Misericordia
přečtené 355
Aeneis
1970,
Publius Vergilius Maro
Contra obtrectatores Vergilii: Homér mal na Vergília rozhodujúci vplyv, ale Aeneida nie je len napodobeninou Odysseie a Íliady. Vojtech Zamarovský to vyjadruje trefne: "Není pochyb, že tyto eposy byly Vergiliovy vzorem a že v Aeneidě najdeme z nich nejednu formální i obsahovou výpůjčku. Aeneis také na ně záměrně navazuje; je pokračováním Íliady, třebaže nikoli z řeckého, nýbrž z trojského (resp. římského) hlediska. Brát si za vzor Homéra není ovšem nic takového, co by se mělo básníkovi vyčítat." (Aeneas, s. 156) Podľa Quintiliána bol Vergilius druhý po Homérovi, ale bližšie k prvému než tretiemu. Avšak B. G. Conte dodáva, že nejde len o opakovanie a pokračovanie Homéra, ale aj o jeho prekonanie. Vojna nemusí skončiť tragicky ako v Íliade, ale aj mierom. Nehovoriac o väčšej individualizácie postáv, plynulejšiemu tempu a iných literárnych novinkách a kvalitách.... celý text
Hegelova fenomenologie světa
2018,
Tereza Matějčková
Ak je rozum súvzťažným s možnosťami sveta a spoločnosti, rozumné môže byť len to, čo sa stane vlastným obsahom vedomia. Takýto rozum však nemôže prijať nič, čo by bolo mimo tohto rámca. Nezostáva napriek pestrosti svojich obsahov a myšlienok predsa len uzavretý vo vlastnej dialektike myslenia?... celý text
Kompletní návod k vytvoření Ekozahrady a rodového statku
2009,
Jaroslav Svoboda
Po tejto knihe som siahol, keďže som chcel bližšie spoznať princípy permakultúry. Kniha obsahuje inšpirujúce postrehy a v mnohom vystihla nerozumnosť dnes rozšírených prístupov k záhrade (dokonalý trávnik, nepremyslený výber druhov i koncipovanie rastlín v priestore, ...). Po úplne nekritických komentároch však musím napísať, že to vidím – aj s prihliadnutím na iných "eko" záhradkárov, ovocinárov, biológov a antropológov – ináč. Nielenže je text rozvláčny a autor čitateľa neustále zaplavuje úvahami rôznej hĺbky, ale sám autor za ideálnu záhradu považuje skôr prales (aj s jeho pripravnými fázami) a celkovo takmer nerozlišuje divokú prírodu a človekom kultivovanú záhradu a krajinu! Ak by sme tento imperatív absolútneho nezasahovania zobrali vážne, vlastne ani permakultúra by sa nemala nazývať kultúrou, skôr "permanaturalizmom". Inak povedané, nepovie čitateľom, že záhradkarčenie nie je len biologickým, ale zároveň aj kultúrnym dedičstvom, ako napovedá spojenie rodový statok. Akoby záhradkarstvo a ovocinárstvo neboli prejavom kultúry, ale len čisto prírodným procesom. Dobre to vidieť na prístupe autora k ovocným stromom, ten je radikálny v doslovnom či etymologickom slova zmysle. Sám sa pasuje za hovorcu "práv stromov" a prisudzuje im zvláštne energie. Čím je však (podľa jeho vlastných slov!) jediným v Európe, je razantné odmietnutie ich množenia vrúbľovaním a štiepením, nehovoriac o zapestovaní výchovným rezom a udržiavaní v harmónii presvetľovacím a zmladzovacím rezom (viď https://ovocnystrom.sk/nase-publikacie/). Tu je pekne vidieť romantické "rousseauovské" znehodnotenie kultúry, ktoré si pod divokou prírodou predstavuje lesík v parku. Nielenže je takýto prístup naivný a nevidí pozitívny rozmer ľudskej činnosti a tvorivosti (pr. zámerného šľachtenia a udržiavania tisícov odrôd ovocných stromov), a podceňuje alebo nepozná základné postupy poľnohospodárstva, ale celkovo sa stáva akýmsi pseudospirituálnym útekom do svojich "sebestačných zahrádok", s nepriznaným vedomím, že drvivá väčšina plodín, z ktorých žijeme boli vyšľachtené a že, drvivá väčšina ľudstva je, (a z existenčných dôvodov aj musí byť), odkázaná na intenzívne poľnohospodárstvo a nemôže snívať o tom, že bude vlastniť taký pozemok, kde by si mohla dovoliť experimentovať či a koľko sa urodí. A ak by ste im ho aj dali, nielenže by sa týmito metódami neuživili, ale na svete by už nezostal ani kúsok skutočného pralesa. (Mimochodom taký prales je "jedlým lesom" len pre malopočetné skupinky ľudí žijúcich v kmeňoch, no neuživí žiadnu väčšiu spoločnosť, a to nielen dnešnú, ale ani starovekú.) Myslím si, že viaceré spôsoby hospodárenia našich praprarodičov na dedinách boli lepšou "strednou cestou" medzi moderným intenzívnym poľnohospodárstvom spojeným s úsilím o extrémnu kontrolu ŽP, a romanticko-novopohanským uctievaním "prírody", ktoré akosi zabúda, že život človeka je už dlhodobo od divokej prírody oddelený a závisí od zdomácnených druhov. Aj prežitie posledných enkláv divokej prírody dnes už závisí na ľuďoch, nielen na sile prírody samotnej, čo v praxi znamená na dostatočne veľkých územiach nehospodáriť. Vlastnými záhradkami niečo také samozrejme nemožno dosiahnuť, môžeme byť však vnímavejší na život v záhrade a potreby v nej žijúcich tvorov, čo znamená tento vzácny biotop udržiavať a obnovovať, pretože nie je pralesom.... celý text
Filozofia
2006,
Maria Fürst
Na Slovensku distribuovaná do SŠ ako učebnica filozofie, ale pre drvivú väčšinu dnešných stredoškolákov veľmi ťažká a nezrozumiteľná, keďže predpokladá pomerne široké kultúrne predporozumenie a prehľad od staroveku, cez osvietenstvo, až po myslenie a estetiku 20. storočia. No najmä sčítanosť a schopnosť sa pohybovať na úrovni abstraktného pojmového myslenia. Tematický výklad je štrukturovaný podľa hlavných filozofických disciplín (onrológia, logika, teória poznania, etika, ai.). Text je dopĺňaný umeleckými dielami. Táto "estetická perspektíva" je v knihe silne prítomná. Je napísaná jazykom súčasnej rakúskej filozofie s dôrazom na existenciálne témy a opis situácie človeka konca 20. storočia. Podobným, ale o niečo zrozumiteľnejším úvodom do filozofie je kniha od K. P. Liessmanna: "O myšlení: Úvod do filosofie". Pôvodným českým tematickým úvodom do filozofie je "Malá filosofie člověka" od Jana Sokola. (Síce bez obrázkov, ale so slovníkom.) No hlavne prístupnejšia pre ľudí, ktorí si neprešli štúdiom filosofie a nie sú zvyknutí na filozofické žargóny, ale sú zvedaví "o čom filozofia je" a nevystačia si s príručkami alebo encyklopedickými skratkami.... celý text
