IvyLouve
přečtené 383
Šťastná nostalgia
2024,
Amélie Nothomb
Nádherná knižka od mojej drahej Amélie, tentokrát o dosť menej šiši ako iné jej romány, zato pre mňa nevídane citlivá, emotívna. Stále je to Amélie, svojsky vtipná (už tie úvodné telefonáty do Japonska mi vylepšili náladu) a filozofujúca (trpí predstavou, že neexistuje, a tak sa musela ísť presvedčiť, že jej život nebol iba fikciou), ale zároveň odhaľujúca celé svoje srdce. Amélie Nothomb každému milovníkovi dobrých kníh! Viac Amélie v kníhkupectvách a knižniciach, jej knihy sú poklady!... celý text
Kočka a Generál
2022,
Nino Haratischwili
3,5/5 Na môj vkus bola Kočka a Generál príliš prekombinovaným románom, kde sa príbehy troch hlavných hrdinov, samy o sebe zaujímavé a bohaté na udalosti, navzájom prepletú pre mňa zvláštnym spôsobom. Tak nejak nasilu. Akoby mala autorka hromadu skvelých nápadov a materiálov a musela to všetko zošrobovať dohromady. Miestami som mala pocit, akoby to mal byť thriller - jednotlivé dramatické scény sa prelínajú a preskakujú v čase, dozvieme sa vždy len časť príbehu a na pokračovanie si musíme počkať (občas i niekoľko sto strán), zdá sa, že si si s mladou Nurou skladáme rubikovú kocku, čoby jeden geniálne prepracovaný celok, kde to na konci všetko do seba parádne zapadne. A možno príde aj nejaký ten zvrat… Ale v skutočnosti to pôsobí skôr ako telenovela, s bambiliónom vedľajších postáv a vzťahov, s mierne patetickým výrazivom, no a hlavne bez toho geniálneho prepojenia a rozuzlenia. Nechcem sa len ponosovať, pretože kniha sa mi až na zopár nudnejších častí čítala dobre a veľmi vítam témy, ktoré tu Nino Haratischwili rozvíja, ako trauma z vojny, čo má ničivé dôsledky aj na nasledujúce pokolenia, pocity viny a potreby kajať sa. Gruzínska autorka, sama žijúca v Nemecku, dôveryhodne a pútavo opísala svet gruzínskych imigrantov, ktorí v novom, lepšom svete nikdy nenašli skutočný domov. A zas a znovu sa snažila preniknúť do ruskej mentality a charakterizovať nespokojnú spoločnosť, pričom tiež vytvára množstvo premyslených charakterov. Román okrem iného oplýva odkazmi na umelecké diela, výtvarné, literárne i hudobné. Je tu toho naozaj veľa… otázka je, či to všetko bolo v jednej knihe potrebné.... celý text
Život Vernona Subutexe 3
2024,
Virginie Despentes
,,Neříká, co si myslí. Myslí si, že o nikoho se nedá opřít. Nic nevydrží. Žádná parta. Že to je to nejtěžší, co člověk musí pochopit. Že to, co se děje, si jen pronajímáme, nikdy to nevlastníme. Keby som mala trilógiu Život Vernona Subutexa hodnotiť ako celok, jednoznačne by som ju odporúčala ako jedinečnú sondu do súčasnej francúzskej spoločnosti. Virginie Despentes prostredníctvom plejády postáv majstrovsky odhaľuje najrozmanitejšie vnútorné pochody rôznych typov osobností a ich reakcie či už na vlastné životné trampoty alebo na aktuálne politické dianie. A tiež vzdáva hold nesmrteľným hudobným legendám. Avšak zatiaľ čo prvý diel ma strhol tiež výdatným dejom a drsným humorom, a ten druhý, dejovo už balanasujúci na hranici absurdna, mal stále tú skvelú undergroundovú atmosféru, tretí diel sa mi zdal o niečo slabší, chvíľami takmer nudný a akosi aj zbavený emócií. A to je veľmi zvláštne, pretože záverečný diel sa odohráva vo veľmi pohnutej dobe - po teroristických útokoch v Paríži v roku 2015. Nemyslím si, že by mi prekážalo výrazne depresívne ladenie románu autorky, ktorá ma predtým vedela rozosmiať. Skôr som mala pocit, že všetko, čo chcela o svojich postavách povedať, už povedala v predchádzajúcich dieloch a že tento posledný pôsobí skoro nadbytočne. Navyše Vernon sa mi len potvrdil ako najmenej zaujímavá postava zo všetkých. Možno by som rada nahliadla do knihy, ktorú písala Lydia Bazooka o slávnom zosnulom spevákovi Alexovi Bleachovi, a o jeho bývalej, tiež už zosnulej láske Vodke Satane, s ktorými sme nikdy nemali tú česť a vedeli sme o nich len od ostatných, hoci práve ich príbeh by stál za pozornosť. Ale chápem, že všetky tieto vedľajšie zápletky mali zostať vedľajšími, aby nadovšetko vynikol Paríž. Metropola, o ktorej si niektorí ľudia spriadajú nereálne, romantické sny a iní ju vidia ako smradľavé mesto plné hnusných ľudí. A možno sa všetci mýlia. Tú rôznorodosť ťažko i v románe obsiahnuť, ale Despentes sa to z veľkej časti darí. Zažijeme Paríž nebezpečný, doráňaný, beznádejný, a predsa poskytujúci nádej, že sa tam nájdu ľudia, tak odlišní, že to viac ani nejde, ktorým na sebe bude záležať.... celý text
