Ivan Kučera komentáře u knih
Druhý Barbar Conan prekvapivo drží linku začatú v prvom a tak pokračujeme v rozprávaní o „bohyni“ Belit, ktorá sa ocitne na palube spolu so svojím záchrancom Conanom. Tentokrát sa z temnej džungle dostávame na more (trochu nuda), následne na ostrov pohltený džungľou (super) a potom do prístavu (opäť trochu nuda). Som zaskočený z toho, ako scenárista rád kopíruje iných. V jednotke Amrbu okopíroval od Burroughsovho Tarzana (výchova dieťaťa zvieraťom) a tu sa pre zmenu vykráda legendárny marvelácky Thor (zdvihnúť sekeru môže len vyvolený). Osobne neverím, že by mohlo ísť o náhodu, na druhej strane je mi to vcelku fuk. A samozrejme nebol by to Conan bez obrovského opereného hada. Páčil sa mi fantasy háv, pretože pred „realistickým“ Conanom v komiksoch uprednostňujem predsa len skôr toho mystickejšieho. Meč hore za Červenú Sonju (!).
Pravdupovediac, semic-slovarťáckeho Conana neodpálil žiadny extra peckový prvý diel, ale len slušný priemer. Vtedajším čitateľom, naučeným na Schwarzeneggera, určite nejaký čas trvalo, kým si zvykli, že komiksový Conan je iný – dalo by sa povedať, že viac civilizovaný, určite ukecanejší, proste normálny polonahý "vojak" a nie mlčanlivá hora svalov, ktorá vás rozseká, keď sa na ňu zle pozriete. Bohužiaľ, scenár je dosť nudný – Conan a hŕstka domorodých watambiovských bojovníkov prenasleduje levieho kráľa (ehm) Amru, ktorý uniesol „bohyňu“ Belit. Nanešťastie, práve týmto dvom strašne nezáživným postavám je venovaná podstatná časť príbehu a Conan je paradoxne odsunutý skôr do pozície vedľajšej postavy (!). V mojich očiach prvému Conanovi nepomáha ani to, že ryšavý Amra zjavne kopíruje legendárneho Tarzana (akurát jeho nevychovala gorila, ale levica). Zbedačenú tretiu hviezdu pridávam aspoň za slušné finále s príšerami a atraktívnu, tajomnú džungľovú výpravu a polorozpadnuté mesto s pokladom ohromujúcich rozmerov, čo sú veci, pre ktoré mám vo všeobecnosti v komiksoch, knihách a filmoch slabosť.
Kresba Jana Štěpánka je mi blízka od útleho detstva, kedy som bez dychu nasával jeho krásne nakreslené komiksy v Kometě (Bezhlavý jezdec, Válka mloků) a Jupíííkovi (Sen, Prečo). Sedia mi od neho farebné a vážne veci, čierno-biele a odľahčené ani nie. Takže keď sa mi naskytla možnosť kúpy tejto obrovskej zbierky, šiel som bez váhania do toho. A neľutujem, jedná sa fakt o luxus. Napriek tomu sa jedná o prekvapivo kontroverznú záležitosť. Napriek ultimátnemu názvu (uznávam ale, že sa to volá „Velká kniha“ a nie „Kompletná kniha“, ehm) tu chýba viacero kultových komiksov (Válka s mloky, Krakatit), úvodné slovo nemá ani jednu stránku a nenapísal ho komiksový expert (ktorý by Štěpánkovu tvorbu zasadil do historického kontextu, poučiac čitateľa o jeho vplyve na český komiks), ale manažér projektu (???) Tomáš Krejčí. To je mimochodom pekný kvietok: v roku 2020 sa dočkal právoplatného odsúdenia na 3-ročný podmienečný trest odňatia slobody za dotačné podvody v súvislosti s fantasy filmom Poslední z Aporveru (ktorý podľa všetkého nikdy neuvidíme). Krejčí nám namiesto zaujímavých historických detailov prezradí, že keď bol malý, tak si Štěpánkove komiksy so spolužiakmi vymieňal za angličáky. To je super nostalgické retro, ale asi by som viac ocenil kvalitný žurnalistický text. Nepotešia ani školácke chyby (slovenský Jupík sa nevolal Jupík, ale Jupííík). Dobrou správou je, že kniha obsahuje nie jeden, ale rovno dva úvodníky. Druhý je dlhší, fundovanejší a stojí za ním sám pán Jan Štěpánek. Bohužiaľ, množstvo viet ako keby bolo skopírovaných z Wikipedie, iba s drobnými, kozmetickými úpravami. Každému komiksu predchádza úvodné slovo, v ktorom nanešťastie absolútne chýbajú základné technické informácie (v ktorom roku a kde titul vychádzal, čo autora inšpirovalo k jeho vzniku atď.). Namiesto toho sa napr. vo Vetřelcích dozvieme charakteristiku slova UFO (!), v Bezhlavom jezdci je anotácia (!!) a v Prečo si prečítame teórie o zániku dinosaurov (!!!). Bohužiaľ, mnohé z toho taktiež vykazuje známky wikipeďáckeho plagiátorstva (dokonca mám pochybnosti, či je autorom týchto slov Jan Štěpánek). Skutočne nechápem, prečo si mám čítať vysvetlenie toho, čo je to cudzinecká légia. Pre pokoj duše chcem každopádne dodať, že vždy, keď som pána Štěpánka elektronicky kontaktoval s technickou otázkou, promptne odpovedal. Takže sa možno proste len dal dokopy s nesprávnym človekom, ktorého nedokázal správne odhadnúť a čiastočne na to doplatil. Stáva sa. Dobrou správou je, že napriek tomu všetkému (a že toho je) zbierka stojí za kúpu. Komiksy sú super, medzi mojich favoritov patria dinosaurie Prečo a Bezhlavý jazdec (a azda i kratučký Hadí rod). Vizuálne fantasticky vyzerajú Ostrov pokladů a Cesta kolem světa za 80 dnů, ktoré síce doplácajú na rozsiahlosť knižných predlôh, ale vynahradzujú si to vizuálnou stránkou, ktorá je dominantná a neustráchaná. Jan Štěpánek sa vždy detailne vyhral nielen so samotnými postavami, ale i s tým, čo na sebe maj oblečené a zjavne si užíval exotické výlety (pravek, Divoký západ).
Spočiatku som bol z Temného karnevalu nadšený. Jezero, Kosa a Vítr sú lahôdky. Bohužiaľ, po fantastickom rozjazde zbierka rýchlo stráca dych a ponúka veľa priemerných vecí. Síce žiadnu vyložene zlú (tobôž nie beštiálne katastrofálnu), ale ani peckoidnú. Nakoniec som sa vlastne dosť tešil, až to konečne dočítam, odškrtnem si Bradburyho z povinného literárneho čítania a už sa k nemu pravdepodobne v budúcnosti nevrátim. Nebola to tak úplne moja šálka kávy, hoci autor mal dar písať realistické a pútavé dialógy, sympatické postavy, ktoré si čitateľ rýchlo obľúbil a vedel vystihnúť atmosféru miesta. Niektoré poviedky som síce chápal, ale aj tak šli mimo mňa, na môj vkus boli príliš imaginárne, prípadne odľahčené. Na niektorých iných je cítiť starší dátum vzniku, iné sú na môj vkus akoby až trošku detinské (Rakev). Dobrou správou je, že je poviedky sú relatívne krátke, takže ak vás aj niektorá nebude baviť, rýchlo sa dostanete na jej koniec. Zlou je, že z veľkého počtu poviedok (25) ma vyložene uchvátilo maximálne 5. To mi pravdupovediac nepripadá ako fenomenálny výsledok. Potešilo ma, že pred každou poviedkou Bradbury napísal zopár slov o tom, čo ho inšpirovalo v jej vzniku.
O nesmiernej popularite tejto viacgeneračnej knižky vypovedá okrem iného i množstvo reedícií; kým v slovenčine vyšla knižka len dva razy, v krajine svojho vzniku sedemnásťkrát (!). Ja vlastním slovenské vydanie od Gemini z roku 1991 s parádnymi ilustráciami Jozefa Cesnaka. Mám ho veľmi rád, keďže mi ho v roku 1992 (keď som mal 11) na Vianoce kúpila moja milovaná babička, ktorá už dávno nie je medzi nami. Druhou stranou mince je, že by to odo mňa ani nikto nekúpil, lebo je od množstva ráz, čo som sa k nemu zas a znova vracal, obchytané, roztrhané a nesie ďalšie známky výraznejšieho poškodenia. Chlapci od Bobrej rieky zostarli, ale napriek tomu im z mohutnej nostalgie nedokážem dať menej, ako 4*. Kedysi mi pripadali scény so Zelenou príšerou napínavé, ale keď som sa ku knižke vrátil v roku 2021, kedy som mal už bližšie k štyridsiatke, než k tridsiatke, musel som uznať, že už to nie je ono, keďže je jasné, že príšera je človek z mäsa a kostí. Foglar písal vynikajúce hororové pasáže (nie hororové príbehy), ale v Chlapcoch od Bobrej rieky ich bohužiaľ nenájdete. Kým v Chate v Jazernej kotline viete, že nočný votrelec, ktorý chlapcov prenasleduje počas daždivých dní a nocí, je reálne nebezpečný, Zelená príšera je len taká srandička. Foglarovi vynikajúco idú opisy prírody a počasia, v tom bol vždy majster. Ale výchovno-vzdelávaco-športový apel, ktorý kladie nielen Rikitan na svojich zverencov, ale aj autor na čitateľov, je miestami predsa len dosť prehnaný. Podstatnú časť zápletky tvoria nie príliš zaujímavé scény, v ktorých chlapci zberajú notoricky známych bobríkov. Vzhľadom na kultovosť literárnej predlohy (a početnosť predchádzajúcich komiksov podľa Foglara) je to šokujúce, ale Chlapci od Bobrej rieky sa prvého skomiksovania dočkali až v roku 2007 (pri príležitosti stého výročia od Foglarovho narodenia).
90. roky boli na slovenskom a českom trhu pozoruhodné. Komiksy vytváralo obrovské množstvo talentovaných, pre vec zapálených scenáristov a ilustrátorov. Ale na jednu dvojicu sa zvykne zabúdať – na Zděnka Hofmanna a Milana Vavroňa. Spoločne urobili komiksy Golem a Cena nesmrtelnosti a následne sa vrhli na komiksové spracovania slávnych Verneho románov. Prvým bolo Dvacet tisíc mil pod mořem... a tým to skončilo. Jednou z najkurióznejších komiksových historiek z 90. rokov je to, že síce stvorili aj druhý „diel“ (Vynález zkázy), avšak nielenže vtedy nebol vydaný, ale sa navždy stratil. V to aspoň všetci verili a tak nejak sa s tým (lebo im ani nič iné neostávalo) zmierili. Až po viac ako dvoch (!) desaťročiach sa originál zázrakom našiel a v roku 2014 bol konečne vydaný v podobe samostatnej komiksovej knihy v tvrdom obale. Z toho dôvodu je to skutočná rarita. Príbeh nudne plynul popri mne, ale kresba sa mi páčila a bavila ma. Oceňujem aj Hofmannove úvodné slovo.
„Michael tu nikdy nebyl.“ Som veľmi rád, že som sa s Mortom Castleom konečne zoznámil resp. že si ho do svojho vydavateľského portfólia vybral Martin Štefko alias Golden Dog. Ale hoci je to v mnohom parádna, drsná, krutá a fakt nepríjemná jazda s dobrou osemdesiatkovou atmosférou, 4* jej nedokážem dať. Snažil som sa a tešil som sa, ale nedokázala ma strhnúť. Miestami ma dokonca jemne nudila. Postavy boli na jednej strane slušne psychologicky prepracované a uveriteľné... ale aj ony ma čiastočne nudili. Zaujalo ma, ako kruto je to napísané, ale dosť ťažko sa vysvetľuje, ako konkrétne to myslím (každopádne Castle ide na doraz a zjavne je mu fuk, čo si o ňom bude kto myslieť). Plusom je akiste Martinov kvalitný, šťavnatý preklad a zaujímavá, síce trochu béčkarská a svojím spôsobom lacná, ale zároveň výrazná, zaujímavá a ľahko zapamätateľná obálka, ktorá púta pozornosť potenciálneho kupca.
Ak nepočítame špeciál Zatracení (ktorý by mal vyjsť pár mesiacov po dnešnom Měste hříchu), tak Město hříchu je koniec strangeovskej série, ktorú CREW začala vydávať v roku 2018. Bola to séria, ktorá vo mne hravým spôsobom prebudila dieťa, o ktorom som možno už aj zabudol, že tam stále niekde je. V spoločnosti milovaného magiča (ako by povedal starý dobrý Bats) som strávil niekoľko rokov. Nevynechal som ani jeden diel. Nie vždy to bolo dokonalé, ale Jason Aaron a následne štafetu preberajúci Danny Cates výborne zhmotnili Strangeov šialený svet, kde sa za používanie čarov kruto platí, kde vám hrozí nebezpečenstvo aj keď ste mŕtvi a kde ak bojujete so Satanom, dá sa povedať, že máte vcelku bežný, ničím výnimočný deň. Finále série nerobí svojim predchodcom hanbu. Príbeh z Las Vegas má niečo do seba, ale mňa aj tak viac bavil spomínaný Bats (prepáčte, som infantilný) a nečakaná (ale o to lepšia, vtipnejšia prekvapivo dokonca aj dojemnejšia) koncovka s.... no, nebudem spoilerovať. A samozrejme sympatický hlavný hrdina, ktorý nie je dokonalý, ale pre ľudstvo by urobil prvé posledné. Aj keď si to nezaslúži.
Scenár nie je žiadny zázrak. Často zneužíva motív náhod (Haedry na mesto vo veľkom prvý raz zaútočia práve keď sa v ňom vyskytne Diana) a celkovo je lepšie nad ním príliš nerozmýšľať. Napriek tomu je to skvelý, živelný komiks nakreslený drsným štýlom a neotesaným, kde nielenže nič nevyzerá pekne, ale ani sa tak nespráva. Ale to je v poriadku, je to taký svet. Cameí slávnych superhrdinov je minimum, ale o to mohutnejší dopad na zbedačeného čitateľa v okamihu objavenia majú.
No... nebavilo ma to. Nápad o prastarých bytostiach, ktorých sa bojí aj Galactus (!) a ktoré ľudské vojny vnímajú v priebehu stáročí ako detské šarvátky na pieskovisku, je fenomenálny. Trochu (ale naozaj len trochu) mi pri čítaní na um prišli marvelácke Zázraky alebo Watchmen. Bohužiaľ, Věční nepôsobia ako dielo od Neila Gaimana (Sandman, 1602), ale ako komerčný titul, ktorého scenárista nebol ktovieako talentovaný, ale hrozne sa chcel podobať na Gaimana a tak stvoril niečo, o čom si myslel, že by stvoril Gaiman, ale v skutočnosti je to Gaimonovi poriadne vzdialené. Chcelo by to byť filozofické, ale nakoniec je to asi tak filozofické, ako keď si k vám vo vlaku do kupé prisadne magor a začne vás presvedčiť o tom, že v minulom živote bol drozd. Malo to svoje svetlé momenty (kontroverzný odchod Spritea zo scény alebo ponechanie obrieho robota na očiach verejnosti v parku), ale nebolo ich tak veľa, ako som čakal. Sú tu načrtnuté viaceré pozoruhodné motívy (čo sa stane, ak má nesmrteľná žena smrteľné dieťa, ktoré raz bude musieť pochovať?), ale naozaj len načrtnuté. Zakomponovanie zopár Avengerov (konkrétne do obdobia Občianskej vojny) ma skôr rušilo, než bavilo. Z dänikenovskej témy „život na Zemi ovplyvňovali mimozemské civilizácie“ sa mi stokrát viac páčili iné komiksy (Thorgal, Návštevníci z kozmu).
Silver Surfer je výnimočná postava. Smutný bard, ktorý napriek všetkému zlému a temnému, čo sa mu v minulosti stalo, stále verí v nádej, lepšiu budúcnosť a dobro v ľuďoch (a v iných kozmických bytostiach). Filozofický trubadúr, zasnený mierotvorca, ale zároveň tvrdý bojovník, ak treba. Nedokážeme ho však (čo vnímam ako osviežujúce plus) vnímať ako stopercentného klaďasa, pretože jeho spôsoby sú miestami značne rozporuplné. „Iným“ ho robí aj jeho vesmírny pôvod. Nech robí čo robí, stále zostáva cudzincom. Pozoruhodné je, že pôvodne sa jednalo o záporáka. O herolda jedného z najmocnejších marveláckych záporákov. Až neskôr sa Norrin Radd vzoprel a stala sa z neho bytosť, ktorú keď na oblohe uvidia trpiace obete, svitne v ich srdci nádej na lepšie zajtrajšky. To je krásne. Okrem toho je báječne nakreslený. Z „kašpara na létajícím prkně“ sa stala legenda. Bohužiaľ to, že je to skvelá postava, automaticky ešte neznamená, že ide aj o skvelý komiks. Kniha obsahuje dva a viac ma oslovil prvý, starší a kratší, ktorý báječne vystihuje Silverov svet a jeho dušu a povahu. Druhý (dlhší a modernejší) už zďaleka nie je nič svetoborné. Naopak, jedná sa o obrovské klišé, kedy hlavný hrdina okolo seba musí zoskupiť tím ďalších klaďasov a potom spoločne vyrazia proti spoločnému nepriateľovi. To je jednak strašne neobjavné, jednak sa do popredia dostáva akcia, ktorá je však nudná, a jednak členovia Silverovho zoskupenia sú nezaujímaví. Takže dávam len 3*. Ale som presvedčený o tom, že to Norrin pochopí.
Ozrutný komiksový súbor. Veľké rozmery (210 x 300 mm) a adekvátny počet strán (viac ako 250). K tomu vynikajúce textové bonusy, ktorých síce pokojne mohlo byť ešte viac, ale aj takto je to veľmi fajn. Zoznamujú nás so zákulisím toho-ktorého komiksu, kedy vznikol, za akých okolností, s kým atď., prípadne sa jedná o medailóniky autorov. No a samozrejme sú tu samotné komiksy, kde si azda každý nájde to svoje. Mojím favoritom (už od detstva, keď vychádzala na pokračovanie v ABC) je legendárna klasika Galaxia. Keď som bol malý, dostala sa ku mne iba prvá polovica príbehu. Treba dodať, že tá lepšia. Dvojica astronautov sa ničnetušiac „zrazu“ prebudí vo vesmírnej lodi tak gigantickej, že aj rýchlovlaku, ktorý v lodi kedysi (keď ešte bola funkčná) jazdil, trvalo dostať sa z jedného konca na druhý dlhé minúty. Ocitnú sa vo víre udalostí, ktoré majú miestami až hororový nádych (mrazivo vyľudnené prostredie proste robí svoje). Bohužiaľ, akonáhle sa dej presunie inam (nechcem spoilerovať), už to skrátka nie je tak úplne ono a začne to klesať do istej formy miernej béčkovosti. Vzpoura mozků, Galaxia a Tvrz súhrnne vyšli už v roku 2001 vo Velké knihe komiksů #1.
(SPOILER) „Kam se všechny ty roky poděli?“ Mnohé nápady, s ktorými Marvel v minulosti prišiel, sa ukázali byť slepými uličkami. Ale to, že sa Peter a MJ vzali a mali dieťa, ktoré po otcovi zdedilo pavúčie gény, je jedným z najprirodzenejších a najnevyhnutejších vývojov postáv v ére superhrdinského komiksu. Niečo, čo sa muselo stať. Ak by sa to nestalo, bola by to proste blbosť. Nápad ukryť pod pavúčí kostým dcéru jedného z najobľúbenejších marveláckych párov sa zrodil v roku 1998. A v praxi funguje skvele. Určite lepšie, ako niektoré iné podobné pokusy (Spider-Man 2099, Dr. Ock v Superior Spider-Man). Občas to nie je tak úplne ono (skutočne stačí dvojminútové hopsanie v telocvični ako príprava na súboj s Green Goblinom?), ale v konečnom efekte všetko funguje tak, ako má: od sympatickej hrdinky cez jej rodičov (musím sa priznať, že som vcelku spokojný s logickým spôsobom, akým Tom DeFalco ostarel moje obľúbené postavy), až po spolužiakov a priateľov. Hlavne ma bavilo, že viac, ako akčné scény, sú tu dôležité postavy, vzťahy medzi nimi a to, čo si povedia. Scenárista čerpal z osobnej skúsenosti. Mal brata vojaka (neskôr policajta), ktorého dcéra sa rozhodla tiež vstúpiť do armády a Tom videl, že tým brat vonkoncom nie je nadšený, skôr naopak. Mnohé z toho Tom použil v Spider-Girl, takže hoci je to superhrdinský komiks, je zároveň realistický vďaka uveriteľným postavám, vzťahom a motiváciám. Nie je to kópia. Je to prirodzené pokračovanie. Je May hodná pavučín svojho otca? Za mňa jednoznačne áno, ale 4* nedám, pretože hoci som z toho ako z celku mal veľmi fajn pocity, pri druhom čítaní som si uvedomil výrazné nedostatky, ako sú absurdní, za vlasy pritiahnutí a béčkarskí záporáci (tretí Green Goblin, to vážne?), občasné nechcene smiešne veci (hlasný smiech ako superschopnosť) a nedopečený, akoby rýchlou ihlou šitý scenár (miestami to vyzerá ako remake). Dokonca ani Darkdevil (!) nenaplnil očakávania.
(SPOILER) Po nudnej prvej časti prichádza druhá a ide rovno k veci. Tarzan je istými okruhmi ľudí vyhodnotený ako príťaž, ktorá musí byť zlikvidovaná. A tak, keď nastúpi na let do Afriky, je celé lietadlo (s pravdepodobne stovkami pasažierov!) vyhodené do vzduchu. Tarzan samozrejme prežije, pretože použije sedadlo na zmiernenie nárazu do mora (!), do ktorého dopadne z výšky X kilometrov (toto by nedal ani Jackie Chan). V scenári ma zarazili aj ďalšie veci, z nich niektoré vznikli zrejme chybou prekladu (skutočne by mi nikdy nenapadlo, že suchý piesok pod nohami môže "vržďať ako sneh"), ale niektoré nie (zdolávanie džungle tak, že Tarzan skáče z jedného kmeňa stromu na druhý, to je totálne šialenstvo, zlaté liany). Uznávam, že rôzne zákulisné dianie sú zaujímavým spestrením (obchod so slonovinou, špinavé politické ťahy, africký diktátor, objednávky vrážd), ale v praxi príliš dobre nefungujú a majú tendenciu nudiť. Pohyb Tarzana v mestskom prostredí bol originálny, ale nefungoval. Návrat do džungle mu naopak sedí. Je to jeho miesto, ktoré ilustrátorovi umožnilo vyhrať sa so zvieracími obyvateľmi zelenej ríše, ale i s jednotlivými zákutiami samotného pralesa. Obžaloba novej doby, ktorá zasahuje čoraz mohutnejšie do sveta jednoduchých Afričanov, zároveň sériu Tarzan sa vracia aktualizuje, modernizuje (v boji proti domorodcom sa posunuli nielen belosi, ale aj naopak) a plnohodnotne zaraďuje ku komiksom, ktoré nechcú len pobaviť. Trocha čudný bol Tarzan, ktorý strávi pár dní v džungli a už o vrtuľníkoch premýšľa ako o "vtákoch smrti". Predstavuje sa tu ako nekompromisný muž, ktorý pre vyššie ciele (ochrana slabých a vzácneho biotopu) neváha zabíjať ozbrojenú presilu v prostredí, ktorému (na rozdiel od nich) rozumie (trocha to pripomína prvého Ramba). Súčasťou zošita je rozhovor s ilustrátorom a spoluscenáristom Tomom Yeatseom (Swamp Thing, Kolosální Conan). Kresba je fajn, miestami dokonca veľmi dobrá (Tarzan bojujúci s vrtuľníkom oslepeného slnkom, iný vrtuľník pristávajúci na planine pred obrovským stromovým „mestom“). Trocha som sa nechytal, keď je záporák na konci prekvapený pozitívnym vzťahom panujúcim medzi Tarzanom a domorodcami; Tarzan bol predsa vždy na ich strane... Čo mi uniklo?
Napriek atraktívnej kresbe ma to príliš nebavilo. Po Bratři ve zbrani (a čiastočne Pet Avengers) ďalší thorovský pohrobok. Nie zlý, vlastne miestami dobrý (najmä zo začiatku), ale chýbajú mu výraznejší hrdinovia a záporáci (ústredná Valkýra je nudná, nieto vedľajšie postavy) a zaujímavejší scenár (od polovice je práca Cullena Bunna fakt nezáživná). Osobne deleniu sveta na mužský a ženský nerozumiem. V mojom svete nikdy nebolo dôležité, akého ste pohlavia, ale aký ste človek. Takže keď vidím komiks, ktorý je za každú cenu ženský (alebo chlapský, nech už to znamená čokoľvek), pripadá mi to tak, že so scenáristom nie je niečo v poriadku, že asi nemal pekný život. Avengers nemám rád preto, že pozostávajú (česť výnimkám) z mužov, ale preto, že sú to pútavé charaktery. Takže v prípade komiksu Valkyrie si nevšímam to, že ide o čisto ženský tím, ale scenár. A ten je mdlý.
Aby som zostal v zvieracej ríši: zahrám sa na slepého živočícha, ktorý sa neriadi zrakom, ale inými zmyslami a tak „akože“ nevidím viaceré zápory tohto komiksu (najmä nudný scenár, ktorý je v ostrom kontraste s naopak až príliš originálnymi hrdinami) a preto udeľujem 4*. Pet Avengers možno nemajú výborný scenár (vlastne ho nemajú určite), zato disponujú srdcom... a to je pre mňa v tomto prípade predsa len dôležitejšie. Vydavateľstvo sa pohralo s detailmi (fotka kocúra v tradičnom úvodníku Eda Hammonda, logo na chrbte knihy špecificky šité na mieru tímu). Nie je to až také vtipné, ako scenárista chcel, ale veľa toho v tomto smere zachraňuje pôvabný Šelmička tety May (správne, TEN Šelmička). Jednoznačne hviezda komiksu. V podstate sa jedná o najstatočnejšieho člena skupiny, keďže na rozdiel od ostatných nedisponuje superschopnosťami. Napriek tomu sa bezhlavo vrhá do nebezpečenstva. Z pre mňa nepochopiteľného dôvodu sa neprebojoval na obálku. Chápem, že to niekomu bude pripadať príliš infantilné, ale ja by som nedokázal žiť sám so sebou, ak by som tomu dal 3* a menej. Atraktívna kresba.
Nechcem miešať jablká s hruškami, ale v rámci NHM by som Spider-Mana 2099 prirovnal ku Killravenovi: síce originálne, ale čo z toho, keď scenár z toho nevie vyťažiť dostatočne pútavé atrakcie a paradoxne čím viac sa tu toho deje, tým je to otravnejšie? Mal som veľký problém naladiť sa na správnu vlnovú dĺžku. Pravdupovediac sa mi to nepodarilo. Zostal som oklamaný, rozčarovaný a v neposlednom rade šťastný, že sa to konečne skončilo. Nepomáhali samozrejme ani nudné postavy a nezaujímavý dej. Viac, než zmodernizovaný druhý príbeh, sa mi páčil prvý. Mám totiž nostalgickú slabosť pre 90. roky. Každopádne, aj keď to fakt nie je žiadny zázrak, mám toho načítaného pomerne veľa a tak viem posúdiť, že v rámci superhrdinského žánru to nie je najhoršie a 3* si to zaslúži. Z rôznych spajďáckych alternatív (Dr. Ock, Miles Morales...) mi táto príde najmenej pútavá a ak by sa mi v budúcnosti vyskytla možnosť prečítať si nejaké ďalšie Miguelove príhody, asi sa im vyhnem. Kresba taká klasická, neurážajúca, pekná, ale zároveň prázdna (ale nie úplne).
Odpustite pridlhý koment, ale toto je čistý návrat do detstva, vymačkol som slzu. Pre mňa nostalgická perla (ešte väčšia, ako KVS: Nezastavitelný Juggernaut), nakoľko ide plus mínus o kompletizáciu vôbec nie zanedbateľného počtu zošitov Záhadného Spider-Mana, ktorého u nás v 90. rokoch vydával Semic-Slovart (ďalej S-S). Keďže mi rodičia nemohli kupovať všetko, tak som sa k dokončeniu niektorých Spajdyho dobrodružstiev dostal až práve vďaka tejto knihe. Opätovne sa mi bohužiaľ potvrdilo, že nech už bol S-S akokoľvek dôležitý v budovaní nášho vtedajšieho komiksového Ja (za čo mu patrí moje doživotné ďakujem), nejako extra sa s tým nesr... a jednotlivé zošity vydával fakt halabala (niektoré stránky proste vyhodil). Peter tu dostáva totálny záhul. Nielenže sa mu rúca osobný život (sklamaná teta, sklamaný Nathan, sklamaný Robbie), ale ešte proti nemu stojí skutočný výkvet protivníkov. Nielenže naokolo poletuje bláznivý Lampiónový Jack a z úzadia situáciu sleduje nebezpečný Red Ghost so svojimi superopicami, ale je tu ešte i Hobgoblin (v S-S verzii Mátoha, jeden z tých lepších prekladov), za nitky z úzadia poťahujú pragmatickí mafiáni Rose (v S-S verzii Ruža) a Kingpin. Vždy ma bavilo, keď Spajdy nestál proti fantazmagorickým sokom (prepáč, Vulture), ale práve proti realistickým protivníkom. Sila týchto uveriteľných sokov najviac vynikne vo futbalovom príbehu, ktorý je zbavený akýchkoľvek superhrdinských „hovadín“, ale funguje na jednotku (trochu dokonca pripomína osud Daredevilovho otca a to už je vysoký level). Čierny kostým síce vycíti Petrove skryté priania, ale zároveň sa podpisuje na jeho psychike. A aby toho bolo fakt veľa, o slovo sa hlásia aj antagonisti Black Cat, sympatický zlodejíček Fox a zvierací Puma (ďalší môj obľúbenec zo S-S série). Keď Peter pochopí, že nový kostým (ktorý si na Zem priniesol z Tajných válek superhrdinů Marvelu) je viac parazit, než symbiont, zasiahne do deja FF4. S Prvou rodinou Marvelu mal Sieťomil odjakživa zábavnú, dynamickú interakciu. FF4 ho síce Venoma zbaví a uväzní ho, ale organizmus veľmi rýchlo uniká zo zajatia, aby sa definitívne mohol prerodiť v jedného zo Spajdyho najúhlavnejších protivníkov (viď. udalosti z KVS: Zrození Venoma, aj keď podľa môjho skromného názoru je Zrození Venoma paradoxne menej o Venomovi, ako V kůži vetřelce). Scenárista Tom DeFalco svojho času so Sieťomilom stváral neskutočne veľké kokosoviny. Najsilnejší z príbehov ale nepatrí akcii, ani mafiánom, ale obyčajnému dievčaťu, MJ, u ktorej zrazu vidíme aj jej druhú, odvrátenú, temnú stranu plnú tragickej a smutnej minulosti. Nie je to teda napokon len Peter, kto celý čas nosil masku... Obálku si môžete pamätať zo Záhadného Spider-mana č. 20.
Problém komiksovej knihy Zrození Venoma nie je v tom, že by šlo o mizerné príbehy. Naopak, jedná sa o „klasickú“ spider-manovskú porciu, ktorá ak by v 90. rokoch vyšla v semic-slovarťáckom Záhadnom Spider-Manovi, dnes by som na ňu spomínal so slzou v oku. Jasné, nepatrí to k tomu zásadnému, čo sa v Sieťomilovom kánone v minulosti stvorilo, ale rozhodne som z jeho pavučiny čítal už slabšie veci. Potešil ma krátky, ale dojemný dialóg medzi MJ a tetou May a niekoľko príbehov kreslil môj miláčik Todd McFarlane (aj keď na jeho spajďácke úlety Úhel pohledu a Utrpení sa to predsa len nechytá). Problém knihy Zrození Venoma je v tom, že obsah neodpovedá názvu. Táto kniha je totiž o všetkom možnom, len nie o Venomovi (dvojnásobne nie o jeho zrodení) a v niektorých dokonca ani nevystupuje (!). A zo zmutovaného zajaca mi v krku zabehla mrkva. Resumé: viac o Venomovi je paradoxne KVS: V kůži vetřelce.
Prisahám na Latveru, že som snáď nikdy v živote nečítal peckový komiks o FF4. A nie je ním bohužiaľ ani tento. Oceňujem kresbu Mikea Wieringoa a Caseyho Jonesa (áno, fakt sa volá ako chlapík z Nindža korytnačiek) a to, že scenár od Marka Waida (Amazing Spider-Man: Rodinný podnik, JLA: Babylonská věž) nie je postavený na akcii, ale skôr na dialógoch, postavách, vzťahoch a dramatickej zápletke. Čo je osviežujúce najmä v porovnaní s inými superhrdinskými komiksami, v ktorých sa reže sto postáv naraz bez ladu a skladu a čitateľovi je to fuk. Bohužiaľ, to sú asi jediné plusy komiksu Fantastic Four: Nemyslitelné. Jeho čítanie mi bolo tak nejak ukradnuté a pravdupovediac som sa v deji nedobre orientoval. Navyše musíme vziať do úvahy, že ak z toho chcete mať plnohodnotný dojem, musíte si kúpiť aj iný komiks z UKK a to Fantastic Four: Rozhodná akce, keďže ide o jeden príbeh rozseknutý do dvoch kníh. Po druhom prečítaní (každý komiks čítam dva razy) je to ale o poznanie lepšie, hoci stále žiadny zázrak. Páčili sa mi niektoré výtvarné nápady (Thing temer až hororovo sa vynárajúci zo snežnej búrky alebo Reed v gigantickej knižnici), na UKK pomerne bohaté bonusy a také tie kamarátsko-rodinné veci typu balón s vodou. Postaviť proti sebe mágiu a vedu nie je zlý nápad (takže možno bude hosťovať v astrálnej podobe i istý pán s divným plášťom...), ale prevedené do praxe ma to príliš neoslovilo.