smazenaryba
komentáře u knih

Kniha má pozvoľný štýl rozprávania bez zbytočne naturálnych opisov. Ťažoba výpovede vyplýva skôr z udalostí samotných a krajnej bezmocnosti dotknutých postáv voči feudálnemu aparátu, než zo samotných aktov tortúry.
Autor dobre využil mnohozmyselnosť biblických textov, ktorými je kniha pretkaná. Zdôrazňuje tak, že historicky je biblia často krát skôr nástroj moci než pomôcka pre veriacich.
Knihu by som zaradil do povinného čítania už len kôli čírej historicko-informativnej hodnote. Postavy a udalosti boli v rámci dramatizácie upravené/domyselné, ale obrázok zostáva pravdivý.


Piesok sa mi stále presýpa v hlave a na vodu sa tiež pozerám tak akosi inak. Duna má všetko to, čo má kvalitné sci-fi/fantasy mať. Prepracovaný svet, uveriteľnú víziu, zaujímavé postavy, osudový príbeh...dopĺňajte sami podľa ľubosti. Tá skutočná hodnota sa však skrýva hlbšie, tak ako fremenské vodné nádrže. Opýtam sa. Ako dlho potrvá, kým sa Zem zmení na obdobu Arrakisu ? Je úplne jedno, či sa bavíme o globálnom otepľovaní, vyčerpaní prírodných zdrojov, výrube lesov, či znečisťovaniu. Niečo príde. Bude to o tisíc, či dvetisíc rokov ? Na tom až tak nezáleží, no prísť to musí. Predstavme si, že všetky múdre mozgy, ktoré vymýšľajú rafinované spôsoby, ako zefektívniť ťažbu, produkciu, predaj (melanž), ako nakŕmiť kapitalistickú obludu, ako rozširovať túto rakovinu a našu závislosť na nej, by sa jedného dňa rozhodli, že svoje úsilie obrátia opačným smerom a pustili by sa do zveľaďovania (zachraňovania?) Zeme. Ako povedal Liet, výsledkov by sa nedočkali naše deti, vnúčatá, ani pravnúčatá, no raz, výsledok by sa dostavil a púšť by sa zmenila na oázu. A v tom sa skrýva skutočná hodnota Duny. Škoda, že človek má v náture vydať sa správnym smerom až keď niet inej cesty.
Pár poznámok k slovenskému prekladu. Na prvé slovenské vydanie Duny sme čakali 53 rokov. Je to hanba, ale aj česť pre vydavateľstvo, ktorý tento obrovský rest napravilo. Spracovanie knihy je hodné titulu a ikeď k prekladu mám svoje výhrady (na určitých miestach si kniha žiada uvolněnější, menej doslovný prístup), Gálisová sa ako prekladateľka zlepšuje a ja už nemám obavy, ako bude vyzerať pokračovanie, či iné dielo, ktorého sa chopí.


Pochmúrna, stupňujúca sa atmosféra a napätie spravili túto knihu pre mňa najintenzívnejším literárnym zážitkom za veľmi dlhú dobu. Tým hlbším rozmerom je potom bravúrna psychológia postáv, kde aj napriek odpudivému charakteru rozprávača a jeho pohnútkam vyvstávajú otázky a nieje ľahké úplne jasne pomenovať činitele, ktoré viedli k zdrvujúcemu konci. A možno odpoveď na “kto za to môže" nieje tak dôležitá ako jednoducho si užiť tento majsterštyk.


Dôstojný nástupca klasických distópií od Zamjatina, Orwella či Boyeovej. Atwoodovej štýl je špecifický, nezameriava sa na dramatický príbeh, ale skôr opis situácií, prostredia a predovšetkým psychiky hlavnej postavy. S tým je spojené pomalšie tempo, hĺbavosť. Kto čítal Alias Grace, vie, o čom hovorím. Hlavnou devízou je hlavne ten ženský pohľad, možné dopady totality na ženskosť ako takú. Už len kôli tomu román za to stojí. Plusom je taktiež vzťah k prítomnej dobe. Zrod totality, premena a nútené odvykanie, či zabúdanie je spojené so svetom, ako ho poznáme teraz.


Všetky tie kecy okolo toho, ako Sapkowský napísal Búrkovú sezónu kôli peniazom sú strašná blbosť. Povedal by som, že to je len púha závisť. Veď pre čitateľa by mal byť dôležitý len výsledok. A keď je kvalitný, prečo by ma malo zaujímať za akých podmienok vznikal? A Búrková sezóna je výborná. Minimálne taká dobrá, ako niektoré diely ságy. Ba lepšia ako niektoré z nich. Na knihe si cením najmä to, že je to zasa viac územčistý dobrodružný príbeh, v ktorom nejde o záchranu sveta. A tým sa mi spája s poviedkovými knihami viac, než ktorýkoľvek diel ságy. Za mňa výborné.


Po prečítaní Čarodejovho učňa som si pospomínal na rôzne slávne fantasy, ktoré som v posledných rokoch čítal, či už šlo o Pána prsteňov, Narniu, Kúzelníka zo Zememoria a opýtal som sa, v čom je táto kniha od nich horšia. Nuž v ničom popravde. Pohltila ma rovnako, často oveľa viac a navyše má ten nezameniteľný tuzemský kolorit a takú tú temnejšiu, pre náš kraj tak typickú, atmosféru. Vlastne, angláni, amíci, a vôbec všetci, ktorí sa ku knihe z akéhokoľvek dôvodu nedostali, ani netušia, o aký poklad popri hltaní všetkých tých Potterov, sklenených a neviem akých trónov, prichádzajú. Možno by stálo za to poobzerať sa po podobných "ľudových" fantasy aj z ostatných kútov sveta.


Tu niet príliš čo vyčítať. Azda len to, že autor napísal aj lepšie knihy. Inštitúcia je klasická Kingovka. Objavuje sa v nej veľa motívov zo starších kníh, nechýba akcia, napätie a ikeď to nieje vyložene horor, mrazenie sa dostaví. Ak niekedy dôjde k filmovej adaptácii, čo nepochybujem, bude sa musieť škrtať, pretože si neviem predstaviť, ako by bolo možné spracovať niektoré scény v stráviteľnej podobe.
Niekto tvrdí, že King sám seba recykluje a z časti bude mať pravdu. Niekto siaha po novinke v nostalgickom opare a dúfa, že ho odpáli na mesiac, ako keď pred desaťročiami prvý krát čítal It. V tom prípade, bude nasledovať sklamanie.
No niekto sa uspokojí s dobrým mixom toho, čo si u Kinga obľúbil a pochutí si na Inštitúte ako na obľúbenom hamburgeri. Ja patrím, minimálne čo sa týka tejto knihy, k tej druhej skupine.


Viac menej ukončenie rozprávania a príbehových liniek, ktoré boli rozpracované v prvých dvoch dieloch. Po hutných Dvoch vežiach ide podobne ako v prípade prvého dielu o viac pokľudné čítanie. Trilógiu ukončuje na dnešnú dobu naozaj dlhočizný epilóg (takmer štvrtina knihy). Pokladám za veľké plus, že kniha nekončí gejzírom krvi po uťatej hlave hlavného atagonistu, ale dlhým lúčením s každým z dlhého zástupu postáv, ktoré boj o prsteň moci prežili. Ďalší dôkaz výnimočnosti Tolkienova diela.

Príliš hlučná samota je jedna z tých kníh, ku ktorým sa mi komentáre píšu dosť ťažko. Je to veľmi pocitová záležitosť, ktorú je naozaj lepšie prosto odporučiť a ponechať, nech si ju každý užije sám a po svojom. Je v tom kus histórie, kus krajiny, kus svojskej pravdy, namixované spôsobom, ktorý môže podať len človek, ktorý má s konkrétnym miestom a časom veľmi osobný vzťah. Nuž teda, odporúčam a najlepšie spravíte, keď pôjdete do čítania bez predsudkov, teda bez toho, aby ste sa na čítanie prílišne pripravovali, resp. zisťovali, o čom dielo je.


Faust tu nieje na to aby sa kritizoval (snaha o niečo také bez znalosti mnohých predlôh a historických súvislostí by bola fraška), ale aby sa čítal a aby sa o ňom diskutovalo. Ťažko budete hľadať dielo, ktoré ponúkne viac námetov hodných zamyslenia a diskusie a to už či už ide o obsah, alebo úchvatnú formu.


Druhé čítanie.
Druhý krát som čítal Stalkera trocha inak, či lepšie povedané, všímal som si viac iné veci. Viac než sci-fi sa pre mňa kniha stala bojom mladého človeka o nezávislosť, slobodu nepodliehajúcu rutinám, boj proti obmedzujúcemu systému, nech už je jeho ideológia akákoľvek. Rod je rebel, rocková hviezda utápajuca sa v alkohole, vedľajší produkt svojej doby. Svet potrebuje takýchto rebelov. Aj keď by sme nevedeli/nechceli žiť ako oni, sú pre nás inšpiráciou. A ten záver !


Neviem či Zaklínač v Szapkowského mysli od začiatku vznikal ako sága, začínajúca krátkymi príbehmi, no fakt je, že v tejto poviedkovej podobe mám zaklínača najradšej. A to až tak, že cez rozdielny prístup pri románoch a zameranie sa na iné postavy, som sa nevedel preniesť a aj pri opakovanom čítaní som zamrzol niekde pri štvrtom dieli. Hádam tomu bude tentokrát inak.
Každopádne, tento spôsob zoznámenia so svetom Zaklínača pomocou poviedok bol v skutku husársky kúsok. Nezačína sa pôvodom hlavnej postavy, tzv zrodom, ako to obvykle býva, ale celé fungovanie sveta, zákony, postavy, miesta, spoznávame za jazdy pomocou samotnej interakcie a udalostí. Výsledok je taký, že aj napriek knihe bez začiatku a konca čitateľ získava ucelený obraz o svete a postavách a má obrovskú chuť poznať viac.
Nešlo by to samozrejme bez majstrovského rozprávania, bez kumštu, ktorým Szapkowský šperkuje každú scénu a rozhovor. Text iskrí presným dávkovaním humoru, akcie, myšlienok, čitateľ sa baví spoznávaním odkazov na známe rozprávky a ich prekrúcaním a prenesením do oveľa drsnejšieho sveta, v ktorom neexistuje "a žili šťastne až do smrti" a v ktorom každé vyústenie má svoje "ale".
Jedna z mála kníh, ku ktorej sa dokážem vracať znova a znova, pri ktorej žasnem nielen nad obsahom, ale aj nad umom autora.


Pri tých ruských satirických torpédach, či už sa jedná o Bulgakova, Iľfa s Petrovom, či tento jedinečný kúsok od Strugackých, je udivujúce, ako sa to pri tom tempe, množstve informácií a záplave mien, celé nerozsype už po pár kapitolách. A ono to drží, drží to perfektne od začiatku až do konca. Funguje to dokonca na viacerých rovinách. Prosto ako zábavný, fantáziou naprataný príbeh o podivnom ústave vedy a mágie, pocta žánru, aj ako pálčivá kritika, tento krát viac zameraná na západ, než na východ.
Tých myšlienok, ktoré z okolitého textu vystupujú, ani čo by boli písané tučným písmom, je hned niekoľko, no najviac mi uhranula táto výstižná definícia "demokracie". Citujem:
"Bolo to neobyčajné demokratické zriadenie, akýkoľvek nátlak na obyvateľstvo (a toto niekoľko krát so zvláštnym dôrazom zopakoval) neprichádzal do úvahy, všetci boli bohatí a nepoznali nijaké starosti, a ešte aj ten posledný roľník mal prinajmenšom troch otrokov."


Ak by toto patrilo medzi povinné čítanie na strednej, som si istý, že k literatúre by si našlo cestu oveľa viac mládeže. Nieže by ma Rolland či Dickens nebavili, ale pri tomto by som chrochtal blahom. A pri tom to nieje púhy dobrodružný príbeh z drsného severu. Serióznych motívov, symbolov, myšlienok je tu mnoho a naviac je to obalené v tom nezabudnuteľnom, vrejúcom živli Londonovej prírody.


Po Hviezdnej pechote som si hádam nemohol vybrať kontrastnejšie Heinleinove dielo.
Možno nie tak uvedomelé a hlboké ako niektoré ďalšie autorove knihy, napriek tomu je ťažké si predstaviť, že by kniha mohla fanúšika žánru sklamať. Cestovanie v čase je síce dnes už dosti vyčerpaná téma, no Dvere do leta sú jej ukážkovým spracovaním.


Je veľká škoda, že autorovi, ktorý napísal desiatky románov a stovky poviedok u nás vyšla len jedna zbierka a legendárne románové Psycho. Je to škoda, lebo zbierka je to tak skvelá, že silno pochybujem, že toto sú jediné kvalitné kusy ktoré napísal. Ale ako sa u nás hovorí, buďme vďačný aj za to málo čo máme.
Ide o zbierku sci-fi a hororových poviedok (často krát mix oboch). Jednotlivé kusy sa vyznačujú nielen kvalitou, ale aj originalitou a námetovou rôznorodosťou. Nájdete tu poctu Poeovi či Lovecraftovi (autor začínal ako oddaný následovník Lovecrafta), postkatastrofické sci fi, duchárčinu, distópiu, cestovanie v čase, mimozenšťanov, či diablov. Tematický záber je obrovský, je badať, že autorov štýl a zameranie sa časom menili, no kvalita je naozaj u všetkých kusov vysoká. Teraz len dúfať, že nejaký žánrový vydavateľ v Čechách alebo na Slovensku prinesie autorove ďalšie diela.


Archetyp hard scifi o objavovaní nepoznaného, mnoho krát citovaný a napodobovaný, dodnes výborne fungujúci. Jediné, čo ma trochu brzdí, je chladný pristup k postavám, hrajúcim iba úlohu diváka, podobne ako sám čitateľ.

Na to, že niesom detektívkový, som si to užil. Môže za to fakt, že kniha netlačí na pílu ako mnohé ďalšie moderné knihy tohto žánru, ale naopak inklinuje skôr ku klasike. A teda, menej dôrazu na akciu a naopak, viac na samotné vyšetrovanie, postavy a ich vzťahy. Samozrejme, stojí to na charizme a chémii ústredného dua, a popravde, viac než ďalší pribeh ma zaujíma, ako sa bude vyvíjať ich vzťah. Za mňa príjemné prekvapenie.


Psychologický horor podobného rázu ako Blochove Psycho, azda ešte lepšie, lebo tu stupňujúcu sa zlovestnosť podfarbuje nástup fašizmu a s tým spojené vyvražďovanie zle skrývané za vznešené frázy, čo je vlastne aj paralela k príbehu hlavného "hrdinu". Najviac ma na tom bavili tie rôzne drobné náznaky, ten prerod Koprfingla, pred tým, než sa z narušeného stane ozajstné monštrum. Napríklad výlet na vyhliadkovú vežu s vyšinutou dámou. Kto z nich dvoch bol väčší blázon? Myslím že odpoveď je viac než jasná.


Mysteriózna lahôdka ktorá očarí najmä tým, ako krásne všetko do seba postupne zapadá. Srší to trochu tým inakvejším pohľadom na svet, typickým pre japonské diela, kde je nadprirodzeno tak akosi otvorenejšie prijímané, a siahodlhé opakujúce sa pasáže, opisujuce paniku, strach a šok, ktoré čitateľ automaticky očakáva od západného diela, takmer chýbajú. Naopak, čo nechýba, je viac než detailná a intímna charakterizácia postáv, naviac veľmi umne zakomponovaná do deja. Dalo by sa povedať, že tu nieje nič navyše a tých takmer 700 strán (azda až na jednu retrospektívnu časť v závere), ubehne ako voda.
Element umenia, ktorý sa nesie celým dielom, ako nástroj, ktorý dokáže preniknúť do vnútra zobrazeného subjektu, a dokáže poodhaliť na vonok skryté vlastnosti, traumy, či veci, ktoré by mali ostať nevidené, akési zrkadlo zobrazujúce viac než púhy odraz, je fascinujúci koncept a drží čitateľa v očakávaní až do konca.
Po dlhšej dobe niečo zo žánru, čo ma nielen bavilo, ale aj uspokojilo na hlbšej urovni.
