Miro.slav komentáře u knih

Tak, Malus získal konečne odmenu, síce nie takú, akú očakával, ale aspoň ho toto posadnutie núti k ďalšej výprave (Praanov osemuholník už má, teraz sa ženie za Kolkuthovým idolom). Postupne, ako Malus začína prepadať démonovi, sa rozvíja aj jeho zložitý vzťah s rodinnými príslušníkmi (celkom podarená rodinka). Na celej ságe je okrem samotného príbehu, postavy a navodenia tej pravej atmosféry výnimočné tiež to, že sa tu celkom (ne)násilne dozvedáme pomaly o celej a ucelenej kultúre druchii ako aj o samotnom Naggarothe. Odporúčam!

05.10.2017

Úprimne sa priznám, že knihy o elfoch ma nikdy veľmi nebrali. Keď som ale siahol po ságe o ich temnejších bratrancoch, konkrétne po temnom elfovi Malusovi, stali sa z temných elfov takmer hneď moji obľúbenci. Teda nie, že by som si s nimi vedel predstaviť posedenie pri jednom stole, ale majú charizmu (aspoň Malus Darkblade). Už hneď úvodná scéna bola dychberúca a Malus sa nielen vďaka nej, ale počas celej knihy, ukázal ako svojská postava, ktorú som si obľúbil. Odporúčam všetkým.

1 05.10.2017

Dobrodružstvá šedého veštca Thanquola a Kostilama (už niekoľkého v rade) vyzerajú, že sa zatiaľ nadobro uzavreli. Môžem povedať, že toto ukončenie trilógie bolo solídne (hoci výhrady by sa našli). Oproti "Chrámu hada"pôsobil tento príbeh ucelenejšie, no v istých momentoch bolo tých bojov, intríg, zrady a lstivosti až-až. Každopádne, myslím, že už od "Zabíječa skavenů", kde sa Thanquol a Kostilam objavili prvýkrát, sa ich osudy (hlavne osud Thanquola) vyvíjali dosť sľubne a predsa nie tak výnimočne, ako si vyvolený hlas Rohatej krysy vždy prial. Čo na tejto knihe vyzdvihnem je fakt, že sa tu stretávame s konfliktom medzi nepriateľmi na život a na smrť: trpaslíkmi a skavenmi. Trpaslíci sú mi strašne blízki a priblíženie Karak Angkulu považujem za dobrú voľbu. Ale, ... stále tu ostáva otvorený koniec! A nevyriešila sa ani Thanquolova nočná mora, jeho nemesis, v ktorej sa objavuje šialený, oranžovo-hlavý, trolobijca s jeho ľudským nohsledom (možno niekedy sa dočkáme ešte aj tohto stretu). Knihu však môžem odporučiť všetkým, ktorí majú radi realistický skavení pohľad na vec, ako i všetkým fanúšikom dawi.

A na záver už iba čerešnička o tom, ako sa Thanquol vyjadruje k svojmu rivalovi, nepriateľovi, šialencovi, heretikovi a zradcovi celého skavenstva, Ikitovi Spárovi (v danom momente ho však Thanquol potrebuje na dokončenie Koule skázy):
"Ikite Spáre! ... Neumírej-neumírej! Moje magie vyléčí-napraví všechny popáleniny-zranění! ... Ikite Spáre! ... Dobrý-dobrý příteli! Neumírej-neumírej!"

2 04.10.2017

Oproti prvej knihe (a aj oproti poslednej) dosť slabé. Prvých sto strán bolo utrpením, potom to už začalo byť ako tak čitateľné. Ako už napísal "krnoha" v knihe sa stále s niekým bojuje (skaveni proti ľuďom, skaveni proti plazom, ľudia proti skavenom, plazi proti ľuďom a skavenom, skaveni proti prerasteným sliepkam, gigantické žaby proti skavenom atď.) Som trochu sklamaný, pretože kniha mala veľký potenciál. Oblasť Lustrie je takmer neprebádaná a mapky uverejnené v českom vydaní sľubovali epické putovanie a ešte epickejší príbeh. No takmer nič z toho sa nekoná. Thanquol iba cestuje džungľou. Nenavštívi žiadne starobylé lustrijské mestá - až na Sotekov chrám. Nedozvedáme sa takmer nič o kultúre v stratenej Lustrii - iba o fraktáloch a algoritmoch. Podčiarknuté a podtrhnuté - príde mi to bez iskry a nejakého ucelenejšieho kontextu.

04.10.2017

Táto kniha nie je až taká zlá, ako sa môže zdať, no stále je v nej niekoľko príbehov, ktoré vôbec nemuseli byť napísané! Mne osobne sa najviac páčili oba príbehy od N. Longa - Long totiž vie (ako) písať! Okrem toho stáli za to aj: 1. "Požírač rodných" (príbeh, ktorý sa ľahko venuje ogrej kultúre - za to palec hore); 2. "Zlodějka mysli" (príbeh, v ktorom sa C. L. Werner opäť venuje skavenej rase a mám taký pocit, že Kostilam v tomto príbehu je tým Kostilamom vystupujúcim v "Thanquolovej zkáze"). Zvyšok príbehov je buď totálny balast a brak (napr. "Soudek Wanterse", "Proroctví", "Tilejský talisman" či "Poslední rozkaz") alebo sú príbehy také nudné a vy už dopredu tušíte, čo sa nakoniec stane (napr. "Místo tichého rozjímaní" a "Pohreb Gotreka Gurnissona"). Napriek tomu som rád, že som si knihu mohol prečítať a tróni v zbierke kníh venujúcich sa ságe o Gotrekovi a Felixovi. Česť tejto dvojici!

04.10.2017

Dan Abnett opäť nesklamal a ukázal, že vie priblížiť svet Warhammeru z rôznych uhlov! Kniha sa čítala ľahšie ako dobre odležaný a dlho skladovaný rum. Ak niekomu už vadil pohľad na tento fantasy svet iba zo strany "suchozemcov", tak tu si príde na svoje. Kniha je plná lodí, mora, pirátov, korzárov, kliatob a všetkého, čo k týmto reáliám patrí. Škoda len, že sme nemali možnosť na dlhšom rozsahu vidieť stret s upírmi, démonmi, nemŕtvymi či múmiami z Khemri - to aspoň mne v tejto knihe dosť chýbalo.

2 03.10.2017

Tak ako takmer všetci "priatelia trpaslíkov" zatracovali štýl N. Longa po tom ako prebral Kingovu štafetu, sa ukázalo, že sága o (zatiaľ) najdivočejšom trolobijcovi (je však polemické, či Snorri Nosohryz a Malakai Makaisson nie sú ešte viac šialení) speje postupne do horších a horších srač... pomyjí. Čitateľ má totiž pocit, ako keby to najlepšie od Bugmana bolo zrazu vystriedané zriedeným a teplým ľudským pivom. Už "Cesta lebek" od J. Reynoldsa bola (pre mňa) nepožívateľným sústom a tendencia pokračuje. Čo však stálo za to, bola veľmi vydarená obálka a po prvých sto stranách sa dej trochu zlepšil - asi som si zvykol na ten nepodarený, nejasný a lajdácky štýl. Snáď to už horšie nebude (to už budem aj ja Gotrekovi priať jeho smrť a ukončenie ságy!)

03.10.2017

Kniha, ktorá možno stojí v úzadí sveta Warhammeru, avšak úplne neprávom! Dokonalosť a povinnosť pre všetkých, ktorí hltajú príbehy o podsaditých bradáčoch. Trpaslíci, elfovia a Norskania vytvárajú príbeh tak dynamický a vo svojej podstate aj zapletený, hoci človek už od začiatku tuší, čo sa vlastne stane. Napriek tomu v sebe kniha nesie nielen boje, smrť a krv typickú pre svet Warhammeru, ale dozvedáme sa čo-to aj o trpasličej kultúre. Slovníček na konci knihy je čerešničkou na torte. Odporúčam.

1 18.10.2016

Luxusné a prepracované prevedenie, úžasný a dokonalý vizuál, famózne ohromná hromada informácií, podrobné mapky, malebne krásne ilustrácie. Tak nejak by sa dala charakterizovať kronika sveta Warcraftu. Príbehy v knihe sú bohatšie a početnejšie než rôzne na internete dostupné dejiny Warcraftu. Kniha však má aj svoje slabšie stránky, ak by sa to tak dalo nazvať. Pre mňa osobne pôsobil začiatok knihy dosť chaoticky, keďže sa tam spomínal zrod univerza a rôzne entity, bytosti a božstvá, ktoré sa v hre Warcraftu až tak nespomínali. Preto mi prišlo zmätené rozprávanie o bohoch divočiny, elementáloch, strážcoch, pánoch podsvetia a pod. Veľkou mierou sa autori inšpirovali gréckou a severskou mytológiou, ale aj mytológiou H. P. Lovecrafta (čo hodnotím kladne). Pevnejšiu pôdu pod nohami získa človek pri čítaní o rozdelení sveta Warcraftu a o časoch po tomto rozdelení. Kniha je však každopádne vynikajúca a pre fanúšika sa dá len odporúčať.

1 20.09.2016

Geniálna kniha s extrémne vysokou čitateľnou výbušnou zmesou. Nálož trinitrotoulénu je namiešaná z rôznych ingrediencií. Je možné spojenie filozofie a psychoterapie? Áno, dokonale. Schopenhauer a súčasnosť? Viac než prirodzené prepojenie. Mizantropia a osvietenie? Kráčajú vedno spolu. Román a literatúra faktu? Nech sa páči. Kniha je odzbrojujúco vyzbrojená všetkým, čo čitateľ venujúci sa psychoterapii a filozofii môže od takejto knihy požadovať. Prelínanie súčasnosti s kapitolami venujúcimi sa životu filozofovi aristokracie ducha sú viac nezabudnuteľné a postupná premena hlavných postáv dodáva knihe na aktuálnosti. Knihu vrelo odporúčam.

2 12.09.2016

Z môjho pohľadu najlepší diel série. Trpaslíci už konečne nepôsobia ako elfskí manekýni, pretože doteraz tomu tak bolo. Konečne trpaslíci elfom kontrujú a je cítiť to správne napätie a vyhrotenosť medzi sympatickými bradáčmi a namyslenými špicatoušatcami (svetlými aj temnými, to je jedno). Dokonca po správnosti začali títo bradáči piť pivo, za čo má autor konečne u mňa body k dobru. Príbeh pekne graduje, presúva sa zo Zarkhadulu do Elan-Dhoru, dej je nabitý akciou a očakávaním, čo bude na ďalšej stránke. Autor ma príjemne prekvapil, pretože prvé dva diely ma nechávali chladným, ale oplatilo sa čítať ďalej a moji obľúbení bradáči (škoda, že nie aj s bradaticami - tu autor stále používal pri trpasličích bojoch skôr meče) ma nesklamali. Nech sa Elan-Dhor a Zarkhadul opäť rozozvučia piesňou kladív a krompáčov, nech pivo a roztavené zlato tečie potokmi, a snáď, snáď sa dočkáme ešte lepšieho štvrtého pokračovania.

1 08.09.2016

O kúsok lepšie než prvý diel, no stále sa autor nedostal k hlbšiemu prepracovaniu trpasličej spoločnosti. Nedozvedáme sa o tom viac než v prvom diele. Stále sú trpaslíci naviazaní na pomoc od šikmých uší. Stále vidíme trpaslíkov triasť sa strachom a hrôzou. Stále trpaslíci pôsobia dojmom slaboduchých slabochov (napr. pri doprovode kráľovnej Tharlie do mesta Claiborn ju strážilo iba päť trpaslíkov), proelfských zmäkčilcov a neskúsených mantákov. Čo je však treba hodnotiť pozitívne je objavenie vstupu do Zarkhadulu a jeho postupné prieskumy. Snáď bude tretí diel opäť o kúsok lepší a človek nadobudne dojem, že postavy v knihe sú naozaj trpaslíci.

06.09.2016

Ten, kto už mal tú česť čítať sériu o trpaslíkoch od Markusa Heitza, alebo kto prepadol ságe o trpasličom trolobijcovi Gotrekovi, prípadne kto čítal knihy „Křivopřísežník“ či „Nositel zášti“, tak ten bude z tejto knihy sklamaný, minimálne tak ako som bol ja. Príbeh sám o sebe nie je zlý. To, čo mi vadí je povrchnosť celej knihy. O trpaslíkoch sa toho moc nedozvieme. Ich spoločnosť nepôsobí technologicky prepracovane. Dokonca som mal pocit, že ani nečítam o trpaslíkoch! Pripadali mi ako zmäkčilí ľudia, prípadne elfovia. Prečo toto tvrdím?
1. Odkedy trpaslíci sedávajú „na hříšně drahých, dovezeným hedvábím potažených polštářích kolem stolu z křemene a popíjeli víno“? Jediné, čo je tu naozaj trpasličie, je ten stôl z kremeňa. V príbehu sa často spomína ako trpaslíci pijú toto víno, ale kde je pivo, príp. medovina?! O tom, že sú v tomto smere trpaslíci zdegenerovaní svedčí aj fakt, že ľudské pivo „bylo opravdu výborné, nedalo se srovnat s tím, které se čepovalo v Elan-Dhoru; bylo drsné, přesto velmi výrazné. Nevzpomínal si, že by někdy pil lepší“. Odkedy trpaslíci hovoria o ľudskom pive, že je dobré, ba že je lepšie ako trpasličie? Toto autor prestrelil na plnej čiare.
2. Odkedy je trpasličou zbraňou meč, resp. odkedy dávajú prednosť meču pred bojovou sekerou, kladivom, kyjakom, cepmi, "řemdihom" a pod.? Toto bol dôležitý faktor, ktorý vo mne evokoval skôr ľudské postavy než trpaslíkov (nevedel som si totiž dané postavy ako trpaslíkov takto predstaviť).
3. Trpaslíci pôsobia bojácne, cítia zdesenie, strach a hrôzu z temných špicatých uší. Odkedy sú trpaslíci takíto zmäkčilci? Veď by mali byť vytesaní sťaby z kameňa. Aj samotný obdiv k elfom tu pôsobí ako znak dekadencie trpasličej rasy.
4. Čo sa týka trpasličej architektúry, tak sa o nej často hovorí, že je majestátna, času odolná, precízna a pod. Tu sa stretávame s tým, ako trpaslíci bývajú v jaskyniach a "slujách". Na to, aby sa dostali cez podzemné jazero potrebujú lano a plte! Ako keby nedokázali trpaslíci už stavať mosty. A v druhom diele „Vyhnanstí trpaslíků“ sme svedkami toho, ako trpaslíci postavili lešenie z dreva a lán! Kde je trpasličia vynachádzavosť, precíznosť a technický pokrok? Kde sú tie rozsiahle podzemné chodby, stĺpy, do skál vytesané pevnosti? Nikde! Bohomžiaľ.
5. Trpasličie náboženstvo je úplne chudobné. Dozvedáme sa iba o bohyni menom Li´thila. Fajn, môže byť, ale kde je trpasličí bojový alebo kovársky boh? Nečudo, že sa títo trpaslíci javia ako nepodarky, keď uctievajú mesačnú bohyňu (a pijú víno).
6. Dokonca aj trpasličie mená sú všelijaké, len nie trpasličie. Už samotné meno „Balrok“ pripomína Tolkienovu postavu „Balroga“, čo bol vlastne démon ohňa a podsvetia, či inak známy ako metla trpaslíkov. Škoda, že autor neprepracoval túto kniha aj na úrovni mien. Takto je celá kniha len narýchlo zlátaným „dielom“, ktoré poteší tých, ktorý ešte nemali tú česť čítať o trpaslíkoch iné príbehy. Keby túto knihu čítam dávno pred Heitzovými trpaslíkmi, pred Gotrekom a Felixom a pred trpaslíkmi z Warhammeru, tak by sa mi príbeh možno páčil. Takto ho však musím hodnotiť dosť kriticky.

2 05.09.2016

Zatiaľ najhoršia kniha o Gotrekovi a Felixovi (snáď sa dočkáme adekvátneho a kvalitného pokračovania a ukončenia série). Kniha však nie je zlá preto, že príbeh nenadväzuje na „Zabíječe zombií“. Nie je zlá ani preto, že túto knihu nenapísal King (osobne mi viac sedel Longov štýl než Kingov). To, čo mi vadí je, že príbeh je bez ducha, chýba mu náboj, iskra, vlečie sa zotrvačnosťou, pasáže venujúce sa Chaosu sú bez nejakej charizmy. Dokonca aj samotní trpaslíci mi tu prídu akýsi odťažití a odcudzení (a to príbehy o trpaslíkoch zbožňujem). A samotná „cesta lebek“? No, bol som z toho rozčarovaný a sklamaný. Čo sa týka lokalizovania príbehu do ságy o Gotrekovi a Felixovi, tak sa zdá, že dej sa odohráva niekedy v dobe po prvých dvoch Kingových knihách. Felix totiž hovorí, že „Jediná trpasličí pevnost, kterou Felix předtím navštívil, byl Karak Osmi vrcholů“, pričom v treťom diele sa dej odohráva v pevnosti Karak Dum. V štvrtom diele sa Felix ocitá v samotnom Karak Kadrine! O tom, že sa dej odohráva po „Zabíječovi trolů“ a „Zabíječovi skavenů“ napovedá aj fakt, že sa v príbehu spomína mesto Nuln, ktoré napadli krysáci. Príbeh nemôže byť neskoršieho dáta, pretože by to nekorešpondovalo s Felixovým presvedčením, že „Gyrokoptéry viděl už dřív, ale jen z dálky“. V „Zabíječovi démonů“ sa Felix ocitá v blízkosti gyrokoptér na palube „Ducha Grungniho“ a v „Zabíječovi lidí“ s Gotrekom na jednej gyrokoptére prenasledujú túto vzducholoď. Aby to však nebolo také jednoduché, tak Reynolds nakoniec píše, že Felix „viděl válečné stroje skavenů, jak trhají ulice Nulnu, a viděl duel obrovské vzducholodi s obrovským plazem na obloze“. Práve tento druhý fakt nadobro mätie možnosť zaradiť toto dielo do chronológie ságy, pretože by sa dej musel odohrávať po „Zabíječovi draků“!

Príbeh má však aj pozitívne momenty (síce dosť málo), napr. zaujímavú filozofickú myšlienku ohľadne života: „Život je největší vítězství, človíčku ... Dokud žijeme, triumfujeme“ (toto však netvrdí Gotrek, ale trpaslík patriaci k dawi zharr).

1 05.09.2016

Excelentný príbeh, dokonalé prevedenie, fantastická atmosféra, klaustrofobické prežívanie obliehanie hradu Reikguard hordami nemrtvých! Long týmto príbehom ukazuje (podľa mňa to ukázal už „Zabíječom orků“), že je pán spisovateľ. Príbeh je vynikajúcim exkurzom do toho, ako sa oblieha a bráni hrad. To, že je to ponurá záležitosť nahrával aj fakt, že som knihu čítal viac-menej toľko dní, koľko trvalo samotné obliehanie. Zážitok je tak oveľa väčší, než zhltnúť knihu na jeden raz, takto sa totiž príbeh dostane až pod kožu spolu s prežívaním beznádeje, hrôzy a paniky. Prostredie je parádne ponuré, Gotrek stretne konečne silného protivníka, dej je plný zvratov a dynamiky. To, čo príbehu škodí, je to, že Long nemohol v ságe pokračovať, čo je škoda. Reynoldsova „Cesta lebek“ je totiž hrozným „pokračovaním“.

2 05.09.2016

Úprimne, kniha sa mi čítala trochu pomalšie ako napríklad sága o Gotrekovi alebo príbehy o trpaslíkoch v rámci Warhammeru. Napriek tomu je príbeh skvelou cestou "do hlubin skavenovy duše". A ja dúfam, že sa dočkáme aj ďalších pokračovaní. Skaveni sa tu prezentujú presne tak, ako sme mali tú česť ich vidieť v príbehoch o Gotrekovi a Felixovi (často sa v texte vyskytnú aj explicitné narážky na tieto dve postavy). Akí sú teda skaveni? Sú to samoľúbi a nekriticky arogantní nadutci s istou rasisticky-xenofóbnou predstavou o vlastnom druhu, ktorá je však ďaleko od reality. Okrem toho sú to aj mizantropickí agorafobici, zbabelci a závisláci na chaotite. Pár výstižných momentov:

"Byl pouhý adept, zasvěcenec do tajemství šedých věštců, ale ještě ne šedý věštec. Jednoho dne tou mocí bude vládnout, ale zatím byl jen učeň a sloužil těm, o nichž věděl, že jsou přes veškerou magii a rohy slabší než on." - to o sebe tvrdí Kratch, úskočný a lstivý učeň, no zatiaľ bez moci

"Nesčíslně mnoho generací plození, bojů a umírání v těsných tunelech a přecpaných jeskyních Podříše udělalo ze skavenů rasu agorafobiků." - takmer psychologický vhľad do skavenej povahy, o čom sa dozvedáme aj inde: "Ulice Podaltdorfu byly stejně jako ve všech skaveních doupatech úzké a klikaté, aby ten, kdo tudy cupitá, cítil uklidňující přítomnost pevné hlíny kolem vousků."

1 19.08.2016

Aj v tomto príbehu sa dočkáme poriadnej dávky napätia, putovania, súbojov a beštií. Objavia sa aj postavy z minulých dielov, čo naozaj poteší. Hlavne Snorri Nosohryz je čerešničkou na torte. A práve trpasličí element je v príbehu, aspoň čo sa ma týka, stále motorom pre vtip a humor. Posúďte sami:

"Další trolobijce. Nepijete jako ti tři, že ne? I když jsme měli v posledních týdnech mnoho příležitostí jejich statečnost ocenit, málem nás vypili do sucha."
"Trolobijci prostě pijí," pokrčil rameny Gotrek.
"A ne málo," široce se usmál Ilgner. "Pořád říkají, že jdou vyhledat smrt, jenže k naprostému zoufalství mého sklepníka se pořád vracejí." Podíval se na Haschkeho. "Zase jsou zpátky, že?"
"Ano, můj pane," řekl Haschke. "A už si dávají něco k pití. Tvrdí, že se jim tak rychleji hojí rány."

A hláška za milión bodov:

...Gotrek zvedl hlavu a nadechl se.
"Jsou blízko," řekl. "Cítím je."
"Ne," zamával za ním rukou Snorri. "To byl Snorri. Promiň."

19.08.2016

Riemann podáva síce zjednodušujúcu, ale jasnú a prehľadnú klasifikáciu typov ľudskej osoby a z toho plynúceho strachu. Najviac asi zaujme schizoidná a depresívna osobnosť, ktorá sa prejavuje vo vzťahu k samému sebe či ostatným. Na oboch týchto typoch je možné badať posun v rámci reflektovania ľudskej osamelosti, keď v dnešnej dobe sa človek oveľa viac bojí osamelosti (podobne ako depresívna osobnosť) než v minulosti (schizoidná osobnosť svoju osamelosť vyhľadáva).

2 28.07.2016

Zaujímavé čítanie mapujúce odchýlky od "normálne pracujúcej psychiky" človeka, ktoré buď prerastajú do porúch alebo môžu viesť ku genialite. Youngson na krátkych príkladoch demonštruje, ako sa prejavuje napr. syndróm folie et deux, autizmus, sadizmus, masochizmus, ale aj sebazmrzačovanie, šovinizmus či deviácie prejavujúce sa u svätcov a mníchov. Ako vhľad do problematiky odporúčam.

1 28.07.2016

"Nositel zášti" je ojedinelá kniha svojho druhu. Nie preto, že by o trpaslíkoch iné knihy neboli. Sú, hoci ich je stále málo. Táto kniha má však význam preto, lebo sa na trpaslíkov pozerá aj inak, ako len cez prizmu bojov a vojen. Trpasličí svet sa pred nami otvára v širších perspektívach, a preto túto knihu považujem za majstrovský kúsok. Medzi kladné stránky radím:

1. Akcent na trpasličiu kultúru, od ich ponímania cti, pomsty a zášti, cez Damnaz Kron až k tomu ako pristupujú k pivu a pivovarníctvu. Dokonca sa stretneme aj s trpasličími spevmi a piesňami, či s istou postavou akoby z ich mytológie. Stranou nezostane ani hľadanie trpasličej nevesty a čitateľ zistí, čo znamená "kančia noc".

2. Ozrejmí sa vzťah trpaslíkov k zlatu a do iného svetla sa postaví ich tzv. zlatá horúčka. Dokonca sa dozvieme, čo to znamená "dammazgromthiumgigalaz". Stranou nezostane ani malý exkurz do trpasličieho ťažobného práva.

3. Napriek tomu, že sa príbeh veľkou časťou orientuje na vyššie zmienené fenomény, tak stranou nezostávajú ani boje. Tých je tu celkom dosť. Trpaslíci bojujú so skavenmi, s grobi, s ľuďmi, s Chaosom. Okrem klasických bojov sme svedkami aj dobýjania pevnosti a do pozornosti sa dostávajú aj trpasličie technické vynálezy, ako napr. delá, plamenné delo, varhany smrti, plamenomety, vrhače šípiek, vrhače zášti, rakety, granáty, bomby či gyrokoptéry.

4. Dozvieme sa, čo sú DawiZharr a stranou nezostane ani riziko bratovražednej vojny.

5. Trpaslíci sú dlhovekí a preto inak vnímajú čas. To pochopíme práve z tejto knihy. To, čo by sme čakali ako udalosti niekoľkých dní, či mesiacov, sa tu stáva záležitosťou rokov. Napriek tomu, že ide o roky a desaťročia je text jednoliatym celkom. Príbeh, kapitoly a jednotlivé zášti na seba plynulo nadväzujú.

Okrem kladov je však dôležité podať aj istú kritiku, hoci "záporov" bude málo. Zo začiatku je dej chaotickejší, hlavne keď sa striedajú dve dejové línie. Negatívom, aspoň pre mňa, bolo to, že nad trpasličou ríšou stále visí neistota ich zániku a skazy. S tým súvisí aj to, že v texte sa takmer vôbec nerieši problematika rodenia nových potomkov a výchova mladých trpaslíkov. A už vôbec sa tu neriešia trpasličie ženy. To sú však skôr námety do budúcna, ktoré by mohli byť rozpracované v nejakom ďalšom diele (spolu napr. s tým, ako žijú trpasličí pastieri, ako prebieha chov zvierat, aké je stravovanie, ťažba a exkurz do ťažby rúd, runová mágia a pod.) Čo sa však samotnej knihy týka, vrelo ju odporúčam.

Nezabudnuteľná hláška:

„Máš hlad?" zeptal se Dran.
Barundin nadšeně přikývl. „A nějaké pivo by taky neškodilo," dodal. Ostatní trpaslíci souhlasně zabručeli. „Vsadím se, že ho budeme potřebovat spoustu. Človíčkovské pivo je jen o trochu lepší než obarvená voda."

2 26.07.2016