DjLuko
komentáře u knih
Zjevení Cthulhu
Howard Phillips Lovecraft
Nedá sa uprieť Lovecraftov nesmierny prínos do sci-fi žánru, napriek tomu si myslím že jeho predstavivosť presahovala jeho spisovateľský talent. Milujem Lovecraftovské námety v populárnej kultúre (Slizké, chápadlovité, tajuplné, tisícky rokov staré zlo mimo chápanie ľudstva - napr. The Thing či Alien), napriek tomu mi jeho poviedky prinášali poväčšinou nájmä pocity nudy a ubíjajúcej repetitívnosti. Nekonečné variovanie rovnakých motívov podzemných príšer a knihy Necronomiconu sa rýchlo preje (napriek tomu že napríklad poviedka o Cthulhu je dnes už klasickou a určite z tých lepších) a jeho postavy sú tisíckrát viac vydesené ako čitateľ. Navyše netreba opomenúť Lovecraftove svetonázory - dnes už vieme že išlo o white supremacistu a podporovateľa nacizmu, či kukluxklanu. Na jeho poviedkach to chtiac-nechtiac neraz cítiť, vyspelá civilizácia zajtrajškov, ktorú v poviedkach popisuje, je podľa neho "fašisticky-socialistická". Vo výsledku teda môžem povedať, že si vážim, čo urobil pre sci-fi, no že bol za svojho života neúspešným autorom má príliš nemrzí, skôr som rád že sa od jeho nesmierneho odkazu mohli odraziť ďalší, šikovnejší autori. Ak mám však niečo aj oceniť, bude to asi kompilačná práca vydavateľa, ktorý zoradil poviedky (nepísané v takomto poradí za sebou) také, ktoré spolu vzdialene, nepriamo súvisia, či skoro až nadväzujú, či dopĺňajú sa. 3,5*
Srdce temnoty
Joseph Conrad
3,5*, avšak nedávno vydanej edícii románu od vydavateľstva Brak, by som dal zrejme aj štvrtú hviezdu. Doslov od literárnej vedkyne Kristíny Kállay a ilustrátora Jindřicha Janíčka dodáva tejto, dnes už pomerne veľmi zostarnutej knihe plnej rasizmu, nový rozmer, uvedomelo ju zasadzuje do kontextu doby. Coppola román vo svojej adaptácii jednoznačne upgradoval. :)
Pánův hlas
Stanisław Lem
Hlavný hrdina v úvode knihy spomína na to, ako mu v detstve umierala mama na rakovinu - a ako sa na jej bolesti, vrámci akéhosi ťažko vysvetliteľného psychického obranného mechanizmu, začal hurónsky smiať. Pretože inak sa brániť nevedel. Podobne pôsobí i Lem - ako inteligentný a krehký "chalan" ktorému priam úzkostne nejde vyrovnávanie sa s veľkými, nezodpovedanými existenciálnymi otázkami, ktorých odpovede, ako sci-fi autor, hľadá v šírom kozme. Kozme, ktorý podobne ako v Solarise, zúfalo neodpovedá na naše prosby a nedovoľuje nám aby sme ho spoznali, v širšom zmysle nám však pomáha spoznať nás samých - aj so všetkými našimi potlačovanými démonmi. Pánov hlas je narozdiel od Solarisu menej priamy, je výrazne ťažkopádnejší a príbeh v ňom prakticky absentuje. Skôr tu ide o akúsi autorskú, dvestostranovú filozofickú úvahu nad hranicami súčasnej vedy, akosi symbolizujúcimi ľudskú malosť. Hlas "zhora" z vesmíru k nám prehovoril, to len my nie sme dostatočne vyzretí, aby sme mu rozumeli. Ťažko preniknuteľné, no niekde pod tými vrstvami sa skrýva schúlený, nahý autor.
Kapitalistický realismus
Mark Fisher
V prvom rade som bol trochu prekvapený, že má kniha bližšie k eseji, než k odbornej práci - obsahuje pomerne málo faktov, zato veľa dojmov, pocitov a prirovnaní. Fisher sa v nej zameriava ani tak nie na chyby a zločiny samotného systému, ako skôr všadeprítomnú atmosféru v ňom panujúcu, s prevládajúcim pocitom, že ku kapitalizmu neexistuje žiadna alternatíva (Koniec sveta si vieme predstaviť, no koniec kapitalizmu akosi nie). Zdôrazňuje pritom svoju osobnú zainteresovanosť a venuje sa i vplyvu tohto systému na dušu človeka a psychické choroby, čoraz častejšie i mladých (Autor v roku 2017 spáchal samovraždu). Ako pomôcku pri tom často používa popkultúru, hollywoodske filmy, či Kafkove romány. Často sa dostáva aj k svojej osobnej skúsenosti učiteľa na vyššej strednej škole vo Veľkej Británii, plnej nezmyselných byrokratických noriem a kontrôl. Práve v tomto smere podľa mňa kniha najviac škrípe - myslím, že kapitalizmus má obrovské množstvo väčších obetí systému, ako učiteľov na lepších školách v anglicku. Fisher sa však spoľahlivo takmer v každej kapitole dostane práve k tejto téme (skutočne aj učitelia to majú ťažké) a cíti sa pri tom ako K v Kafkovom Procese. Napriek tomu zaujímavé čítanie.
O chůzi v ledu
Werner Herzog (p)
Ťažký oriešok - aj na Herzogove pomery. Nie je to kniha v pravom slova zmysle, naratív tu takmer absentuje. Je to skôr artefakt - text kryptický, záhadný, tajomný, mĺkvy. Čitateľa nešetrí, nepomáha mu a tým pádom sa nedá prečítať na jeden krát, napriek jeho krátkemu rozsahu. Existuje si sám pre seba (čo môže byť i jeho povahou - pôvodne ide o osobné zápisky z cesty). A najmä dýcha hlbokým duchovnom, nadzmyslovou mágiou, dotýka sa akejsi ľudskej prapodstaty a ani po necelých 50 rokoch neprestáva nekonečne fascinovať.
"Herzog claims that 8 years later she complained to him of her infirmities and asked: "I am saturated with life. There is still this spell upon me that I must not die - can you lift it?" He says that he did, and she died 8 days later."
Mravenci
Charlie Kaufman
Ťažko sa hodnotia knihy s ktorými človek strávil toľko času. Kaufman je tu výrazne menej sústredený ako vo svojom perfekcionistickom opuse magnum Synekdocha, new york (na ktorý tu, takisto, ako aj na ďalšiu svoju tvorbu, odkazuje). Práve tomuto filmu je pritom jeho debutový román najbližšie, rieši v ňom podobné témy. Kríza stredného veku, zmysel umenia, zmysel života a najmä umenie vo svojích groteskne extrémnych podobách (stop-motion film so stopážou 3 mesiace, natáčaný 90 rokov, tu nahradzuje divadelnú hru o veľkosti, ktorej uskutočnenie trvá celý život). Nie len, že je naratív nejasnejší, veľmi rýchlo sa vzdiali prvotnému námetu a ku koncu už skôr pripomína neusporiadaný prúd vedomia, navyše je oproti Synekdoche Kaufman ešte pesimistickejší, ešte cynickejší, zlomyseľnejší k svojmu protagonistovi. Ten je asi najviac patetickou kreatúrou v literatúre vôbec. Úzkostný social justice warrior, ktorý o čo viac chce byť dobrým a politicky korektným, k minoritám ohľaduplným a vzdelaným človekom, o to viac je na smiech. Má v živote nekonečnú smolu a ani nevie, že si ju zaslúži. Boh ho nenávidí a on nikdy nemôže pochopiť prečo, keďže o tom nepísali v stovkách kníh, ktoré za svoj život prečítal.
Predstavuje akýsi výsmech meštiackym kaviarenským intelektuálom, ktorý je zároveň stelesnením všetkého čo jeho autor nenávidí a zároveň do istej miery autobiografickým. Kaufman akoby sa tak defétisticky smial zo svojich vlastných radov, povýšeneckých nafúkancov, ktorí poznajú viac teórie, ako životnej praxe, medzi ktorých sám patrí. Dôležité slovo je tu META. Hranice reality a fikcie sú tu nesmierne dômyselne zmazávané a ťažko určiť, ktoré črty a názory so svojím protagonistom autor zdieľa. Kaufman nás pomaly, opatrne, no rázne, dostáva do svojho absurdne cynického sveta, ktorý je vyšinutejší, beznádejnejší a Kafkovskejší, než sám Kafka. Napriek tomu, že smeruje akoby odnikiaľ nikam, je väčšinu času aj vo svojích najabsurdnejších rovinách dokonalo zrozumiteľný. Až v poslednej tretine akoby si uletel trochu priďaleko a trochu neuspokojivo (ne)uzatváral načrtnuté linky, ktoré rozohral, fantazmagorickými historkami o robo-Trumpoch, alternatívnych vesmíroch a hyperinteligentných mravcoch. Začína tu i trochu nudiť a príbeh opúšťať (za čo strhávam piatu hviezdu). Je to literárna pohroma, božie dopustenie, je to vrstevnatý, čudesne mystifikujúci chaos, ale má nespochybniteľnú existenciálnu silu.
Eichmann v Jeruzalémě: Zpráva o banalitě zla
Hannah Arendt
V knihe zdanlivo absentuje komplexnejšie zaznamenanie detailných udalostí holokaustu, zachytenie zeitgeistu vrcholov historického antisemitizmu, či historický kontext ako taký (napr. z čoho antisemitizmus pramení). Čitateľovi však veľmi rýchlo musí dôjsť, že išlo o úmysel. Arendtová neanalyzuje nič, čo by bezprostredne nesúviselo so súdnym procesom, z ktorého podáva správu a absolútne rezignuje na beletrizáciu (tj. emočnú manipuláciu). Je to absolútny profesionál, drží sa v presne vytýčených mantineloch a Eichmannovu vinu, či nevinu, rozpitve do takej hĺbky, až sa začne dotýkať akejsi prapodstaty ľudskosti a ľudstva. Nadčasové a bezchybné.
Umelá inteligencia: Svet sa nám nestal
Samuel Szabó
V IT sa príliš neorientujem, preto nedokážem ohodnotiť, do akej miery je toto použitie umelej neinteligencie technicky objavné, či prínosné. Viac než ako literárne dielo, to však oceňujem ako akési umelecké gesto tvorby slovného noise-u. Kľúčom ku knihe potom ani tak nie je v tom, čo konkrétne AI vygenerovalo, ale skôr aké boli vstupné údaje ktorými bolo nakŕmené. Generované sú názvy dedín, Igorove predvolebné sľuby (imho by bolo trefnejšie keby neukazujeme na konkrétneho politika), nenávistné komentáre na sociálnych sieťach a najmä fantastické básne národných buditeľov, ktoré strácajú svoju domnelú posvätnosť a stávajú sa nezmyselným bľabotom slov, v ktorých sa akosi podozrivo pričasto objavuje Slovensko a Národ. Zábavne to dekonštruuje slovenský politický diskurz, ktorý sa stáva horlivým gulášom prázdnych a bezpredmetných fráz. Je to sofistikovaný výsmech toxickým nacionalistom, fašistom a populistom, je mi to nesmierne sympatické, ale ruku na srdce - čítať sa to príliš nedá.
Ulovené sny
Pero Le Kvet
Druhou knihou ktorú som prečítal od Pero le Kvet-a boli kúzelné, kratučké surreálne poviedky inšpirované (pravdepodobne autorovými) snami. (Ne)zmyselné.
Rivers of Babylon I.
Peter Pišťanek
Zozačiatku mi mierne vadila na mňa trochu príliš karikaturizujúca štylizácia, kvôli ktorej príliš nefungovala komplexnejšia psychologizácia postáv. Prirýchly kariérny postup Rácza (z úplnej nuly na vrchol sa dostal prakticky za 1-2 strany, stačilo mu raz zavzdorovať vedeniu, v realite by ním podľa mňa riaditeľ rýchlo zatočil - kurič predsa nebol úplne nenahraditeľný), šialená postava eskymáckeho riaditeľa, sex so psom na videu a podobne. Pišťánkovi zrejme bola dôležitejšia braková, groteskná estetika ako realistickejšie dokumentovanie doby. Napokon som si však na jeho štýl zvykol a ku koncu sa dostavila aj akási katarzia a cítil som v tom aj výpoveď o mečiarovskych 90tkach. Takže koniec koncov palec hore, Rivers je určite z tých lepších slovenských porevolučných počinov.
Potraty: Dejiny slovenských kultúrnych vojen od Hlinku po Kuffu
Miloslav Szabó
Skôr tak 2,5*. V knihe veľmi cítiť autorov neo-liberálny pro-choice postoj k téme (ešte aby nie, ide o knihu z produkcie denníka N) a hoci ho s ním v podstate zdieľam, myslím, že historik by sa mal k téme staviať viac nestranne. Kniha navyše nie je ani príliš informačné bohatá, sústredí sa v podstate v prvom rade na obdobie Slovenského štátu, obdobie 1950-1986 však vybaví stručne na troch stranách a obdobie pred prvou svetovou dokonca zhrnie iba jednou vetou (V minulosti sa miesto interrupcií skôr zabíjali deti až po narodení. Bodka.). Ako tu už niekto v komentároch písal, celý obsah sa dá zhrnúť do vety "Rovnaké kultúrne vojny tu vedieme už sto rokov, akurát dnes už z interrupcií neviníme židov". Základnú informačnú hodnotu pre neznalých témy však kniha (či skôr dlhší leták, než kniha) asi mať bude.
Mladý Dônč
Peter Pišťanek
Bol som trochu rozpačitý z prvej poviedky Mladý Dônč, popisujucej slovenský realizmus hladovej doliny. Vadila mi štylizácia plná abnormálne hlúpych, zdegenerovaných postáv a samoúčelného násilia, vrátane absurdného množstva vrážd a pracovných úmrtí. Podľa Pišťanka majú zjavne Slovenské hladové doliny a prevádzky v nich väčšie množstvo denných úmrtí než koncentračné tábory a kolegovia sa pri nedostatočných výplatách neváhajú v spánku navzájom podrezávať kvôli pár korunám k dobru. Nie že by Pišťanek nebol skvelý rozprávač, iba mi táto miera brakového násilia prišla vzhľadom k sociálnej téme prehnaná. Zvyšné 4 poviedky už ale akoby kopali inú ligu, Pišťanek sa v nich (narozdiel od poviedky prvej ako i svojej prvotiny Rivers of Babylon) len nerýpe v hnuse ale i sleduje skutočne zaujímavé postavy, oplyvajúce inými emóciami ako len sebeckým pudom sebazáchovy, často i inteligentné a empatické. V týchto je už značne dôslednejší, opatrnejší a hoci si stále drží svoju večne cynickú poetiku, ukazuje tu, že vlastne ľudstvo ako také ne-nenávidí, ale ho i chápe. Zvyšné poviedky ma teda prekvapili svojou civilnosťou, boli kreatívne, srdečné, milé a najmä kvalitne napísané.
Recepty z rodinného archívu
Peter Pišťanek
Pišťanek nie je práve kulinársky génius, priznám sa otvorene, že jeho recepty som tu len zbežne prechádzal očami (nielen preto, že som sa práve nechystal variť, ale aj preto že ma ako dlhoročného vegetariána nemohli zaujať jeho kuratá, hovädziny a šunkove rolády). Viac než jedlom ma knižka zaujala ako pomerne dojemný love-letter svojmu dedkovi, zložený z krátkych recepty-sprevádzajúcich poviedok. Pišťankov starý otec bol (podľa jeho slov) "muž jeho života" a z reálnych i fabulovaných príbehov to cítiť. Krátka a jemná knižka má poetický nádych a vonia nostalgiou, detstvom, spomienkami a pečenými koláčikmi.
On, Pišťanek
Peter Darovec
Pobavil ma autor knihy na jej krste, kde popisuje titul "On, Pišťanek" ako akýsi podvod na čitateľovi, ktorý, oboznámený s Pišťankovým literárnym štýlom pravdepodobne očakáva vulgárne a čiernohumorné príbehy z jeho života a miesto toho dostane naservírovanú "nudnú" literárnu vedu. On, Pišťanek je skutočne najmä rozborom jednotlivých Pišťankovych titulov, či už ich štylistiky, poetiky alebo celkového významu pre našu literatúru (A robí tak skutočne komplexne). V závere si napokon Darovec, aj Pišťankovi priatelia a kolegovia, dovolia byť nostalgickejší, emočnejší a pospomínať si na možno najvýznamnejšieho slovenského porevolučného autora - a najmä talentovaného, milého, vtipného, veľkého chlapa s ešte väčším srdcom. Mňa dojali.
Incal
Alejandro Jodorowsky
Moebiusove ilustrácie sú out of this world! Pestrofarebný, pastelový Incal je skutočne plný fantastických vizuálnych nápadov, pre mňa však nedržia dostatočne pohromade. Ako celok zlyháva na neusporiadanom, až chaotickom rozprávaní chabého a uponáhľaného príbehu, ktorý slúži len ako chabá výplň diery, ktorá ostala po neuskutočnenej Jodorowskeho Dune (alebo aj najlepšom filme, ktorý nikdy nevznikol). Neviem čo som očakával, Jodorowskeho filmy poznám a viem že jeho silnou stránkou sú psychedelické vízie, nie rozprávanie koherentného príbehu - napriek tomu nemôžem skryť sklamanie.
Rozprávočky o deťoch, ktoré nemajú kamarátov
Anna Valkučáková
Milé ilustrácie i jemná melancholická poetika poviedok. Problém som mal najmä s prehnaným využívaním zdrobnenín - robia príbehy zbytočne infantilnejšími a nie sú tam podľa mňa úplne potrebné - ani deti ich naozaj nepotrebujú. Miestami som tým pádom trochu rozmýšľal kto je tu cieľovou skupinou - starším sa to bude čítať ťažšie a pre menšie deti sú príbehy (i niektoré temnejšie ilustrácie) možno zas trochu príliš depresívne. Tak či tak - teším sa na ďalšiu tvorbu autorov.
Oči kočky
Alejandro Jodorowsky
Na tenkých knihách s množstvom ilustrácii je krásne, že ich vieme prečítať za 30 minút v kníhkupectve. Mœbiusove ilustrácie sú tradične fantastické a narozdiel od Incalu, tu ma zaujal aj Jodorowskeho tajomný krátky príbeh so silnou symbolikou.
Hollywoodoo
Zuzana Gindl Tatárová
ak zaujímavo to začína (veľkou ambíciou analýzy kapitalistickej popkultúry a jej vplyvu na umenie ako také) a nakoniec to skončí pri množstve krátkych a banálnych rozborov filmov Formana, Tarantina a Luca Bessona, ktoré poznáme odpredu-odzadu a nič nové sa k ním už povedať nedarí. Že je Pulp Fiction rozprávaný nechronologicky a Leon odkazuje na Nabokova predsa vieme aj sami - a o hollywoodej komercii, či kinematografii v americkej trhovej ekonomike, to nevypovedá takmer nič. Niekoľko rokov som zháňal túto dávno vypredanú knihu (a nakoniec ju objavil v školskej knižnici). Nakoniec to vyzerá, že som o veľa neprichádzal.
Úvod do dokumentárního filmu
Bill Nichols
Informačne pomerne bohaté, pre nováčikov vo svete dokumentu hodnotné rozdelenie rôznych typov dokumentu, rozbory jednotlivých modov tvorby ako i konkrétnych filmov. Takisto ma potešilo, že príklady rozoberaných filmov nezahŕňali iba prefláknuté kúsky, ale i množstvo klenotov, neznámych v naších kultúrnych končinách - neraz s 0 hodnoteniami na čsfd. Skvelo sa vďaka tejto knižke objavujú nové, nekonvenčné tipy na pozeranie a na analýzu. ALE - dávno som nečítal tak zdĺhavú, repetitívnu knihu, v ktorej každá informácia musela byť zopakovaná minimálne tri krát, rôznymi spôsobmi. Pri niektorých kapitolách som uvažoval, či ide o akúsi čudesnú autorovu hru, koľkými spôsobmi môže vyjadriť rovnakú myšlienku, napr. že "Dokument nie je objektívnou dokumentáciou žitej reality, ale jej autorskou štylizáciou." a podobne. Obohatilo ma to, ale bolo to utrpenie čítať, čomu nasvedčuje aj to, ako dlho mi to trvalo (takmer štvrť roka, s pauzami na iné knihy). 3,5*
Melanchólia vzdoru
László Krasznahorkai
Alibistickými štyrmi hviezdami v sebe uzatváram román, ktorého minimálne tri vrstvy mi preleteli cez hlavu, ktorému som pravdepodobne neporozumel ani spolovice, ktorého pomalý (a 400 strán dlhý) filozofický príbeh sa odohráva iba zopár nekonečných dní, ktorý je vyčerpávajúci a ťaživý svojím obsahom i literárnym štýlom (a zaujíma ma, do akej miery sa túto atmosféru podarilo preložiť do audiovizuálneho jazyka Bélovi Tarrovi) a ktorého krátku recenziu som nemohol koncipovať inak ako jednou trochu pridlhou vetou, pretože tak by to urobil aj Krasznahorkai, ktorého vety sa tu neraz tiahnu sedemnásť (aj viac) riadkov a nie vždy je príjemné to po ňom čítať.