Zuzulet15 komentáře u knih
Na knihe tak veľmi cítiť autorkinu inteligenciu a rozhľadenosť. O Jenny Erpenbeck sa v našich končinách hovorí zatiaľ málo, podľa toho čo o nej ale čítam inde, predpovedajú, že o nej ešte budeme počuť. A po prečítaní tejto jej knihy tomu úplne rozumiem. Škoda len, že toto je zatiaľ jej jediná, ktorá je preložená do sj/čj..
Príbeh lásky k Robertovi Mapplethorpovi a umeniu. Tým, že ju Patti Smith sama žila a opísala, má kniha neuveriteľnú silu. To, že som sa v menách strácala, nie je vinou knihy, ale mojej nevedomosti (hviezdičku dole si skôr teda zaslúžim ja). Ďalším plusom je krásny vizuál. A dostala som chuť prečítať si životopis Andyho Warhola. Proste esteticko-kultúrne-obzory rozširujúci zážitok.
Sebe môžem vyčítať to, že som si nepamätala, kto je kto a strácala sa v menách. Autorovi som chvíľu mala za zlé, že celý prípad dosť okresal a nešiel viac do hĺbky. Ale potom som si uvedomila, že v dlhšom formáte by to asi začalo byť nudné. Takto to bolo dynamické a poriadne chytľavé. A zas som sa aspoň niečo nové dozvedela. A podľa mňa z toho bude parádny film.
Doslova ma trhanie zubu bolelo a v nose som cítila pach močom nasiaknutého matraca. Vyzerá to tak, že talianske spisovateľky majú živé vykreslenie atmosféry v krvi. Trošku ma udivovalo, že hlavná postava, len 13ročná a hlavne Talianka, prijala veci, ktoré ju postretli s takým kľudom. Čakala by som väčší hnev a rebéliu. Ale je úplne jedno, čo by som v jej koži robila ja - Dontatella Di Pietrantonio to napísala tak, ako to sama cítila a urobila to veľmi dobre.
Dobrá novinárska práca v dobrej knihe. Príbeh Žida, emigranta do USA, neskôr navrátilca do rodného Maďarska, ktorý sa po 70-ke nechal preoperovať na ženu. Celkom bohatý život na udalosti pre jedného človeka. Susan Faludi napísala kritickú biografiu svojho otca a nebála sa byť kritická aj k Maďarom ako národu. A vzhľadom na momentálnu politickú atmosféru u nich ma celkom prekvapilo, že knihu tam tiež vydali.
Je to rozhovor medzi intelektuálmi na 170 stranách. Čo by nevadilo keby kniha bola o niečo dlhšia a príbeh by to trochu odľahčilo. Takto to na mňa občas pôsobilo strojene. Akoby do neho autorka chcela nasypať čo najviac metafor na čo najmenšom priestore. Ale aj tak sa mi to páčilo a prečítam si aj zvyšné dva diely. K Rachel Cusk som sa vlastne dostala len vďaka odporúčaniu Nicole Krauss v jednom rozhovore pre Guardian. A to je už určitou zárukou kvality.
Nie som si istá, ako by toto prelínanie reality s predstavami fungovalo na dlhšom rozsahu, ale týmto cca 100 stranám murakamiovská atmosféra s autobiografickými prvkami pristala. A k tomu tie ilustrácie!
Chvíľami smutná, chvíľami smiešna, chvíľami nebezpečná patológia lásky. Chvíľami oddychové, chvíľami poučné. Celkovo výborné.
Magický realizmus po východoslovensku funguje! A aj vtipné to bolo. Napriek tomu, že nie som poviedkový typ, toto ma bavilo. Teda až na prostrednú časť. A myslím si, že kniha by mimo hraníc Slovenska nebola pochopená, je to dosť lokálna záležitosť.
Po prečítaní mám zo seba presne rovnaký pocit aký je názov knihy. Nezameniteľný Kundera, ktorý opäť siaha do intelektuálnych výšin. Kniha má v podstate sto-niečo strán ale diskusie, ktoré má potenciál vyvolávať, by asi boli niekoľkonásobne dlhšie.
Dievčenský alebo psychologický román pre dospelých, ktorý by ma v skorých -nástich určite nebavil? Oboje. S kúskom pravdy, v ktorej sa nájde takmer každý z nás: "Mama ma presviedča, že sa to stane skôr či neskôr každému a z dôvodov, ktoré viac-menej dokážeme pomenovať; každý raz stratí najlepšieho priateľa. Nie v tom zmysle, že "sa presťahovala do Tusconu", ale v tom zmysle, že "sme sa odcudzili."
Celý čas som mala pocit, že čítam myšlienky, konverzácie rozvedenej Rachel Cusk tak, ako sa skutočne stali. A ono je to fikcia. Autorka ma dokázala krásne spliesť a ja som jej to tentokrát zožrala aj s navijákom. Alebo som len bola lepšie na knihu naladená ako u jednotky..
Môžem napísať, že ide o krásnu knihu, aj keď sa v nej dejú aj neveselé veci? Napriek nešťastiu niektorých postáv však JKS citovo nevydiera, ani nezanecháva trpký pocit. To ako ma dokázal preniesť do obyčajného života na islandskom vidieku a nenudiť, naopak - úplne atmosférou pohltiť je až magické.
Graficky nápadité, v podstate aj originálne svieže, obsahovo to ale bohužiaľ okolo mňa len tak prešumelo.. A neprišlo mi to ani vtipné ani ako generačná výpoveď.. Bude to asi podobná love and hate záležitosť ako Normal People v slovenskom merítku. Poviedky by sa mi proste skôr hodili do časopisu na pokračovanie..
Stále v tíme Sally Rooney. Rovnako ako si viem napr. pri spomienke na Murakamiho, Stéfanssona, Nicole Krauss vybaviť určitý pocit z ich písania, mám to už aj pri Sally Rooney. Píše neotrelo, inak a aj keď niekedy balansuje na hrane plytkosti a pózerstva ja to vnímam, že priestor "behind the scenes" necháva na čitateľovi. Okrem toho natrafiť na nesentimentálnu vzťahovú knihu je zriedkavé.
Naivita a naliehavosť lásky, konverzácií, života, veľkoleposť a nafúkanosť sveta bohatých je to, čo ma pri Gatsbym vždy strhne a aj po xy-tom prečítaní stále baví. Gatsby je aj napriek tomu, že má od morálne dokonalého človeka ďaleko, jednou z mojich najobľúbenejších literárnych postáv. Trochu mi pripomína Santiaga Navara z mojej obľúbenej Kroniky vopred ohlásenej smrti, ktorého tiež opúšťajú všetci blízki v čase, keď to najviac potrebuje.
Začiatok bol na mňa príliš young adult, ale časom som tomu prepadla a hodnotím omnoho lepšie ako Rozhovory s priateľmi.
Autorkin vecný štýl bez priamej reči vyznieva odosobnene, akoby len sucho komentovala okolie. Chvíľami mi to pripomínalo scenár, ktorý detailne opíše prostredie aj konanie postáv, akurát sa vyhne ich vnútornému svetu. A práve vďaka tomu som mala priestor zamyslieť sa nad ním ja sama.
Tim Voors sa snažil zažiť samotu, vypnúť od každodenných starostí, urobiť si v hlave poriadok a okúsiť drsnú prírodu na vlastnej koži. Napísal o tom knihu a vďaka nej sa mi podarilo zažiť toto všetko s ním. Užila som si každé jedno slovo, fotku, ilustráciu. Jednoducho zážitok. Radím medzi svoje top.
Takmer 800 stranový labyrint názvov uličiek a mien, hlavne je to však o Michelangelovej láske k mramoru. Chcela by som ešte naživo vidieť niektorú z jeho sôch teraz, keď už poznám príbeh jej vzniku. Myslím, že Michelangelovho geniálneho ducha a ruky by som teraz vedela oceniť oveľa viac.