zipporah
přečtené 790
Láska za časů cholery
2008,
Gabriel García Márquez
takmer 14 miliárd rokov samoty zostáva v porovnaní s týmto naratívnym dielom lepším čítaním... páči sa mi, že autor zachytil všetky podoby lások medzi ženou a mužom, ale rada by som si už prečítala aj lásku medzi rovnakým pohlavím ako Philadelphia, pretože z tejto som už unavená, takisto ma unavuje čítať dokola o láske tým autorským spôsobom, ktorý presviedča o kráse tejto lásky, keď je jasné, že to nie je pravda, pravdou zostáva iba to čaro, ktoré opisuje marquéz, no už aj to čaro je veľakrát omieľané a tak nenadchne... myslím, že v tomto prípade je príjemnejšie ju naozaj zažívať... celý text
Foucaultovo kyvadlo
2001,
Umberto Eco
pozor, obsahuje aj tvrdý spoiler... ale no, že by bola kniha úplne nečitateľná, tak to nie... a JE pre intelektuálov, pretože je tam aj filozofia, hýbateľ rozmýšľania, čo neznamená, že všetci, čo sme čítali knihu, sme automaticky super hyperťažkí intelektuáli a keď rabín si povedal, že budee gójovia a náhodou pomôžeme niekomu z nich, sme automaticky gójovia... isté pasáže boli nečitateľné, ale zase musím ako pri Sto rokov samoty povedať, že je to otázka času a pevného zraku a treba čítať poriadne a koncentrovane... posledných sto strán som čítala po takmer dvojdňovej pauze a už to gniavilo môj čitateľský zážitok, vytváralo vnútorné napätie, kedy už príde koniec... a pri tom viem, že keby som to čítala plynule a sústredene, čítam s nadšením až do konca, ono to nadšenie aj tak prišlo po pár stránkach, vrátila som sa do deja... veľa postáv tam zase nebolo, Belbo, Saint Germain jeden dvaja hore dolu :D autorov zmysel pre humor je aktuálny, je výborný a dáva oživujúce dýchanie čitateľovej bystrosti, takej tej pohotovosti... "zákaz vjazdu" :D ale toto si nebude asi nik pamätať:D mrzí ma len, že pre netrpezlivosť som nebola ochotná sa vrátiť k smrti Belbovej, ako jeho telo kmitalo, dopracovalo sa k niečomu, celý ten úsek som nepochopila, ako sa k nemu dostal a ako to opisoval, a nemá chuť sa k tomu vracať, je to tragická časť... musela som si pomáhať aj googlom, veľa zaujímavých vecí som sa dozvedela, ako kyvadlo funguje, a našla som si českú bakalárku o znakovosti f. kyvadla, teším sa na to, aj keď komploty sa tam analyzovať asi nebudú... konšpirácie zostanú konšpiráciami, hľadajúcimi to tajomstvo, ako napísala budíček ten citát na začiatku, lepšie vybrať ani nemohla... a kto chce, nech vysvetľuje, ako vníma svet, či skrze dogmy, vedy, jednej myšlienky, nech hľadá a vysvetľuje ako kedy a prečo, nech sa zamotáva, nikto mu v tom nebráni a má na to plné právo, ale, prosím vás, ľudia, nikdy, nikdy si nevynucujte, aby aj druhí verili tomu Plánu, ktorý vy štrikujete... nerobte to, veľa ľudí v dejinách zahynulo vďaka niekoľkým hlupákom s touto ľudskou vlastnosťou zvanou pýcha a o tom je Foucaultovo kyvadlo tiež... celý text
Hostitel
2009,
Stephenie Meyer
šokoval ma názor, kde je štítok: najlepšie, čo som kedy čítala", nuž, aj o tom je demokracia, z knihy som inak totálne mešuge mala na začiatku... dočítala som to, je to brak s dobrým obsahom na jednu stranu, ktorý by iný spisovateľ vedel celkom hutne spracovať, ale nápad patrí tejto autorke a ako napísala, tak napísala.. znovu ako pri twilighte som sem-tam chcela vykríknuť a zahryznúť do drievka... amerika je nedozretá, ak púšťa do svojej komerčnej literatúry autorov, čo píšu ako štrnásťroční, mnohé pasáže mi takto prišli podobné Ohnivej duše (autorka mala možno 13 rokov a volala sa Michaela)... toto mi vadí, ak ide o šesto strán, keby malo tristo, dala by som tri hviezdičky, krátky príbeh napísaný plytko neuškodí, ale šesto strán je dobrá zdržiavačka pred takým čítaním takého autora ako je Umberto Eco... alebo nech sa prestane tváriť, že píše pre dospelých... celý text
Colette z Antverp
2001,
Arnošt Lustig
Prečítala so to kvôli Mádlovi, lebo ho zbožňujem, je šikovný vo svojom odbore, sympatický a hlavne môj rovesník, k takým inklinujem a držím s nimi:D Ako aj Keira Knightley, hoci ona nie je až taká úžasná herečka, Mádl je omnoho lepší!! Teraz aj režíroval film a jeho obsah ma zaujal... Teším sa, že si pozriem film Collete, knižné umenie v tomto prípade ma nebavilo a o tému nešlo, pretože o utrpení človeka s podobnými "kulisami" som čítala už viac krát... avšak nedocenila som kvality knihy, skryli sa predo mnou, viem, že tam sú... som ovplyvnená starou klasikou ruskou a svetovou.... celý text
Sto rokov samoty
2008,
Gabriel García Márquez
nemám slov, neskutočné dačo, 13,7 miliárd rokov samoty... je to senzačná kniha, len si treba hneď na začiatku upresniť potrebu čitateľa, lebo toto je čisté rozprávanie resp. reprodukovanie udalostí, opakovanie mien je zámer, princíp knihy, čiže nad tým je smiešne sa vôbec pozastavovať, zo záveru som mala zimomriavky, takmer som nedýchala... obdivuhodné grgy, po ktorých kvety zvädli, slnkom a dažďom ubitý starý tur, levitujúci darebáci, ktorí sa chytajú cudzích vecí, great-grandmum ako hračka zo Slunce seno jahody (nech žije Úrsula s rukou nahor, fandila som jej), prostá pestrosť a fantázia, skutočne, kto má averziu voči rozprávaniu, nech to nečíta, inak všetkým odporúčam....ako aj Evu Lunu, to je podobné prerozprávanie príbehov divokých ľudí... celý text
Vianočné hodiny
2010,
Kat Martin
Hrrrrozné dačo .-) Keď porovnám z tohto žánru knihy (mám ich zopár načítaných, lindseovky detto), toto patrí ešte cez ten priemer, takže dalo sa to aj dočítať... scenár, nemecko-americký nádych a výdych, aplauz, buhuhuhúúú, hotové otázky hlavných hrdinov mi vypli už polovicu mozgových buniek, čo bol beztak zámer, nesťažujem sa... zatiaľ to najlepšie, čo som kedy prečítala bola Rowena z Väzeň mojej túžby, síce brak, ale nezabudnuteľný a potom Vlk a holubica, to už o niečo lepšie napísané... no po Kat Martinovej určite sa nepustím do Coelha, vypla by mi aj druhá polovica buniek vzhľadom na to, že ide ešte aj o náboženskú tému... a preto sa vrátim k ruským končinám, trochu zatrasiem hlavou ako pes po kúpeli, a potom hádam prežijem coelha a snáď v budúcnosti ďalekej aj toho "hnedáka"... škoda, že je svet taký, aký je a Eco nie je ten, ktorý by mal zametať police kníhkupectiev, PS: nečakám, že si spomeniem na nejakú odvahu a silu z tohto príbehu, keď ráno vstanem:D... celý text
O myšiach a ľuďoch
2008,
John Steinbeck
Táto kniha má určite vysoké hodnotenie aj pre svoju útlosť s bohatým obsahom. Nepatrí medzi tie moje obľúbené, ale rozhodne patrí medzi povinné čítanie!!!!!!! Psychológia je tu v režime offline, pritom ide o ľudový psychologický príbeh, niečo ako Quasimodo s niekoľkými rozdielmi v chybách "poškodených". Je tu ľútosť, láska, súcit, rešpekt... príbeh je písaný ako scenár. Aj pre tú útlosť by sa mala radiť medzi povinné, aby sa mladí zamýšľali a v mladom veku tento príbeh, hlavne záver môže chytiť... ja som v závere mala zimomriavky, ale neplakala som. Plakala som iba pri knihe Philadelphia a keď zomrel Severus Snape, Princov príbeh som čítala už iba cez záves sĺz :D... celý text
Jméno růže
2005,
Umberto Eco
Detektívne príbehy alá Christie som čítala v teens "mládí" a po rokoch akoby toto bolo vyvrcholením detektívneho prostredia. Besnela som tak, ako si to autor zaumienil:D Ďakujem mu, že som si mohla niečo takéto úžasné prečítať, zaslúžila som si?:D Milujem knihy, kde autor dušu vypľuje pre "hobby", je tak hlboko zainteresovaný pre svoj drobný svet (v tomto prípade stredoveký opátsky život), že túto lásku ľahko prenesie do viet, do príbehu a nenásilne = napríklad v porovnaní so Sapkowským druhý diel husitskej trilógie, kde to s históriou šlo za hranice. Autor myslel na všetko, príbeh mal pod kontrolou od 0 po XX stranu, myslel na históriu, na štýl písania, postavy, dialógy, prostredie, jazyk, a v neposlednom rade na čitateľa, ktorý sa niečo dozvie, poučí, zamračí, zasmeje, zaplače, zamyslí sa. Jedna z tých univerzálnejšie napísaných kníh, čo so sebou nesie viac funkcií. Kvalitný bestseller.... celý text
Pražský cintorín
2012,
Umberto Eco
Bola som zvedavá na názory tejto knihy, kto spustí diskusiu o Židoch, lebo to Pražský cintorín dovoľuje, ale nestalo sa:D každý sa dištancuje:D tak potom asi aj ja:D ALE predsa len musím podotknúť, že sama mám nepríjemnejšie skúsenosti a sem-tam pri čítaní riadoch som sa pousmiala, vyhrabávali sa mi z hlavy hlavne zážitky z Anglicka... Som na tom asi tak, ako Dostojevskij, ktorého názory na židovský národ sú spomínané v knihe... ale nemám povahu na to, aby som šírila nevraživosť a podobné debiliny ako špiceľ Simonini/abbé dalla Picolla a celý rád skutočných postáv stojaci za ním... pútavé čítanie. Volím to, že Židom neverím už vôbec, ani po dlhej dobe priateľstva by som im neverila. Oni v sebe predsa len majú niečo "navyše", čo im zabezpečuje odlišnosť od zvyšku ľudstva. A to navyše radšej nebudem rozoberať, ale Eco ponúka o tom bohatý dokument s názvom "pražský cintorín", kde si dali rabíni schôdzku a rozoberajú svoje plány do budúcna. K autorovi: ako napísal Vojta, mám ten istý pocit ohľadom existencie spisovateľov dnešnej doby a profesorovi, ktorý je Talianom, som napísala v maili, že jeho krajina by mala byť hrdá, akého spisovateľa má. Nie, Eco je ešte z tej starej klasickej beletrizovanej literatúry svetového kalibru, poctivý a svedomitý spisovateľ s krásnou povahou (lebo písať o háklivých témach ako o Židoch tak pokorne a zhovievavo nedokázali ani spisovatelia zvučnejších mien, búrlivý Voltaire a jeho vzťah k náboženstvu...). Ecovým prínosom je hutný rozprávačský štýl a chuť byť čitateľným aj pre ľudí, ktorí sú viac tupí z dejín ako ja. Ani Sapkowski v husitskej trilógie ma neudržal v druhom pokračovaní, ako Eco tu, vo freske histórie a fikcie. Vivat, Eco! Podotýkam ešte, ako čitateľ ruskej literatúry môžem povedať, že Eco je vynikajúcim "psychológom", keď na scénu prišiel Raškovskij a jeho prvé dialógy, všetky tie plagáty na stene sú mi svedkom, že som spadla z postele od úžasu. "... Nenávisť hreje pri srdci." Ó, toto môže vážne brať iba Rus:) a dobre to vedeli ruskí spisovatelia.... celý text
Smrt v Benátkách
2003,
Thomas Mann
No to hodnocení je také rozpačité a nečudujem sa, ja by som dala aj päť hviezdičiek aj tri iba, takže radšej iba tri, lenže s vedomím, že je to hodnotná novela... a teraz otázka s výkričníkom: nie je to otrasné, že ľudia "homofóbici" chcú grcať na týchto ľuďoch, a chudáci homoorientovaní ľudia ešte majú pocit, že strácajú ľudskú dôstojnosť, ak milujú... mne je na grc z homofobikov a ľudí, čo sa šprtajú v orientácii cudzích ľudí, rozčuľuje ma "tolerancia, zvyk a rozum" civilizácie.... to už keď prestáva zaberať vegetariánstvo, musia siahať na dno... iba bezcitný človek nedokáže pochopiť, čo Aschenbach cítil k mladíkovi v kostýme ako bielomodrá keramika, tento vzťah ma najviac zaujímal na celom príbehu, ináč hrozne sa mi čítali tie opisy, zopár dobrých myšlienok ešte stáli za to... celý text
Zakopaný meč
1970,
Jozef Cíger Hronský
Rozprávky, po nekonečnom veku som sa vrátila náhodne k rozprávkam a sú to krásne príbehy, čaro a ešte lepšie sa počúvajú počas túr po Slovensku, hádam si zapamätám aspoň dva/tri príbehy, aby som mala na dobrú noc v lese. :)... celý text
Putovanie Ibn Fattúmu
2007,
Nagíb Mahfúz
Čítala som to dávnejšie a musím povedať, že je to o 180 stupňov lepšie a zaujímavejšie než Alchymista.
Dr. Jekyll a pan Hyde
1999,
Dirk Walbrecker
Vynikajúci príbeh, skvelé čítanie, aj napriek tomu, že každý vie, o čo ide, je to zážitok. No viem si predstaviť, aký ohromnejší by ešte to bol, keby som netušila pointu.... celý text
Mansfieldské panství
1997,
Jane Austen
Včera som prešla 28 km a slečna Priceová neprejde ani míľu a je zoslabnutá. Som rada, že nepochádzam z tých anglických dôb, kedy dámy boli chorľavé a dengľavé.
Myslitel a bojovník II
1957,
Voltaire (p)
Rousseau obšírne a veľmi správne odôvodnil v Emilovi, prečo by sme sa mali vyhnúť náboženskej otázky vo výchove. Deti nie sú tak duševne a psychicky vyspelé, aby chápali náboženstvo, ktoré je zrkadlom dospelých ľudí. Deti nie sú pripravené žiť v civilizácii, v ktorej prevláda pohodlie, konzum, absencia odvahy žiť/pomáhať a byť za seba zodpovedný. Náboženstvo je potrebné, vraví Voltaire, na skryté zločiny dospelých ľudí, ktorí už žijú v spoločnosti. Vo svete, kde sa v najčítanejšej knihe kníh píše hromadne o vojnách a majetku, žijú ľudia, ktorí navrhujú podávať drogy, pripravovať masakre a vraždy, pobiť ľudí, a keby autor dopisu pre istého jezuitu nepoužíval náboženskú terminológiu, povedala by som, že autorom je ten, ktorému sa neskôr poskytlo oslovenie mafián. Prípad Jeana Calasa pôsobí ako otras tej časti mozgu, ktorá má na starosti psychické riadenie, no pri procese 16ročného rytiera de la Barrea sa človek ani nedokáže zdržať a vyroní nejednu slzu. Veľmi ťažko sa čítajú dejiny cirkvi. Veľmi ťažko človeku, pri ktorom sa nedodržala Rousseauova prosba o vynechanie náboženskej výchovy v detstve. Áno, vieru treba, či ľuďom, ktorí nemajú odvahu, ľuďom, ktorí sa boja, alebo tým, ktorým hlava zostáva v tieni aj po osvetlení, to je jedno. No poviem, že by som sa hanbila byť súčasťou cirkvi s takouto s ničím vo svete porovnateľnou povesťou. A ja viem, že to, o čom písal Voltaire ma často pramálo spoločného s tým, s čím začínali Ježiš a ďalší apoštoli, proroci a svätci. Starý zákon je pre mňa rovnakým sklamaním a nemusím poznať ani tisíc významov a chápaní slov a výrokov, aby mi bolo v hrubom zrejmé, o čom sa svätá kniha zaoberá, kedy a kto. A prečo. Pretože na jednu vec je hriech sa pozerať jedným pohľadom. Voltaire trochu inak podotkol poznámku o Nerových útokov na kresťanov ako Sienkewicz, tu však poviem, že Quo vadis mi dal viac nie priamo podaných informácií... Ľudia v tej dobe žili ako veľké a zvrátené hovädá, zbytočne sa Voltaire oháňa rímskymi cnosťami, Rím potreboval nutne v tej dobe výprask a kresťania boli na správnom mieste a v správnom čase. Dejiny majú zrak ako orol, ale aj ako had v tom istom bode a priestore, a preto dochádza k nedorozumeniam a nepochopeniu, ak sa snažíme z dejín niečo získať. Zatiaľ čo podlieham smútku a nešťastným dojmom, v istom bode vo mne svieti radosť, že sú tu ľudia, ktorí sa tešia obľube ako paprade vo viktoriánskom Anglicku. O františkánoch som nečítala jediné krivé slovo. Sv. František so svojou dogmou zostáva pre mňa vzorom a neverím, že sa to v budúcnosti zmení, on je istota dobra, viery, nádejí a všetkého dobrého ducha. S Kantom. Viem, že to, čo chce byť, alebo chce spieť k dokonalosti a dobrote, nemôže mať čistý register, sú však vzormi znášanlivosti, spravodlivosti a lásky v civilizácii, bohužiaľ nie ľudí žijúcich prírodnými zákonmi. Voltaire správne hovorí, z prírodného zákona ľudia zavretí kláštoroch sú neužitoční a nespĺňajú to, čo príroda káže. Lenže žijeme v civilizácii a možno sme sa v dejinách uchránili od ešte širšieho fanatického genómu. To, že sú ľudia ľahko manipulovateľní a jedna idea ich vie dobre pripraviť na činy, je absurdné spochybňovať. V našej dobe sme buď málo odvážni a ťažko sa dokážeme do niečoho tlačiť, Slováci, buď veľmi odvážni a za to získavajú všeobecný posmech, Američania, ale každý kto by rád prišiel s ideou, ktorá by páchala zločiny, má viac prekážok než v minulosti. Zákonov, ktoré chránia zločiny všeobecné (Voltaire) je už na svete dosť, čo však záleží aj od krajiny, z ktorej by opovážlivec pochádzal. Svet by si preto mal dávať pozor na týchto opovážlivcov. Nie je to vtip, ale nebezpečenstvo. Nemáme pranier, ani lámacie koleso, gilotínu, ale niečo, čo by predstihlo aféru Jeana Calasa, a týkala by sa štvrtiny, či polovice ľudstva na Zemi. Vojna však patrí k podnikaniu, toto krásne umenie (Voltaire) je nutnosťou a preto niet miesta na vtip. S francúzskou, európskou hrôzou si uvedomujem, že nezmyselná smrť šľachtického dieťaťa de la Barrea, ešte z nezmyselnejších dôvodov, slúži ako materský prípad tisícok ďalších a my, ktorý v sebe nosíme súcit, by sme spoločne nevyronili počet sĺz, v ktorom sú obsiahnutí zavraždení v celej histórii ľudstva pre náboženské spory.... celý text
