LiliDarknight komentáře u knih
Austrálska spisovateľka Tabitha Birdová berie čitateľa na emotívnu jazdu. Pri tej ho sprevádza niekoľko obyčajných, no predsa svojím spôsobom nezabudnuteľných postáv. Dokopy ich spojí nenápadný obchodík. Objavuje sa nečakane a vyrastie takmer ako hríb po daždi. Priťahuje pozornosť okoloidúcich a vyvoláva otázky a zvedavosť. Pretože všetci chcú vedieť, čo sa ukrýva za jeho dverami.
Možno aj preto, že spolu s touto záhadou sa v mestečku Boonah začnú diať všakovaké zaujímavosti. Jednou z nich je objavenie sa hrdzavej mačky s podivuhodným menom. Nakladaná cibuľka prináša ľuďom mnohé predmety plné spomienok. Okrem toho je tu aj Vlastníkov sprievodca trúchlením. Knižočka, do ktorej domáci zapisujú svoje najtajnejšie myšlienky. Všetko to zavŕšia zvláštne živé pozvánky. Oznamujúce telefonáty od ľudí, o ktorých pozvaní prišli.
To spája aj trojicu hlavných hrdinov. Prežili veľké straty a snažia sa s nimi čo možno najlepšie vyrovnať. Earlatidge Hubert Umbrey sa o to pokúša už desať rokov. Tie strávil tým, že dohliadal na Obchodík s fantáziou. Desaťročný Enoch smúti za otcom a navyše skrýva tajomstvá. No a Ann, tej chýba možno až príliš veľa osôb, no pritom sa snaží tvrdiť opak.
Z vyššie spomenutého vyplýva, že rozprávanie je pretkané aj silným smútkom a pocitom straty. Autorka sa snažila sprostredkovať čo možno najrealistickejší emotívny zážitok. No zároveň neskúša čitateľa zbytočne citovo vydierať. Pretože napriek zármutku vo všetkých jeho podobách ponúka aj obrazy plné nádeje. Spomienky na tie lepšie dni a takisto presvedčenie, že tí, o ktorých sme prišli, s nami ostávajú.
Mnohé momenty teda vyvolajú aj úsmev, hoc občas cez slzy. Kniha navyše sprostredkúva nejedno silné posolstvo. Zároveň si však text udržiava istú komornosť. Z veľkej časti sú za to zodpovedné aj magické prvky roztrúsené na stránkach a nejde len o miznúci obchod a objavujúcu sa mačaciu spoločníčku.
Výrazným faktorom je aj námet telefonátov s mŕtvymi. Ten Birdová prevzala z tzv. „veterného telefónu“. Jeho podstatu tvorí telefónna búdka s nefunkčným telefónom. Itaru Sasaki ho pôvodne postavil, aby mohol viesť jednostranné rozhovory s milovanou osobou, o ktorú prišiel. Neskôr ho sprístupnil verejnosti, aby aj iní ľudia mohli nájsť útechu. Podobne ako postavy v tejto knihe. Aby si mohli spomenúť, že život nie je len o zármutku.
Túto myšlienku, ale i mnohé iné pomáha sprostredkovať aj audioknižné spracovanie. Trojicu hlavných hrdinov „načítali“ rôzni interpreti. Helena Dvořáková, Jan Vlasák a Matyáš Valenta sa pritom výborne dopĺňajú. Ich pasáže sa v texte pomerne rýchlo striedajú, no nepôsobí to rušivo. Hlasy im ladia, takže poslucháč zaujatý výrazne emotívnymi okamihmi občas ani nepostrehne, že niektorú časť číta zrazu niekto iný.
Umelecký zážitok tiež podporia rôzne hudobné vsuvky predznamenávajúce zmenu kapitoly alebo úvod novej sekcie. Niektoré z nich sú však oproti hovorenému slovu o niečo výraznejšie a hlasnejšie. Hlavne zo začiatku teda môžu niekoho prekvapiť. Okrem toho však ide o výbornú audioknihu bez nedostatkov. Jej počúvanie ešte o niečo prehĺbi zážitok z textu. Navyše vo výrazne emotívnych častiach môže čitateľ slziť bez toho, aby sa obával, že neuvidí, čo vlastne číta.
Román Krámek s fantazií je komorný a nevtieravo magický. Autorka popustila uzdu svojej predstavivosti a prišla s niekoľkými láskavými konceptmi. Do týchto kulís zasadila pomalšie rozprávanie silne orientované na citový zážitok. Hlavnou témou je totiž strata a vyrovnávanie sa s ňou. Čo odradí nejedného čitateľa. Tí odvážnejší však na stránkach nájdu aj útechu a nádej. Audioknižné spracovanie je potom už len čerešničkou na torte. Pretože ešte umocní emotívny vplyv textu.
Toto bolo výborné! Bavili ma všetky tie kultúrne exkurzy a všetky tie vysvetlenia, ako a prečo funguje svet mágie tak, ako funguje. Bavilo ma aj to, ako dával Williams do súvislostí rôzne mýty a legendy, ktoré sa k týmto a iným magickým bytostiam viažu. A aj to, ako magický svet zahalil do modernejšieho šatu.
Áno, je pravda, že čo sa týka deju, nikam sme sa vlastne nepohli, ale to nevadí. Pretože si ma získali postavy a mňa bavilo čítať o tom, ako robia svoje každodenné veci. Teda, ako ich robí Theo, keďže je to predovšetkým o ňom. A Jamka mu pri tom výborne sekunduje.
Táto kniha je ozaj skrytý klenot.
Podvedome som od knihy veľa očakávala, čo je možno základným problémom. Tým druhým je fakt, že je to celé postavené na postavách. Ja osobne preferujem knihy orientované na postavy, ale len v prípade, že ma tie postavy zaujmú. A hoci tieto mali svoje silné momenty, tých nie až tak zaujímavých tu bolo viac a celkový výsledok bol skôr taký nemastný-neslaný.
Slovenský spisovateľ Roland Oravský sa aj tentoraz vydáva na vesmírne potulky. Ľudia kolonizovali ďalšie planéty a bežne medzi nimi cestujú. Veda a technika teda neustále napredujú a niektorí vedci zájdu ďalej, ako by sa niekto odvážil snívať. Úvod je aj vďaka tomu vcelku svižný. Čitateľa totiž privíta scéna, v ktorej dôjde pravdepodobne k pokusu o vraždu.
Na nasledujúcich stránkach sa však tempo na dlhšie spomalí. Autor sa totiž rozhodol predstaviť jednotlivých aktérov. V tomto smere ide o pomerne komorné rozprávanie. V hlavných úlohách vystupuje vyšetrovateľka Mingová, podporučík Kimairikos a vedci Chaznati Amrita a Ragon Antideus. Tých dopĺňa skromný komparz. Čitateľ sa o nich dozvedá najviac prostredníctvom ich konania. To majú sprostredkovať aj rôzne čiastkové dejové odbočky, ktoré sú miestami možno až príliš rozvláčne. No postupom strán sa ukazuje, ako presne všetko so všetkým súvisí.
Prvá tretina, a nielen tá, je takisto odborne informačne nasýtená. Oravský si dáva záležať na tom, aby čitateľovi vysvetlil všetky diagnózy, ich prejavy, liečenie a či niečo je alebo už nie je možné z hľadiska medicíny. Podobnú pozornosť sa snaží venovať aj niektorým technickým vychytávkam. No nepristaví sa pri všetkom, takže niekomu možno ostane pár nezodpovedaných otázok. Tie však nijako neovplyvňujú zážitok z prečítaného, lebo skrátka nie sú až také dôležité pre budovanie zápletky.
Tú podporuje najmä stupňovanie napätia, ktoré je zo začiatku veľmi pozvoľné. Tempo začne byť dynamickejšie až v druhej polovici knihy. Vtedy už sú na pomyselnom stole položené všetky premenné a čitateľ si môže začať skladať mozaiku toho, čo sa asi deje. Pribudne aj niekoľko akčnejších a napínavých momentov. Tiež sú odhalení ďalší možní páchatelia a ich motivácia. Všetko prispieva k rýchlejšiemu otáčaniu stránok a keď príde vyvrcholenie, je do veľkej miery prekvapivé.
Jednotlivé vysvetlenia sú vystavané z menších a väčších odhalení. Mnohé sú však nakombinované tak divoko, že sú už na hranici uveriteľnosti. To vrhá negatívne svetlo aj na konečné rozuzlenie. Na prekážku sú aj niektoré zbytočne dlhé scény. Autor sa občas až príliš snažil, aby mu čitateľ porozumel. Následkom toho sú zbytočné dialógy vyslovene o ničom. Toto všetko nezmyselne naťahuje text. Pritom výpovednou hodnotou niektorých dlhších častí sa mnohokrát ukázala jediná krátka informácia. V tomto svetle potom viacero scén pôsobí, že sú v knihe zbytočne a čitateľ by sa bez nich hravo zaobišiel.
Román Elpis ponúka pomerne dobre rozvrhnutý kriminálny triler. Čitateľ dostane neservírovaných veľa teórií a takisto veľa dôkazov. Iste teda nebude mať núdzu o vlastné teórie o tom, čo sa v románe deje. Na prekážku môže byť pomalý rozjazd a miestami rozvláčny text. Tieto nedostatky do určitej miery kompenzuje dobrá gradácia napätia.
recenzia audioknihy
Kanadská spisovateľka Emily St. John Mandelová napísala tri úspešné romány. Všetky sa dočkali českého prekladu. V zatiaľ poslednej knihe Moře klidu rozprávanie oblieka do sci-fi hávu. Komorne ladený príbeh približuje životný zážitok troch postáv.
Edwin St. Andrew v kanadských lesoch začuje zvuk huslí sprevádzaný ohromným hrmotom. O storočie neskôr ďalší aktéri diskutujú o videu, ktoré natočila sestra hudobného skladateľa. Vincent zachytila akési bliknutie nasledované objavením sa stromov a husľovej melódie. O takmer dve storočia neskôr opísala spisovateľka Olive Llewellynová v podstate to isté.
Tieto zážitky v knihe prichádzajú v rýchlom slede za sebou, takže úvod je svižný a hlavne dynamický. Mandelovej sa takisto podarilo vytvoriť napínavú atmosféru. Zdá sa totiž, že protagonisti, hoci rozdelení časom, sú prepojení. Nielen záhadnou anomáliou. V ich životoch sa totiž objavuje ďalšia podivuhodnosť – istý pán Roberts. Zjavuje sa a zase mizne. Cestovateľ v čase, ktorý kladie otázky, no sám nepozná pravdu.
Takto na prvý pohľad znie kniha pomerne prekombinovane. Ponúka navrstvený koncept rôznych dejových liniek. Príbeh však ostáva prehľadný vďaka autorkinmu úspornému štýlu. Nezdržiava sa vysvetľovaním vedeckého pokroku. Čitateľovi neobjasní, ako funguje život na Mesiaci, nehovoriac o cestovaní raketoplánmi či dokonca v čase. Z prečítaného sa dá určiť len toľko, že to funguje. Z tohto hľadiska sa text podobá na niektoré staršie diela vedecko-fantastickej literatúry. K tomu prispievajú aj filozofické otázky a množstvo úvah vyzývajúcich k zamysleniu.
Po opisoch zážitkov Edwina, Vincent a Olive tempo podozrivo spomaľuje. Línia pána Robertsa dostáva najväčší priestor. Aj preto je text o čosi hĺbavejší. Autorka čitateľovi až príliš neobratne hovorí, že by mal dávať pozor. Pretože práve teraz nájde tie potrebné informácie, aby pochopil všetko o zvláštnej anomálii v čase. Tiež si má uvedomiť, že jedným zo zámerov knihy je aj štúdium simulačnej hypotézy. Teda vedeckého fenoménu, ktorý tvrdí, že život by mohol byť len počítačovou simuláciou.
Napriek tomu, že postavy mnohé spája, samotná kniha pôsobí epizódne. Takmer ako zbierka poviedok s podobnou myšlienkou. Toto vyznenie podčiarkuje aj audioknižné spracovanie. Každého z protagonistov „daboval“ jeden zo štvorice interpretov. Veľmi príjemným spôsobom sprevádzali poslucháča jednotlivými udalosťami. Ani jeden z nich sa nesnažil výraznejšie imitovať hlasy v priamej reči. Na odlíšenie postáv v dialógoch používali skôr tempo reči či miernu zmenu farby hlasu.
Ich prejav je však zvukovo čistý, navyše doplnený o rôzne melódie predznamenávajúce začiatok ďalšej kapitoly. Všetko za účelom prehĺbenia zážitku. Je jednoduché plne sa sústrediť na to, čo sa autorka snaží naznačiť. Nehovoriac o tom, že niektoré úvahy a zamyslenia vyznejú o čosi silnejšie, keď ich niekto vysloví nahlas. Výhodou audioknihy je určite aj to, že dokáže udržať poslucháčovu pozornosť. Najmä v častiach, keď sa dej tak veľmi spomalí, až sa vlastne zastaví. Ide teda o ďalší prípad knihy, ktorej audioknižné spracovanie nesmierne svedčí, pretože úspešne zakrýva jej nedostatky.
Román Moře klidu je komorným rozprávaním nielen o jednom prapodivnom paradoxe. Mandelová ponúka hlavne filozoficky ladený text. Tí, ktorí očakávajú akčné dobrodružstvo alebo priamočiare posolstvo, budú z čítania trochu rozčarovaní. Tí, ktorým nevadí hľadanie medzi riadkami a mnohovrstvové úvahy, si román vychutnajú o čosi viac. Audiokniha vyzdvihuje silné stránky textu a posúva zážitok doslova o úroveň vyššie.
Próza Alice Hoffman sa čitateľovi dokáže dostať pod kožu. Je podmanivá, nevtieravá a nikam sa neponáhľa. Miesto toho nabáda k spomaleniu. Slová sa nenáhlia a vety vytvárajú nádhernú hutnú atmosféru. To všetko v mene vyniknutia myšlienky a nálady samotnej knihy. Vďaka tempu a absencii výbušného deja ostáva väčší priestor na vychutnávanie prečítaného.
Rodina Owensovcov, teda vlastne ženy z tohto rodu, majú istú povesť. Sú krásne a tajomné, prenasledujú ich mačky a majú sklon konať samy za seba a bez ohľadu na to, čo si kto povie. Možno je to mágia. Alebo je to legenda, ktorú priživujú miestni svojimi predsudkami. Napriek tomu sú to práve Jet a Franny, dve staršie tety, ku ktorým ženy chodia kvôli láske.
Aj pre tie návštevy a ich následky sa Gillian a Sally rozhodnú z domu odísť. Hoci každá iným spôsobom a v inom čase – jedna najskôr manželstvom a druhá okamžitým útekom. Napriek tomu sú ich životy stále prepletené. Rovnako ich príbehy, ktoré sa nabaľujú ako klbká priadze. Hoffman pomaličky pridáva nové nitky. Naťahuje ich a opisuje. S citlivosťou a občas prekvapivou údernosťou. No v jej knihe má všetko svoj čas.
Ubiehajú roky, staršia generácia dospieva, tá mladšia rastie. Do ich ciest sa priplietajú ďalšie postavy so svojimi príbehmi. Ich minulosť je vždy detailne opísaná. Neostane teda miesto pre pochyby, kým sú, čo ich poháňa a akým spôsobom dokážu ovplyvniť životy Owensových dievčat. Všetko na podporenie myšlienky, že nie je možné stále utekať. Lebo raz každý musí zastaviť a čeliť svojim problémom a démonom.
Takýchto odbočiek je niekoľko, no ani jedna nenarušuje príbehovú líniu. Skôr ju len umocňuje. V mene prehĺbenia emocionálneho zážitku. A navodenia atmosféry. Nikto sa nikam neponáhľa a autorka len kde-tu naznačí prítomnosť mágie. Prostredníctvom zvláštnych príchodov, podivných rozkvitnutých orgovánov, či strácajúcich sa vecí, po ktorých ostane len mrazivý pocit na zátylku.
Pri čítaní totiž nejde o dynamiku. O veľkolepé boje a striekajúcu krv. Ale o pomalé rozprávanie pri ohni, so všetkými pocitmi a dôrazom na detaily. Kde všetko so všetkým súvisí a osud jednej postavy ovplyvňuje ďalšie. Vo svete so štipkou mágie – lebo stačí len natiahnuť ruku a uveriť, že všetko je možné.
Knihu Magická príťažlivosť si čitateľ nezvolí pre jej dejovosť a zložitú zápletku. Ide totiž o ukážkový príklad spojenia veľmi pomalého a dôkladného rozprávania s neopakovateľnou magickou atmosférou. Pri ktorej čítaní je možné obdivovať autorkino spisovateľské umenie a jej zmysel pre detail. Vďaka tomu nesadne každému. No pre tých, čo podobný typ prózy preferujú, sú strany splneným snom. Kde je všetko možné a vlákna postáv vytvárajú prelínajúce sa klbko.
Druhý diel sa mi čítal omnoho lepšie ako ten prvý. Tiež ma bavil omnoho viac. Všetky tie vzťahy, súvislosti, mytológie, kultúry a motivácie. Škoda len toho konca, v ktorom autor uletel rovnako ako v predchádzajúcej knihe.
Toto vnímam ako súčasť prvého románu. Čosi ako dlhý epilóg, ktorý sa k pôvodným udalostiam tak akosi nehodil. Lebo je dlhý. A aj preto, lebo má úplne inú atmosféru.
V každom prípade som si tento krátky, hrejivý a hlavne zábavný návrat užila. A baví ma, že si ním autorka pripravila pôdu aj pre prípadné pokračovanie. Tak uvidíme, či ho napíše. No aj keby sa tak nestalo, už teraz je príbeh vcelku príjemne uzatvorený.
2,5*
Americko-kuvajtská spisovateľka Chelsea Abdullah pozýva čitateľa do pieskom zaviatych krajov. Príbeh o dobrodružstvách nie úplne nevinnej obchodníčky odela do exotického šatu. Čitateľa sa snažila strhnúť aj rozprávkami o džinoch a tajomných magických artefaktoch. No ohúrenie v istých momentoch nahrádza skôr rozčarovanie.
Postavy sú typové. Vytvorené tak, aby boli morálne sivé a do určitej miery prospechárske, s vopred určenými úlohami, ktoré majú zohrať. Dievča s tragickou minulosťou bude bojovníčka. Oportunistickej zlodejke narastie chrbtová kosť. Zbabelý princ nakoniec nájde odvahu. Napriek tomu si dokážu získať pozornosť i sympatie, aj keď kniha je zameraná hlavne na dejovosť.
Tempo je pomerne svižné a autorka ho nasadí už v prvých kapitolách. Po úvode ako z rozprávky v rýchlom slede za sebou prichádza niekoľko kľúčových scén. V nich sa predstavia hrdinovia. Autorka stanoví ich úlohy a naďalej sa venuje udalostiam. Nebezpečné úklady, pokusy o vraždu, prekvapivé úteky i nedobrovoľné zrady. To sa stihne udiať len na niekoľkých stranách. Navzdory tomu je jednoduché zorientovať sa v udalostiach.
Postupom strán sa však začínajú prejavovať dva hlavné nedostatky. Abdullah má tendenciu servírovať všetko na striebornom podnose. Prezrádza motívy. Vysvetľuje udalosti. Ukazuje zradcov a vyzdvihuje hrdinov. Je toho pomerne málo, čo čitateľovi doslova nepodsunie až pod nos. Takže je ihneď jasné, že dôležitých je tých pár okamihov, ktoré okato prehliada.
Neskorším kozmetickým problémom sa stane opakovanie. K nemu sa pridruží odporovanie si. To sa najväčšmi prejavuje pri opise charakteru princa Mazena. Ten je od prvej strany predstavovaný ako zbabelec. Autorka navyše trvá na tom, že tento fakt musí pripomínať, a neustále tak princa tituluje. Napriek tomu na jeho správaní nie je poznať žiadnu zbabelosť. Mazen vyhovie bratovi a vydá sa na nebezpečnú výpravu. Bez zaváhania sa vrhne do záchrany ostatných. Možno je zbabelcom len preto, že občas premýšľa o dôsledkoch svojho konania. Alebo preto, že má zdravý pud sebazáchovy. Ak chcela autorka poukázať na toto, urobila to dosť neobratne.
Zvláštnosťou knihy je tiež epizodickosť. Protagonisti majú svoju úlohu od sultána. Očakávame, že sa kvôli tomu dostanú do problémov. Rôznorodých. Krvavých. Z niektorých sotva vyviaznu. No počas týchto peripetií akoby zabudli, že k niečomu majú smerovať. A potom si na to, akoby mimochodom, spomenú pár desiatok strán pred záverom, následkom šokujúceho odhalenia.
Až v kapitolách nasledujúcich po tomto zvrate Abdullah ukazuje svoje kvality, podobne, ako ich naznačila už v úvode. V týchto častiach príbehu postavy konajú, rozmýšľajú a mágia vybuchuje. Škoda, že medzi týmito stránkami ostalo až zbytočne veľa nešikovne vyplneného priestoru. Čitateľ pri jeho lúskaní vidí maximálne to, ako autorka zakopáva o vlastnú nevypísanosť.
Román Zlodej hviezdneho prachu naláka na exotickú atmosféru a orientálne rozprávkové motívy. Dobrodružnosť a správanie sa postáv ulahodia skôr mladším a nenáročnejším. Pre tých náročnejších by to mohla byť príjemná oddychovka, pokiaľ budú ochotní prehliadnuť niektoré začiatočnícke prešľapy. Tie nevyváži ani tradične otvorený koniec volajúci po pokračovaní.
3,5*
Česká spisovateľka Martina Eretová debutovala vo veľkom štýle. Teda prvým dielom série s názvom Mýtoversum, čo je vlastne názov akéhosi prepojeného vesmíru pozostávajúceho z rôznych svetov. Z toho nášho, pôvodného, sa v akomkoľvek okamihu môže odštiepiť odtlačok. Na jeho základe potom vznikne miesto, kde už naveky funguje jediná historická doba.
V podstate ako časová slučka, no bez nutnosti opakovania toho istého okamihu. Takýto priestor sa nazýva aj mýtoverzum a rovnakým termínom, len s veľkým začiatočným písmenom, sa označuje aj ich súbor. Odkazy rôznych dôb však nefungujú úplne samostatne.
Podľa jednej teórie sa pôvodný svet a jeho „odnože“ občas stretávajú, čo dané mýtoverzum ovplyvňuje. Niektoré epochy teda nie sú také, ako nás učia na hodinách dejepisu. Ide o zaujímavú výhodu, ktorá napríklad búra jazykové bariéry a tiež vytvára priestor pre fantáziu. Autorka má totiž voľnosť pozmeniť v daných svetoch niektoré atribúty tak, ako jej to vyhovuje.
Čitateľ sa o tomto všetkom dozvedá postupom čítania spoločne s postavami. Udalosti odštartuje zmiznutie novinárky Ziny. Úvod knihy je teda pomerne svižný a dôrazný. Udáva tempo minimálne prvým kapitolám. Atmosféru očakávania niečoho hrozného umocňujú aj pridané správy agenta z terénu. O tom, že sa čosi deje, niečo potenciálne nebezpečné. K tomu sa pridá aj tvrdenie, že jedno z mýtoverz je potrebné zachrániť.
Tým vyvoleným by sa mal stať kriminalista David. Akosi mimochodom poverený aj pátraním po Zine. Netrvá dlho a postavy sa ocitnú na tom istom mieste. Vo svete zrkadliacom päťdesiate roky minulého storočia. Ide o drsné časy a prvé okamihy aktérov v tomto prostredí sú prinajmenšom napínavé. Čoskoro im dokonca ide o život a zdá sa, že svižné tempo by mohlo pretrvať. Bohužiaľ, opak je pravdou.
Časť knihy venovanú exkurzu do nedávnej sivej minulosti Eretová obetovala budovaniu charakterov zúčastnených. Tí sa zamýšľajú, uvažujú, vysvetľujú, filozofujú a celkovo akoby potrebovali až nutkavo pripomínať to isté. Zápletka je zatlačená do úzadia. Čitateľ desiatky strán vyslovene čaká, či ide o ticho pred búrkou. Zabávať sa môže zatiaľ občasnými humorne vyznievajúcimi výrokmi a okamihmi.
No ani scéna, keď americkí agenti rozhadzujú pásavky zemiakové v snahe zničiť budúcu úrodu, nedokáže zachrániť stagnujúci dej. Zlomový okamih nastáva neskôr, keď postavy musia veľkolepo uniknúť. Napriek tomu to ale pôsobí tak, že dlhá zastávka v minulom režime vlastne ničomu neslúžila. Neobohatila zápletku a charaktery postáv tiež ostali výraznejšie nezmenené. Je možné, že autorka sa snažila povedať len toľko, že krízové situácie z nás robia oportunistov. Ak je to tak, podarilo sa.
Záverečná časť venovaná návšteve predkresťanskej slovanskej divočiny je opäť dynamická. Svižná, akčná a napínavá. Protagonisti prechádzajú z jednej krízy do druhej. V týchto vyhrotených situáciách akoby Eretová potvrdzovala ich úlohy. Zina je ako otravná hrdinka z tínedžerskej literatúry, ktorá všetko vie najlepšie. David je typický pešiak, ktorý je väčšinou ticho a občas prekvapí rýchlym úsudkom. Hermann je záhadný a jeho tajnosti majú tajnosti. No a Běs, to je skrátka mytologická kreatúra so všetkým, čo k tomu patrí.
Román Případ ambiciózního démona funguje ako úvod. Obsiahly, no zároveň nie je zbytočne prepchatý informáciami. Takisto dostatočne predstaví aj postavy. Tie sú rôznorodé, takže každý čitateľ má možnosť nájsť si svojho obľúbenca. Všetky prvky pomerne dobre spája aj Eretovej vypísaný štýl a hra s jazykom. Celkový dojem tak kazí len nevyvážené tempo, v dôsledku čoho prachom zapadla aj ústredná zápletka.
Spisovateľ Martin Benkovič sa poslednýkrát (aspoň nateraz) vracia do svojho drsného magického sveta. V ňom medzi obyčajnými ľuďmi žijú aj mágovia. Rôznymi schopnosťami obdarení jedinci, ktorí svoju moc využívajú na všakovaké účely. Ajriš sám seba považoval za obyčajného muža, ktorý mágov nenávidí. Hrou osudu však zistil, že k nim patrí aj on, vďaka čomu sa celý jeho svet obrátil hore nohami, aby ho mohol kopnúť do zubov.
Typovo ide o hlavného hrdinu, ktorý sa nevzdáva. Zároveň je drsný ako šmirgeľ, rád sa oháňa päsťami, ale takisto je to niekto, koho chcete mať na svojej strane. Pretože keď ide do tuhého, skrátka sa nevzdáva a nikdy nemá dosť. Svojím spôsobom je to unavený chrabrý rytier v hrdzavom brnení, ktorý si všeličím prešiel.
Od prvej knihy Štvanec ho čitateľ okrem toho vnímal aj ako trpiteľa, ako obeť systému. Aj z tohto dôvodu sa zdal byť sympatickejší. Udalosti v sérii ho však nenávratne zmenili. To sa prejavuje aj v záverečnom diele. Prišiel takmer o všetkých, ktorých nazýval priateľmi. Z verného druha sa v očiach niektorých zmenil na zradcu. To môžeme sledovať doslova v priamom prenose, keď sa Ajriš stretne so svojimi niekdajšími druhmi.
Trochu samoúčelná scéna len potvrdzuje zjavné. Každý sa mení, no napriek tomu sa nájdu ľudia, ktorí vám to budú zazlievať alebo otvorene vyčítať. Hlavný hrdina nie je výnimkou, ale je to aj táto skutočnosť, vďaka ktorej je zase o čosi ľudskejší. Navyše sa prostredníctvom týchto a podobne ladených scén prejavuje istá irónia života. Z osoby, ktorá neznášala mágov a čokoľvek magické, sa stal samozvaný záchranca a spasiteľ. Lebo osud má očividne zmysel pre zlomyseľný humor.
Samotný dej sa nesie v podobnom duchu ako predchádzajúce dve knihy. Všetko je postavené hlavne na akcii a istej dobrodružnosti. Tentoraz sa postavy presúvajú z miesta na miesto, vďaka čomu kniha získava špecifické čaro. No aby čitateľ nemal pocit, že všetci len stále niekam putujú, môže sa zabávať naháňačkami a bitkami. Nejde iba o bezduchú krvavú akciu v štýle klasických béčkových akčných filmov. Okrem krvi z textu totiž kvapkajú aj rôznorodé odpovede.
S Benkovičovým univerzom sa od začiatku spájajú rôzne otázky. Akým spôsobom sa do nášho sveta dostala mágia? Alebo – kde sa berú konkrétne schopnosti? Alebo úplne najobľúbenejšia – kto je vlastne Ajriš? Čitateľova trpezlivosť je odmenená a viaceré scény a útržky informácií konečne zapadnú na svoje miesto. Nie všetky sú servírované na podnose. Niektoré je nutné si domyslieť alebo ich vydedukovať z prečítaného.
Medzitým však všeličo vybuchuje, aktéri sa menia a dospievajú a hlavne sa odhaľuje ich motivácia. Príbeh i jeho zápletka navyše stoja na pevných základoch. Tempo je svižné, napätie graduje, postavy zabávajú dialógmi. No a keď príde finále, je veľkolepé a zároveň dostatočne otvorené. Všetky dejové linky boli zdarne uzavreté, aspoň tie týkajúce sa priamo Ajriša a jeho najbližších.
Na druhej strane však v podobnom svete nikdy nevládne úplný pokoj. Samozrejme by sa tu našlo veľa príbehov, ktoré by stáli za vyrozprávanie. Čitateľ sa môže napriek tomu spokojne usmievať. Záver možno bude pre mnohých trošku naivný. Alebo budú považovať dej za mierne prekombinovaný. Pravdou ostáva, že k celkovému akčnému ladeniu sa to druhé výborne hodí. Nuž a to prvé Veď každý hrdina si po všetkých tých obetách a peripetiách zaslúži nejakú tú odmenu.
Kniha Lovec uzatvára jednu veľkú príbehovú linku. Čitateľ konečne nájde sľubované odpovede a s ním aj Ajriš. Stále však platí to isté, čo aj pri prvej knihe série Štvanec. Toto je len úvod do univerza. Výživný a zaujímavý. V určitom zmysle uzavretý. Lenže, kde sa jedna línia uzatvára, tam sa môže otvoriť ďalšia. Ostáva teda dúfať, že sa Benkovič k svojim mágom ešte niekedy vráti. Lebo podobne, ako rástol jeho svet i postavy, rástol spisovateľsky aj on. Bude nepochybne zaujímavé sledovať, kam ho jeho fantázia zavedie.
Baví ma, že vo svojej podstate ide o oddychovú romantiku, a predsa... Veru, a predsa je tento príbeh oveľa viac ako len oddychové čítanie. Bavia ma všetky tie malé i veľké témy, ktoré autorka dokáže s ľahkosťou a istou noblesou naskladať na stránky tak, aby príbeh, taký známy a tuctový, pôsobil absolútne sviežo a hlavne realisticky.
A baví ma aj to, ako je vidieť, že sa autorka zlepšuje. Každou knihou.
Slovenská autorka Vladimíra Kmečová sa po druhý raz vracia do rozľahlého a kultúrne bohatého sveta. To, čo začalo ako dlhá cesta v spoločnosti karavány, teraz pokračuje ďalšími dobrodružstvami. Karim trochu vyrástol a je to vidieť v tom, ako sa správa a rozhoduje. Napriek tomu ide stále o chlapca, no s očami široko roztvorenými. Aj vďaka tomu sa z neho stal veľmi sympatický hrdina, ktorému čitateľ drží palce a rád sa dozvedá o jeho cestách.
Istým spôsobom má teda druhý diel podobný charakter ako ten prvý. Nad všetkým ostatným prevláda najmä dobrodružnosť. Tá sa prejavuje okrem iného aj predstavovaním ďalších krajín a kultúr, tentoraz predovšetkým tej gréckej. Avšak tam, kde Bahadurovo dedičstvo opisovalo samotné putovanie, tu je zámer o niečo odlišný. Áno, aj v druhej knihe sa Karim s Očkom a ďalšími priateľmi hojne presúva. Nejde už však o cestu samotnú, ale o cieľ.
Aj vďaka tomuto román stráca niečo z predchádzajúcej epizódnosti a taktiež rozprávkovosti. Dôvodom môže byť aj fakt, že Karim je o niečo starší. Tiež je za tým možné badať autorkinu snahu ponúknuť čitateľovi iný druh zážitku. To sa jej v plnej miere darí. Knihy na seba síce nadväzujú a nie je dobrý nápad čítať ich samostatne, ale pôsobia odlišne. V prípade tohto pokračovania sa dá navyše hovoriť aj o istej honbe za pokladom.
Pozornejší čitateľ pravdepodobne vyrieši záhadu skôr ako postavy. Na druhej strane je prinajmenšom zaujímavé sledovať, ako Karim s kamarátmi odhaľujú jednotlivé časti skladačky. Avšak je nutné pripraviť sa aj na prítomnosť istej naivnosti. Najväčšmi sa prejavuje nutnosťou mať ku klasickému hrdinovi rovnako očakávaného zlosyna. Autorka to však kompenzuje tým, že sa zaoberá aj motiváciou aktérov a ukazuje, že za každým činom sa ukrýva nejaký dôvod.
To zase dokazuje, že podobne ako rastie Karim, rastie spisovateľsky aj Kmečová. Jej štylistika je o niečo sebaistejšia a príjemnejšia. Pristavuje sa pri témach, ktoré sú v istých momentoch až príliš realistické. Veľký priestor dostane napríklad pomsta. Neskôr zase otvorene píše o chudobe a spoločenských rozdieloch. Celkový dojem kazia len občasné slangové slová v priamej reči, ale to sa dá ospravedlniť snahou priblížiť sa mladšiemu publiku.
Práca s napätím a tempom je takisto príjemná. Objavuje sa niekoľko prekvapivých momentov, vďaka ktorým si príbeh vyslúži čitateľovu plnú pozornosť. Samotné vyvrcholenie je síce trošku slabšie, ale výborne sa hodí k prečítanému. Navyše rozprávanie končí akýmsi prísľubom, že Karimove dobrodružstvá budú pokračovať, čo je akiste vítaná predstava.
K tomu sa iste pridruží aj spoznávanie nových kultúr. Je dostatočne detailné, ale nie príliš, takže nie je na úkor dynamiky. Text si teda drží istú dávku edukatívnosti. Tá je však prirodzenou súčasťou toho, čomu čelia postavy. Či už riešia tajomnú šifru k pokladu, alebo len spoznávajú nových kamarátov.
Vodná kniha je vydareným pokračovaním opisujúcim Karimove dobrodružstvá. Kvalitatívne sa poľahky vyrovná prvému dielu a v niektorých ohľadoch ho aj prevyšuje. Je teda vidieť, že nerastie len Karim, ale aj autorka. Vďaka tomu je veľmi príjemné čítať o ďalších exoticky pôsobiacich dobrodružstvách. Príbeh je stále určený skôr mladšiemu publiku, ale aj tí starší na stránkach nájdu mnoho zaujímavého.
Diétnejší triler s trošku rozpačitejším a dlhším úvodom. Ale čítalo sa to dobre, malo to napätie a zaujímavý záver.
Typický Zelazny. Stručný text, zaujímavý svet, zbytočné náhlenie sa v momentoch, ktoré by si zaslúžili viac pozornosti. V tomto prípade ma vyslovene fascinoval ten presah do psychológie a filozofie. Ale ten koniec mi zážitok dosť pokazil, čo je škoda.
Jeden z najzaujímavejšie vystavaných svetov, na aké som kedy vo fantastike narazila. Bavilo ma na ňom asi všetko, aj tá zjavná zložitosť, hoci bol možno až primitívne jednoduchý. Trochu ma len mrzí, že to nebolo predsa len trochu obšírnejšie, ale tak... Je to Zelazny. To, čo som očakávala, som dostala.
A nebojím sa vyhlásiť, že táto je z jeho dielne... jedna z najlepších.
Toto je plnokrvný triler s prvkami gotiky. Všetko znepokojivé v ňom pramení zo správania ľudí. Z toho, čo sú ochotní urobiť, aby dosiahli svoje ciele. Je to o žiarlivosti. O predsudkoch. O schopnosti zo strachu uveriť čomukoľvek a vplyvom toho istého strachu potom konať skratkovito. Z tohto pohľadu ma to veľmi bavilo, pretože správanie ľudí je pre mňa vždy oveľa znepokojivejšie ako nejaké záhadné úmrtia alebo zmiznutia.
Za seba hovorím, že kniha mohla mať lepšiu gotickú atmosféru, ale tak to prostredie malej uzavretej komunity fungovalo tiež pomerne dobre. Čo ale fungovalo už oveľa menej boli jednotlivé dejové linky a prvky, ktoré autorka nakombinovala v mene toho, aby všetko fungovalo. A ono to fungovalo, ale zároveň nie všetko dokázala spracovať úplne do hĺbky. Takže som sa často pýtala sama seba, či to bolo nutné robiť takto, keď sa to dalo urobiť inak.
Výsledok je taký, že to bolo fajn. Mohlo to byť aj viac, ale autorka si to sama pokazila.
Britský autor China Miéville vdýchol život novej podobe Londýna. Jeho Anlondýn je sčasti oživeným smetiskom, v ktorom prebývajú všakovakí výstrední a čudní obyvatelia. Diba a Zana, ktoré sa tu jedného dňa ocitnú, môžu len vyvaľovať oči. Podobne ako ďalšia dievčina, ktorá kedysi dávno prepadla cez králičiu noru. Zásadný rozdiel tkvie v tom, že zatiaľ čo je nové prostredie pomerne čudné, ani v najmenšom ho nenapĺňajú absurdnosti a nonsens.
Mesto vlastne funguje na princípe recyklácie. Ľudia tam hore používajú predmety, nábytok alebo kuchynské spotrebiče a potom ich vymenia za nové, nepokazené. Lenže tie chybné sa neskôr prepadnú na miesto, kde dostávajú druhú šancu. Vznikajú z nich napríklad lietajúce autobusy, z kníh látka na šaty a z dáždnikov celý nový národ.
Občas sa ale prihodí, že sa niečo dostane aj naspäť. Napríklad žirafy, ktoré presvedčili ľudí, že sú mierumilovné. Alebo výskumník hľadajúci odpovede na otázky o tom, ako poraziť Smoga. Londýnčania sa ho zbavili už pred rokmi, no teraz straší a ohrozuje Anlondýn. Práve pred ním sa potrebujú nevšední obyvatelia zachrániť.
Čarovnosť prostredia a všetkých kulís spočíva v ich každodennosti. Ide o veľakrát takmer bezvýznamné veci, ktoré vnímame ako samozrejmosť. Autor im dokázal vdýchnuť nový, zaujímavý život. Jeho koncepty a nápady sú síce občas trošku strelené, ale zároveň je jednoduché im uveriť. Akoby naozaj mohli existovať, stačí len natiahnuť ruku. Je to práve táto rôznorodosť prvkov, čo dokáže čitateľa najviac strhnúť.
Námet je už o niečo fádnejší. Vo svojej podstate ide o ďalší príbeh o vyvolenej. Zároveň treba poznamenať, že Miéville sa snaží aj s týmto popasovať svojsky. Prízvukuje, že budúcnosť, hoci aj tá predpovedaná, nie je vytesaná do kameňa. Každý človek má možnosť rozhodnúť sa zmeniť svoj osud. Ako to robia aj jeho postavy.
Tie čitateľ spozná len do určitej miery. Kniha je orientovaná predovšetkým na dej. Takže charakteristika alebo odhalenie motivácií aktérov sú skôr naznačené. Túto opisnú strohosť kompenzuje celková svižnosť. Hromadia sa krízy, ktorým je potrebné čeliť. Takisto sa o slovo hlási nebezpečenstvo, tajné úklady, konšpirácie a všetko to ešte umocňuje výborne gradované napätie. To vyústi do veľmi uspokojivého, hoci trochu otvoreného záveru. Príjemný pocit z prečítaného však pretrvá.
Kniha An Lan Dan ponúka strhujúce dobrodružstvo, vďaka ktorému čitateľ nebude mať čas si vydýchnuť. Autor kombinuje rozprávanie o vyvolenej s nevšednými kulisami. Svet, ktorý stvoril, je plný divov. Tie uchvátia a navodzujú pocit, akoby bol príbeh jedinečný a neopakovateľný. Kombinácia týchto prvkov zabezpečuje príjemný zážitok. Najviac ho síce ocenia tí mladší, ale neurazí ani starších.
Slovenský spisovateľ Marián Kubicsko má na konte už niekoľko kníh. Po prvý raz prichádza so zvieracou fantasy, navyše určenou starším detským čitateľom. Na stránkach knihy ožívajú chlpatí hrdinovia, ktorí do veľkej miery konajú ako ľudia. Organizujú veľkolepé výpravy, hľadajú stratené meče, odhaľujú sprisahania, obetujú sa, bojujú s nebezpečným nepriateľom a mnoho ďalšieho. Na druhej strane im však ostáva väčšina zvieracích charakteristík. Takže čitateľ tu nájde družných plchov, ale aj ustráchané morča.
Aj vzhľadom na cieľovú skupinu príbeh ťahá vpred predovšetkým dej. Prejavuje sa to už od prvej strany. Postavy putujú z jedného dobrodružstva do ďalšieho. Pritom každé z nich sa líši od ostatných a nejde len o opakovanie toho istého okamihu s inými kulisami. Možno aj vďaka tomu kniha pôsobí ako spojenie viacerých žánrov. Raz ide o hrdinskú výpravu, inokedy o záchrannú misiu alebo opis priebehu obliehania. Tiež je miestami náročné odhadnúť, ako to všetko bude pokračovať.
Rozprávanie teda v sebe ukrýva nejedno prekvapenie. Takisto sa tu nájde niekoľko popkultúrnych narážok, ktoré pôsobia ako poskrývané veľkonočné vajíčka. Ich hľadaním sa budú zabávať skôr starší čitatelia. Vďaka týmto nenápadným odkazom to miestami vyzerá, akoby otec, nadšenec fantastiky, rozprával príbeh svojim ratolestiam. Tie okrem morčiat a všakovakých chlpatých zvieratiek obľubujú aj akčných hrdinov.
Na stránkach sa preto mihne aj veverička špión, škrečok samuraj alebo potkan mág. Všetko je to zabalené do klasického príbehu boja dobra so zlom, ktoré nesie tentoraz podobu potkanej hordy. Navyše s poriadnou nádielkou strhujúcich bojov a zaujímavých zvratov. Čitateľ teda prakticky nemá čas nudiť sa a knihu doslova zhltne. Okrem toho dostane aj pridanú hodnotu vzdelávacie vsuvky o zvieratách. Kubicsko takto nevtieravo a prirodzene spája príjemné s užitočným. Ilustrácie sú pomyselnou čerešničkou na torte.
Kniha Kráľovstvo plchov: Princ je zaujímavým začiatkom novej série. Táto zvieracia fantasy ponúka dobrodružstvo, veľkolepé činy i prekvapivé záchrany. Je primárne určená starším deťom (od desať rokov, ako je uvedené na obálke) a nielen tým, ktoré majú rady rozkošné chlpaté zvieratká. Pritom však neurazí ani rodičov.
Peter Diko stvoril pomerne zaujímavý svet. Obývajú ho zväčša ľudia, ktorí sa medzi sebou škriepia o moc. Akoby sa z nich stali psy bijúce sa o kosť. Do týchto záležitostí len veľmi okrajovo zasahujú mágovia a elfovia. Tých najambicióznejších zaujíma iba to, ako získať akúkoľvek výhodu. V tomto smere ide teda o pomerne ošúchaný motív, ale s istým potenciálom. Nielen morálnym. Navyše tento rámec otvára príbehu dvere do sveta intríg a machinácií.
Dala by sa teda očakávať určitá dávka tajomstva, zvratov a rôznych náznakov vedúcich k rozuzleniam. Problémom však je, že čitateľ ani nemusí hádať, kto má aké úmysly a či je alebo nie je intrigán. Autor mu to skrátka prezradí už pri prvom stretnutí s danou postavou. Od prvej strany je teda bolestne jasné, na koho je potrebné si dávať pozor a prečo. V deji sa možno aj vďaka tomu objavuje len veľmi málo skutočných prekvapení. Všetko odsýpa bez väčších zakopnutí a napreduje po občas až žalostne rovnej ceste.
Každá ďalšia zápletka má rozvíjať tú predchádzajúcu, ale príbeh napriek tomu pôsobí epizódne. Niektoré scény sú však zaujímavejšie než iné. V nich Peter Diko ukazuje, že má čo ponúknuť. Ako príklad môžeme spomenúť prvky detektívky. Lenže v autorovom prípade ide o ešte nevybrúsený talent, ktorý zažiari len na chvíľku a následne aj rýchlo zhasne. Dikovi však nemožno uprieť, že pri tvorení zapájal logiku. Preukázal to hlavne pri tvarovaní postáv a výstavbe samotného deja.
Kniha teda nepôsobí ako predstavenie, pri ktorom kúzelník ťahá králikov z klobúka. Tento dobrý dojem ale autor kazí inými zlozvykmi. Napríklad trvá na tom, že do deja chce zaťahovať obrovské množstvo uhlov pohľadu. Takýto prístup mu na jednej strane naozaj pomôže pridať niekoľko potenciálne zaujímavých kúskov informácií. Na druhej strane sa čitateľ bude pri každom ďalšom obdobnom pokuse chytať za hlavu a pýtať sa sám seba, či je daný aktér pre dej skutočne až taký dôležitý a či by tú informáciu nemohla prezradiť niektorá dejotvorná postava.
Potenciál príbehu takisto zabíja zvolený jazyk, v istých momentoch vyslovene neokrôchaný. Meérska ríša pôsobí ako Veľká Morava v kulisách fantastiky. No predsa sa sem akosi votrel moderný slang. Takže v jednej vete je možné vidieť, ako niekto niekomu upravil pri výsluchu karabáčom ksicht. Takéto a podobné konštrukcie sú prinajmenšom úsmevné. Avšak spojené s potrebou dôkladnejšej gramatickej a štylistickej úpravy začnú byť žalostné.
Príslovečnou poslednou kvapkou v pohári čitateľovej trpezlivosti je však niečo iné. Niečo, čo robia mnohí autori a nie nutne len tí začínajúci. Ide o potrebu vodiť čitateľa za ručičku. Je správne vysvetliť to, čo vysvetliť treba. No ak nepíšete rozprávky pre deti, nemusíte tú ruku stískať až tak úzkostlivo. Čitateľ väčšinou nie je idiot a niektoré veci si vie domyslieť aj sám. A v tomto príbehu je jasné, čo, kto, kde, ako, prečo a aj všetko ostatné. Nie je potrebné to toľkokrát pripomínať.
Kniha Mladá vlčica sa napriek všetkému dá čítať a nepôsobí ako strata času. Ak nie ste nároční, tak si pri čítaní oddýchnete. Tí náročnejší uznajú, že Peter Diko ako autor má potenciál. No zároveň sa s ním ešte musí naučiť pracovať.