Benedikt komentáře u knih

Kniha otca európskej filozofie, Etika Nikomachova je vlastne úžasným previazaním morálky a práva. Samotné dielo na prvý pohľad jednoznačne pojednáva o morálne a dôležitosti tejto „ľudskej zručnosti“ pre riadny chod štátu. To že opisuje delenia a typy cností, vlastne nijak nebráni tomu aby sme toto dielo brali v celku ako dielo patriace nielen do oblasti etiky ale aj štátovedy. Aristoteles to jasne dokazuje v kapitolách V. a VIII.

Už v úvode diela od prof. Brostla ma nesmierne zaujala myšlienka o slušnosti. Slušnosť teda spočíva v legiskomformnom výklade práva, v zmysle vypĺňania medzier v zákone. Zákonodarca v zákonoch nesmie byť nadmieru precízny, vlastne to ani nedokáže, našou morálnou povinnosťou je byť slušný, teda právodopĺňujúci. Myslím že výklad typu čo zákon nezakazuje to zákon dovoľuje by pre Aristotela nebol dostatočný, nakoľko by tak strácal morálny zmysel práva. Morálnym zmyslom práva by mal byť jeho účel, a to je dosiahnutie blaženosti v spoločnosti. Ak už teda podľa Aristotela vieme čo kto je slušný vieme z tejto premisy vyvodiť aj to, kto je neslušný?

Aristotelovo zhrnutie, ohľadom nutnej miery presnosti vzdelaného človeka, spočívajúce v stanovení nie max. ale minimálnej miere presnosti sa mi zdá mimoriadne dobre pedagogicky podané. Tvrdenie, že o jednotlivej veci presne usudzuje odborník a o všeobecnej veci zase všeobecne vzdelaný človek, sa mi zdá veľmi rozumné, nakoľko prílišná špecializácia plodí aj intelektuálnu slepotu.

Cieľom štátovedy, podľa Aristotela je praktické konanie. Táto potreba teda zo štúdia vylučuje mladých poslucháčov (v zmysle neskúsených) nakoľko im chýba kontakt s predmetom štúdia. Táto myšlienka sa mi zdá veľmi aktuálna aj v súčasnosti.

V diele sa vyskytla aj jedna intelektuálne zaujímavá myšlienka, v V. kapitole Aristoteles opisuje ako je slovo právo mnohoznačné, to je tak trošku prekvapujúce, lebo túto istú myšlienku zastávame ešte stále, a svoju poučku na to čo je vlastne právo stále hľadáme. Opakom práva/spravodlivosti je teda nespravodlivosť, ktorú Aristoteles zhrňuje, ako nadbytok/nedostatok užitočnosti/škodlivosti pri porušení úmery.

Vo VIII. Kapitole ma trošku zaujal problém názvu POLITEIA, ktorú Aristoteles poníma ako najlepšiu ústavu už v diele Politika. V Etike sa s týmto výrazom stretávam pri timokracií. V ďalšom výklade sa už ale jasne hovorí o tom že demokracia je tiež vláda väčšiny, ktorá je najmenej zlá, a teda že nie je najlepšia, ale len najlepšia z najhorších.

O ústavách v tej istej kapitole Aristoteles jednoducho, no myslím pravdivo, popísal že dobré zriadenie je tam, kde je veľa priateľstiev, a teda že aj sám štát podporuje a nerozbíja súdržnosť občanov.

Aristoteles nám vysvetľuje taktiež pojem svornosť, ktorá je chápaná ako občianske priateľstvo, blízkosť spoločných záujmov a spoločné riešenie problémov. Tam kde je dobrý štát je aj svornosť.

V úplnom závere knihy nám autor, krásne ukazuje čo je to umenie zákonodarstva – legislatívy. Zákonodarstvo je časťou, nie celkom, štátnického umenia. Aristoteles si praje aby nám naši predkovia zanechávali politikov so schopnosťou dávať dobré zákony, ktoré najviac pomáhajú vlasti. Na konci nás vyzýva k štúdiu

a) toho čo povedali starý učenci o štátovede (politickú a právnu filozofiu)

b) preštudovať si ústavy (komparatistika)

c) zisťovanie toho čo majú štáty dobré a čo zlé (čiastočne sociologia a čiastočne politologia)

d) po kritickom zhodnotení hádam uvidíme aké zvyky a aké zákony sú najlepšie

Na záver už asi len dodám, že dielo Aténska ústava asi patrila do výučbového procesu k bodu b), Aristoteles vraj zozbieral asi 150 ústavných textov, čo podľa mňa svedčí o vysoko kvalitnej forme výuky štátovedy v staroveku. Nie som si istý, či si v modernej komparatistike preberáme čo i len desatinu podobných textov.

Niall Ferguson je jedným z najznámejších historikov anglofónnej časti sveta. Okrem toho, že prednáša na Harvardovej univerzite, má aj neskutočný rozprávačský talent. Jeho knihy sú písané jednoduchým štýlom, pričom po obsahovej stránke sa rozhodne nejedná o plytké práce, práve naopak. Rovnako ako v jeho predošlých dielach Civilizácia, Západ a zvyšok sveta a tiež Vzostup peňazí, možno vysledovať pomerne čistú šablónu. Prináša nie veľmi známe avšak podstatné fakty, pevne sa drží nite, obdivuhodne, avšak čisto argumentuje.

Práve skúsenosti s predošlými knihami ma v kníhkupectvách nútili siahať po tejto knihe a v konečnom dôsledku si ju aj kúpiť. Jej vyššia cena (asi kvôli kriedovému papieru) by nemala čitateľa odradiť. Kupujete si za ňu totiž poctivú historickú publikáciu.

Celý názov knihy je Britské impérium, Cesta k modernímu světu; by mohla čitateľa priviesť k presvedčeniu, že sa bude jednať o historické defilé rôznych „nudných“ udalostí jednej ríše. Ferguson zvoli pomerne svieži prístup a Britské impérium poňal na základe jeho hlavných „povahových“ čŕt.

Zrod impéria Ferguson kladie do obdobia bukanierov a pirátov. Britské kráľovstvo v úvodných etapách kolonizácia vyslovene zaostávalo za Španielskom, Portugalskom, Nizozemsko či Ruskom. Z obrovských ziskov Španielov si bolo treba niečo uštipnúť práve pirátstvom. Časy pirátstva však mali mať svoj zlatý vrchol za sebou. Nakumulované zdroje bolo možné investovať do úplne novej komodity – cukrovej trstiny. Práve cukor sa stal prvou v rade spotrebných komodít z Nového sveta, ktoré bolo možné s pomerne veľkým ziskom predať. K nej sa pridávali ďalšie, ako káva či investičná rastlina Severnej Ameriky – tabak, neskôr ázijské korenie a pod.. Dovoz týchto a ďalších komodít bol tak veľký, ži si Veľká Británia mohla dovoľovať reexport týchto surovín do zvyšku známeho sveta. Do tohto obchodného ruchu sa neskôr pridala aj tkáčska revolúcia. Všetky tieto „jednoduché“ obchodné praktiky však začali dosahovať svoje limity a to najmä v podobe schopnosti investorov podujímať sa do nákladných a pomerne nebezpečných podujatí. V tomto bode sa Angličania nechali inšpirovať nizozemským vynálezom – obchodné spoločnosti. Britská Východoindická spoločnosť sa stala synonymom pre novoveké akciovky. A práve niekde tu možno vysledovať úplne nový symbiotický vzťah štátnej moci a kapitalizmu. Prvotný predvoj Britského impéria tvorili jednotlivci, ktorý na vlastnú päsť otvárali nové pobočky v zahraničí. Preberali na seba riziko a aj zisk – risk. Ak to bolo možné do obchodov sa zapájali väčšie spoločnosti ako napríklad britská Východoindická spoločnosť a aby bol zabezpečený nerušený obchod na všetko dohliadala koruna.

Ďalším veľkým fenoménom Britského Impéria bolo vysťahovalectvo. Podľa Fergusona žiadna iná krajina nenažila taký nevídaný vysťahovalecký boom ako kráľovstvo. Avšak ani toto vysťahovalectvo obrovskej pracovnej sily nestačilo na pokrytie potrieb nového sveta obchodu. Práve nedostatok pracovnej sily podnietil ďalší fenomén – otroctvo. Avšak otroctvo, nemožno považovať za základný rys Impéria, samotný britský občania boli proti otroctvu a podľa všetkého bolo otroctvo zrušené, nie pre to, že by nebolo ziskové, ale pre to že došlo k zmene spoločenskej nálady v impériu. „Zrodil sa úplne nový typ politiky, a to politika nátlakových skupín. Vďaka práci nadšených aktivistov vyzbrojených len perom, papierom a morálnym rozhorčením sa Británia postavila proti otroctvu. Ešte pozoruhodnejšia je skutočnosť, že obchod s otrokmi bol zrušený cez rozhodný odpor niektorých mocných záujmových skupín. Plantážnici z Karibiku mali kedysi dosť vplyvu, aby zastrašili Edmunda Burka a získali na svoju stranu Jamese Boswella. Ani obchodníkov s otrokmi z Liverpoolu nebolo dobré podceňovať. Evanjelizačná vlna však všetky zmietla z cesty....“ Práve duch misií pomohol Britskému impériu nakoľko: „Misionárske spoločnosti bolo viktoriánske neziskové spoločnosti, ktoré prinášali duchovnú a materiálnu pomoc „menej rozvinutému“ svetu“

Nesporným a nezameniteľným rysom Britského impéria bolo samopresvedčenie, že povinnosťou Britského impéria je šírenie civilizácie ako takej. Rozvoj telegrafických sietí, nové železnice, zaoceánske parníky doslova rozhýbali svet. Efektivita bola až zarážajúca. „V rozmedzí 1858 a 1947 len málokedy počet zamestnancov zmluvnej civilnej služby (v Indií) prekročil tisísovku, zatiaľ čo celkový počet obyvateľov na konci britskej vlády prekračoval 400 miliónov....Bol naozaj jeden britský zamestnanec civilnej služby schopný riadiť životy až 3 miliónov Indov na rozlohe cez 17.000 štvorcových míľ... ... Po väčšiu časť 19. storočia mala okolo 900 zamestnancov. Až v 20. storočí stúpol tento počet nad tisíc. V roku 1939 ich bolo 1384. Africká koloniálna služba do ktorej pôsobnosti patril asi tucet kolónií so zhruba 43 miliónmi obyvateľov- počítala niečo málo cez 1200 zamestnancov. Malajská civilná služba mala 220 správny úradníkov na 3,2 milióna ľudí, čo merané indickými pomermi znamenalo chronickú prezamestnanosť.“ (!) „V roku 1805 žilo v Indii iba 31.000 Britov ( z nich 22.000 slúžilo v armáde, 2.000 pôsobilo v civilnej správe a 7.000 v súkromnom sektore) V roku 1881 žilo v Indii 89.778 Britov. Do roku 1931 stúpol počet Britov v Indii na 168.000: z toho 60.000 v armáde a polícií, 4000 v civilnej službe a 60.000 v súkromnom sektore“

Ešte úchvatnejšie čísla sa týkajú investícií. „Do roku 1914 dosahovala hrubá nominálne hodnota britského kapitálu investovaného v cudzine hodnotu 3,8 mld. libier, čo predstavovalo podiel medzi 2/5 a ½ všetkých zahraničných aktív. Bola to čiastka viac než dvojnásobne prevyšujúca francúzske zámorské investície a viac než tri krát investície nemecké. Žiadna iná veľká ekonomika predtým ani potom nemala tak veľký podiel svojich aktív v cudzine. V rozmedzí 1870-1913 predstavovali kapitálové toky v priemeru okolo 4,5% HDP ... viac na http://oprave.blogspot.com/

Knihu z obnovenej edície vydavateľstva Kalligram, možno považovať za jeden z mála klenotov politickej esejistiky. Knihu by som mohol prirovnať k takým dielam ako Snyderova O tyranii, Hofferovi Pravoverný, či Fergusonov Veľký rozvrat. Müller si berie na mušku populizmu a populistov a to s povestnou nemeckou precíznosťou. V kniha sa pokúša o popísanie fenoménu populizmu vzhľadom k našej „tekutej“ dobe. Jej rozsah cca 140 strán je však preplnený prínosnými myšlienkami.

Müllerov prístup je pomerne priamočiary. Populisti sú v prvom rade tí, ktorí sa snažia vzbudiť v masách dojem, že oni sú tí, ktorí reprezentujú ľud, jeho vôľu jeho zdravé, pravé, exkluzívne, jediné jadro. Teoretické východiská populizmu sú však veľmi problematické. V prvom rade ide o ideu vyjadrovania názoru ľudu. Už sama koncepcia demokracie, tak ako s ňou možno narábať konštatuje, že neexistuje jedna vôľa, jeden ľud, ale rôzne postoje, názory či stanoviská ktoré sa v spoločenskom diskurze prezentujú. Je preto v istom zmysle sémantický nezmysel, aby populisti poznali „vôľu ľudu“. Má to však viacero háčíkov: „Takto sa demokratické „My“ napríklad v amerických ústavných dejinách často odvolávali utláčaní a marginalizovaní.“ A tiež: „My všetci sme Nemecko“ dnes bezpochyby znamená niečo iné ako pred dvadsiatimi piatimi či dokonca päť desiatimi rokmi“ Populisti si namýšľajú, že oni vedia čo ľud chce a čo potrebuje. „...nárok na reprezentáciu sa musí vždy uplatňovať aj v praxi, a to v konečnom znamená: voľbami. Nikto nemôže a priori poznať vôľu ľudu, o (často iba relatívnych ) väčšinách s dozvedáme vždy až a posteriori“ „...ľud mimo všetkých inštitúcií však prakticky overiteľným spôsobom poznať nemôžeme“ Napriek tomu populisti veria, že nimi skoncipované názory musia byť presadzované formou imperatívneho mandátu. „Táto logika striktného poverenia (s občanmi ako domnelými objednávateľmi, vysielajúcimi jednoznačné pokyny) vysvetľuje dvojznačnú úlohu, ktorú u populistov zohráva ľud: navonok vyzerá nadmieru aktívne, ale v skutočnosti je úplne pasívny. Ide im síce o realizovanie vôle ľudu jedna k jednej, ale keďže ľud nevie hovoriť celkom zrozumiteľne jedným hlasom, je potrebný nejaký aktér, ktorý mu našepkáva, čo chce vlastne povedať.“ „Moderná demokracia pozná len voľný mandát, nie imperatívny.“

Müller zároveň búra niektoré stereotypy o samotnej podstate demokracie, či povahe populizmu: „Demokracie si namýšľajú, že síce na problémy reagujú často pomalšie ako autokracie, a do konca možno robia viac chýb, avšak tieto chyby na rozdiel od autoritárskych systémov vraj priznávajú a vedia sa z nich učiť. Ale keď demokracia vždy zamietne zásadnú kritiku ako populistickú, olúpi sa o svoje vlastné učivo.“ Tiež: „Človeku sa teda vôbec nemusí dariť obzvlášť zle, osobne ho nemusia trápiť žiadne návaly paniky – rozhodujúci je skôr pocit, že s krajinou ako celkom to ide dolu vodou a že elity sa nestarajú o nikoho, okrem seba alebo sú nekompetentné.“

Súčasťou populizmu je aj jeho antipluralizmus: „obzvlášť výrazné sú tri aspekty tohto reálneho praktizovaného antipluralizmu: prisvojovanie si celého štátu; získavanie lojálnosti prostredníctvom masového klientelizmu; potláčanie civilnej spoločnosti a ak je to možné aj médií“ alebo „keď sa v občianskej spoločnosti začne formovať odpor proti vládnucim populistom, je pre nich otázkou zásadného symbolického významu, aby túto formu opozície zdiskreditovali. Inak by to mohlo vyzerať, že možno predsa len nezastupujú celý národ.“ „stručne to vystihuje anglické „Všetko pre mojich priateľov, pre mojich nepriateľov zákon.“

Autor prináša aj veľmi zaujímavé postrehy k dnešnej reprezentatívnej demokracií, či presnejšie problematiku legitimity EÚ: „...predstava zlatého veku demokracie v západnej Európe je len viac či menej vedomým skresľovaním histórie. Tvrdenie, že predtým občania viac participovali; myšlienka, že kedysi mala politika omnoho väčšie pole pôsobnosti; domnienka, že v minulosti strany jednoznačne identifikovateľné želania voličov presadzovali ihneď po prevzatí vládnej zodpovednosti – toto všetko je v praxi nanajvýš sporné.“ „Konštitučný rámec politiky po roku 1945 sa nedá pochopiť bez výrazného antitotalitarismu elít. Pozorovatelia právom hovorili o ústavnej politike v znamení kategorického imperatívu „Nikdy viac totalitu!“; „Svojim spôsobom bolo teda povojnové usporiadanie v západnej Európe vždy náchylné na populistickú výčitku, že ľud vlastne ostáva bokom. Historik musí uznať: áno, presne, ale tak to predsa bolo myslené. Elity sa na ľud pozerali s primeranou dávkou nedôvery a pridržiavali sa antitotalitného, alebo ak chcem, antipopulistického étosu. A preto zrejme nie je náhoda, že v Nemecku dodnes nie sú celospolkové referendá.“ „Inými slovami: namiesto konštatovania exitu demokracie pre opatrenia na záchranu eura by sme mali triezvo uznať, že Európania už dlho žijú v oceľovej schránke obmedzenej demokracie.“

Práve problém legitimity je jedným z ústredných problémov dnešnej demokracie „...trošku viac by sme mohli pripomenúť jednu z myšlienok roku 1968: trhy sú tiež inštitúcie, ktoré generujú moc - a túto moc nemožno jednoducho zrušiť; treba ju stále nanovo autorizovať (a to znamená regulovať)...Nejde o radikálne prebudovanie politických inštitúcií, ale o získanie kontroly nad nelegitímnou mocou. A to bez tlaku zdola nepôjde. Lenže ako a v akej forme? ...slovami Clauda Leforta: demokracia je založená na legitimite debaty a o tom, čo je a čo nie je legitímne“ či „Demokracia je inštitucionalizovaná neistota.“

Müller dokonca naznačuje aj zaujímavú paralelu medzi súčasnými technokratmi a populistami. „Technokrati sa nám snažia nahovoriť, že existuje len jedna riacionálna policy, zatiaľ čo populisti tvrdia, že je iba jedna pravá vôľa ľudu....Najnovšie sa ale zdá, akoby si populisti a technokrati niektoré zo svojich znakov navzájom vymenili...“

... viac na http://oprave.blogspot.com/

K Pieperovej knihe som sa dostal v podstate nechtiac v rámci cyklu o stredovekých univerzitách a stredovekých autorov. Malo sa jednať o útle, ale hutné dielko, aspoň tak to stálo v recenziách.
Skutočne musím oceniť jednak strohý a vecný, nemecký štýl písania. Presné a napriek tomu šťavnaté vyjadrovanie podnetných myšlienok skrátka nikdy neomrzí. Kniha je z môjho pohľadu takým malým diamantom. Kvôli svojej veľkosti ho možno prehliadnete, ale ak si ho všimnete, poviete si Koh-i-noor (Hora svetla). Pieper fantastickým spôsobom zoznamuje čitateľa s podstatou „stredovekej“ scholastiky. Sám scholastickú filozofiu „ohraničuje“ na hľadanie fides et ratio, teda spojenia viery a rozumu. Toto obdobie ohraničuje dvoma symbolickými termínmi. Rokom 529, ako rokom zrušenia hlavnej inštitúcie antickej filozofie – Aténskej Akadémie; založením františkánskeho kláštora Montecassino ako prototypu kontinentálneho monasticizmu, ktorý rozhodnou mierou prispel k uchovaniu ako aj nájdeniu antickej filozofie pre zaalpské krajiny; a roku úmrtia filozofa Boethia, „motora“ snáh o obohatenie barbarov európskou kultúrou. Druhým hraničným bodom bol rok 1277, kedy došlo k odsúdeniu 219 filozofických téz parížskym biskupom Temperom a neskôr aj biskupom z Cantenbury, ktoré viedli k zániku dynamickej akademickej debaty a viedli k umŕtveniu ďalšieho rozvoja stredovekej filozofie. Kým Cassiodiorus začiatkom stredoveku odchádza z kráľovského dvoru do kláštora, aby sa tak uchovalo niečo zo stredoveku, „posledný“ scholastický filozof Viliam Ockham, odchádza od minoritov na kráľovský dvor aby sa otvorila filozofia svetu.
Okrem mimoriadne bohatého zoznamu podnetných myšlienok, postrehov mi nemožno nespomenúť záverečnú kapitolu, kde sa autor pýta na obsah „stredovekého“ myslenia a scholastiky. Sám dochádza k záveru, že riešenia použité v stredoveku nie sú stredoveké. Napríklad Great Book – 60 zväzková rada literatúry od Homéra po Solženicina, bola vlastne americká scholastická odpoveď, na snahu o prevzatie európskeho dedičstva mladého národa, ktoré podľa autora chýba aj v Európe. Knihu možno len odporučiť.

2 11.12.2021

Knihu Jacques Le Goffa možno určite odporučiť. Napriek skutočnosti, že sa subtilná kniha až nárame podobá s knihou "Učitelé a žáci ve středověku" rozhodne sa nejedná o vzájomné napodobeniny. Knihy sa vynikajúco dopĺňajú. Le Goffova kniha dokumentuje podstatu historického vývoja intelektuálov, pričom však do samotného pojednania vkladá svoje, mimoriadne hodnotné komentáre. Vynikajúco približuje samotnú scholastiku ako aj jej pôsobenie na univerzitách. Jej hlavných protagonistov Abelárrda či Akvinského. Zaujímavo popisuje spory určujúce identitu univerzít, od sporov medzi vladármi a pápežmi o obsolútnu moc cez boj proti averronizmu, či spor so žobravými mníšskymi rádmi ale a vlastné pnutia scholastiky a dôvody jej ustrnutia a postupného odumierania. Nezabúda ani na národnú emanciápiu na univerzitách, menovite na tej Pražskej. Zrozumiteľne popisuje rozdiely medzi scholastiky a humanistami a tiež približuje budovanie statusu professores či doktores na stredovekých univerzitách.
Kniha je popretkávaná množstvom zaujímavých faktov, ktoré však tvoria naozaj schopnú a plastickú prehliadku vývoja univerzitného vzdelania. Knihu preto možno srdečne odporučiť každému kto má záujem o tému univerzít a jej histórie.

Nedávny bestseller z dielne publicistu p. Chmelára stojí za prečítanie. S prihliadnutím na obsah a zameranie knihy túto možno hodnotiť kladne. Autor sa v nej podujal k projektu popisu formovania slovenskej identity, čo je pomerne vágne slovné spojenie, pod ktoré sa toho zmestí naozaj veľa. Častokrát sa autor na podklade vlastných poznatkov prepadá do svojej politickej agitky, kde skôr ako popis formovania identity popisuje svoj názor na jej formovanie. Zjavná je najmä stať o maršálovi Hadikovi, ktorého určite nemožno považovať za osobu, ktorá sa podieľala na formovaní národnej identity a ktorá tvorí skôr výžívný popularizačný prídavok. Kniha má prierezový a informačný charakter. V histórií zorientovanému čitateľovi toho veľa nového neprinesie, naopak nezorientovanému čiteľovi môže čítavou formou poskytnúť veľa zaujímavých informácií. Ak by sa mala kniha umiestniť na ose poularizačnej odbornej literatúry a výskumného dila, určite by sa skôr zaradila k popularizačnej literatúre. V tomto segmente však odporúčam skôr siahnuť po P.Dvořákovi. Záverom knihe nemožno odoprieť dobre mienenú myšlienku a autorský drajv.

2 06.04.2021

Po zhruba ročnej odmlke, som sa opäť dostal ku knihe Konrada Paula Liessmanna, síce z roku 2015, ale to knihe nič neodoberá na jej aktuálnosti a sviežosti. Je to ďalšia perfektná kniha týkajúca problému inflácie humanitárnych učebných odborov či degradácie univerzít. Ak niečo Liessmannovi nechýba, tak je to schopnosť fundovane uchopiť problém, mimoriadne šťavnato kritizovať nezmyselný balast a ako umne vyzdvihnúť to podstatné a taktiež, predostrieť do zásadné a pritom jednoduché. Už v úvode, začína Liessmann so svoju kritikou PISA testov. Spochybňuje jednak ich metodiku či funkčnosť výsledkov ale aj ich hlbší koncept. Považuje ich za nástroj „politiky vzdelávania, ktorá o vzdelaní už premýšľať nechce, ale chce byť zásobovaná číslami – nech už znamenajú čokoľvek“. V ďalšej časti sa už zaoberá nevšedným fenoménom „expertov na vzdelanie“, ktorí majú tak ďaleko k vzdelávaniu, ako my na mesiac, pričom vždy majú naporúdzi zásobáreň zvláštnych štatistických ukazovateľov či neurologických výskumov a ktorí sa snažia premeniť základ súčasnej vzdelanosti na popol s ľúbenými heslami neoroussoistov o neporušenej a čistej zásobárni talentu, nadania či záujmu v každom jednotlivcovi. Samozrejme, ich slovník má byť podľa Liessmanna, plný pochopenia pre ekonomizáciu vzdelania. Za najväčší paradox považuje protismerné pnutie „novej pedagogiky“, ktorá požaduje zvonku, všetky rozdiely vyrovnávať, teda stop akejkoľvek diskriminácií, na druhej strane chce pracovať s čoraz väčšou individualizáciou a diferenciáciou. Liessmann si kriticky všíma, že všade tam, kde sa hovorí o funkčnom analfabetisme je nevyhnutné posilňovanie nových trendov, ktoré práve tak viedli k jeho vzniku. Liessmann ďalej tvrdí, že bez toho aby si to verejnosť všimla, pod modernými heslami došlo k rozkolu medzi stáročnými zásadami vzdelania a súčasnými nárokmi na vzdelanie. Podtrhuje, že práve tlak na kompetencie a skills, nepochádzajú z pedagogiky, ale z ekonómie čo vedie k zásadnej zmene cieľov vzdelávania. Autor kritizuje pasivitu pedagogického zboru a jeho kapitulačný prístup k týmto, zjavne zhubným trendom. Vzdelanie podľa Liessmanna, možno charakterizovať na podklade stáročnej tradície, ako proces humanizácie človeka prostredníctvom vzdelávania. Súčasné naháňanie kompetencií žiakov či študentov očastoval ako snahu vzdelávania, aby jeho disponenti neboli k ničomu príslušný, k mnohému schopní a ku všetkému ochotní. Liessmann podrobil svojej kritike aj trend rušenia odborovosti vzdelávania do určitých blokov, či projektov. Mieni, že hoci je odbor len umelý vzdelávací konštrukt je jednotiaci vo svojich cieľoch či metódach, ktorých osvojenie je nevyhnutné pre správne pochopenie danej látky. Sám sa pýta ako nám z metodologického hľadiska pomôže spojenie matematiky s chémiou či fyzikou resp. spojenie s inými predmetmi. Mieni: „je spoločné, že vynaliezajú nie len poetické či nedobrovoľne komické kombinácie, ale predovšetkým to, že konštruujú nové konglomeráty oborov, ktoré musia otvoriť dvierka i vráta ľubovoľnosti bez kritérií, bez metodologického zaistenia, bez obsahovej definície zamerania a cieľov a že ako vo vzdelávaní učiteľov, tak i v ich každodennej praxi musí napomáhať diletantizmus.“ Liessmann vo svojej knihe pokračuje v kritike internetovej siete, power pointu, infantilizácie školstva, nedostatku čitateľskej kultúry ale aj diktatúry falošnej usilovnosti. Ku každej téme autor pristupuje mimoriadne kriticky, pričom v závere knihy sa čiastočne odvolávala aj publikácií Nussbaum - Ne pro zisk, avšak v hĺbke myšlienok Liessmann túto publikáciu prekonáva, hoci možno na úkor čítavosti knihy. Kniha je však veľmi koncepčná a číta sa mimoriadne dobre, za pár hodín je po nej len vynikajúca spomienka a britké pozdvihnutie pozorovacích schopností v oblasti súčasnej praxe nevzdelanosti. Knihu možno len odporučiť.

2 28.01.2021

V tomto diele Xenofón nadväzuje na pôvodnú historiografiu. Tak ako Tukydites nadväzuje na Herodota, tak Xenofón nadväzuje na Tukydita. Záverom diela, dokonca vyzýva na „prebratie štafety“. V predslove knihy nachádzame pomerne príkre odsúdenie kvality Xenofónových dejín. Z určitého pohľadu je to pravda. Ak máme chuť a ochotu k porovnávaniu, môžeme ľahko poukázať na „nižšiu“ kvalitu (fakticita, opomína viaceré významné udalosti) oproti Tukyditovi. Ale taktiež môžeme povedať, že Tukydites je od Herodota nudnejší a pod. Skrátka vždy záleží na pohľade a kritériách. Z môjho pohľadu je Xenofónov spôsob písania iný, aj keď sa snaží Tukydita napodobniť. Sám Xenofon, často odbieha od významných udalostí k menej dôležitým, čo aj sám konštatuje, ale jeho odbočky majú byť edukatívne. Poukazuje na vynikajúce schopnosti inak neslávneho vojvodcu, či vlastnosti Ftyjčanov, inak nevýznamného mestečka, ktoré však napriek všetkým problémom vzorne dodržiavajú vernosť voči Sparťanom. Xenofónove tempo je pomerne rýchle, čo trochu unavuje čítanie, avšak dosť často sa mu darí udržať napätie a čitateľa vtiahnuť.
Xenofón dá asi každému niečo, preto tak trosku zhrniem, že nebyť dochovania Xenofónovho diela, asi ťažko by sme si vedeli uvedomiť zbytočnosť vojny ako takej. Kým Tukydites opisoval Peloponézsku vojnu a dej nedokončil, mohli sme dúfať, že celý vývoj dejín smeruje k veľkému finále. My vieme, že k víťazstvu Sparty nad Atén. Až Xenofón jasne popisuje, že žiadny veľký záver vojny nenastal. Došlo len k ďalším spojeneckým kotrmelcom, ktoré nemali víťaza. Dokonca, ani keď sa na scéne objavili nebezpečné Théby a ich spolok, ktorý zrazu ohrozoval Spartu tak, že museli sami žiadať Atény o pomoc, a títo ju aj poskytli.
Ešte možno spomenúť, že už v tomto diele Xenofón poukazuje na úpadok samotnej Sparty. U nás si Sparta drží auru neporaziteľnosti a sily. V skutočnosti poznáme asi len najskvelejší výkon a to bitku pri Thermopylách z roku 480 p. Kr. Už v roku 362 p. Kr. bola Sparta taká slabá, že vyviazla pred totálnou skazou len s vypätím všetkých síl. Sila Spartského štátu mala len epizódny charakter. V knihe sa často dočítame, že aj slávna Spartská armáda, až pričasto spoliehala na žoldnierov, spojencov či perioikov a ani ich samotné výkony v poli neboli vždy oslnivé, a to rovnako ako ich bojová morálka. Skrátka a dobre, nebola to žiadna exkluzívna kasta samurajov, teda určite nie je v priebehu svojich celých dejín.
Spartská ústava predstavuje naozaj zvláštny typ diela. Autor v nej popisuje „dokonalú“ ústavu sparty. Poukazuje na rozumnosť bájneho Lykurga, ktorá založil jednaj najskvelejšiu (nie od nej lepšej) ale aj najťažšiu (nikde inde nebola prevzatá) ústavu, ktorá podľa Xenofóna mala za cieľ vytvoriť najlepšie možné ľudské spoločenstvo. Xenofón oceňuje tvrdú hierarchiu, disciplinovanosť ale aj rovnosť, či silný akcent zodpovednosti za celok. Lykurgova ústava mala viesť Sparťanov k jednoduchosti, sile, húževnatosti. Za týmto účelom boli zriadené spoločné stravovania, cvičenia a pod.
Je potrebné si však uvedomiť, že Sparta nebola žiadne továreň na sny. Jej prísna organizovanosť vyplývala z potreby vojenskej organizácie mimoriadne privilegovanej skupiny. Podľa niektorých údajov mala Sparta len 8000 plnoprávnych občanov. Otroci či neprivilegované obyvateľstvo mnohonásobne prevyšovalo počty Sparťanov. Sparta bola teda v určitom ohľade v permanentnom obliehaní a ohrození. Xenofón však chváli jej ústavu a štát práve pre to, že: „...Sparta, jeden z najmenej ľudnatých štátov, sa ukázala najmocnejšia a najslávnejšia v Grécku...“
Z pohľadu na Spartu je taktiež nevyhnutné pochopiť, že „dobrý štát“ možno poznať po tom, čo štát rastie rozvíja sa. To však o Sparte povedať nemožno. Permanentne bojovala s poklesom počtu občanov. Mnohí odchádzali ako žoldnierske vojsko do zahraničia, odkiaľ sa už nevracali do strohého štátu. Mnohí sa z bojísk ani nevracali. Hoci Sparta nemala mestské hradby, ktoré mali tvoriť telá jej občanov, možno vidieť, že tento „ideál“ je len ilúzia.
O to viac platí, keď si sám autor na záver diela neodpustil: „Keby sa ma však niekto spýtal, či mám ešte aj dnes dojem, že Lykurgove zákona trvajú bez zmeny, povedal by som smelo: Pri Diovi, už nie. Viem totiž, že predtým Sparťania dával prednosť tomu, žiť doma skromne a radšej medzi sebou vychádzať než sa usadzovať v mestách harmosty a nechať sa kaziť pochlebovaním. Taktiež viem, že sa skôr báli aby sa na nich nevidelo, že majú zlato, ale teraz sú i takí, ktorá sa okázalo chvália, že ho majú...“ To hovorí za všetko.
Spis o štátnych príjmoch je najstarším národohospodárskym dielom. Jedná sa o akoby reč pred snemom, kde s Xenofón snaží radami pomôcť svojmu rodnému mestu z jeho hospodárskych ťažkostí. Pred Peloponézskou vojnou mali Atény príjem 15.720 kg striebra z daní a poplatkov. Na akropole mali uložených 157.200 kg striebra a taktiež 13.100 kg nespravovaného striebra. Čo sú obrovské čiastky ešte aj z dnešného ponímania. Samotný spis však hovorí o tom, že vojna totálne vyčerpala všetkých. Štát, občanov, spojencov. Jen nevyhnutný plán obnovy. Xenofón hovorí o nutnosti pritiahnutia obchodníkov a kupcov, ktorí do mesta prinesú tovary, peniaze a pozitívneho ducha. Ďalej hovorí o projekte zlepšovania právneho postavenia neobčanov z radov kupcov. Jedným z najdôležitejších opatrení bola forma verejných pôžičiek na zabezpečenie „investičných“ otrokov, ktorí mali pracovať v strieborných baniach v Lauriu. Xenofontés požadoval postupné, avšak drastické zvýšenie ľudskej sily určenej v ťažiarstve. Navádzal na zamestnanie 1.200 štátnych otrokov v prvej fáze, pričom výťažkom z ťažby mal putovať k nákupu ďalšej pracovnej sily až do konečného počtu 10.000 baníkov. Xenofón odmietol zneužívanie námorného spolku a vydierania spojencov Atén, čo považuje za hlavný neduh hospodárskej politiky štátu.
Za najväčší prínos z hľadiska hospodárstva štátu pokladá Xenofón mier, ktorý je blahodarný a výhodnejší ako akákoľvek vojna.

2 25.01.2021

Kniha predstavuje osobitný žáner náboženskej literatúry. V prvom rade je potrebné uviesť, že sa nejedná ani o prvú či jedinú knihu týkajúcu sa témy „mníšskej cesty ku spáse“. Ióannés Klimakos, bol mních zo 6. storočia, pričom jeho dielo Nebeský rebrík, možno považovať za vysoko hodnotné dielo jednak z hľadiska histórie mníšstva, náboženstva, ale aj cesty spásy. Kniha je koncipovaná ako odporučenie mnícha mníchom ako sa možno po rebríku cností dostať až ku spáse za života. Bežný čitateľ by si mohol povedať, že k tomu postačí Biblia sama, či Písmo, avšak to platí pre tých, ktorí chcú dosiahnuť spásu po smrti. Naopak tí, ktorí sa chcú už za života priblížiť k Bohu, akoby anjelské bytosti musia prejsť tŕnistou cestou „umŕtvovania“ vášní, hriechu a tela a zaodieť sa do čistého rúcha.
Samotné dielo sa dochovalo vo viacerých výtlačkoch a v stredoveku bolo veľmi populárne. Nie je sa čomu čudovať. Je až na neuverenie ako dobre Ióannés Klimakos poznal „psychológiu“ človeka a jeho hriešnosť. Jednotlivé stupne spásonosného rebríka predstavujú, buď budovanie určitých správnych cností alebo odstavovaní zlozvykov, podľa odskúšaných „receptov“ mníchov. Kniha sa určite nečíta jednoducho a ľahko, ale je v nej veľké množstvo zaujímavých postrehov a jednoznačne stojí za prečítanie, aj keď v niektorých môže vzbudzovať odpor pre fanatickosť, ktorú knihu odporúča. Pre týchto však kniha nie je určená a ten kto hľadá odpovede sa ich v knihe určite dozvie dostatočne.

Maličká knižka o rozsahu niečo cez 130 možno rozdeliť na dva pomerne hutné celky. Prvým je rozsiahly úvod na 60 stranách. Tento úvod možno považovať za jednak úvod samotnej knihy ako aj bližšie priblíženie Gianbattista Vica do česko-slovenskej čitateľskej obce, hoci toto dielko nie je jeho prvá kniha v češtine. Nasleduje samotná približne 50 stranový prejav (nejde však o normostrany). Jedná sa o prejav študentom Neapolskej univerzity v ktorom Vico zrozumiteľne posúva svoje jednak historické, svetonázorové, vzdelávacie či filozofické postoje. Z pohľadu dnešného poslucháča je to pomerne „nudný“ prejav, naopak z pohľadu dnešného čitateľa je to zaujímavé dielo, ktoré v mnohom ozrejmujú Vicovho génia.
Vico ako novoveký „osvietenec“ so svojskými, ale o to viac myšlienkovo-provokatívnymi postrehmi ako napr. : „mladí si potrebujú najprv utvoriť zdraví rozum, aby v dospelosti neprepadli podivínstvu alebo nevychovanosti. Ako však vedenie vychádza z právd a omyl z neprávd, tak sa zdravý rozum rodí z pravdepodobnosti... (študenti) neboli uponáhľaný aby sa púšťali do debaty o veciach o ktorých sa práve učia, ale ani tak prízemne neúctiví, aby pokladali za pravdu len to, čo povedal učiteľ...“
Hlavnou myšlienkou spisu je určitá komparatívna metóda medzi antickým a novovekým vzdelávacím resp. medzi antickým a novovekým vedením. Vico k nemu pristupuje myšlienkovo inšpiratívne a všíma si napr. dôvody prečo v antike nevznikla potreba univerzity, či ako je vhodnejšie rozvíjať vedy či filozofiu vedy.
Kniha je pútavá a podnetná preto ju možno odporučiť ako skvelý úvod do Vicovho známejšieho diela Základy nové vědy o společné přirozenosti národů.

2 16.04.2020

Klasiky skvelá popularizačná kniha od Vojtecha Zamarovského. Predstavuje veľmi pekné intro do problematiky Homéra, Iliady a Odyssey. Prvá časť knihy sa týka samotného obsahu Týchto diel, druhá sa týka života a ciest vzkriesiteľa Tróje, Henricha Schliemanna. Zamarovského rozprávačský štýl jednoducho podmaní a jeho rozprávanie o Schliemannovi je akoby súčasťou Trójskeho príbehu a to naozaj dobrodružnou časťou. Ďalšia časť rozpráva o poznatkoch týkajúcich sa vykopávok v Mykénach, Tirynse či Knosse, ktoré vhodne dokresľujú samotný dej kníh. Pri čítaní tejto „dodatkovej“ knihy ma zaujala jedna zásadná vec. Na Trójskej vojne je fascinujúce, že hoci Trója bola určite mocná, nebola iná ako stovky dobitých miest potom, či predtým. Jej pádom nevznikla či nepadla svetová ríša. Neobrátil sa beh dejín. Napriek zdanlivej bezvýznamnosti je Homérova Illiada a Odyssea, uholným kameňom svetovej literatúry. Ale prečo to tak je? Možno rovnako ako sochár Feidias aj Homér bol géniom svojej doby vo svojej kultúre. Toto majstrovstvo však muselo stáť na dielach predchodcov, ktoré však živý génius podobný Feidiasovi či Homérovi svojim umom a schopnosťami pretavil do skvostného majsterstucku.
V záverečných častiach Zamarovský približuje Homérsku otázku. Pri tom je určite zaujímavé, že alexandrijské knižnice produkovali na prvom mieste 555 opisov Iliady, na druhom mieste s obrovským odstupom 74 diel Demosténesa, na treťom Platón s 36 kópiami a Aristoteles so 6 kópiami. Je to zaujímavé, ak si predstavíme, že hodnota takej knihy bolo obdobná ako cena vtedajšieho domu. Podľa Zamarovského sa nám do vynájdenia kníhtlače zachovalo 118 rukopisov, čo svedčí o obľube tohto diela naprieč storočiami.
Asi najhodnotnejšia časť knihy sú vlastné postoje k Homérskej otázky zo strany autora. S drvivou väčšinou sa dá dnes súhlasiť a aj to nám ukazuje aký bol Vojtech Zamarovský rozhľadená a uvážlivá osoba. Kniha spája poznatky (aj keď staršie, prvotlač z roku 1966 a dotlač z roku 1976) archeológie, historiografie, jazykológie a ďalších a vytvára tak veľmi čítavé a pútavé dielo.

2 30.11.2019

Prvý krát sa mi uvedená kniha dostala do rúk ešte v roku 2009, pričom môžem povedať, že v tej dobe bola pre mňa táto kniha niečo ako vytriezvenie, či skôr roztvorenie očí. Oceňovaná kniha, ktorá svojho času rozprúdila diskusiu „poboloňskej“ epochy vzdelávania je z určitého pohľadu aktuálna naďalej.

Skôr názorová esej ako vedecká práca predstavuje svojou skladbou, štýlom a obsahom pomerne horúcim materiálom, ktorý je mimoriadne čítavý a myšlienkovo mimoriadne podnetný. Sila tejto práce je v tom, že pomerne obsiahlu tému podáva širšiemu publiku zrozumiteľne, provokatívne a pritom priamo. Liessmann popisuje „epochálne zlyhanie“. Na podklade známych eufemizujúcich hesiel celoživotné vzdelávanie, excelentnosť, kompetencie či skills potrebné pre pracovný trh, manažment vzdelávania, práca s informačnými technológiámi a taktiež prieskumov OECD, PISA, Boloňského procesu či reforiem vzdelania, ktorými poukazuje na nahlavupadnutosť nášho prístupu ku vzdelaniu. Ako najjednoduchšie vysvetlenie obsahu by bolo konštatovanie, že: „pri otázke vzdelávania najinteligentnejších sme počúvali najhlúpejších“. Takéto zjednodušenie by však dehonestovalo Liessmannov prístup.

Liessmann sa zamýšľa nad vzdelaním od Humbolta a pomerne trefnými citáčnými doplnkami a ostrým jazykom presne vypichuje problém súčasného nevzdelania.

„Pri veľmi vysokom stupni produktivity sa technická racionalita môže stať záležitosťou menšiny“(P. Kondylis). Pokusy o určenie rozsahu vzdelania pomerne príkro zhrnul cez Nietzseho, ktorý chápe „najvšeobecnejšie vzdelanie je proste barbarstvo“ pričom cieľom má byt výučba jasného myslenia, opatrnému úsudku a kozekvenčným záverom, nie len preto „skutočne klasické vzdelanie je niečo tak neslýchane ťažké a vzácne a vyžaduje tak mnohostranné nadanie, že sľubovať toto ako dosažiteľný cieľ gymnázia je možné len s veľkou dávkou naivity alebo nehablivosti“.

K absolútnemu zblázneniu akademického sveta za rebríčkami, caretovanými časopismi, citáciámi atď. pripomína Schillerove rozdelenie učencov na dve skupiny. Do prvej patrí ten, kto hľadá pravdu a ide mu o poznanie pravdy pričom do druhej s istou dávkou opovrhnutia patria tí, ktorým nejde o hodnotu pravdy ale trápi ich ohodnotenie ich činnosti.



Boloňský proces považuje Liessmann za totálnu frašku. Už samotný názov kapitoly vystihuje jej obsah. „Boloňa – prázdnota európskeho vysokoškolského priestoru“. Liessmann tiež podsúva a vysvetľuje zmenu paradigmy vzdelávania, kde bol žiak predmetom a zároveň cieľom vzdelávania. Výsledkom vzdelávania mal byť morálny, odborne zdatný jedinec, ktorý svojimi postojmi formuje aj svoje okolie. Vzdelanie takéhoto jednotlivca je samozrejme mimoriadne náročné jednak na látku ako aj personálne obsadenie. Súčasná snaha o dehumanizáciu vzdelania si preto vystačí s kurzami či certifikátmi, ktoré najlepšie vystihuje power-pointová kultúra nevzdelania. Cieľom nie je svojbytný, samostatne mysliaci občan, ale lacná a kvalifikovaná pracovná sila.

Liessmann záverečnou kapitolou „Skončime s reformou vzdelania“ pristupuje s veľmi cielenej ale vlastne aj oprávnenej kritike z každej strany útočiaceho slovného obratu „reforma vzdelania“. Ako je u Liessmanna zvykom ozrejmuje historický pohľad na slovo reforma, pričom tým deklaruje krkolomnosť vývoja obsahu tohto pojmu. Slovo reforma je však v súčasnosti úzko spojené s ďalšími eufemizmami ako výzva do budúcnosti, šanca pre budúcnosť atď. Z určitého pohľadu je cieľom reformy navodenie „reformného stavu“ ako samotného cieľa. Mantra „stále vpred a ďalej“ teda pobáda k neustálej činnosti, ktorá sa neustále pozerá vpred lepším zajtrajškom. Cieľ tohto snaženia však z hľadiska obsahu reforiem nehrá rolu a je de facto bezpredmetný. Ako skúška správnosti môže slúžiť fakt, že do súčasnosti neprebehla komplexná debata na tému, čo je to vlastne vzdelanie, ako má prebiehať, čo má byť jeho účelom, či má mať vzdelanie vôbec účel, čo je v jeho pôsobnosti apod.. Bez zodpovedania fundamentálnych otázok nie je možné považovať „kecy“ o potrebách trhu (ako keby sme ich vedeli stanoviť v horizonte 10, 20, 30 rokov) či skills a kompetenciách žiakov a študentov za serióznu ponuku k dialógu. Spoločenský diskurz vytvoril dopyt po reforme vzdelávania, teda akejsi potreby, ktorá má šmahom ruky odstrániť problémy „konkurencioschopnosti“ a zamestnateľnosti atď. Na druhej strane nie sme schopný určiť čo majú deskriptívne metódy popísať. Uvedené zmietanie nás odsudzuje do procesu permanentnej reformy, kedy sa už musí reformovať to čo reformované bolo, lebo až reforma odstráni nedostatky predošlej reformy. Liessmann popisuje reformného ducha za súčasnú ideológiu západných krajín. V zásade s ním nemožno nesúhlasiť nakoľko tých, čo sú za reformu sú pokrokoví a úžasní pričom tí, ktorí za reformu nie sú, sú de facto protireformný a sú nepriateľmi reforiem. „Reforma pre reformu samozrejme žiadne dôvody nepotrebuje“. „Reformný proces je tou najlepšou možnosťou ako ochromiť akékoľvek myslenie“. Obsah reformy v tesnom závoji dobiehajú ďalšie eufemické bláboly typu „znižovanie nákladov, transparentnosť, konkurencieschpnosť alebo vzrast pracovnej výkonnosti, ale každému je jasné, že po každej reforme je z pravidla všetko reformované drahšie a funguje horšie ako predtým, je ťažkopádnejšie a predovšetkým komplikovanejšie a nepriehľadnejšie“ Čo všetko nám to pripomína?

Liessmann v určitom zmysle prorocky konštatuje že: „Koncom 60. rokov minulého storočia sa stala ideológia vášnivá kritika, dnes sa dá hovoriť o nemenej ideologickom vášnivom súhlase.“

Uvedenú knihu možno napriek určitým ponosom považovať za vynikajúcu knihu, ktorá rozhýbe uvažovanie a kritické myslenie. V mojom prípade dokonca k hlbšiemu venovaniu sa problematike vzdelávania.

Po prejdení starších československých publikácií od Vantúch a Zamarovského bol výber knihy Émile Mirauxa prirodzený. Jedná sa o „starú štvorku“ homérskych reálií (chýba cudzojazyčná publikácia Jan Bouzeka - Studies of Homeric Greek alebo staršia verzia Homerische Griechenland im Lichte der archäologischen Quellen), ktoré sa nám podarene rozrástli o Zanggera a Schadewaldta.
Kniha je vo svoje podstate veľkým prínosom k Homérskej otázke, hoci sa k nej autor vôbec nevyjadruje. V zásade je jeho postoj k autorovi Illiady a Odyssaye taký, že bola spísaná neskorším, hoci geniálnym kompilátorom. Nuž, ale ako som uviedol, najväčší prínos je práve v skutočnosti, že Mireaux pristupuje k téme bez nejakých bombastických teórií či predpokladov, a zároveň považuje oba eposy za: v zásade hodnoverné. Uvedený predpoklad pomohol autorovi, aby sa mohol so svojimi poznatkami ľahko oprieť o pevnú skalu, ktorá mu dodalo dobrý podklad pre jeho výklad. Miraux zvoli svoju metodiku nasledovne. V prvom rade aplikuje (aj kriticky) jednotlivé verše, či už z Illiady ale aj Odyssaye, tieto vzájomne komparuje, komparáciu reálií realizuje najmä s Hesiodom či výjavmi Achilleovho štítu. Následne ich dopĺňa ďalšími literárnymi zdrojmi, už poskromne archeologickými. Vo svojich záveroch vychádzal z predpokladu, že hoci nemám veľa písomných pamiatok na homérske reálie, tieto môžeme relatívne spoľahlivo vysvetľovať za pomoci neskorších právnych či spoločenských inštitútov. Ako príklad nám môžu slúžiť Drakontove zákony, ktoré Mireaux považuje za kodifikáciu starších, zaužívaných zvykov, ktoré môžu zasahovať až do homérskeho obdobia. Následne tieto približuje aj za pomoci príkladov zo Sparty, ktorá mala, ako vieme mimoriadne ortodoxné a starobylé obyčaje. Mireaux mieni, že neskorší, bájny spartský normotvorca Lykurgos, taktiež len konzervoval, mimoriadne staré „homérske“ zriadenie.
Za pomoci týchto techník a prenikavého ostrovtipu nám, Mireaux ponúka pohľad na bežný život homérskeho človeka. Vysvetľuje nám postavenie, žien, otrokov, slobodných mužov, demiurgov, remeslá či život netitulárnych členov kráľovskej rodiny. Na základe reálií nám ponúka úplne napr. iný pohľad na obsah pojmu krvnej pomsty, ktorej sa dovolával Achilleus na svojom mŕtvom priateľovi Patroklovi. Podľa Mireauxe mala homérska krvná pomsta presné a úplné pravidlá a nebola aktom svojvôle. Ich pravidlá boli síce drsné, ale predvídateľné. V tomto pohľade dáva do súvisu zápas Patrokla a Menelaa pod Trójskymi hradbami, ktorý bol z právneho hľadiska fingovaný: „Homér sa očividne baví. Posmieva sa svojim hrdinom a pritom nie je ani chvíľu na pochybách. Ako jeho poslucháči, tak tiež on dobre vedia, že podobné súboje pred sudcom sú len predstierané bitky s oštepmi, ktoré sa ohýbajú a s prasknutými mečmi, ktoré sa lámu, že sú to obradné prejavy, ktoré majú zachrániť česť previnilcovho rodu, ktorý je ochotný so cťou kapitulovať, práve tak , ako česť rodiny, ktorého členovi bolo ukrivdené a ktorý je rovnako ochotný čestne ukončiť nepriateľstvo.“ Naviac však Mireaux vysvetľuje, že: „Z týchto vyšších služobníkov sa vyberajú pre urodzené deti vychovávatelia, ktorí ich kŕmia a dávajú im piť, keď sú malý, a na ktoré potom dozerajú pri ich hrách a cvičeniach. U malého Achillea zastával túto úlohu Foinix. Tú to slobodní ľudia, dokonca niektorí z urodzeného rodu. Patria medzi nich cudzinci, aj zo vznešených rodín, ktorí boli donútení opustiť vlasť alebo ktorých, ich rodičia zverili spriatelenému vládcovi. Práve za týchto podmienok boli Foinix a Patroklos prijatí do paláca Péleovho....Toto priateľstvo druhov v mieri a vojne je jedným z najcharakteristickejších rysov života vládcu v homérskej dobe. Vykazuje mnoho zhodných rysov s germánskymi družinami popisovanými Tacitom či „antrustiemi“ v dobe merovejského kráľovstva. Je základom citov pre česť a vernosť, ktoré zaručujú súdržnosť všetkých feudálnych hierarchií. Homérsky vládca žije uprostred svojich druhov, ku ktorým má citovo a ľudsky často oveľa bližší vzťah ako k početným bratrancom, ktorí tvoria jeho genos (rod). Medzi druhmi nie je taktiež nemôže byť žiadna rivalita ani skutočný rozpor. Achilleovo zúfalstvo pri Patroklovej smrti nie je nejaké zveličenie básnika, je to skutočný výraz hlbšieho citu a najpevnejšieho puta, aké môžu ľudia v homérskej spoločnosti spojiť.“
Mireaux, nám podrobnejšie približuje, architektúru, zvyky, život homérskeho človeka, pričom sám do tejto debaty prispieva značnou dávkou znalostí. Práve Mirauxova kniha jasne dokladá nevyhnutnosť poznania reálií pre správny výklad udalostí v oboch eposoch. Tak napríklad nám dáva do pozornosti paralely medzi spartským iniciačným obradom dospelosti tzv. krypteia, kde mal byť chlapec nepozorovaný po dobu celého roka a mal blúdiť po horách a vyživovať sa lovom, krádežami a pod.. Práve krypteiu dáva do pozornosti s určitými náznakmi v podobe výchovy Achillesa a Asklépia bájnym kentaurom Cheirónom v tajomných pustatinách a hlbokých lesoch, no najmä s celou dramaturgiou samostatnej epizódy Illiady a to X. spevom tzv. Dolóneie, kde do zvieracích koží prezlečení Odysseus(čiapka z kančích klov) a Diomédes (levia koža), prepadnú a zabijú Dolóna (vlčia kožušina). Ďalším takým príkladom môže byť tesalský heroj Prótesilaos, ktorý umrel hneď po zasiahnutí šípom po tom, čo ako prvý z Achájcov vstúpil na trójsku pevninu. Túto krátku epizódku možno chápať samotným prekladom jeho mena tj. Prvý, Zahajujúci, ktorí musel umrieť „ako očistná obeť“ za porušenie božieho zákazu. Takéto obetovania z prvotín (z čohokoľvek), boli v homérskom či indoeurópskom svete bežné. Padnúť tak musel aj Rémus, ktorý ako prvý prekročil hradby Ríma ktoré boli chránené posvätnou prísahou.
Knihu možno hodnotiť mimoriadne kladne a to nie len pre jej francúzsky esprit. Obsahuje mnoho cenných informácií a podnetných myšlienok a zároveň je skvelým zdrojom poznatkov homérskych reálií.

1 03.05.2021

Priznám sa, že kniha sa mi zo začiatku čítala mimoriadne ťažko, trápil som sa aj s jej strednou časťou, ale musím povedať, že v závere som si knihu obľúbil. Jej štýl je evidentne edukačný, jednoduchý. Určite by som si knihu veľmi užil vo veku 15 rokov. Samotná kniha je niečo medzi žánrom Zrkadla, cez edukačný a biografický román až po vlastné postoje a názory či filozofiu. Xenofón v knihe približuje ideál výchovy, života, boja, kraľovania Kýra II. Veľkého, ktorého však nemôžeme stotožňovať s Kýrom opísaným v Anabáze; jedná sa o jeho starého otca. Xenofón vyzdvihuje Kýra ako vzor panovníka. Mladoperžanov prirovnáva výchovou k Sparťanom, ktorých zvyky a spôsob života plný usilovnosti a skromnosti hodnotí mimoriadne kladne. Ďalej Xenofón s obľubou približuje dobrotu a štedrosť Kýra voči svojim priateľom ako aj silu a rozhodnosť voči nepriateľom, no najmä dáva do popredia jeho múdrosť a rozvahu, sťa filozof na tróne, tak ako to opisoval Xenofónov konškolák Platón.
Dôvod prečo si ku koncu, kniha vyhradila určitý príjemné dojem, je záverečný autorov doslov. Po tých všetkých sladkých naj... dáva záverom do protikladu súčasný stav, kde Novoperžania zoženšteli a celý systém sa doviedol k svojmu úplnému protikladu. Hovorí sa, že dielo korunuje záver a v Xenofónovom záverečnom horekovaním za „sweet old times“ z roku cca 370 p. K. to dáva dielu osobitný nádych. Podrobný výskum v budúcnosti určite prinesie ďalšie rozvrstvenie, čo zo samotnej knihy je história, filozofia, vlastná tvorba, nám sa však dáva čaro neznalosti, ktoré k tejto knihy rozhodne pasuje.

1 12.03.2021

Dielo Anabáza alebo ak chcete Cesta na sever, popisuje skutočný osud 13.000 gréckych žoldnierov, ktorí sa v rokoch 401 - 399 p.K. zúčastnili Kýrovej výpravy proti perzskému kráľovi a vlastnému bratovi Artaxerxovi, a následné peripetie gréckeho vojska v srdci Perzskej ríše po porážke Kyrových vojsk v bitke pri Kunaxe.
Samotná kniha je prvotinou ohľadne vojnovej literatúry a možno aj dobrodružnej reportáže. Samotný pochod Kýrovho vojska začína v meste Efez, tiahne až do blízkosti Babylonu a potom po nešťastnej bitke pri Kunaxach, pozdĺž rieky Tigris na sever až do Arménska, potom na západ po severnej časti dnešného Turecka, až do oblasti Bosporu, a následne zostup do oblasti Pergamonu. Celá dĺžka pochodu bola podľa Xenofóna vyše 6000 km a trvala 15 mesiacov. Kniha jednak popisuje vojenskú stratégiu, formu velenia v žoldnierskom vojsku, miestopis Perzskej ríše s popisom výzbroje, zvykov či krajiny. Kniha zároveň vyzdvihuje Xenofónove zásluhy, ako jedného zo zvolených veliteľov vojska, ktoré viedli k záchrane veľkej časti vojska. Xenofón často cituje rôzne prejavy veliteľov, či svoje vlastné a približuje obrovské vypätie síl o záchranu vlastného života. Zároveň predstavuje pútavé dobrodružné čítanie. Čo možno z nášho pohľadu „vytknúť“ je absencia vnútornej systematiky diela, či vlastnej dramaturgie. To sa však na historické dielo a prvotinu svojho žánru, dá ľahko pochopiť. O to viac, ak ide o opis skutočných útrap ľudí. Kniha je písaná jednoduchým štýlom, bez zbytočných odbočiek, občas dlhších monologických častí, ale knihu možno odporučiť.
Nie sa čo čudovať, že po svojom vzniku sa stala nadlho populárnou učebnicou miestopisu Perzskej ríše, ktorá dovtedy u Grékov absentovala. Určite teda neprekvapí, že informácie o vzdialenostiach, denných pochodoch vojska, šírky a schodnosti riek, no najmä vojenská taktika sa stali príručkou Alexandra Veľkého, ktorý o 65 rokov neskôr napadol Perzskú ríšu. Preto sa samotná taktika bitka pri Gaugamelách, tak podobá na postup Kýra v bitke pri Kunaxách

1 12.03.2021

Homér a homérsky svet
Anton Vantuch

Publikácia označená ako prvá monografia o Homérovi z roku 1960, ma veľmi príjemne prekvapila. Napriek veku knihy, v ničom nezaostáva za poznatkovým fondom napr. Wolfganga Schadewaldta, a autor k danej téme pristupuje mimoriadne uváženým prístupom. Dielo nie je „kompilát“ v zmysle početných citácií oných, či tam tých názorov zahraničných či domácich odborníkov. Vantuch predkladá svoje rozumné postrehy veľmi nenútenou formou a sám tak svojim dielom prispieva k Homérskej otázke.
V prvej časti si Vantuch zobral na mušku svet ľudí a bohov, ktorí sa nám otvára z perspektívy Iliady a Odyssay. Následne popisuje, epické cykly a ich vzájomné vzťahy a to na základe textovej komparatistiky. Ďalej sa venuje obsahu eposu Iliady, jej vnútornému členeniu, vlastným chybám či vzájomným vzťahom jednotlivých častí. Obdobne približuje aj Odyssaiu. Obe diela približuje ako profesor, ktorý jednak zhutní celý obsah a taktiež poukáže na zaujímavosti, ktoré bežný čitateľ v tempe ľahko prehliadne. V piatej časti približuje svet potulných spevákov, poézie, ich fach a to, čo tvorilo obsah ich kumštu a to nie len z Grécka. Vantuch sa v tejto časti prichádza so záverom, že Homér si text minimálne v častiach zapisoval, hoci celá epika bola určená k prednesu.
Druhá časť sa venuje, histórií pred Homérom a to v celej oblasti, nie len v Grécku. Pri popise Tróje, sa čiastočne odvoláva aj na archeologické nálezy, ale tento faktografický prameň je v diele marginálny. V otázke Diktysa z Kréty, Vantuch navrhuje nové „prešetrenie“ odmietnutia tohto prameňa to nie len na podklade množstvo grécizmov v latinskom texte. Veľmi pôsobivo autor približuje, „aioldské nutnosti“ napr. pri tak obrovskej epike musel Homér disponovať obrovským katalógom mien a miest. Podľa niektorých bolo v Illiade použitých okolo 800 postáv. Homér si však pomáha, a niektoré mená replikuje, rovnako tak to platí aj pri názvoch miest. V ďalšej časti Vantuch tvrdí, že Odyseova geografia a to napriek pokusom, nie je geografiou v našom zmysle slova. V ďalšej kapitole, približuje svet starej Iliady. V tejto časti približuje v epose opísanú výzbroj, luky, rôzne typy štítov, mečov, brnenia či helmy. V následnej kapitole približuje rôzne, rozprávky, legendy, povesti, eposy, ktoré zdá sa v určitom zmysle napomáhali resp. boli predlohou k jednotlivým častiam Odyssay. Vantuch spomína Mahabharátu, Ramajámu, Budhov životopis, Kalidása, Altamyš, kráľa Gurpanzacha, no rozhodne aj Gilgameša. V týchto a ďalších príbehoch Vantuch identifikuje Fajákov ako Egypťanov, od ktorých poznáme „poviedku o stroskotancovi“, ktorá je podobná časti príbehu o Fajákoch. Aiolove mechy na vietor približuje ako kováčske mechy kráľovi Aiolovi, ktorého mesto má medené múry. Podľa autora je Odyssea kaleidoskopom rôznych predlôh, ktoré sú však pevne spojené v jeden ucelený epos s vlastnou štruktúrou, kompozíciou, vyvrcholením ako aj dejovou líniou. Pôvodom tohto epického prístupu mohol byť záujem obecenstva či básnika po „mýtoch vyspelých kultúr mestských a po divoch ich výroby“. Napríklad, na podklade porovnania Gilgameša a Odyssay možno pozorovať viaceré drobné, textové podobnosti, no samotný obsah, zameranie a najmä chápanie cesty a obsahu hlavného hrdinu je diametrálne odlišné. Ďalšia časť sa týka sociálnej štruktúry homérskeho sveta a to aj na prípade Patrokla, ktorý vystupuje ako cudzinec bez rodiny a minulosti, ktorý bez vzťahu s Achilleom nie je ničím a tragickým vystúpením z jeho tieňa sa stáva „sám sebou“.
Tretia časť knihy s názvom Homér a epické umenie v sebe približuje textové analýzy a napomáha nám nahliadnuť do techniky písania oboch eposov. Vantuch dáva do pozornosti všetky opisné časti, ktoré sú charakteristické vzruchom, pohybom a silou. Prirovnania sú živé ako napr. žerie surové mäso, vyrúti sa z húštiny a pod. Homér používa ohromnú rozmanitosť prírodnej scenérie. Jedno z mimoriadne pozoruhodných poznámok sa týka samotného hexametru v ktorom sú eposy písané. Vantuch uvádza, že „ako je známe, časomerný hexameter sa zakladá na striedaní dlhých a krátkych slabík. Prízvučná slabika je vždy dlhá, neprízvučná časť stopy obsahuje dve krátke slabiky alebo opäť jednu dlhú. V piate stope (alebo výnimočne v štvrtej)musí byť daktyl. Táto prozódia vylučuje všetky slová, ktoré obsahujú krátku slabiku medzi dvoma dlhými, a takých slov je v gréčtine pomerne veľa. Hexameter nie je vhodným metrom pre tento jazyk.“ Či už hexameter pochádza z Fenície, nie je rozhodujúce. Dve z najväčších literárnych diel ľudstva boli „vytvorené“ vo forme, ktorá k jazyku ich pôvodu „nepasuje“. Práve Homérove pasovanie, v podobe vytvárania nových epických slov, zdvojovania či prispôsobovania koncoviek a tvarov, možno dodalo dielu takú zvučnosť. Autor pri ďalšom popise zaužívaných a opakujúcich sa formúl v podobe, gerénsky jazdec, Argovrah Hermes (mimochodom dnes im už ťažko rozumieme) poukazuje na skutočnosť, že v Homérovi je „mnoho tradičných formúl, no niet tu neživých schém“. Ďalej Vantuch pripomína Aristotelove chápanie Illiady ako „polymython systéma“ teda jednota mnohých príbehov. V následnej kapitole sa snaží pochopiť svet Homérskych hrdinov. Hoci sú viacerí z nich polobohmi, častokrát ich ľudia ako Hektor, Aias, Diomedes a ďalší, predbiehajú v odvahe, chrabrosti či zbožnosti. Je to veľmi zaujímavý Homérov odkaz upriamujúci nás na našu ľudskú jedinečnosť. V jednej zo záverečných časti osobitne pojednáva o Anti-Achillovi teda, Diomedovi, najväčšiemu tragédovi Hektorovi, „starému“ Aiasovi, nešťastnému Patroklovi a ďalších. Posledná kapitola pojednáva o samotnej osobe Homéra.
Viac na https://oprave.blogspot.com/

Kto má aspoň kusí záujem o tzv. Homérsku otázku, resp. o Tróju či archeológiu ako takú, určite by mal siahnuť po knihe Nový boj o Tróju od Švajčiara Ebertarta Zanggera, s podtitulom archeológie v krizi. Kniha predstavuje šťavnaté čítanie, ktoré čitateľovi predkladá pomerne hutnú hypotézu o udalostiach 13 – 11 st. pred Kristom. V úvode Zangger prináša kritiku zaužívaných metodologických postupov a navrhuje nový prístup k jednak písomným pamiatkam Homérovskej epochy, ale aj k archeologickým nálezom z tohto obdobia. Jedným z nich je určitá nivelácia medzi dôveryhodnosťou jednak na strane Homéra s takými pamiatkami ako nápisy z Medínet Habu z čias vlády Ramesse III. ktorý je podľa názoru Zanggera preceňovaný a celý text následne uvádza do kontextu archeologických nálezov. Na druhej strane poukazuje na vyššiu validitu Homérových diel z hľadiska „historického zrnka pravdy“. Pripomína, že v súčasnosti nie je možné na zakladá skutočností, že Tolstoj ako spisovateľ, ktorý napísal dielo Vojna a Mier ako románopisné dielo z obdobia napoleonských vojen je z dôvodu ipso facto dôkazom o tom, že napoleonské vojny sú vymysleným dielom bez určitej historickej pravdy.
Zangger je doslova bombardérom v kritike aplikácie etymológie miestopisných a historických nápisov, ktoré súčasná veda nie je schopná náležite zaradiť či neschopnosti riadneho datovania udalostí a archeologických prístupov. Ďalej prináša silnú kritiku Schliemanna ako autora self made legend, ktorý údajne spätne vybájil svoj podiel na odkrytí Tróje. Obrovským premetom v ponímaní tejto epochy je veľký obrat pri posudzovaní diel Diktysa z Knóssu a Daréta Frýžskeho, ktorý Zangger považuje, na základe archeologických vykopávok a tiež dochovaných nálezov, za dochované záznamy staršej ústnej či literárnej tradície, ktorá bezprostredne nadväzuje na Trójsku vojnu. Neskoršie odmietnutie Diktysa a Daréta do sféry fiktívnych doplnkov Homéra, rázne odmieta a dokladá ich faktografickú správnosť a poukazuje na nesprávne stredoveké prekladateľské vsuvky, ktoré diela znehodnotili ( a zároveň zachovali).
Už v tejto knihe, Zangger poukazoval, že odkrytá Trója o rozmeroch (180x160m) je v skutočnosti len citadelou väčšej Trójskej zástavby. V knihe pútavo vysvetľuje, kto boli v neskorej dobe bronzovej Egypt, Chetiti, Achájci či Trójania. Sám pristupuje k hypotéze o tzv. Luwijskej civilizácií z ktorej sa nám toho veľa nedochovalo, avšak ktorá tvorila dôležitú úlohu vo vtedajších mocenských pomeroch. Z Luwiskej civilizácie mala prvoradé miesto práve Trója (Illion), ktorý vďaka svojej polohe, neďaleko Zlatého rohu dnešného Istanbulu, predstavoval vo vtedajšej námornej preprave dôležitý tranzitný bod a to najmä s obchodom z meďou, cínom či koňmi. O význame Tróje Zangger vôbec nepochybuje. Už Iáson Argonaut musel prekonať zradný Bospor a Dardanely. Proti ich prieplavu stáli prevažujúce severné vetry a tiež protismerný prúd, ktorý sťažoval preplavenie cez túto úžinu. Naopak Trója disponovala rozsiahlym prístavom, ktorý chránil lode, ktoré vyčkávali na zmenu prevládajúcich vetrov aby bolo možné úžiny prekonať. Zangger tvrdí, že práve nová zručnosť Grékov, prekonať Bospor a Dardanely (Argonauti) bez nutnosti kotvenia v Trójskom prístave viedla k roztržke a odopretiu pohostinnosti zo strany vtedajšieho kráľa Tróje Leomedónta, otca kráľa Prima, ktorý bol za trest od Grékov, náhlym prepadom vtedy ešte neopevnenej Tróje pokorený a ponížený.
Zangger v knihe jednak popisuje situáciu jednotlivých regiónov, okolnosti jednak Trójskej vojny, či tzv. vpádu Morských národov ako aj ďalších písomných a archeologických nálezov, tieto následne spája do uceleného kontextu a taktiež ozrejmuje logické motívy či závery, ktoré doplňuje celkový obraz neskorej doby bronzovej. Zangger svojim výkladom popiera predstavy, že Trójska vojna mohla byť len nezaujímavá regionálna či lokálna záležitosť a upozorňuje, že historicky práve Trójska vojna predstavovala takú udalosť, ktorá bola jednak vyvrcholením veľkých mocensko-tektonických posuvov 12 st. pred Kristom a po jej zničení boli naštartované také procesy, ktoré bezprostredne viedli alebo odštartovali, nám známu tzv. dobu temna. Trójska vojna bola teda v pohľade vtedajšieho človeka, tým, čo Herodotos považoval za svetovú vojnu, zrážku Grékov s Peržanmi, Tukydites Peloponézsku vojnu, Remarq prvú svetovú vojnu, čí súčasníkom druhá svetová vojna.
Čítanie tejto knihy je to mimoriadne zaujímavé a pútavé a to od začiatku do konca. Kniha je popretkávaná zaujímavými poznámkami a sviežimi postrehmi, ktoré čitateľa udržia v tempe. Záver knihy patrí prekvapivej kritike archeologickej vedy a taktiež prekvapivý, ale o to logickejší poukaz Zenggera, že Trója, mohla byť tým, čo tvorí historický základ báje o Atlantíde, čo po prečítaní tejto knihy, čitateľovi nepripadá vôbec za pritiahnuté za vlasy a to je samo o sebe provokatívne ukončenie excelentnej knihy.

1 06.01.2021

Herodotom opisované víťazstvo Grékov nad Peržanmi neznamenalo bodku za dejinami. Na Herodota nadväzuje Tukidides, ktorý sa na rozdiel od Herodota nezameriava na zvyky, tradície, ďaleké končiny, báje a pod. ale v určitom bode posúva aj samotný žáner historiografie. Ako píše sám Tukydides „...začal ju opisovať od jej vzniku, lebo predpokladal, že bude veľká a najpozoruhodnejšia zo všetkých, aké sa kedy odohrali. Usudzoval tak preto, lebo obidve strany do nej vstúpili v každom ohľade pripravené, na vrchole svojej moci, ako aj preto, lebo ostatné grécke štáty sa buď hneď pridali na jednu z bojujúcich strán, alebo to urobili po zrelej úvahe. Táto vojna bola pre Grécko najväčším utrpením, ale aj pre časť barbarov, ba možno povedať pre svet, ktorého sa dotkla...“
Tukydides na rozdiel od Herodota pristupuje k látke kriticky, sám si overuje a preveruje rôzne verzie udalostí, realizuje prieskum, obhliadku, vypočúva svedkov. Je to skutočný bádateľ v modernom zmysle slova. Dejiny od Tukydidesa nemajú byť len pekným rozprávaním a morálnym poučením, ale majú byť čo možno najvernejším obrazom minulých udalostí. Veď ako hovorí sám: „Možno sa bude zdať, že moje podanie udalostí nie je zábavné, lebo sa nepodobá mýtu, no postačí, že si v ňom nájdu niečo užitočné tí, čo chcú pátrať pravdu aj o udalostiach minulých aj o budúcich. Totiž udalosti, tak ako vlastne všetky ľudské činy, sa s nimi zhodujú, aby boli majetkom na večné časy, nie krasorečníckymi cvičeniami určenými na jednorazové počúvanie.“ Kniha sa číta o poznanie ťažšie od Herodota. Jej dej je koncentrovaný len na vojnu medzi Aténami a Spartou, ktorá sa vliekla dlhých 30 rokov s rôznymi úspechmi na tej či onej strane. Odbočky, také bežné u Herodotam sú u Tukydida len občasné a aj to len z dôvodu nevyhnutnosti pre správne pochopenie priebehu vojny. Kniha je písaná chrologicky podľa jednotlivých rokov vojny. Čo je najzaujímavejšie na Tukydidovi je fakt, že samotné dejiny, napriek svojej metodickej presnosti, nie sú len chrologickými dejinami. Tukydides do textu často vkladá dôležité prejavy aktérov, snaží sa analyzovať ich myšlienky a zatriediť rozhodnutia. Tukydides to síce nehovorí priamo, avšak z rozprávania je skôr demokrat a obdivovateľ svojich Atén a Aténčanov, ale túto afinitu dával len cítiť, a navzdory nej je stále prísne objektívy. Píše to aj sám ústami posla z Korintu: „Oni (Aténčania) sú totiž novotári a rýchlo uskutočňujú to, čo si zaumienili, no vy(Sparťania) len udržujete to, čo máte, na nič nové neprídete, a keď dôjde k činu, nevykonáte ani to , čo je nevyhnutné. Oni preceňujú svoje možnosti, sú schopní riskovať väčšmi, než pripúšťa súdnosť, v nebezpečenstvách nestrácajú nádej. Vy vždy zaostávate za svojimi možnosťami, nedôverujete sľubom rozumným dôvodom a ak sa dostanete do ťažkej situácie, nehľadáte východisko. A navyše oni dlho neváhajú, kým vy otáľate, oni radi cestujú, vy sa nepohnete z miesta, lebo oni vedia, že ak sa vzdialia z vlasti môžu veľa získať, ale vy sa bojíte, že keby ste niečo podnikli, stratili by ste aj to čo máte. Keď víťazia nad nepriateľom, postupujú čo najďalej, porážka ich ani trocha neubíja. Neľutujú obetovať za rodné mesto aj život a všetky svoje duševné sily dajú na jeho obranu. Ak sa im nepodarí uskutočniť plány, mysli si, že prišli o niečo, čo im už patrilo, ak niečo svojim podnikaním získajú, pokladajú to za maličkosť v porovnaní s tým čo očakávajú od budúcnosti, a ak pri nejakom pokuse nemaj úspech, vynahradia si škodu nádejou na dačo iné. Oni jediní pokladajú už nádej na niečo za zisk, lebo ustavične podľa nich nasleduje bezprostredne za želaním....“
Samotné dielo je nevýslovný prameň dejín politiky, vojenskej taktiky, politickej filozofie, učebnicou demokracie, ale aj zrkadlom duše a myslenia starovekých obyvateľov. Z diela môžem jednoznačne vyzdvihnúť Periklovu reč za padlých ako aj poslednú Periklovu reč. Taktiež odporúčam, pre plnohodnotný zážitok, zaobstaranie si kvalitných historických máp, ktoré zvyšujú edukačný efekt celého diela.

Zdroj: TUKYDIDES. Dejiny peloponézskej vojny. Bratislava: Tatran, 1985. 494 s. ISBN 61-746-85

Pomerne hutná kniha s veľmi sympatickým mixom histórie vzdelávania a teológie. Autor vo svojej knihe približuje pojem byzantizmus a jeho obsahu. Približuje aj osobitosti byzantského vzdelávania a venuje sa aj úrovni vybraných vedných odborov či publikovanej literatúre. Čitateľa taktiež zoznamuje s osudmi jednotlivých vzdelancov, pričom osobitne sa venuje Fótiovi a Michaelovi Psellovi. Záver knihy patrí vplyvu byzanstkého vedenia na Západnú vzdelanosť.
Knihu možno odporučiť a to hlavne jej extrakciu piateho elementu byzantskej vzdelanosti a to pre jej neodškriepiteľné prepojenie vzdelávania s vierou a najmä snahou o formovanie žiaka tak, aby jednak vnímal univerzálnu krásu sveta, a taktiež aby bol schopný nie len preberať informácie, ale ich aj uvádzať do praxe a k tomu je nevyhnutný osobitný vzťah učiteľ-žiak.

1 28.04.2020

Skôr obsiahly novinový článok ako fundovaná kniha o úpadku západného liberalizmu. Čo sa týka novinárčiny, tak možno vyzdvihnúť, že kvalitné žurnalistické spracovanie je schopné zatieniť obsahovú prázdnosť. Okrem skôr náhodných ako cielených postrehov o aktuálnych problémoch liberalizmu, sa v knihe nič svetoborné nedozviete.
Luce skôr múti vodu, témy ktorými sa zaoberá sú náhodné, rozhodne nejde po podstate a už rozhodne nepredkladá zásadné postrehy k smerovaniu alebo zmene. Kniha je často v špekulačnej rovine s hysterický či apokalyptickým nápevom.
Knihu rozhodne odporúčam nezorientovanému čitateľovi. Ľahkou formou tu autor predkladá priblíženie problému súčasnej politickej ako aj sociálnej situácie.

1 23.02.2020