Denny45 komentáře u knih

Tak toto bolo ozajstné inferno. Neúspešné obdobie v súkromnom živote Strindberg vylieči netradičným spôsobom - začne sa venovať chémii. Ale nie takej normálnej, ale takej, kde sa snaží dokázať, že síra sa je zlúčeninou uhlíka, kyslíka a vodíka. Vraj sa mu to podarí a bojí sa, aby mu niekto objav neukradol. Prepukne paranoja. Všade, kde sa chce vyspať, počuje len hluk. Po izbách sa šíria elektrické vlny, ktoré ho majú zabiť. Verí na znamenia, okultizmus, čiernu mágiu, mysticizmus. Na návšteve u svojej malej dcérky to vyzerá na nádejné vyliečenie, ale potom sa tam objaví pani svokra so svojou knižkou od Swedenberga (nejaký radikálny katolík) a hrdina sa vidí v jeho myšlienkach. Z ateistu na začiatku knihy sa stáva náboženský fanatik. Prenasledovanie má byť trestom za jeho pýchu, vykúpením je Boh.
Zvláštny prípad, keď človek s psychickými problémami podrobne opíše, čo prežíva. Niekde som čítal, že Strindberg na mnohých miestach preháňa a príbeh sa nedrží reality. Samo o sebe je to zaujímavé, ale zaujímavejšie skorej pre psychiatra alebo odborníka ako pre bežného čitateľa. Slúžkin syn bol lepší.

2 27.01.2019

Bolo mi úplne jedno, že Flaubert opisoval počasie nejakého dňa ako pekné, slnečné, teplé. Nad hlavami postáv som si predstavoval zatiahnutú oblohu, šerosvit, mrholenie, vlhko a chlad. V daždi nakladali mladí Bovaryovci svoj majetok na koč, pršalo aj keď si ten zazobaný boháč bafkal cigaretu pri teplom krbe a pani Bovaryová na pokraji šialenstva ho prišla prosiť o almužnu. A nehovoriac, ako sa v srdci tejto ženy doslova parilo z neskutočných a nerealizovateľných snov, inšpirovaných červenou knižnicou. Z pary sa zrodili ťažké oblaky, z ktorých sa lialo ako z krhly a voda zaliala celé jej vnútro. Voda zamrzla na tuhý ľad, ktorý na konci explodoval a premenil sa na jemný poprašok. Vietor si s ním poradil. Potom nezostalo nič, ani matná spomienka...
Dej vynikajúci, priam rozbíjajúci posledné zvyšky romantizmu v realistickom svete. Ale ten zvláštny štýl v niektorých pasážach a slovná zásoba nudili a kazili dojem. K ťažkému príbehu ťažký štýl patrí. Stačí, že ma to zas donútilo premýšľať.
Na pesimistické autobiografické spisy na konci si nájdem čas inokedy, na jednu knihu bolo toho čierneho už priveľa.

2 17.01.2019

Román-rieka na červený spôsob...
Les je námetom ruských kníh odjakživa a je ťažké prispieť na túto tému niečím novým a originálnym. Leonov pochopil tento živý ekosystém po svojom - príbehom moderne zmýšľajúceho človeka, ktorý mal od detstva blízky vzťah k prírode. Základná dejová rovina (hlavne Vichrovov život) s rozpracovaným námetom stoja za prečítanie a postavy (napr. Vichrovova manželka, Gracianský) majú skvelý potenciál. Ale je tu jedno veľké ale.
Je to román sovietskeho realizmu. Podľa recenzií na ruských stránkach a podľa anotácií iných kníh patrí k svetlejším príkladom tohoto smeru... ale to nestačí. Absurdné správanie Polje sa dá pochopiť psychologickým tlakom vtedajšej spoločnosti a politickou situáciou ale aj tak by si zaň zaslúžila poriadne prefackať. Za vrchol považujem scénu na streche moskovského paneláku, kde Poľa zostrelila niekoľko nacistických bombardérov. (☭ ͜ʖ ☭).
Verím, že tam strkal propagandu len preto, aby mu to vydávali a cítil sa relatívne slávny. No skorej to vyzerá tak, že aj on bol bohužiaľ zmagorený.
Po celý čas ma pri knihe držali opisy prírody, rozprávanie o minulosti staršej generácie a túžba spoznať tajomstvo Gacijanského (aj o tomto "veľkolepom" vyvrcholení by som vedel polemizovať).
Čo vlastne môže mladý človek od takého autora žijúceho v takom období očakávať?

2 02.01.2019

Skvelá kniha, ktorá by v dnešnej dobe len ťažko mohla nájsť premožiteľa. Každá stránka života a histórie tak vynikajúco a podrobne opísaná v náročnejšom ale stále peknom štýle.
Možno by som len vytkol fakt, že niektoré pasáže, v ktorých asi pani Beranová nebola doma pôsobia trošku zmätene.

2 11.12.2018

Prvý Zolov román, ktorý sa mi dostal do rúk.
Pri čítaní vás stále prenasleduje zápach rýb všemožného druhu. Z mora, z riek, z jazier, z ďaleka. Všetky tu čakajú aby ich nejaká kofa výhodne predala, aby skončili v žalúdku nenásytného Parížana, aby zhnili v tmavých labyrintoch podzemia Centrálnej tržnice. A podzemie toho skrýva mnoho. Od hrkútajúcich holubov až po hrkútajúce deti tržnice Cadina a Marjonina. O pár metrov nad nimi sa po úzkych uličkách pomedzi plné zeleninové debne prechádza nový strážnik Florent, ktorý má celkom zaujímavú minulosť...
Pán autor sa zameral hlavne na opisy. Brilantne odvedená práca. Ale pri deji a pri niektorých postavách to trošku pokrívkava. Hlavne pri Florentovi. Je jednoducho rojko, hlupák, snílek. Najlepšie sú vedľajšie postavy (z tržnice, z posedení u Lebigra), ale mne to nevadilo, kvalitu čítania to ovplyvnilo minimálne.
Rozmýšlam, ako mohol niekto postaviť takú obrovskú príšeru akou je toto "brucho Paríža". A som vlastne tučný alebo chudý? Neviem si odpovedať...
Pekný román a teším sa na ďalšie romány zo série Rougon-Macquart. Snáď sa mi ich podarí prečítať všetky (možno to bude mať dokopy silnejší účinok).

2 08.09.2018

Príjemné a nenútené čítanie o Nerovi, ktoré určite naučí niečo nové aj úplného laika.
Cením si, že Vandenberg je jeden z prvých autorov, ktorí ukázali Nera aj v lepšom a pravdivejšom svetle ako je všeobecne známe a ktorých knihy vyšli aj na našom území. Bohužiaľ, na úkor cisárovych predchodcov, ktorí sú stále opísaní ako nemravní, psychicky chorí, nesúci vládnuť nad veľkou ríšou. Najviac ma sklamali Tibériove orgie, ktoré nikdy neboli vyvrátené alebo potvrdené už len z toho dôvodu, že Caligula slúžobníctvo na ostrove Capri nechal vyvraždiť a nikto nemohol dosvedčiť, čo sa tam naozaj dialo. To autorovi nevadí, vôbec nad tým nerozmýšla, Tacitove klebety o orgiách berie ako fakt. Škoda. A o názore na homosexualitu ako chorobu už radšej ani nevravím...
Napriek tomu považujem túto knihu za vynijakúce dielo, osvetlila mi niektoré veci z čias ranného cisárstva, ktoré som doteraz nevedel a konečne sa mi podarilo pochopiť rodostrom Júliovsko-claudiovskej dynastie po roku 40.
Neviem prečo, ale mám z nej príjemný a upokojujúci pocit (asi kvôli knihe, ktorú som čítal predtým).

2 12.07.2018

Táto kniha mi prišla trošku zbytočná. Je to asi tým, že som sa narodil do doby, v ktorej je biblia už automaticky považovaná aj za historický zdroj, zatiaľ čo pred 50 rokmi sa ľudia len pomaly vracali k odkazu tejto knihy (na prelome 19. a 20. storočia sa ľudia od nej odvrátili).
Z obalu knihu som čakal trošku viac o histórii, ale väčšinu obsahu zaplňala čistá archeológia. Nevadí, aspoň som sa čo to podozvedal (a pravdepodobne som sa podozvedal to, čo už dávno neplatí).
Autorov štýl bol príjemný, utvrdil ma v tom, že autori takýchto kníh z východného bloku vedeli, ako pútavo napísať faktografickú knihu.

2 10.06.2018

Dlho som sa snažil nájsť nejaké nemarxistické syntetické dielo o staroveku (praveku). Náhodou sa mi to podarilo. Prvotné šťastie však zahnal komentár emetiora. Kapitoly o praveku určite niekoho zaujímajú, ale pre mňa to bolo utrpenie. Do čítania som sa nútil a závratné informácie ktoré by sa dali napísať stručne bez straty pointy boli rozpísané na niekoľkých stranách. Orientálne civilizácie som prelúskal celkom rýchlo, tie boli aj celkom pekne napísané len mi vadilo to, ako autor kapitoly o starovekom Egypte doslova odignoroval politické dianie v Starej ríši s argumentom, že sú to len vymyslené politické formulky. Potom zas nasledovala nuda v podobe neolitu v Európe a doby bronzovej a najviac ma z celej knihy bavili staroveká Čína a americké civilizácie. O nich som sa podozvedal asi aj najviac. A najviac si cením to, že som zistil v akom zaostalom stave sú naše učebnice dejepisu hlavne čo sa týka postavenia Afriky ako stojiska dejín. Občas si jednotliví autori pri niektorých témach protirečili - možno to bol zámer, aby si čitateľ utvoril svoj názor. Autori v úvode stále dookola omielali, že chcú opísať dejiny globálne ale stále sa vyhovárali, že najviac archeologického materiálu je v Európe a teda sa na ňu aj zamerali. Ale napriek tomu som rád, že som sa dozvedel aktuálne fakty a že som nemusel siahnuť po nejakej červenej biblii o staroveku (i keď priznajme si, tie boli aspoň čitateľnejšie).

2 06.04.2018

Veľmi pekná kniha, za ktorú by sa autorka vôbec nemusela hanbiť ani dnes (s nejakého dôvodu sme veľa informácii o tomto období od vydania tejto knihy nezískali). Pekný štýľ, dlhšie ale uhľadené vety a široká paleta informácii. Ak chcete solídnejší úvod do tejto problematiky, určite siahnite po tejto knihe

2 06.04.2018

Prvá kniha neurčená pre deti ktorú som čítal. Dej mi prišiel nejakým spôsobom pomalý, ba až nudný. "Hororové časti" so mnou nič neurobili a strácal som sa v postavách. Napriek tomu si chcem knihu prečítať ešte raz.

2 11.03.2018

Po dlhej odmlke prvý komentár...

Vcelku syntetické dielo o inkvizícii, písané z pohľadu dogmatického marxizmu-leninizmu v dobách Brežneva a Husáka, v dobách normalizácie.
Prišlo mi zaujímavé, že na začiatku knihy Grigulevič hodnotí súveké a staršie diela, pojednávajúce túto tému, negatívne ako zaujaté a nekritické, ale počas túry naprieč stredovekým svetom ich stále cituje a šikovne obracia vo svoj prospech. Niektorým pro-cirkevným autorom vytýka slabú argumentáciu a nepodložené fakty, pričom on sám pri svojich úvahách schádza do neprebádaných vôd bez dôkazov...
Z hľadiska komunistickej propagandy chcem hodnotiť len kapitoly o konci 19. storočia a o 20. storočí. Tu bola fakt neúnosná a z komunistov sa stávajú "poľutovaniahodní mučeníci". Celé mi to vyznelo ako hádka dvoch malých súrodencov: "Mami, Cirkev ma prekliala a vyobcovala z jej lona všetkých komunistov. Povedz jej niečo, lebo budem plakať! To sa nerobí!" V konečnom dôsledku mi prišli trochu zbytočné, aj keď chápem, že inkvizícia fungovala až do II. vatikánskeho koncilu a treba opísať aj jej posledné výkriky, či nástroje jej činnosti. Ale aby sa celé točili len okolo - komunisti zakázali cirkev, lebo ona zakázala ich / cirkev zakázala komunistov, lebo oni zakázali ju - tak to potom nie, ďakujem.
Opis najznámejšej epochy od Jany z Arku, cez Husa, Bruna až po posledných portugalských kacírov stál za prečítanie. Dokumenty od priamych účastníkov opisovaných udalostí sú neoceniteľným prínosom, prehľad o tom, o čo komu / kde / ako išlo, má aj dnes vynikajúcu historickú výpovednú hodnotu. Nie je to senzačné čítanie s prehnaným výpočtom múk, vrážd, upaľovaní. Naopak vysvetľuje inkvizíciu ako celok, osobitnosti jednotlivých "národných" pobočiek tejto inštitúcie a všeobecný prehľad priebehu inkvizičného procesu. Menej alebo vôbec autor spomína protestantskú odnož (Nemecko, Anglicko, USA). Hoci bol vraj odborníkom na tému Latinskej Ameriky, kapitola o terore v kolóniách sa mi zdala príliš zostručnená.
Napriek roku vydania mi preklad robil veľké ťažkosti - je v dosť archaizujúcom štýle (podmieňovacie spôsoby, predminulé časy a pod.). Čítal som v češtine aj staršie vydania, ale nerobili mi takýto problém.

Knihu odporúčam, už len kvôli bohatej bibliografii (ku ktorej sa dostať je dnes už jednoduchšie) a celkovému vyzneniu, či príjemnému doslovu od českého historika. Ale treba ju čítať najmä kriticky a nebrať vážne každú úvahu a detaily. Ak vás inkvizícia zaujíma, ale nemáte o nej ani poňatia, a chcete sa dozvedieť, čo vlastne robila, čo sú Suprema a autodafé, ktoré mená sú s ňou spojené - čiže mať všeobecný prehľad, tak Dejiny inkvizície vám vaše otázky zodpovedajú.

Maxima som po 1 knihe neopustil. Jeho osoba mi stále vŕtala hlavou a navyše - Detstvo je v súčasnosti medzinárodne najúspešnejšie dielo, ktoré napísal. A súčasne je Autobiografická trilógia aj druhým zväzkom výberu v Zlatom fonde...
O dieťati očami samotného dieťaťa - s tým súvisí úplne všetko. Aj štýl písania úplne sedí; možno preto príde Gorkij mnohým akýsi štylisticky "roztečený a premetaforovaný", ale detský svet, navyše v prostredí ruských rozprávok starej matere a vlastne všetkých ľudí naokolo, je jednoducho taký. Okrem toho je nesmierne krutý a nespravodlivý a nedalo sa mi s ním nezžiť, zanechal vo mne hlboký emocionálny zážitok. Hrdina - nadpriemerne vnímavé a inteligentné chlapča - to mal od začiatku veľmi ťažké a snáď sa z okov spoločnosti na konci vymanil (Moje univerzity som neprečítal).
Ešte jedna vec - čitatelia majú s Detstvom ešte jeden problém. Podľa nich autor svoje detstvo nevykreslil pravdivo a mnohé prehnal, zamlčal alebo prekrútil. Pri čítaní ma táto kritika vôbec netrápila. Ak to naozaj urobil, aj tak dokázal vytvoriť dôveryhodný a silný príbeh (aj keď sa už nedá povedať, že to bol pravdivý život samotného Peškova), plný mnohých oceniteľných myšlienok. Opäť som narazil na Ruské dielo s veľkým R, so všetkým čo k nemu patrí. Inými slovami moje pocity vyjadrujú posledné vety v anotácii na prebale.

"... zo skúsenosti som vedel, že príbuzní sa k sebe správajú horšie ako cudzí: vedia o sebe viacej zlého a smiešneho, zlomyseľnejšie sa osočujú, častejšie sa vadia a bijú."

"Hádam máš pravdu, som ku všetkým dobrý. Len to neukazujem, nesmieš to ukázať ľuďom, lebo by ťa ukrkali. Na dobrého sa každý štverá ako na kopenec v močiari... A ušliapu ho."

Ale ešte jeden výňatok, ktorý charakterizuje prvý vzťah autora k žijúcim zdrojom svojej tvorby - dobrým ľuďom, skrytým medzi masami najchudobnejších...
"Všetci boli nesmierne zaujímaví, ale cítil som, že žiť sa s nimi nedá - bolo by to ťažké a odporné. Akoby trhali dušu, ich múdre reči pokrývajú srdce červenou hrdzou. Je Osip dobrý? Nie. Je zlý? Tiež nie. No múdry je - to mi je celkom jasné. Ale jeho múdrosť, ktorá ma udivovala svojou pružnosťou, ma umŕtvovala a napokon som dospel k presvedčeniu, že mi je naskrze nepriateľská."

1 04.06.2019

- Я к вам пишу - чего же боле?
Что я могу еще сказать? -

- Aj keď čítanie Kapitánovej dcéry pre mňa skončilo fiaskom, nehodil som Puškina do starého železa úplne. Stále ma prenasledovala chuť na jedno legendárne dielo, ktoré dnešnej mladej generácii hovorí máločo: "Onegin je to, druh môj starý,..."
Teraz, áno ešte aj teraz, mám sánku stále padnutú. Už chápem prečo sa vraví, že on posunul ruskú literatúru na svetovú úroveň - to čo načrel lord Byron, on doviedol do dokonalosti. Všetko vyznelo presvedčivo, nič nepôsobilo rušivo, každé písmenko bolo na svojom mieste. Jednoducho bezchybné.
Na jedno posedenie sa človek prenesie v čase do starého Ruska, presnejšie hlboko do duší dvoch mladých ľudí. Odvážim sa Tatianu a Eugena prirovnať k dvom hviezdam, ktoré sa stretnú na horizonte uprostred vidieckej krajiny. Jedna už len bliká, jej život stráca iskru a druhá, plná nádeje, svoj večný plameň práve našla. Dokáže tá druhá primäť prvú aby opäť zahorela vášňou? Bohužiaľ nie, a mrazivý chlad Oneginovej hviezdy zahasí aj horiacu dušu Tatiany, až v nej zostane sliepňať len malé svetielko. Až po dlhom čase vzplanie láskou aj jeho duša, ale už je neskoro a jeho situácia v nás vzbudzuje voči nemu len odpor.

- Všetci sme, ľudia, po Eve
pramatke upriamení k tomu:
čo dané ti je, nemáš rád;
a jednostaj ťa vábi had
ku sebe, k tajomnému stromu;
plod zakázaný, ten mi daj,
bez neho raj mi nie je raj. -

Kulisy k tomuto krásnemu predstaveniu tvorí celé Rusko - od opustených žobrákov až po márnivé salóny Petrohradu. Okrem nefalšovaných emócií zo strof vanie búrlivý vietor Puškinových myšlienok a názorov, ktoré nie sú obžalobou, ale otvorenou úvahou o ľuďoch, živote, svete... Krása!
10 kapitola a zlomky z Oneginovho putovania pôsobili úplne rušivo (vrátane mudrovania puškinológov). Buď ich tam autor mal nechať, alebo ich tam prekladatelia nemali násilne pripájať.
V úvode k svojmu skromnému názoru som citoval prvé verše z Tatianinho listu Oneginovi. Poviete si - neoriginálne, obohrané. Ja si myslím, že v literatúre existujú momenty, ktoré sú jej absolútnym vrcholom, bez ohľadu na čokoľvek. A toto bol jeden z nich. -

- Boris Godunov sa snaží zmapovať veľmi dlhý časový úsek a vo finále pôsobí trhane, nesúvislo. Pekných myšlienok oproti Oneginovi značne ubudlo. Nič moc.

- Kto za mladi si city utápal
v nerestných kratochvíľach, v mužnom veku
je mrzutý a krutý, krvilačný,
a rozum sa mu privčas zatemní. -

- V malých tragédiách sa Puškin znovu ukázal ako génius s perom a atramentom. Vždy ide o situácie, nejakým spôsobom kritické, prelomové. Myšlienky protagonistov v nich, ukazujú sa nám v nahote bez prikrášlení a ich psychika je opísaná lepšie, ako v mnohých moderných psychologických románoch. A opäť to tu máme nabité peknými myšlienkami, nad ktorými sa oplatí rozmýšľať. Mimochodom, toto je prvýkrát čo čítam niečo v preklade od známeho slovenského spisovateľa (tu je ním Milan Rúfus a jeho štýl je vynikajúci).

- Na mŕtveho sa dívame vždy s úctou,
a modlíme sa za neho, tak cítiac,
že v smrti sme si rovní. Avšak toto?
Kto stratil rozum, človečenstvo stratil.
Dar reči má, no nevie, o čom vraví,
a tak v ňom vidí svojho brata zver,
zatiaľ čo ľuďom býva zväčša na smiech,
ubližujú mu, boh ich nepotrestá. (Rusalka) -

1 19.04.2019

Práve sedím za noťasom, pozerám sa na dočítanú knihu, z ktorej trčia záložky. Je ich asi 15 a každá z nich označuje zaujímavú myšlienku. Nemôžem si pomôcť a preto sa pýtam: "Prečo sú Rusi tak nadaní spisovatelia? Diabli s perom a atramentom?"
Pred písaním tohto komentáru som si pozrel názory na Višňový sad a Tri sestry. Väčšina čitateľov je sklamaná, vraj ich Čechov nudil. Prinajlepšom aspoň odporúčajú pozrieť činohru. Ale o čom by to bolo, donekonečna čítať len akčné detektívky s nálepkou "severský bestseller"? Touto knihou chcem dokázať, že nezáleží na počte literárnych ocenení, ani na názore veľavážených kritikov. Záleží na dôvode, prečo chceme čítať. Mňa konkrétne baví, keď vdychujúc, výpary zo starých kníh, môžem nad dielom rozmýšľať. Každé sa nedá interpretovať jednoznačne a vždy sa nedá zistiť, z akej príčiny ho autor napísal. A tak sa vytvára priestor na to, aby sme zapojili naše kritické zmýšľanie. A v tom tkvie čaro ruskej literatúry. Áno, všetky štyri hry v tomto výbere majú úplne jednoduchú, možno až prvoplánovú zápletku. Šľachtu striedajú obchodníci, ale nádeje na spásu Rusov stále niet. Aké otrepané, no nie? Predstavte si, že nie! Očami Turgeneva je to niečo úplne iné ako očami Čechova. Druhý menovaný stále pracoval s jednou a tou istou myšlienkou, ktorú sa snažil čo najlepšie vystihnúť. S každou hrou sa mu to podarilo lepšie a nikdy sa nedozvieme, či by to dotiahol až do dokonalosti. Musíme len použiť mozog a snažiť sa pochopiť, čo sa nám snažil povedať, a najľahšie to ide vo Višňovom sade.
K poviedkam (prečítal som ich všetky a bola to naozajstná fuška) chcem len povedať, že z nich cítiť smútok, trpkosť (trpký humor), melanchóliu, beznádej. Každá jedna bola zaujímavá a najlepšie sa čítal Môj život (paradoxne je najdlhším dielom v zväzku), ale najviac ma zaujal a plne odporúčam Sedliakov. Azda neexistuje lepší opis situácie, v akej sa Rusko ocitlo po snahe dobehnúť Európu. Prišla ešte väčšia chudoba, samovary boli často jediným majetkom sedliakov a krajina skončila v slepej uličke.
Z 15 úryvkov vyberám nakoniec tento. Zaujal ma asi najviac:

"ASTROV: ... Tí, čo budú žiť o sto, o dvesto rokov a budú nami pohŕdať za to, že sme svoj život prežili tak hlúpo a nechutne - tí možno budú vedieť, ako byť šťastní, ale my... My dvaja máme už len jednu nádej. Nádej, že až budeme ležať v hrobe, budeme môcť snívať, a možno aj o príjemných veciach." (Ujo Váňa)

Prešlo 100 rokov a ľudia si vravia stále to isté...

1 14.04.2019

Anglický vidiek, akoby ste ho obdivovali na vyblednutom plátne na stene v kamennej dedinskej krčmičke uprostred vysnívaného Wessexu. Ešte aj nejednotné ťahy štetcom, časom splývajúce, akoby sa pretavili do jednoduchého a príjemne plynúceho štýlu, ktorý sa tak dobre, ľahko a plynule číta. A ten presne reflektuje život na dedine - pokojný, jednoduchý, čarovný. A predsa v ňom Hardy dokázal nájsť prostredie pre milostnú tragédiu.
Pravdupovediac, po zazretí ukážky na film Ďaleko od hlučného davu som musel skontrolovať svoj zoznam "Chystám sa čítať" tu na Databázi - naozaj takáto červená knižnica vyšla v edícii Zlatý fond? Nešlo mi to do hlavy a priam som v sebe živil nádej, že kniha taká nie je. Ale povedal som si: nech je to akokoľvek, za skúšku nič nedám.
Teraz vidím, že JE to romantika. Nepovažujte to za pejoratívum, práveže si knihu dovolím zaradiť k svetlejším príkladom tejto kategórie a navyše napísať dobrú romantiku, aj na to treba talent. Ani tie zápletky neboli prvoplánové, nepripomínali gýč pani Pilcherovej a jej podobným. Tragédia lásky je pre jednoduchých ľudí (akým je aj farmár Oak) predsa len tým najvyšším možným citovým zážitkom.
Ak mám porovnať diela - obidve boli pekné, také príjemné oddychovky. Ďaleko od hlučného davu je jednoduhšie, menej komplikovanejšie, ale celkom nenáročné. Návrat do rodiska prináša komplikovanejšie ľudské charaktery a zápletku, ktorá mi pripomínala dvojzávitnicu. Tá sa po každom strete a náhode čoraz viac odchyľovala, až došlo k tragickému rozuzleniu. Všetko do bodky bolo vykreslené tak realisticky a tak vhodne, že sa nedalo nezačítať - posledné strany som priam hltal.
Thomas Hardy je autor, ktorý nesklame a jeho hlavnou zbraňou je jeho štýl. Som rád, že môj prvý kontakt s "uvzdychanou" literatúrou bol vcelku príjemný.

1 18.03.2019

Prečítal som si aj o niečom novom, ale s väčšou časťou som sa už oboznámil v knihách od Zamarovského alebo nemeckých historikov. Najväčšiu hodnotu mali citácie zo starovekých diel, ktoré doposiaľ neboli preložené do češtiny.
Zvláštne je, že pri starších knihách som mal menší pocit zastaranosti a prekonania názorov ako pri tejto.
A ten štýl bol, úprimne, hrozný. V závere som videl poznámku, že tá stručnosť je vraj na mieste a je tu naschváľ - aby si to mohol prečítať aj úplný laik. Neviem, či pri knihe, ktorá má komplexne poňať život v staroveku (aj tak mnohé dôležité veci vôbec nespomenul), to bola správna voľba, najmä ak to spôsobovalo nepresnosti a nejednoznačnosť. Podľa mňa mal z toho spraviť rozsiahle a presné encyklopedické dielo.

1 03.02.2019

Slúžkin syn
Asi je to čitateľom súdené, že si mýlia autobiografiu s klasickou prózou. Aj samotný autor v interview s francúzskymi novinami vyhlásil, "že chcel povedať niečo o sebe". Dovolím si poznamenať, že povedal toho omnoho viac. A nielen o sebe.
Do 200 strán sa vtesnalo toľko zaujímavých námetov, myšlienok, filozofických rozpráv, názorov, ľudí, esejí, psychologických opisov a čiastočne aj celkový pohľad na súveké Švédsko očami mladého Augusta. Nie je možné, aby sa v tom človek aspoň na sekundu nestratil. Ale nie je nemožné nájsť aspoň jednu myšlienku, s ktorou by sa človek ihneď stotožnil alebo ju po prečítaní ihneď zavrhol ako výplod blázna.
S každým novým odstavcom sa mi z hlavy parilo čoraz viacej. Ale mne sa tá kniha veľmi páčila. Dokonca som v nej objavil aj svoje vlastné myšlienky a otázky. Na niektoré veci som sa začal pozerať úplne inak a rád si túto knihu prečítam zas rok, potom o ďalší rok a viem, že v nej nájdem vždy niečo nové. Cítim to tak.
Dosť zvláštny naturalizmus, bez rozsiahlych opisov prostredia, otvárajúci cestu pre moderné psychologické romány (autobiografie).
Inferno
Tak toto bolo ozajstné inferno. Neúspešné obdobie v súkromnom živote Strindberg vylieči netradičným spôsobom - začne sa venovať chémii. Ale nie takej normálnej, ale takej, kde sa snaží dokázať, že síra sa je zlúčeninou uhlíka, kyslíka a vodíka. Vraj sa mu to podarí a bojí sa, aby mu niekto objav neukradol. Prepukne paranoja. Všade, kde sa chce vyspať, počuje len hluk. Po izbách sa šíria elektrické vlny, ktoré ho majú zabiť. Verí na znamenia, okultizmus, čiernu mágiu, mysticizmus. Na návšteve u svojej malej dcérky to vyzerá na nádejné vyliečenie, ale potom sa tam objaví pani svokra so svojou knižkou od Swedenberga (nejaký radikálny katolík) a hrdina sa vidí v jeho myšlienkach. Z ateistu na začiatku knihy sa stáva náboženský fanatik. Prenasledovanie má byť trestom za jeho pýchu, vykúpením je Boh.
Zvláštny prípad, keď človek s psychickými problémami podrobne opíše, čo prežíva. Niekde som čítal, že Strindberg na mnohých miestach preháňa a príbeh sa nedrží reality. Samo o sebe je to zaujímavé, ale zaujímavejšie skorej pre psychiatra alebo odborníka ako pre bežného čitateľa. Slúžkin syn bol lepší.
Osamelý
Stále premýšľam nad Slúžkou a som vyčerpaný z Inferna. Osamelého by som už nedal. Možno inokedy...
Ps: Nechápem ako mohla Lagerlofová získať tú Nobelovku namiesto Strindberga.

1 26.01.2019

Dosť ťažké čítanie s komplikovanými myšlienkovými pochodmi autora a jeho hostiteľov. Niektoré som vôbec nechápal a len som tápal a pretáčal stranu za stranou. Musím si prečítať nejaký úvod do problematiky japonskej kultúry, aby som si túto knihu mohol opäť a plnohodnotne prečítať.
Škoda tej červenej propagandy.

1 20.01.2019

Príbeh jedného života
Dámy a páni, práve ľudia, ktorí dokážu nemožné, sú talentovaní. A autor tohto románu je ním tiež. Je to muž a predsa dokázal vykresliť život mladého dievčaťa plného krásnych snov, ktorého unáhlené rozhodnutie spustí katastrofálnu lavínu. Žiť v utrpení jej bolo údelom a jej duša upadla do hlbokej agónie... až pokým neprišlo malé svetielko nádeje, takmer na prahu jej života. Veľmi silný zážitok.
Miláčik
Devätnáste storočie prinieslo okrem technických novôt aj mnoho negatívnych fenoménov. Napríklad kariérizmus tak, ako ho poznáme dnes.
Pán Duroy nemal šťastie ani na univerzite a ani vo vojne (ak nerátame to, že ho niekto nezastrelil) a rozhodne sa niečo dokázať v Paríži - v prvej metropole vtedajšieho sveta. Začínal tak, ako takí ľudia začínajú dnes. Vôbec nič sa nezmenilo; rodinkárstvo, pokrytectvo, povýšenie v práci získané v posteliach osamelých dám. Hra, do ktorej mnohí mladíci vsadia len jednu jedinú kartu a len pár z nich vyjde z tejto partie ako víťaz. George je jedným z nich.
A vôbec, prečo moralizujem? Veď mnohí z nás robia prakticky to isté, len v iných životných situáciach.
Maupassant sa vyjadruje jednoduchým a zrozumiteľným jazykom. Ako realista si dáva záležať aj na podrobných opisoch. Niekomu sa zdá, že príbeh sa vlečie a nie je v ňom žiadna akcia, ale život nie je vždy len o tom.
Mont-Oriol
Humorne ladená groteska o honbe za peniazmi a zabúdaní na krásy života. Ani jeden aspekt kúpeľného života autor nenechal bez štipľavej kritiky.

1 14.12.2018

Dobrodružstvo trvajúce 700 rokov s nádychom romantiky. Príbehy ľudí, ktorí zabezpečili zachovanie kultúrneho dedičstva mnohých národov. Ich životy zmizli z povedomia ľudí a zatienili ich príbehy oveľa slávnejších a "majnstrýmových" archeológov.
Kniha začína jednoduchým začiatkom: pár géniov sa rozhodlo, že zachráni odkazy antickej kultúry rozpadávajúce sa v európskych kláštoroch a končí sa v šere vedeckých inštitúcii v 20. storočí, ktoré sa snažia rozlúštiť mexické písma.
Niektoré úseky sa čítali ľahko, niektoré nie. Nejaký slovník alebo chronologická tabuľka ku každej kapitole by bodli, málo známych pojmov bolo naozaj priveľa. Každopádne je to vynikajúca kniha, z ktorej sa dozviete veľké množstvo prekvapivých informácií.

1 28.11.2018