JohnMiller | Komentáře u knih | Databáze knih

JohnMiller JohnMiller komentáře u knih

Doktor Spánok Doktor Spánok Stephen King

Zo začiatku mi hneď nedoplo. Nedoplo mi, že sa jedná o pokračovanie Kingovho úspešného The Shinning. Čítam si čítam, a hlavou mi stále prebleskuje dejavú. Hovorím si, "veď tie mená poznám a dokonca aj miesta, čože? Už sa King takto kopíruje?" Až neskoršie mi to došlo. A hoci nepatrím medzi tých, ktorý majú radi takéto voľné pokračovania po XY rokoch, bral som to vcelku pozitívne. No až tak som si to neužil. Dávnejšie som nečítal Kingovku, takže jeho rukopis a skvelé písanie som hltal plnými dúškami, no skutočne sa mi páčili úvodné a záverečné stránky.. Tých niekoľko sto strán v strede boli hrozné omáčky ktoré ma nebavili ani dejovo ani postavami. Táto Kingovka si ma veru, až na hlavnú postavu, nezískala.

09.10.2016 2 z 5


Lev, čarodějnice a skříň Lev, čarodějnice a skříň C. S. Lewis (p)

Ide o číročíru rozprávku pre deti ktorá ma v období kedy som ju čítal (cca som mohol mať 13) až tak nebavila. Nebola zlá ale nemal som vtedy 8 rokov vtedy by ma to určite chytilo viac. Postupne ako som sa dostával cez ďalšie časti som si ju vlastne aj zamiloval a to z jediného prostého dôvodu. Pretože každá časť bola stále horšia a horšia a po tretej (Plavbe) to kleslo absurdne nízko... Už vtesy som to považoval za nesmierny škvár.

04.09.2014 3 z 5


Quentin Tarantino & filozofie: Jak se filozofuje kleštěmi a letlampou Quentin Tarantino & filozofie: Jak se filozofuje kleštěmi a letlampou Richard Greene

Pre čitateľov ktorý sa vážnejšie nezabývajú Filozofiou, respektíve filozofiu neštudovali či neštudujú je táto kniha veľmi náročná. V podstate nezáživné dookola opakujúce sa mená pre filozofiou nedotknutého čitateľa dokážu iba naštvať. Verím že mnoho čitateľov si túto publikáciou zohnalo hlavne kvôli Tarantionovi, aj ja takže na tom nie je nič. Avšak keď si to prečíta niekto kto téme trocha rozumie alebo aspoň aj keď nerozumie prehltne mnoho neznámych a nových informácií, zistí že Tarantinove filmy majú naozaj niečo do seba a nesú v sebe zaujímavé myšlienky ktoré korešpondujú s našou dnešnou dobou .

21.08.2014 4 z 5


Zemí šelem Zemí šelem Jules Verne

V detstve to bola moja najobľúbenejšia Verneovka. Hltal som každú stránku opisujúcu tajomnú, Indickú prírodu. Ich problémy, práva, občianske a civilizačné ťažkosti. Nádherné boli aj ilustrácie ktoré ma spolu s mohutným železným parným slonom sprevádzali mnohými dobrodružstvami. Nečítal som to už pekných pár rokov ale vtedy sa mi to zdal veľmi dlhé, neviem ako by som to dneska bral. Jedna s mojich najobľúbenejších románov detstva.

29.07.2014 3 z 5


Necronomicon podle Murahawy Necronomicon podle Murahawy neznámý - neuveden

Kultová, mystická, legendárna ale hlavne "fiktívna" kniha sumerských zaklínadiel písaná šialením Arabom menom Abdul Alhazred. Rozpráva o rituáloch ktoré vraj dokážu otvoriť sedem brán zla. Detailne popísané rituáli som neskúšal, nemal som na to odvahu, takže neviem či ide o skutočnosť alebo fake :-)

03.05.2014 3 z 5


Drobec Drobec Richard Bachman (p)

Kingova lyrika dokonalá, ale to asi v každom jeho diele. Problém je ten že keď vás viac zaujme retrospektívna cesta hlavnej postavy na toľko že hlavný príbeh iba kazí dojem a vy čakáte kedy sa už hlavná postava prestane rozprávať sama zo sebou a začne opäť myslieť na to čo ju stretlo v minulosti lebo nič iné tu nestojí za pozornosť tak niečo nie je s kostolným poriadkom. Pri tom to malo na začiatku zaujímavú noir atmosféru.. škoda sklamanie..

03.05.2014 2 z 5


Pinocchiova dobrodružství Pinocchiova dobrodružství Carlo Collodi (p)

Ako dieťa som nesmierne zbožňoval túto knihu a doteraz ju mám, hoci vo veľmi zúboženom stave, vo svojej knihovne. Pre mňa, v detstve, to bola priam detská odysea, putovanie bábky s jej fantastického sveta do krutej reality v ktorej sa často miešali prvky komédie a tragédie a vždy na to doplatila detská roztopašnosť vo mne rezonovali. Bol som úplne vžitý s postavami, hltal som kapitolu po kapitole jednu zápletku za druhov. Jednoducho povedané strávil som pri tejto knihe pekné chvíľky. S nostalgie po asi 12 rokoch som si ju prečítal znova... Spravil som na sebe taký malí experiment. úplne ma prekvapilo ako sa mi ten epický príbeh po rokoch zdal naivný, dlhá epická púť bola iba krátka cesta rozpísaná do pár strán.. Nebolo to zlé ani teraz ale radšej som to nemal robiť. Takto sa rozplývajú decké sny

18.04.2014 4 z 5


Povídky Povídky Donatien Alphonse François de Sade

Je to extrémne krátke, 100 maličkých strán ktoré dokopy robia malí zošit. A predsa v takom malom rozsahu sa nachádza toľko vaty. Skutočného De Sada sa v tejto publikácií dočkáme v troch štyroch poviedkach z dvadsiatich čo je obrovská škoda. Väčšina textu je skôr vo forme anekdot než poviedok. Mnohé nepresiahnu jednu či dve strany, ktoré nie sú vôbec zaujímavé. U mňa sklamanie za 1,5*. Totálne zlé to však nie je keďže sa tu nachádzajú aj zaujímavejšie zoo,pedo,homofilné veci ale ako som spomínal na začiatku je ich alarmujúco málo.

16.04.2014 2 z 5


Pustiny Pustiny Stephen King

Táto časť mala obrovský potenciál. Bol to vôbec najväčší potenciál s celej knižnej série ktorý však nebol vôbec využitý. Cesta do pustiny, ktorá bola v minulosti zničená atómovými vojnami a je plná znetvorených organizmov, Tu prakticky nie je..... Niektoré WTF momenty som nepochopil. Neviem si predstaviť ako napadlo miešať hrozné 80´s bicie ZZ Top zo sirénou v rozpadnutom meste... Takmer vo všetkých častiach sú takéto hovadiny. A ten vlak hádankár ? ďalšia s monumentálnych blbostí.... symbolika za symbolikou ktorej nerozumiem.. Ale napísané je to dobre, skvele sa to čítalo..

20.03.2014 3 z 5


Náhradníci Náhradníci Michael Marshall Smith (p)

V skutku originálne a dosť netradičné science-fiction v každom smere. Všetky ingrediencie ktoré autor použil (Mesto ako stroskotané lietadlo, zóna ktorá má viac ako 360 stupňov, ľudia chovaní iba ako darcovia orgánov) Mňa ohromilo. Skvelé čítanie. V istých miestach to malo dokonca feeling noiru. Tak ako to malo silné a emocionálne momenty kde komerčnosť a materializmus vyhráva nad morálnou otázkou ľudskej bytosti tak to malo aj momenty vskutku vtipné (Ten rozprávajúci budík ma miestami až štval). Neďalekej budúcnosti sa kvôli takýmto knihám vyslovene bojím.

16.03.2014 4 z 5


Hrobka Hrobka Howard Phillips Lovecraft

Prvá kniha je taká, povedal by som, necelistvá. Ako celok nefunguje. Popri čítaní sa vám zdá akoby spisovateľ písla niektoré poviedky pod vplyvom drog. Snové výjavy sú až neuveriteľne abstraktné.. Kto však čaká horor s toho najtemnejšieho dna bude za 3 pekelné poviedky vďačný a Lovecrafta prestane študovať. Ten kto sa dostane cez Hrobku k ďalším Spisom sa príjemne prekvapí aké hrôzy ho tam budú čakať. Môžem iba doporučiť. 3,5*

15.03.2014 3 z 5


Tažení Alexandra Velikého Tažení Alexandra Velikého Flavios Arrianos

Alexander Veľký, staroveký vládca, ktorý v štvrtom storočí pred naším letopočtom dobil významnú časť civilizovaného - aj neznámeho - sveta. Išlo o územia dovtedy nevídané, niektoré známe iba prostredníctvom mýtov. Perzia, Egypt, Afrika, Ázia, India - čo stret, konflikt a diplomacia, to víťazstvo, ktoré si zapísal na svoje konto Alexander Veľký. Nie je preto prekvapivé, že udalosti tohto neuveriteľného životného príbehu, osud, ktorý sprevádzal Alexandra sa po istom čase - ústnym ale aj písomným podaním - menil postupne v mýtus a legendu. Mení sa pomer, množstvo aj obsah činov. Arriános sa rozhodol zrekonštruovať jeho život od smrti jeho otca až po jeho vlastnú, teda pokúsil sa triediť medzi realitou a fikciou.

Medzi autorom a udalosťami, ktoré opisuje sa rozprestiera priepasť 400 rokov, a hoci sa na prvý pohľad môže zdať, že táto priepasť je natoľko bezodná - nezabúdajme, že sa nachádzame v staroveku - že pokus oddeliť skutočné udalosti od mýtov, legiend a neprávd, je takmer nadľudský čin. Avšak netreba zabúdať, že Arriános mohol mať prístup k viacerým literárnym zdrojom ako napríklad dnes my. Čerpal primárne z dvoch zdrojov, ktorých autori mal blízko k Alexandrovi. Tieto viaceré zdroje potom skúma, preveruje ich hodnovernosť a často podáva aj viaceré alternatívne verzie, pričom analyzuje prečo tá či oná verzia je skôr pravdepodobnejšia.

Nejde o štandardný formát životopisu, ktorý by zachytával celý život. Kniha zachytáva vojenské ťaženia Alexandra, analýzu jeho krokov, stratégie, diplomaciu, ktorá kriticky nahliada na rozhodnutia, úspech ale aj zlyhania. Pohľad Arriánosa mi príde dostatočne odosobnený, nezaujatý a spravodlivý, keďže hodnotí aj zlé rozhodnutia, konania, ktoré vytvárajú plnohodnotný obraz o tomto vládcovi, a poukazujú na to, že nebol neomylný.

jeho šikovnosť stratéga, dobrého-spravodlivého kráľa, a ešte lepšieho diplomata je úchvatná (vedel vystihnúť moment kedy bola výhodnejšia dohoda, kedy kapitulácia bez násilia, kedy urobiť ústupok, kedy si žiadať ešte viac a kedy je prospešné riešiť situáciu šikovnou diplomaciou - hoci aj prostredníctvom uzavretia manželstva s rodinnou príslušníčkou vládcu s ktorým niečo riešil). Počas kampane sa stretáva a bojuje s rôznymi panovníkmi a kráľmi často proti početnejšej presile. Nezabudnuteľné súboje s Mnemonom, Dareosom, Béssosom, či Porosom, sú písané takou ľahkosťou, ktorá miestami pripomína populárno-náučný žáner - samozrejme v rámci starovekej literatúry. Tým chcem povedať, že je to prístupné aj pre čitateľov, ktorí nemajú skúsenosti s podobnou literatúrou - alebo minimálne českého prekladu som mal taký pocit. Určite sa to dá stráviť ľahšie ako napríklad Thúkydidés a jeho Dejiny peloponézskej vojny.

Pri komentovaní starovekej literatúry rád používam frázu ,,časová pasula. A Arriános nebude výnimka. Je to časová kapsula prostredníctvom ktorej sa vieme vcítiť do čias dávno minulých, vieme sa premiestniť späť v čase a navnímať akým spôsobom premýšľali ľudia, aké mali motivácie, akými hodnotami žily a aby som znova a znova precitol (možno až zromantizovane) že medzi nami a nimi zase nie je až taký veľký rozdiel. Preto považujem Tažení Alexandra Velikého za dobrý štart, zoznámenie sa s Antickou literatúrou. Medzi autorom a udalosťami, ktoré opisuje sa rozprestiera priepasť 400 rokov, a hoci sa na prvý pohľad môže zdať, že táto priepasť je natoľko bezodná - nezabúdajme, že sa nachádzame v staroveku - že pokus oddeliť skutočné udalosti od mýtov, legiend a neprávd, je takmer nadľudský čin. Avšak netreba zabúdať, že Arriános mohol mať prístup k viacerým literárnym zdrojom ako napríklad dnes my. Čerpal primárne z dvoch zdrojov, ktorých autori mal blízko k Alexandrovi. Tieto viaceré zdroje potom skúma, preveruje ich hodnovernosť a často podáva aj viaceré alternatívne verzie, pričom analyzuje prečo tá či oná verzia je skôr pravdepodobnejšia.

Nejde o štandardný formát životopisu, ktorý by zachytával celý život. Kniha zachytáva vojenské ťaženia Alexandra, analýzu jeho krokov, stratégie, diplomaciu, ktorá kriticky nahliada na rozhodnutia, úspech ale aj zlyhania. Pohľad Arriánosa mi príde dostatočne odosobnený, nezaujatý a spravodlivý, keďže hodnotí aj zlé rozhodnutia, konania, ktoré vytvárajú plnohodnotný obraz o tomto vládcovi, a poukazujú na to, že nebol neomylný.
jeho šikovnosť stratéga, dobrého-spravodlivého kráľa, a ešte lepšieho diplomata je úchvatná (vedel vystihnúť moment kedy bola výhodnejšia dohoda, kedy kapitulácia bez násilia, kedy urobiť ústupok, kedy si žiadať ešte viac a kedy je prospešné riešiť situáciu šikovnou diplomaciou - hoci aj prostredníctvom uzavretia manželstva s rodinnou príslušníčkou vládcu s ktorým niečo riešil). Počas kampane sa stretáva a bojuje s rôznymi panovníkmi a kráľmi často proti početnejšej presile. Nezabudnuteľné súboje s Mnemonom, Dareosom, Béssosom, či Porosom, sú písané takou ľahkosťou, ktorá miestami pripomína populárno-náučný žáner - samozrejme v rámci starovekej literatúry. Tým chcem povedať, že je to prístupné aj pre čitateľov, ktorí nemajú skúsenosti s podobnou literatúrou - alebo minimálne českého prekladu som mal taký pocit. Určite sa to dá stráviť ľahšie ako napríklad Thúkydidés a jeho Dejiny peloponézskej vojny.

Pri komentovaní starovekej literatúry rád používam frázu ,,časová pasula. A Arriános nebude výnimka. Je to časová kapsula prostredníctvom ktorej sa vieme vcítiť do čias dávno minulých, vieme sa premiestniť späť v čase a navnímať akým spôsobom premýšľali ľudia, aké mali motivácie, akými hodnotami žily a aby som znova a znova precitol (možno až zromantizovane) že medzi nami a nimi zase nie je až taký veľký rozdiel. Preto považujem Tažení Alexandra Velikého za dobrý štart, zoznámenie sa s Antickou literatúrou.

28.01.2025 4 z 5


Vojna a mier IV. Vojna a mier IV. Lev Nikolajevič Tolstoj

Štvrtý zväzok bol pre mňa zjavením v dobrom aj v zlom slova zmysle. Hoci prvá, tragická, polovica ma vtiahla viac menej späť do deja a dokonca ma už aj začalo zaujímať čo sa s postavami stane. Ako to skončí s takým grófom Bezuchovom a podobne. Druhá polovica a záver bolo však naopak, pre mňa, to najhoršie z celého románu. Koniec ma sklamal a doslova knokautoval. Záverečné resumé bolo pre mňa nedostačujúce. Unáhlený záver - ktorý vyčítam aj takému dielu ako je Biela veľryba - ma sklamal a naivne, do poslednej strany som dúfal, že sa dopovedia príbehy niektorých postáv. No miesto toho som na konci dostal smrteľnú dávku filozofovania, moralizovania a subjektívnych komentárov o slobode, histórií a spoločnosti, ktoré som vnímal ako autorove pokrytectvo, keďže sa tvárili ako objektívne fakty. Verím tomu, že mnohí čitatelia môžu takýto koniec vnímať pozitívne, a pokladať ho za veľkolepé ukončenie eposu, ktoré v sebe skrýva viac rozmerov z beletrie a odbornej literatúry. Na mňa však toto kúzlo nedokázalo zapôsobiť.

11.12.2024 2.5 z 5


Vojna a mier III. Vojna a mier III. Lev Nikolajevič Tolstoj

Počas čítania tretej časti som si hovoril - “radšej by som sa vrátil k čítaniu opisov večierkov a banketov paničiek s prvej časti ako čítať zaujaté stanoviská autora a jeho pseudoanalýzu Napoleonovho vpádu do Ruska. Verím tomu, že Tolstoj si poctivo naštudoval celú udalosť a neupravoval skutočnosti, respektíve nemenil historické dianie na úkor románu. No z jeho akože “objektívneho pohľadu, z ktorého mi v pamäti ostalo iba odsudzovanie iných historikov, odborníkov, ktorých ani len nepomenuje ale rovno ich všetky tvrdenia pokladá za nesprávne - ako keby ich všetky poznal a čítal - mi príde čisto pokrytecké. Hoci samotné dielo nemôžem nazvať ako zlé, necháva ma chladným.

11.12.2024 3 z 5


Slová a veci Slová a veci Michel Foucault

Michel Foucault a jeho Slová a veci sú názorným príkladom toho ako dokáže opisný aparát skomplikovať a sťažiť, čítanie natoľko, že absorbovanie textu dokáže čitateľa mentálne unaviť už po niekoľkých vetách.
Obsah tejto knihy považujem za náročný text - je jeden z najnáročnejších s ktorými som sa zatiaľ stretol. Snažil som sa tu dešifrovať ideje, myšlienky a výsledky skúmania autora v dlhých a abstraktných súvetiach, ktoré ani po druhom a treťom prečítaní neprenikli bariérou poznania mojej mysle. Preto predpokladám, že som neobjavil všetky tieto pomyselné drahokamy vedenia, respektíve predpokladám, že mi unikli, no ak nič viac, tak časť toho, čo som pravdepodobne správne odhalil stojí za pripomenutie.

Podstata, obsah, - dokonca povedal by som, že až význam - samotného diela by sa v krátkosti dal zhrnúť ako popis štrukturálnej teórie, ktorá sa snaží predstaviť nám sled historických udalostí, vývoj myslenia a diskurzu spoločnosti, v ktorom autor používa sofistikované nástroje. Vývoj Foucault považuje za priamo úmerný tomu, čo už bolo v rámci histórie odhalené. Vedomosti a empirické skúsenosti sa viažu na seba a postupne sa vyvíjajú a teda nie je možné niečo vymyslieť alebo sa posunúť a zároveň preskočiť medzistupne v procese pokroku. Tento súhrn toho, čo je, čo už je a čo ešte nie je možné v danom období nazval autor epistéma. Zohľadňuje to, z čoho sa v danom historickom momente vychádza a čo je za daných okolností možné. Epistéma sa časom mení - niečo sa doplní niečo vypadne.

Foucault opisuje históriu ako obdobie kontinuity a diskontinuity (žiadny exponenciálny pokrok ani cyklické teórie) a svoju prácu opisuje ako archeologickú činnosť. Autor sa venuje hlavne storočiam 16, 17 a 18, v ktorých, ako píše, prechádzala epistéma závažnými zmenami. Ich dopad pocítila spoločnosť hlavne v 19 storočí. Zmena sa týkala troch okruhov: Prvý moment nastal keď sa prírodná história - teda opis prírody, ktorý bol daný a dal sa obdivovať spätne pod taktovkou domnelého tvorcu - zmenila na biológiu (Darwin). Analýza bohatstiev - v ktorom bol obeh peňazí prirovnávaný ku krvnému obehu v tele, a zistili, že čím väčší objem peňazí sa v obehu nachádza, tým sú ceny drahšie - sa zmenila na ekonomickú disciplínu (Smith) až politickú ekonómiu (Marx). A za tretie: reflexia jazyka sa zmenila na filológiu, kde sa skúma spätne jazyk a jeho vývoj, ktorý sa snaží rozložiť prapôvodnú podstatu jazyka pomocou tých najzákladnejších zvukov, ktoré imitujú zvuky prírody. Teda ide o tézu, že jazyk vznikol z napodobňovania predmetov.

Budem sa síce opakovať ale musím zdôrazniť, že text je tak náročný, plný cudzích výrazov a tak kvetnatý v opisoch náročných javov, že je v celku možné, že predošlé myšlienky, ktoré som opísal nemusia byť úplne zhodné s tým, čo autor chcel sprostredkovať, respektíve nemusel som ich pochopiť v celom znení. Stačí si prečítať prvých 10 strán v ktorých autor iba opisuje jeden obraz, tak náročným jazykom, že čitateľ si aj tak musí obraz pozrieť aby text vnímal (obraz sa nazýva: Las Meninas,1656).

Slová a veci sú náročným dielom na ktorom si vyláme zuby nejeden čitateľ, a hoci obsahuje celkom slušné kvantum informácií, netrúfam si odporučiť túto knihu nikomu. Je to ako pátranie, ako archeologický výskum, netrúfam si odhadnúť koľko toho kto objaví.

13.11.2024 3 z 5


Sofistés Sofistés Platón

S Platónom mám taký zvláštny vzťah. Hoci mám slabosť pre starovekú filozofiu - grécka stojí na pomyslenom piedestáli - nikdy si ma tento filozof skutočne nezískal, hoci pri konkrétnych myšlienkach - hlavne tých v ktorých zohráva hlavnú úlohu Sokrates - ma vedia fascinovať, v skutočnosti ma žiadne jeho samostatné dielo či dialóg nedokázal zaujať natoľko ako napríklad texty Aristotela.

Dialóg Sofistés zachytáva rozhovor, ktorý sa snaží nájsť odpoveď na otázku: kto je to sofistés (sofista je prvý predstaviteľ filozofie, ktorého stredobodom analýzy sú prevažne spoločenské témy, respektíve išlo o prvú filozofiu, ktorá sa zaoberala priamo človekom). Ako to už pri Platónových dialógoch býva - nečítal som doteraz všetky, takže určite nechcem zovšeobecňovať - ich hlavným hnacím palivom sú otázky, ktoré striedajú otázky, ktoré často práve naopak akoby odďalovali odpoveď pri procese ktorom nakoniec zistíme, že vieme, že nič nevieme. Tézy sa končia často chaoticky a môže sa stať - ako mne - že prostredníctvom tohto prastarého textu prichádzam na to, že my prostredníctvom jazyka si sami nevieme ani len presne definovať určité výrazy a slová, ktorým nevieme určiť hranicu ani paletu všetkého čo sa pod nimi môže skrývať. Platí to doteraz - dnes v časoch post-pravdy a dezinformácií by som povedal, že niekoľkonásobne,

Na tomto dialógu je zaujímavé, že Platón prostredníctvom hľadania toho, kto je sofista sa asi niekde v polovici rozhodne zmeniť kurz otázok. Pustí sa do hľadania odpovede toho, čo je to súcno - v podstate sa pýta čo je to bytie, existencia - ale hlavne rieši čo je to nesúcno, teda nebytie a neexistencia - napríklad v rámci klamstva. Tam už som sa cítil celkom stratený. Na jednej strane Platónovi kvitujem, že sa všetko snaží dať pekne do kategórií, prostredníctvom ktorých nachádza korelácie medzi remeslami či umením, no často mi prídu umelé, určite nie vyčerpávajúce a sám by som sa uberal iným smerom aby to mohlo byť nejakým spôsobom praktickejšie. Tým sa určite nechcem stavať do pozície, že by som to zvládol lepšie, to rozhodne nie. Premýšľať v týchto rozmeroch čo je existencia a čo je neexistencia je mimo mojich schopností.

Je pravda. že tento dialóg ma až tak nenadchol - asi by som ho mimo tvrdého jarda fanúšikov gréckej filozofie - nikomu neodporúčal, avšak, má v sebe istú iskru, ktorá ma motivuje si opäť v budúcnosti niečo od Platóna prečítať.

06.08.2024 3 z 5


Život na tekutých pieskoch Život na tekutých pieskoch Ján Štrasser

Život na tekutých pieskoch je súbor rozhovorov, ktoré zachytávajú súkromie, prácu a osobné pohľady na spoločenské témy disidenta, novinára - a údajného bossa Bratislavskej kaviarne - Milana Šimečku. Autor - pýtajúci sa - Ján Štrasser nám prostredníctvom trefných otázok predstavuje tri hlavné rozmery knihy. Ten prvý je súkromný život v ktorom opisuje prostredie z ktorého pochádzali jeho rodičia, svoje detstvo, mladosť, prvé lásky ale aj stret s režimom a kroky, ktoré boli proti nemu pre jeho nelojálnosť s totalitou, vykonané.
Nie, že by som to očakával ale som rád, že súkromný život tu nebol prebratý v duchu bulvárneho žánru. Bola to taká sebahodnotiaca anamnéza daného obdobia.

Časť pracovná, zachytáva spisovateľské, samizdatové začiatky, stretávanie sa s disentom, - a ako na to režim reagoval, a aké metódy voči nim používal, ďalej sa venuje hnutiu Verejnosť proti násiliu, deväťdesiatim rokom, temnému obdobiu mečiarizmu, práci novinára, vlád Roberta Fica až po parlamentné voľby, ktoré sa konali v roku 2023, a ktorá ma bavila menej, ale nie preto, že by nebola spracovaná dobre, ale preto, že som voľby sám sledoval intenzívne a diskusie, ktoré boli citované, alebo na základe ktorých sa Štrasser trefne pýtal, som všetky do posledného videl a počuť, a keďže pre mňa dopadli traumaticky, prežívať opäť tú istú nepríjemnú skúsenosť a špekulovať nad tým znova, nebolo to, po čom by som túžil.

Tretia pomyselná kategória sú osobné pohlady a názory na témy a fenomény, ktoré dnes hýbu verejným diskurzom. Máme tu rôzne pohľady opytujúceho sa a pýtaného, ktorí nie vždy zo sebou súhlasia - a práve preto to bolo príťažlivejšie. Máme tu témy ako klimatické zmeny, feminizmus, polarizácia spoločnosti, populizmus v politike, umelá inteligencia, dezinformácie, pandémia covidu či Ruská agresia na Ukrajine.

Kniha je plná fotografií, a to nielen z verejných udalostí ale aj zo súkromného života. Prečítal som ju za niekoľko dní, a to som si strany doslova šetril. Z celej knihy som mal pocit akoby som čítal - počúval - rozhovor dvoch kamošov pri pive či káve, a pri momentoch kedy som mal pocit, že svojou troškou by som mohol prispieť, som im v duchu odpovedal, alebo som si predstavoval to, aký mám na to názor a aké argumenty by som využil. A až na Dzurindove reformy - teda zdravotníctvo, som nemal diametrálne odlišné názory.

Obsah knihy som si náramne užíval nielen preto, že text trefne zachytil isté časové obdobia našej krajiny - aj minulosť a prítomnosť (30.6.2024) - ale kladie aj otázky budúcnosti. Knihu by som možno skepticky odporučil niekomu, kto už nad našou krajinou zlomil pomyselnú palicu. Po prečítaní môže totižto čitateľ nadobudnúť pocit, že to nie je zatiaľ také zlé ako sa to na prvý pohľad môže zdať, keďže - ako nám história ukazuje,- bolo, a môže to byť ešte oveľa horšie.

01.07.2024 5 z 5


Psychoanalytické chorobopisy Psychoanalytické chorobopisy Sigmund Freud

Sigmund Freud je akiste najznámejší psychiater v dejinách. dokonca podľa mňa je notoricky známy natoľko, že jeho meno pozná – alebo minimálne sa s tým stretla – drvivá väčšina ľudí. Napríklad o Oidipovom komplexe – ktorý sa snaží ozrejmiť lásku dieťaťa k svojmu rodičovi (nie tú rodičovskú lásku) - som počul ešte pred prvou prednáškou o Freudovi. V rámci základov psychológie a predmetu teórie sociálnej práce, som mal Freuda zaradeného v osnovách, avšak som doteraz od neho neprečítal ani jeden celý spis, či knihu. Je to prekvapivé, keďže javy psychopatológie ma odjakživa zaujímali, dokonca, povedal by som, až fascinovali (sadismus, masochizmus, schizofrénia atď), no nie natoľko, že by sa som tejto disciplíne venoval aktívne/odborne. Psychoanalytické chorobopisy sú prvou knihu, ktorú som si od tohto vychýreného psychiatra prečítal, a hoci som mal približnú predstavu o tom, čo bude obsahom týchto chorobopisov, zostal som aj tak milo prekvapený. Tu je niekoľko postrehov.

Neviem či to je prekladom alebo samotným Freudom, ale text je viac než len zrozumiteľný. Je písaný jednoducho a tam kde sa nachádzajú odborné výrazy alebo myšlienky, ktoré by sa patrilo pre laikov opísať, tak sú patrične opísané. Freud tu neprezentuje iba úlohu vedca, ale aj profesora. Preto by som túto knihu – z hľadiska náročnosti – odporučil v podstate hocikomu, kto sa zaujíma o podobné témy.
Nebudem prezrádzať obsah a osudy, ktoré sa nachádzajú v samotných chorobopisov, keďže to by potenciálneho čitateľa rozhodne nepotešilo, no môžem prezradiť toľko, že Freud je vskutku veľmi pragmatický bádateľ, a tie – z nášho pohľadu – úchylné/patologické javy vysvetľuje vedecky, popisuje metodológiu ako sa k zisteniam dopátral, a dokonca v textoch upozorňuje, ako eticky by sa mal taký psychiater/psychoanalytik správať, a ako by mal viesť sedenia s pacientom bez toho, aby ho morálne poučoval - aj keď mu pacient prezradí také veci, z ktorých ho môže (doslova) napínať. V tomto má text obrovskú silu a posolstvo.

Hoci ako laika/skeptika ma vo všetkých jeho teóriách a metódach - toho, ako dokáže z nevedomia dostať také spomienky, ktoré sa neskoršie pretavili do nejakej formy patológie - úplne nepresvedčil, boli tu miesta, ktoré ma naopak úplne pohltili. Ako napríklad, že sny o nás a o našom bdelom živote hovoria viac, ako som to pred touto knihou predpokladal, a dokonca, že za určitých okolností dokážu odzrkadliť obsah nevedomia. Druhý bod, ktorý zmenil moje nazeranie na určité veci, sú udalosti a situácie, ktoré sa nám odohrali v detstve, a podľa Freuda nás ovplyvňujú viac, než by sme si priznali. To, že nás detstvo ovplyvňuje, nie je asi pre nikoho žiadna novinka, avšak tá miera, ktorú opisuje Freud, ma až zarazila. Presvedčil ma, že to môže mať oveľa vážnejšie dôsledky, než som si hocikedy pripúšťal. Ak som jeho myšlienku správne pochopil, tak Freud tento fenomén vysvetľuje nasledovným spôsobom. Človek od narodenia zbiera skúsenosti, a tie kladie ako keby na seba. Predstavme si ich ako tehličky, ktoré, jednu po druhej, ukladáme na seba. V detstve vytvárame základ nášho domčeka a keď ten základ nie je úplne v poriadku - a na to nie úplne v poriadku ukladáme ďalšiu vrstvu,- viac menej budú horné vrstvy vychýlené, a čím nižšie je tá patologická vrstva, je ťažšie sa k nej dostať- teda ju odhaliť,- keďže jej prvky už mohli prejsť do nevedomia. Umenie psychoanalytika tkvie v tom, dostať tento materiál – ktorý je príčinou patológie - z nevedomia na povrch. Táto myšlienka, tento myšlienkový prúd, je to najcennejšie, čo si z tejto knihy odnášam.

Z textu, mám pocit, že Freud bol skôr vtipný, zásadový a profesionál – možno si ho idealizujem ale, zdá sa mi, že ide o typ človeka, s ktorým by som si rád sadol na jedno pivo ale… rozhodne by som sa s ním nebavil o mojom súkromnom živote, keďže som si takmer na 100% istý, že bol pracovne deformovaný. Po psychoanalytických chorobopisoch siahnem určite aj po iných jeho dielach.

06.05.2024 5 z 5


Štyri po polnoci 1 Štyri po polnoci 1 Stephen King

Stephen King patrí v mojom pomyselnom rebríčku k z najzásadnejších autorom v mojom živote preto, lebo vďaka nemu - vďaka jeho dielam - som sa začal viac zaujímať o literatúru ako takú. Oslovil ma v rannej puberte a odvtedy som sa už literatúry nezbavil. K prvému zväzku Štyri po polnoci som sa dostal až teraz, skoro po 20tich rokoch. Jedinú skúsenosť s príbehmi v tomto diele som mal prostredníctvom televízneho spracovania Langolierov (1995), a ten som svojho času bral celkom pozitívne na to, že išlo o lacnejšie televízne spracovanie.

V tomto zväzku sa nachádzajú dve novely - prvá sú Langolieri: Ide o science fiction v ktorom sú ústrednou témou anomálie času a priestoru, pokus pochopiť jej zákonitosti - ktoré sa porušili - a cestovanie v ňom. Bavila ma na tom celom hlavne atmosféra, ktorá je veľmi podobná iným Kingovým dielam, ktoré sa zaoberajú porušovaniami zákonov času a priestoru. Postavy ma - ako vo väčšine jeho diel - bavili viac než dosť, akurát mi chovanie postáv neprišlo úplne reálne a to ma celkom odrádzalo od čítania.

Druhá novela Tajné okno, tajná záhrada ma bavila viac, vďaka psychologií, ktorú dokáže King tak jedinečne zachytiť, avšak pravudpovediac, príbeh bol na môj vkus priveľmi predvídateľný a mal som pocit, akoby som už od Kinga niečo podobné čítal. Ak by ste sa ma spýtali, že na čosa mi to podobalo? Čo mi to pripomínalo? Neviem či by som vedel adekvátne odpovedať - napadlo ma dielo Mysery, ale to vo svojej podstate nie je podobné natoľko aby som Tajné okno, tajná záhrada mohol nazvať plagiátom.

Mám z tohto záhadné pocity, možno až Déjá Vu, ale to nemení fakt, že u tohto autora mám rozhodne iných knižných favoritov.

06.04.2024 3 z 5


Dějiny peloponnéské války Dějiny peloponnéské války Thúkydidés

Dejiny Peloponézskej vojny je rozsiahle dielo, ktoré aj na svoj vek, obdobie kedy bolo napísané, a autora, je hlboko analytickým textom, ktorý ma prekvapil vo viacerých rovinách.
Thukydides, autor ôsmich kníh, ktoré sa nachádzajú v tomto zväzku, zastával počas vojny funkciu zvanú stratégos - povolanie, ktoré by som ako laik priradil ku generálovi, ktorý mal síce viac mocenských práv ale k diktátorovi alebo tyranovi (radšej použijem dobovú terminológiu) to má ďaleko. Vďaka jednej neúspešnej akcii, ktorá bola súčasťou Peloponézskej vojny, bol Thukydides ako stratégos odvolaný a dokonca skončil vo vyhnanstve. Paradoxom je na tejto jeho nešťastnej situácií to, že sa utiahol do vyhnanstva k nepriateľom na Peloponézsky polostrov a odtial mohol pravdepodobne nerušene sledovať situáciu prebiehajúceho konfliktu a pozorne zbierať dáta aj od nepriateľov Atén.

Prvý rozmer, ktorým si ma získala táto kniha, je ten, že zachytáva široké rozpätie konfliktu medzi obyvateľmi Peloponézu na čele so Spartou a Aténskym námorným spolkom. Ide o podrobné zaznamenianie udalostí - od prvých potičiek, ktoré priamo predchádzali konfliktu cez zbežnú históriu obyvateľstva, v ktorej sa autor snaží triediť informácie a kriticky sa, z viacerých zdrojov, snaží rozlišovať medzi skutočnosťou a fantáziou, medzi motiváciou zainteresovaných a kreatívnosťou rozprávačov, medzi náboženstvom a realitou, hoci náboženstvo bolo považované verejnosťou za súčasť empirickej histórie.
A samozrejme zachytáva to najpodstatnejšie. A to 21 rokov samotnej vojny.

Druhým rozmeron je detailná analýza všetkých prvkov, ktorá pôsobí ako geopolitická monografia. Keď si uvedomím, že ešte dnes sú brané vážne - alebo teda nekriticky akceptovateľné - dôkazmi nie úplne podložené interpretácie histórie, ktoré sú inšpirované folklórom danej nadprirodzenej ideológie, tak u Thukydidesa tento kriticko-logický postoj považujem za vizionársky a nadčasový. K vysvetleniam histórie síce využíva aj mytológiu, avšak tú podrobuje kritike takým spôsobom, že priamo poukáže na to, že nemá zdroje k tomu aby vyvrátil alebo potvrdil danú informáciu. Za to tam, kde má viacej zdrojov uvádza nielen to, kto viedol armády - či už na súši alebo na mori - ale aj počet vojakov, výzbroj, zásoby, počasie, stratégiu, priebeh boja, kto čo získal, kto čo stratil a čo tie situácie spôsobili alebo aké reakcie vyvolali. Pokiaľ niektoré z uvedených skutočností nevedel, pokúša sa ich interpretovať podľa svojich schopností a skúseností alebo priamo pomenuje, že informáciu nemá.
To čo Dejiny Peloponézskej vojny ponúkajú, je časová kapsula danej doby, tak živá, že si čitateľ uvedomí fakt, že od doby tejto Antickej svetovej vojny sa toho vo svete až tak veľa nezmenilo. Vedecky a technicky sme síce na vyššej úrovni, no motivácie - teda spúšťače vojen - ako chtíč po politickej moci či peniaze, zostávajú nemenné.


Tretí rozmer ktorý si ma získal sú psychologické profily protagonistov a najdôležitejších postáv, ktorých osudy sú tak nelineárne, situácie do ktorých sa dostávajú sú také nečakané a nepredpovedateľné ako to už býva v reálnom živote. Myslím si, že by toto dielo dokázalo obstáť aj v dramatickom spracovaní. Životné údely občanov Peloponézu ako ako boli Pausanias, Brasidas, Gylippos, či občanov Atén ako Alkibiades, Kleón, Nikias a Demosthenes alebo iných, ktorí sa nejakým spôsobom dostali do konfliktu - ako Hermokrates či Tissafernes, stoja za zmienku.. ale prezrádzať dej nebudem.

Hlavné pozitíva tohto diela by sme mali za sebou. Prejdime na menej zábavnejšiu tému: To čo mi úplne nesadlo. Prvá vec je štylistika. Hoci Thukydides sám na začiatku diela upozorňuje čitateľa, že sa on sám neidentifikuje ako básnik - spisovateľ, nemá tú schopnosť zaobaliť do nádherných súvetí text ale ide mu iba o autentické zachytenie konfliktu pre budúcnosť. V tomto prípade autor nepreháňa. Text je slová na zdržanlivý. Nachádza sa tu príliš veľa faktografických údajov v krátkych vetách. Priveľa miest a mien, takže čitateľ sa veru stratí raz dva. Musel som mať po ruke neustále smartfón s pripojením na internet aby som bol v obraze kde sa v texte aktuálne nachádzame priestorovo a o kom sa v texte píše, tých mien je tam obrovské množstvo. Preto je na mieste odporúčať také verzie Dejín Peloponézkej vojny, ktoré obsahujú mapy. Táto verzia z roku 1977 obsahuje zopár máp ale je to absolútne nedostačujúce. Skutočne nepreháňam, keď tvrdím, že takmer na každú dvojstranu z týchto 600 strán by sa hodila jedna mapa. Opisy terénu, postupu a formácií mi nestačil. V mojom prípade je v tej jednoduchosti tá náročnosť.

26.02.2024 4 z 5