Mimir komentáře u knih

Málokomu by prišlo na um, pri snahe hľadať v dejinách ľudstva múdrosť a jej ovocie, obísť gréckych filozofov, stredovekých učiteľov, renesančných osvietencov, novovekých kacírov, či neskorších mysliteľov - ale, kto by siahol po knihe, ktorá hovorí o múdrosti dnes tak akosi zabudnutej kultúre pôvodných obyvateľov Severnej Ameriky? Predstava jednoduchého života, ktorý určoval drsný trend prérie (a nie zaoceánsky pokrok), a ktorý sa odrážal na "vzdelanosti" ešte stále "primitívnych" lovcov bizónov, tuhých fajčiarov a neskôr, notorických pijanov nehovorí nič o nejakej etickej filozofii. V momente, keď zvedavý čitateľ prekoná tento karlmayovský predsudok a začíta sa do autormi zozbieraných aforizmov, objaví skutočný "Poklad na striebornom jazere".

5 09.08.2020

"Rimamia napríklad poznali všetky mechanické princípy a fyzikálne skutočnosti, ktoré by im umožnili zostrojiť parný stroj, ale vznikla len hračka Heróna Alexandrijského. Príčinou toho bolo, že neexistovala žiadna naliehavá nutnosť. Túto nutnosť so sebou priniesla ohromná deľba práce a špecializácia posledného storočia. Duševná nutnosť našej doby nás prinútila k objaveniu psychológie. Duševné skutočnosti tu prirodzene boli aj skôr, ale nevnucovali sa, nikto si ich nevšímal. Šlo to bez nich. Dnes už to bez duše nejde." (str. 39)

5 07.03.2019

Byť či nebyť? To jediné stojí za úvahu, na tom jedinom záleží. Shakespearové slová, vyslovené Hamletom bezodkladne ožívajú v prvej rade esejí Camusa, v ktorej nachádzame prvky tak typické pre bytostné kontemplácie existencialistov: problematickosť bytia, rozporuplnosť, nerozhodnosť, tragickosť, paradox a autorom doplnená absurdnosť (nerozumnosť, iracionalita, nezmyselnosť).
Ako žiť s pocitom absurdna? Má sa človek zabiť, spáchať samovraždu alebo nie? Pre lepšie pochopenie autorových bytostných otázok, je vhodné brať zreteľ na dobové pozadie, kedy mladý Camus Sizyfa písal: masové vyvražďovanie, vojnové zločiny, holokaust, bezmocnosť a trpkosť druhej svetovej vojny. Bezúčelné, absurdné utrpenie. Ako a prečo žiť v tomto absurdne? Myslím, že na to sa snaží odpovedať autor v poslednej časti knihy, v samotnom Mýte o Sizyfovi. Situácia postavy klasickej mytológie je bezcieľna, márna a absurdná - nemá účel. Koniec je však optimistický, plný nádeje. Autor sa zameriava na Sizyfove prežívanie. Keď kameň opäť raz padá a Sizyfos sa vracia poň, cíti sa šťastný. Prečo? Pretože bohovia ho chceli zlomiť, potrestať, zotročiť, ponížiť a to sa im nepodarilo. Zotročili jeho telo, ale nie jeho ducha. Sizyfos ostáva slobodný, pretože si je vedomí absurdnosti tejto situácie a vďaka tomu má od toho odstup. Slobodný, reflexívny náhľad. Tento názor ma ponecháva samotného s otázkou, že pokiaľ je situácia skutočne absurdná, tak je moja sloboda celkom irelevantná, pretože nemá zmysel podobne ako moje šťastie.

5 13.02.2019

Pre človeka, ktorý je v prírodných vedách len diletantom, ako ja, je Hawking maximálne zrozumiteľný tam, kde mi ho moja diletantská platforma vedomostí dovolí pochopiť, preto je mi ľúto, že plnohodnotný zážitok z tejto knihy asi majú len fyzici, či matematici, mne ostalo len tušenie, že ma obchádza. Na svete existujú dva fenomény, ktoré si vyžiadali špecifickú pozornosť v podobe imanentných vedných odborov - neuroveda a astrofyzika. Ľudský mozog a vesmír sú tak komplexné fenomény, že napísať o jednom alebo druhom populárnu knihu s jednoduchou zrozumiteľnosťou vhodnou pre laikov, je umením. Hawking je teda pre mňa umelcom a jeho umením je, priblížiť nás k pochopeniu niečoho, čo sami pochopiť nedokážeme. On nám podobne ako Jiří Grygar, otvára "okná vesmíru" dokorán a dovoľuje nazrieť, pričom neopúšťa perspektívu, že videné ostáva pre nás laikov z veľkej miery tajomné.

5 12.11.2018

Zimbardo bol prvý, kto sa empiricky zamyslel nad tým, čo spôsobuje, že človek sa vo vzťahu k druhému človeku mení na iracionálnu bytosť s tendenciou ubližovať, ak je do takej príležitosti postrčený. SS, či "kápovia" v koncentračných táboroch, alžírske väznice v 50. rokoch (Henri Alleg), Abú Graib, či dokonalá simulácia v Stanfordskej pivnici ukazujú, že Luciferov efekt je reálny fenomén dekadencie morálnej stránky v človeku. Stačil prostriedok anonymity (okuliare), prostriedok autority (uniforma) a prostriedok trestu (obušok) a "dozorci" prepadli potrebe niečo na väzňoch páchať. Eskaláciu zverstiev zastavila až intervencia Christiny Maslach, pretože Zimbrado sám prepadol zvedavosti, kam to až zájde. Doporučujem taktiež Zimbardove vstupy na TED!

5 11.10.2018

Sartre raz povedal: "Krásna žena muža očarí, inteligentná ho nadchne, ale súcitná ho dostane." Vystihol tým slabinu mužskej náklonnosti, a teda, že každý muž hľadá nehu, súcit, pochopenie. Toto všetko si však nešťastný zástavárnik chcel vynútiť u mladej a hrdej vychovávateľky príliš skoro a príliš zvráteným spôsobom a čitateľovi to priznáva asi v polke dielka: "Chcel som, aby ma zbožňovala pre moje utrpenie." Chcel súcit, ľútosť a NEHU. Túžil po nich, aby ušiel pred hanbou a zbabelosťou, ktoré ho prenasledovali, nútili k podivným monológom a neustálemu sebaospravedlňovaniu smerovaním viny na druhých. Tužil po jedinom, aby ona, nežná manželka vyslovila tie slová, po ktorých tak bažil: Ty nie si zbabelec! Ty nie si na vine! Ty si môj muž! Môj hrdina!

4 19.11.2021

Myslím, že na toto nádherné, staroveké dielko sa môžeme pozerať dvoma (určite viac ako dvoma!) spôsobmi náhľadu. Prvý (literárny), povrchný vidím v sledovaní postáv, prostredia a dejovej línie bez schopnosti, či snahy odhaliť v texte prítomné odrazy starovekých archetypov, spoločenských či aristokratických problémov a kultúrnych odtieňov života Sumeru. Tento náhľad alebo prístup skutočne možno vidieť ako vhodný aj pre mladšieho čitateľa, ale ten sotva uchopí to podstatné, totiž myšlienku, že nesmrteľnosť si môže človek zabezpečiť činmi, ktorými sa zaslúži o ľudstvo či vlasť. Je to žiaľ podobný prípad ako povinné čítanie diel Starec a more či Zvieracia farma na stredných či základných školách, ktoré žiaci hodnotia logicky ako "nič moc" nakoľko na odhalenie hodnoty týchto treba oveľa viac, než len motív splnenia si povinnosti. Druhý spôsob (historicko-antropologický) znamená uchopiť dielo komplexnejšie, sledovať trápenie Uruckého kráľa a spôsoby akými naň reagoval, jednu z najstarších mytológií a taktiež hodnoty, ktoré boli v spoločnosti tej doby prítomné. Nad čím sa už v tej dobe ľudia zamýšľali? Nad úzkosťou zo smrti? Existenčnými otázkami? Sú to tisícky rokov a zdá sa, že ľudia neboli až tak odlišní...Toto všetko v príbehu o Gilgamešovi nájdete a na mieste dnešného Uruku nájdete ešte stále deväť kilometrov dlhú a miestami až deväť metrov vysokú hradbu, ktorá istým spôsobom zabezpečila nesmrteľnosť hlavného hrdinu.

4 17.11.2020

Spomínam si na jednu konferenciu (dostupná online na youtube), ktorú v Žiline organizovala nadácia POLIS, a ktorej ústrednou témou bola ľudská agresivita. Odbornosť diskusie mali garantovať psychiater (biologický náhľad) MUDr. Hašto a psychológ (humanitný náhľad) prof. Heretik. Hašto začal svoj výklad teóriou Lorenza a Heretik sa oprel o teóriu Ericha Fromma. Práve v diskusii spomínaných pánov, som si uvedomil, že nie len že sa dve dominantné teórie agresivity nevylučujú, ony sa dopĺňajú. Lorenz nastoľuje problematiku, všíma si etiológiu tematiky a sleduje biologickú (evolučnú) stopu - snaží sa zodpovedať (a z veľkej miery uspokojivo a presvedčivo) otázky: kde sa agresivita v človeku berie,aký je jej pôvod, a aký je jej primárny význam. Fromm tému amplifikuje kultúrnym smerom, analyzuje podrobnejšie agresivitu vo vzťahu človek-spoločnosť, človek-self (agresivita namierená na druhých, ale i na seba) a hľadá odpoveď na otázky: aké formy agresivity možno u človeka bádať, a možno považovať agresivitu len za deštruktívnu? Obaja sa stretávajú pri zamýšľaní sa nad prijateľnými formami agresivity, ako odpovede na nevyhnutnú potrebu túto pudovú formu energie uvoľňovať. Ani jeden nevyhlasuje, že agresivita je hlboko zakorenená v ľudskej prirodzenosti a je jej osudom, čím by sa nám opäť raz otvárala ad nauseam téma: "človek je od prírody zlý?/dobrý?/tabula rasa?", pričom Lorenz hovorí: "Prirodzené sklony človeka nie sú vôbec tak zlé. Človek vôbec nie je tak zlý; nie je iba dostatočne dobrý vzhľadom k požiadavkám moderného spoločenského života" (str. 210), že človek "len" nestačí držať krok s nárokmi, ktoré na seba súčasne vytvára, čím myslel rozpor medzi nutnosťou pudového správania a tým, čo je spoločensky z tohto správania prijateľné, hovorí aj Lorenzov nepriamy žiak (Lorenz mentoroval Neubauera, Neubauer Komárka) biológ prof. Stanislav Komárek v knihe "Muž jako evoluční inovace": "Človek vstúpil do 21. storočia s výbavou ranného paleolitu". Lorenz upozorňuje na mantinely sociálne požadovaného správania, a tento tlak ho núti trápiť sa v súkromí = neurotik, alebo vykričať svoje problémy celospoločensky = delikvent. Autor: "Všetci trpíme nutnosťou ovládať svoje pudy - jeden viac, druhý menej - podľa nášho veľmi rôznorodého vybavenia sociálnymi inštinktami alebo sklonmi" (str. 211).

V posledných kapitolách (Kázaní pokory, Ecce homo) Takzvaného zla sa snaží Lorenz ladne (dáva si pozor, aby bolo zrejmé, že sa neodvažuje hovoriť o agresivite zvierat a agresivite človeka ako o jednej - namiesto toho - upozorňuje na značne podobné vzorce dvoch odlišných prejavov agresivity) prepojiť poznatky etologického pozorovania s problematikou agresivity človeka v kontexte sociologického a psychologického poznania a práve tu vytvára živú pôdu pre kultúrneho psychológa Fromma, ktorý už vo svojej "Anatómii ľudskej deštruktivity" pokračuje vyložene antropocentricky. A pre každého, kto sa chce priblížiť pochopeniu agresivity trošku viac, odporúčam neostať len pri jednej z kníh, odporúčam však v poradí - 1. Takzvané zlo a potom Anatómiu Ericha Fromma.

"Homo sapiens zostal nahou opicou napriek vzdelaniu a nestratil nič zo starých prízemných pohnútok, aj keď nadobudol nové a vznešené! Je hrdý, že má spomedzi primátov najväčší mozog, ale pokúša sa poprieť fakt, že má aj najväčší genitál; klamne prisudzuje túto česť mohutnej gorile."

Človeku rozhodne nechýba odhodlanie, nepochybne s istou dávkou zdanlivo opodstatnenej arogancie, opustiť svoju pravdepodobnú genealógiu, ktorá poukazuje na nie práve božský, snáď urážlivý pôvod a vyhlásiť sa za vyhnanca z Edenu. Spojenie s "tými" opicami ho nejakým záhadným spôsobom uráža. Predsa je očividné, že "primitívny" šimpanz je na hony vzdialený ľudskej civilizovanosti. Podceniť onoho šimpanza a preceniť civilizovanosť a máte dokonale hmatateľnú priepasť medzi druhovými príbuznými. Či je efektívnejším učiteľom skutočnej pokory etológia alebo náboženstvo, teda ostáva otázkou - na ktorú si odpovie každý sám v súlade s veľkosťou vlastných obzorov. Sám autor, však mimo mnoho iných stále platných postrehov, hovorí o "zakorenenej" potrebe teizmu v našej prirodzenosti. Rezignácia na vieru, či už osudovo alebo konkrétne podmienená sa so zreteľom na prežitie nášho druhu nevypláca. Verme teda v čokoľvek, čo nám uľahčí prežitie - len nie v nadčloveka.

Výbornú myšlienku napísal PabloFuentes, dovolím si Ťa tu citovať: Je dobré se nepovyšovat nad ostatními zvířaty, protože jednoho krásného dne bychom mohli být třeba na jejich místě. A dovolím si doplniť: pretože prihliadnúc na súčasný vývin a smer, ktorý si sami udávame, môže sa ľahko stať, že nás tie "primitívne" zvieratá prežijú.

4 04.01.2020

Neteší ma, že musím zrážať hodnotenie knihe, ktorá si získala obľubu nemalého množstva čitateľov. Súčasne som rád, že som našiel odvahu a môžem upozorniť na nedostatky knihy (autorky), čím sa snáď nenápadne votriem do stanoviska tým, ktorí sa na knihu ešte len chystajú, alebo tým, ktorí po prečítaní môjho komentára to svoje "hermetické" pozmenia.

Svoj pregnantný komentár z dôvodu väčšej prehľadnosti rozdelím na 2 línie:
1. Psychoanalýza a jej definovanie integrity a slobody
2. Význam detstva v živote človeka


(1) Asi aj laik pomerne rýchlo pochopí, že psychoanalýza znamená často krát "extrémnu" formu interpretácie najhlbších zákutí ľudskej psyché, ktoré svojím ozrejmením vedú človeka k celostnejšiemu JA (populárny termín "integrita"). Vychádza z hypotézy, že podmienkou vnútornej harmónie je vyrovnanosť s obdobím detstva, ktoré vzhľadom na infantilnú amnéziu ostáva predmetom nevedomia, a od ktorého má kľúčik len špecializovaný terapeut. Terapeut, ktorý si zvolí psychodynamicky orientovaný prístup sa uberá po obskúrnej a nebezpečnej ceste smerom k zúfalému človeku, ktorý mu priebežne s dôverou otvára svoje trináste komnaty. Vzťah, ktorý definuje bipolarita zúfalstva a nádeje vytvára u pacienta vysokú sugestibilitu smerom k terapeutovy, ktorý navyše ponúka možnosť "hodiť to na detstvo". Človek, nie je podstatné, či terapeut alebo ktokoľvek iný, má tendenciu vyhľadávať kauzality a korelácie medzi informáciami a pomerne rýchlo vytvárať závery. Je to prirodzená súčasť nášho vedomia, ktoré tak prostredníctvom pozornosti analyzuje okolie, aby vyhodnotilo možné riziká. Chorobným sa tento proces stáva, keď človek prestane tento systém kriticky reflektovať a uverí v pravdivosť svojich záverov, vtedy stráca kontakt s realitou a stáva sa psychotickým. Psychoanalýza sa pomerne neobratne s týmto prístupom zahráva, keď sa snaží vyhľadávať "hĺbky v plytčinách" a ponúknuť význam, ktorý nám ostával skrytý. Pomerne rýchlo začne pacient súhlasne prikyvovať na "presvedčivé" interpretácie skúseného odborníka, ktoré akoby v pravý čas vyvolali spomienky na citový hyenizmus, zneužitia (fyzické, sexuálne) a mnohé "závažné" chyby vágnej výchovy nemilujúcich rodičov. (2) Omyl psychodynamického redukcionizmu, ktorý hovorí o fatálnom určení ranného vývinu človeka neprivádza k slobode, naopak, fixuje ho na minulosť s tým, že je preňho nevyhnutné "poznať samého seba", spoznať to bezbranné a subtílne dieťa, na ktorom dvaja ľudia, ktorí "nemajú pozametané pred vlastným prahom" niečo spáchali. Tu nie je priestor na argumenty výchovy, že je školou priamou a nezvratnou, že sa žiaden rodič rodičom nerodí, že čelí existenčnému tlaku, ktorý ho obmedzuje v realizácii ideálnej výchovy. Človek ustrne, v horšom prípade priamo alebo nepriamo začína "nedostatky" blízkym vyčítať. "Môj citový chlad je dôsledkom Vášho nezáujmu a absencie bezpodmienečného prijatia, ktoré som podľa tejto knižky potreboval cítiť! Prečo sa teda tomu tak čudujete?" Takto človek pozabúda na úžasné slová Michela Foucalta: Stať sa iným! Cesta psychoanalýzy spočíva v tom, že musíte prijať pozadie svojej depresie či úzkosti. Toto pozadie Vás odkazuje do detskej traumy. Je nevyhnutné ju emocionálne spracovať a tak napredovať. Skôr ako napredovanie, by sme mohli hovoriť o retrospektivite, involúcií. Viktor Frankl vyslovil na adresu psychoanalýzy kritiku, že človeku upiera slobodu, pretože ho robí takým zaneprázdneným detstvom, že nemá čas reagovať na existenčnú prázdnotu (vákuum). Psychoanalýza nepriamo predkladá akýsi ideál výchovy a rodičovstva, ktorý avšak nevyhnutne ostáva iba teoretickým. Tento ideál sa mi zdá kontraproduktívny, pretože oberá mladých ľudí o záujem rodinného života.

Záverom dodávam, že by som len nerád zažil v Európe podobnú blamáž, ako bola tá, ktorá otriasla v minulom storočí verejnosťou v USA. Jurisdikcia registrovala tisíce žalôb dospelých detí na svoji rodičov za sexuálne a fyzické zneužívanie, ktoré im vyvstalo v spomienkach po absolvovaní psychoanalytických terapií. (E. Aronson, Chyby se staly, ale né mou vinou).

4 09.05.2019

Táto útla knižka plná paradoxov je napísaná tak paradoxne, že keby autor neumiestnil prvý paradox hneď do názvu (úvod do nešťastia je súčasne úvodom do šťastia), bolo by to asi paradoxom. Pri paradoxoch ešte zotrvám, pretože cieľ knihy autor prezrádza až v doslove prostredníctvom Dostojevského a síce: "Všetko je v poriadku...všetko. Človek je nešťastný, pretože nevie, že je šťastný. Len pre to! To je všetko. Komu to dôjde, hneď sa stane šťastným..." Autor sa teda podujal odhaliť skryté šťastie analýzou nešťastia...je to dialektika negáciou, kedy sa snažíme priblížiť k fenoménu jeho protikladom. Čo je šťastie? Skúsme na to odpovedať tým, že poukážeme na to, čo šťastie nie je..."Negatívne myslenie, ktoré nepozná hranice: kto hľadá, ten nájde." Som úprimne rád, že som knižku nečítal skôr, mnohé by mi ostalo skryté, súčasne som rád, že som ju už prečítal, mnohé potvrdila, prípadne bola podnetná. Odporúčam, napriek zdanlivo jednoduchému žánru, čítať pomaly. Totiž parodizovaná absurdnosť sa niekedy priveľmi prelína so serióznosťou a čitateľ sa môže ľahko stratiť. Záverom teda knihu globálne odporúčam - 100%, pripomenula mi tiež obľúbený aforizmus od Tomáš Janovica - "Každý chce byť dieťaťom šťasteny. Nikto otcom."

4 05.04.2019

Pravdepodobne všetci poznáme aforizmus: sto krát počuť je menej ako jeden krát vidieť a ani desať kníh o džungliach či savanách nenahradí precítený okamih v týchto ekosystémoch. Vidieť stádo antilop mierumilovne spásať obrovské africké savany alebo prales v celej jeho impozantnosti je zážitok, ktorému sa len sotva vyrovná fotografia v knihe, či dokument. Odhodlať sa napriek tomu priblížiť rôznorodosť planéty Zem každému takouto formou, vyžaduje silnú túžbu zdielať spomenutú nádheru aspoň čiastočne. Kto iný by bol povolanejším k tejto neľahkej úlohe než David Attenborough, ktorého entuziazmus a nadšenie z prírody je tak úprimné ako neskrývané.

4 02.02.2019

Dávam štyri, uvažoval som nad tromi. Človek je veľmi chytrý a táto chytrosť nás naučila pohodlnosti. Kto si prešiel aspoň čiastočne filozofiou, hlavne stoikov - Seneca,Epiktétos, Marcus Aurelius, čiastočne náboženské smery - Konfucia, Chasidov, Bhagavadgítu, Bibliu (sapienciálne knihy, nový zákon) toho už Mello moc neosloví, pretože práve do týchto "záhradiek" chodil po ovocie. Spomenuté knihy sa nám núkajú na každom rohu, ale my ich ignorujeme. V tom sa objaví knižka ako Bdelosť, a dav jasá. Úžasné! Zmenilo mi to život! Najlepšia kniha, akú som kedy čítal! Tým autora nekritizujem, Mellove kompilácie sú veľmi blahodárne a ako sa zdá, podľa reakcií, obľúbené. Ak človek upadol do začarovaného kruhu hektickosti (a trpí sugesciou, že nemá čas prehrabávať antikvariáty, či hľadať pramene po knižniciach), potom som určite radšej ak uprednostnil Mella pred televíznym zoznamom, ale...tu sa nám však pekne ukazuje, že je jednoduchšie ísť na tržnicu a kúpiť si naoberané a pripravené ovocie, než nájsť odvahu vykročiť do sadu s prázdnym košíkom. Rozhodne však buďme bdelí!

4 25.10.2018

Obrovské uznanie už len za samotnú prípravu, ktorá musela zahŕňať štúdium obrovského množstva antropologických materiálov. Napísanie vzácneho a ojedinelého diela, ktoré v sebe obsiahlo krátke dejiny mýtov v rôznych civilizáciách je ovocím spomenutej prípravy a autorovho potu . Kniha ponúka podľa autora najzákladnejšie mýty (napr. význam hada, vody, ohňa), ktoré vznikli ako odpoveď na úzkostné problémy človeka, prípadne existenčné a sleduje paralely týchto mýtov v iných geografických oblastiach a kmeňoch, neskôr národoch, až ku dnešnému dňu u primitívov. Podobnosti, ktoré autor nachádza a predkladá smerujú k špekulatívnej hypotéze akéhosi spoločného spirituálneho jadra, ktoré by mohol tvoriť nejaký univerzálny mýtus, ktorý prechádzal určitými úpravami podľa potrieb doby a tej, ktorej kultúry. Nemôžem si pomôcť, ale začínam objavovať logiku v slovách Freuda: "Náboženstvo vzniklo ako kolektívna odpoveď na neurotizmus jedinca.", ktoré boli kritizované zo strany odbornej verejnosti, pritom Eliade uvádza: "Utrpenie je mučivé len vtedy, ak nie je známa príčina. Ak kúzelník alebo kňaz odhalia príčinu, prečo umierajú deti alebo zvieratá, prečo pretrváva sucho, zosilujú dažde, mizne zver atď., utrpenie sa stáva znesiteľným."

4 07.10.2018

Na tento bestseller šesťdesiatych rokov som bol naozaj zvedavý. Mám pocit, že celý koncept "hier" transakčnej analýze uškodil. Myslím, že Berne by urobil oveľa lepšie keby jednoducho ponúkol knihu o určitých opakujúcich sa (habituálnych) prejavoch človeka, ktoré sú implicitne nabité dynamickým motívom a možno ich mapovať. Napríklad "Hra s ohňom", kde hráč využíva jemu známy mechanizmus správania k dosiahnutiu skrytého zámeru. Avšak niektoré situácie sú tak násilne vtlačené do štruktúry hry, že presakujú cez okraj. Hra "Nech si to spolu rozdajú", podľa mňa nie je ani tak hrou, ako evolučný aspekt, ktorý Homo sapiens úplne nezanechal svojím predkom.

Každá sociálna interakcia je špecifická a určite determinovaná vonkajšími a vnútornými vplyvmi, ktoré nemožno generalizovať do nejakej "objektívne" platnej štruktúry. Tuším v tejto teórii infantilizmus psychoanalýzy, ktorý je pravdepodobne príliš zveličený a autora uchvátil. Taktiež by som súhlasil s vývinom ega, ale opäť akási nutkavá potreba štrukturalizovať ho na typy: rodič, dospelý a dieťa na mňa pôsobí nedôverne. Skôr by som rozprával o možných špecifických egách, ktoré v rôznych pomeroch vykazujú známky zrelosti, či naopak detinskosti.

V závere dodávam, že ma prekvapilo pomerne nízke hodnotenie na bestseller, ale taktiež dávam len tri hviezdičky za detailný popis rôznych životných situácií a možných dôsledkov.

4 27.09.2018

Toto je niečo pre fajnšmekrov z oblasti prírodovedy. David Attenborough 19. storočia a kniha Cesta okolo sveta ako evolučný predok Planet Earth. Každé miesto, kde Beagle zastaví obdivuhodne erudovaný Darwin opisuje neuveriteľne detailne a pregnantne. Doporučujem!

4 23.09.2018

"Konzumný postoj, by najradšej zhltol celý svet. Konzument je večný kojenec, ktorý kričí za fľaškou." Mať alebo byť, to je základná otázka životného postoja, na ktorú si musí každý sám bez ohľadu na teórie pána Fromma odpovedať. Odpovedať úprimne, a odhaliť tak kus seba samého. To, že riešenie problematiky sa zdá byť utópiou nie je predsa chybou toho, kto na problém upozorňuje. Ten problém je veľmi silno vnímateľný a dožaduje sa pozornosti každým dňom. Ten, kto odhodí túto knihu s verdiktom "naivné", podobá sa Ezopovej líške, ktorá sa načahovala dlhý čas za strapcom hrozna a keď už vedela, že odíde s prázdnou, len skonštatovala: "Aj tak je kyslé!"

4 07.09.2018

Opäť idea New Age, skrývajúca sa za prestížou vedeckej osobnosti. Po Grófovi a bazálnych perinatálnych matricách, Lovelockovi a teórii Gaia, prichádza rad aj na prírodné vedy. Ujal sa toho Capra a koncept Tao fyziky na mňa zapôsobil ako koláž vybraných výrokov z diel Iťingu, Tao-te-ťingu, Upanišád a véd etc. a násilne vyhľadávanie paralel v modernej fyzike, ktoré miestami nebolo ničím iným, než sémantickou gymnastikou bez hlbšieho zmyslu. I tak môže knižka obohatiť (stručný prehľad východných prúdov), ale treba preosievať a preosievať!

4 02.08.2018

Táto kniha, ako snáď všetky od humanistu a psychoanalytika Fromma patria k povinnej výbave človeka, ktorý ako hovorí sám autor: " sa snaží dosiahnuť optimum slobody a vyviaznuť z reťaze nutnosti" teda inými slovami, spoznávať seba a svoje okolie a vďaka tomu spretrhávať pavučinu konvencií a trendov. Fromm prevyšoval rovesníkov z radov psychoanalytikov v presahu do sociológie, čo sa ukázalo ako blahodárne pre úzkoprsí antropocentrizmus psychoanalýzy, avšak nemal lekárske vzdelanie, čo sa ukázalo ako chybička pri jeho rozvinutí teórie sexuality do slepej uličky. Napriek tomu, dokázal konštruktívne rozvinúť mnohé Freudove teórie oveľa praktickejšie než napr. spirituálny Jung.

4 24.05.2018

Predstavte si puzzle 10 000, ale k dispozícií máte len 500 kusov. Je 500 kúskov dostatočných k pochopeniu celej mozaiky? Apelujem preto na čitateľovu opatrnosť, pri vstrebávaní textu.

4 09.04.2018