Rezolut komentáře u knih

Hanba UCM, že si nechala napísať "učebnicu" týmto vulgárnym propagandistickým monštrom.

Štýl písania ma nezaujal, miestami až nudil. Štyri hviezdičky však dávam prevažne za posledný príbeh o kaliagnózii a za to, že Príbeh vášho života poslúžil ako námet pre môj azda najobľúbenejší film Arrival, ktorý jednoznačne odporúčam.

1 07.11.2022

„Povedal by som, že ani nie tak z márnotratnosti ako z nejakého iného druhu lakomosti, som skúpy na tú slobodu, ktorá sa vytratí, len čo začne byť majetku nadbytok.“ (s. 10)

„Tým, že odmietnete kompliment alebo prejav úcty, vlastne nabádate poklonkára, aby si myslel, že ním pohŕdate, a vy pritom len pochybujete o sebe.“ (s. 14)

„A v tú noc pochopím, že človek môže chcieť zomrieť, lebo vzhľadom na určitú priezračnosť života už na ničom inom nezáleží. Človek trpí a poddáva sa jednému nešťastiu za druhým. Znáša ich, uzrozumený so svojím osudom. Ľudia si ho vážia. A potom príde jeden večer, a nič: stretne priateľa, ktorého mal veľmi rád. Ten sa s ním rozpráva bez záujmu. Keď sa ten človek vráti domov, zabije sa. Potom ľudia rozprávajú o osobných trápeniach a o skrytej dráme. Nie. A ak treba za každú cenu nájsť príčinu, zabil sa preto, lebo nejaký priateľ sa s ním rozprával bez záujmu.“ (s. 45)

„Chystala sa už zomrieť a dcéra ju obliekla do hrobu, ešte keď žila.“ (s. 82)

1 17.09.2018

"Toužil jsem milovat toho starého muže s plačícím psem v nohách úmrtní postele. Toužil jsem milovat a nakrmit toho unaveného koně s ušima prostrčenýma dírami ve starém slaměném klobouku. Chtěl jsem posedět s těmi muži u večerní sklenice piva ve staré hospodě, taky jen v nátělníku jako oni, toužil jsem nadechnout se vůně toho nápoje a člověčích těl, stěsnaných v útulné místnosti s lidskými rozměry a tvary. Byl bych rád slyšel mručivý tartas jejich hlasů a svůj vlastní hlas, jak v té večerní chvíli vstupuje do jejich táček. Toužil jsem vychutnávat fyzickou přítomnost svého vlastního skutečného těla v ovzduší té místnosti - se vším všudy, i s mateřským znaménkem na levém zápěstí s tenkou vrstvou svalů překrývajících mou bránicí dobrými, pevnými zubami v ústech." (s. 255)

"A když jsem se díval do té tupé, uměle vyrobené tváře, uvědomil jsem si, že mi vlastně teprve teď v plném rozsahu dochází nesmyslnost téhle tupé parodie na lidství. Roboti byli vynalezeni ze slepé lásky k technice, která je umožnila vynalézt. Vyrobili je a uvedli do světa lidí jako takzvanou nezbytnost, obdobně jako strašlivé zbraně, které pak svět téměř zničily. Ale kdesi hlouběji, pod tou bezvýraznou tváří, identickou s tisícem tváří výrobků téhož typu, jsem teď vysondoval pohrdaní - opovržení obyčejným životem mužů a žen, které cítili otcové tohoto výtvoru, inženíři, kteří ho zkonstruovali. Když ho posílali do světa, lživě namluvili lidem, že je to pro jejich dobro, že je tím osvobodí od těžké práce a ubíjejících všedních starostí, aby mohli vnitřně růst a rozvíjet se. Jak asi museli nenávidět lidský život, když mohli udělat něco tak hnusného, když se mohli dopustit takové urážky věčné přírody!" (s. 268)


Spoilerovský poplach!
Ten ktorý bol stvorený, aby ochraňoval ľudstvo, zasvätil svoj život tomu, aby ho zničil - a tým aj samého seba.
(Pseudo)dokonalosť je nakoniec ničím, keď ju nie je s kým zdieľať. Aké to asi je byť chladne vhodený do sveta živých, ale sám pritom živým nebyť? Aké to asi je byť každým ignorovaný, ale nemôcť s tým čokoľvek urobiť? Aké to asi je poznať teóriu lásky, ale nebyť schopný žiadnu cítiť? A aké to asi je vidieť, ako sa celý svet premieňa na tento váš úbohý obraz? Nikto si nezaslúži trpieť ako Spofforth, a pevne dúfam, že nenastane doba, kedy niekto takto trpieť bude.

Podľa môjho názoru, je Spev drozda svojím obsahom jednou z najdôležitejších kníh, k akým sa môžeme dostať. Trochu nesúhlasím s jeho nálepkou tuctového sci-fi, ktorej sa mu dostáva, pretože sci-fi prvkov tam bolo naozaj minimum, a okrem Spoffortha boli všetky takpovediac príbehovo bezvýznamné. Bol by som skutočne nerád, ak by dobrého čitateľa odradila práve predstava robotov, ktorí v knihe vystupujú, pretože roboti do sci-fi bezpochýb patria, "ale on sci-fi veľmi nemusí".

17 30.08.2018

"Člověk, který má právo soudit, má současně i povinnost vyslechnout výpověď obžalovaného." (s. 5)

"Je nepopiratelným faktem, že věci, které se dotýkají pocitů studu, se rády měnívají v klepy." (s. 36)

"A tak jsem se rozhodl hodit si desetijenem. Hodil jsem si mockrát, ale výsledek byl nerozhodný." (s. 54)

"Román o Frankensteinovi je zajímavý. Když netvor rozbije talíř, připisuje se to obvykle jeho ničivým pudům. Tato autorka to však vysvětluje přirozenou vlastností talířů snadno se rozbíjet. On jako netvor pouze toužil zmírnit svou osamělost, avšak křehkost jeho obětí z něho zcela nutně dělala násilníka. Budou-li na tomto světě tedy existovat rozbitelné, zničitelné, hořlavé, zranitelné a smrtelné věci, netvorům nezbude než na všechny dál útočit. V podstatě se nemůže v chování netvorů objevit nic nového. Vždyť i netvor sám musel být vynalezen vlastními obětmi..." (s. 57)

"Čím je člověk nedokonalejší, tím přísnejším kritikem má tendence se stát."
(s. 67)

"Zakuklení tváře je zlomyselná hra, která převrácí roli tváře naruby. Lze je považovat za druh utajení, při kterém se spolu s odstraněním tváře odstráni i duše. Tím se vysvětluje i to, proč se za starých časů bez maskovací kápě neobešel žádný kat, potulný žebravý mnich, cirkevní soudce, kouzelník primitívniho kmene, obřadník tajných bratrstev či lupič. Kápě nebyla jen pouhou pasívní snahou zakrýt tvář člověka, měla docela určitě i aktivní úlohu: zahalení obličeje mělo přerušit vztah mezi tváří a duší a osvobodit svého nositele od duchovního spojení se všedním světem." (s. 70)

"Maska jako by vládla schopností přivolat podzim - má stará duše se proměnila v suchý list vyčkávající, kdy spadne . A ode mne se nechtělo nic víc, než abych jí trochu pomohl a lehounce zatřásl větví." (s. 111)

5 09.08.2018

"Smrti sa nevyhneš," riekol Utanapištim. "Či azda naveky staviame dom? Naveky pečatíme? Či azda naveky sa bratia o podiel delia? Naveky trvá v krajine hnev? Či azda naveky stúpa rieka, naveky záplavu nosí? Nič nie je nemenné na večné časy! Mladý či starý, pán alebo sluha - čo je platné, keď sa naplní osud? Vo chvíli smrti všetci sú si rovní, každý musí zomrieť, len nevie kedy. To iba veľkí bohovia žijú večne!" (s. 70)

2 09.08.2018

"Nejakú hĺbku má len dobro. Len dobro môže byť radikálne, nie zlo, ktoré môže byť len extrémne, pretože nemá hĺbku, ani nejaký démonický rozmer, hoci - a to je tá hrôza! - sa dokáže šíriť ako pleseň po zemskom povrchu a znečisťovať celý svet. Zlo pochádza z toho, keď zlyhá myslenie. Zlo odoláva mysleniu, pretože vo chvíli, keď sa myslenie usiluje spojiť so zlom a preskúmať jeho premisy a princípy, z ktorých ono pochádza, dostavuje sa sklamanie, pretože tam nič nie je. To je pravá banalita zla." (s. 17)

"Profesor Buber ďalej povedal, že Eichmanna "vôbec neľutuje," pretože ľutovať môže "iba tých, ktorých činom rozumie svojím srdcom," pričom zdôraznil to, čo povedal v Nemecku už pred mnohými rokmi - že s tými, ktorí sa "podieľali na zločinoch Tretej ríše, zdieľa len formálny pocit príslušnosti k ľudstvu." (s. 313)

"Problém s Eichmannom bol práve ten, že sa podobal toľkým ľuďom, ktorí neboli ani zvrátení, ani sadisti, že boli a stále sú strašne, ba až desivo normálni. Z pohľadu našich právnych inštitúcií a našich morálnych štandardov bola táto normálnosť oveľa desivejšia než všetky zverstvá dohromady, pretože to znamenalo - ako zaznievalo znovu a znovu vo výpovediach obžalovaných a ich obhajcov v Norimbergu -, že tento nový typ zločinca, ktorý je faktickým hostis generis humani, pácha svoje zločiny za okolností, ktoré mu znemožňujú pochopiť alebo cítiť, že činí zlo." (s. 340-41)

"Práve táto vzdialenosť od reality a táto absencia myslenia môže spôsobiť väčšiu skazu ako všetky inštinkty k páchaniu zla dohromady, ktoré v sebe človek má - a práve to bolo poučením, ktoré si človek mohol vziať z jeruzalemského procesu. Bolo to však poučenie, nie vysvetlenie javu, ani nejaká teória o ňom." (s. 353)

"...A pretože ste podporovali a vykonávali politiku, ktorá nechcela zdieľať túto planétu so židovským národom a s množstvom iných národov - akoby ste vy a vaši nadriadení mali akékoľvek právo určovať, kto by mal a kto by nemal obývať tento svet - sme toho názoru, že od nikoho, to jest od žiadneho príslušníka ľudskej rasy nemožno očakávať, že bude chcieť zdieľať túto planétu spolu s vami. Toto je dôvod, a toto je jediný dôvod, prečo musíte odvisnúť." (s. 343)

Výborná kniha. Veľmi vítaná prozreteľnosť do väčšinových definovaní (a teda obmedzovaní) konania nacistov na vyšších postoch, ale i bežných ľudí na oboch stranách ("Prečo ste sa nevzbúrili? Veď vás na tej stanici bolo 15-tisíc proti dvom stovkám vojakov!" ).
Je mi ľúto, že si toho času autorka musela vypočuť toľko negatívnej kritiky, a to len kvôli menšiemu vcíteniu sa do démonizovanej postavy a snahy vysvetliť si, prečo je človek ochotný konať toto zlo. Toľko výborných postrehov na všetko-ospravedlňujúcu byrokraciu, odradenia od pomoci a hrdinskej obety za druhých totálnou elimináciou akejkoľvek známky existencie tohto potenciálneho záchrancu, a mnoho mnoho ďalších postrehov, o ktorých sa hovorilo tak málo, a ktoré pomáhajú túto smutnú, veľmi smutnú etapu ľudskej existencie aspoň trochu pochopiť.

2 15.06.2018

"Od konca 18. storočia nás zásoby fosílnych palív lákajú, ako Aladina lákal duch lampy. ,,Pusti nás von z lampy," šepkal oxid uhličitý. A my sme podľahli pokušeniu. Teraz sa pokúšame donútiť ducha, aby sa vrátil do lampy."

"Pesimizmus je iba slovo pre lenivosť. Môžem byť znepokojená, to je niečo celkom iné, ale pesimisti sa vzdali."

"Čo ak máme na výber až príliš zábavných atrakcií a nebudeme schopní sústrediť sa na takéto veľké a spoločné ľudské ciele? Máme spoločnú planétu, ale nie všetci sú schopní rozmýšľať v planetárnom meradle. VO svete je príliš veľa slobody, príliš veľa práv pre jednotlivcov, príliš veľká kúpna sila pre bohatých, príliš veľa barelov ropy a prúdových motorov, ktoré majú k dispozícii tá najbohatší, a príliš málo zodpovednosti za planétu, na ktorej žijeme, a za spravodlivé rozdelenie prírodných zdrojov. Existujú tisíce ďalších stránok života, ktoré ľudí zaujímajú a až na poslednom mieste rozmýšľajú o tom, čo je najlepšie pre prírodu a planétu."

1 23.04.2018

"Moudrost je moc! Trpaslík na ramenou obra vidí z těch dvou dál!"
(Bernard of Chartres)

,,Jistě se ze školy pamatuješ na spolužáka, který byl mimořádně bystrý, který se nejčastěji hlásil a odpovídal na učitelovy otázky, zatímco ostatní dřepěli jako hromada vycpaných panáků a měli na něho vztek. A nevybrali jste si právě tohohle nadaného chlapce, když jste po vyučování chtěli někoho zmlátit nebo potýrat? Samozřejmě že ano. Všichni musíme být stejní. Nejsou všichni zrozeni svobodní a rovní, jak říka Ústava, ale dá se dosáhnout toho, že jsou všichni srovnaní. Jeden každý je věrným obrazem všech ostatních; pak jsou všichni šťastní, protože tu nejsou žádní velikáni, před kterými by se člověk cítil bezvýznamný nebo podle nichž by se mohl měřit. Tak to je! Kniha je jako nabitá puška v nejbližším sousedství. Spal ji! Vyndej ze zbraně náboj! Vlámej se do lidské mysli! Kto ví, kto se může stát terčem sečtělého člověka? Já? Takového člověka nestrpím ani na okamžik!"

,,Víc sportů pro každého, kolektivní duch, zábava a myslet se vůbec nemusí, co? Organizujte a organizujte a víc a víc organizujte ještě skvělejší sporty. Víc kreslených seriálů do knih. Víc obrázků. Duch potřebuje míň a míň. Roztěkanost. Silnici plné zástupů, které se ženou někam, někam, někam, nikam. Benzinoví štvanci. Z měst jsou turistické noclehárny, lidi táhnou z místa na místo jako kočovné tlupy, jdou podle fází měsíce, dnes bydlí v místnosti, kde ty jsi spal v poledne a já včera v noci."

Štvrtú hviezdičku dávam kvôli kapitánovi Beattymu, pretože sa neuhol schválne. On to tak chcel...

7 23.04.2018

"Ta všeobecná hloupost je skutečně deprimujíci. Myslím, že až lidstvo díky necitelnosti srdce nebo z číré nedbalosti spácha sebebraždu, ani mi to nebude líto. Na tom, jak se díky své neuvěritelné tuposti říti do zkázy, je něco strašně nedůstojného. Má smysl byt člověkem, když na to musíš umřít?"

Zatiaľ som ešte nebol takto prekvapený z hodnotenia knihy - vážne som sa premáhal dať tejto knihe čo i len dve hviezdičky. Prečo má tak vysoké hodnotenie? Nemôžem si pomôcť, a aj keď som knihu čítal pred vyše pol rokom, stále si pamätám, aké ploché boli charaktery postáv, ako sa autor postavám z prvej tretiny knihy až do konca odmietal venovať, ako som musel pretrpieť 70 strán (bohužiaľ som počítal každú stranu) prázdnych a častokrát tupých dialógov Odina a jeho spoločníkov následované možno ešte nudnejšími dialógmi na mesiaci praktikované ešte nudnejšími postavami. A ten neuspokojivý, odnikiaľ sa objavujúci koniec - Obyvatelia Mesiaca sa chceli vzbúriť pozemšťanom kvôli pocitu akejsi rasovej nadradenosti, tak sa rozhodli uniknúť aj s celým mesiacom..neúspešne. The end.

Asimova ako autora naozaj rešpektujem, ale želal by som si, aby z tohto naozaj vytvoril iba poviedku, a nie skoro tristostranový román, v ktorom každá strana zíva prázdnotou. Na druhú stranu to vysoké hodnotenie. Možno mi len niečo ušlo. Nejaká dobre skrytá hĺbka. Hĺbka duše, hĺbka rozumu. Ale premýšľal som nad tým tak dlho... a stále v diele nenachádzam nič iné ako len nič všeobecné.

3 23.04.2018

,,Nie ste jediný, kto má takýto strach, Dave. Možno by vám pomohlo vedomie, že sme všetci na jednej lodi." -
"Nie, každý je sám na vlastnej lodi. To je na umieraní to najstrašnejšie - každý to musí zvládnuť sám!"
Ďalší člen: ,,Aj keď to tak je, aj keď je každý na vlastnej lodi sám, je upokojujúce vidieť svetlá iných lodí, ako sa pohojdávajú na blízku."

"Každý z nich videl odraz svojich vlastných túžob, zranený pohľad a chybne si ich interpretovali ako túžbu a naplnenie. Každý z nich bol malé vtáča so zranenými krídlami, ktoré sa pokúšalo lietať tým, že sa zachytilo o ďalšie vtáča so zranenými krídlami. Ľudia, ktorí sa cítia prázdni, sa nikdy nevyliečia, ak sa spoja s inou neúplnou bytosťou. Dva vtáky so zranenými krídlami, ktoré sa spoja, môžu lietať len nemotorne."

"Občas sa Betty hnevala, že ju nútim premýšľať o morbídnych otázkach. ,,Prečo premýšľať o smrti? Nemôžete s tým nič urobiť!" Pokúsil som sa, aby porozumela, že napriek tomu, že nás fakt smrti ničí, myšlienka na smrť nás môže zachrániť. Inými slovami, naše povedomie o smrti nám pomôže nahliadnuť na život z inej perspektívy a podnietiť nás, aby sme svoje priority prehodnotili."

"Ak pacientom ideologické školy so svojimi komplexnými metafyzickými konštrukciami vôbec pomáhajú, majú úspech preto, lebo znižujú úzkosť terapeutovu, nie pacientovu (a tak dovoľujú terapeutovi čeliť úzkosti z terapeutického procesu). Čím viac je terapeut schopný znášať úzkosť z nevedomosti, tým menej sa potrebuje držať nejakých ortodoxných postupov. Kreatívni prívrženci ktoréhokoľvek ortodoxného prístupu napokon prerastú svoje disciplíny.
Hoci na vševedúcom terapeutovi, ktorý má situáciu vždy pod kontrolou, je niečo uspokojujúce, na tápajúcom terapeutovi, terapeutovi ochotnom sa spolu s pacientom zmietať, až kým spoločne nenarazia na aktivujúci objav, môže byť niečo veľmi príťažlivé."


Už len kvôli Carlosovi a jeho príbehu by som dal knihe hviezdičiek šesť.

1 23.04.2018

„V obidvoch prípadoch sa to nijako nedotklo cti sudcovského úradu, lebo je predsa lepšie, ak pokladajú sudcu za hlupáka alebo za hĺbavého človeka než za hluchého. Preto si dával veľmi záležať na tom, aby zatajil pred všetkými svoju hluchotu, a spravidla sa mu to darilo tak dobre, že nakoniec klamal i sám seba. To je napokon ľahšie, než by si človek myslel. Všetci hrbáči chodia s hlavou hore, všetci zajakaví radi rozprávajú, všetci hluchí vravia potichu. On sám sa pokladal prinajhoršom za nedoslýchavého. To bol v tomto bode jediný ústupok verejnej mienke vo chvíľach úprimnosti a spytovania svedomia. “

„Prekliata hnusná pobehlica,“ povedal starý sudca, „dá sa mučiť, keď človek ešte nevečeral!“

„Bol pokojný, dotkol sa dna možnej bolesti. Ľudské srdce môže zniesť len určité množstvo zúfalstva. Ak je špongia nasiaknutá, môže sa cez ňu preliať more, ale nevypije už ani slzu.“

"Viacej je hodná filozofia a nezávislosť v handrách. Som radšej mušou hlavou ako chvostom leva."

"Cudzoložstvo je všetečná túžba po rozkoši, ktorá patrí inému."


Autor veľmi presvedčivo popísal zhýralú a skazenú dobu pokroku na čele s najväčším vynálezom zahrabavajúcim akýkoľvek architektonický skvost do prachu, ktorým nemôže byť nič iné, ako kníhtlač.
Stručne napísané, nemám čo k príbehu viac povedať - všetko tu už bolo spomenuté niekoľkokrát. Prílišné popisovanie Paríža, ktoré mi prišlo častokrát až silené v zmysle tom, že autor svoje vedomosti ohľadom gotickej a renesančnej architektúry nemal kam inam dať, tak sa toho zhostil príbeh o cigánke a hrbáčovi.
Postavy mi prišli trochu ploché - občas ich autor doplnil až príliš konkrétnymi udalosťami z ich života, ale celkovo som si ich nedokázal zaradiť viac ako len na "hlúpy" a "zlý" - čo platilo takmer pre všetky postavy v príbehu...ak nie odrazu pre všetky. V porovnaní s prepracovanosťou postáv od Dostojevského je to nuž, neporovnateľné.
Čo sa týka samotnej postavy Quasimoda, kvôli ktorej som sa do románu pustil, tak tá mala veľmi málo priestoru. Ani tu si nemôžem s porovnávaním s iným dielom pomôcť, ale celý čas som myslel na Frankesteinovo monštrum a všetkého toho nevyužitého potenciálu pri opise Quasimoda a jeho smutného života.
Napriek všetkým týmto vytknutiam nemôžem však ani povedať, že sa mi kniha nepáčila.

3 01.11.2017

„Zapomenuto bylo dnes ostatně již téměř všechno. Tá veliká válka, ztracené životy, které se už nikdy nevrátí, vše je už pouhou vzdálenou minulostí. Naše srdce žijí shonem každodennosti a většina toho, co je skutečně důležité, odchází z našeho vědomí jako vyhaslé hvězdy. O tak příliš mnoha věcech musíme den co den uvažovat, tak příliš mnoho nových poznatků si musíme osvojovat. Nové směry, nové znalosti, novou techniku, nová slova... Současně ale existují věci, které zapomenuty nebudou, byť by uplynulo jakkoli mnoho času a byť by se dělo cokoliv. Jsou vzpomínky, na které čas nemá vliv. Existují věci, které si neseme v sobě jako kameny svorníky, které završují a drží pohromadě klenbu pod nimi.“

11 18.09.2017

„Běda, jak málo sňatků by se uzavíralo, kdyby se ženich obezřetně snažil vypátrat, jaká milostná dobrodružství prožila ta na pohled tak něžná a stydlivá panenka už dávno před svadbou!
A z uzavřených manželství kolik by se jich zas v krátkem čase rozpadlo, nebýt toho, že valná část manželčiných záležitostí zůstane skryta pro manželovu netečnost nebo hloupost? Takové věci se sice právem připisují na účet bláznivosti: ona však dosáhne toho, že manžel se vidí ve své manželce a ona zase v něm, že domácnost je klidná a manželské soužití neporušené. Takový manžel býva předmětem smíchu, říkají mu bačkora, paroháč kdovíjak jinak ještě, zatímco on svými polibky vysušuje slzy v očích své záletné manželky. Avšak není vlastně daleko větším štěstím žít v takovém klamu, než se sžírat věčnou žárlivostí a dělat ze všetho tragédie?“

„Ostatně kteří lidé si ponejvíce vzali život proto, že se ho nabažili? Zdaž to nebyli právě ti, kteří měli blízko k filozofii? Pomlčím-li zatím o Diogenovi, Xenokratovi, Catonovi, Cassiovi a Brutovi, dokonce onen proslulý Cheirón dal přednost dobrovolné smrti, ačkoliv mohl být nesmrtelný. Snad je vám už jasné, kam by mohlo vést, kdyby lidé šmahem byli moudří; musel by přijít nějaký nový hrnčíř Prométheus a znovu uplácat lidi z nějakého jiného bláta. Ale tu uprostřed takových běd přícházím člověku na pomoc já a zachovávam ho při životě buď nevědomostí, nebo bezmyšlenkovitostí, někdy též zapomínáním útrap, jindy opět nadějí na štěstí, přičemž leckdy také přidám pár kapek sladkých rozkoší, takže se lidem nechce ze života ani potom, když už sudičky dopředly jejich nit do konce a život sám v nich už dávno takřka vyhasl; oč méně důvodů mají setrvávat při životě, o to více je teší žít a na nějakou omrzelost ze života nemají ani pomyšlení. “

Celá kniha je monológom autora, ktorému prepožičala hlas ona Bláznivosť, neustále sa pýšiaca svojou dôležitosťou na tomto svete (Bláznivosť mi svojím štýlom vyjadrovania pripomínala postavu Lorda Henryho v Obraze Doriana Graya a tiež Krutodlaka v Radách skúseného diabla). Dielo obsahuje hotové mračná satýr a irónie (miestami až pasívnej agresie) skrytými, občas nie až tak skrytými, za nevinný rozkošný sarkazmus. Bláznivosť tak útočí na rečníkov, stoikov a iných antických filozofov, mudrcov, sebalásku, spoločnosť a približne v polovici knihy tiež na zaslepenosť katolíckej cirkvi a nemožnosť mnohých teológov.
Na druhú stranu vyzdvihuje nevyhnutnosť bláznivosti pre dosiahnutie šťastia, či už u bežných ľudí, ktorým múdrosť prináša zbytočnú samotu a s ňou spojené trápenia rozumu, alebo samotných kráľov, ktorí namiesto premúdrených rád mudrcov uprednostňujú hravosť a bezstarostnosť šašov, ktorí im svojou bláznivosťou pomáhajú zmierňovať ťarchu koruny.
Mladí ľudia môžu vďaka bláznivosti plne využívať dary svojej mladosti, kým majú ešte čas, a nerobiť zo seba predčasných starcov. Avšak ani vo veku stareckom nie je ešte všetko stratené, keďže vďaka bláznivosti majú starci a stareny odvahu žiť, akoby nikdy ani nezostarli - teda sa môžu venovať rôznym mladíckym aktivitám, ktoré by im spoločnosť najradšej už dávno odoprela. A ak nemajú títo najstarší sveta záujem byť odvážnymi, nevadí, Bláznivosť im dovolí dožiť si svoje dni v bezpečí nerozumu tak, ako svoje dni práve začínajú žiť deti ešte neschopné prvých krokov - azda vyzerajú nešťastne? Voľme Bláznivosť!

4 15.07.2017

„6. augusta 1945 ráno sa istý muž zobudil v hoteli v Hirošime, kam prišiel v predchádzajúci večer. Výbuch, ktorý zničil mesto o niekoľko minút neskôr, ho zázračne ušetril, ale uvrhol do šoku. Vrátil sa domov, do Nagasaki; ale deviateho, na tretí deň po návrate, ho tlaková vlna druhej bomby vystrelila krížom cez izbu. Nuž a chlapík je dnes zdravý ako repa, má deväťdesiattri rokov. Dostalo sa mu dokonca spravodlivého odškodnenia, keďže je jediným človekom, čo prežil dva atómového výbuchy počas niekoľkých dní!“

„Nikdy som nemal rád úspešných. Nie preto, že sú úspešní, ale preto, že sa stávajú hračkou svojho úspechu, svojho zaslepeného Ja. Ja za každú cenu je koncom človeka.“

„Ak existuje niečo, o čom som počas všetkých tých týždňov nadobudla presvedčenie, bolo to toto: zmysel neexistuje. Teda pôvodne neexistoval. Myšlienku zmyslu vynašli ľudia, aby poskytli úľavu svojim úzkostiam a hľadanie zmyslu ich uchvátilo, zaslepilo.“

Na príbehoch obyčajných ľudí je vždy niečo lákavé, o to viac, ak ide o obyčajných ľudí, ktorí tak úplne nezapadajú do spoločnosti, o ľudí, ktorých existenciu nevnímame, pokiaľ k ním sami nepatríme.
V celom príbehu vystupujú, takpovediac, len dve postavy. Shimura-san, človek, ktorý netuší, kam stihlo utiecť takmer šesťdesiat rokov jeho života, človek, ktorý si až príliš zvykol na život starého mládenca plného samoty, napriek tomu každú noc snívajúci o niekom, kto by ho z tohto bezpečia istoty bol schopný oslobodiť.
Druhou postavou je bezmenná paní, ku ktorej bol osud trochu krutejší, ktorá už od mala bola nútená opúšťať jedno teplo domova za druhým, až pokiaľ o toto teplo neprišla úplne.
Ide o samostatné príbehy dvoch ľudí, ktoré sa nečakane pretnú. Sú to ľudia, ktorí chcú a potrebujú zažívať pocit bezpečia, ale v modernej spoločnosti sa im ho nedarí nájsť. A tak im neostáva nič iné, ako sa nechať unášať prúdom trpkosti života.

8 10.06.2017

„Die“, začal Prométheus mluvit, „Die, ty jsi horší než Kronos, neboť ty víš, že je zlé být tyranem. Tys zavraždil naději, Die. S tebou přišlo jen větší zlo. Kam se poděly naše sny? Nenávidím tě, Die, nenávidím!“

„Mluvíš o našich snech, bratře“, začal mluvit Zeus, „pohleď však, každý má nějaký jiný sen. Héra sní o jen o tom, jak rozsekat Afroditu sekerou, můj bratr Poseidón sní o tom, jak by mě zbavil moci a vzal mi ženu; Ares sní o krvi, Titánové o povstání, a dole nestvůry o svobodě. Ty sníš o tom, aby se to změnilo, bratře, a o tom si sni do věčnosti! Já jsem však král. Které sny mám splnit? Každý pokladá ten svůj za dobrý, avšak dobro jednoho znamená neštěstí druhého. Bojovali jsme deset let proti Kronovi, abychom se teď rozsápali? Ja sním o řádu a vytvořím jej. Neboť k tomu mám moc!“ (s.221)

Kto by len čakal, že bohovia sa budú až takto podobať na ľudí, a zároveň sa budú tak líšiť! Celý ich príbeh sa toči okolo neutíchajúceho boja o moc, pocitoch nudy a vlastnej pýchy. A môžeme sa im diviť? Boli by sme snáď lepší, ak by sme vedeli, že naša cesta nikdy nebude mať konca, že budeme večne v neuvedomenej agónii trpieť kvôli tomuto danájskemu daru nesmrteľnosti? A boli by sa ho bohovia vzdali? Vzdali by sme sa ho my?
Jedine Prométheus, bytosť ustráchaná, ale za to veľmi dobrosrdečná, si uvedomil, aká dôležitá je vidina oddýchnutia si od bremena života - preto aj stvoril ľudí smrteľných, čím z nich urobil bytosti dokonalejšie, než bohovia alebo titáni kedy budú. Pretože vidina konca nám stále pripomína, že ak chceme byť lepšími, než sme boli včera, musíme sa o to snažiť ešte dnes, neskôr už na to nemusí ostať čas. Toto chýbalo bohom i titánom! „Prečo sa o niečo snažiť teraz, keď máme všetok čas vesmíru? Veď o toľko zábavnejšie je si užívať, a zmysel hľadať neskôr“. Myslím, že nie náhodou bol najmocnejší Titán Kronos označovaný ako vládca času.

8 04.04.2017

Veľmi dojemná kniha. Je naozaj dôležité rozmýšľať o smrti ešte skôr, ako sa nás začne dotýkať - čo potvrdzujú azda všetky výskumy, ktoré sa na túto tému uskutočnili.

Kniha je výborným začiatkom pre uvedomenie si nevyhnutnosti smrti, a že sa jej nesmieme za každú cenu vyhýbať, ako nás k tomu vedie spoločnosť. A kto už by nám o smrti vedel povedať viac, než ľudia, ktorí sú si vedomí, že im ostáva už len veľmi málo času? Spoveď každého z nich nezanechá človeka chladným a núti ho zamyslieť sa ako aj nad životom svojím, tak nad životom všeobecne. Kniha je naozaj pre všetkých.

Akurát jednu chybu, podľa mňa, kniha má, a to tú, že autorka tam až príliš hovorí o sebe, čo mňa veľmi nezaujímalo - aké mala problémy s nájdením si partnera, s nájdením si bývania, ako zvykla meditovať a pod. Nebyť tejto autobiografickej časti, kniha by mala o dve tretiny menšiu hrúbku, a ostalo by naozaj len to podstatné - čo by som naozaj uvítal.

8 05.01.2017