Samuel98 komentáře u knih

Válka je mým osudem sa skrz osobné skúsenosti dvoch českých reportérok pokúša mapovať vojnový konflikt v Sýrii. Kniha je rozdelená na dve časti: prvou je samotná reportáž a druhou asi dvadsaťstranové zhrnutie histórie Islamského štátu, vojny v Sýrii a tureckej invázie. Rozhodol som sa najprv si prečítať druhú časť – keďže mi chýbal prehľad a mal som pocit, že do reportáže by bolo vhodné vstúpiť s kontextom.
Prehľad bol naozaj stručný: pokryť množstvo udalostí, vysvetliť vzťahy medzi jednotlivými teroristickými organizáciami a podobne je samozrejme komplikované a navyše je 20-30 strán skrátka primálo. Zišiel by sa teda možno aj nejaký graficky spracovaný prehľad s menami a krátkymi popismi, keďže som sa veľmi rýchlo – ako človek nie tak znalý témy – stratil. Stále však poskytol aký-taký základ.
Prvá časť spočiatku pôsobila skôr ako cestopis, no postupne stúpalo množstvo informácií a krátkych lekcií nedávnej histórie. Autorky sa dostali blízko ku frontu, navštívili niekoľko táborov so zajatcami či utečencami, väznicu pre teroristov z IS a do oblastí, kde sa ľudia pokúšajú znovu budovať priestor vhodný pre život. V skratke sa dozvedáme o tom, ako ťažko sa dostáva reportérom na dané miesta a taktiež, aké problémy a riziká vyplývajú zo zvolenia si „priateľskej strany“. Autorky sa rozhodli pridať ku Kurdom a komunikovať práve s touto etnickou menšinou. Kniha však nehovorí len o ich problémoch (ktorých je viac než dosť), ale hovorí aj o udalostiach, o ktorých médiá často neinformujú: vzhľadom na to, že NATO povolilo Turecko obsadzovať sever Sýrie, sa často hovorí o obetiach tureckej armády bojujúcej s teroristami, nie o zranených a Turkami zbombardovaných civilistoch. Stretáme sa s výpoveďami a svedectvami množstva ľudí z rôznych oblastí a rôznych národností, no celkovo je v knihe cítiť to, na čo už v úvode upozorňujú: že sa ako autorky nepokúšajú iba objektívne zhrnúť situáciu, ale vniesť do reportáže ľudskosť, a teda aj subjektivitu a názor. Často ju cítiť, akonáhle v texte opustia zhŕňanie dejín – občas to zvýrazní autenticitu, inokedy ma to od čítania odradilo – so ženami z IS tu prakticky nie je žiaden súcit, od podstaty sú zlé.
Celkovo si však myslím, že kniha dokáže naozaj posunúť odkaz, poskytnúť informácie a lepší náhľad do situácie. Upozorní na problémy, ktoré by si možno človek vzdialený od diania ani neuvedomil a donúti človeka prejsť si celým „panoptikom krutosti“ vojnového konfliktu, ktorý iba trvá a trvá. Navyše je viac bojom krajín okolo než krajiny samotnej.
Knihu teda určite odporúčam.

3 26.08.2021

Táto kniha nie je zbierkou básní, ale jednou dlhou básňou, ktorá sa aj počas života autora neustále menila a rozširovala. Vydanie od Skalnej ruže, ktoré som si zakúpil už dávnejšie a priebežne čítal, je prvé kompletné slovenské vydanie tejto legendárnej básne, ktorá ovplyvnila množstvo autorov a aj americkú literatúru ako takú. Následne aj tú svetovú.
Jedná sa o extatický manifest Whitmanovej vízie, názorov, presvedčenia – jeho podoby demokracie, kázne a chápania Boha a vesmíru. Je to naozaj nádherná kniha, nádherná báseň, ktorá ma poznačila a dotkla sa ma ako človeka na hlbokej úrovni. Autor k nám hovorí ako človek, ako kazateľ, ako nejaká prírodná sila, ako Božstvo, ako zvláštny, vyrovnaný mesiáš, ktorý príjma celý svet taký, aký je. Neodsudzuje, naopak, povzbudzuje k tvorbe lepšieho a krajšieho sveta. Odsudzuje rasizmus aj sexizmus, odsudzuje nerovnosť a zločin – súcití aj s tými, ktorí majú omnoho náročnejšie životy než on. Akoby objavil zdroj šťastia a chce ho skrz slová zdieľať. Človek sa odrazu cíti byť naozaj prijatý, pochopený a podporený, motivovaný. Spev o mne ale nie je iba kázňou, často je aj príbehom – pár pasáží opisuje námornú bitku, mŕtvych po vojne či vymenúva to, čo vidí a počuje, keď kráča mestom. Prevteluje sa do všetkých ľudí, opisuje, kým všetkým je a s kým všetkým kráča – cíti bolesť ľudí, ktorým je ubližované. A tak sa ocitáme na ceste celými Spojenými štátmi: zrazu akoby nevravel len za seba, ale za človeka ako takého, za akúsi spoločnú vnútornú silu.
O Whitmanovi som počul viackrát z rôznych zdrojov: najčastejšie jeho meno skloňovali beatnici a teoretici hovoriaci o beatnikoch ako o ich dôležitej inšpirácii. Veľmi citeľný vplyv je v tvorbe Allena Ginsberga, ktorý taktiež absolútne uvoľnil verš, nechal prehovárať prúd svojho vedomia a staval sa do akejsi kňazskej role, kedy kázal – avšak sa stával skôr akýmsi zvláštnym protipólom, kedy hovoril aj o skazenosti sveta a o akejsi apokalypse. Whitman však znie viac idealisticky, absolútne humanisticky a snaží sa odhaliť každodennú krásu.
Spev o mne odporúčam asi každému ako ťažisko modernej poézie, ako zdroj energie a inšpirácie, ako veľké nadčasové až dobu predbiehajúce dielo literatúry.

UPDATE: Dočítal som sa, že Whitman bol rasista a že toto dielo malo skôr podporiť idealizáciu Ameriky, sám bol za kompletnú segregáciu bielych a čiernych.

3 25.05.2021

(SPOILER) Obsah románu ma zaujal už pri prečítaní si zadnej strany knihy, vnútro ma však logicky potešilo omnoho viac. Aj napriek tomu, že paradoxne nie som práve fanúšik románov a prózy, mám dojem, že som objavil nového obľúbeného autora – dej a koncept knihy ma zaujal a inšpiroval.
Príbeh je rozprávaný starým pánom, maliarom Onom. Rozprávač je to ale nespoľahlivý, dokonca si sám priznáva, že niektoré vety neboli kedysi povedané presne tak, ako uvádza, ale že je možné, že historky popri neustálom opakovaní postupne nadobudli podobu jeho slov. Nachádzame sa v Japonsku a dej sa odohráva od roku 1948 až do roku 1950 – mimo týchto dôležitých faktorov sa, ak to naozaj hlúpo zjednoduším, jedná o rodinnú drámu a väčšina napätia spočíva práve na konverzáciách s dcérami. Zápletka je asi takáto: Vdovec, ktorý počas vojny, v ktorej jeho rodná krajina prehrala, prišiel o ženu a syna, no zostali mu dve dcéry – jedna sa plánuje vydať, avšak je možné, že na rozprávačovej minulosti niečo nie je v poriadku, keďže ju už rodina predchádzajúceho potenciálneho manžela odmietla a druhá dcéra už vydaná je, avšak jej muž sa k nemu správa s akousi neúctou, keďže rozprávač je súčasťou generácie zodpovednej za druhú svetovú vojnu. Jeho obrazy sú ukryté, cestuje hore-dole a pracuje na sobáši, avšak jeho dcéra tvrdí, že sa celé dni iba presúva z izby do izby. Hrdina vedie dialógy s vnukom a s dcérami, a spomína, veľmi prirodzene a zviazane s dejom, na minulosť a ľudí z minulosti – postupne si k nemu budujeme vzťah a získavame naňho názor, kedy strácame absolútnu dôveru v jeho slová a v jeho sebareflexiu. Spočiatku sa zdráha za čokoľvek viniť, považuje mladú generáciu za zvláštnu pre ich povojnovú zatrpknutosť a pro-americkosť, svoju minulosť si zas na konci ospravedlňuje dobrými úmyslami – akoby na morálne konanie stačila samotná snaha urobiť niečo, čo v tom čase človek považuje za správne. Vo výsledku však tiež sledujeme príbeh starca tak trochu strateného v neustále sa meniacom svete, menej či viac nápadne obviňovaného okolím a dohnaného k priznaniu si viny nahlas; hoc možno nevykonal nič horšie ako výtvarnú propagandu.
Pre mňa osobne bolo zaujímavé prostredie, čo sa týka kultúry, kde je kladným činom po vojne spáchať samovraždu, aby zamestnávateľ nerobil hanbu svojej firme za svoje bývalé skutky a šokovali ma až dusivo nepríjemne diplomatické dialógy, kedy sa postavy navzájom hrajú na slušný, slovný šach.

3 25.05.2021

(SPOILER) Príbehy písané do časopisu La Luna, paralelne sa ťahajúce so životom madridského filmového post-moderného režiséra Pedra Almodóvara (vnútorným i tvorcovským). Oproti jeho filmom sa tu však jeden rozdiel našiel: jedná sa totiž o intenzívnu komédiu, panoptikum zvrátenej a sarkastickej zábavy. Žiadna telenovela sa nekoná. Teda, takmer žiadna.
Hlavnou postavou je Patty Diphusa, fiktívny španielsky sexsymbol svetového rázu, porno-herečka a autorka pornografických foto-románov. Je ďalšou typickou postavou z pera Almodóvara, kedy jeho hlavné postavy sú ženy aktívne, neštandardné a so zvláštnou sexuálnou špecifikáciou. Patty Diphusa príbeh aj rozpráva, je autorkou týchto novinových príspevkov, kam zapisuje svoj pocity, myšlienky a prakticky, čo sa jej stalo v poslednej dobe. Ide o denník, v ktorom sa čitateľom prihovára – avšak, v niektorých momentoch, si uvedomuje, že je len postavou. Má silnú seba-reflexiu, ale súčasne ešte silnejší charizmatický optimizmus, ktorý ju neustále drží v akcii. Nedokáže sa nudiť, len tak sedieť: naopak, je chronickou nymfomankou, takže sex a vzrušenie hľadá neustále a dokáže sa tým zamestnať celé dni, rovnako aj svojimi románikmi. Lásku by chcela, no často je príliš prchká a jej nároky sú vysoké. A tak ju sledujeme neustále nasadať do taxíkov... Teda, až na záver, kedy vidíme premenu španielskej La Movidy, divokých osemdesiatych, z ktorých sa nespútaná láska zmenila na AIDS, z osláv sme sa presunuli preč, preč z mesta, od bláznovstva. Rovnako ako Pedro, aj Patty sa zmenila, časom dospela a viac sa usadila. Z jej „schopností“ to však neubralo, stále bola rovnako „nadaná“ ako predtým, dokonca ju to, čo jej touto zmenou autor vykonal, pobúrilo a šla za ním.
Pre mňa bol jedným z vrcholov autorskej drzosti okamih, kedy nám bolo dané na vedomie, že autor istý čas do časopisu La Luna neprispieval, a tak medzi kapitolami/poviedkami zabudol, kde skončil, a tak proste akoby len pokračoval o dosť neskôr a časový priestor medzitým zaplnil „vatou“, údajnou detoxikáciou Patty.
Štúdiou ženskej mysle a ani mysle pornoherečky toto dielo nie je. Je to zábavná paródia, karikatúra, súčasne istý most k mysli Pedra Almodóvara, literárna drzosť a provokácia

3 25.05.2021

Štruktúrou a dejom veľmi jednoduchá próza portrétuje vnútorný svet rozporuplnej, bezmennej postavy. Sociálne i ekonomicky privilegovaná, atraktívna protagonistka sa rozhodne reštartovať svoje psychické zdravie veľmi svojskou metódou – chce stráviť jeden celý rok tým, že bude spať tak veľa, ako sa len dá. Pomáha si liekmi; uniká tak pred svetom, realitou a najmä pred svojimi emóciami. Toto rozhodnutie však neovplyvňuje iba jej život, ale taktiež formu rozprávania tohto príbehu. Dej knihy je jednoduchý až monotónny – predstavuje krátke konverzácie, sarkastické vnútorné monológy a zoznam liekov, ktoré nie práve sympatická protagonistka užíva.
Okrem toho, že toto dielo obsahuje množstvo čierneho humoru, pop-kultúrnych narážok a komentárov na svet umenia, je v ňom tak isto veľa nadhľadu a vážnych tém. Ako človek, ktorý si prešiel depresívnym obdobím, kedy som sa pokúšal prespať celé dni, až dokým neumriem, konaniu a plánu rok spať rozumiem. Rovnako tak je pre mňa postava zaujímavá práve svojou nesympatickosťou, ktorú si však uvedomuje. Vie, že nie je dobrou kamarátkou, čo môže byť efekt ako nepriznanej depresie, tak samotnej povahy. Jedná sa o veľmi špecifický spôsob akéhosi vnútorného bloku, demotivácie a snahy vzdialiť sa od svojho vnútra, od empatie, od nádeje. Akoby svoju zraniteľnosť schválne prehliadala a pre istotu ju nahrádzala mizantropiou a nihilizmom.
Postupne počas knihy začneme postave rozumieť napríklad skrz jej výchovu, rodinné zázemie a traumy. V jednom interview s autorkou som zachytil skonštatovanie, že protagonistka pôsobí ako človek, ktorému je úspech predurčený, avšak pre akési zvláštne dôvody ho nedosahuje, zlyháva až akoby rezignuje. Tieto dôvody sú pochopiteľné až po objavení kontrastu medzi jej zovňajškom a skrývanou bolesťou vo vnútri, ktorá však stále vo výsledku nemôže ospravedlniť jej cynizmus a zatrpknutosť, jej egocentrizmus a egoizmus.
Tu prichádza otázka – prečo sa teda rozhodne namiesto konfrontovania sa s problémami, ktoré sú skutočné, riešiť fiktívnu nespavosť a problémy radšej obchádzať? Nie je to až priveľmi povedomé nejednému z nás? Je trochu alibistické napísať miestami ofenzívnu a drsnú knihu s obhajobou, že taká je proste tá postava; avšak nikto netvrdí, že protagonistka sa rozhodla správne a že je jej riešenie problémov realizovateľné každým z nás. Nie je tak ani predmetom súcitu ako skôr skúmania – nielen pre nás ako pre čitateľov, ale rovnako tak pre seba samú.

2 16.04.2022

Posledné a najrozsiahlejšie dielo pôvodom čilského básnika a prozaika bolo dopísané tesne pred jeho smrťou. Jedná sa o päť kníh, ktoré mali byť vydané samostatne, ako si to sám autor prial, avšak dodnes je román vydávaný ako jedna, takmer tisícstranová kniha.
2666 je moderné dielo: kultový román natoľko rozsiahly a súčasne polytematický a výnimočne napísaný, že si žiada niečo viac než len krátke zhrnutie. Samozrejme, je možné, že tento román nezaujme každého či kdekoho odradí pre svoju dĺžku, prípadne sa v procese môže človeku zdať, že je autor príliš „ukecaný“, avšak verím, že prečítať si ho môže byť silným zážitkom.
Kniha je zložená z piatich samostatných príbehov s nespoľahlivým rozprávačom, ktoré si čitateľ musí tak trochu poskladať dokopy sám. Sem-tam sa objaví niekoľkostranová veta vyslovená jedným dychom, inokedy sa v príbehu uprostred príbehu objaví ďalší drobný príbeh, tempo však neklesá. Celkovo dielo obsahuje veľa čierneho, sarkastického humoru a mieša reálne osoby a udalosti s fiktívnymi. Čo je pre autora typické, príbeh rozpráva veľmi chladný a nezaujatý rozprávač, ktorý dianie líči bez akýchkoľvek emócií (napríklad zločiny) a k vnútorným svetom postáv pristupuje až s vedeckým odstupom. Naopak, miestami sa rozprávanie obráti na „hlboko poetické“, kedy je nebo prirovnávané k Baudelairovým oblakom alebo tu vznikajú veľmi poetické prirovnania, či naopak homofóbne úsudky a veľmi špecifické názory, ktoré však splývajú s myšlienkami a úvahami postáv, akoby vlastne príbeh rozprávali ony, ale pokúšali sa byť objektívne – čo som postrehol už pri čítaní Vzdálené hvězdy, kedy som mal dojem, že autor čitateľom manipuluje, potom mu o tom povie, len aby ho na ďalšej strane opäť zmanipuloval. Práve premenlivým autorským štýlom je dielo tak výnimočné: každá časť akoby bola tak trochu napísaná niekým iným. Okrem toho často vznikajú odbočky k napohľad nepodstatným detailom, pri ktorých sa rozprávač tvári, akoby to bolo čosi kľúčové; a tak zanecháva čitateľom množstvo hádaniek a komplikovaných metafor na rozlúštenie. Verím, že sa tam nenachádzajú len tak náhodou.
Dielo sa zaoberá – medziriadkovo a inokedy veľmi priamo – vzťahom medzi svetom a umením, medzi umelcami a kritikmi, medzi obdivovateľmi s obsesiou a obsesívne obdivovanými, medzi profesionálmi a amatérmi, medzi umeleckými priateľmi režimu a jeho umeleckými odporcami, medzi akademikmi a reálnymi ľuďmi, a koniec koncov aj medzi krutosťou, barbarstvom a literatúrou ako takou.
Román je veľmi „čtivý“ – aj napriek dĺžke dokáže vtiahnuť a pohltiť človeka. Samotná Patti Smith tvrdí, že túto knihu prečítala niekoľkokrát a že patrí medzi jej najobľúbenejšie. A ako ju človek číta, sleduje dej, myšlienky, štylistickú zručnosť a intelektuálny nadhľad autora, je ťažké sa čudovať. Samozrejme, dielo a jeho témy nemusia zaujímať každého – sú veľmi špecifické a aj dej je spočiatku zľahka odtrhnutý od života ľudí, ktorí sa literatúrou či umením nezaoberajú. A tak sa, podľa mňa, cieľovou skupinou pre prvú časť stáva práve umelecký svet; kto by sa však zaujímal o masových vrahov a vraždy, o smutnú a desivú realitu niektorých regiónov tohto sveta v podobe femicíd, dielo sa k týmto témam dostáva bližšie až v tretej a štvrtej časti. Tempo neustále narastá a každou „knihou“ sa dostávame k epicentru diania bližšie a bližšie.
Nasledujúci citát pochádza, mám dojem, z Chilského nokturna, čo román tohto autora, avšak v tejto pasáži podľa môjho názoru definuje akýsi svoj základný koncept a tému, kde je naznačený vzťah medzi literatúrou a krutosťou.
„Aktivní čtenář ... mohl okamžitě poznat, že je to jen nastrčený panák, poskok nějakého plukovníka rozvědky nebo možná nějakého generála s intelektuálními ambicemi, což by v Chile ostatně nebylo nic zvláštního, zvláštní by byl spíše opak, v Chile se vojáci chovají jako spisovatelé a spisovatelé, aby se vyrovnali, se zase chovají jako vojáci a politici (všech směrú) se chovají jako spisovatelé a jako vojáci a diplomaté sa chovají jako kreténi a cherubíni a lékaři a advokáti se chovají jako zloději a tak by se dalo pokračovat až po znechucení, daleko za malomyslnost.“

2 16.01.2022

Turecko, krátko po pokuse o prevrat. Ahmet Altan je zatknutý, prepustený a opäť väznený – pre navzájom protichodné obvinenia, po absolvovaní povrchných súdnych procesov. Uväznili však spisovateľa a aj to nie hocakého: Ahmet sa rozhodol nepoddať zúfalstvu ani nádeji, rozhodol sa pre odvahu, vzdor a vďaku. Výsledkom tohto rozhodnutia je práve tento krátky memoár, o príbehu ktorého sa dozvedáme v predslove; ako bol vydaný aj napriek doživotnému uväzneniu autora.
Knižka naozaj nie je dlhá, stačí na ňu jedno poobedie. Dokonca ani len téma a vážnosť situácie obrátená autorovým optimizmom čítanie nespomaľuje, práve naopak: každý ďalším slovom čitateľa inšpiruje a dodáva mu odvahu. Čo by však potenciálneho čitateľa odradiť mohlo, je autorov sklon často odbáčať od príbehu k úvahám, k rozjímaniu a k poetickým metaforám plným referencií na diela literatúry. Autor je naozaj sčítaný, hoc referuje viacmenej na mená veľkých európskych klasikov ako sú Shakespeare či Tolstoj, no jedna konkrétna referencia mi celkom zmenila pohľad, ktorým sa na knihu pozerám, a to bolo práve spomenutie Borgesa, ktorého mi v tej sekunde spôsob písania pripomenul. Samozrejme, jedná sa o autobiografiu, o memoár, o svedectvo, avšak pomer rozprávania príbehu a udalostí voči pomeru úvah a využita jednotlivého diania pre podklad k meditácii nad rôznymi témami s väzením, fantáziou a pamäťou súvisiacimi mi Borgesa naozaj pripomenul. Mám na mysli Borgesove poviedky, ktoré intelektuálne kĺbia eseje, knižné referencie a absurdné príbehy. Mám dojem, že aj Už nikdy neuvidím svet tieto prvky obsahuje, žiaľ aj absurdnosť príbehu, ktorá je desivo reálna.
Jediné, čo by som knihe vytkol – a ani to nie je tak závažné – je kapitola Lesné víly, ktorá je naozaj viac úvahou literárnou, než že by bola úzko spätá s „dejom“ a s posolstvom knihy. Niežeby táto úvaha nebola zaujímavá, no neviem, či nepresahuje rozsahom svoj význam.
Jazyk je však je nádherný, metafory plynú a optimizmus je nákazlivý, aj napriek – či už práve pre – chýbajúcu naivitu. Dielo je ukážkou ľudského vzdoru – akokoľvek sa autor priamo v diele dištancuje od pojmu odvahy či hrdinstva; naopak práve touto schopnosťou sebareflexie pridáva jeho pohľadu na dôveryhodnosti.

2 14.01.2022

(SPOILER) V meste poblíž pralesa sa z ničoho nič začnú objavovať deti, z ktorých ide strach – nejedná sa totiž o obyčajné deti, ale napohľad o bytosti z iného sveta. Sú to deti, ktoré hovoria vlastným jazykom, ktoré sú schopné spáchať zločin, ktoré nemajú hierarchiu podobnú dospelým, ktoré sa len tak túlajú mestom San Cristóbal, hrajú sa, no visí nad nimi akási zvláštna atmosféra. Dozvieme sa, že zomrú. Rovnako tak sa dozvieme, že toto všetko sa odohralo pred dvadsiatimi rokmi. Rozprávač si spomína, niekedy hmlisto, niekedy presne, niekedy zas dodatočne interpretuje svoje spomienky a prikladá význam tomu, čo v tom čase ešte význam nemalo, odráža sa od dobových správ, záznamov, denníkov či esejí – a pokúša sa nám prerozprávať, čo sa to vlastne s tými 32 divokými deťmi stalo a o čo šlo.
Dielo tak trochu pripomína Pána Múch, ale z opačnej strany – z pohľadu mesta, z pohľadu rodiča, ktorý sám vychováva dieťa. Spočiatku sa všetci boja pomenovať problém, následne ho riešiť: je ťažké priznať si, ako tvárne deti sú a že to, kým sa počas výchovy stávajú, je len jedna z možností. Možnosť, pri ktorej sa neprejaví detské násilie a agresia.
Rozprávač sa tak často zamýšľa – takmer hororový dej je pretkávaný úvahami, metaforami a náhodnými zhrnutiami vedeckých experimentov, ktoré však podľa mňa občas zbytočne odbiehajú od ústredného príbehu, akoby bol autor naozaj sčítaný a nevedel, ako to všetko zo seba dostať von. Miestami je to však veľkým plusom knihy, akoby dej poskytoval priestor na meditáciu nad vzťahmi, nad rodinou, na deťmi a detstvom, nad výchovou a nad rozbíjanými ideálmi. Súčasne bolo zaujímave sledovať vzťah medzi mestom a deťmi, kedy sa dajú deti interpretovať ako neznáma, ako čosi cudzorodé, čo nezapadá do bežného chodu mesta, keďže občas sú podľa mňa zásahy proti nim o niečo násilnejšie, ako je nutné, čo podporuje aj všadeprítomné teplo a dusno.
Rozprávač síce vyjadruje ľútosť, pokúša sa porozumieť obom stranám, nie je však celkom ani na jednej – dôležité je preňho čo najkomplexnejšie zachytiť udalosti tejto prazvláštnej etapy mesta San Cristóbal. Hrôzu predstavuje práve neznámo, to, čo je neuchopiteľné a neporozumiteľné; román však rovnako nebojuje proti predsudkom a proti agresii namierenej voči neznámemu a cudziemu. To je asi moja jediná výčitka: dielo sa oplatí čítať, je zaujímavé ako konceptom, tak rozprávaním, navyše je „čtivé“ a krátke.

2 01.01.2022

Výber z poézie modernej (či súčasnej) americkej poetky, ktorej tvorba je pomerne kontroverzná, no veľmi úderná a surová. Tento výber som už čítal – v čase, kedy ma zaujali Beatnici, keďže Sharon Olds k nim má vo svojej tvorbe pomerne blízko (sama si váži Walta Whitmana a Allena Ginsberga) – no tentokrát som ju vnímal opäť na inej úrovni, či už pre „viac“ životných skúseností alebo pre hľadanie autoriek zaujímavo predostierajúcich perspektívu na život a pocity ženy. Sharon Olds si ako tému totiž volí rodinný život, nie však v idylickom zmysle slova: hovorí o svojom problematickom vzťahu voči rodičom, o svojich láskach a sexuálnych partneroch, rovnako tak o svojich deťoch; popiera však, že by subjekt a ona boli tá istá osoba. Rovnako tak ju zaujíma téma smrti, vojen a krutosti, k čomu používa veľmi podobnú poetiku ako pri už spomenutej téme rodiny – dôvod, pre ktorý je považovaná za kontroverznú, je jej explicita, jej brutalita, jej sklony k estetike až pornografickej, surovej a otvorenej, kde sa predmety či vzťahy každodenného života ľahko môžu premeniť na surreálny obraz či na vojnu. Nebojí sa pomenovávať problémy priamo – sama tvrdí, že jej písanie nie je intelektuálnou záležitosťou.
Tu ale prichádza moje varovanie: kniha obsahuje množstvo možných „triggerov“, môže ľahko pohoršiť či naozaj zasiahnuť. Vyjadruje sa napríklad aj k témam nepríjemných sexuálnych skúseností, k neukončenému tehotenstvu, k obetiam vojen či hladov, a podobne. Je však pozoruhodné, ako osobitne a zaujímavo zachytáva aj možno ťažko uchopiteľné témy, problémy, pocity, čím rozširuje – podľa môjho názoru – spektrum vnímania u čitateľa. Často sa jedná o témy osobné, plné emócií, avšak občas som mal dojem, že ich dokáže pomenovávať bez pridania vlastných emócií, akoby bolo zámerom nielen sa vypísať, ale daný pocit čo najsilnejšie sprostredkovať, aby mal čo najsilnejší účinok.
Či už je to samoúčelné alebo nie, či už je to programová snaha hovoriť o tabuizovanom alebo vnútorný exorcizmus, myslím si, že je nutné si na jej tvorbu utvoriť vlastný názor – sám som sa rozhodol načítať si aj jej zbierky, ktoré však zatiaľ preložené nie sú.

2 16.12.2021

(SPOILER) Štylisticky nezvyčajné dielo pre pôvodom chilského autora, Roberta Bolaña, ktorý sa tu však stále – ako obvykle – zaoberá vzťahom medzi literatúrou a „barbarstvom“, ako to pomenúva Anežka Charvátová v doslove českého vydania. Autor opäť opisuje literárnu obec z pohľadu literáta ako hlavnej postavy, ktorá je nespoľahlivým rozprávačom, a opäť mieša postavy fiktívne s historickými. Rozdiel však spočíva v poetickosti celého diela, ktoré je – ako to pomenoval aj sám autor – komponované ako hudobná partitúra. Pre Bolaña je totiž typické veľmi vecné, chladné rozprávanie, kde cítiť istý akoby objektívny odstup.
Od začiatku do konca počúvame na jeden dych vyslovenú spoveď starého chilského kňaza, ktorý si vo chvíľach pred smrťou premieta rôzne (preňho napodiv) dôležité okamihy zo svojho života; najmä toho literárneho. Isté motívy sa opakujú, no dej nie je zďaleka konzistentný: uprostred príbehov sa objavujú príbehy, ktoré na pohľad akoby nikam nesmerujú – mimo politickej situácie v Chile a postupne sa rozvíjajúcej literárnej kariéry otca Sebastiana. V diele sa zjavuje meno za menom, z ktorých niektoré majú význam symbolický (Odeim a Oido), rovnako tak sa tu ale objavuje aj laureát Nobelovej ceny, Pablo Neruda či generál Pinochet, ktorému kňaz dáva lekcie marxizmu. V tejto retrospektíve sa pokúša morálne prehodnotiť hmlistú minulosť, v ktorej mal dojem, že iná možnosť nie je – no dodnes si potrebuje svoje rozhodnutia ospravedlňovať. Pozoruje neustále sa meniaci svet, ktorý sa niekedy pokúša ignorovať, inokedy sa mu ľahko dokáže prispôsobiť. Neustále (či až na konci svojho života) je však zmietaný pochybnosťami, strachom a snahou nájsť si svoje miesto vo svete fyzickom, literárnom aj duchovnom.
Napriek všetkej tragike dokáže Bolaño nájsť priestor pre humor; najväčší šok však pre mňa bol v dramatickom a temnom záverečnom monológu, ktorý vyústil do poslednej vety diela, ktorá pravdepodobne opisuje samotnú smrť protagonistu: „A pak se rozpoutá prútrž sraček.“, čo mal pôvodne byť aj názov knihy, ktorý sa však vydavateľ rozhodol zmeniť na Chilské nokturno. Ten je podľa mňa o čosi kompatibilnejší s poetikou diela, ktorá čitateľa strhne a vrhne do rytmu nekonečnej vety, iba občas prerušovanej bodkami. 

2 10.10.2021

(SPOILER) Krátka, zábavná poviedková kniha s názvom Kufor zachytáva život začínajúceho spisovateľa v sovietskom Rusku. Dielo je autobiografické, autor si v nej spomína na minulosť pred emigráciou vďaka kufru, ktorý si zo svojej domoviny vzal so sebou, a vďaka veciam v ňom, ktoré dlhý čas čakali iba na to, kým kufor opäť niekto otvorí. Každý z predmetov má za sebou svoju vlastnú históriu; každý sa k Dovlatovovi dostali iným, no vždy zaujímavým spôsobom. A každý z nich je akýmsi symbolickým artefaktom, ktorý spája ich vlastníka s vlastnou minulosťou.
Jednotlivé príbehy spája okrem autobiografického základu, a teda logicky aj hlavnej postavy, jazyk – ten je veľmi úsporný: až poetickým spôsobom, plný suchého, často sarkastického humoru. Dielo je naozaj vtipné, príbehy sú plné paradoxov typických pre skutočný život, akokoľvek neskutočne môže znieť podivná minulosť Dovlatova. Nahlas som sa smial, často rušiac svoje okolie, pri opisoch ľudí, diania, drzosti či nepravdepodobnosti udalostí – v pamäti mi utkvela najmä jeden z prvých obchodných neúspechov, kedy sa Sergej ocitol v gangu, ktorý zo zahraničia ilegálne pašoval vzácny tovar. V prípade poviedky Fínske krepsilonky to boli fínske syntetické ponožky, za ktoré si plánovali pýtať omnoho, omnoho viac, než stáli, no kým ich zohnali, kúpili a začali predávať, Sovietsky zväz sa v rovnakom čase rozhodol doplniť túto dieru na trhu a začal vyrábať vlastné syntetické ponožky, a tak hlavnému hrdinovi a jeho gangu zostali nadbytočné stovky párov len tak na doma. Čo som naopak za tak vtipné nepovažoval, bola istá (seba)reflexia týkajúca sa nadmerného pitia alkoholu – či už postáv epizódnych, alebo pitie samotného autora. Rovnako smutným tónom mi zneli pasáže opisujúce chladnúci vzťah s manželkou, akokoľvek bolo všetko smutné opisované s nadhľadom a humorom.
Prekvapivým prvkom sa pre mňa počas čítania stal príbeh medzi poviedkami – spočiatku sa zdalo, že sa iba jedná o kompiláciu absurdít, no z času na čas sa objavovali náznaky rozprávania o manželstve, o detstve, o vzťahoch či komentovanie vlastnej tvorby (sebou aj inými osobami), a tak sa objavil náznak skutočného svedectva a plynutia času. Akoby obsah kufra nebol iba hromadou starých harabúrd a nostalgie, ale bol skôr ready-made autoportrétom autora.

2 21.07.2021

Hoc by sa mohlo zdať, že najväčším morálnym problémom príbehu Faidry (známej ako od Euripyda, tak od Racina či od Sarah Kane) je akýsi nepokrvný incest, táto hra od Senecu sa omnoho viac pokúša poukázať na problémy amorálnej túžby a nekontrolovanej vášne. Autor tieto emócie považuje za škodné až deštruktívne, pri čom – vzhľadom na modernú dobu – volí cestu sexistickú až mizogýnnu, keďže za týmito problémami vidí ženu a ženu považuje za ľahko vzplanuteľnú. Naopak, muž žijúci v prírode je pre Senecu stoickým ideálom.
Mimo iné je tu námet podvádzania v manželstve, respektíve iracionálne ospravedlňovanie si „vášnivého“ konania, ktoré má v skutočnosti základ v pudoch a nie v logike a racionalite. Divák si môže uvedomiť, že pokiaľ by postavy nekonali v momente a premysleli si veci s chladnou hlavou, nič z tragických udalostí by sa nemuselo stať – kľúčové totiž nie je prekliatie ani vôľa bohov, ide o sériu tragických udalostí.
Chóry sú "vyprahnuté" - oproti klasickým gréckym tragédiám - biedne zhŕňajú, čo sa už stalo a pôsobia ako nezáživné vsuvky.
Dielo však celkovo považujem za rovnako zaujímavé ako problematické: nejedná sa len o prerozprávanie príbehu, ale skôr o aplikovanie filozofického presvedčenia autora na konanie a prehovory postáv. Čítaním hry sa teda neučíme ani tak o ľudskej povahe ako o Senecovi, o konkrétnom dobovom pohľade na danú problematiku.

2 25.05.2021

(SPOILER) Po prvý krát som sa rozhodol čítať knihu od Patti Smith v originálnom jazyku, vďaka čomu som si uvedomil rozsah slovnej zásoby tejto autorky a tiež poetickosť, ktorá je veľmi nenápadne vpletená do polo-autobiografického rozprávania.
Autorku si vážim ako poetku, ako speváčku a tiež ako spisovateľku; ako autorku románov, ktoré ku mne zakaždým prehovoria a ktoré ma zakaždým posunú ako človeka. V Roku Opice je základnou témou staroba a umieranie blízkych, ale objavuje sa tu tiež téma environmentálnej krízy či amerických volieb, kedy zvíťazil Trump. Mimo to sa tu s akýmsi, zrejme fiktívnym, Ernestom rieši román 2666 od čilského autora Roberta Bolaña. Kniha začína oslavou Nového roku a súčasne oslavou 70tych narodenín Patti. Uniká od ľudí, cíti, že potrebuje samotu, a tak prichádza prespať do plážového motela, kde k nej prehovárajú neživé objekty. Následne nasledujeme autorku na jej cestách naprieč týmto rokom, ktorý je pre ňu naozaj náročný: jej blízki priatelia umierajú – Sandy Pearlman je v nemocnici v kóme a Sam Shephard je takmer ochrnutý. Čítanie je to veľmi smutné, ťaživé, avšak nie ponuré – realita sa strieda so zvláštnymi snami, ktoré spúšťajú drobnú detektívku, na cestách stretávame osoby možno skutočné a možno vymyslené, poetické pasáže podávajú štafetu spomienkam na minulosť či úvahám o nádeji na pozitívnejšiu budúcnosť. Žiadna akcia sa nekoná, žiadne prudké dejové zmeny nenastávajú; jedná sa o sofistikovaný denníček s opisom dní, miest a myšlienok – autorka nás sprevádza jej aktuálnym životom, takže si myslím, že toto nie je práve kniha vhodná na prvý kontakt s Patti Smith. Nehovorím o nejakom úpadku kvality, stále si drží svoj štandard – hocako ma miatli snové pasáže s plážami plnými plastových obalov od čokoládových tyčiniek. Čo ale hodnotím kladne, sú ilustrácie opäť tvorené výberom z polaroidových fotiek s akousi neumeleckou a neprofesionálnou estetikou, avšak nasiaknuté osobnými spomienkami a z deja vyplývajúcimi asociáciami ku každej z nich.

2 25.05.2021

Kontext života tohto fascinujúce autora dodáva dielu veľmi zvláštny význam. Keďže tu nemám priestor na zhrnutie celého života, je dôležité aspoň povedať, že Sezóna v Pekle vznikla ako reakcia na dynamický románik s básnikom Paulom Verlainom, ako reakcia na sklamanie sa Európou, ako triezvenie z divokej dekadencie, ale aj z radikálnej, kresťanskej výchovy. V diele spomína, že odchádza z Európy preč – čo sa po nepochopení geniality tohto diela naozaj udialo a Rimbaud po dlhých cestách skončil v Afrike, kde už vraj nenapísal ani jeden verš a živil sa predajom zbraní a kávy, závislý na ópiu. Zomrel mladý, keď mal 37, ale ešte ako mladší, keď mal 21, ukončil svoju krátku, no revolučnú aféru s poéziou a s literatúrou ako takou.
Dielo bolo spočiatku odmietané a až časom získalo obdivovateľov a zanechalo po sebe neprehliadnuteľnú stopu. Hovorím aj o zbierke Iluminácie, ale venovať sa budem len Sezóne v Pekle – čo je viac-menej veľmi dlhá báseň v próze.
Ocitáme sa v autorovom mentálnom pekle, na mieste silných emócií a trhajúcich sa reťazí, ktoré kedysi zväzovali autora s minulosťou. Básne na seba nenadväzujú priamo, ale nachádza sa tu istý príbeh, gradácia a tiež postavy. Rozprávači sú podľa niektorých kritikov a analytikov dvaja – Rimbuad naivný a detský, potom Rimabud nekompromisný, cynický a kritický. Sám seba označuje za Verlainovu „šialenú nevestu“ (ten však nebol o nič menej šialený, keďže Rimbauda pred napísaním Sezóny v Pekle postrelil) a dielom nadväzuje na poéziu v próze od Baudelaira, ktorého otvorene obdivuje a v listoch považuje za „Boha“ medzi autormi.
Sezóna v Pekle je vo svojej podstate veľmi intímnou spoveďou, výkrikom do celého sveta a na všetky strany, fontánou skutočnej krvi a striptízom masiek a snov. Je to dlhá nočná mora (dielo dokonca končí východom slnka), kde si autor hľadá vlastné miesto vo svete a redefinuje vlastný názor naň, opovrhuje všetkým, čo zbožňoval a naopak. Dielo zachytáva vnútorný zlom a súčasne obrovskú ambíciu zmeniť poéziu ako takú, posunúť dobu. V tomto procese sa prihovára ako Bohu, tak Satanovi – akoby kríval a tackal sa zo strany na stranu.

2 25.05.2021

(SPOILER) Ľudia sú zaslepení egocentrizmom, respektíve antropocentrizmom, a tak uverili v ilúziu pravdy, ktorá je, rovnako ako slová, iba metonymiou, iba zjednodušením sveta, a tak veríme v lži a polopravdy, v sny a aj veda či logika je iba umením a poéziou, ktorá neodráža skutočné poznanie, ale zrkadlí človeka a je človekom determinovaná. Práve som, tak trochu pokrytecky voči obsahu knihy, zjednodušil akúsi základnú tézu tohto diela. Autorovi som sa dlhodobo vyhýbal, či skôr ho obchádzal. Postrehol som citáty a fotky, čo-to som zachytil. Čo bolo pre mňa ale pri čítaní tejto knihy najprekvapivejšie, je to, ako Friedrich vykradol moje vlastné úvahy a bez akýchkoľvek otázok si ich privlastnil. S väčšinou tvrdení som teda vedel súhlasiť, hoc to možno znamená, že mám príliš staromódne názory. Nietzsche sa však nevenuje iba kritike ľudskej subjektivity, ale aj významu a cieľom filozofie, funkcii filozofov a v súlade s Popperom sa bráni platónskemu čerpaniu z esencie, z nejakých dogiem. Porovnáva vzťah medzi filozofom a umelcom, medzi vedcom a básnikom; pokúša sa definovať či re-definovať vzťah medzi hľadaním pravdy a významom filozofovej práce pre ľudstvo.
Knižka je to skutočne útla, stručná, ani nie príliš hutná – skôr krúži vo vlastnej ohrade a pokúša sa objasniť svoju tézu. Priznávam, že ma jeho svojský sarkazmus či kritický tón spojený so snahou byť presný (no nie konkrétny) pobavil a viackrát som sa zasmial. Možno to však vôbec nemalo byť vtipné a zdeformovala ma pop-kultúra. Čo sa týka štruktúry, polovica knihy je tvorená súvislým textom a zvyšok sú fragmenty zrejme poznámok: niektoré pôsobia ako poézia, iné prehlbujú tézu prvej časti. Osobne ma viac zaujali samotné poznámky, ľahšie sa mi vnímali. Sám neviem prečo.
A obsah? Myslím si, že táto Friedrichova perspektíva stojí za úvahu a okamih hlbšej introspekcie – uvažoval som nad tým, kde všade nás môže egocentrizmus a viera v ľuďmi vytvorené dogmatické pravdy brzdiť, obmedzovať v myslení a spôsobovať zaslepenosť. Podľa mňa ochota sa aspoň trochu odosobniť a pozerať na svet tak, aby sme samých seba (ľudstvo, národ či jednotlivcov) nevnímali ako stredobod existencie, by mohla viesť k väčšej pokore a nadhľadu. Následne by sme mohli v rôznych otázkach dospieť k novým pohľadom a odpovediam. Otázkou je, čo ak by ľudí vydesila pudovosť v ich každodennom konaní a aj v myslení na akejsi elementárnej úrovni? Čo ak by stratili absolútne základy, ktorými sa riadia? Je vôbec možné z človeka vykoreniť človeka? Alebo stačí zostať zhruba rovnakým, no so získaním sebareflexie?

2 25.05.2021

Kopírujem sem svoj komentár k "Poézia v uhľokresbách Jana Šturdíka"

Viackrát som sa vrátil ku Kraskovi. Väčšinou ma až tak povinné čítanie nebralo, no tento slovenský básnik si ma získal už pri prvom kontakte. Potešilo ma, keď nám učiteľka nechala pár vytlačených ukážok z tvorby, a tak, hneď ako som v antikvariáte našiel tento nádherne ilustrovaný výber, musel som si ho kúpiť a niekoľkokrát prečítať. Teraz som túto knihu otvoril po asi trojročnej pauze. Medzitým som si načítal väčšie množstvo iných autorov – či už jeho svetových predchodcov (symbolistických, prekliatych básnikov), alebo slovenských nasledovníkov či čo-to z jeho slovenských súčasníčok z výberu Andrey Bokníčkovej Potopené duše, no autor nič zo svojho čara nestratil, práve naopak: perfektne zapadá do širokej siete a spája bez neho ťažko spojiteľné – akoby buduje novú tunajšiu tradíciu svetovej kvality, ktorá ale vychádza z nášho kraja a je bližšia nášmu jazyku.
Básne doplnené o kresby získavajú nádhernú lesnú atmosféru, kedy máme pocit, že nás Krasko vzal na prechádzku nocou, hovorí nám o jeho smútku, láskach, úvahách – prstom ukazuje na čierne siluety stromov, kríkov, na mesiac, na trsy modrej trávy, na hviezdy, hovorí o Bohu a o viere, ale najmä o samote a izolácii, ktorá ho zožiera, ale súčasne tvorí aj jeho charizmu, je súčasťou jeho osobnosti. Či už sa jedná o parnasizmus alebo nie, čítanie jeho poézie je veľmi očistné a príjemné. Naviac, ak sa spojí s prechádzkou lesom, vie vytvoriť silný zážitok. Vzhľadom na to, ako čítané dielo to je, mohol by to byť jednoduchý krok pre bežného človeka ako začať s poéziou, ako sa k nej priblížiť – čo je pre mňa, ako obdivovateľa poézie, veľmi dôležitý most: postupom času budú totiž poéziu čítať len nečítaní básnici – už dnes je to skôr ako sekta alebo kult. Čiže veľkou otázkou je ako predať a ako odprezentovať poéziu ne-básnikom? Kraskova Poézia vie dať súcit aj obrazy, taktiež vie ale predstavovať príjemný medzi-krok k napríklad Dylanovi Thomasovi: obaja pracujú s prírodnými motívmi, no Thomas pracuje na akosi sofistikovanejšej úrovni.
A ešte raz chcem vyzdvihnúť ilustrácie, ktoré sú možno jednoduché (zobrazujú lesy, lúky a oblohu), no nesú v sebe naozaj silnú atmosféru. Krásne dopĺňajú interiér básnika o exteriéry, do ktorých ho premieta.

Viackrát som sa vrátil ku Kraskovi. Väčšinou ma až tak povinné čítanie nebralo, no tento slovenský básnik si ma získal už pri prvom kontakte. Potešilo ma, keď nám učiteľka nechala pár vytlačených ukážok z tvorby, a tak, hneď ako som v antikvariáte našiel tento nádherne ilustrovaný výber, musel som si ho kúpiť a niekoľkokrát prečítať. Teraz som túto knihu otvoril po asi trojročnej pauze. Medzitým som si načítal väčšie množstvo iných autorov – či už jeho svetových predchodcov (symbolistických, prekliatych básnikov), alebo slovenských nasledovníkov či čo-to z jeho slovenských súčasníčok z výberu Andrey Bokníčkovej Potopené duše, no autor nič zo svojho čara nestratil, práve naopak: perfektne zapadá do širokej siete a spája bez neho ťažko spojiteľné – akoby buduje novú tunajšiu tradíciu svetovej kvality, ktorá ale vychádza z nášho kraja a je bližšia nášmu jazyku.
Básne doplnené o kresby získavajú nádhernú lesnú atmosféru, kedy máme pocit, že nás Krasko vzal na prechádzku nocou, hovorí nám o jeho smútku, láskach, úvahách – prstom ukazuje na čierne siluety stromov, kríkov, na mesiac, na trsy modrej trávy, na hviezdy, hovorí o Bohu a o viere, ale najmä o samote a izolácii, ktorá ho zožiera, ale súčasne tvorí aj jeho charizmu, je súčasťou jeho osobnosti. Či už sa jedná o parnasizmus alebo nie, čítanie jeho poézie je veľmi očistné a príjemné. Naviac, ak sa spojí s prechádzkou lesom, vie vytvoriť silný zážitok. Vzhľadom na to, ako čítané dielo to je, mohol by to byť jednoduchý krok pre bežného človeka ako začať s poéziou, ako sa k nej priblížiť – čo je pre mňa, ako obdivovateľa poézie, veľmi dôležitý most: postupom času budú totiž poéziu čítať len nečítaní básnici – už dnes je to skôr ako sekta alebo kult. Čiže veľkou otázkou je ako predať a ako odprezentovať poéziu ne-básnikom? Kraskova Poézia vie dať súcit aj obrazy, taktiež vie ale predstavovať príjemný medzi-krok k napríklad Dylanovi Thomasovi: obaja pracujú s prírodnými motívmi, no Thomas pracuje na akosi sofistikovanejšej úrovni.
A ešte raz chcem vyzdvihnúť ilustrácie, ktoré sú možno jednoduché (zobrazujú lesy, lúky a oblohu), no nesú v sebe naozaj silnú atmosféru. Krásne dopĺňajú interiér básnika o exteriéry, do ktorých ho premieta.

2 25.05.2021

(SPOILER) Po prečítaní si autorových kníh esejí (Borges ústne) a poviedok (Alef), som sa rozhodol zistiť aj niečo viac o živote tohto autora – veľmi zvláštnym spôsobom ma začal fascinovať. Sám neviem, prečo čítam jeho ďalšiu knihu aj napriek tomu, že ma nezaujal viac než mnohí iní autori. Možno si sám potrebujem uzavrieť túto osobu a pochopiť ju ako celok: možno sa mi raz znalosť tohto argentínskeho spisovateľa, filozofa, básnika a najmä čitateľa vyplatí.
Kniha vznikla v spolupráci s autorovým prekladateľom, so zámerom objasniť americkým a európskym čitateľom a študentom jeho osobnostný aj literárny kontext: o argentínskej tvorbe a kultúre sa vo svete mnoho nevie a poslucháčov počas jeho univerzitných prednášok zaujímal práve jeho život a nie literáti, o ktorých prednášal. Kniha je krátka, stručná a rovnako ako ostatné diela plná literárnych referencií – názvov kníh a mien autorov, s ktorými sa stretol. Samého seba definuje viac ako čitateľa než ako spisovateľa, a tak preňho boli životné zmeny sprevádzané čitateľskými zážitkami. Pred napísaním tejto knihy považoval svoju minulosť za nezaujímavú, no vo výsledku je dielo príjemné na čítanie a dozvedáme sa o svete prvej polovice 20. storočia z pohľadu vzdelaného a ambiciózneho básnika. Príkladom môže byť čas, kedy sa Borgesovi rodičia, potomkovia argentínskych generálov a bojovníkov, kvôli otcovej operácii rozhodli presťahovať do Európy. Rozhodnutie, ktoré by nebolo ani tak zlé, pokiaľ by práve nebol rok 1914. Časť života takto prežil v Európe, dozvedáme sa o postoji juhoamerických obyvateľov k Španielsku – aj skrz Borgesove skúsenosti s niektorými španielskymi pseudo-intelektuálmi. Počúvame rozprávanie z úst skúseného človeka, ktorý sa hanbí za tvorbu v mladosti a najradšej by ju všetku kúpil a spálil. Dozvedáme sa o tom, ako sa vo veku asi pätnástich rokov učil latinčinu, francúzštinu a nemčinu s tým, že už odmala ovládal španielčinu a angličtinu. Zisťujeme, že aj osobnosti ako Borges mali tvorcovské fázy, kedy vykrádali svojich obľúbencov a ktoré neskôr zavrhovali, počúvame ho rozprávať o zhoršujúcom sa zraku a slepote, ktorá mu celkom zmenila život.
Ako som už spomenul, kniha je príjemná, zaujímavá, no nie nejak pútavá, drasticky inovatívna či masívne informatívna. Vo výsledku ale krásne doplňuje čítanie Borgesových diel. Za najväčší šok knihy považujem autorov názor na krásu nemčiny a ohavnosť francúzštiny – s podobným názorom som sa ešte nestretol.

2 25.05.2021

Zásadné dielo americkej literatúry napísala autorka, ktorá bola za svoju tvorbu ocenená nielen Nobelovou cenou. Stala sa dôležitým hlasom čiernej komunity na konci dvadsiateho storočia – vďaka svojej autorskej odvahe, kvalite a komplexnosti. Dôležité je spomenúť aj autorkinu editorskú minulosť.
Román Beloved čerpá zo skutočných udalostí a z rozsiahleho researchu – dej je totiž zasadený do prostredia USA v čase pred a po zrušení otroctva. Research však nezabránil autorkinej fantázii naplno sa prejaviť. Tá sa inšpirovala románom Sto rokov samoty, a tak je kniha prepletená magickým realizmom s hororovými prvkami. Nadprirodzeno však ako obvykle pri magickom realizme hrá rolu metafory. Témou je tak nesmrteľnosť minulosti, prítomnosť histórie a traumy, ktorá patrí aj potomkom traumatizovaných, v diele sa však objavuje celé spektrum silných emócií: láska materinská, partnerská, detská k rodičom. Nádej, spiritualita, zúfalstvo a proces dospievania. Ďalšími témami je vyrovnávanie sa s traumou, kedy každá z postáv predstavuje odlišný spôsob narábania s bolestivou históriou.
Sethe je matkou, ktorá svoje deti miluje natoľko, že nechce, aby si museli zažiť v otroctve to, čo aj ona, a tak, keď ju po úteku z farmy nájde jej vlastník, rozhodne sa svoje deti zabiť. Podarí sa jej pílou podrezať svoje druhé najmladšie dieťa, zvyšok už nestihne. Autorka tvrdí, že jediný, kto by ju v tejto situácii mohol rozsúdiť – či je to zločin alebo láska – je zavraždené dieťa; a tak, keď sa Sethe vráti do domu, kde vychováva zvyšok detí, začne tam strašiť duch rozhnevaného bábätka. Časom však do domu dorazí Paul D, vykoná exorcizmus, no duch sa vráti vo fyzickej podobe mladej slečny. Je to duch? Je to skutočný človek? Kniha priebežne odkrýva pravdu a komplikovanú minulosť jednotlivých postáv, kedy sa tragédia strieda s krátkymi okamihmi silných ľudských citov.
Kniha ma dostala. Dá sa povedať, že v bode prvého prečítania si mám pocit, že sa stala jednou z mojich najobľúbenejších kníh práve pre jej silu a veľkú hodnotu. Nielen ako svedectvo konkrétneho úseku histórie, ale rovnako tak niečoho univerzálnejšieho a ľudského.

1 18.08.2022

Knihu som zatiaľ čítal raz: prvý krát. A som si plne vedomý toho, že bude nutné si ju prečítať znovu – nie kvôli komplikovanosti (ale áno, aj kvôli nej) a nie kvôli nejasnosti, ako skôr kvôli istej abstraktnosti a kvôli tomu, že pri jej čítaní si podľa mňa človek naozaj porovnáva vlastné životné skúsenosti s tým, čo kniha myšlienkovo ponúka. Rovnako tak som si pri nej stihol vytvoriť vlastný, absolútne nesprávny výklad, ktorý som si spojil s vlastnými úvahami nad zmyslom života a hľadaní absolútneho vnútorného pokoja, takže si to budem musieť overiť či prečítať v inom životnom období.
Celkovo sa jedná o indický/hinduistický návod na správny život, ako dosiahnuť osvietenie, ako skoncovať s neustálou bolesťou smrti a znovuzrodenia skrz meditáciu a pochopenie čohosi, čo nás presahuje, skrz pochopenie akejsi Božej jednoty (zjednodušujem pre stručnosť). Čo je však zaujímavé a podľa mňa stále trochu problematické, je pozadie príbehu, pretože sa nejedná len tak o tézu (hoc to občas k dlhým pasážam téz uniká), ale o dialóg medzi Krishnom (ľudským zrodením Boha) a Arjunom, ktorý má viesť armádu do boja a ktorý spochybňuje morálnosť vojny, keďže bude musieť veľa ľudí umrieť a on to nechce mať na svedomí. Začína sa tak dlhá lekcia vzťahov medzi aktivitou, pasivitou, ilúziou reality a dôležitosťou čohosi nesmrteľného v nás, vďaka čomu Krishna nielen presvedčí Arjunu, aby bojovať šiel a neostal pasívny, ale taktiež mu vysvetlí všetko, čo je potrebné poznať, aby sa človek naučil zbaviť reťazí reality, materializmu, povrchnosti a falošnej viery.
Čo ma však mimo nádherne poetického jazyka zaujalo, boli 2 protichodné myšlienky: prvou bola náboženská tolerancia, kedy je dôležitejšie než byť súčasťou cirkvi spirituálne hľadať, je dôležitá viera a nie božstvo, keď všetci bohovia sveta sú len inou formou Brahmana, čiže presný opak toho, čo som spoznal pri Kresťanstve. A súčasne bolo niekoľkokrát v diele zdôraznené opovrhovanie hlupákmi a lenivcami, ktoré bolo naozaj trochu agresívne.
Mimo to si myslím, že pokiaľ je človek ochotný nachvíľu s obsahom knihy nebojovať, ale pripustiť jej realitu a zamyslieť sa nad týmto videním sveta, je schopný si niečo odniesť aj do svojho života. Kniha je krásna, nádherne napísaná, provokujúca myslenie a súčasne dávajúca pocit nádeje a pokoja.

1 18.06.2022