Salonka
přečtené 278
Praha noir: čtrnáct povídek předních českých spisovatelů
2016,
* antologie
Tak som si povedala, že dodatočne (niekoľko mesiacov po prečítaní) prispejem svojou neinovatívnou troškou ku komentárom tejto knihy. :-) Veľmi pozitívne ma oslovilo jej grafické prevedenie (Paseka, 2016), ktoré pokladám za extra podarené a výstižné v duchu “noir” obsahu. Rozmanitej a nádhernej Prahe to ako kulise temných príbehov mimoriadne pristane. Celú zbierku vidím na silné tri hviezdičky. Obsahovo je kapánek nevyrovnaná, čo ale nie je prekvapivé, keď má každá poviedka iného autora. Žiadna z nich však nebola vyslovene slabučká či nehodná zaradenia do výberu ... ale, pravdupovediac, asi ani životné veľdielo (hoci viaceré sú výborné). Myslím, že táto zbierka je skvelým adeptom na vytvorenie si širšej čitateľskej základne, pretože má až štrnásť jedinečných šancí zaujať čitateľa a je lákavá od prvej po poslednú poviedku. Som si istá, že prakticky každý, kto sa rozhodne preskúmať tajomstvá noirovej Prahy, si v nej nájde niečo sebe blízke. Každú poviedku hviezdičkujem samostatne. Prihliadam na silu príbehu, štýl spisovateľa, záujem, aký vo mne konkrétna poviedka vyvolala a dojmy, ktoré zanechala. No a automaticky ich porovnávam medzi sebou, inak to nejde.... celý text
Na shledanou tam nahoře
2014,
Pierre Lemaitre
Podaril sa mi veľmi šťastný náhodný výber. Hneď úvodné slová anotácie z obálky (ktorú som radšej ani nedočítala, reku nech si nepokazím radosť z nového objavu) a prvé vety deja mi priniesli potešujúce zistenie, že som práve padla do pasce a od tejto knižky ma odlúči hádam iba náhla smrť. A tak sa aj stalo. Teda nestalo, neumrela som :-) no nemala som pokoja, kým som neprišla až na koniec. Potom mi zas bolo ľúto, že zatváram už prečítané dielko ... achjo. Ale myslím, že takto nejako to má byť. :-) Autor ľahučko, prirodzene a so špecifickou noblesou rozvíja svoj mimoriadne silný príbeh, zasadený do Francúzska prekonávajúceho jedinečné obdobie krátko pred koncom prvej svetovej vojny a tesne po. Udalosti boli vykreslené verne, podnecovali obrazotvornosť a udržiavali ma v konštantnom napätí. Paráda. Postavy okamžite vyvolávali sympatie alebo nesympatie. Chtiac-nechtiac som všetko prežívala s Albertom Maillardom. Vďaka nemu som si v jednu chvíľu uvedomila jednu krásnu vec, a síce ako bez škrupúľ dokážem nadržiavať zločincovi – oportunistovi, ktorého do zbláznenia trápi svedomie, a ako bez milosti odsudzujem človeka, ktorý robí prakticky to isté, ale chladnokrvne ... hm. Tento fenomén bude predmetom ďalšieho štúdia. :-) Knihu odporúčam, naozaj som sa nevedela odtrhnúť. S blahom v dušičke hodnotím plným počtom.... celý text
URBEX.CZ – Krása zániku
2015,
Katka Havlíková
Zámerne čítané po častiach a s dlhými pauzami, zato s o to väčšou chuťou! Kto patrí do skupiny ľudí, ktorých vzrušujú pohľady na opustené, chátrajúce, rozpadávajúce sa stavby a príbehy ich zašlej slávy, rozhodne nebude sklamaný, pretože kniha URBEX.CZ kombinuje a ponúka oboje. Hoci teraz nemám možnosť porovnať ju s inými publikáciami venovanými obdobnej tematike, túto považujem za poctivo a kvalitne vypracovanú. Autori si dali záležať na obsažných a pútavých textoch a rovnako, ba ešte viac na fotografiách. Dve veci, ktoré ma rušili: špecifická aróma papiera použitého na výrobu knižky (prepáčte, celá doslova smrdí, stále a hodně ... odporúčam čítať na čerstvom vzduchu – vo veternom a oblačnom počasí a s búrkou na obzore, toto všetko jednoznačne umocní pochmúrno-blaživý zážitok) :-) a trochu pokazený dojem z tých obrázkov, ktoré zaberali kompletnú dvojstranu, teda ich stred sa strácal vo väzbe (neviem ako to lepšie vystihnúť, pomôžte mi dakto. nechcela som knižku lámať). V každom prípade mi zostáva len dúfať, že na objekty, ktorým sa v knihe dostalo priestoru, časom pozabudnem a niekedy v budúcnosti sa k nim s veľkým nadšením opäť vrátim, so záujmom si prečítam popisy ich pestrej minulosti a dôkladne poprezerám fotočky.... celý text
Hlad
2016,
Knut Hamsun (p)
Na čitateľa padá ťažoba núdzneho života, alfou a omegou je hmatateľná bieda a z nej vyplývajúci fyzický hlad hlavného hrdinu, ktorý tápa v realite aj vo svojom vnútri, blúdi uličkami mesta i zákutiami ducha, paralelne s pohybmi telesnej schránky vnímame poryvy duše, a toto ma fascinovalo najviac, ten kaleidoskop snových vnútorných monológov, až halucinácií mladého spisovateľa a zrážok s premenlivou realitou, občas nádejnou, občas bezútešnou, skoky z absolútnej mánie do hlbokej depresie a späť boli prudké a mnohokrát nepredvídateľné, striedanie vypätia síl a slabosti – na jedného až príliš, bolo mi ho ľúto, vydanie (dybbuk, Praha, 2016) slušivé, za päť to nebude, predsa len jestvujú knižky, ktoré si viac získali moje srdce.... celý text
Válka světů / Neviditelný
2003,
Herbert George Wells
Krátko po prvom zhliadnutí Spielbergovho ohromného filmu War of the Worlds (2005) som sa celá žhavá vrhla na knihu. Dosť skoro som si však zvykla (musela zvyknúť) brať autorov štýl s celkom veľkou rezervou – idea je to pozoruhodná a naozaj ma oslovila, ale inak som dostala načechraný a pôvabne spomalený, zároveň neveľmi uveriteľný schematický útvar mne pripomínajúci knižnú dokudrámu, ktorej niečo chýba (a ktorá vlastne asi ani neexistuje, či?). Pozor, neporovnávam s filmom, hodnotím samostatne. Ale, čo je dôležité – v kontexte doby, kedy román vznikol, je všetko OK a Wellsovi patrí moja úcta za statočné popasovanie sa s marťanskou tematikou, jej solídne spracovanie plus dobré nápady a novátorské riešenia ... a áno, je najvyšší čas uzavrieť tento chaos :-) – subjektívne som sa skôr nechytila ako chytila, objektívne je to svojské a fajn. ... Nuž ale cukrové medové neuveriteľné šťastné konce, fuuuj, to nie. „Neviditelný“, druhý vo vydaní (KMa, Praha, 2002), sa mi páčil viac. Podstata pre mňa nebola prekvapením, nakoľko si matne vybavujem film The Invisible Man (1933). Mám za sebou napínavé čítanie o vedcovi-čudákovi, ktorého šialený a odvážny experiment predbehol svoju dobu a stretol sa so všetkým možným, len s pochopením nie. Dej dýcha temnom, je dostatočne svižný, iba trošku dokumentárny a kľukato, ale iste smeruje k nevyhnutnému koncu. Dokopy dajme také normálne štyri.... celý text
Všechno je definitivní
2015,
Stephen King
Aké temne vzrušujúce je byť zase doma ... v starom pyžamku, pod dôverne známou teplou perinkou a s nožom pod vankúšom. Byť tam, kde to smrdí skoro normálnym šialenstvom a takmer ľudskou krvou ... kde sa dejú podivné a fascinujúce veci, ktoré mi berú dych a žmurkací reflex a ktoré ma vťahujú do svojej dimenzie rovnako za krikľavého slnečného popoludnia ako za tmy tretej hodiny rannej. Viete kde som? Predsa u Kinga! U starého dobrého strýčka Stephena, ktorého môžem zas iba neoriginálne vychváliť až do neba (alebo pekla?) za svojské príbehy, talent, umenie citeľného a blízkeho spojenia s čitateľom (mnou určite), gradáciu deja a rozmanité detaily (bez nich by to nebolo ono). Pozorujem, že prežívam špeciálne blaho pri čítaní myšlienkových pochodov postáv, akejkoľvek postavy, s ktorou ma autor zoznámi a nechá ma týmto spôsobom nahliadnuť do jej vnútra. Každú poviedočku hviezdičkujem samostatne, ale tu a teraz tento hrôzyplný celok dostáva plný zásah. Obrazy visia nakrivo, vidíte to tiež?... celý text
Slunečnice
2005,
Simon Wiesenthal
Úplne náhodná, spontánna a neplánovaná kúpa v antikvariáte. Knižka vyzerala skvele, aj vydanie sa mi zapáčilo na prvý pohľad (H&H Vyšehradská, 2005). Nuž a kto by nepoznal meno Simon Wiesenthal. Podtitul diela Slunečnice – Vyprávění o vině a odpuštění – trefne vyjadruje podstatu tejto geniálnej knihy. Ja som šťastná, že som ju objavila. Považujem ju za mimoriadne vhodnú pre každého, aj tých, čo vyslovene neradi čítajú o WWII, nacistoch alebo holokauste. Skutočne vrele odporúčam na zamyslenie sa a zodpovedanie si otázky, ktorá sa na základe autorovej vlastnej skúsenosti priamo ponúka. Wiesenthal detailne popisuje, čo zažil, vysvetľuje svoj postoj a konanie, rozvíja svoje myšlienky ... tiež dopĺňa reakcie a odpovede známych i neznámych ľudí rôzneho postavenia a rôznych osudov, ktorým svoju otázku o vine a odpustení položil. Kľúčové je však to, že sa pýta svojich čitateľov. Necháva na nás, ako odpovieme, ako sa rozhodneme, čo považujeme za správne, či jeho konanie schválime alebo mu budeme zazlievať ... no a výzva, skúsme si predstaviť, čo by sme urobili my. Odpovede plus ich zdôvodnenia (tiež vyhranenosť a stálosť) nám veľa vypovedajú o každom respondentovi (nuž a predovšetkým o nás samých, ktorí vychádzame z minulosti, patríme do súčasnosti a tvoríme budúcnosť).... celý text
Lolita
2011,
Vladimir Nabokov
Lahodná potecha pre oči, šťavnatá pastva pre dušu, srdcovečka pre srdce ... Humbertovo odzbrojujúce rozprávanie znamená ešte viac. Lolita by vôbec nemala byť zaznávaná alebo zavrhovaná – neviem a radšej ani nepátram, či to tak je (snáď už nie), no isto si nezaslúži krátkozraké odsúdenie založené na našou spoločnosťou neakceptovanom intímnom vzťahu chlapa v strednom veku s nedospelým dievčaťom. Nechcem tvrdiť, že o to nejde – ale skutočne nejde. Veď priamo v knihe i medzi riadkami je toľko iného ... toľko krásy ... ja som okamžite prepadla čaru Humbertových slastí i strastí (hoci nymfičky nie sú nič pre mňa). Lolita je metaforou aj synonymom spaľujúcej, všeobjímajúcej, zúfalej, utrápenej, blúdivej, rozpoltenej, šialenej, zmätenej, plnej, zmyslovej lásky se vším všudy, ktorá nie je tak sterilná, romantická, dokonalá a vzletná, ako v ódach pejú niektorí zamilovaní básnici. Inak povedané, verím na mnohé podoby lásky, aj tie jemné poetické, ale táto sa svojou silou, presvedčivosťou, sladko závratnou nerovnosťou a neuchopiteľnosťou asi najviac približuje mojej predstave ozajstnej lásky. Takej, ktorej sa obete prinášajú a ktorá si svoje obete berie. Čítala som pôžitkársky a najpomalšie ako to šlo. Vďaka Vladimirovi N. za neopakovateľný zážitok. Mňam. :-) Moje hodnotenie ... nojo ... a ako sa tu dáva desať hviezdičiek?... celý text
Hostující profesoři
1989,
David Lodge
Ojoj, Hostující profesoři – velice príjemná, tenká a rýchla záležitosť :-) u mňa navyše aj plážová, čo bolo zhodou okolností predurčené vydaním, ktoré som mala – Odeon / edícia Čtení na dovolenou. Konštatujem, že moje očakávania založené na masívnom pí ár boli naplnené. Do britkého a rezkého deja som sa dostala hneď, zvedavo som hltala každú stranu a úsmev mi neschádzal z tváre ... občas zaznel i rehot, nebolo mi pomoci ... achjo, ten humor! :-D Výdatne som sa zabavila a fakt veľa nasmiala – autor všetko luxusne vymyslel a chrumkavo zaobalil do pikantných súvislostí mužskoženských, americkoanglických, malichernoveľkých atď. ... namiešal skvelé postavy a postavičky, dotvoril prkotinami ... je to nadčasovo cool a pritom vlastne krásne banálne. Odporúčam minimálne vyskúšať, ja som Profesory zlopla na pár šupov. :-) Silné štyri.... celý text
Pán much
2003,
William Golding
Komentár k Pánovi much som písala po nezvyčajne dlhom čase od prečítania knižky (nezvyčajne dlhom na moje pomery – po viac ako mesiaci), teda čaro okamihov bezprostredne po finiši vyprchalo. Niečo som si spätne vybavila pri listovaní a náhodnom preletení nejakých útržkov, no aj tak zostávam stručná – nech si bohapusto nevymýšľam, poznám sa. :-) Toto dielko by som ja osobne asi viac ocenila, keby sa ku mne dostalo v mladšom veku. Považujem ho za tínedžerské (pre mládež? detské?), najmä svojou priamočiarosťou v podaní príbehu a v symbolike. Nič zlé sa nedeje ... avšak tá pravá životná chvíľa žiaľ už pominula (tiež ma rozčuľovali mnohé pragmaticky dospelácke otázky, ktoré sa mi pri čítaní chtiac-nechtiac vynárali v hlave a na ktoré sa mi nedostávalo odpovedí). Odhliadnuc od mojich námietok – autor ponúka sympatický, rozprávačsky kvalitný počin, ktorý má prirodzený spád, napínavé i silné okamihy podnecujúce obrazotvornosť, veľa dobrodružstva, ani slovko nudy a dynamický psychologický rámec.... celý text
My
2010,
Jevgenij Ivanovič Zamjatin
"... A ste dokonalí, ste roveň strojom, cesta k stopercentnému šťastiu je voľná. Ponáhľajte sa všetci – starí, mladí – na Veľkú operáciu. Ponáhľajte sa do posluchární, kde sa Veľká operácia uskutočňuje. Nech žije Veľká operácia. Než žije Jednotný štát, nech žije Dobrodinec!" ... Keby ste toto všetko nečítali v mojich zápiskoch, ktoré skôr pripomínajú akýsi starý čudný román, keby sa vám v rukách ako mne chvela táto ešte tlačiarenskou čerňou voňajúca strana, keby ste vedeli ako ja, že je to tá najreálnejšia realita, keď aj nie dnešná, tak zajtrajšia – necítili by ste to isté ako ja? Nezakrútila by sa vám hlava ako mne? Nebežali by vám po chrbte sladkobôľne ľadové ihličky? Nemali by ste pocit, že ste giganti, Atlasovia a že keby ste sa vztýčili, určite hlavou narazíte o sklenenú povalu? --- Lahôdka, na ktorú som sa tešila (antiutópia ma až na drobné výnimky ohromne baví, pretože z nej vanie mráz a zároveň vie byť vo vzácnych chvíľach krásne teplá. pre mňa je tento žáner malým zázrakom na poli literatúry, no a ruský autor je pridaná hodnota) – a ktorá parádne splnila očakávania. Hneď na prvý pohľad sa mi zapáčil dosť úsečný, ale pritom účelný štýl "ani jedno slovo naviac". Forma stručných, strohých, akoby neprepracovaných zápiskov fakt nemá chybu. Autor ich zvládal na výbornú, hoci popravde som sem-tam vnímala malé nedostatky a mala pocit, že nedokončil myšlienku alebo nedotiahol dej či detaily prostredia, ale nešlo o nič vážne. Príbeh je aj tak košatý a zapája predstavivosť čitateľa a vťahuje ho a nepustí a ženie spolu s D-503 niekam (vpred? vzad?) a ... a koniec mi vyrazil dych, za ten dávam šiestu hviezdičku. Môžeme byť len radi, že o podobnom spoločenskom zriadení iba čítame v antiutopistických knižkách a nemusíme v ňom žiť a ešte si voľkať, ako je nám dobre ... či? :-) (žartujem. mne to takto stačí, som spokojná) ;-) Radšej si držme náš svet, akokoľvek nedokonalý, ale stále ľudský. --- Vstala. Položila mi ruku na plece. Dlho, skúmavo sa na mňa pozerala. Potom ma pritiahla k sebe a všetko je preč; zostali iba jej ostré, horúce pery. – Zbohom! Zaznelo to zďaleka, odkiaľsi zhora, a ku mne to doľahlo neskoro, možno až o minútu alebo dve. – Prečo "zbohom"? – Si predsa chorý, kvôli mne si napáchal zločiny, pre teba sú to muky, však? A teraz tá Operácia – vylieči ťa zo mňa. Preto vravím – zbohom. – Nie, – skríkol som. Kruto ostrý, čierny trojuholník na bielom: – Ako to? Nechceš šťastie? Hlava mi šla puknúť, dva logické vlaky sa zrazili, vŕšili sa na seba, s rachotom drúzgali...... celý text
O čom hovoríme, keď hovoríme o láske
2001,
Raymond Carver
Mám menší problém s tým, čo napísať do komentára. Isté však je, že sa mi poviedky tejto zbierky nepáčili. Všetky boli suché a ploché – nevyhovoval mi autorov štýl (rozbitý. ťažkopádny. nevycibrený?), nepozdávali sa mi zápletky ani pointy ani opakujúce sa motívy, tobôž postavy a ich kecy (keď už prázdne reči, fajn, ale z literárneho hľadiska sa dajú zvládnuť omnoho lepšie). Neviem síce, čo som si sľubovala, ale určite nie pocit, že som z inej planéty. Achjo. Aha, ešte si trochu pomôžem doslovom Igora Navrátila, kde je napísané, že ide o "snahu o reprezentatívny prierez autorovou tvorbou" (aj snaha sa cení, hoci ...) a o "kvalitatívne proporčnú vyváženosť" (hm, tak to sa podarilo, poviedky sú na jedno kopyto) ... "literárna kritika tvrdí, že Carver hrdinov nielen opisuje, ale aj analyzuje" (dovolím si nesúhlasiť, všetko som si analyzovala sama) ... atď. No nič, nemý úžas nad doslovom zaklincoval moju stratu času s celým Carverom. Žiaľ, nič dľa môjho gusta. Nevadí, ide sa ďalej. Akurát zostáva zistiť, kde sa vlastne nachádzam a hlavne ako sa vrátim na Zem. ;-) Nevidím nič, len dve sliepňajúce hviezdičky.... celý text
