Starmoon komentáře u knih

Téma žien čakajúcich doma na svojich migrujúcich mužov sa mi zdala dosť sentimentálna, knihu som si chcela prečítať jednoducho preto, lebo je to prvá abstynovka od Slovenky.

Rojovej štýl bol celkom fajn, nie som si však istá, či sa vôbec sama držala vlastných pravidiel, lebo popri príbehoch o čakajúcich ženách sa tam vpašovali aj príbehy o ženách, ktoré sami odišli/odchádzajú, a tiež kdejaké lokálne reálie približujúce sa skôr k cestopisu. Tiež mi celkom nevyhovovalo, že pokus o komparáciu podmienok viacerých krajín zlyhal v nevyvážeností, napríklad z Mexika tam bolo toľko príbehov, že by vydali aj na vlastnú knižku, z iných krajín (napríklad aj Slovensko) iba jeden. Nie som si istá, či jeden (!) zástupný príbeh stačí na to, aby človek pochopil danú problematiku v kontexte celej krajiny. Osobne si myslím, že to nutne vedie k určitým skresleniam.

Toľko k mojím výhradám: inak však musím uznať, že Rojo píše dobre, pre tému bola očividne zapálená, snažila sa svojich respondentov čo najviac spoznať a čo najdlhšie s nimi pobudnúť a nepochybujem, že svoje čitateľstvo dokázala primäť pozrieť sa na tému migrácie inými očami. Mňa síce veľmi nie (čo už, asi sa stávam nevyliečiteľný cynik), minimálne literárne som si však knihu vychutnala.

PS: Ak by podobným spôsobom autorka (táto či iná) spracovala tému migrácie čisto iba v slovenskom kontexte, z takej knihy by som asi bola paf. Nie žeby nebolo zaujímavé dozvedieť sa niečo aj o mexických, indických či trebárs etiópskych ženách, ktoré čakajú na svojich mužov a popritom sa snažia nejako vyžiť, spravovať domácnosť a vychovávať deti, ale myslím, že podobný priestor by si zaslúžili aj tie slovenské.

1 11.05.2024

"Odkedy na tomto svete dostávame všetko, čo chceme?"

Nuž áno, život ide len zriedka tak, ako by sme chceli, a platí to aj o životoch žien v tejto knihe. Súčasnosť zastupujú priateľky Libby a Siena, tridsiatničky, ktorým osud stihol
uštedriť už niekoľko veľkých rán. Ich príbeh sa pozvoľna prelína s inou dvojicou priateliek, ktoré svoju mladosť žili v 40. rokoch; čerstvej panej sídla Woodmont Olivie a jej šoférky Sadie. Každá z týchto žien bola svojim spôsobom zaujímavá, dobre charakterizovaná a pre každú z nich autorka vymyslela osud, z ktorého občas mrazilo. Preto jej rada odpustím, že nakoniec sa všetko zvŕtlo smerom až k príliš sladkým a málo pravdepodobným happyendom alebo aspoň ich náznakom. Po všetkých ťažkých témach (znásilnenie, potraty, život v chudobe, život v zlatej klietke...) by som ďalšiu nálož smútku zapríčinenú tragickým koncom už asi nezniesla ;-).

Kniha mala dosť dlhý rozbeh, chvíľkami som si vravela, že zrejme o nič neprídem, ak ju nedočítam, ale mýlila (by) som sa; prišla by som o zaujímavý, dobre vyskladaný príbeh, ktorý síce nezmení dejiny literatúry, ale dokáže vtiahnuť, dojať, povzbudiť. Takto nejako si predstavujem nenáročné čítanie pre náročnejšie čitateľky. Síce oddychovka, ale taká, čo neuráža intelekt a aj napriek ťažkým témam nechá v čitateľovi na konci pocit ľahkosti.

Aj keď doteraz sa vo mne moje rebelské ja bije s mojim puritánskym ja a nevedia sa dohodnúť, či v knihe prezentovaná a viacerými postavami žitá myšlienka "radšej prosiť o odpustenie než o povolenie" sa mi zdala príťažlivá alebo či by som niektorým z postáv v niektorých situáciách mravoučne (a zbytočne) dohovárala :-D.

1 26.04.2024

Čakala som náučnú literatúru, autor to poňal skôr esejisticky, ale nevadí. Jeho pohľad, jeho poznámky, jeho spôsob videnia a prezentovania videného (čítaného) spravili túto knihu nakoniec zaujímavejšou, ako keby to malo byť len o encyklopedických faktoch.

Päťdesiatka, ktorú zostavil, obsahuje popri notoricky známych dielach aj také, ktoré našincovi veľa nehovoria (a obávam sa, že ani po autorovej prezentácií nebude čitateľ môjho typu veľmi presvedčený, že by tam nutne museli byť alebo že by si ich mal dokonca prečítať), ale ako rýchly prelet literárnymi dejinami posledného storočia, prípadne ako zdroj nových položiek na zoznam kníh, ktoré si v nejakom neurčitom "raz" chceme/treba zadovážiť, ak sami seba chceme považovať za čitateľa/znalca nedávnej klasiky, je knižka určite fajn.

1 22.04.2024

Prekvapivo svižný, zaujímavý a aj realisticky pôsobiaci román z dôb, keď žil, pôsobil a umrel Ježiš Nazaretský... ale ten je v ňom len vedľajšia, takmer bulvárna postava. Keď si o ňom aj hlavné postavy náhodou vymieňajú správy, tak možno v takom štýle, ako sa mi dnes bavíme o politikoch, celebritách... A hneď potom sa vrátia k vlastným životom, príbehom, radostiam a starostiam. Niekedy vlastne ani nevedia, že mali česť práve s Ježišom (ako keď Elkajim stretol čoby kňaz v chráme strateného chlapca) a už vôbec nie to, že práve on by mohol mať riešenie, či dokonca byť riešením, na ich obavy, osudy, boľačky... A že tých je. A sú podobné našim.

Veľmi sa mi páčilo, že listy či odkazy, ktoré si postavy vymieňajú, sú krátke, realisticky pôsobiace (narozdiel od traktátov v Jeho kráľovstve). A veľmi sa mi páčilo, že postavy sú také... ľudské. So svojimi snami, chybami, osudmi. A vďaka epištolárnej forme ich môžeme spoznať cez vlastnú optiku i cez pohľad ich blízkych.

Okrem fiktívnych postáv sú tu vkomponované i biblické; a autorke musím uznať, že autorskú licenciu využila k vytvoreniu takých osudov, pováh a motivácie Kaifáša, Lazáza a jeho sestry Márie či Barabáša, s akými som sa ešte nestretla. Pritom aj psychologicky, aj teologicky by to zrejme obstálo.

Kniha sa dá interpretovať rôzne, číta sa ľahko, necháva svojim postavám aj čitateľom priestor na otázky, pochybnosti, možno až skepsu... Ale aj na nádej.

Na pôstny čas to bola pre mňa primeraná knižná voľba, hoci som predsa len čakala od nej niečo iné (priblíženie Ježiša, priblíženie sa k Ježišovi) a niečo viac (napríklad aj duchovný, nielen literárny zážitok).

1 22.04.2024

Oblúkom sa vyhýbam beletristickým knihám, v ktorých je Agatha Christie jednou z postáv (prekvapivo je ich dosť, väčšina sa snaží objasniť záhadu jej zmiznutia po rozvode), ale k tejto ma prilákala autorkina odvaha/drzosť vkomponovať Christie do úplne fiktívneho príbehu, ktorý sa odohráva v jej reálnom domove...

Ako určitá literárna hra pre fanúšikov Agathy celkom fajn (napríklad keď Christie na základe vraždy v knižnici vymyslí zápletku svojej knihy Mŕtva v knižnici), ale, buďme úprimní, nebyť prítomnosti slávnej autorky v deji, bola by kniha tisícprvou snahou napísať detektívku v štýle a v dobe Agathy Christie. Jasné, ako celok to bolo milé, hravé, úsmevné, ale nič také, z čoho by človek padol na zadok.

Skvelou voľbou bolo určite odpratať Agathy Christie čo najskôr do vlastnej izby a prenechať vyšetrovanie aj rolu hlavnej postavy Phyllide. Tá bola ako postava veľmi fajn, zapamätateľná, sympatická, originálna; chvíľkami však možno až príliš "moderná" v zmysle, že asi len totálny neznalec danej doby by mohol veriť, že taký typ ženy, tobôž gazdinej, by sa mohol v opisovanom časopriestore naozaj vyskytovať. A hoci chápem, že autorka potrebovala spraviť z vyšetrovateľov čo najväčších ťuťmáčikov, aby mala Phyllida čo najväčší dôvod a priestor viesť vlastné vyšetrovanie, chvíľkami to už hnala takmer do karikatúry.

Celkovo som si však knižku užila aj s týmito mojimi výhradami a ak by v slovenčine vyšlo pokračovanie, rada si ho donesiem domov z knižnice.

1 22.04.2024

Kniha, ktorá sa snaží dať odpovede, no mne priniesla ešte viac otázok. Autor je, našťastie, dosť inteligentný a úprimný (chvíľkami by sa ultraortodoxným zdal možno drzý), takže som nemala chuť ubiť ho jeho knihou po hlave (ako sa mi to pri niektorých dielach od kresťanských blahosklonných až arogantných vševedov zavše stáva). Najviac silné sa mi zdali časti, kde priamo pomenoval a výsmešne pranieroval rôzne zduchovnelé frázy a klišé, to bolo svieže a užitočné. Celkovo sa mi autor zdal lepší ako borič zastaraných a nefungujúcich dogiem než ako objaviteľ nových odpovedí na staré otázky.

S čím som však naozaj mala problém, bola jeho tendencia už vopred odmietnuť predstavu Boha, ktorá mu nevyhovuje (s. 14), čo sa neskôr prejavovalo na viacerých miestach a myslím, že celkovo bol preňho charakteristický postoj "neviem si predstaviť, že toto by mohla byť pravda (...). Potrebujem sa držať skutočnosti, že Boh je vždy prítomný a stojí pri nás ako ten, čo nás prevádza nástrahami života a smrti" (s. 75). Akoby autor mal predstavu Boha, ktorého dokáže milovať a nasledovať, no a celá táto jeho knižka bola hľadaním argumentov, že Boh skrátka taký MUSÍ byť. Trochu mi to pripomínalo istého kňaza, u ktorého som v časoch svojho hľadania bola na duchovný rozhovor, a na moju otázku, čo si myslí o tom, že historický Ježiš sa veľmi nezhoduje s teologickým, mi nechápavo povedal, že takými myšlienkami sa nezaoberá, aby sa neoslabila jeho viera. Obdobne aj Leonard; akoby hľadal myšlienky, ktoré by jeho vieru posilnili, čo nemusí byť zlé, ale poctivejšie by sa mi zdalo pátrať po pravde, aj keď by sa mu/nám možno nepáčila. Takto mám totiž pocit, že svoju pravdu mal už od začiatku zadefinovanú, len si ju obhajoval (hoci uznávam, že sofistikovane, zručne a chvíľkami aj vtipne, ak teda máte radi aj trochu sarkazmu alebo čierneho humoru).

1 14.03.2024

Kresťanský romantický triler... Fú, to je kombinácia. Ale ono to napodiv celkom fungovalo, aj keď... Poďme však postupne.

Kresťanský: tým sa zrejme myslí to, že postavy v pravidelných intervaloch vysielajú k Bohu strelné modlitby, páni gentlemansky ochraňujú slečny, ktorým sa nesnažia vliezť do postele (aj keď na gýčovo vášnivé bozky dôjde) a aj nejaké to posolstvo o milosrdenstve a odpustení by sa našlo. Teda žiadna veľká teológia, ale ak si chcete napríklad v čase pôstu prečítať niečo napínavejšie a zároveň si to pred sebou ospravedlniť pridanou duchovnou hodnotou (môj prípad :-)), na taký účel je kniha fajn.

Romantika: čo sa budeme tváriť, asi je len máločo viac gýčové ako chrabrý krásny statočný chlap s pohnutou minulosťou, ktorý sa na prvý pohľad zaľúbi do krásavice s nádherným srdcom, ochraňuje a zachraňuje ju v toľkých situáciách, až máte chuť dáviť cukrovú vatu, no a nakoniec mu práve táto láska zocelí rany a On a Ona sú potom pripravení žiť šťastne, až kým nepomrú. Takže áno, presne na taký vzorec autorka stavila, navyše čitateľom nezabúda v pravidelných intervaloch pripomínať, aká je hlavná hrdinka krásna, a pre istotu jej to dávajú najavo aj ostatné postavy. Asi ani za novou českou Miss World sa neotáča toľko mužov ako za Finley (mimochodom, skoro každý, s kým sa v priebehu deja zoznámi, má potrebu pochváliť jej meno). A aby toho nebolo málo, nejakú tú lásku dopriala autorka každému z mužských hrdinov, takže ku koncu sa počet párikov mohol rovnať nejakej telenovele.

Triler: to je asi silné slovo, skôr mám dojem, že ak by táto kniha bola film, tak nejaký televízny akčňák, v ktorom sú hlavní hrdinovia vkuse v ohrození, veľa sa tam strieľa, uniká, pátra, záporaci sa dostanú všade od pracoviska až do domova klaďasov, sú ochotní v snahe zničiť ich nechávať za sebou mŕtvoly...

Fajn, viem, že z doteraz napísaného to môže pôsobiť ako zmeska viacerých žánrových klišé, čo je vlastne aj pravda, ale pravdou je i to, že to spolu fungovalo, pekne to odsypalo, dobre sa to čítalo, pekne sa tam všetko prepájalo a keď naozaj nehľadáte viac ako oddychovku, ktorá vtiahne a čitateľ ju zvládne v priebehu víkendu, môže byť. Až mi je ľúto, že ďalšie diely v sloovenčine nevyšli.

1 11.03.2024

Tak toto bola naozaj lahôdka.

Knihu som si užila ako kresťanka; chvíľkami mi až horelo srdce. Bodaj by takých klerikov či všeobecne katolíkov bolo viac. Ako sa vraví, slová povzbudzujú, príklady tiahnu, nuž a Hlaváč na mňa pôsobil ako príkladný človek aj kňaz.

Knihu som si užila aj ako Slovenka a lokálpatriotka; Hlaváč žil kade-tade, veľmi ma zaujalo, že pôsobil aj vo viacerých obciach/mestách, ktoré sa stali dôležité aj pre môj vlastný život. Aj preto bolo pre mňa o to zaujímavejšie čítať, ako to v nich vyzeralo pred X rokmi. A, taká perlička, keď som bola v nedeľu kočíkovať, prvýkrát v živote som si všimla, že pri kostole, kde sme sa s mužom brali, má Hlaváč bustu....už celé roky. Taká milá "náhoda" (skôr verím, že náhoda je božie inkognito).

No a knihu som si užila aj ako čitateľka, bola totiž pútavá, zaujímavá, chvíľkami vtipná, chvíľkami dojemná...

Naozaj skvelý životopis. A Hlaváča mám vďaka nemu v mysli aj v srdci. Apropo, prečo je v súčasnosti tak málo známy? A prečo sa ešte v súvislosti s ním nehovorí o blahorečení?

1 29.02.2024

"Pochopila, že byť rodičom v Amerike znamená žonglovať s úzkosťami a že to súvisí s tým, že majú priveľa jedla. Sýte brucho dávalo Američanom čas na obavy, že ich dieťa by mohlo mať vzácne ochorenie, o ktorom sa práve dočítali, dávalo im pocit, že majú právo na ochranu svojho dieťaťa pred sklamaním, nedostatkom a zlyhaním. Sýte brucho dávalo Američanom a Američankám luxus toho, aby sa mohli chváliť, že sú dobrými rodičmi, ako keby bola starostlivosť o dieťa výnimkou a nie pravidlom."

Adichie ma zaujala už svojou bichlou Amerikánka (tých cca 600 strán mi zbehlo ako nič) a aj tento poviedkový výber bol celkom podľa môjho gusta, teda natoľko, ako to už s poviedkami býva; niektoré sadnú viac, iné menej, ďalšie skoro vôbec; pri niektorých by ste boli najradšej, ak by ich autorka pretavila na dlhý román, iné sú skvelé práve v podobe kratšieho textu, niektoré pôsobia skôr ako také náčrty či štylistické cvičenia...

Tematicky je to mix toho, čo už autorka ponúkla aj v iných svojich dielach, teda kontrast života v Nigérii a Amerike, postavenie (čiernych) žien v africkej aj západnej spoločnosti, fanatické podoby viery, spoločenské výzvy v nigérijskej spoločnosti.... Postavy väčšinou na jedno kopyto, akurát majú iné mená, ale to nič. Ako celok je to príjemné, vyvážené čítanie, taká typická Chimamanda s podmanivým rozprávačským štýlom, citom pre detaily a temer reportážnym pohľadom na svet, ale, žiaľ, zároveň je to typická Chimamanda aj so svojimi "neduhmi" (v mojej optike), teda dosť z jej textov presvitá, komu v nich "fandí", podobne ako jedna z jej postáv drží palce súťažiacim v televíznych reláciách v takomto poradí: čierne ženy, čierni muži, biele ženy, bieli muži; no a nemôžem sa zbaviť dojmu, že tak je to aj u autorky, čo sa na jednej strane snažím chápať, na druhej mi však už mierne liezlo na nervy, že všetky tie jej čierne hrdinky sú pravidelne nasrdené na zmienené iné typy osôb a už len preto, že čierne ženy sú na čele autorkinhoo súkromného rebríčka, majú právo na všetko od závisti cez odúvanie sa až po nenávisť, klamstvo a (v jednom poviedkovom prípade) zabitie. Tým ma autorka štvala už pri Amerikánke (hlavná hrdinka spôsobila rozpad rodiny, no a čo, lebo veď bola hlavná hrdinka), a áno, viem, že nie so všetkým, o čom autorka píše, musí súhlasiť, ale z jej textov tak nejako cítiť, že sama je trochu nasrdená a svojimi textami ukazuje nielen realitu ľudí, o ktorých sa rozhodla písať, ale aj prostredník.

Každopádne, písať vie a aj táto jej kniha sa číta dobre, ľahko.

1 05.02.2024

Vraj to je román. Podľa mňa skôr niečo medzi esejou, životopisom a popularizačnou knižkou o histórii.

Vraj o meruôsmych rokoch. Podľa mňa skôr o Franciscim.

Veľmi sa mi páčil Mináčov jazyk, štýl, úvahy, možno až prísne videná slovenská malosť v rôznych významoch tohto slova. Práve v onej malosti sa však o to viac vynímajú veľké mená a ich veľké sny, ciele, činy. Nie, táto kniha určite nie je oslavnou a pochvalnou, nie je to žiadne hejslováctvo. Podľa mňa takto nejako vyzerá zdravý pohľad na vlastné dejiny. Škoda, že dnes už je táto kniha de facto zabudnutá a neznáma podobne ako jej autor, aspoň teda pre moju generáciu. Určite z nej nebolo cítiť pachuť socialistického myslenia, ako som sa trochu obávala.

1 19.01.2024

Tommy, jedna z postáv knihy, "vravel, že moderný človek už nenakupuje vianočné darčeky, ale kupuje kozy v Afrike. Vravel, že Afrika je už teraz celá prepchatá kozami a že pred potravinovými bankami stojí celý december rad ľudí, no nie sú to chudobní, sú to bohatí ľudia, zúfalo sa snažia nájsť niekoho, komu by mohli pomôcť. (...) Nikto už nechce sláviť sviatky so svojou rodinou, všetci ich chcú sláviť s chudákmi a feťákmi."

Či už daný postreh vo vašej bubline platí alebo nie, faktom je, že počas Vianoc sa mnohí snažia utlmiť Scroogeho v sebe a všimnúť si aj iných okolo seba, nuž a na to môže byť fajn nástrojom aj táto kniha. Nie všetci totiž majú šťastné a veselé, čo je fajn si pripomenúť, a to nie pre dobrý pocit, že my máme, ale aby sme si možno všimli, či aj v našom okolí nie je nejaká takáto Ronja...

Trochu som sa bála, že autorka bude citovo vydierať a že príbeh vznikol vlastne len preto, aby z nás čitateľov vyžmýkal čo najviac emócií, po dočítaní si však myslím, že Rishøi zvládla podať ťažké témy (alkoholizmus, zanedbávanie, detský pohľad na to) bez klišé a pátosu. Takmer akoby to sama prežila.

Oceňujem aj minimum slov a strán (nielen preto, že v predvianočnom čase máme asi všetci akosi menej času), prelínanie realistického a takmer až snového, vierohodné vykreslenie postáv. Dosť ma však rozladil záver. Možno mal byť alúziou na Dievčatko so zápalkami, ktovie, osobne mám však radšej, keď sú veci dopovedané explicitne. A myslím, že už len z úcty k deťom, ktoré zažívajú podobné veci/sviatky ako Ronja, by sa tá explicitnosť hodila. Aj keby nás mala zabolieť ako facka.

1 23.12.2023

Vianočnej atmosféry tu nie je ani za necht, nedajte sa pomýliť názvom ako ja. To by však nevadilo. Horšie je to s kvalitou dielka. Autorka je síce vtipná, ale čitateľovi ponúka príbeh tak naivný, že by sa mu viac než tvrdá väzba (aspoň teda v slovenskom vydaní) hodil osud brožúry pribalenej k nejakému ženskému magazínu. Pritom rozbeh bol slušný, škoda len, že následne sa autorka vydala na cestu plnú všetkých možných klišé a naservírovala nám lacnú červenú knižnicu namiesto románu o extrémnej osamelosti v štýle Honeymanovej V PODSTATE SOM CELKOM V PORIADKU (sprvoti sa mi Veselú samovraždu a šťastný nový rok podobalo práve na toto dielo, dokonca aj niektoré scény typu depilácia, nákupy v butiku a pod. pôsobili, ako by sa autorky navzájom inšpirovali). Keby aspoň tá romantika bola romantická... Ale kdeže.

SPOILER: Sylvie sa tak akútne túži s niekým zblížiť, že sa vyspí doslova s prvým, ktorý o ňu prejaví aspoň aký-taký záujem. Po pár vetách. Bez ochrany. Na druhom rande si už vymenia tých viet viac, ale opäť je to primárne o sexe. A potom sa mu šťastná Sylvia zverí, že po oteckovi zdedila pekný balík, dala výpoveď v práci a teraz sa so svojím novým objavom chystá odletieť, kam len bude on chcieť. Vážne. To bol ten akože happy end. Feministkám radím zďaleka sa tejto knižke vyhnúť, aby ich nekleplo.

1 09.12.2023

"Máme čoraz menej múdrych a čoraz viacej najmúdrejších."

Krásne, že?

No a takých periel sa v tomto výbere nájde mnoho... Klobúk dole, ako vie Janovic vidieť to, čo niekedy prehliadneme a pomenovať to tak, ako to väčšinou nevieme. Niektorí na to potrebujú romány, jemu stačí často veta...

"Keď už chceš, aby ťa nosili na rukách, nežiadaj, aby ti aj tlieskali."

Prípadne pár viet.

"Celý život sme sa hrbili kvôli svojim deťom. A teraz sa naše deti nemôžu kvôli nám narovnať."

Veľa by sa dalo vypisovať, vlastne celá kniha, tak teda radšej končím s odporúčaním, aby ste si ju radšej prečítali, a tiež s poslednou ukážkou:

"Je rozdiel medzi mlčaním a držaním huby."

1 09.12.2023

Svojho času som videla Gibsonovo Apocalypto (hoci priznávam, že párkrát som musela zavrieť oči), teraz sotva zvládnem pre mladých určených Krvilačných Aztékov... Asi starnem, scitlivievam alebo čo. Ale dosť o mne, radšej ku knižke; vtipná, prehľadná, približujúca svet nielen Aztékov, ale okrajovo i Mayov, Toltékov, Olmékov... Skvelá knižná jednohubka, v ktorej je všetko podstatné. Možno len príchod Španielov a veci s ním spojené videl podľa mňa autor až príliš čierno. Teda, aby bolo jasné, nie žeby som schvaľovala ich praktiky, ale v princípe sa mi zdá lepšie uctievať Pannu Máriu Guadalupskú (nie žeby sa o nej autor zmienil) než Coatlicue. Alebo inak, aztécke tradície a náboženské rituály sa mi zdali sami o sebe brutálne a... nuž, krvilačné, zatiaľ čo kresťanské princípy by boli fajn, keby sa ich dobyvatelia a misionári aj sami držali. Ale to len moja subjektívna a s knihou v podstate nesúvisiaca vsuvka.

1 03.12.2023

Napísať pútavú, ba celkom vtipnú knihu o národnom obrodení chce kumšt. Autor ho má. Veľmi som si toto dielko užila a už sa teším, ako ho o pár rokov skúsim postrčiť našim detvákom.

1 02.12.2023

Jeden z obľúbených autorov môjho detstva, priebežne si plánujem opätovne prečítať všetky jeho u nás preložené dielka. Začala som týmto, ale popravde, zanechalo vo mne trpkú pachuť a dosť dezilúzií o značne zidealizovanom rytierskom stave. Čo už, veď to je predsa hrôzostrašná história :-D. Ale jeho pohľad na križiacke výpravy sa mi predsa len zdal príliš zjednodušený a neobjektívny.

Ďalší zaujímavý prípad v tejto sérii, aj keď mňa osobne viac zaujímali veci týkajúce sa súkromia hlavného vyšetrovateľa; aj z princípu, keďže som si ho obľúbila, aj preto, že tentokrát (mi) bola obeť nesympatická a de facto mi bolo ľudsky jedno, kto a prečo sa jej zbavil. Myšlienka s amatérskymi "detektívmi", ktorí sa virtuálne zgrupujú, aby dopĺňali či niekedy suplovali policajné vyšetrovanie, bola fajn, navyše originálna a myslím, že autor dobre ukázal výhody aj limity takejto angažovanosti. Dej bol (opäť) vsadený do predvianočného času, čo mi trošku pozdvihlo náladu počas môjho druhého najmenej obľúbeného mesiaca v roku :-). Line ostala tentokrát v úzadí, tých pár scén s ňou ani nemuselo byť s ňou, ale to nevadí, aj tak autor do deja nakumuloval toľko postáv, že viac priestoru navyše pre ktorúkoľvek z nich by už bolo skrátka priveľa. Záver od istého času očakávaný, ale to nič. Sumárne, fajn moderná detektívka.

1 02.12.2023

Doteraz mám rozporuplné pocity z tejto knihy aj z výchovného štýlu, ktorý prezentuje. Na jednej strane (najmä ak sa opakovane vraciam k jednotlivým pasážam) som uchvátená daným ideálom (bez ohľadu na to, že ho neviem naplniť), na druhej strane sa pýtam, či to už ako rodičia nepreháňame, či takéto výchovné postupy nie sú už tak trochu modloslužba. Aj som si skúšala predstaviť, ako by sa mne čoby dieťaťu páčilo, ak by moji rodičia so mnou jednali tak, ako je prezentované v tejto knihe... A veru neviem. Naozaj si to neviem predstaviť. Je to tak vzdialené realite, ktorú som zažila (a so mnou možno aj 90 percent detí), že je to pre mňa asi ako predstavovať si, aké by bolo vyrastať v údolí jednorožcov a víl. Napr. užívateľ(ka) Carcassonna píše, že je to kniha pre každého, kto chce "dať spoločnosti plnohodnotných, vyrovnaných jedincov", ale práve tým si nie som celkom istá. Naozaj vyrastie z dieťaťa, ktoré na konci dňa dáva rodičovi hviezdičky za odmenu, ak po ňom nekričal, zdravý jedinec, alebo skôr neskutočný rozmaznanec, ktorý si myslí, že všetko a všetci sa mu musia podriadiť? Naozaj bude raz z dieťaťa plnohodnotný človek, ak otcovi pri nezvládnutí svojich emócií fyzicky ublíži až tak, že mu tečie krv (príklad z knihy), no ten po ňom i tak nenakričí ani ho inak nepotrestá, aby sa dieťatko náhodou necítilo ako zlý človek? Jednoducho, niektoré veci sa mi zdali pritiahnuté za vlasy, hoci v kontexte knihy dávali zmysel. Iné (najmä tipy na hry, ktorých by som uvítala viac), však boli super a vidím, že aj reálne celkom fungujú. Takže... Neviem. Naozaj neviem, čo si o danej knihe myslieť. Možno si z nej človek naozaj musí vyselektovať to, čo je ešte v súlade s jeho videním sveta a hodnotami, zároveň si však určiť svoje hranice, kedy by sa už cítil ako bábka, ktorá sa len vkuse podriaďuje dieťaťu a súčasným výchovným trendom.

Séria Inšpirujúci, ktorej súčasťou je aj tento titul, to je vlastne taká "instantná teológia". Kto sa o témy v knihe (manželstvo, okultizmus, Panna Mária...) z pohľadu Cirkvi zaujíma už dlhšie a hlbšie, zrejme sa nič nové nedozvie. A keď ten fiktívny niekto nebodaj už čítal niektorú z kníh Eliasa Vellu, dozvie sa ešte menej. Všetko je tu stručné, povrchné, akoby len načrtnuté... Keď však človek nečaká dielo na úrovni Kempenského, ale stačí mu náhľad do niektorých tém či Vellov pohľad na ne, prečo nie. Okrem toho, opakovanie je matka múdrosti a zrejme len pyšný človek si tu napriek jednoduchému jazyku a štýlu nenájde pre seba absolútne nič.

1 04.11.2023

Autorka v tomto diele predstavuje celý depozitár tém (šikana, dospievanie, život emigrantov, etnické a rasové rozdiely až konflikty, limity diverzity, vlk v ovčom rúchu...), ktoré sa všetky zbiehajú v optike hlavnej hrdinky Lilach, Matky. Zámerne píšem názov tejto jej roly veľkým písmenom, pretože pre hrdinku i túto knihu je, zdá sa, kľúčová. Autorka trefne vystihla myšlienkové pochody mamy (či mnohých mám) a rôzne rozhodnutia i činy z toho prameniace, ktoré sa bezdetnému či racionálnejšiemu čitateľovi môžu zdať chvíľkami temer až hysterické (darmo, kým človek nemá vlastné dieťa, nepochopí), psychologicky i literárne to však zvládla bravúrne. Navyše ten krásny jazyk, pozvoľna gradujúca atmosféra, dynamický dej dokazujúci, že aj spoločenský román, nielen žánrovky, môžu mať dobre vystavanú fabulu...

Podobne ako Lessanu ma však iritovalo, že matka nevedela so synom (a nielen s ním) otvorene komunikovať, na druhej strane však chápem, že ak by to dokázala, autorka by razom prišla o polovicu zápletiek a pointu ;-). A hlavne, dosť mi prekážal záver, ktorý mne, človeku úprimne veriacemu, že pravda nás oslobodí, evokoval podobne ako pri autorkinej Klamárke pocit, že posolstvo knihy je v štýle "city (komfort, pohodlie, istoty...) nad pravdu", s čím sa neviem stotožniť (dokonca ani ako matka). Nevravím, že príbeh/záver mal moralizovať (to vonkoncom nie), ale skrátka mi prekážala absencia nejakej väčšej vnútornej morálky hlavných postáv. Odovzdať svetu posolstvo (hoc v balíku pekných slov a príťažlivého príbehu), že každý si chráni svoje mláďa (a keď sa dá, i svoje ilúzie o ňom), sa mi zdá skrátka málo.

1 25.10.2023