lusila komentáře u knih
Grandiózne zakončenie historickej ságy, plné nielen politických a sociálnych informácií, ale aj hodnoverné zobrazenie súkromia Floriovcov. Autorka túto sériu písala 6 rokov a dala si skutočne záležať. A v doslove nezabúda ani na čitateľov: " Ďakujem každému, kto si tento román prečíta a odporučí ho ďalej, daruje ho, upozorní naň na Instagrame či Facebooku, lebo sa mu páčil. Ďakujem však aj tým, ktorým sa nepáči a nejako zvlášť ich nezaujme: čítanie je tak či onak vždy spôsob, ako sa starať o seba." /S.A/
..." len v románe môžu existovať dva rozličné konce, v živote nie." /M.P./Nelineárne príbehy a bernský slivkový koláč mali u mňa premiéru. Obe dopadli na výbornú.
(SPOILER) Inteligentný, precízny, nestranný, spoľahlivý, svoj vzhľad využíva ako zbraň. Keď ho vyberú do zdanlivo nemožnej úlohy, zisťuje, že pravda je iná a ocitá sa pred výberom. Navyše mu život zachráni žena a jeho doterajšie zásady sa začnú búrať.
Bola som zvedavá na túto autorku, no táto kniha nie je ničím výnimočná, ani formou, ani obsahom.
Vtipné, mierne ironické rozprávanie o tom ako sa sen o novom dome mení na nočnú moru.
Príjemný výlet do minulosti. Páčilo sa mi, že niektoré postavy a udalosti presahovali z jednej poviedky do druhej. Vznikol tak zaujímavý celok.
To bolo dobrodružstvo. Pre mňa- ako laika- boli najzaujímavejšie prvá a tretia časť.
(SPOILER) " Čakanie je modlitba. Niečo vždy príde. A ak nepríde , znamená to, že sme sa nevedeli pozerať." Poeticko-filozofický cestopis je nielen o hľadaní takmer vyhynutého zvieraťa. Je to o kráse divokej prírody a bezohľadnosti nás, ľudí. Krásne, ale aj smutné zároveň.
"Munier sa chcel dostať do Dzatö úplne na východe Tibetu, v horskom údolí Mekongu. Odtiaľ pôjdeme do hôr, kde sa skrývajú leopardice, ktoré prežili. "Prežili čo?" opýtal som sa.
"Množenie človeka", vysvetlila Marie.
Jednoduchý príbeh s kriminálnou zápletkou. Také oddychové čítanie.
Hľadala som inú knihu autora, ktorého priezvisko sa tiež začína na A a prišla mi pod ruku aj táto kniha. Mala zaujímavý názov a neľutujem- veľmi dobre napísaný príbeh.
Sú ľudia čo objavujú a ľudia, čo ničia. Bol by to dokonalý historický román, keby to nebola fikcia. Takto je to dokonalý debut, klobúk dolu pred fantáziou autorky.
Tak ako film aj kniha na mňa pôsobila zvláštne fascinujúco a znepokojivo. Zhodou okolností po dočítaní románu prišla po dlhšom období horúčav búrka.
(SPOILER) " Bohovia chránia tých, čo kráčajú pravou cestou."
Jeden prsteň. Olivovník a zvláštny sen. Tajomstvá jedného rodu a dobrodružné putovanie s karavánou. A jeden neviditeľný ochranca.
Rozprávkový príbeh má 62 kratších kapitol. Malého čitateľa, či dospelého prevedie zvláštnymi krajinami /melónové či ružové mesto, dúhové údolie, mesačné jazero.../. Spolu s desaťročným chlapcom Karimom sa môžete stretnúť s bytosťami ako palmová víla, ohnivý mužíček, či s Ulurbakom...
Bahadurovo dedičstvo nie je iba príbehom Karima a karavány, s ktorou putuje do Damašku, ale každá kapitola je malým príbehom. Na svojej ceste odhaľuje Karim silu priateľstva a ako v každej rozprávke, hodnoty ako dobrosrdečnosť, odvaha, česť, úprimnosť, sú odmenené a pýcha, lakomstvo a zloba potrestané.
„A prečo má Duch púšte jedno oko modré a druhé tmavé?"
"Tak sa ti zjavil v Turpane, pravda?" odhadoval Yusuf. Karim prisvedčil. „Sám si sa už mohol za tie mesiace presvedčiť, aká dokáže byť púšť. V jednej chvíli vznešená, pokojná, s modrou oblohou na obzore, a o chvíľu hneď rozbúrená, pokrytá čiernymi mračnami. Ako dnes. Nič na svete nie je len pekné a dobré, no ani čisto zlé. Všetko musí byť v rovnováhe, aby svet fungoval tak, ako má. A preto má Duch púšte oči takej farby, akou púšť môže byť, keď je najlepšie i keď je najhoršie."
Z príbehu sálajú exotické vône a poznanie. Vladimíra Kmečová detailne a zaujímavo predstavuje inú kultúru /svadba, turbanový rituál/, ich zvyky a zručnosti / napr. ako sa chodí po púšti/.
Text dopĺňajú krásne farebné či čiernobiele ilustrácie Radoslavy Hrabovskej.
Dávno, pradávno, keď ešte neboli počítače, mobily ani televízia, sa rozprávali príbehy. Z krajov, kde ľudia žili, aj príbehy z krajín, ktoré nikdy nevideli.
Jeden taký si môžete spolu s deťmi prečítať.
P.S. Očko si musí každý obľúbiť.
Film som videla už dávno. Kniha však je pestrá, postavy a emócie, miestami som sa smiala, miestami som bola smutná. Ako v živote. Čítala som aj Partizánovu dcéru, ktorá sa mi tiež veľmi páčila.
Tak toto bolo príjemné prekvapenie. Od slovenských autoriek zvyčajne neočakávam veľa.
Vtipné. P.S. Som zvedavá, či tie pohľadnice poslané zo Somálska dorazili adresátom.
(SPOILER) Kniha z vydavateľstva Inaque je napísaná naozaj inak. Je to príbeh v príbehu. Aj keď v nej ide aj o smútok a psa, nie je to hlavná téma. Je to viac o písaní, knihách / citáty z kníh/, o samovražde ako takej, násilí na ženách / profesorka píše o tom článok/. Text je akoby poskladaný z krátkych a dlhších úvah podobných zápiskom v denníku. Nemôžem povedať, že by sa mi to nepáčilo, ale ani nie som z tejto knihy nejako veľmi nadšená.
" Vo väčšine prípadov je človeku jasné, že sa nestane nič," vysvetľovala Jillsy. Bože, to predsa musíte vedieť. Potom sú tu ďalšie knihy, v ktorých hneď viete, čo sa stane, takže ich tiež nemusíte čítať. Ale táto kniha je taká nenormálna, že viete, že sa niečo stane, ale zapánaboha netušíte čo."
Na Nobelovú cenu to nie je, ale už dávno som sa tak nezasmiala pri čítaní knihy. Dokonca som zabudla vypiť kávu a to sa mi stáva zriedka.