Ivan Kučera komentáře u knih
Po horore Děti Halloweenu ďalší vydarený prírastok do halloweenskej žánrovej edície Carcosy. Opäť solídna, drsná jednohubka. Ale nedajte sa oklamať! Solídne, drsné jednohubky je v skutočnosti ťažké napísať (hoci opak sa môže zdať byť pravdou). Miestami sa na motiváciách postáv dalo určite lepšie zapracovať (to bol Mike fakt taký meganadržaný, že „len“ kvôli sexu podstupoval dobrovoľne „to“ všetko?) a mnohé postavy sú slušne spracované, ale nakoniec to autor vlastnoručne vyhodí von oknom v momente, keď sa ukáže, že v skutočnosti šlo len o vedľajšie mäso určené na porážku. Ale inak disponuje John Everson pútavým štýlom, ktorým čitateľa dokáže vtiahnuť do deja. Ten je sympaticky priamočiary a na nič sa nehrá, čo je niekedy fajn, nemusí byť všetko zrovna Meno ruže. Určite by som si od tohto autora ešte niečo v češtine rád prečítal. Oceňujem aj parádnu obálku a tradične šťavnatý preklad Milana Žáčka.
Strašne vidno, ako z toho Kevin Smith (od ktorého nedám dopustiť najmä na pecku Daredevil: Ďábel strážný) chcel urobiť fakt temnú, kontroverznú vec, ale nakoniec mu Marvel odklepol len pár detských nadávok a trošku krvi (nakreslenej tak, že ako krv príliš nevyzerá). Samozrejme, treba dať dole klobúk za motív znásilnení, čo je hrozne silná téma a je super, že sa o nej rozpráva a že sa o nej rozpráva práve v Marvele a takým zaujímavým spôsobom (čo razom robí lepšiu postavu z istej postavy, ktorá ma inak nikdy príliš nebavila). Problém je v tom, že ono to proste tak úplne nestačí. Hoci vzťahu Spajdy/Black Cat nemožno uprieť dynamiku (viď. skvelá pasáž s mučením väzenkyne spevom a nekonečnými kecami, na čo je samozrejme Spajďák expert). Zlo v lidských srdcích skrátka napriek nemalej snahe žiadna veľká pecka nie je. Bez debaty ma potešili vtipné a svižné dialógy a hŕstka slušných twistov. Pavučinu hore dávam aj za dve slávne cameá (aj keď jedno vzhľadom na Kevinovu prítomnosť asi zase až tak veľkým prekvapením nie je, ehm), skvelú kresbu manželov Dodsonovov (resp. kresbu, aj inkerstvo a aj farby) a sympaticky priamočiary scenár (ktorý ale zároveň vie šikovne zmiasť čitateľa, viď. zaujímavé pohrávanie so záporákmi). Ale ako vravím, proste to nie je srdcovka, netrafila ma do srdca, ani ma ktovieako nestrhla. A Kingpin je nakreslený fakt poriadne divne.
Toto ma už nebavilo až tak, ako jednotka. Čo o to, nakreslené je to samozrejme stále parádne a retrospektívna pasáž s inkvizítorom relatívne super, ale väčšinu albumu tvoria scény zo „súčasnosti“ a tie sú pomerne nudné, scenárista v nich trochu detinsky poukazuje na iné slávne upírčiny (Nosferatu, samozrejme Dracula) a ústredný hrdina sa od svojich predkov odlišuje svojou uhladenosťou a jemnosťou. Práve to, že má k ich nekompromisne akčnému odkazu na míle ďaleko, z neho síce teoreticky robí zaujímavú postavu, ale prakticky vám stále nevedia z pamäti zliezť jeho drsní predkovia. Takisto ubudlo akcie, násilia a erotiky, takže za mňa „len“ slušné 3*.
No, tak ani tu sa nakoniec nedozvieme, kto uniesol tetu May. A nielenže tu, ale v UKK celkovo!!! Presne tak, záver série nebol v UKK nikdy vydaný. K tomu nemám čo dodať, došli mi slová. Marvel Knights Spider-Man: Jed nadväzuje na Dolů mezi mrtvé, ale trojka vydaná nebola. Vyjadrenie pohoršenia je ale bohužiaľ to jediné, čo s tým môžeme urobiť. Dobrou správou je, že to viete a skôr, než na to neuvážene miniete peniaze, miňte ich radšej na Komiksový výběr Spider-Man, v rámci ktorého tento spajďácky príbeh tiež vyšiel, ale na rozdiel od UKK bol dokončený (a stačili mu na to iba dve knihy, Dolů mezi mrtvé a Poslední vzdor). A aký je Jed? Tenký. To je dobrá správa, pretože scenár je biedny a operuje s postavami, ktoré ma nebavia (Venom, Black Cat). Vidno, že je to len také krátke nadýchnutie pred veľkým finále. Nachádza sa tu pekná scéna so servírkou, ktorá (scéna, nie servírka) tým, že aj Spajdy je len človek, pripomenie jeho skvelý pokec so zraneným mafiánskym bodyguardom z Dolů mezi mrtvé. Ale nakoniec to pokazí to, že sa ukáže to, že jej syn je... nebudem spoilerovať, ale každopádne je to fakt taká náhoda, že asi spadnete zo stoličky. A problém s Vultureho vnukom sa vyrieši tak bezmocne, ako keby to vypadlo z nejakého fest béčkarského filmu. Ďalší dôvod pre tých z vás, ktorí nemusíte Marka Millara k tomu, aby ste na tomto svojom postoji nič nemenili. Únos, ktorý všetky udalosti odštartoval, sa v Jede prakticky skoro vôbec nerieši, čo mi príde zarážajúce. Peter si niekoľko týždňov (!) po ňom žije svoj „bežný“ superhrdinský život so všetkým, čo k tomu patrí a nepôsobí dojmom, že by ho to nejako extra trápilo (aby sa nepovedalo, občas tete venuje dve tri myšlienky). Všetko s Venomom je Solamyl slúžiaci na zahustenie deja, v ktorom sa inak nič nedeje. Tradične poteší kresba Terryho Dodsona (a Franka Cho) a inkerky, jeho ženy Rachel. Sorry, toto nie je ani na 3*.
Princ noci 1: Lovec je príjemná a sympatická jednohubka od českého komiksového vydavateľstva Barlow, na ktoré sa pozabúda pomerne neprávom, nakoľko má na konte síce málo vecí, ale tie, čo dalo von, stoja za to, vyšli v ambiciózne veľkých formátoch a ponúkli skvelú kresbu a slušné scenáre (okrem Princa noci, ktorý sa dočkal troch dielov, Barlow vydal ešte napr. van Hammeho XIII, Xenu, westernového Duranga alebo trojdielnu Polární hvězdu). Hoci je scenár jednoduchý a nenáročný na počet postáv, po prvom prečítaní som sa strácal nielen v časových osách, ale aj práve v postavách (možno preto, že sa niektoré na seba relatívne dosť podobajú?). Ale keďže každý komiks principiálne čítam minimálne dva razy, po repríze som vychytal muchy, všetkému som pochopil a všetko zaklaplo na svoje miesto. Obálka síce pôsobí dojmom, že vnútri nie je draculovský stredoveký komiks, ale light lascívny erotický román pre rozvedené 50-ročné ženy. Ale zdanie klame a vnútri vás čaká solídna nálož drsnej akcie, nekompromisných postáv (ktoré dobre vedia, že ak nezabijú, budú zabité), charizmatického záporáka (etika mu nič nehovorí!), sexu a ponurých európskych lokácií (chudobné dediny, temné hrady, zasnežené lesy). Možno by som tomu trošku vytkol divnú nadväznosť niektorých scén (občas som sa strácal v tom, či to, čo nasleduje v ďalšom okne, sa odohráva minútu po predchádzajúcom, alebo o niekoľko týždňov neskôr). Nie sú to úplne čisté 4*, ale 3* mi pripadajú málo. Možno by to chcelo reedičné súhrnné vydanie všetkých dielov.
"Když byly ještě malé a bezbranné, čarodějové nebo čarodějnice je chytili a zatáhli do černavých hlubin lesa, kde jim nikdo nemohl pomoci a kde ani nebyl slyšet jejich křik." Ak aj vy rovnako ako ja budete čakať zbierku hororových poviedok, tak pochybujem, že po dočítaní poslednej poviedky budete mať pozitívne pocity. Ono by ale nevadilo, že si kúpite zbierku poviedok s vedomím, že ide o horory a ono sa v skutočnosti nakoniec o tento žáner jedná iba okrajovo. Čo vadí, to je nuda. Našťastie je väčšina poviedok krátka. Nepochybujem o tom, že niekto Machena zbožňuje, nedá naňho dopustiť, považuje ho za autora s neskutočnou imagináciou a nepochopí moje sťažovanie. Ale mňa Temnota nepomíjí fakt neoslovila. Psychicky som sa pripravil na to, že niektoré poviedky budú skôr do počtu, ale tešil som sa minimálne na (všade vychvaľované) Děti tůně, Rituál, Bílý lid a Zářicí pyramidu. Nakoniec ma však bohužiaľ ako-tak uspokojili snáď len dve posledné menované (a ani ony neboli žiadne zázraky). Som rád, že som to s autorom skúsil, ale podľa všetkého jeho tvorbu v budúcnosti vyhľadávať nebudem. Palec hore za peknú obálku, skvelú ilustráciu lesného potoka a za textové bonusy (dodatky, úvodné slovo...). Recenzenti sa často v súvislosti s touto knihou zmieňujú o temných lesoch, desivých rituáloch a strašných čarodejniciach, ale ja som tam z toho našiel len stopové prvky.
Za mňa skvelé. Tie dva svety, svety kráľa komiksového mainstreamu Stana Lee a francúzskeho umelca Mœbiusa, sú od seba natoľko vzdialené, až asi fakt nemohlo ich nečakaným spojením vzniknúť nič priemerné a blbé, ale výnimočné a legendárne. A naozaj, Silver Surfer: Podobenství je skutočne kult, ktorý disponuje sympaticky priamočiarym príbehom (dalo by sa povedať, že sa relatívne plus mínus odohráva v reálnom čase), skvelými postavami a parádnymi Surferovými zamysleniami nad obyvateľmi Modrej planéty, ktoré nie sú originálne, ale jednak na túto tému už nič originálne nevymyslíte (pretože ľudia sú ľudia) a jednak občas si treba tieto staré pravdy pripomínať, aby sme sa aspoň pokúsili byť lepšími. Oceniť musím aj gigantické záverečné textové a ilustračné bonusy (prehnane povedané ich je pomaly viac, ako samotného komiksu).
„Když se na tebe všechno valí, soustřeď se na jednu jedinou věc.“ Pravdupovediac som rád, že mám Pavoučí ostrov za sebou. Nebolo to zlé a malo to fajn nápady, ale asi nikdy mi nikto nenahovorí, že sa v rámci pavučinového univerza jedná o zásadnú, kľúčovú udalosť. Angažovanie Dana Slotta vôbec nevnímam v Petrovom svete tak, ako angažmán Bendisa alebo Straczynského (ktovieako mi nesedeli ani Totální šílenství! a Svítá nový den, ktoré prišli po Straczynského rozlúčke so Spajdym v Jen o den víc). Nemôžem sa dokonca zbaviť dojmu, že aj nápady, ktoré nehodnotím negatívne, sú po dôkladnejšom zamyslení v skutočnosti obyčajné blbosti. Napr. fakt mi chce niekto nahovoriť, že Peter Parker je iba maska pre Spider-Mana? To bezchybne funguje u Batmana, ale u Spajďáka je to hovadina na entú. Dr. Stranga na Pavučinomila zošle magické kúzlo, aby ho nikto nespoznal, ale druhýkrát to isté už zoslať nemôže? Akože prečo? Pýtam sa dobre, ak sa pýtam, že preto, lebo sa to tak hodí scenáristovi? Ako u jednotky, aj u dokončenia platí, že zo všetkého najviac ma bavila kresba Humberta Ramosa, ktorá je síce miestami neprehľadná, ale ak sa bijú Venom a Anti-Venom, tak to vnímam ako umelecký zámer.
Zaujímavý komiksový magazín z roku 1993, ktorý mal veľké plány, ktoré ale okamžite po vydaní prvého čísla „úspešne“ vybuchli a druhého sme sa nikdy nedočkali. Osobne si myslím, že je to skôr škoda, nakoľko tých takmer 50 stránok nebolo vôbec zlých. Paradoxne ma viac, než komiksy, bavili rôzne články, texty alebo aj veci, ktoré bežne zvyknú bývať dosť nudné (úvodník alebo listáreň, do ktorej redakcii zázračne prišiel list ešte pred vydaním prvého čísla, ale nechcem do toho rýpať, zázraky sa občas dejú, tak možno je to aj tento prípad). Nájdete tu rôzne textové bonusy o Tintinovi, jeho autorovi Hergém alebo profil Dona Lawrencea (autora Storma). Z komiksov ma najviac bavil Storm, ale ani ten ma vlastne ktovieako nebavil; mimo skvelej kresby je to obecne látka, ktorá ma nikdy nebavila. Storm (nemýliť s černokňažníkom z Bubliniek) v Čechách následne vyšiel samostatne ešte dvakrát: najskôr ho vydalo CooBoo v roku 2012 v zošite Piráti z Pandarve (ktorý je v poradí až desiaty zo série!) a 2019 v crewáckej edícii Mistrovská díla evropského komiksu.
X desaťročí po Klonovej ságe (ktorá ma nebavila) sa Jackal vracia, aby dotiahol svoje protispajďácke DNA experimenty do dokonalosti... a zase ma to príliš nebavilo. Angažovanie Dana Slotta do spider-manovskej série úvodník charakterizuje ako omračujúce, ale na mňa to bolo príliš free, asi starnem (nejako enormne ma nebavilo nič, čo prišlo po konci Straczynského runu, či už Totální šílenství! alebo Svítá nový den). Peter dospel, nechodí s MJ, ale s blonďavou policajtkou (ktorá vyzerá ako z mangy), nedisponuje šiestym zmyslom, ktorý ho varoval pred nebezpečenstvom (a tak sa musí učiť kung-fu...), pracuje vo vedeckej firme a teta May sa vydala za otca JJJ (!!!) a odsťahovala sa o 200 kilometrov ďalej (a syn jej manžela je starostom New Yorku). O čo viac som sa na to tešil, o to mohutnejšie bolo napokon moje sklamanie, ale zas nemôžem povedať, že by šlo o vyloženú katastrofu (to určite nie), ale proste som mal nadpriemerné očakávania. Bolo to na môj vkus príliš oplašené a paradoxne čím viac sa tam toho dialo, tým viac ma to otravovalo. Pravdupovediac som bol prekvapený, koľkom pozitívnych názorov to zozbieralo, lebo scenár hodnotím ako podpriemer a ak tomu niečo zachraňuje pavučinu (a pridáva tretiu hviezdu), tak len a jedine kresba. Kresba mexického čerta Humberta Ramosa (Flash: Zkrotit bouři) super, ale vychvaľovaný Slottov scenár sa nevydaril, postavy sa zlievajú do jednej a sú vlastne svojím spôsobom protivné (je ich tu toľko, že Peter úplne zapadá medzi ne). Osobne mi ústredná myšlienka o „miliónoch“ Spider-Manov nič nehovorí, nepripadá mi geniálna a vôbec netuším, čo z nej akože vyplýva a na čo bola dobrá.
„Jenom další temná noc, kdy vylítaj netopýři.“ Radikálna blacklabelovka s parádnym vzhľadom (priehľadný obal!), nesúca sa až v hororovom, okultnom, ponurom duchu. Tomu plne odpovedá geniálna Bermejoova kresba, ktorá bola fantastická už v grafickom románe Joker a tu je ešte realistickejšia (Batman pôsobí ako psychopatická nočná mora jednoznačne nepatriaca do sveta normálnych ľudí). Batman: Zatracení je pokračovanie Jokera. Odohráva sa v podstate len pár minút (!) po jeho drsnom konci. Azzarelloov scenár je miestami náročný na pozornosť, ale podstatnou mierou ho oživujú slávne nečakané cameá a prekvapivá prítomnosť Constantinea, ktorý je značným spôsobom nepredvídateľný a tak netušíte, či to s Batmanom myslí dobre, alebo hrá svoju vlastnú hru, ktorej pravidlá pozná len on sám (a na samom konci už aj vy).
Paranoický Batman roky bojoval proti zlu po boku Wonder Woman, Flasha, Aquamana a spol. a popritom si na nich chystal tajné zložky, aby ich vedel poraziť, ak by sa raz postavili na stranu zla. Wow, ten nápad je geniálny! Bohužiaľ sa to isté nedá povedať o scenári. Z úžasnej zápletky nie je vyťažené takmer nič zaujímavé. To je trestný čin marenia dobrých námetov. Našťastie je to nielen strašne tenký komiks, ale obrovskú časť z beztak tenkého zošita tvoria (takmer 30 strán!) záverečné bonusové retro komiksy. Takže to ešte ani poriadne nezačnete čítať a už ste na konci, čo je fajn, lebo scenár je ozaj slabý. Ani kresba ma nebavila, taký typický, nudný americký mainstream, miestami až odfláknutý (páčilo sa mi len pekne stvárnené nebeské stretko Batmana a supermana). Úvodné slovo je klasicky namachrované, pasujúc tento príbeh za jeden z najlepších od Batmana. No... to fakt nie, vážení. Ale že fakt nie. Možno ak by to bola fakt temná záležitosť zo sveta Elseworlds, kde sa umiera. Ale nie je. Tu neumrie prakticky nikto, dokonca ani vedľajšie bezmenné figúrky. Palec hore za samotný koniec (nemyslené ironicky). Inak, Batman sa tohto svojho zvyku nedokázal zbaviť ani v budúcnosti, viď. jeho vylepšené zbrane proti JLA v Snyderovom Konci hry.
„Žijeme šťastně až do smrti.“ Je mi to veľmi ľúto, ale musím dať len 3*. Petrovi a MJ fandím od 90. rokov, držal som im palce a som rád, že to nakoniec dopadlo takto. MJ je prekvapivo tragická postava (isté ponuré fragmenty z jej života sme videli už v semic-slovarťáckom Záhadnom Spider-Manovi 26), obaja sú to veľkí sympaťáci, ktorí si (konečne) zaslúžia šťastie, oceňujem dve pozoruhodné myšlienky (jedna o tom, že nielen Peter, ale aj MJ nosí masku a druhý je flashback o tom, čo MJ ako puberťáčka videla z okna), tvorcovia nahryzávajú zaujímavé otázky (bude úspešná modelka spokojná v manželstve s „len“ Petrom?), JJJ je fakt exkluzívny škrob a pri niektorých scénach mi mierne zvlhli oči (ale nikomu to nepovedzte). Problém komiksovej knihy Spider-Man: Svadba je v tom, že tieto skvelé okamihy (bez debaty hodné 4*) sa striedajú s absolútne nudnými a nezáživnými akčnými scénami s Dr. Octopusom, Pavúkobijcom alebo Shockerom, nevraviac o tragicky mdlom znovunájdenom otcovi. Napriek tomu tento komiks každý správny Stenolezov fanúšik musí mať doma. Nie je to síce (ani zďaleka) to najlepšie, čo sa v Sieťomilovom kokóne stvorilo, ale obsahuje to zásadnú vec. Srdiečko. Kebyže som každopádne ja scenáristom niečoho, v čom má dôjsť k svadbe medzi Petrom a MJ, poňal by som to celé absolútne inak (totálne bez akcie, napr. ako príbeh, v ktorom sa Peter zúfalo snaží kúpiť prsteň a pomáhajú mu s tým rôzni jeho superhrdinskí kolegovia, prípadne dokonca aj nepriatelia).
Ďalší starý komiks za dobrú cenu (nekúpte to za 4 €), ktorá ale tentokrát plne odpovedá výslednej (ne)kvalite. Vôbec som sa nechytal. Hrozne nudná tímovka. Úvodník sa to síce snaží okecať, vraj je táto kniha pre X-Menov zásadná, ale osobne to tak vôbec nevnímam. Ani Uncanny X-Men: Druhá generace nebola žiadny zázrak, ale človek jej zaradeniu do kompletu rozumel minimálne pre príchod Wolverinea do tímu, čo je ozaj veľká vec. Tu ale naozaj nie je nič také, aby to malo právo nachádzať sa v komplete (ak nerátam nudný zrod nudného Cyclopsovho mladšieho brata Havoka). Do čítania som sa musel doslova nútiť. Síce je poznať, že už to predsa len boli skôr 70., než 60. roky (čo je fajn), ale napriek tomu to nebol žiadny zázrak. Len kvôli kresbe som si užil až posledné diely, ktoré kreslil hosťujúci Neal Adams. Scenáre ma hrozne, hrozne nebavili. Príbeh je vraj dokončený v knihe Ve stínu Saurona (nie, žiadny súvis s Pánom prsteňov), ale jedným som si istý – dobrovoľne do toho pôjdem len ak mi to niekto dá za jedno euro.
„Dnešný svet nevyžaduje elementárnu zdvorilosť.“ Ja by som to necharakterizoval ako zbierku poviedok. Zašlo to dokonca tak ďaleko, že som si zopakoval a doštudoval, čo presne je poviedka a dospel som k záveru, že to, čo Keď vonku prší obsahuje, sú skôr fejtóny, než klasické poviedky. To, že sa prezentuje ako zbierka poviedok, je ale jedna z mála vecí, ktoré by som tejto sympatickej knižočke vytkol. Pekný vizuál (obálka, upršané fotky). Jednotlivé „poviedky“ sú príjemne krátke (ak má niektorá tri stránky, tak sa o nej dá hovoriť ako o extrémne dlhej) a poetické. Ponúkajú (aj) obzretie sa za autorovým bezstarostným detstvom, ktoré sa už nikdy nevráti. Ešte mohutnejší zážitok ponúka knižka Bratislavčanom; hlavné mesto tu hrá dôležitú rolu a autor dôkladne opisuje jeho mestské zákutia, štvrte, lokality, časti, uličky, názvy, prezývky, skratky. Jednotlivé „kapitoly“ sú dobre, hoci jednoducho, vypointované. Nezabúdajme však, že často sa najťažšie píšu paradoxne tie zdanlivo najjednoduchšie veci. Igor Adamec vie písať, hrá sa so slovami, s jazykom celkovo. Celkovo tento typ literatúry nie je tak úplne moja šálka kávy, ale proste čo je dobre napísané, to je dobre napísané, to je fakt a proti faktom (zatiaľ) nebojujem.
„Dolehla k nám ozvěna o vašich početných hrdinských činech.“ – „Ozvěna má vždycky dost času vše tisíckrát pokřivit.“ Za mňa nie je o čom: ďalšie originálne napísané a skvele nakreslené dobrodružstvo prísneho majstra Okka a jeho zvláštnej, ale fungujúcej družiny odvážnych lovcov démonov, kde má každý svoje miesto. Je to ako keď po dlhom čase opäť stretnete starého kamoša a behom pár minút sa naladíte na rovnakú dĺžku. Pribudli nové postavy, super je ale najmä to (čo vonkoncom nie je žiadna samozrejmosť), že sa plynulo, plnohodnotne zaradili do deja a navzájom parádne fungujú vo vzájomnej, nesmierne dynamickej interakcii so starými. Mám slabosť pre monumentálne stavby nachádzajúce sa v strmých horách plných priepastí, takže som si prišiel na svoje. Krysák geniálny (najmä koniec) a ako minule, aj tu sa mi veľmi páčilo rámcovanie príbehu scénami z „budúcnosti“ (alebo skôr súčasnosti?).
V 90. rokoch v slovenčine a češtine vychádzalo obrovské množstvo komiksov, boli však určené primárne pre chlapčenského čitateľa. Dievčenských bolo len minimum a okrem New Kids on the Block (priznávam, mal som jedno číslo... a bavilo ma!) medzi ne patril Starlet. Hoci teoreticky ide o komiksový časopis, prakticky nie je komiksov veľa a nemalú časť čísla zapĺňajú recepty, horoskopy alebo profil, ehm, Kevina Costnera, v ktorom ste sa mohli dozvedieť šokujúcu vec, že nerád natáča erotické scény. Samotné dva komiksy sú také, no, neviem... typicky dievčenské? Minimálne ten prvý ale prekvapivo ušiel, s druhým už to bolo horšie (pracoval s poučkou, že ak má puberťáčka akné, je lepšie nevytláčať si ho).
Tak nič, po skvelej, temnej a hororovej trojke opäť návrat k prvým dvom dielom – teda k fajn priemeru. V štvorke došlo k zjavne razantnému kráteniu oproti filmu. Tvorcovia trochu doplatili na to, že v jednotke a dvojke „len“ budovali atmosféru a predstavovali postavy, potom v trojke sa to predsa len už konečne rozbehlo, no očividne ešte nejaké dva tri zošity chýbajú, pretože záverečná štvorka mala neľahkú úlohu: komiksovo adaptovať film od momentu napadnutia autokolóny T-Rexom. No a každý, kto videl Spielbergov film vie, že sa toho následne odohralo ešte strašne veľa a vtesnať to do necelej tridsiatky stránok hraničí s umeleckou samovraždou. A podľa toho to aj vyzerá, takže sa skracuje a skracuje a za obeť padá nejedna obľúbená scéna (koniec počítačového technika Arnolda). Nakreslené je to pekne, ale skrátka príliš rýchlo upaľujeme dopredu a občas nechápavo krútite hlavou (miniatúrny výbeh velociraptorov a chápem tomu správne, že Muldoon si na raptorov vzal... RAKETOMET???).
Začína sa zmrákať. Doslova, ale aj prenesene. V štvorke sa do hry krátko zapája veterinár Harding (tiež ste si vo filme priali, aby zostal na ostrove s nimi?), no po neškodnej eskapáde s otráveným Triceratopsom začíname mať pocit, že je to ticho pred búrkou. A veruže to aj je pravda. Kreslič si zjavne užíva temnú džungľu, zamračené nebo a miliardy ostrých dažďových kvapiek. Za fajnovo hororovú atmosféru musím prihodiť aj štvrtú hviezdu.
„Boh stvoril dinosaury. Boh dinosaury vyhubil. Boh stvoril človeka. Človek zabil Boha. Človek stvoril dinosaurov. Dinosaury zožrali muža a Zem patrila žene.“ Pokračujeme tak, kde sme minule skončili, teda pri gigantickom Brachiosaurovi. Následne sa do deja dostávajú nové postavy: Hammondove vnúčatá, počítačový technik Arnold (vo filme Samuel L. Jackson) a najmä moja najobľúbenejšia postava Spielbergovho filmu – šéf bezpečnosti Muldoon. Ako v prvom, tak v druhom zošite chýba akcia, ale fanúšikovia filmu vedia, že sa to rozbehne. A práve ono ticho pred búrkou je napínavé. Tak, ako aj vo filme.