Macvosik komentáře u knih

Všetko, celý čitateľský zážitok, stojí (a padá) v prípade antiky na preklade a na tom, či prekladateľ dokáže hru interpretovať aj pre dnešného čitateľa. Rozhodne sa radšej pre dôkladnú rešerš, najpresnejší preklad, najpresnejšie metrum, neskreslené referencie, ktoré vám v komentároch vysvetlí? Alebo skôr pre hru, ktorú si vychutnáte ako nestarnúci príspevok do žánru, čo si však vyžaduje aj možné skreslenie (pretože zosúčasnenie) jazyka? V prípade Aristofana sa vždy prikláňam skôr k druhému táboru. Predsa len, pri komédiách a najmä pri fraškách očakáva človek pomimo štylistického, satirického a etického potenciálu, predovšetkým komiku. A komika, ak použijeme klasickú poučku, stojí na tom, že postavy sú "nižšie" než čitateľ - hlúpejšie, lakomejšie, amorálnejšie atď. Ak však postavy hovoria nezrozumiteľným jazykom, len veľmi ťažko sa čitateľ dostáva do takéhoto "povzneseného módu", pretože musí lúštiť obsah ich slov v komentárovej časti. Postavy vyhrávajú.

Aj preto odporúčam preklad Vojtecha Mihálika, ktorý sa s tým nepáral a prišiel ani nie s prekladom, ale s interpretáciou. Aj vďaka tomu som si Lysistratu vychutnal ako totálne oplzlú, šťavnatú a nekorektnú frašku o súboji pohlaví, z ktorého sa ten politický rozmer cielene zmazáva, aby o to viac vytryskol sexus. Zostáva tu potom presne to fraškovité jadro, v ktorom je absolútne jedno či ste kráľom, vojačkou, mužom, ženou, pretože "sranda musí byť" a čím vyššie a pevnejšie je tabu, tým viac ho treba ponoriť do špiny a vysmiať sa z neho v stave absolútnej anarchie, kde sú všetky stereotypy zosilnené fašiangovými maskami a nikomu to nevadí, pretože všetci vieme, že si to napokon zlíznu všetci. Práve v tomto sa potom objavuje ten Aristofanov emancipačný potenciál - ženy sú tu potom naozaj na jednej línii s mužmi a stávajú sa tu aspoň ako-tak "spoločensky relevantným" hlasom, aj keď len cez svoje telo. Avšak v aténskej situácii, keď žena naozaj nebola považovaná za občana (čo bolo ďaleko dôležitejšie než dnes) a teda predpokladám, že ani za plnohodnotnú ľudskú bytosť, bezpochyby môžeme túto hru považovať za dobovo odvážne a emancipačné stanovisko. Samozrejme, z dnešného pohľadu to už bude takmer neodhaliteľné (a nielen kvôli dobovému posunu, ale aj z dôvodu ústupu fraškovitosti ako náhľadu na svet) a aj preto pravdepodobne neprijateľné.

4 22.06.2022

Mizantrop je za mňa zatiaľ tou najlepšou Moliérovou hrou (z tých najslávnejších som nečítal Tartuffa a Dona Juana). Ak mám v Moliérovi s niečím problém tak rozhodne s istou šablónovitosťou jeho komédií/frašiek (napr. Zdravý nemocný, Mešťan šľachticom, Scapinove šibalstvá), kde sluha satiricky odkryje predsudky a exponované neresti svojho pána a umožní mladému páru páriť sa. Problémom je v týchto prípadoch obvykle jednoznačnosť, až istá moralistická didaktickosť, ktorú Moliére využíva na satirizovanie (týka sa to aj Lakomca). Boj dobra so zlom, či skôr hlúposti s múdrosťou, a to najmä v komédii, umožňuje len naratívny, nie dramatický konflikt vo vnútri samotnej postavy. A absolútne tu potom absentuje súboj dvoch rovnako silných stanovísk.

Mizantrop taký nebol, pretože Alcest je tu figúrou rozporuplnou, dajú sa k nemu cítiť aj sympatie, dá sa ako postava pochopiť aj vo svojej exponovanosti, vo svojej vzbure. Jeho čiastkové postrehy sú mnohokrát brilantné, najmä keď sa posmieva druhoradým básnikom, keď odhaľuje pokrytectvo dvorskej morálky, keď demaskuje svoju milovanú. Kritika tu nie je nástrojom len Moliéra-autora, ale aj Alcesta - samotnej postavy - a to je význačný posun. Samotný Alcest je tu totiž lakmusovým papierikom dobovej spoločnosti a nutnosti reagovať na ňu. Celé to organicky vyrastá z opisovaného sveta. Samozrejme, jeho vzbura a snaha o morálnu čistotu je smiešna, a krásne sa to ukazuje práve na jeho láske k necnostnej žene, kde práve láska preráža jeho svetonázor a robí ho bezcenným. Mimochodom, to bol moment, kedy Alcest dostal možnosť inak uchopiť svoj pohľad na svet. Akoby si tu teda Moliére strieľal zo svojho vlastného moralizovania.

Čo je však na tejto hre fascinujúce je práve isté životné jadro. Oproti Timonovi, ako ho spracoval Shakespeare, tu sledujeme iný pohľad na mizantropiu. Timon bol zaťatý a neschopný odstupu od svojho osudu a od peňazí. Aj napriek smiešnosti to bolo nešťastné, a pri Timonovej povahe aj bezvýchodiskové a práve preto didaktické. Tu vidno istú mieru v pohľade, schopnosť brať život menej vážne, schopnosť povzniesť sa nad predsudky. Filozofický súboj o svet a o morálku - a ten súboj tu je práve preto, že obe strany majú do istej miery pravdu, sú vo svojich argumentoch podobne silné - tu je stále vedený v miere, v ktorej je možné žiť na svete, pretože aj samotný Alcest má prečo žiť, nie je až taký extrémista ako Timon a ani jeho okolie nie je až také extrémne. Aj preto na záver zostáva možnosť komunikácie a aj preto je Alcest životnejší než Timon. A aj preto je Mizantrop naozaj výborná komédia s istými tragickými kontúrami a konfliktom dvoch silných stanovísk - je totižto plná života a skutočnejších postáv so skutočnými argumentmi.

Jedna z mojich najobľúbenejších shakespearovských hier. Shakespeare tu, poučený zo svojej osemdielnej série o anglickej histórii, posúva svoju filozofiu dejín na vyššiu úroveň a podáva ju celú v maximálne zhustenej forme. Nielen kairos (vhodný čas) a fronesis (praktická múdrosť) panovníka rozhoduje o osude národa a chode dejín. Už nielen "koruna" ako inštitúcia, ktorá sa vynorila z národa ako Venuša z mora. Už nielen dejiny ako abstraktné kyvadlo pretínajúce harmóniu. Republika sem vniesla aj societu a jej nároky. To, čo bolo predtým akoby tušené, tu zrazu získava vlastnú tvár a samo to aktívne ovplyvňuje chod dejín. Alois Bejblík to vo svojej štúdie trefne popísal ako neustále zrkadlenie.

Panovník, ktorý predtým z odstupu od ľudí riešil veľké dejiny, teraz musí ovplyvňovať ľudí, získavať verejnú mienku na svoju stranu. Zároveň ho však táto verejnosť sama ovplyvňuje a ovplyvňuje a je ovplyvňovaná aj inými ľuďmi. A tak tu každý z rečníkov nastavuje zrkadlá dejom a pokrivene ich odráža do davu a ten ich zasa pokryvene odráža naspäť atď. atp. Spoločnosť je tu ako zložitý optický prístroj, ktorý neustále odráža lom svetla a mení jeho dráhu. A práve preto je výsledný lúč a jeho podoba len veľmi ťažko odhadnuteľný. Sem potom vstupuje práve tá praktická múdrosť, ktorá musí cítiť tep doby, vystihnúť ten vhodný čas a vtrhnúť do celého procesu v tom momente, keď lúč vystreľuje z opačného konca, aby získal tú tvár, ktorú si želá. Brutus, akokoľvek múdry a cnostný, tento mechanizmus nepochopil a dovolil Antoniovi na záver rečniť nad Caesarovým hrobom.

Súčasne v jadre celej hry stojí stále tá istá zapeklitá otázka: Je morálne zavraždiť tyrana v prospech národa? Shakespearova odpoveď nie je tak úplne jednoznačná. Pri Júliovi Cézarovi sledujeme dve strany konfliktu, ktoré sú minimálne rovnako schopné a cnostné. Tak ktorá z nich má právo na svojej strane? Je zrejmé, že "kráľovražda" je podľa Shakespeara brutálnym zásahom do chodu sveta - aj preto "občianska vojna v nebi vypukla" a "pod Kapitolom sa vynoril lev". Na druhej strane však stojí "verejnosť" a národ ohrozovaný uzurpátorom. Opäť sa tu tak odhaľuje klasická tragická dilema, kde proti sebe stoja "večné" nároky a nároky komunity. Pre Danteho bola táto otázka ľahko riešiteľná, avšak pre Angličana Shakespeara, síce oddaného kráľovnej, ale zato z nábožensky, geograficky i politicky izolovanej komunity, v ktorej sa práve zrodilo aktívne politično a parlament získaval silu, ide o tvrdší oriešok. Odpoveď tu aj preto je tragická. Brutus mal i nemal na výber. Musel sa vzoprieť uzurpátorovi, avšak tep doby bol už niekde inde. A hoci si to uvedomoval nemohol konať ináč, pretože ho k tomu viedli cnosti a ideály. Shakespearova rehabilitácia Bruta, jeho krásna, cnostná smrť, tu tak slúži aj ako pripomienka toho, ako sa rodili moderné európske dejiny.

4 16.03.2022

Pre druhú časť Zaklínača platí vlastne to isté, čo pre prvú. Bezpochyby zaujímavé vo svojej postmodernosti a vo svojom úľaku nad správaním sa ľudí voči iným tvorom, voči iným rasám a voči prírode. Predovšetkým ma však skutočne dojalo záverečné stretnutie Geralta s Ciri ako aj osud mladej Essi. Sapkowski tak zo mňa konečne vytlačil aj nejakú tú emóciu.

Stále však platí aj to, že Sapkowski nie je žiadny veľký štylista. Jazykovo to bolo nevýrazné, občas dokonca smiešne. Problém mám najmä s pasážami, kde sa Sapkowski snaží opisovať zaľúbené páry. Toto mu skutočne nejde. Sapkowski je najlepší v cynickej a v relativizujúcej pozícii, ktorú dokáže narušiť len náhly, prekvapivý záblesk citu. Súvisí to aj s názormi postáv (a predpokladám, že aj Sapkowského) na osud. Ak "osud nestačí", ak treba viac ako osud, žiadna skutočná tragédia a ani láska vzniknúť nemôže - zostáva len irónia a cynizmus rácia. Stačí sa pozrieť na antické tragédie, v ktorých sa postavy tešia, že osud obabrali, že mu unikli, že ho prehliadli, a práve v tomto ich názore, v tejto ich pýche, sa osud ukrýva - svojim názorom na osud bežia osudu v ústrety. Tu vidíme opak. Postavy sú tak mocné individuality (ako vlastne samotné ľudstvo utláčajúce celý svet), že nad osudom víťazia, stávajú sa tak bohmi a v ich osamelosti (trudno byť bogom) im zostáva naozaj len cynizmus a irónia. Som zvedavý či to tak aj zostane, či záverečná kapitola nebol len sen. A tak zatiaľ len... Ako to bolo? Koniec veľkých príbehov?

4 18.01.2022

Čítal som úchvatné vydanie Spolku sv. Vojtecha s Cipárovými ilustráciami. Ich vitrážový štýl krásne svedčal najmä prvej stredovekej časti, ktorá sa mi, v zhode s Brémondom, zdala krajšia, pretože menej abstraktná, vysvetľujúca, viac poetická. Už úvod s Duchom zeme, ale najmä Valpurgina noc a Margarétkin záverečný spev akosi obsiahli mystiku i telesnosť, blasfémiu a pietu, erotičnosť i duchovnosť, ktoré sa viažu ku predstavám o stredoveku. Sabaty už asi navždy budem vnímať cez Valpurgu a cez plamennú rieku na Blocksbergu. Druhá časť, ktorá sa obracia k antike je azda ešte viac filozofická a poeticko-historická. Goethe tu obsiahol a reflektoval snáď celý vývoj básnictva a aj Faust sa mi tu javil skôr ako básnik. Akoby ani nebola o Faustovom fyzickom konaní, ako skôr o jeho básnení a azda aj preto také obrovské štýlové rozpätie, azda preto tá štylistická sebareflexia pri rozhovore s Helenou, azda preto pôrod básnického božstva. A hoci sa v druhej časti azda najviac odhaľuje Goetheho unikátne filozofické myslenie, ktoré polemizuje s najväčšími idealistickými filozofmi tej doby, hoci to opäť vrcholí mystickými pasážami, najmä spevom o slobodnej spoločnosti, bolo to na môj vkus tak trochu ťažkopádne a abstraktné - o čosi viac filozofia ako poézia. Záverečná Čakánkova štúdia celú túto krásnu knihu korunovala. Azda jediné, čo ma po celý čas trápilo bolo to, že poznám pasáže z Fischerovho prekladu, ktorý je podľa mňa lepší.

4 02.08.2021

Kniha vniesla jemné, zlatisté svetlo do šera môjho poznania, a to svojou oslavou šera a kritikou svetla. Chcem sa strácať v prítmí ožiarený len tlmenou krásou... preč, len preč od osvietenskej posadnutosti svetlom. Tanizaki tu nehovorí za cudziu kultúru, za iný priestor, ale skôr za iný čas, čiže za niečo, čo sme kedysi dávno stratili a čo najviac bije do očí pri vulgárnosti svetlom znásilnených krás. A pritom je to zemité, telesné, priam z toho cítiť vôňu dreva a výkalov. Po tejto knihe už posedenie na kadibúdke nikdy nebude rovnaké. Takto má vyzerať oslava života.

4 02.08.2021

Stručné hodnotenie:
S Montecristom, aj keď to je láska z detských čias, mám určité problémy a rozhodujem sa ako sa s ním vysporiadať. Stále ho považujem za skvelú dobrodružnú literatúru pre mladších čitateľov a rád sa k nej vraciam, keď mám chuť na niečo ľahšie. Ale boli tam aj momenty, a nebolo ich málo, ktoré ma iritovali. Osobne by som román rozdelil na tri tretiny, pričom prvé dve tretiny sú výborné. Tretiu tretinu knihy akoby po smrti spisovateľa chytil do rúk nejaký druhotriedny spisovateľ a pokúšal sa ju dokončiť. Považujem to za obraz dobových konvencií, do ktorých sa Dumas pokúsil svoje rozprávanie nasilu vpasovať.

Dlhší komentár, alebo čitateľský denník:
Prvá tretina románu bola azda najlepšia. Výborne sa tam prepájali fiktívne a reálne udalosti - Dumasova silná stránka -, udalosti v Marseille predchádzajúce uväzneniu boli ľudsky mimoriadne dramatické, kapitoly v pevnosti If a následne i snaha Montecrista odmeniť ľudí, ktorí stáli po boku jeho otca, boli naozaj silné, pretože sa na nich ilustrovalo postupné dozrievanie a porozumenie Edmunda pre celý ústredný zlom v jeho živote. Bol tam skrátka veľmi silný vývoj postavy i udalostí. Navyše, mali sme tu viac informácii o svete ako Dantes a tak ma bavilo sledovať ako si to napokon celé dohromady poskladá a ako sa to vyvinie.

Druhá tretina obrátila optiku. Zrazu to bol tajomný Montecristo, Lord Ruthven, ktorý držal pevne v rukách všetky informácie, a nielen ostatné postavy, ale ani ja sám som netušil, ako sa všetky situácie vyvinú, čo Montecristo plánuje, resp. skôr ako sa vlastne pomstí a hlavne - aký teraz vlastne je. To bol takisto výborný ťah, pretože akonáhle sa začali niektoré nitky vyjasňovať, odhaľovala sa v nich Montecristova genialita a jeho informačná nadvláda, čo ma ako čitateľa vždy dráždi. V tomto ohľade bol teda fascinujúci najmä proces prípravy pôdy pre pomstu a užívanie si samotného odhaľovania informácií, o ktorých som netušil ja a ani ostatné postavy. Dôvodom bolo predovšetkým to, že optiku akoby prebrali ostatné postavy - Franz, Albert, Villefort - a my sme si tak obraz Montecrista skladali do mozaiky z úlomkov informácií ostatných.

Lenže potom prišla nešťastná tretia tretina knihy, v ktorej opäť chytil opraty do rúk Montecristo a jeho hľadisko. Zrazu som začal chápať súvislosti, Montecristo sa nevyvíjal (však mal len jeden životný cieľ) a román - v situácii kedy mal byť najsilnejší - začal len plynúť k nevyhnutnému koncu. Chvíľu sa pritom zdalo, že príbeh naberie nečakaný obrat (rozhovor s Mercedes a súboj s Albertom) alebo, že Montecristo zažije na záver akýsi zlom a zmenu chápania seba i vlastnej pomsty, ale aj to bolo zahnané do kúta ako niečo neodôvodnené. Predovšetkým sa však z Montecrista začal stávať poloboh. Všetko je ušľachtilé, všetko na ňom je krásne, je najlepší šermiar, strelec, lekár, chemik, najbohatší človek atď. atp, a kniha i sám Montecristo sa až príliš začali štylizovať do dokonalej, božskej, otcovskej role, pričom omnoho viac mu slušala rola tajomného ťahača nitiek, ktorý sa skôr pohybuje na hranici medzi dobrom a zlom a často nehľadí na následky. Veď, koniec-koncov, ten Montecristo bol až príliš ľudský. O čo viac by tretej časti slušala nejaká nová optika - napríklad optika vyšetrovateľa, ktorý zaznamenáva vyústenie a záhadné úmrtia v záverečnej správe a udržiava a posilňuje tým grófovu tajomnosť a predstavuje ho priam ako záporáka - skutočného boha pomsty, ktorý vie viac ako my všetci ostatní a o udalostiach sa dozvedáme len tušene a náznakovo(napríklad, že vyšetrovateľ odhalil tajnú chodbu medzi domami, alebo že po rokoch náhodou zahliadol Valentínu s Morrelom na nejakom mieste). Ale viem, to už sa hrám na dramaturga.
Avšak zvolený záver nevyhnutne musel vyústiť do redundancie a statickosti (chýbal tu vývoj, sebaodhalenie Dantesa pred záporákmi bolo vždy také isté). I samotné vyústenie v podobe lásky k Haydée, sa k temnote predchádzajúcich častí nehodilo a doslova smrdelo konvenciou a násilím uskutočneným na rozprávaní. Lord Ruthven mal skrátka zostať sám, potenciálne výčitky svedomia a jeho minulosť ho mali hnať k inému koncu a Boh, o ktorom sa tu hovorí, ho mal hnať k zodpovednosti. Brutalita jeho pomsty, napríklad voči Villefortovi, bola až extrémna a zosmiešnila všetky Montecristove vznešené reči - vo výsledku to nie je žiadny Boh, len pomstychtivý, emocionálne zakrpatený fanatik, ktorý sa z neznámych príčin stal miláčikom Bohov.

Škoda, preškoda, partia bola rozohraná dobre.

3 22.05.2024

Mišima knihou dokázal predovšetkým jednu výnimočnú vec - opísal obraz Zlatého pavilónu ako idey, ako stelesnenia zlatavej nadpozemskej krásy, ktorý sa napokon pretavil do výslednej podoby rekonštruovaného pavilónu - ten nový je pravdepodobne omnoho viac zlatý, než bol ten pôvodný. Už to ukazuje výnimočnosť jeho diela, a to ani nemusíme hľadať nejaký priamy vplyv. Mišima skrátka pochopil podstatu Zlatého pavilónu a jeho obraz v mysliach Japoncov.

Druhou podstatnou vecou, ktorú na Zlatom pavilóne obdivujem je jeho estetická a filozofická sila. Chvíľu som tu cítil Sartrove Muchy, avšak volanie po čine tu napokon v závere dostalo iný, ešte fascinujúcejší rozmer - čin mimo človeka. Ani v čine sa napokon podľa Mišimu neukrýva pravda a človek sa tu nestáva Bohom ako Sartrov Orestes. Naopak, človek je tu zmietaný v akomsi mnohostrannom a neuchopiteľnom svete, kde sa každý zúfalo snaží nejako prežiť medzi živočíšnymi túžbami a abstraktnými ideami a túžia po akomsi skutočne - to sa však akoby nikde nenachádzalo. Niektorého vhľady, napríklad ten Kašiwagiho o telesnosti, v ktorom sa zaujímavo prelína pozorovateľ a pozorovaný, boli naozaj brilantné. A netreba zabúdať ani na ústrednú filozofickú tézu, ktorou je predstava krásy, ktorá zostáva v mysli človeka po vedomom zničení. A tu sa mi vynoril obraz všetkých súčasných konceptuálnych umelcov, ktorí v galérii jedia prilepené banány svojich kolegov a pod., a v kontexte tohto diela i Mišimovej smrti, mi to celé pripadá ako taká lacná detská hra. Pretože z tohto naozaj tryská až akási elektrizujúca prízemná sila. Uvedomujem si, že je to čistý fašizmus (na japonský spôsob) vo svojej neriedenej podobe, tu nasmerovaný na krásu. A aj preto ma to zároveň desí a odpudzuje.

Zároveň príliš nerozumiem rečiam o Mišimovej nezáživnosti. Mišima podľa mňa patrí medzi (pre Európana) najprívetivejších japonských spisovateľov, určite je náročnejšie začítať sa do Nacumeho, Kawabatu, Tanizakiho a ďalších. Mišima je už jemne ovplyvnený aj európskou rozprávačskou tradíciou - napríklad jeho Smäd po láske je parafráza Senecu. Mne sa naopak páčilo, že to miestami získavalo až také horúčkovito vyšinuté písanie, aké si pamätám aj z Dostojevského Zločinu a trestu. Len subtílnejšie, tak ako je subtílnejšie celé japonské umenie.

A pretrvávajú vo mne aj mnohé otázky: Ak nie v čine, ani v nadzmyslovej idey a ani v túžbe, kde sa nachádza pravda? Je dokopanie prostitútky na príkaz amerického vojaka obraz poníženého a znásilneného Japonska? Mišima tu krásne opísal fascináciu zlom, temnotou, telesnou túžbou a deštrukciou i nadzmyselnou krásou, je toto všetko na čom záleží? Existuje aj nejaké dobro? A práve toto ma na Mišimovi fascinuje. Nový, iný pohľad na život, na krásu a etiku, než aký som kedy čítal.

3 21.08.2023

Ak sa nemýlim, Večer trojkráľový je poslednou Shakespearovou hrou, ktorú "mi zostáva" okomentovať a spolu so Snom noci... ide o moju najobľúbenejšiu komédiu. V tomto prípade síce nevstupuje do hry tak radikálne príroda a až akési živočíšne volanie, ale o to silnejšie sa tu otvára otázka rôznych spôsobov hereckého bytia. Sledujeme tu herectvo ako stratégiu prežitia, herectvo ako tanček lásky, herectvo ako pokrytectvo (Malvolio, Ondrej) a herectvo ako omyl (dvojičky). Skrátka, sledujeme tu všetky možné spôsoby javenia sa, z ktorých následne prirodzene vyplývajú omyly, nedorozumenia, travestie a iné komické prvky. Opäť je však všetko podriadené základnému bodu, ktorým je práve dvorenie a láska ako istý typ performatívneho prežívania, stávania sa iným, zdvojovania. Opäť tu tak nejde len o klam a prázdnu hru, ale o hru, ktorá akoby bola podmienená, pretože človek bytostne tiahne k druhému a vzdáva sa pritom sám seba.

Súčasne je to však aj hra silne moralistická, pretože uprostred tohto herectva, ktoré tiež môže byť istou vedomou stratégiou s možnosťou pokryteckého klamania, sa ukrýva aj možnosť prostého "prezliekania kabátov". Pravda a lož tu potom má základ v tom, čo považujeme za prosté javenie sa a odhaľuje sa pri herectve buď ako na manipulovaní alebo ako odovzdaní sa. Shakespeare bol v tomto zmysle pragmatik (vo filozofickom zmysle-slova). A odovzdanie sa je okrem samotnej lásky k opačnému pohlaviu, ktoré prichádza na záver, prítomné práve aj v rodine, ktorá má (podobne ako v Komédii omylov) schopnosť prekročiť priúzku individuálnu interpretáciu a dosiahnuť k nadindividuálnej interpretácii a odhaliť pravdu. Až keď sa Viola stretáva so Sebastiánom, môže nastať celistvé rozprávanie príbehu, dovtedy ide len o neucelený fragment, ktorý spôsobuje komplikácie. Indivíduum je bez spoločnosti v tomto smere nič, pretože ak nehrá s druhými a hrá len sám so sebou, dostáva sa do solipsistického šialenstva, samo-onanie (Malvolio).

Shakespeare tu zároveň dosahuje istý jazykový vrchol. Už tu nie sú tie horúčkovité výtrysky mladíckej kreativity, ale ešte to nie je ani neskorý Shakespeare. Básnictvo tu potom získava podobu bez ozdôb a ornamentov, akoby sa zvnútornilo a plynulo ako zdanlivo pokojná, ale pritom mohutná a pod povrchom prekvapivo mocná rieka. Obrazy sú tu akési celistvejšie, zaberajú väčšie plochy, jazyk nie je síce ornamentálny, ale pritom sa hrá so slovami na sofistikovanejšej úrovni. Toto je vskutku vyzretý, vrcholný Shakespeare a jeho dramatické majstrovstvo (čo sa komédii týka) tu dosiahlo vrchol.

Výborná hra. Sartre tu vytvára úchvatnú parafrázu na Aischylovu Oresteiu, plnú nesmierne mocných obrazov (muchy), filozofických dišpút o povahe človeka a hlavne ústredného konfliktu medzi človekom a bohom. Najkrajšou postavou tu však bola bezpochyby Elektra, v ktorej jedinej drieme skutočná tragédia, a to tragédia medzi vrastenosťou do prostredia (túto vrastenosť Orestes - svetobežník - nemá) a túžbou oslobodiť sa, ktorá nikdy nemôže byť naplnená. Elektra je ako postava jediná skutočne antická, jediná prežíva skutočný konflikt.

Nasledujúca časť bude zmätená, sú to len poznámky v mojom čitateľskom denníku, ospravedlňujem sa za to:

U ľavicového, ateistického intelektuála, akým je Sartre, ma však zaujala najmä jedna vec. Akokoľvek protikresťanská, táto hra hovorí o príchode Krista, ktorý na seba vzal hriechy sveta, oslobodil ľudí od "pomstychtivej" tváre starozákonného Boha a s ohňom a mečom im vybojoval... slobodu. Skrátka a dobre, ukážkový príchod nadčloveka - ako to v prípade Krista povedal i Nietzsche. Pre mňa osobne prekvapivé, a to aj keby to bolo len na úrovni Fryeovho Veľkého kódu - čiže akéhosi civilizačného podložia. Sartre tu teda vytvára obdobný obraz príchodu nadčloveka, ktorého sloboda ho vytrháva zo sféry božských zákonov a prírody (keď dnes sledujeme, kam táto "sloboda" vo vzťahu k prírode vedie, už to zrazu neznie tak sexy, však?), a ktorá mu umožňuje stať sa slobodným zákonodarcom svojho vlastného života. Človek sa tak vskutku stáva Bohom, vo vzťahu k okolitému svetu totiž má, ako by povedal Kant, všetky práva a žiadne povinnosti, teda, okrem tých, ktoré si vyvolí on sám, svojim slobodným, suverénnym činom. Orestes preto nemôže zažiť diskrepanciu. (...) Tento Sartrov pohľad vháňa do života Oresta neantický prvok, ktorý so sebou prináša táto sloboda a suverénnosť. Je ňou samota a neznesiteľná "ťaživosť" bytia. Už to nie je súboj človeka s osudom a s bohmi, už je to len súboj Oresta s vlastnými rozhodnutiami a činmi a teda so sebou samým - súboj medzi falošným, neautentickým tlakom okolia a vlastnou, autentickou potenciálnou suverenitou. Už tu teda Sartre hovorí, že peklo sú tí druhí. A súčasne sa tu ozýva niečo z Dostojevského a z troch otázok Veľkého inkvizítora, ktorý Krista konfrontoval s tým, že od človeka žiada príliš veľa. (...) To, že Sartrova filozofia tu zvádza k týmto klasickým metafyzickým témam však naopak nie je vôbec prekvapivé. Ako to povedal už Heidegger, Sartrov existencializmus nie je, aj napriek deklamáciám, žiadnym vystúpením proti tradičnej metafyzike, je jej dôsledným uskutočnením. Skrátka a dobre - ukážkový Hegel. Skeptický učiteľ (tu vychovávateľ) musí byť tak ako skeptický subjekt prekonaný subjektom absolútnym, a to v akte akéhosi stávania sa. (...) Nuž a v neposlednom rade, ako syntéza všetkých týchto prvkov, mi na myseľ vyvstávala táto Nietzscheho téza: “Zahynuli ste pod nákladom, ktorý nemôžete uniesť ani zhodiť? ... Prípad filozofa.“ Áno, Orestes bol pre mňa v tomto smere aj filozofom, a to filozofom hegelovského typu, ktorý prostredníctvom svojho slobodného činu a sebauvedomenia, prekračuje prvé dve fázy dialektiky (zvieraciu/téza/občania i skeptickú/antitéza/vychovávateľ) a v syntéze sa svojim konaním stáva absolútnym subjektom, absolútnym vedomím, subjektom dejín. Takáto suverenita tu však zostáva až potom a až vďaka tomu, že boh bol, ale už nie je, zostala len idea a človek sa ňou vďaka myšlienkovej operácii stal (resp. stáva). Takáto vypätá novoveká subjektivita vzniká práve prevzatím božského pohľadu do človeka, jeho zbožštením. A azda práve preto sa tu zjavuje ten Kristus... A azda práve pre toto sa so Sartrom neviem stotožniť - som skôr na strane Elektry a vlastne aj som Elektrou, akurát s tým rozdielom, že si tú svoju tragickú situáciu a roztrhnutosť uvedomujem.

3 17.06.2022

Konceptualizácia zúfalstva. Beckett uzatvára istú líniu moderného európskeho uvažovania, a to tú, ktorá sa snažila siahnuť až na dno, na nihilistické prázdno post-kresťanskej civilizácie, a vyzdvihnúť ho na svetlo. Ničota, depresia, nemohúcnosť, chlad, neschopnosť vymaniť sa z blúdneho kruhu, uzatvorenosť. Nejestvuje žiadna nádej, zostáva len chirurgický cynizmus. Cválame na prázdne v ústrety nezmyselnému zmaru (cítim tu Turínskeho koňa). Nič nemá zmysel, zostávajú len "slová, slová, slová". Zároveň Beckett doviedol svoj jazyk až k akejsi základnej zrozumiteľnosti, to znamená do stavu, v ktorom sú vety a slová síce prosté a zrozumiteľné (na rozdiel od Finnegans Wake), ale zároveň sú vyprázdnené a odtrhnuté od svojich významov a fenoménov. Už nič neoznačujú - sú to len výkriky, ktoré znejú, aby sa niečo hovorilo. Posledná obrana voči všetko-prenikajúcej nihilizácii a samote. Z toho potom vyplýva Beckettova lákavosť pre interprétov. Ešte tu vidno základné symboly európskej kultúry, ale tie sú rozostrené. A tak je to aj s významom celej hry. Istý je len pocit, ale snaha interpretovať ideový základ hry uniká. Je to však podmanivé snaženie a stojí to za to - tak ako všetky snahy hľadieť na svet stojac na pleciach obra. (...) A aj keď to tak mohlo vyznieť, ja netvrdím, že sa v totálnej skepse nedá ísť ďalej, akurát po Beckettovi to už pôsobí akosi nedôležito. A práve preto musela prísť postmoderna. Už nebolo kam ísť. (...) A poza toto všetko, v dlhých monológoch sa odhaľuje prekvapivý básnický cit, ktorý strohé vety pretvára na akési lyrické mumlanie pokazeného stroja, ktoré je krásne práve vo svojej sizyfovskej snahe niečo povedať. Akoby sa tu zrazu objavila reč vytrhávajúca sa z podmanenia subjektom, snažiaca sa žiť a osamostatniť sa. Spev zúfalého sveta.

3 05.06.2022

Othello dlho patril medzi moje najmenej obľúbené Shakespearove tragédie. Až s pribúdajúcimi adaptáciami a s pochopením pre Shakespeara začal vo mne hlodať pocit, že som mu krivdil. Za zdanlivou nekomplikovanosťou a čiernobielosťou sa toho ukrýva omnoho viac. Problémom je, že obvykle to (pochopiteľne) býva Jago, na ktorého sa upiera pozornosť. Nečudo, keď mu Shakespeare napísal také veľké množstvo veršov a navyše mu pridal taký zvodný antihrdinsky dôvtipný a jemne cynický charakter. Ako by s niečím takým vôbec mohol Othello súperiť? A tu sa vlastne vyjavuje hlavná téma celej hry.

V prvom rade je pre mňa Othello hrou o človeku trhaného na kusy rozumom a citom. Tá prvá, "jagovská", racionalistická strana mozgu mu zabezpečuje vojvodcovskú predvídavosť, schopnosť kalkulovať a zaručuje mu významné postavenie, a zároveň ho neustále núti všetko spochybňovať a smeruje ho k cynizmu. Tá druhá, "desdemonovská" strana mozgu ho zasa vedie k citovému prežívaniu, ku kráse, k láske, k viere, ale prináša mu aj mocné výbuchy emotívnosti. Othello rozhodne nie je intelektuálne hlúpy, bezpochyby musí byť schopný, keď sa aj napriek svojmu pôvodu a výzoru presadil v armáde. Zároveň to však nie je ten typ chladnokrvného vojvodcu a lá Coriolanus. Nie je schopný ovládať sa, poddáva sa mohutným výbuchom vášní, ktoré, ak sa stretnú s kalkulujúcim mozgom, vyústia do tragédie. Chýba mu teda životná, praktická múdrosť a teda to, čo Aristoteles nazýva fronésis.

A určite tým nechcem povedať, že Jago a Desdemona sú len časťami Othellovej mysle. Nie. To, že k nim Othello smeruje však poukazuje na túto jeho dvojdomosť, až rozpoltenosť a na fakt, že Othello nedokáže v sebe tieto dve zložky harmonizovať. A ako to dokazujú dejiny divadla, je mimoriadne ťažké ich vôbec stvárniť. Othello musí byť mohutný, charizmatický, priamy a schopný vojak a súčasne emotívny, po láske a kráse túžiaci chlapec, ktorého výbuchy aj preto vzbudzujú hrôzu a zároveň ľútosť.

Súčasne je Othello o človeku mohutnej viery v absolútno, ktorého však neustále napáda skepsa. Desdemona (ako to povedal už Coleridge) je preňho stelesnením niečoho anjelského a aj preto ho jej potenciálna zrada tak zraňuje. Aj potenciálna zrada je poškvrneným dokonalej krásy, radšej ju zničí než by sa mal pozerať na jej pád. A spolu s tým akoby bola aj o celom rane-modernom človeku, ktorý celou svojou bytosťou túžobne smeruje k Bohu, k stelesneniu viery a lásky, ale jeho racionalistická skepsa mu neustále ukazuje poškvrny na tele tohto vytúženého sveta. Už viac nedokáže do seba implementovať tieto dve zložky a napokon musí jedna druhú poraziť a zničiť. Shakespeare tu tak ukazuje ako sa rodí novoveká subjektivita a akoby predvídal ako tento boj skončí - smrťou samotného subjektu a koncom humanizmu. Smrťou človeka.

Po Shakespearovom Henrichovi VIII som sa rozhodol pozrieť sa na situáciu ohľadom najslávnejšieho a najdôležitejšieho rozvodu v dejinách z inej strany. Očakávania zvyšovala aj vynikajúca Zinnemannova verzia ocenená šiestimi oscarmi (jedného z nich získal aj samotný Bolt), ktorú som pred časom videl. Niežeby ma text hry sklamal, ale je z neho cítiť, že plnú potencialitu tento polo-literárny útvar získava až na javisku. Priam túži po hercovi.

Nevadí. Stále platí, že ide o výbornú tragédiu, ktorá ukazuje životnosť žánru aj v humanistickom veku. Už nie nadľudský hrdina, ktorý sa dostáva do konfliktu s osudom a bohmi, ale človek, ktorý sa v krajnej (tragickej) situácii musí rozhodnúť medzi svojim svedomím, spásou svojej duše, vernosťou sebe a svojim zásadám a ideálom a vernosťou okolitej spoločnosti a kráľovi. Ako to Lukeš v záverečnom doslove krásne napísal, Boltova hra ukazuje Mora nie ako klasického hrdinu, ako obraz a symbol, ale ako človeka s chybami, človeka z mäsa a kostí, človeka, ktorý odmieta byť hrdinom, a práve vďaka tomu sa hrdinom stáva. Bolt tu tak spolu s Morom vďaka odmietaniu hrdinstva, vytvára priestor pre vstup nového typu hrdinstva.

Výsledkom je úchvatná dišputa nielen o probléme reformácie a rozvodu, ale hlavne o probléme práva a zákonov. Morova výnimočná mravná a intelektuálna sila tu pramení nielen z pevných zásad, ale aj z dôkladných znalostí a dodržiavania zákonov, s ktorými šermuje ako rytier. Jeho dišputy s Cromwellom boli priam úchvatné, pretože stelesňujú dva odlišné prístupy k politike. Jeden je staromilsky a konzervatívne postavený na zásadách a morálke, a ten druhý, presne v duchu nástupu modernej spoločnosti a Machiavelliho spisov, je postavený na pragmatizme. More sa tu tak hrdinom stáva najmä preto lebo je ochrancom toho najlepšieho zo starého sveta a hoci všetci tušíme, že jeho čas sa už skončil, je prekrásne sledovať s akou veľkoleposťou dokázal bojovať a v istom zmysle vyhrať.

A aj ja som si tu našiel prekrásnu pasáž, ktorá sa maximálne hodí na súčasnú situáciu:
ROPER: Takže váš zákon chrání i ďábla!
MORE: Ano. Co byste dělal vy? Prokácel širokou cestu zákonem, abyste mohl ďábla pronásledovat?
ROPER: Skácel bych kvůli tomu všecky zákony v Anglii.
MORE: Tak? A až by padl poslední zákon a ďábel se obrátil proti vám, kde byste se ukryl, Ropere, když všecky zákony byly poražené? (...) A když je skácíte - a toho vy jste schopen - myslíte si doopravdy, že byste se udržel zpříma ve větru, který by se zvedl? Ano, i ďáblovi bych poskytl ochranu zákona - v zájmu své vlastní bezpečnosti.

3 23.03.2022

Richard III stojí a padá na ústrednom charaktere, ktorým je Richard III, resp. "preoblečená" stredoveká postava Neresť. Shakespeare tu tak prepája archetypové stredoveké divadlo s renesančným individualizmom a smiechovú ľudovú kultúru s vysokou politikou plnou manipulácií a cností (či skôr hrou na cnosti). Už tu Shakespeare vytvára odvážny žánrový mix a búra hranice. Všetky ostatné postavy sú len figúrkami v tejto one man show - nedôležité, slúžiace pre tvorbu charakteru. S množstvom mien a s ich plytkosťou som aj preto nemal problém. Mimochodom, dosť pomôže prečítať si predchádzajúce tri časti tejto tetralógie (Henrich VI 1-3), ale naozaj to nie je potrebné - sústreďte sa len na Richarda. Zážitku z čítania to však len prospeje - najmä pohľad na zničenú Margarétu je krásnym zadosťučinením.

Kľúčovým prvkom úspechu tejto hry je najmä Richardova komunikácia s divákmi a jeho sarkastický, často až sebareflexívny humor. Richard je všetko len nie hlupák. Je to výrazná individualita, "machiavel", zdatný rétor a vojak a do istej miery self-made man. Jeho obľúbenosť vyplýva z prekvapivosti s akou sa tento opovrhovaný mrzák dostáva k moci. Človek mu práve vďaka jeho handicapu a outsiderstvu, ktorý si navyše on sám uvedomuje a nielenže ho využíva vo svoj prospech, ale si z neho dokáže robiť žarty, musí fandiť. Richard je skrátka čistokrvný politik, ktorý by mal dnes na ružiach ustlané a je naozaj úžasné ako moderne a živo pôsobí. Je ako kúzelník, ktorý postavám i divákom dopredu povie, že vás oklame a hneď vzápätí s otvorenými ústami všetci sledujeme, že nás naozaj oklamal. Jeho poľudštenie, až poníženie tu azda má fungovať aj ako reakcia na Marlowovho titanského Tamerlána a ak si ho človek porovná s charaktermi jeho súputníkov, je to rovnaký zázrak ako keby sa v hlbokom praveku objavil muž s kufríkom.

Súčasne tu Shakespeare rozvíja svoje slovné majstrovstvo. Ukážkové je hlavne Richardovo úspešné flirtovanie a celkovo je toto dielo plné slovných hier, rétorických obratov a slovných dvojzmyslov, ktoré sú o to krajšie, že z nich cítiť humor, iróniu a demaskovanie pokrytectva. Akoby bola celá hra o maskách, ktoré si nasadzujeme a ktorým prispôsobujeme svoju reč, o ich neustálom strhávaní a pomrkávaní, ktoré búra hranice medzi hercom a skutočnou osobou, hercom a divákom. Už tu sa tak začína zjavovať Shakespearovo ústredné heslo: Celý svet je jedno veľké javisko a my všetci sme len herci v ňom.

A aj pre túto ľahkosť a zároveň hĺbku, klamlivú podmanivosť, ktorá je zároveň najpravdivejšou pravdou, filozofické zdôrazňovanie performativity ľudského života Shakespeara zbožňujem. Aj preto - v rámci celej osemdielnej série - radím Richarda III na druhé miesto hneď za Richarda II.

Videné:
Divadlo: 1x
Film: V kruhu koruny II: Richard III (2016), Richard III (1995)

Zdá sa mi, že Sapkowského knihy sú jemne determinované postmoderným uvažovaním - kruté a relativizujúce reinterpretácie klasických príbehov, poviedkovosť, pohrávanie sa s naráciou a kauzalitou, zameranie sa na etické konflikty a traumy (vysoké) v brakových zápletkách (nízke), prekračovanie žánrových pravidiel (politický thriller/rozprávka)... A práve tu je Sapkowski podľa mňa najzaujímavejší, hoci si netrúfam povedať, nakoľko je to vo fantasy žánri inovatívne. Bez ohľadu na to, Geraltovo filozofovanie o zániku sveta (a to hneď v prvej knihe), o ekologickej katastrofe (vymieranie druhov), probléme vzťahu inakosti a komunity (kto je vlastne príšera?) a o machiavellizme, nehovoriac o už spomínaných morálnych kazuistikách, bolo podľa mňa veľmi zaujímavé. Nuž a v neposlednom rade ide aj o istý posun v popisovaní charakterov, ktoré si v sebe nesú často nesformulovateľné traumy, a ktoré sa vďaka množstvu etických konfliktov aj mierne rozvíjajú. Láska Yennefer a Geralta je aj vďaka tomu pomerne zaujímavá a netradičná.

Ak mám s niečím problém tak najmä s jazykom. Sapkowski očividne nie je žiadny veľký štylista. Používa jednoduché, krátke vety a veľmi konvenčné, až banálne rečnícke prostriedky. Kniha sa tak číta naozaj veľmi ľahko, ale je zrejmé, že jazyk je pre Sapkowského len nástroj (ako kladivo), na ktorý vešia svoje príbehy a úvahy. Nedokáže s ním pracovať, sprostredkovať prostredníctvom neho to zvláštne hrmenie ticha, magické chvenie v úzadí, či mentálny stav postáv. Paradoxne, vo fantasy by mal hrať "prvé husle" práve jazyk, vzhľadom na fundamentálnosť jazyka v príbehoch - rôzne magické formulky, jazyky rôznych rás atď. Toto sa však netýka len Zaklínača. Osobne sa tiež so Sapkowskim nezhodujem ani v pohľade na svet, a tak ma neohuruje jeho relativizmus, niekedy až nihilizmus a istý boj proti veľkým príbehom a tradícii.

Odhliadnuc od toho, ide o výborné "odpočinkové čítanie" (ako to tu niekto trefne nazval) a ak niekto v literatúre nehľadá poéziu a mágiu jazyka, nech prihodí jednu hviezdičku. Nepochybujem, že keby Zaklínača čítam pred 15 rokmi, išiel by som s hodnotením vyššie.

P.S. V porovnaní s knihou je seriál od Netflixu len veľmi prostoduchý. Zato hry vrelo odporúčam každému čitateľovi.

3 11.01.2022

Tenis nespoľahlivých rozprávačov. Denník, kedysi priestor pre intímne spovede, sa mení na číru manipuláciu - štvoritú interpretáciu udalostí, neustále sa pohrávajúcu s čitateľom v románe i "nad" románom. Strata identity, príchod modernity, vytrácanie sa patriarchálnej spoločnosti a neustále sa vracajúca otázka: Čo to je Japonsko? A do toho kedysi potláčaná, teraz explodujúca ženská sexualita inšpirovaná západom (oblečenie, náušnice, sexuálne hry) ako sado-masochistická hra deštruujúca upadajúce, starnúce mužské libido. Hokusaiov obraz... Smrť. Kto je tu vlastne antihrdina?

3 09.08.2021

Budem za takú, no, možno nie čiernu, ale určite aspoň sivú ovcu. Hilského prednášky a preklady mám naozaj veľmi rád - boli to vlastne jeho prednášky, ktoré mi otvorili svet Williama Shakespeara. Jeho hlas i vystupovanie sú príjemné, jasné, kultivované, jeho zanietenosť a láska k autorovi je nákazlivá a jeho spôsob uvažovania, najmä jeho sklon k istej redundancii a k zaujatiu zaujímavými detailami a faktami, sa pre časovo obmedzený a na sluch odkázaný rečový prejav ideálne hodí.

Väčší problém mám s jeho písanými textami, ktoré často nabobtnávajú do monumentálnych rozmerov (viď aj nová kniha o Shakespearovom Anglicku). Ten pátos v jeho písanom štýle akosi prestáva byť cítiť (hoci je Hilského láska k autorovi a dobe verbalizovaná), zároveň zostáva tá redundancia a zaujatie detailami, ktoré často smerujú k nepríliš zaujímavému a nepríliš podnetnému hromadeniu faktov. Často mi chýba jasnejšie cielená, novátorská, či aspoň prekvapivá interpretácia (ako v niektorých Bejblíkových štúdiách), prípadne príbehovejší text, ktorý sa k žánru eseje viaže. Na druhej strane, na vedeckú historickú štúdiu je poznámkový aparát trochu primalý a text (chcene) zaujatý.

Viem, že to znie maximálne kriticky, ale ja mám aj tak Hilského knihy rád. Človek by len ťažko hľadal väčšie a lepšie studnice informácií, akurát tá kniha pre mňa predstavuje skôr text encyklopedického, prípadne komentárového charakteru, nie knihu esejí a štúdií, ako to stojí v popise. Takto je kniha zaujímavá najmä ako mimoriadne dôkladný a prínosný komentárový aparát k jeho prekladom. Osobne by som si dokonca vedel predstaviť spojené vydanie jeho kníh William Shakespeare - Dílo a Shakespeare a jeviště svět, v ktorom by preklady hier dopĺňali texty z tejto knihy. Každopádne, čítať tú knihu samostatne bolo vyčerpávajúce.

Mimochodom, pre čitateľov, ktorí by mali záujem si ešte viac rozšíriť "alžbetínsky" kontext, odporúčam (okrem spomínanej Hilského knihy o Shakespearovom Anglicku) aj trojdielnu sériu kníh o Alžbetínskom divadle (s prekladmi Marlowových, Johnsonových, Kydových atď. hier) od Lukeša, Bejblíka a Hornáta.

3 08.08.2021

Vždy ma prekvapovalo, prečo sa práve Oliver Twist stal v modernej ére najznámejším Dickensovým románom a ústredná postava akýmsi prototypom Dickensových hrdinov v mysliach väčšiny ľudí. Aj preto som si radšej prečítal dva rôzne preklady. Dickens sa tu ukazuje ako "nevycválaný" rozprávač, ktorý si ešte nedokáže dostatočne ustriehnuť pátos a sentiment (najmä scény s Rose), prílišnú karikovanosť, statickosť a plytkosť charakterov a často i psychologickú nehodnovernosť jeho postáv, do očí bijúce množstvo rozprávačských barličiek (náhodných a netušených rodinných stretnutí), nepríliš plynulý prechod medzi sociálnym determinizmom a etikou cností a nie úplne dôkladnú prepletenosť najrôznejších tried a z toho vyplývajúce stieranie triednych rozdielov. Výpovedné sú aj názory literárnych kritikov a viktorianistov, ktorí v anketách len málokedy radia Olivera Twista medzi najlepšie Dickensove knihy (spomeniem aspoň anketu BBC, časopisu Five Books, prípadne anketu časopisu The Millions).

Dobre, kniha má mladého hrdinu s extrémne tragickým osudom (ale to má aj Malá Dorritka a Starožitnícky sklep), exotickosť prostredia zlodejov (avšak pre toto mal Dickens talent vždy, viď väzenie pre dlžníkov, smrtiace močariská v USA, atď.), vysokú brutalitu (ešte väčšia je v Príbehu dvoch miest), temnotu daždivého Anglicka (ešte výraznejšie ju bolo cítiť vo Veľkých nádejách) a v tretej tretine knihy má aj akúsi napínavú detektívnu zápletku (to však opäť platí pre mnoho iných Dickensových kníh). Sčasti to môže byť spôsobené aj akýmsi mixom, ale myslím si, že primárnym dôvodom je niečo iné.

Tým dôvodom je podľa mňa prostý, prozaický fakt, že ide o jednu z jeho kratších kníh. Kniha s uceleným dejom (na rozdiel od silne epizodických Pickwickovcov) a polovičným rozsahom oproti takému Ponurému domu, Davidovi Copperfieldovi, Dombey a synovi alebo Malej Dorritke, predstavuje ideálny "model" pre uvedenie do intermediálneho sveta najrôznejších filmových a divadelných adaptácií (čo je dnes zo všetkého najdôležitejšie). A tak, kým Ponurý dom, Malá Dorritka a David Copperfield sa museli uspokojiť s občasnými televíznymi projektami, Olivera Twista adaptovali pre kiná mená ako Lean, Polanski a Reed. Mimochodom, niet divu, že ďalšími dvoma najadaptovanejšími Dickensovými knihami sú podobne krátke Veľké nádeje a Vianočná koleda (tu je však tých dôvodov a najmä literárnych kvalít o niečo viac).

Nie že by bol Oliver Twist zlou knihou. Stále je z nej cítiť Dickensa, len mám pocit, že sa jeho tvorivá metóda ešte naplno nerozvinula a niektoré jeho žurnalistické návyky dostatočne neobrúsili. Navyše, svojim prostredím je mi Oliver Twist bližší ako Príbeh dvoch miest alebo Martin Chuzzlewit. Štvrtú hviezdu tu pridávam najmä za absolútne strhujúce - farebne sýte a filmové políčka pripomínajúce - ilustrácie Vincenta Hložníka.

Výborný životopisný úvod do Shakespearovho života a dokonca i tvorby. Fundovaný a pritom písaný ľahkým perom. Sem-tam jemne konšpirujúci (veď ako inak) a pritom stále zotrvávajúci v únosných medziach, pretože nikdy neopúšťajúci konsenzus a priznanú hypotetickosť. Už len pre tú nákazlivú vášeň pre svojho autora a alžbetínsku renesanciu by po ňom mal siahnuť každý laický fanúšik Shakespeara. Obzvlášť pútavá bola kapitola popisujúca Shakespearových konkurentov a dobový Londýn. Greenblatt tu až beletristicky sprostredkoval zápach hostincov, opiášov a nevestincov a intelektuálnu atmosféru slávneho literárneho krúžku. Viem, Greenblatt nie je natoľko precízny a obsažný ako Honan, ale zato podľa mňa sprostredkoval Shakespeara (ako osobu) omnoho širšiemu okruhu čitateľov. A to nie je málo.

3 02.08.2021

Mimoriadne obrazná, až básnická próza plná nedopovedanosti a hrmenia ticha. Melancholické zasnívanie sa v prírode, ktoré krásne zhmotňuje princíp mono no aware. S hukotom do mňa vtrhla mliečna dráha.

3 02.08.2021