Ivan Kučera komentáře u knih

Som jediný, komu to jemne pripomenulo Pátranie po Sugar Manovi? Od Tonyho Sandovala som si na prvú dobrú zamiloval Vodného hada, takže keď sa naskytla príležitosť dostať sa k Doomboyovi, neváhal som. Žiaľ, napokon to nie je tak úplne ono a výsledné 4* sú s odretými ušami a prižmúrenými očami. Nie že som dúfal, ale bol som presvedčený o tom, že mi Tony urobí do srdca rovnakú dieru, akú hlavnému hrdinovi. Dieru napokon vytvoril, ale malú. Ale lepšie, ako žiadnu. Kresba a niektoré scenáristické nápady sú krásne, dojemné, mrazivé. Nad všetkým sa vznáša dušu trhajúca atmosféra zmaru, chudoby a smútku. Škoda len, že jej je tak málo. Namiesto toho Tony odbieha k veciam, ktoré ma až tak nezaujímali. Trauma prameniaca z mŕtvej lásky rozhýbe udalosti, ale v zásade pre dej až tak dôležitá nie je. Čo je škoda, lebo namiesto nostalgickej pitvy ohľadom ľudí, ktorí už nie sú medzi nami, sme sa dočkali... čoho vlastne? Je tu viacero silných, nosných tém, mnohé však šumia do prázdna (homosexualita). Kým na Vodnom hadovi som oceňoval surreálnosť, ktorá bola prítomná ako v scenári, tak v kresbe, v Doomboyovi sa nachádza len v kresbe. Scenár je (až na pár psychedelických výnimiek) realistický, nechcem Tonyho uraziť slovom fádny. Určite si zoženiem ďalšie komiksy tohto výnimočného Mexičana, lebo sú jedinečné a áno, v mnohom je dozaista jedinečný aj Doomboy. Ale samotný príbeh ma nedokázal až tak strhnúť. Oceňujem čertovsky originálny formát á la 300 tiež od Comics Centra; vyzerá úžasne a budí pozornosť, avšak z knižníc bežných rozmerov vykúka. Ale už mám takéto komiksy tri a prestáva mi to vadiť a naopak sa mi to začína páčiť. Skvelá je tvrdá väzba, ako som spomínal úžasná kresba (len málo žijúcich komiksových ilustrátorov má natoľko nezameniteľný štýl, že autora obrázkov spoznáte behom jedného panela), kvalitný papier, lacetka a bonusy. Takže hoci ma Doomboy uchvátil menej, než som čakal, zostáva Sandoval nepochybne tvorcom originálnych komiksov a je super, že vychádzajú v češtine. Či chcem a či nie, MUSÍM dať až 4* a to za imaginatívnosť a citlivosť, s akou spracoval tému smrti a (to najmä) vyrovnávania sa s ňou. V podstate sa s ňou vyrovnať nedá, navždy si to nesieme so sebou a s týmto pocitom napokon sami umierame.

8 09.09.2022

„Odvaha není nepřítomnost strachu, ale schopnost konat i navzdory našim obavám!“ Toto fakt nemá zmysel čítať, ak ste nič iné s GL nečítali. Máme totiž dočinenia so skutočne značne špecifickým hrdinom, ktorého svetu je vcelku ťažké pochopiť. Človeka dané univerzum musí baviť a logicky by ho mal mať načítané. GL nie je ako Batman, kde vám (OK, drasticky zjednodušujem) stačí vedieť, že Batman je Wayne, ako malému mu zastrelili rodičov a teraz si oblieka kostým netopiera. GL (alebo Flash, ale to je iný príbeh) je úplne iný level. Je to esencia geekovosti so všetkým dobrým (a azda i zlým?), čo k tomu patrí. Mňa osobne to baví a veziem sa na smaragdovej vlne, no chápem, že (a prečo) mnohým GL nesedí. Ale na vine nie sú ani tak scenáristi, ako skôr divoké a vskutku nepredvídateľné české vydávanie, počas ktorého to tu vychádza všelijako a divne a na preskačku a väčšinu príbehov do dnešných dní ani vydaná nebola. Čo sa týka komiksu Hledaný: Hal Jordan, na prvý raz som sa príliš nechytal, ale každý komiks čítam povinne dva razy a pri repríze som bol príjemne prekvapený, ako zrozumiteľne sa zrazu javil. Samozrejme v rámci možností - ak ste s GL nikdy žiaden komiks nečítali, tak netuším, ktorý vám odporučiť, ale viem, že tento rozhodne nie. Scenárista Geoff Johns je preklínaný i milovaný zároveň. Ja som niekde uprostred, ale jeho bláznivý (?) štýl písania sa ku GL hodí dokonale. Až ma zaskočilo, ako málo vecí mi v jeho scenári vadilo (ťažko sa verí napr. tomu, že Abin Sur vedel, že má dieťa a behom rokov ho ANI RAZ nenavštívil, naopak nekonečné záchrany v poslednej chvíli mi neprekážali, asi som si zvykol a rezignoval). Všadeprítomná zelená je nádherná (už tá obálka!), postavy sú sympatické, akcia vynaliezavá, oceňujem interaktívnu hru so „spektrom farieb“ a páči sa mi mierové posolstvo, že GL môže vytvárať akékoľvek kúzla, ale nesmú brať životy (je samozrejme otázkou, čo s tým, ak „vyčaruje“ zábavnú blbinku, prostredníctvom ktorej protivníka odhodí o 20 metrov ďalej a ten na následky zranení zomrie, ale asi nad tým príliš rozmýšľam). Nakreslené je to rodákom z Brazílie Ivanom Reisom (Green Lantern: Tajemství původu, Green Lantern: Pomsta Green Latnernů) špičkovo. Kochal som sa najmä epickými jednostranovými (a ešte lepšie dvojstranovými) obrázkami. Faktom je, že GL by rozhodne prospelo, aby ho konečne niekto u nás (minimálne Johnsov run) vydal kompletne a nie takto na preskačku, raz taký diel, potom onaký a medzi tým X nevydaných pokračovaní, nad ktorých dejom sa môžeme len zamýšľať, prípadne si informácie ako detektívi hľadať na nete, alebo si to kúpiť v angličtine.

5 04.09.2022

Vyjasnime si jednu vec. Hodgson nie je lovecraftovský autor. Lovecraft je hodgsonovský autor. Keď Hodgson publikoval, HPL ešte behal po lúke a naháňal motýle (samozrejme čierne). Lovecraft sa Hodgsonovým dielom očividne inšpiroval. Z historického hľadiska je preto Dům na rozhraní dôležitý. Ťažko povedať, či ak by HPL nečítal Hodgsona, písal by taký typ literatúry, akým sa napokon preslávil, ale to sú asi blbé otázky. Kniha by sa teoreticky mala povinne páčiť každému fanúšikovi HPL. Lovecraft nikdy nenapísal dlhší text (najbližšie k tomu mala kultová novela V horách šialenstva), ale ak by napísal, vyzeral by zrejme takto. Je v tom všetko, na čo ste u HPL zvyknutí, akurát natiahnuté na 17O strán. Temné noci, stavby odtrhnuté od civilizácie (a tým pádom pomoci), divoká sila neľútostivej prírody, kozmická hrôza, temné tvory. Atmosfére vysoký počet strán neubližuje, tempo nestagnuje a nie je to nuda resp. nuda tak trochu bol aj samotný HPL, nemyslíte? Ale nevadilo nám to (možno dokonca skôr naopak), lebo atmosféra bola neskutočná. Text nepôsobí zostarnuto (čítal som vydanie od Fobosu z r. 2022, mimochodom perfektná obálka), či už vďaka kvalitnému českému prejavu, alebo bol Hodgson proste vizionár, ktorého texty zostarli minimálne (čo má spoločné s HPL). Dej je sympaticky jednoduchý a priamočiary. Upaľuje v svižnom duchu z bodu A cez bod B do bodu Z. Akonáhle na kraj padne noc a dom začnú obliehať príšery, je to skvelé napriek istej stagnácii (tá ale opakujem bola vždy aj u HPL). Hodgson sa však pustil aj do siahodlhých opisov cestovania v čase a priestore. Tie za istých okolností mohli byť úžasné a fascinujúce, nanešťastie sú len nudné, únavné a monotónne. Žiak predbehol svojho učiteľa. Napriek pôsobivému začiatku to na 4* predsa len nemá, ale trvám si na tom, že máme dočinenia s pre žáner dôležitou knihou.

13 02.09.2022

Královny hrůzy sú obdivuhodná, z historického hľadiska bez debaty vzácna kniha. Je skvelé, že vyšla česky. Predstavuje povinnosť pre každého, kto to s hororom myslí aspoň trochu vážne (aby videl, ako sa horor postupne vyvíjal, menil, žil s dobou a automaticky sa jej prispôsoboval a stával sa jej zrkadlom). Parádna obálka, prebal, tvrdá väzba, masívnych skoro 57O strán, žltá lacetka, úvodné slovo editora antológie a medailóniky autoriek s informáciami nielen o nich, ale i o tom, kedy, kde a za akých okolností bol daný text publikovaný. Antológia si neberie za úlohu nič menšie, než predstaviť nám významné žánrové texty amerických a anglických autoriek z 19. a začiatku 20. storočia. Žiaľ, po hororovej stránke to dnes už skôr nefunguje, než funguje. Moderný a kvalitný český preklad Petry Johany Poncarovej sa síce postaral o to, že príbehy pôsobia ako keby boli napísané včera, ale po stránke zápletky je to buď zastarané (nejeden raz máme byť šokovaný z vyústenia deja, ktorý je však z dnešného pohľadu absolútne predvídateľný), alebo monotónny (chápem, že vtedy tak horor proste vyzeral, ale čítať dvanástu poviedku o duchovi v jedinej antológii mi dalo zabrať). Oveľa viac, ako pitva žánru, je to (ne?)paradoxne pitva neľahkých, extrémne konzervatívnych dôb, v ktorých ženy žili a ich nelichotivého spoločenského postavenia, kedy sa od nich čakalo iba rodenie detí a ak nedajbože čítali knihy, bolo to brané tak, že nepoznajú svoje miesto, navštívil ich farár a prehovoril im do duše, aby začali poslúchať. Prípadne ich rodina rovno šupla do blázinca, aby bol pokoj. Takýmito ambicióznymi (na tú dobu) ženami neopovrhovala len väčšina časť mužskej populácie (česť výnimkám), ale nejeden raz i ženy, ktoré takými „maniermi“ netrpeli. Ale nie všetky poviedky z antológie sú tohto druhu; napr. rozprávačom jednej je muž a dej sa odohráva na lodi s čisto chlapskou posádkou. Ale ako vravím: z historického hľadiska je antológia dôležitá, ale čo sa mňa týka, tak jediná (!) poviedka, ktorá sa mi vyložene páčila, bola mrazivá Žlutá tapeta (ktorá neobsahuje prakticky žiadne nadprirodzené motívy a premýšľam, či to vôbec bol horor).

7 30.08.2022

„Začalo to jako ostatní války. Křivdou.“ Toto sa (po dejovej stránke) asi ani nedá pochopiť a ak áno, tak možno pri štvrtom, piatom čítaní (ja som to čítal dva razy a nič). Millerova kresba ma nikdy ktovieako nebavila, ale tentokrát je to ozaj sfušované. Teoreticky to môže trochu pripomínať, čo ja viem, Richarda Corbena, ale kým ten je môj obľúbený, tak toto sa mi fakt nepáčilo. Na pokračovanie kultovky 3OO sa čakalo dve desaťročia (!). Žiaľ, zbytočne. Keď oba komiksy postavíte vedľa seba, vďaka starostlivej opatere Comics Centra vytvoria pekný, konzistentný pár s príjemne atypickými rozmermi, lacetkou a tvrdou väzbou. Nechcem byť osobný, ale pripadalo mi to ako keby Frank prekonal infarkt a napriek tomu mu „dovolili“ kresliť (aby som ale Frankovi nekrivdil, niektoré zábery na rôznymi šialenými spôsobmi odetého a inak vyzdobeného Xerxésa sú impozantné, len či to nie je málo). Zázrak nie je ani scenár. Čítal som a čítal a čítal, prehŕňal jednu stranu za druhou a štvrtú za treťou a zrazu som si so šokom uvedomil, že vôbec netuším, o čom to je. Urobiť prequel (resp. rip-off) postavy, ktorej slovo pokora nič nehovorí, vonkoncom nie je zlý nápad, skôr naopak. Lenže ono to tak skáče naprieč rokmi a postavami, že nebudete mať šancu chytiť sa a o samotnom Xerxésovi je to paradoxne nakoniec menej, než ste čakali. Chápem, že Frank nechcel urobiť nové 3OO. To by ani nemalo zmysel a ani by som to nechcel čítať. Ale toto sa ubralo natoľko radikálne odlišným smerom, že ma s prepáčením až otravovalo čítať to. Mne to vlastne ani nepripadalo ako normálny komiks, ale skôr ako (bizarne nakreslený) výcuc dejepisu. Film 300: Vzostup impéria od Noama Murroa je oveľa lepší (s touto predlohou nemá po dejovej stránke temer nič spoločné)

7 30.08.2022

„Krutý Leónidás chtěl, abys před ním stál. Mně stačí, když přede mnou poklekneš.“ Nie som až taký nadšený, ako som čakal. Možno som mal prehnané očakávania. Ale iba 3* si to nezaslúži. Nikdy sa mi nepáčila kresba Franka Millera. Uznávam ju a rešpektujem, to áno. Je špecifická, osobitá, okamžite rozpoznateľná a bez debaty má niečo do seba. Ale mám rád v komiksoch iný druh kresby resp. viacej (častokrát vyložene odlišných) štýlov. Už v Návrate Temného rytíře som si vravel: scenár fajn, ale kresbu mal nechať iným. Akonáhle v Daredevilovi: Roku jedna robil „len“ scenár, dopadlo to lepšie. Jedným dychom ale dodávam, že mnohé panely v 3OO sú napriek tomu úchvatné (studňa, vlk, Xerxés masírujúci Leónidásove plecia). Spravidla žiaľ veľmi rýchlo pribehli odfáknuté momenty (detské, narýchlo naskicované postavičky v úzadí, aby bolo vidno, že tam niekto je). Film bol výtvarne konzistentnejší. Čo sa scenára týka, nemáme dočinenia s oscarovou zápletkou. Ale práve v jej priamočiarosti sa ukrýva sila a mrazivá nezabudnuteľnosť. Národ Sparťanov je vykreslený skutočne neskutočne (idú do boja zomrieť statočne, aby sa mohli ich roztrhané telá hrdo vrátiť domov na štítoch a keď prežijú, sú znechutení). Film sa mi každopádne páčil viac nielen po vizuálnej, ale i príbehovej stránke. Aby mohol trvať dve hodiny, scenáristi šikovne rozšírili útly komiks o viacero momentov, ktoré príbeh nezdržujú, ale ho naopak obohacujú (kráľovná). Ako vo filme, aj v komikse som samozrejme chápal, prečo je „len“ škrabnutie Xerxésa také dôležité, ale ako vo filme, ani v komikse som nechápal, prečo ho oštepom netrafil rovno medzi oči – nebolo by to vari praktickejšie? Dej komiksu je monotónny a niekedy je lepšie, ak sa veci zbytočne nenaťahujú, ale práve 3OO si koledovalo o rozvedenie postáv, bojov, strategických rozhodnutí atď. Čakal som, ako megalomansky bude poňatá šialená bitka troch stoviek bojovníkov proti gigantickej presile. No je to vzaté z rýchlika: jeden druh súpera Sparťania rozprášia na pár stránkach, mamutoslony sú zlikvidované behom jedného panelu atď. Film tieto bojové pasáže roztiahol a nenudil. 3OO je napriek tomu dynamický, vzrušujúci komiks. Niekoho poteší aj to, že Miller je rapídne kontroverzný. Ak sa narodí slabé bábätko, najlepšie je okamžite ho zabiť (!), deťom, ktoré sa nejakým zázrakom dožijú siedmich rokov, treba dať meč do ruky a podhodiť ľudožravým vlkom (aby sa ukázalo, či sa nimi vôbec má do budúcnosti zmysel zaoberať) a ak náhodou slabé bábätko prežije a vyrastie z neho dospelý muž so zdravotnými problémami, je to automaticky zákerný zradca. Ja osobne sa k tomu nechcem vyjadrovať. Len konštatujem. Miller samozrejme nie je Alan Moore (myslím, že mu o nič také ani nikdy nešlo, hoci...), takže je to nenáročné čítanie, ktoré zvládnete za hodinu. Na komikse zaujmú okrem originálnej kresby atypické rozmery. Naopak, rozčarovala ma absencia textových bonusov; taký kultový (len v ČR vyšiel päťkrát) komiks, v tomto prípade navyše môžuci sa pochváliť rovnako kultovým filmovým spracovaním, si bonusy jednak zaslúžil a jednak by určite bolo o čom rozprávať. Inak, aj 301 by bol skvelý názov (Efiáltés).

8 28.08.2022

Miroslav Pech má rád svoje postavy (čo fakt u spisovateľov nie je žiadna samozrejmosť), vie písať realistické dialógy, neotravuje čitateľa zbytočnou omáčkou a orientuje sa v ľuďoch, ich psychike a uveriteľných vzťahoch. Tie 4* sú síce s jemne prižmúreným okom, ale ak vezmeme do úvahy všetky hore spomenuté veci, asi by nebolo fér dať Rytířovi „len“ 3*. A ešte je tu jedna vec: šialený, ale v konečnom dôsledku chytľavý žánrový mix. Rytíř zarazí každého, kto má rád „čisté“ žánre. Toto je totiž všetko možné, len nie čisté. Je to ako keby niekto zmixoval Hľadá sa Salome s Whitleym Strieberom (Billy), pridal štipku Kinga, za hrsť Bukowského, kilo Arnolda Schwarzeneggera, konverzačnú vzťahovú melodrámu a aby toho nebolo málo, tak ešte osemdesiatkové a deväťdesiatkové filmy, v ktorých sa chlapec prevtelený do dospeláka resp. cudzinec z diametrálne odlišného prostredia ocitol v modernom meste a podľa toho to vyzeralo (Krokodíl Dundee, Highlander, Veľký, Starman, He-Man, Pán zverov 2: Cez portál času). Poviete si, že taký kolotoč nemôže fungovať. Lenže vďaka hore spomenutým veciam môže. Prekvapivo skoro vôbec nevadí, že v jednej kapitole čítate mrazivý hororový psychotriler o únosoch detí, potom komédiu (pani v parku), potom clivebarkerovčinu (finále) a následne doják (koncovka). Občas to Miroslav berie zbytočne z rýchlika (taký ten klasický uponáhľaný akčný finiš, kedy lietajú končatiny vzduchom ako keby opisoval poletovanie popkornu na panvici). Kebyže chcem ísť po detailoch, tak by som spomenul, že absencia EČV je síce pekná vec, ale identita vozidla sa pravdaže dá zistiť najmä na základe VIN čísla. Oceňujem budovanie univerza (ako Dítě tmy, i Rytíř sa odohráva v Kamenných Stromoch). Každopádne, naďalej mám od Miroslava najradšej horory a budem dúfať, že sa k nim čím skôr vráti.

10 27.08.2022

NHM je skvelý projekt na zoznámenie s aj menej slánymi marveláckymi postavami, ale česť výnimkám by ste v NHM márne hľadali pecky (za mňa napr. Cloak a Daggerová). Iron Fist ma nudil vo všetkom, v čom pobehoval. Či už vo vlastných dobrodružstvách, alebo ako súčasť tímu. Seriál s Finnom Jonesom bol taký nezáživný, že som jeho sledovanie stopol po prvej časti; neverím, že sa dožil dvoch sérií + jednej v Defenders + hosťovačky v seriáli Luke Cage. Od jeho účasti v NHM som neočakával nič. Jediný dôvod kúpy bola šialene nízka cena 3 eurá. X mesiacov som však čítanie odkladal. Chyba. Retro úvod je ešte tradičná nuda, ale z historického hľadiska máme dočinenia so zásadným počinom, keďže ide o Fistov debut z r. 1974 z časopisu Marvel Premiere. A je krátky, takže sa dá zvládnuť. Nasleduje 6-dielna, dnes už klasická séria (či skôr úvod do série) The Immortal Iron Fist z r. 2007. A to som skoro padol na zadok. Scenár písal Ed Brubaker (Criminal, Po stopách Catwoman), od ktorého som nikdy nič zlé nečítal. Skvelý je i tentokrát, čím potvrdil moju teóriu, že i okolo nudnej postavy sa dá vystavať skvelý príbeh, ak sa chce a ak autor má talent. Takýto drsný, ponurý a realistický reštart (?) som naposledy čítal v dobe, keď sa Daredevila chopil Kevin Smith v Ďábel strážný. Svoje robí i umiestnenie na diametrálne odlišné miesta (Francúzsko, Tibet, USA) a dokonca rokov (súčasnosť, 1860, 1227, 1545, 1926). Zaujal ma tiež koncept viacerých Iron Fistov (resp. dedenia tohto titulu á la Fantóm) a prekvapivo krvavé vojnové výjavy (nie je ich veľa, ale o to dlhšie vám utkvejú v pamäti). Aj keď (pri všetkej úcte k Brubakerovi) musím dodať, že tentokrát je kresba možno ešte o stupeň lepia, než príbeh. Možno z dôvodu, že to Ed nemal plne vo svojej réžii, keďže sa na scenári spolupodieľal s Mattom Fractionom a to nie je práve synonymum pre génia (Válečné jizvy, Samotný strach). Ilustrátorov bolo strašne veľa, ale vypichnúť jednoznačne musím Španiela Davida Ajau (Secret Avengers) a Američanov Toma Palmera (NHM: Wasp) a Sala Buscemu (Spider-Man: Smrt Jean DeWolffové); po výtvarnej stránke je to skutočne krásna jazda a veľká pecka (vrátane skvelých „jednotných“ obálok).

5 25.08.2022

Dospelé európske sci-fi z konca 90. rokov, ktoré je dobre napísané a ešte lepšie nakreslené. Vizuálne pripomína Scottovho Votrelca: všetko je ponuré, realistické a ak to nefunguje, stačí do toho kopnúť a malo by to naskočiť. Ale ani scenár nie je zlý, len je to proste klasický pomalší úvod do témy, počas ktorého sa musíme zoznámiť s postavami (a že ich je), so vzťahmi medzi nimi (detto) a so zvláštnym svetom, v ktorom sa dej odohráva. Hoci to môže pôsobiť trochu ako iné európske sci-fi z edície Modrá CREW a to menovite Orbital, Universal War One 1, 2 politiku a vojnové konflikty berie skôr len ako kulisu. Do popredia stáva úžas z nevysvetliteľného (zatiaľ?) javu, ktorým je „stena“ a veci s ňou súvisiace. Má to viacero momentov, ktoré vám zrejme budú pripomínať slávne sci-fi filmy (Star Wars, 2001: Vesmírna odysea), ale nie je to lacná, ani trápna vykrádačka, komiks má svoju vlastnú tvár.

9 25.08.2022

„Tví nepřátelé tě utvářejí.“ Keď som čítal európsku pecku Orlové Říma, ani vo sne by mi nenapadlo, že Marini raz bude robiť Batmana. Každý, kto s jeho prácou mal skúsenosť, veľmi dobre vie, že kresba tohto démonického Švajčiara je úchvatná, vynikajúca, perfektná, dosaďte si ľubovoľný superlatív. Najviac ma uchvátilo jeho realistické poňatie Batmana (kostým, batcave, batmobil) a najmä geniálne nakreslený Gotham. Kým v iných komiksoch ilustrátori majú tendenciu skĺzať ku gýču a Batmanovo mesto ponímajú príliš démonicky, ponuro a za každú cenu (až afektovane) depresívne, v Mariniho opulentnom podaní je samozrejme mimoriadne temné a nebezpečné, ale zároveň živé a pulzujúce. Ľahko uveríme, že okrem šialencov v ňom existujú aj normálni ľudia, ktorí chodia každý deň do roboty. Najúchvatnejšie sú neuveriteľné panoramatické zábery z pohľadu vtáka prepáčte netopiera. Z tých som nedokázal odtrhnúť zrak. Minimálne kvôli fantastickej kresbe toto proste MUSÍTE čítať. Žiaľ, Marini si aj napísal scenár. A tu už nastáva problém. Vinou toho Můj temný princ pripomína grafický román Joker, v ktorom tiež kresba presahovala nepostačujúci scenár. Na prvé prečítanie bol fajn, ale pri druhom som si uvedomil, aký je miestami až mizerný (!). Jednak som sa v niektorých momentoch strácal (takže Joker vie, že Batman je Wayne?), jednak ma rušili pseudo humorné okamihy (zatiaľ som nečítal komiks, v ktorom by sa mi Harley Queen vyložene páčila) a zápletka s drahokamom za 50 miliónov sa mi k tak temnému príbehu nehodila. Nesedelo mi ani to, že Joker je tu poňatý nebezpečne, ale zároveň ako vlastne celkom fajn ujko, čo však ani omylom nejde dokopy s tým, ako vyvražďuje nevinných a unáša deti. Catwoman mám relatívne rád, ale tentokrát zbytočne komplikuje situáciu. Zvláštne je narábané s motívom otcovstva; v dobách testov DNA by asi nemohol byť z otcovstva zažalovaný niekto, kto... ale OK, tu už sa dostávame na tenký ľad spoilerov. Každopádne aspoň dodám, že finálny twist mi pripadal ako vycucaný z prsta a očakávateľný (nevraviac o tom, že ho vyzradí sám Marini behom prvých pár strán, čo si síce uvedomíte až spätne, ale uvedomíte). Rád by som však skončil pozitívne, lebo Marini si prehnanú kritiku nezaslúži. Po batmanovských megaudalostiach (Metal) a ambicióznych záležitostiach (Černé zrcadlo, R.I.P.) som takúto jednohubku potreboval a patrične som si ju užil. A tá kresba je skutočne neskutočná. Takže minimálne za ňu 4*.

9 21.08.2022

Jak jsem se reinkarnoval coby sliz. No uznajte, niečo s takým názvom proste MUSÍTE vlastniť. Som skôr na hororové mangy, ale mám rád aj civilnejšie (Orange, Němý hlas). Toto je hocičo, len nie civilné. Hlavný (ľudský) hrdina zomrie na prvých stranách s heslom „cintoríny sú plné statočných“. Následne sa reinkarnuje nie ako svalnatý titan, ale ako megamocný a extra magický sliz v rozprávkovej ríši plnej drakov, goblinov a eroelfiek (zistíte). Znie to ako blbosť, ale je to zábavné, kúzelné, rozkošné a samozrejme originálne a teda nepredvídateľné. Scenár je interaktívny, pripomína PC hru: Rimuru sa postupne zoznamuje s jednotlivými svojimi superschopnosťami, učí sa ich správne využívať, prípadne ich aktualizuje, vylepšuje atď. A mínusy? Možno trochu monotónny resp. epizódny dej a zmätený začiatok (ale to je dané šialenosťou zápletky, čo samo osebe nie je mínus).

4 19.08.2022

Toto akoby ani nerobili scenáristi Scott Beatty a Chuck Dixon a španielsky ilustrátor Marcos Martín. Ich predchádzajúci Robin: Rok jedna ma nenadchol, takže som bol voči originu (oveľa menej známej) Batgirl skeptický. A som skôr fanúšik Batmana samotára, než Batmana a jeho „rodiny“, takže o to vyšších rozmerov dosahovala skepsa pred čítaním. Nakoniec to bola skvelá jazda, ktorej veľa dáva to, že Batman (a Robin) tu majú skôr cameo a, to najmä, je prítomná neskonale odzbrojujúca hlavná superhrdinka. Babs Gordonová je rozkošná, zlatá, sympatická, do všetkého ide naplno, verí svojim snom a je s ňou zábava bez toho, aby bola afektovaná. Ešte nevykazuje stupeň vyhorenosti, skôr naopak: do akcie sa vrhá s nákazlivou radosťou s tým, že šak hádam to nejak prežije (ak nie, tak nie). Zelenooká ryšavka váži 55 kíl (aj s topánkami) a kostým si ušila sama doma. Hihňá sa, je akrobatická, páli jej to, ale s motorkami si fakt nerozumie, z Batmana má síce ako-taký rešpekt, ale nejak smrteľne vážne ho neberie, z jeho hustej prísnosti si ťažkú hlavu nerobí a v neposlednom rade je zmierená s tým, že Netopier nejeden raz nezaslúžene zlizne smotanu (v tomto by si akiste rozumela s členmi série Gotham Central). Všetko si musí vydobyť sama a nakoniec za to tak či onak zaplatí, keďže v živote to tak býva, že žiadny dobrý skutok nezostane bez trestu. Je zamilovaná, je akčná a jej srdce bije za spravodlivosť. Robí chyby, ale práve vďaka nim je uveriteľná a je skvelé, že sa napriek tomu nevzdáva, ide ďalej a vyvíja sa (v tejto práci žiadne opätky!). Komiks je odľahčený, milý a úsmevný, ale nad Batgirl sa neustále vznáša temný oblak, keďže sme čítali Kameňák (na čo poukazuje posledná, vzhľadom na nadchádzajúce udalosti mrazivá scéna). Keď to budete čakať najmenej, na vás tvorcovia spoza rohu nečakane vypália drsnosť („nehoda“ na natáčaní) a dojatie (cintorínová prísaha, pekný vzťah s otcom). Záporáci Killer Moth a Firefly sú vcelku humorní, ale paradoxne i práve v tom drieme ich sila, keďže od nich nič nečakáte a potom urobia niečo, z čoho vám stuhne krv v žilách, čo je rafinovaný, hoci jednoduchý scenáristický prístup. Naprieč rozprávaním nás sprevádza Barbarin láskavo-ironicko-nákazlivý vnútorný monológ. Toto rozhodne nie je Robin v sukni, ale samostatná, originálna a kvalitná hrdinka. Nádherné farby Španiela Javiera Rodrigueza (Avengers: Elita). Negatívne ma zaskočil azda len Batmanov výcvikový tábor (to už mi pripadalo cez čiaru i na Batmana).

7 16.08.2022

Existuje most a po tom moste je lepšie nejazdiť. Nie, to nie je reportáž z ľubovoľného slovenského mosta v havarijnom stave, akých máme v našej krásnej, požehnanej krajine stovky. To je hororový román. Na Mýtné som sa tešil, ale keď začali pribúdať negatívne recenzie, začal som byť opatrný. Žiaľ, právom. Hororu neubližujú ani tak vyložené blbosti (hoci, samozrejme, ani mu nepomáhajú), ale skôr práveže takéto priemerné, nezaujímavé, neoriginálne, rutinné a banálne príbehy, ktoré čitateľa akurát tak otrávia. Mne ako dlhoročnému fanúšikovi je to teoreticky fuk, ale trápi ma, že ak sa niekto rozhodne dať šancu hororu a začne Mýtným, so žánrom skončí rovnako rýchlo, ako s ním začal. Pritom ono to mohlo byť vynikajúce. Trocha to pripomína To alebo film Jeepers Creepers, kde tajuplné, desivé zlo útočí každých X rokov a všetci sa ho alebo boja, alebo na jeho existenciu neveria (a keď uveria, je neskoro). Prostredie močiarov vie byť geniálne (Bažináč, Tráva od Anya Martin). Problém je v spisovateľke Cherie Priest, ktorej štýl je extrémne suchopárny. Naposledy som bol taký otrávený pri Chlade Scotta Carsona. Močiare sú v jej malátnom podaní opísané slabo, biedne, povrchne. Nestačí v každom odseku trikrát spomenúť slová „aligátor“, „cyprus bahenní“ a „bažiny“, to ešte atmosféru nerobí. Toto prostredie mám vo filmoch, komiksoch a knihách rád, ale toto bola skutočne slabota. Celá nešťastná situácia zamrzí o to viac, že nápad nebol zlý a mytológia okolo „príšery“ síce neoriginálna, ale takéto veci skrátka fungujú skoro vždy, aj keď ich autor odflákne, lebo čitateľova predstavivosť pracuje a napriek autorkinej sabotáži to JE mrazivé. Lenže postavy sú útrpné, dialógy únavné a tempo ospalé. Z takejto vražednej kombinácie kvalitný román nevykrešte ani keby ste chceli. Váhal som, či tomu nedať aspoň 3*, ale ku koncu (kedy paradoxne hororové motívy začali prenikať do popredia najviac) som sa vskutku strašne nudil a už som to proste len chcel mať konečne z krku. A za ledabolo (až nijako) spracované bažiny si to 3* ani nezaslúži.

8 14.08.2022

Čo môže byť pre dieťa lepšie ako prvý komiks, ak nie komiks so Spider-Manom? Toto mal byť pôvodne darček pre malé dieťa, ale nakoniec to nedopadlo a komiks mi skysol doma. Je jasné, že sa v hodnotení naň nedajú aplikovať bežné recenzentské postupy pri komiksoch určených dospelému čitateľovi. Takže, čo napísať? Milo ma prekvapilo, že to vyzerá lepšie, než som čakal. CREW komiks do sveta vyslalo v tvrdej väzbe a na kvalitnom papieri. Čo sa príbehov týka, je to skôr poviedková zbierka s uzavretými koncami. Je to také, nuž, detské. Hravé, plné farieb, nedeje sa tu nič vážne, „len“ plno akcie a humoru. Pokúšal som sa vcítiť do kože povedzme 10-ročného chlapca a myslím si, že by sa za istých okolností mohol cítiť podobne, ako ja, keď mi ako malému rodičia v 90. rokoch kupovali Záhadného Spider-Mana od Semic Slovartu. Lenže kým ten (česť výnimkám) beh s časom plus-mínus relatívne vyhral a ešte i dnes sa jedná o skvelé, vzrušujúce, napínavé a dobre napísané (a nakreslené) príbehy, z nich niektoré dnes už patria medzi regulárnu klasiku, toto je jednorázová spotrebiteľská záležitosť, v ktorej Sandmana síce posadia za mreže, ale následne odtiaľ utečie a na otázku, ako sa mu to podarilo utiecť odpovie, že je Sandman, žiadne väzenie ho nezadrží. Aha, super, tak super brácho. Ak dané dieťa vie, kto je kto a o čo ide, asi si to užije, s nadšením tomu flákne 5* z 10, v škole o tom bude rozprávať celý týždeň a na meniny, narodeniny alebo pod stromček (ideálne všade) bude chcieť ďalší komiks. Ak to ale bude jeho skutočne prvý komiks v živote, pochybujem, že sa bude vedieť orientovať. Kresba sa sústredí samozrejme takisto na detského čitateľ, ale i ako štyridsiatnikovi sa mi páčila, podobný štýl sa k pánovi Pavúkovi proste hodí (až na jeden katastrofálny záber v okne, kde vyzerá ako keby mal nafúknutú hlavu). Hodnotenie z pohľadu dospelého čitateľa, pretože Spajdy v Anglicku stretávajúci dinosaurov je predsa len už príliš... príliš... no skrátka príliš. Ale ak máte k dispozícii malé dieťa a neviete, aký mu kúpiť darček, riskol by som to byť na vašom mieste.

5 12.08.2022

„Nejmenují se Sebevražedný oddíl pro nic za nic.“ Prekvapivo hrubý komiks, ktorý síce čitateľovi nedáva nič viac, ale na druhej strane ani nič menej, než čoho je schopná súčasná mainstreamová komiksová tvorba. Ponúka skvelú postavu Juana, ktorý nič nedokáže (?), napriek tomu bol naverbovaný do Samovražedného oddielu. Je mu jasné, že takí ako on, bezmenní nešťastníci, ktorých nikto nepozná, predstavujú v podobných príbehoch povinné krovie, ktoré je tu len preto, aby mal kto umierať. Alebo je všetko inak? Žiaľ, príbeh s Juanom je najlepší, ale i najkratší. V nasledujúcom deji sa už postava nevyskytuje. Najmohutnejší priestor obsadil príbeh, ktorý je takou klasickou akčnou (veľko) jazdou, čo je trochu otravné, našťastie to však v poslednej chvíli zachraňuje jednak sebareflexia nie úplne bežná u amerických superhrdinských scenáristov (kritika rôznych amerických sfér) a jednak do popredia z úzadia vystupujúca masívna Amanda Waller. Kým bola predtým, než sa z nej stala chladná beštia? Komiks sa pokúsi dostať sa jej pod kožu a vysvetliť nám jej (áno, nejeden raz vskutku kontroverzné) rozhodnutia. Darí sa mu to, ale opäť: i toto má len pomerne malý priestor, čo je fakt škoda.

5 12.08.2022

„Život není rakovina.“ – „Ale civilizace ano.“ Ľahký nadpriemer, ale 4* tomu nedám (lebo nudná Artemis a nezáživný Bizarro). Triumvirát pojednáva o historicky prvom stretnutí Supermana, Wonder Woman a Batmana alias „najlepšieho tímu sveta“. Práve chémia medzi nimi je najväčšou devízou komiksovej knihy. Sú tak rozdielni, až to vytvára nielen napätie, ale i humorné okamihy. Ra´s al Ghula mám rád, ale tu je divný. Naopak, skvelá je kresba Matta Wagnera (Batman 8: Chladné dny), zároveň scenáristu Triumvirátu. Wagnerovi s farbami pomohol slávny Dave Stewart (Baltimore, DC: Nová hranice). Wagner si užíva, že mu komiks umožnil predstaviť nielen rôznorodé postavy (mystický Ra´s, temný Batman, optimistický Superman), ale tiež prostredia, ktoré už azda viac odlišnejšie byť nemohli (Metropolis, Gotham, Themyscira). Mattova kresba je veľmi príjemná a sympatická. Lahodí oku, je čistá a hladká. Nenachádza sa v nej nič navyše, ale nie je odlfáknutá, skôr naopak; osobne som si ju veľmi vychutnal. Scenár je pochopiteľný a priamočiary. Treba pri ňom dávať pozor, ale na jeho pochopene nepotrebujete mať načítané dve tony starých materiálov, ako u niektorých iných vecí od DC. Napriek tomu nie je žiadny zázrak. Zápletka ma nebavila; možno by som pri historicky prvom stretnutí troch osobností uvítal paradoxne čosi komornejšie a nie „len“ ďalší koniec sveta. Ak by to poňali ako komédiu stavajúcu na rozdielnosti tria, asi by som šiel na 4*. Žiaľ, nestalo sa a tieto (fakt vtipné a vynaliezavé) momenty sú zadupané do zeme klasickým superhrdinským klišé. Túto moju domnienku potvrdzuje finále, ktoré je veľkolepé a akčné, ale paradoxne to nie je ono, kebyže postavy sedia v reštaurácii a rozprávajú sa, bavilo ma to viac. Na strane druhej, istý okultno-mystický nádych sa mi páčil, pripomenul mi Batmana Mikea Mignoly alebo Prázdný toulec Green Arrowa. Proste, ak sa aj objavil nejaký plus, a ten sa dozaista objavil, prakticky okamžite prišlo rozčarovanie napr. v podobe, že komiks občas pôsobí dojmom, ako keby chýbalo pár panelov, alebo rovno strán (WW je spútaná, Batman nedostupný, na WW strieľa týpek zo samopalu a na ďalšom paneli po týpkovi ani stopa a Netopier oslobodzuje WW).

6 11.08.2022

„Bohové přicházejí a odcházejí.“ Určite jeden z nezásadnejších Thororových komiksov za... veľmi dlhú dobu. Jason Aaron sa Skalpami a Parchantami z jihu právom prebojoval do absolútnej scenáristickej komiksovej špičky. Vďaka tomu ho povolal do svojich služieb Marvel, kde robil Doctora Strangea, Avengers alebo Conana. Problém je, že mnohé z daných komiksov boli skvelé, fakt sa mi páčili, ale fanúšikovia Jasonových začiatkov nemohli nevidieť (a ja v čele s nimi), že sa jeho ostrie skrátka muselo komerčne otupiť, lebo, nuž, Marvel. Dobrou správou je, Thor: Zabiják bohů je zhmotnením príslovia vlk nažratý, ovca celá. Fanúšikovia Aaronovho drsného štýlu si určite prídu na svoje. Je to temné, ponuré a v rámci možností tvrdé. Umiera sa tu, postavy majú sex. Samozrejme, v rámci mantinelov (Marvelu). Na svoje si ale prídu aj „len“ Thorovi fanúšikovia, ktorí od Aarona nikdy nič nečítali a ani po tom nejak extra netúžia. Scenár kladie zaujímavé otázky typu „bude svet lepší bez bohov?“ alebo „ak niekto zabíja bohov, nie je paradoxne aj on boh?“. Vyzdvihnúť treba nielen luxusné prevedenie (tvrdú väzbu s prebalom a desiatky bonusov), ale i unikátnu kresbu drastického Chorváta Esada Ribiċa. Ten doteraz robil najmä obálky pre Jasonových Conanov, tentoraz mu však dovolil nakresliť celý komiks a vyzerá to vskutku úžasne, radosť listovať. S jednou kapitolou Esadovi pomohol veterán Butch Guice (Supermanova smrt). I jeho práca je skvelá.

7 05.08.2022

Zvukomalebné, surreálne, atmosférické, imaginatívne a poetické. Ono si to vlastne za istých okolností dokážem predstaviť ako knihu pre deti, to by ale nemohla byť autorkou Kristina Haidingerová, takže niektoré výjavy sú znepokojujúce a rozhodne nie určené deťom, ani čitateľom s citlivou povahou. Samozrejme mi to ako fanúšikovi hororu (ale pozor, netvrdím, že V rozkvětu je horor!) vyhovovalo, ale fakt si viem predstaviť, že by raz Kristina napísala niečo vyložene pre deti. Novele by som vytkol, že mohla viac spracovať linku s otcom; pre autorku (a určite nielen ju) zjavne šlo o osobnú tému, tak prečo nekopať do väčšej hĺbky? Ale inak super.

14 05.08.2022

Najskôr som si v rýchlosti zle prečítal zadný obal, kde sa uvádzalo niečo v zmysle, že tu fanúšikovia tradičných zombies hororov nenájdu žiadne prvky typické pre tento žáner a tým pádom to bude akiste osviežujúco spanilá jazda. Až po dočítaní som si to prečítal znova a uvedomil som si, že sa tam práveže píše presný opak: nie, že tu nenájdu, ale práveže NÁJDU všetky „klišé“. Pritom správnejšie by bolo slovo „nenájdu“. Píseň přežití totiž obsahuje minimálne tri štyri prekvapivé momenty, ktoré sú v rozpore s bežnými zombies flákmi a idú si svojou vlastnou, vcelku originálnou cestou. To samozrejme môže byť pre niekoho plus, ale určite to môže byť mínus pre tých, ktorí si budú chcieť vychutnať klasický zombies masaker. Občas k tomu má príbeh našliapnuté, ale okamžite zaradí spiatočku a situácia sa vyvinie úplne odlišným smerom. Mne sa to skôr páčilo, než nepáčilo (ak sa objavil útok nakazeného, nudil ma), ale napriek celkovej originalite a práci s reálnym časom (dej sa odohrá plus-mínus behom pár hodín) to na štvrtú hviezdu nevidím. Fajn je, že postáv je málo a tie, čo tu sú (obe kamarátky, bicyklisti), sú sympatické. Zaujíma nás, čo sa s nimi stane a mrzí nás, v akej zúfalej, hnusnej, od istého momentu žiaľ až fatálnej situácii sa ocitli. Takže možno sa dostaví i nejaké to dojatie. Problém je, že mohlo byť oveľa väčšie. Finále ma zaskočilo, keďže zašlo (v „istom“ bode, nebudem spoilerovať) veľmi ďaleko, ale o to viac ma prekvapilo, ako banálne je „to“ napísané; Clive Barker by z toho spravil scénu, akú by ste nedostali z hlavy dva roky. Z príbehu je cítiť, že reflektuje dobu covidovú, ale toto bude aktuálne aj o 10, 20 a 40 rokov: máme to totiž v sebe, aspoň teda niektorí, tú hlúposť, obmedzenosť, krátkozrakosť a zlo. Sasanky a sarančata.

9 03.08.2022

Ak by nebola hrdinka tá, aká je, možno by to nebolo až také dobré. Nelly Černohorská však do akcie vehementne povolala uveriteľnú 18-ročnú sympatickú žabu, ktorá vôbec netuší, v akej šlamastike sa ocitla. Postupne jej to začne dochádzať, ale ako to už býva, je neskoro. Alebo nie je? Nechajte sa prekvapiť. Okrem realistickej hlavnej postavy poteší výtvarná stránka (ilustrácie, skeny novín), dobrý a napínavý dej a príjemný autorkin štýl, ktorý sa na nič nehrá, je v dobrom jednoduchý a zábavný a vtipný („postreh mŕtveho Indiána“). Našťastie bez toho, aby sabotoval temnú hororovú atmosféru. Vďaka chytľavému štýlu písania kniha pôsobí dojmom, ako keby vám to autorka hovorila nad pivom (či skôr kávou, aby sme zostali v kontexte). Nezabúdajme však, že v literatúre zvykne platiť (česť výnimkám), že čím „ľahšie“ je text napísaný, tým ho paradoxne bolo ťažšie napísať. Extrémne mrazivé, desivé a strašidelné to nie je. Čo je možno škoda, lebo akonáhle autorka dostane príležitosť, je v tom dobrá (pohybový senzor). Každopádne je to našťastie krásne znepokojivé tým, že sa okolo hrdinky nenápadne, ale o to nechutnejšie, zbiehajú nepríjemné okolnosti, ktoré ona nevidí, alebo ich má tendenciu podceňovať. To je vec, aká sa postavám v hororoch zvykne vracať. A rozhodne nie pekne. Čitateľ tuší, vie, že je to slučka, ktorá sa jej neviditeľne omotáva okolo hrdla. A potom...

14 01.08.2022