bulat
přečtené 723
Slova a pravidla
2008,
Steven Pinker
Zatiaľ tu žiadny komentár k tejto pozoruhodnej knihe nie je, nuž to musím napraviť. Tento Pinkerov titul mi doma číhal v knižnici niekoľko rokov. Zopárkrát som ho i vzal do ruky, otvoril, prelistoval, avšak zakaždým som sa zhrozil hutného textu plného anglických slov a fráz, takže som knihu obratom zavrel a odložil na svoje miesto. Až tohto leta počas dovolenky dozrel čas. A taktiež som si potreboval odpočinúť od svojich obvyklých knižných tém. Lingvistika je pomerne netradičný žáner na osvieženie mysle, tak som sa rozhodol s ním popasovať. Kniha sa hlavne v prvej polovici nečítala úplne ľahko, avšak keď som sa prehrýzol cez teoretickú prípravnú časť, v ďalšom priebehu už to bolo podstatne ľahšie a prístupnejšie. A napokon autorove závery viedli pomerne ďaleko od východzej lingvistickej stránky, skončili prakticky až u teórie ľudskej mysle. Steven Pinker je pôvodom lingvista a experimentálny psychológ. Nechcem sa dotknúť oboru psychológie, ale toto pododvetvie je azda jediné, ktoré možno považovať za vedu v klasickom slova zmysle. Snaží sa totiž hypotézy overovať dômyselne vystavanými experimentami. Čo je veľký rozdiel oproti bájkarom typu Freuda. Ale poďme späť k vyššie uvedenej knihe. Autor v nej analyzuje ľudskú reč. Tá je nám tak prirodzená, že si ani neuvedomujeme, aký úžasný a komplexný systém to je. Rozprávanie a reč je pre nás tak samozrejmé ako dýchanie. O to zaujímavejšia je však jej analýza. Autor sa v celej knihe venuje rozdielom v časovaní pravidelných a nepravidelných anglických slovies a medzi množnými pravidelnými i nepravidelnými číslami podstatných mien. Táto oblasť je pre neho niečim podobným, čím je pre genetika muška octomilka. Je to veľmi dobre preskúmaná oblasť, génov i nepravidelných slovies je obmedzený počet a z oboch týchto objektov možno vyťažiť veľa všeobecných informácií. Na začiatku sa musí čitateľ prehrýzť všeobecným výkladom, ktorý začína ozrejmením vzťahu medzi slovnou zásobou, morfológiou slov, vetným syntaxom a fonológiou. V ďalšej časti sú podrobne rozobrané anglické pravidelné i nepravidelné slovesá a to do takej hĺbky, akú veru nenájdete v žiadnej učebnici angličtiny. Autor popisuje nielen štruktúru ale aj etiológiu vzniku týchto slovies. Vedeli ste napríklad, že minulý čas od go- went vznikol z iného slovesa a síce wend - kráčať? Podobný detailný rozbor venuje i nepravidelným množným číslam podstatných mien. História nepravidelných tvarov siaha ďaleko do minulosti, do obdobia pragermánčiny a niektoré aspekty dokonca do obdobia praindoeurópskych jazykov. Vtedy boli dnešné nepravidelné tvary tvorené pravidlami, postupom času sa však pravidlá dávno zotreli a užívatelia sa ich musia učiť naspamäť. A to je základná východzia myšlienka - že v mysli máme (minimálne) dva základné jazykové systémy. Prvý je založený na SLOVÁCH, ktoré máme v pamäti a ktoré musíme vydolovať, ak ich chceme použiť. Druhý systém je založený na PRAVIDLÁCH, čiže na odvodzovaní pomocou jednoduchého algoritmu. Pravidelné slovesá tvoríme odvodzovaním, nepravidelné si musíme zapamätať mechanicky a v prípade potreby si na ne spomenúť a použiť. V prípade ak váhame, najprv v zlomku sekundy skenujeme svoju pamäť. Ak v nej nájdeme nepravidelný tvar, automaticky sa zablokuje pravidlo. Ak nenájdeme vhodný nepravidelný tvar, siahneme k záchrane a vytvoríme minulý čas pravidelný. Čo z toho všetkého vyplýva? V hlave máme dva lingvistické systémy - verbálny, založený na slovnej zásobe a gramatický, založený na jednoduchých pravidlách. Tieto dva systémy automaticky, podľa potreby používame a kombinujeme. Dokonca sa zdá, že nesídlia v rovnakých oblastiach mozgu. Ale nezostávajme iba pri reči. Je možné že oba subsystémy ľudskej reči sú podmnožinou širších oblastí - napríklad pamäte deklaratívnej (vieme že) a pamäte procedurálnej (vieme ako). A dokonca je možné, že sú vonkajším prejavom ešte hlbších princípov určujúcich povahu mysle i spôsobu, ktorým myseľ reflektuje realitu. Možno je to vodítko, ktoré môže vymedziť tajomnú hranicu medzi vrodenou a získanou časťou ľudských jazykových schopností, medzi jazykovým inštinktom a jazykovou výukou. Docela dobrý nášup od obyčajných anglických nepravidelných slovies, nemyslíte?... celý text
Šílenství a civilizace: Kulturní historie duševních chorob od Bible po Freuda a od blázince k moderní medicíně
2019,
Andrew T. Scull
Zapomenuté 20. století
2019,
Tony Judt
Úžasne nadčasové eseje týkajúce sa dejín 20. storočia, vzťahujúce sa k Európe, Spojeným štátom, ale i k intelektuálnej elite. Spoločnou a jednotiacou linkou je myšlienka obnovy integrujúceho sociálneho štátu v ére nadnárodných štruktúr a globalizácie. Tieto zamyslenia a úvahy za 20 rokov od svojho vzniku nezostarli, neprestali byť aktuálnymi a i dnes majú svoju platnosť a sviežosť pohľadu. Autor je kritický k ére Busha mladšieho, ako čas ukázal, oprávnene. Nedá mi nepodotknúť a zamyslieť sa nad tým, ako by znášal mrzkú a tragikomickú éru Trumpovu. Možno mal, chudák, svojím spôsobom šťastie, že sa jej nedožil...... celý text
O povaze fyzikálních zákonů
2001,
Richard P. Feynman
Kniha je viac ako 50 rokov stará a je to na nej poznať. Všeobecné veci o vedeckom pokroku ako takom samozrejme nezastarali, ale inak človek žasne, čo všetko v r. 1965 nebolo ešte známe. Navyše od tej doby bolo napísaných kvantum kníh na túto tému. Možno si ju kúpiť z úcty k Feynmanovi, ale to je tak asi všetko.... celý text
Příběh civilizace - Vzestup a pád stavitelů pyramid
2016,
Miroslav Bárta
Zaujímavá kniha, ktorá mi tri roky ležala v knižnici medzi mnohými ďalšími. Holt konkurenčný boj mojich neprečítaných titulov je veľký. Avšak nevšednou zhodou okolností sa napokon predsa len dostala na môj čitateľský stôl. A ohrdnuté susedky na poličke jej samozrejme mohli len ticho závidieť. Nuž čitateľský výber je tvrdý a nemilosrdný. A dakedy i náhodný. Ale poďme ku knihe samotnej. Nie som špecialista na egyptské dejiny, ani nemám príliš hlboké vedomosti na túto tému. Kniha sa venuje obdobiu Starej ríše, jej vznikom dakedy okolo r. 3000 pred Kr. a končí jej zánikom ku koncu 2. tisícročia pred Kr. Ale nie je to jedinou a konečnou náplňou knihy. Egypt slúži skôr ako názorný príklad k rozvinutiu všeobecnej teórie o zrodení a zániku civilizácie. Prvá časť knihy je nesmierne zaujímavá. Autor sa v nej venuje zrodu egyptskej civilizácie, ktorá nakoniec vytvorila jeden z prvých štátnych útvarov v dejinách vôbec. Kľúčovým podnetom bola zmena klímy v celej severnej Afrike, ktorá viedla k premene saharskej savany na púšť. Spoločenstvá ľudí boli prinútené stiahnuť sa do údolia Nílu, v ktorom sa naopak podmienky na život rapídne zlepšili. Predtým bolo totiž prakticky neobývateľné práve z dôvodu daždivej klímy a vysokých záplav znemožńujúcich trvalé osídlenie. Trvalo ďalších 1500 rokov, než ľudia v tejto oblasti vytvorili prvý centralizovaný štát. A možno nechýbalo veľa, aby ten prvý štát nevznikol v Egypte ale v susednej Núbii. V ďalších kapitolách sa autor venuje dôležitým udalostiam z čias Starej ríše. Vypichuje hlavne tých panovníkov, ktorí svojou vládou či reformami ovplyvnili dejiny na dlhšie obdobie- ako bol Džoser, Snofru a ďalší. Pomerne rozsiahle popisy nimi postavených chrámov a hrobiek boli pre mňa menej pútavé a pomerne nezáživné. Najzaujímavejšie boli naopak pasáže o organizácii spoločnosti za ich vlády. Nakoniec štát dospel k svojmu rozkladu a zániku za čias panovníka Pepiho II. a jeho potomkov. V pozadí tohto kolapsu mohla stáť klimatická zmena, bezprostrednejšou príčinou však bola zmena štruktúry danej spoločnosti. A je pravdepodobné, že v súčinnosti pôsobili obe skupiny faktorov. Základné obecné myšlienky knihy sú dve. Prvá sa týka kolapsu spoločnosti či civilizácie ako takej. Kolaps vo väčšine prípadov neznamená kataklyzmatický a tvrdý zánik. Kolaps je obvykle drastické zníženie komplexity danej spoločnosti a súčasne prechod do novej fázy, v ktorej môže nastať regenerácia a znovuzrodenie spoločnosti novej, kvalitatívne odlišnej. Druhou myšlienkou je samotný vývoj danej spoločnosti, ktorý nie je plynulý ale skokový. V spoločnosti sa môže dlhú dobu hromadiť potenciál na zmenu, ale navonok sa spoločnosť nemení. Až dosiahnu zmeny určitú medzu, nastáva zlom, prudký a náhly otras či reforma. Čiže dlhodobo sa hromadí pnutie, ktoré sa vybije v náhlej erupcii. Staroveký Egypt je názorným príkladom oboch týchto tendencií.... celý text