Mimir komentáře u knih

S hanbou priznávam, že prof. Neubauera mi predstavil až prof. Komárek, inými slovami, žiak ma priviedol k svojmu učiteľovi, čím som sa dostal k prameňu, ktorý zásobuje širokú verejnosť poznaním biológie a jej vzťahov s kultúrou alebo filozofiou. S akcentom na blízku históriu, vidím v prof. Neubauerovi akýsi precedens éry teoretickej biológie, na ktorý zareagoval spomínaný prof. Komárek, a tak pokračuje snaha ukojiť záujem verejnosti o kriticko-intelektuálny pohľad na aktuálne témy eg. evolúcia, etológia, vzťahy kultúry a fauny. Čomu venuje kniha pozornosť dokonale vystihuje kratučká úvaha z prebalu: "Novovek nemá záujem porozumieť tomu, čo sa prostredníctvom sveta zjavuje. Chce uhádnuť, čo sa za ním skrýva. Nepýta sa na zmysel, ale na mechanizmus. Svet mu nie je tajomstvom, ale problémom. Nemá použitie pre bláznivosť blázna podkopávujúcu každú istotu, ale chce vysvetlenie s návodom k použitiu. Tým stráca zmysel pre druhú stranu bláznivosti - múdrosť. Radcu vládcov nahradí odborník."
Kniha obsahuje mnoho fragmentov Neubauerových úvah, ktoré budia v čitateľovi bázeň pred autorovým prehľadom a myšlienkovým uchopením problematiky. Dovolím si ešte citovať odpoveď prof. Neubauera na otázku stvorenia, ktorej irelevantnosť ma pobavila (nakoľko je opýtaný biológ): " V spore medzi kreacionizmom a evolúciou sa k žiadnej strane neprikláňam. Nie preto, že by som chcel zostať nestranný, ale skôr preto, že nemôžem prestať byť mnohostranný. Mnohostrannosť neznamená ľubovoľné striedanie hľadísk, bez ohľadu na to, ako sa k sebe majú, ako sa spolu zrovnávajú, alebo či si neodporujú. Nejde o pohodlný, estétsky relativizmus, ľahostajný k tomu, ako to v skutočnosti je."

3 21.01.2019

Vojtech Zamarovský, ako ma presvedčil z predošlých prečítaných titulov, je povolaným človekom, ktorý venoval svoj život literárnemu sprostredkovaniu dejín staroveku "československému" čitateľovi. Naviac sa ukázalo, že Zamarovský píše štýlom verejnosti príjemným, čo sa dá usúdiť podľa opätovného vydávania väčšiny jeho titulov. Kniha je z valnej väčšiny apoteózou archeológie (sumerológie), vďaka ktorej dnes vieme pomerne dosť o živote národa z "Medziriečia", ale vychádzajúc práve z archeologických nálezov, snaží sa autor priblížiť aj každodenný život obyvateľov Uru, Lagaše alebo mesta Eridu. Ak by text pôsobil zdanlivo rutinne, autor obratne prebúdza pozornosť čitateľa vhodným sarkazmom, alebo zaujímavosťou. Tento oslovujúci odsek uvádzam, ako zaujímavú ukážku autorovho štýlu:

"Cesta po púšti nie je však jednotvárna, lebo púšť nie je jednotvárna. Naopak, má svoj pôvab. Všetci poznáme hory a mnohí more: púšť je rovnako veľkolepá, aj keď ináč. Na námietku, že je to predsa samý piesok, možno odpovedať: A more nie je samá voda? Kto tvrdí, že je zúfalo nudná, pravdepodobne na nej nevidel strieborné svitanie, chvejúcu sa fatamorgánu v poludňajšej žiare, ani zlatý západ slnka. Určite na nej nezažil ani hviezdnatú noc a náhlu piesočnú búrku. Napodiv v púšti sa cíti človek človekom: slobodný v myšlienkach a voľne prístupný dojmom, vzdialený od nevyhnutných pút modernej spoločnosti, a pritom blízky svojim ľudským druhom, či už tým vedľa za volantom alebo tým v diaľke, ktorým vďačí za bezchybný chod motora. Človeka na ulici veľkomesta si sotva povšimneme; keď ho stretneme na lúke či v hore, pozdravíme sa s ním. Keď ho však zazrieme ako pohyblivý bod na obzore púšte, neľutujeme kilometre, aby sme mu podali ruku a pozhovárali sa s ním v kombinácií najrôznejších rečí, hoci sme ho nikdy pred tým nevideli a potom už asi nikdy neuvidíme. Šakaly sú na púšti menej nebezpečné nez motocykle na hradských a nádej na stretnutie s lúpežníkmi je dnes medzi Eufratom a Tigridom rovnako minimálna ako vo Vrátnej doline."

3 19.12.2018

Asi navždy nám ostane záhadou, ako mohol muž, ktorého Tacitus vo svojich Análoch opísal ako hýrivého a márnotratného pochlebníka a podlizovača, ktorý za etapy tragikomedickej trilógie Caligula, Claudius, Nero nadobudol obrovský majetok, napísať slová, ktoré nachádzame v Duševnom pokoji, v Listoch Luciliovi či v dielku O dobrodeniach. Pravda nám ostáva skrytá, avšak môj názor je, že by človek nemohol žiť pod ťarchou obrovského rozporu medzi myšlienkami a skutočnosťou, ktorá im vo všetkom protirečila. Predstava, že by márnivec a pijan dokázal napísať myšlienky, ktoré dnes Senecovi prisudzujeme vo mne vyvoláva skôr nedôverčivosť voči slovám snáď najznámejšieho antického historika. S rozvahou stoika napísaná kniha O dobrodeniach je opäť raz studnicou múdrosti, dovoľte malú ochutnávku namiesto ďalších zbytočných slov.

"Nič nie je drahšie než to, čo bolo kúpené za prosby."
"Kto poskytol službu prosiacemu, poskytol neskoro!"
"Nie je milé dobrodenie, ktoré dlho viazlo medzi darcovými prstami, s ktorým sa darca nerád lúčil a ktoré dával tak, ako by mu bolo vyrvané z rúk."

3 23.11.2018

Ak práve s bázňou a obdivom rolujete zoznam odborných publikácií neúnavného popularizátora neurovied a evolúcie, Františka Koukolíka, s pokornou ambíciou prečítať aspoň tretinu, a patríte medzi sympatizantov uvedených odborov, tak titul Mozek a jeho duše, by ste asi nemali obísť. Koukolík je rigorózny, je striktný, nie len v tejto publikácií; je to jeho obligátna kontúra, ale ako som už zmienil pri S. Hawkingovi, kto sa túži aspoň z časti priblížiť k pochopeniu mozgu, či vesmíru, nemôže predpokladať živý a zábavný text. Súhlasím s Eldarom, že kniha inklinuje syntaxom skôr ku kompendiu než k naratívnemu podaniu faktov a pravdepodobne je efektívnejšie čítať ju pomaly, po kapitolách, než zahltiť sa teóriou nárazovým spôsobom. Neuroveda má od svojho zrodu neuveriteľne pregnantnú produkciu zistení a držať krok s takou dynamikou prostredníctvom statických publikácií, je Sizyfov údel. Rezonanciou tých kvalitnejších, na tento problém, je prepracované vydanie, a tak tu máme už štvrtý pokus o ambíciu relatívnej aktuálnosti. Kniha vyžaduje základnú teoretickú platformu vedomostí, rozhodne by si ju nemal nájsť stredoškolák pod stromčekom (doporučil by som Mozog od Eaglemana). V závere dodávam, že častý výskyt patológie je logickou črtou odbornej publikácie. Neuropatológia stojí za väčšinou anatomických, morfologických a kognitívnych zistení o ľudskom mozgu a jeho fyziológií.

3 20.11.2018

Za ten krátky čas životnej etapy, ktorú trávim s veľkou túžbou pochopiť životné ciele cnostného človeka, dospel som k trom ideálom. Ideál múdrosti, ideál pravdy a ideál slobody. Vznešeným a zmysluplným konaním, sa mi zdá snaha priblížiť sa k týmto spomenutým ideálom, bez ohľadu na to, či človeka poháňa trauma z detstva s nutkavou potrebu vymaniť sa, jeho výchovný model, krivdy, komplexy či iné nevedomé mechanizmy. Na tejto ceste dostatočne spozná svoje JA natoľko, aby vrhol svetlo vedomia na tmavé miesta svojho konania a tak ich zbavil skrytosti, pričom snaha pokračovať k ideálom ostáva. J.S. Mill, nech už bola pohnútka akákoľvek, rozhodol sa napísať zopár riadkov o slobode interpersonálnej - medziľudskej (teda kapitola O slobode myslenia a diskusie) a slobode intrapersonálnej - individuálnej (kapitola O individualite ako jednom zo základov blahobytu). Prvá nesie dôležité posolstvo rozmanitosti názorov a konsenzuálnej diskusie. Autor: "Kým však ľudia sú neomylní, kým ich pravdy sú z väčšej časti len polopravdami, kým jednota názorov, pokiaľ nie je výsledkom čo najúplnejšieho a najslobodnejšieho porovnávania protikladných mienok, je nežiadúca a kým ľudia nebudú mať oveľa dokonalejšie schopnosti - než majú teraz - odhaľovať všetky aspekty pravdy, tak rozmanitosť nie je nijaké zlo, lež dobro - to sú princípy aplikovateľné nemenej na spôsob konania ako na myslenie." Individuálnu slobodu podľa môjho uváženia zachytil Mill výstižne prostredníctvom citácie Humboldta: "Pravým cieľom človeka alebo cieľom, ktorý mu predurčujú večné a nemenné zákony rozumu, a nie tým cieľom, ktorý sa mu vnucuje pochybnými a chvíľkovými túžbami, je najvyšší a najharmonickejší rozvoj jeho síl do podoby úplného a súdržného celku; že teda cieľ, na ktorý musí každá ľudská bytosť ustavične zameriavať svoje úsilie a ktorý musia mať stále na pamäti najmä tí, ktorým je súdené ovplyvňovať osudy iných, sú individuálne schopnosti a zdokonaľovanie; na to existuj[ dva predpoklady: sloboda a mnohotvárnosť podmienok."

3 06.11.2018

Tematický záber autorových myšlienok v tomto diele je obdivuhodne široký, ale nie plytký. Myslím, že je za to zodpovedné Adornove mnoho odborové vzdelanie (psychológia, sociológia, filozofia, umenie) a rovnako tak široký presah a rozhľadenosť. Vo viacmenej kriticky ladených fragmentoch nachádzame témy ako: kultúra, predvojnové Nemecko, nacizmus, odborové hnutia, ženy a milostný cit, Nietzsche, Ibsen, Proust etc. Kniha je štylizovaná do kratších kapitol, čo napríklad mne uľahčilo čítanie.

"Klamstvo predpokladá hlúposť druhého a stáva sa výrazom pohŕdania."

"Takmer neriešiteľný problém sa zdá byť, nenechať sa oblbnúť ani mocou druhého, ani vlastnou bezmocnosťou."

3 05.11.2018

Kniha "Chyby sa stali" je analýzou jedného základného problému, ktorý asi najpresnejšie vystihol Stanley Milgram: "Človek, ktorý nesie plnú zodpovednosť za čin, sa vyparil." Autori teda začínajú pekne po poriadku tým, že objasňujú fenomén Lea Festingera, ktorým je kognitívna disonancia, tzn. vnútorný nesúlad/rozpor a následne nutkavá potreba reagovať s ohľadom na hrdosť. Jednoduchý príklad na pochopenie ja klasický fajčiar: "...viem, že cigarety ma zabíjajú a predsa viem čítať, viem čo je na tých obaloch napísané a mal by som s tým prestať. Nuž, ale pri ničom sa tak neodreagujem, ako pri fajčení. Pozrite aj Goethe či Freud fajčili jednu za druhou a kam to dotiahli." Fajčím a uvedomujem si dôsledky, ale ospravedlním si to faktom, že aj iný fajčili a dokonca im to prospelo. Autori: "Väčšina z nás v snahe redukovať disonanciu vydáva ohromné množstvo fyzickej a mentálnej energie, aby ochránila svoju sebaúctu, ak sa tá rozpadá pod tlakom vedomia, že sme sa zachovali ako hlupáci, že sme urobili chybu, nechali sa napáliť alebo podplatiť, či učinili nejaký z ďalších typicky ľudských omylov." Chcem naozaj záujemcov o túto knihu (a samozrejme problematiku) inšpirovať, preto si dovolím demonštrovať aktuálnosť a prítomnosť disonancie (rozporu) aj prostredníctvom tejto stránky. Ak si tu nájdete titul Milión malých čriepkov od Jamesa Freya, ktorý je fiktívnym výmyslom autora, napriek tomu, že ho prezentoval ako svoj osobný príbeh plný úprimnosti a emócií, a pozriete si komentáre od ľudí, ktorí knihu čítali, tak tam nájdete aj krásne príklady reakcie na disonanciu ako napríklad: "Nech aj je kniha podvod, jej posolstvo je nádherné." alebo "Nezaujíma ma, či si to autor vymyslel alebo nie, je to krásne." a podobné spôsoby sebaospravedlňovania, pričom Oprah Winfreyová, je asi jediným človekom, ktorý si, napriek tomu, že knihu popularizoval, priznal, že tomuto autorovi naletel a to hneď verejne. K disonancii už len myšlienka od Nietzscheho: "Urobil som to, hovorí moja pamäť. Toto som nemohol urobiť, hovorí moja hrdosť a ostáva neúprosná. Pamäť sa nakoniec vzdá."

Veľmi zaujímavá je kapitola o fenoméne "oživovania spomienok", ktorý nejakú dobu živili zúfalí záujemcovia v USA. Tých veru nebolo málo, napriek tomu (pre mňa to ostáva nepochopiteľné), že hypnoterapiu tu realizovali "terapeuti" bez licencie, či dokonca vysokoškolského vzdelania. Katastrofa bola nezvratná, nakoľko tisícky pacientov obvinilo svojich blízkych, na základe vyvolanej spomienky pomocou "špeciálneho hypnoterapeuta", zo sexuálneho zneužitia. Len hŕstka týchto eskamotérov dokázala prevziať zodpovednosť za svoj lapsus obrovského rozmeru a priznať pochybenie.

Autori neobchádzajú prítomnosť problematiky ani v praktickejších prostrediach, napríklad v manželstve a na príkladoch ilustrujú jej prítomnosť. Okrem kognitívnej disonancie, predstavujú ešte dva kognitívne mechanizmy, ktorých úlohou, ako sa zdá, je obrana self. Je to konfirmačné skreslenie (žiadúce skreslenie spomienok pamäťou) a implicitná teória (zakomplexovaný postoj, ktorý bráni vidieť realitu v jej skutočných kontúrach). Snáď najväčším posolstvom tejto knihy je odhodlať sa k výroku: "Stala sa chyba a urobil som ju ja." alebo "Som za to zodpovedný." a tak prelomiť bariéry zhubných stereotypov - chyby= slabosť, človek, ktorý si prizná chybu= slabý človek.

3 01.11.2018

Wittgenstein sa rozhodol (posledné dni svojho života) prostredníctvom tejto knihy, mám pocit, že je z veľkej časti odpoveďou na G.E. Moora, skoncovať s metafyzikou relativizmu. Je to akýsi diskurz o existencii istôt a o príčinách pochybností v tieto istoty. O niektorých veciach nemožno pochybovať, pretože prípadná negácia nemá zmysel - Tu je ruka! Môžem sa pozrieť na svoju ruku a povedať, tu nie je ruka, ale toto tvrdenie overiť nemôžem, tým pádom sa stáva prvý výrok pravdivý, pretože je overiteľný. Wittgenstein hovorí, že naša myseľ tvorí pochybnosti tam, kde pochybnosti netreba. Na druhú stranu si je vedomý, že človek bude vždy pochybovať. Sám nepredkladá teóriu či metódu, ktorá nás privedie k definitívnej pravde, ale poukazuje na možnosť, ako odhaliť bezdôvodnosť pochybnosti. Jazykovou hrou. Dôrazom na sémantický koreň. Bravo pán Wittgenstein, ja dávam klobúk dole!

3 28.10.2018

Genezis bol predvolaný k súdnemu konaniu. Medzi žalobcami vidíme: evolučnú teóriu, neurológiu, psychológiu, fyziológiu, antropológiu, filozofiu a ďalších. Na mieste vyhradenom pre obhajcov - krčí sa teológia. Sudca sa snaží nastoliť v súdnej sieni poriadok a treba poznamenať, že tento sudca to skutočne vie. Procesu predsedá František Koukolík a všetko nasvedčuje tomu, že sa prípadu nezľakol. Zápisnica z procesu vyšla v knižnej podobe pod názvom: Kniha o Eve a Adamovi.

3 15.09.2018

Klasický, rafinovaný Sokrates. Ión zistil, že o Homérovi nič nevie a je len nadšeným fanúšikom. Hippias, učený sofista, v celom Grécku najmúdrejší, rezignoval pri definícii krásy a nakoniec Faidros zakončený Sokratovou modlitbou: "Milý Pane a ostatní bohovia tohto miesta, dajte mi, aby som sa stal vnútorne krásnym a môj zovňajšok nech je s mojím vnútrom v priateľskom súlade. Za boháča nech považujem múdreho a zlata nech mám toľko, koľko by uniesol len človek skromný."

Martin Buber nie je jednoduchý a na uchopenie prúdu myšlienok, ktoré predkladá je potrebná duchaplná pozornosť čitateľa. Myslím, že ekvivalentom názvu by mohla byť Metafyzika vzťahu Ja k všetkým stupňom, teda k Ty, a k On, Ona, Ono. "Všetok skutočný život je stretnutím" píše. Mám pocit, že vidí neodmysliteľný význam stretnutí Ja + Ja, Ja + Ty vo vytváraní ľudskej identity. Vyzdvihuje tak zmysel spoznávania seba sebou:..."nie je samota bránou? Neotvára sa občas v tichej samote netušené zrenie?" ako aj dôležitosť kontaktu s druhým.

3 03.09.2018

Kniha je v porovnaní napr. s rigoróznym ľudským mozgom od MUDr. Koukolíka alebo MD. Ramachandrama vhodná aj pre úplných laikov, pretože nevyžaduje žiadnu teoretickú platformu vedomostí. Jednoduchosť je obohatená zaujímavými výskumnými zisteniami, čím autor predišiel fádnosti. Odporúčam čitateľom, ktorý sa začínajú s fenoménom ľudského mozgu len zoznamovať!

3 05.08.2018

Výborná kniha, ktorá odráža poctivú a dlhodobú výskumnú prácu Paula Ekmana. Pre lepší zážitok z knihy, odporúčam nechať očakávania na nízkej úrovni, pretože našimi očakávaniami už často predčasne predurčujeme dojem a po prečítaní tejto nebudete obratom vedieť odhaliť klamstvo či podobné konšpiratívne schopnosti - sám autor na to upozorňuje. Snáď najviac sa mi páčilo:

"Emócie menia, ako vidíme svet a ako interpretujeme správanie ostatných. Nepokúšame sa spochybniť, prečo určitú emóciu cítime, naopak - pokúšame sa ju potvrdiť. Hodnotíme udalosti okolo seba v súlade s prežívanou emóciou, a tak si ju zdôvodňujeme a udržujeme."

Albert Schweitzer patrí k elite inšpiratívnych osobností 20. storočia. Svojím odhodlaním mnohých zatienil a Nobelová cena za mier, ktorá bola udelená napr. Obamovi (2009) či Európskej únii (2012) je v porovnaní s tým, čo dokázal tento človek akousi groteskou. Individuálny úspech dokázal pretaviť na väčšie, kolektívne dobro na úkor vyhliadky pohodlného života kývol útrapám rovníkovej Afriky. Pri čítaní som sa z perspektívy čitateľa prizeral na dianie v Lambaréne akoby som stál pri všetkom, čo autor opisuje. Lambaréne a Albert Schweitzer sú odpoveďou na to, ako to myslel Wiliam James so slovami: "Svoj život najlepšie využitie, ak ho obetujete na niečo, čo Vás prežije."

3 06.07.2018

Osobne pociťujem pôžitok pri čítaní antických mysliteľov, obzvlášť v pasážach, kedy autor opisuje ako ten ktorý filozof odpovedá, či reaguje na niekoho iného. Eg. Tháles reagoval na svoju matku, ktorá ho tlačila do ženby slovami: Ešte to nie je vhodné. Obaja zostareli a ona opäť naliehala. Odpovedal jej: Už to nie je vhodné. Keď sa ho spýtali, prečo nemá deti, odpovedal: Z lásky k deťom. Takúto spontánnu múdrosť nachádzame takmer pri každom uvedenom životopise.

3 13.05.2018

Myslím, že v tomto prípade platí pravidlo - "čím niečo lepšie poznáš, tým ťažšie sa Ti vysvetľuje, prečo je to tak." Sagan nie je kognitívny vedec a preto je kniha krásne zrozumiteľná a moc toho nepostráda v porovnaní s dnešnými zisteniami (na margo prekonaných resp. "úsmevných" epizód v knihe, ktoré nie sú časté a mnohé sú aj dnes - 40 rokov a posteriori elementárnou platformou mnohých výskumov - Lashley, Penfield, Rosenzweik, Gazzanigga et c.). Kniha sa zaslúžene hrdí Pulitzerovou cenou.

3 17.04.2018

Oponu začal odkrývať Darwin, pokračoval Schopenhauer a po ňom Freud. Racionalizácia ilúzie, iluminácia romantizmu. Láska na pranieri metafyziky priznala svoje zákonitosti a Schopenhauer z role inkvizítora dosiahol doznanie.

3 15.04.2018

Sémantika, sémantika a znova sémantika par excellence. Sémantický gymnasta Ludwig Wittgenstein mal schopnosť vidieť to, čo máme pred očami, povedané rečou Goetheho.

3 09.04.2018

Z edície osudy slávnych sa asi najviac podaril Muž z Vinci a Sokrates, najmenej Divertimento - alebo životopis Mozzarta. Tomanovci podobne ako František Jílek ukázali, že ak sa chceme dozvedieť viac o veľkých osobnostiach spoločnosti, nemusíme s predsudkami siahať najskôr po zahraničnej tvorbe.

3 07.04.2018

Kniha od človeka, vo veci histórie Slovenského národa zbehlého a univerzitne erudovaného môže prisľubovať potenciál pravdy. Asi som nenašiel vetu, alebo výrok, ktorý by sme mohli označiť za citlivý, aby nebol podložený dôkazovým materiálom. Niekedy to je až rušivé, ale rozumiem autorovmu zámeru našľapovať opatrne. A téma Jozefa Tisa je žiaľ, pre postkomunistické Slovensko stále citlivá. Výborne sa mi tu hodí výrok: nevedomosť neospravedlňuje, a preto sa pýtam sám seba, ako je možné po predložení takýchto materiálov vôbec brať v úvahu Jozef Tisa ako nacistického kolaboranta alebo človeka zodpovedného za židovské deportácie, na druhú stranu kniha vierohodne navodzuje pochybnosti o charaktere Eduarda Beneša, či Alexandra Macha a Vojtecha Tuku. Napriek tomu, pravdu nemá nikto nikdy celú a je nemúdre sa to o sebe domnievať, záverom dodávam, že brať dnes Tisa na pranier považujem za akúsi zakomplexovanosť a ašpirácia očisty jeho pôsobenia sa zrazí s absolútnym nezáujmom nastupujúcej generácie.

3 26.03.2018