už neprekoná nič a hovoria za všetko. Tie zápisky by som dávala za povinné čítanie na stredných školách. Priamo z rukáva vojaka cesta z Ruska domov popisuje "človeka v dobe vojny", charaktery a nie je tam ani priestor na literárne ozdôbky. Remarque sa usiluje v knihe vyvolať v čitateľovi dojem bezmocného človeka so zvesenými plecami a s prosbou "odpusťte môjmu národu". Veď aj hlavný hrdina tvrdí, že toto im nikdy neodpustí svet.

Ale odpustil. A veľmi rýchlo. Irónia 20. storočia. Tvár Európy. Na odpustenie stačí dať ľuďom dobré jedlo, autá, nábytok a ďalší konzum. Soft power Nemecka vyšiel na jedničku a dnes fňukáme, óó, aké hrozné vecičky sa diali počas druhej svetovej vojny, poďme o tom robiť každoročné výstavky, íventy, wŕšopy, píšme články, pripomínajme si a ochkajme. Ó, hlaholia Poliaci, poďme speňažiť tie naše koncentráky... Ó, ako málo stačí ľuďom. Ešte prihoďme pár teplých slov o morálke, slobode, demokracii, prírode a právach pre homosexuálov, ktoré sa na nás rútia z USA, odmietajúca európsku bandu Queen len preto, že frontman bol inak orientovaný. Ó, tá sladkosť pokrytectva a tornádové prevracanie kabátov... božská civilizácia. Tak ako si povedal niekedy Lenin, teraz si môžu Nemci vravieť: "Es schwindelt!" Z tej "našej" Európy.

3 12.05.2024

V praxi psychológie rozobraná Hesseho písaná pravda...

„Som ako ty. Ani ty neľúbiš – ako by si inak mohla vykonávať lásku ako umenie? Ľudia nášho druhu azda ani nemôžu ľúbiť. Ľudia, čo sú ako deti, tí áno, a to je ich tajomstvo.“ S

Celé toto "tajomstvo" opisuje transakčná analýza Erica Berneho. "Ľudia nášho druhu" - ego dospelého človeka, ktorí sú riadení rozumom, motorom (vôľou) sú pragmatické motívy, sledujú naplnenie vlastných cieľov, hľadajú racionálne spôsoby a starostlivo, bezpečne sa k nim približujú.... bez emócií. Ego dieťaťa časom strácame, hubíme, až kým nestretneme niekoho, pred ktorým môžeme toto ego bez hanby "vypustiť na špacírku", je to veľké šťastie nájsť takého človeka alebo ľudí... väčšina z nás však potláčame ego dieťaťa (emócie) s cieľom zachovať si tvár v spoločnosti (sociálne výhodné správanie), pre akýsi zmysel povinnosti, a to až kým nezostarneme a nevidíme v plynúcej rieke odraz svojej mladej tváre ako Siddhártha a spomenieme si, že aj my sme niekedy boli deti, dokázali sme sa tešiť, úprimne, a bezpodmienečne ľúbiť. V egu dospelého človeka však "ľúbime" ani nevieme ako, ale ináč:

"Závidel im jedno, čo jemu chýbalo a čo oni mali, a to dôležitosť, ktorú vedeli prikladať svojmu životu, vášnivosť ich radosti a úzkosti, to zvieravé, ale sladké šťastie ich večnej zaľúbenosti. Títo ľudkovia boli ustavične zaľúbení: do seba, do žien, do svojich detí, do cti alebo peňazí, do plánov alebo nádejí. "
...
"Po všetky tie roky sa nevedomky usiloval a premýšľal o tom, ako sa stať človekom podobným tým mnohým, čo sú ako deti, a pritom bol jeho život oveľa chudobnejší a biednejší ako ich život, lebo ich ciele neboli jeho cieľmi, ich starosti, celý ten svet kámasvámíovských ľudí bol mu len hrou, tancom, ktorému sa prizeráme, komédiou."

3 21.04.2024

"Vždy som si bol všetkým taký istý - vari až priveľmi istý... Teraz som však pokorný a ako dieťa vravím neviem..." Hercule Poirot

Posledný prípad Poirota je dôstojnou rozlúčkou Agathy Christie s jej priekopníckou literárnou postavou.

3 07.04.2024

Jedna z tých lepších "marploviek", ale jednoducho na "poiretovky" tieto príbehy nemajú :/

3 18.06.2023

Ruské byliny sú cenným dedičstvom. Nemám taký prehľad o starých mestách, no už si budem pamätať, aké staručké mestá sú Halič a Novgorod. Čo som si všimla na štruktúre bylín, je opakovanie slov, viet, s tým som sa teda ešte nestretla v takej vysokej frekvencii, čo mi však neprekážalo v čítaní. Akurát pri dvoch som mala pochybnosti, či som pretočila stránku :D Túto knihu by som aj rada vlastnila, má pekné ilustrácie. Teraz už viem, ako vznikol Dunaj:) Najväčšími hrdinami sú Iľja Muromec, Aľoša Neviemakyč:D a Dobryňa Nepamätovič:):) Ambiciózne ženy a feministky určite poteší, že jedna bylina je o odvážnej žene, ktorá získala späť uväzneného muža vlastnými výnimočnými schopnosťami. O ženách sa v takom starom literárnom svete píše skoro ako o rovnocenných bytostiach napriek patriarchii a to typickým ruským vkusným štýlom, v ktorom cítiť úctu a rešpekt voči ženám. Zaujímavé je aj zistenie, že častým dejom bylín je posed na hostine ako v karčme s Voloďom kniežaťom, a na tejto hostine figuruje samoľúbosť, vystatovačnosť. Porozmýšľajte koho...

3 08.06.2023

Dumasovka dumasovská:) Výborné čítanie, väzenie som prežívala s budúcim grófom, dávala som tipy, koľko to bude času, ale neprezradím a tip bol nesprávny :D Atmosféra super, dialógy francúzskej smotánky - azda to je najväčšia doména Dumasa. Cítim, že druhý diel bude v tomto smere silnejší.
Prihadzujem pár citátov, ktoré sa mi páčili:

V politike, môj drahý, vieš to predsa práve tak dobre ako ja, nie sú ľudia, ale myšlienky, niet citov, ale sú iba záujmy, v politike sa nezabíja človek, ale odstraňuje sa prekážka, to je všetko.

Vždy som sa väčšmi bál pera, fľašky s černidlom a hárka papieru, ako šable a pištole. Caderousse

Nešťastie prehlbuje ľudský um. Väzenie ma donútilo sústrediť sa na jeden bod a vypäť všetky svoje schopnosti. Zrážali sa v úzkom priestore, a ako vieš, zo zrážky mrakov vzniká elektrina, z elektriny blesk, z blesku svetlo.abbé Faria

3 17.04.2023

Zvláštne na tej knihe je vylepšená atmosféra, opakované pripomienky o ľudskej chamtivosti, tá sa ozaj hemží knihou v monológoch, výkrikoch, myšlienkach, v opisoch... Decentne dráždi drobná romanca ako bozk od Agáty pre čitateľa, no záver? Fúha, taký ten fackoidný. Ani mi tak neprekáža to, že som neuhádla moje prekombinované vyfantazírované tipy vrahov (rátala som s dvoma ľuďmi) ako to, že sa mi to rozlúštenie a ešte aj záver romance zdal slabý a o ničom. Určite tento príbeh nepatrí medzi top, ale oplatí sa prečítať pre atmosféru jednej rodiny v kríze. Keby sem došiel na návštevu mimozemšťan a poprosil ma o stručnú definíciu ľudskej povahy, určite by som mu hodila túto knihu do rúk, ak by dáke mal, nech si prečíta, na čom je postavený svet ľudí.

3 09.04.2023