Starmoon komentáře u knih

„Najprv sa im vysmievali. Prehlasovali ich za pomätených. Niekedy ich tiež prenasledovali. Až potom nasledovali oltáre, sochy a hymny. Svätí. Dnes nám pripadajú ako stĺpy Cirkvi, ako vzory spoľahlivej poslušnosti a železnej disciplíny. Ale ich súčasníci ich dosť často považovali za rebelov a provokatérov. Máme sa tu pokúsiť, aby sme nejako podľa novej módy preleštili niekoľko beznádejne antikvariátnych postáv cirkevných dejín a bývalej religiozity? Nie, to by bolo nepoctivé počínanie. A zo všetkého najviac si svätí zaslúžia, aby sa o nich hovorila pravda. Sme im dlžní historickú pravdu. Často sa pod legendárnym gýčom schováva pravda úžasná a prekvapujúca.“

Veľmi pútavo prerozprávané príbehy desiatich svätcov, ktorých pozná aspoň zbežne asi každý katolík – vo Feldmannovej verzii však ich osudy akoby nanovo ožívajú. Vďaka tejto knihe som si vytvorila vzťah ku Kataríne Sienskej (teším sa už na román o nej), Terézii z Avily (ktorá mi po dávnejšom prečítaní jej autobiografie bola skôr nesympatická) či upevnila si vzťah k Thomasovi Morovi. Ani na ďalšie postavy cirkevných dejín (František z Assisi, Filip Neri, Alžbeta Durynská, Jean-Mária Vianney...) sa už asi nebudem dívať ako predtým. Autor ma primäl pozrieť sa na nich inak; pozrieť sa na nich jeho vlastnou, jedinečnou optikou.

Veľmi túto knihu odporúčam.

1 09.11.2021

Päť hviezdičiek za vieru, lásku, nádej, pokoj a odvahu dotyčných sestier, päť za vizuál, tri za formu a štýl. Je to kniha, ktorá môže povzbudiť vo viere, hoci literárne naozaj ide „len“ o zbierku písomných svedectiev, ktoré na príkaz predstavených zanechali sestry preživšie akciu R a iné socialistické perzekúcie. V tomto zmysle je to vzácne historické svedectvo, zároveň však aj krásne svedectvo viery.

1 28.10.2021

Podobne ako PRÍBEH TITANICU, aj túto knihu by som ako dieťa mala zrejme veľmi rada. Odporučila by som ju skôr tým, ktorí sa s tematikou zoznamujú, prípadne nadšencom mojej sorty, ktorí si o Titanicu radi prečítajú hocičo. Aj takí si tu však môžu nájsť rôzne perličky, ktoré im ešte chýbali do mozaiky. Jediné moje výhrady smerujú k občasnému duplikovaniu informácií a k niektorým nie celkom vydarených ilustráciám, a moja mimoriadna pochvala k tomu, že v knihe bol zmienený aj príbeh kňaza Thomasa Bylesa, ktorý v podobných publikáciách často chýba (hoci jeho osud určite patrí k najzaujímavejším z Titanicu, a to píšem bez ohľadu na svoju i jeho denomináciu).

1 16.10.2021

Celkom milá, ale trochu nudná a nie príliš uveriteľná romanca. Musím však oceniť, že bola originálna minimálne v dvoch veciach – prvá sa týka obsahu (Georgiino tajomstvo), druhá formy. Pripájam sa k tým, ktorým sa páčil nápad vystavať prvú časť ako prerozprávanie ŠĽACHTICKEJ ROŠÁDY, akurát cez optiku iných postáv. Obávam sa však, že nápad sa pomerne rýchlo vyčerpal a venovať mu cca tretinu knihy bolo trochu odvážne rozhodnutie koledujúce si o reakcie typu „toto už poznám z predošlej knihy, kedy ma chceš trochu prekvapiť, Kristi?“.

Hawthornovci mi síce neprirástli k srdcu natoľko, aby som sa úplne ponorila do deja (priznávam, niekedy som sa sústredila skôr na to, koľko stránok ešte ostáva do konca kapitoly či knihy, než na to, čo sa na tých stránkach vlastne píše), ale minimálne posledná štvrtina príjemne zahrala na moju romantickú strunu, a záver mi vylúdil spokojný úsmev.

Nateraz mi však tejto série stačí, ľúbostné avantúry Hawthornovie mládencov si nechám na neskôr.

1 16.10.2021

Kniha o tých a pre tých, ktorí sa (vedome či podvedome) domnievajú, že „Boha očaruje naša budúca dokonalá, neskutočná podoba. Z celej sily sa usilujeme napraviť, pretože sa domnievame, že len na tom Mu záleží, to očakávame a to Mu dlhujeme. Ale čo s osobou, ktorou sme práve teraz? Čo s našim chaosom, chybnými krokmi a omylmi? (...) Ak prestaneme fajčiť, nadávať, kričať na deti, jesť zmrzlinu po deviatej a niečo v živote dokážeme, Boh nás možno prijme takých, akí sme. Nateraz nás len znáša. Milovať nás bude neskôr.“

Steven Furtick sa vám pomerne vtipným spôsobom (pripomínajúcim trochu štýl Maxa Lucada) pokúsi dokázať, prečo to tak nie je, ilustrovať to príkladmi z Biblie, ubezpečiť vás, že „cieľom našej existencie nie je dokonalosť, ale vzťah s Ním“ a najmä vás rôznymi spôsobmi presvedčiť, že „Boh si nepovoláva klasifikovaných, ale klasifikuje povolaných“.

Príjemná kniha, kde sa teologická hĺbka servíruje odľahčeným spôsobom, a ktorú by si mal prečítať každý, kto ešte nepochopil či neuveril, že „Božia láska a povolanie nie sú podmienené našou dokonalosťou“.

1 16.10.2021

Príbehy o ľuďoch, ktorí žili v dobe či v prostredí, kde by sa väčšina z nás nechcela ocitnúť – a predsa tam dokázali vniesť veľa svetla a lásky. Táto kniha s pomerne poetickým názvom bola pre mňa zdrojom veľkej duchovnej útechy, pokoja i odhodlania zmeniť sa. Ako to už pri podobných výberoch býva, niektoré životné osudy ma zaujali viac (Martin Luther King, Madeleine Delbrêlová, Óscar Arnulfo Romero, Raoul Follereau), iné menej (Teilhard de Chardin, Dietrich Bonhoeffer), ale to je vec osobného vkusu, životného nastavenia či obdobia, a tak by to u iných čitateľov akiste bolo inak. Okrem jednotlivých životných osudov, z ktorých by väčšina vydala na vlastnú knihu (čo sa vo viacerých prípadoch aj stalo), ku kvalite tohto diela nepochybne prispel aj autorov pútavý štýl, umné zakomponovanie mnohých myšlienok jednotlivých aktérov do kapitol o nich či celkový ekumenický, lokálny a generačný presah. Pre mňa veľmi príjemné prekvapenie i čitateľský (a ľudský) zážitok.

1 22.09.2021

Najkrajšia kniha o vzťahu matky a synčeka (respektíve matky a dieťaťa), akú som kedy čítala. Také stručné, a pritom také výstižné. Neraz ma dojíma k slzám. Túto knihu môžem čítať aj každý deň :)

1 22.09.2021

Rozprávka o škaredom káčatku, ktoré v sebe objaví krásnu labuť. Veľmi dobrá a pekná rozprávka, navyše vo veľmi kvalitnom a vtipnom románovom spracovaní. Keď tvrdím, že kvalitnom, myslím tým toľko, že Montgomeryová skrátka vie písať; všetko pekne vymyslieť, popreplietať, predstaviť, rozmotať... Vie sa hrať so slovami aj čitateľskými očakávaniami. Vie zaujať i dojať. A vie o smutných veciach a ľuďoch písať spôsobom, že čitateľ vybuchuje od úprimného smiechu. Aspoň mne sa to teda stalo. Manžel na mňa len neveriacky pozeral spoza počítača, že čo ma tak (opakovane) rozosmialo. Osudný omyl je kniha síce v mnohých ohľadoch predvídateľná, ale láskavá, múdra, hrejivá. Taká, ktorú by si mali naordinovať všetky čitateľky, ktoré od kníh čakajú pohladenie, poučenie i pobavenie zároveň.

1 07.09.2021

Záhada, ktorú dievčatá riešia, nie je veľmi náročná – prakticky od začiatku je jasné KTO, ostáva im už len zistiť AKO. Oceňujem však, že autorka cez tento príbeh nenápadne mladým čitateľkám dáva najavo, že je fajn všímať si ľudí okolo seba a pokiaľ možno, tak im aj pomôcť.

1 14.08.2021

„Ako malému mi hovorievali, že ľudia sú zlí, že si mám dávať na nich pozor, že ma sklamú. Keď som sa vyrástol, stal som sa presne takým človekom. Vystríhal som druhých pred ľuďmi a v kútiku srdca veril, že sa nájde aspoň ktosi, kto neuverí.“

„Čo budú robiť v nebi ľudia, ktorí ustavične vyhľadávajú boj a nepriateľov? Tam sa nebojuje ani nie sú nepriatelia. Budú smutní.“

„Na dosah je doba, keď ľudí znova môže začať Cirkev zaujímať. Pretože oni začali zaujímať ju.“

„Dopriať nebo Vasilovi Biľakovi znamená vyskúšať si, či sme naň sami pripravení.“

„Zodpovednosť je vyššia forma lásky.“

„V nebi aj pekle sú hriešnici. Vrahovia. Zločinci. Zlodeji. Ľahké ženy. Kňazi aj biskupi. Prví poznajú svoje hriechy. Druhí poznajú hriechy celého sveta, s výnimkou vlastných.“

–

Krátke, trefné úvahy v útlučkej knižočke, ktorá sa dá prečítať na jedno posedenie – najlepšie s otvoreným srdcom a zápisníkom (áno, hoci je dielko tenulinké, je z neho čo vypisovať). Pre mňa osobne to však bol druh úvah - zápaliek, ktoré na chvíľu zasvietia v mojej hlave, no zhasnú skôr, ako by mohli zasvietiť aj v živote. Radšej mám úvahy - sviece, nad ktorými rozmýšľam veľa, dlho a hlavne – sama sa vďaka ním stávam o čosi viac sviecou, svetlom. Možno však pre niekoho tieto Lovašove zápisky presne takými budú.

1 13.08.2021

Keď som mala cca 9 až 11, táto séria patrila k mojim obľúbeným – a tento diel v rámci nej k najobľúbenejším. Aktuálne mám 27, som manželka a matka, a z nostalgie som sa k nemu (a niekoľkým iným) vrátila. Nuž... Keby som tento román čítala prvýkrát teraz, zrejme ho ani nedočítam, a keď áno, vytknem mu kopec vecí – jednoduchý štýl, ploché postavy, aj na deväťdesiate roky nereálne pôsobiace fotenie pre časopis... Ale zrejme zaúradovala nostalgia a k tomu aj sympatická Alison v hlavnej úlohe (marí sa mi, že zo štvorice kamarátok som mala v minulosti najradšej práve ju) a tak som si nakoniec aj tento diel užila. Príjemné čítanie na jedno odpoludnie.

1 13.08.2021

Kombinácia nostalgie a túžby po úplne jednoduchom oddychovom čítaní mi prihrala do rúk túto knihu. Keď som mala cca 9 až 11, táto séria patrila k mojim obľúbeným a vždy som sa tešila, keď som v knižnici objavila ešte neprečítaný diel. Sabrina, Katie či Alison síce mali iné životné pomery než ja (a 90% slovenských dievčat), no ich radosti a starosti mi i tak boli celkom blízke a známe. Napríklad v tomto úvodnom diele sú to trampoty s nástupom do novej školy, túžba po priateľstve, nejaké tie platonické lásky... Všetko veci, ktoré riešia (aj keď už možno inak) i dnešné dievčatá. Jediné, čo by som vytkla (okrem jednoduchého jazyka a štýlu, ktorý však k tejto sérii patrí a čerstvým pubertiačkam zrejme neprekáža) je Sabina láska k horoskopom. Bŕ.

1 13.08.2021

Veľmi som sa na túto knižku tešila – fascinovala ma predstava, že niekto zosumarizoval Ježišove otázky z evanjelií a ešte k nim aj pridal vlastné úvahy. Nápad ma fascinuje ďalej, z konkrétneho spracovania som bola nadšená menej, konkrétne mi nevyhovovala akási konvenčnosť autorovho myslenia. Myšlienky, čo v svojich úvahách predostrel, boli fajn, ale nič také, čo by vo mne vyvolalo nejakú hlbšiu reakciu, skutočný stimul na zmenu myslenia či života. Ono to možno bude tým, že mám radšej originálnejší prístup k stokrát vypočutým či prečítaným evanjeliovým textom, napríklad mi veľmi vyhovuje štýl iného slovenského jezuitu Tomáša Jellúša SJ. Autorsky a duchovne bude Jozef Šuppa (aspoň sa teda nazdávam) imponovať skôr tým, ktorý majú radi zaužívaný teologický jazyk a pohľad. A to nemyslím nijako negatívne, skrátka hľadám vhodnú charakteristiku.

1 11.07.2021

Príjemný rozhovor s príjemným človekom. Ale nie s pápežom – to treba podotknúť, aby čitateľ nebol sklamaný. Koho však zaujíma, ako pápež František uvažoval a žil, keď bol ešte „len“ buenosaireský kardinál, ten si príde na svoje. Osobne ma kapitoly o Argentíne, tamojšom spoločenskom a cirkevnom dianí a pod. skôr odrádzali a nudili, viac ma zaujali časti venované osobe a životu Jorgeho Bergoglia či životu Cirkvi všeobecne, ale to je vec gusta. Asi najkrajšie a najsilnejšie boli pre mňa (hoci letmé) úvahy o odpustení – jedny z najkrajších, s akými som sa v rámci duchovnej literatúry stretla.

1 21.05.2021

„Róbertovi Bezákovi dnes hrozí, že ho verejnosť prestane vnímať ako človeka a urobí si z neho chladný symbol. Ale náš dlhý letný rozhovor mi potvrdil, že je to stále vrelý a súčasne zraniteľný človek, ktorý vytrvalo hľadá Božiu lásku. A hovorí o nej ako málokto. Ani raz som sa arcibiskupa Bezáka neopýtal na dôvody jeho odvolania. A predsa mám pocit, že odpoveďou je celá táto kniha.“ (Štefan Hríb, citované z úvodu)

Kniha zložená z troch častí: O Bohu, O človeku, O cirkvi. A predsa je vlastne celá o Bezákovi; o jeho pohľade na všetko spomínané. Ten je – mám dojem – v mnohom konzistentný s pohľadom katechizmu, čo je u mňa veľké plus. Plus pre Bezáka – a trochu mínus pre Hríba a túto knihu, lebo otázky, ktoré v prvých dvoch častiach kladie, sú v Cirkvi dávno zodpovedané (napríklad aj v tom katechizme). Ak to však berieme tak, že kniha bola písaná skôr pre hľadajúcich ako veriacich, ok. Tí po oficiálnych dokumentoch Cirkvi zrejme nesiahnu (aspoň nie bez predsudkov), a v Hríbovom rozhovore môžu nájsť odpovede na svoje otázky. Skôr mi prekáža dojem, ktorý Hríb (dúfam, že nevedomky) medzi riadkami a najmä v tretej časti zanecháva: Cirkev má veľa problémov a chýb, ešte že tu prišiel Bezák, ktorý všetko vidí a robí lepšie.

Takto: ja neviem, ako to bolo s Bezákom, ale viem, ako je to s Cirkvou. Viem napríklad (trebárs aj z toho katechizmu), že predstavy o vzťahu s Bohom, o jeho láske, o tom, že to nevylučuje spravodlivosť atď. nie sú Bezákove objavy (ako to medzi riadkami môže znieť). A viem napríklad aj to (z vlastnej skúsenosti), že Cirkev nie je len pokrytectvo, karierizmus, vybielené hroby, ale aj neskutočne veľa lásky, obety, radosti. Aj v dnešnom svete. V našom svete. V našej každodennosti. Viem (zažívam – vďaka Bohu), že na Slovensku máme mnohých skvelých kňazov, rehoľníkov, laikov.

Aj preto ma trochu mrzí, že keby som si obraz o slovenskej Cirkvi mala tvoriť len na základe tejto konkrétnej Hríbovej knihy, bol by asi taký: Cirkev je falošná a pozadu, ešte že tu bol jeden svätý muž, ktorý sa to pokúsil zmeniť, a aj ten bol preto odvolaný. Ja vám neviem, mne ten obraz nejako nesedí. Tým nechcem súdiť ani Hríba, ani Bezáka, vlastne nikoho... Len mi po prečítaní knihy bolo tak trochu ľúto, že v niektorých ohľadoch vyznela tak, ako vyznela. Možno aj preto, lebo inak bola pútavá, zaujímavá, s potenciálom (a verím, že aj ambíciou) hľadať pravdu.

1 21.05.2021

Plusy:
1) Autorkino nadšenie z témy, z detektívok, zo zlatej éry detektívok, z konkrétnych autorov a autoriek, na ktorých aj odkazuje. Mám radosť, keď z diela cítiť radosť jeho autora.
2) Celý ten retro štýl, ktorý začína pri obálke a pokračuje dejom, jeho detailmi, rôznymi alúziami. Asi ako by vás niekto pozval na dobrú retro párty.
3) Pokus vytvoriť „kresťanskú detektívku“. Mám rada kresťanskú literatúru a mám rada detektívky, bola som teda zvedavá na toto spojenie, a najmä práve pre túto avizáciu som po knihe siahla.

Mínusy:
1) Autorkino nadšenie z témy, z detektívok, zo zlatej éry detektívok, z konkrétnych autorov a autoriek, na ktorých aj odkazuje. Niekedy je totiž do toho zahrúžená až tak, že v tom celom akosi zaniká Julianna Deering.
2) Celý ten retro štýl, kvôli ktorému som sa chvíľami pýtala, či by nebolo osožnejšie a autentickejšie rovno siahnuť po diele z danej doby, nie po diele, ktoré sa chce tváriť, že je z tej doby.
3) Pokus vytvoriť „kresťanskú detektívku“, ktorý z môjho pohľadu veľmi nevyšiel. Áno, od istej chvíle si hlavný hrdina opakuje istý biblický verš a občas uvažuje (veľmi letmo) o viere pod vplyvom šarmantnej spoločníčky Madeline (tá sa pasuje za veriacu; keby to však neverbalizovala, z jej konania to asi veľmi nerozoznám), ale to sa mi zdá na kresťanskú literatúru príliš letmé a na detektívku zbytočné.

Ešte väčšie mínusy:
1) Nuda. Dobrá detektívka skrátka musí strhnúť; pre tie najlepšie som nemala chuť ísť spať a – hoci sedmospáč –, nevedela som sa dočkať rána, dokonca som bola ochotná si privstať, aby som mohla pokračovať v čítaní. Toť popri Pravidlách vraždy som stihla prečítať niekoľko iných kníh (vrátane cca 460-stranového románu) a dočítala som ich skôr zo zotrvačnosti.
2) Sentimentálny románik. Obyčajne nejakú tú ľúbostnú zápletku v rámci detektívky uvítam, táto však bola naivná, presladená a chvíľami som sa pýtala, či to autorka fakt myslí vážne.
3) Otrepané schémy. Keď už má človek čo-to z detektívkych klasík načítané, zrejme ho zápletky a peripetie v tomto deji veľmi neprekvapia.

1 15.05.2021

„Šača je šaNca – prekvapiť sa pri jej spoznávaní. O to viac, čím menej od nej očakávate. Po prečítaní tejto knihy si niektorí Košičania začnú Šacu (viac) všímať. A Šačania vážiť (ešte viac).“

„Keď sa človek niekam vyberie, musí sa rozhodnúť, či chce dedinu alebo mesto. Šaca má oboje.“

Skvelé dielko, ktoré by si mali prečítať nielen tí, čo chcú zistiť viac o Šaci, ale vlastne všetci, čo chcú zistiť, ako sa píše kvalitný moderný bedeker.

Autor má cit pre jazyk aj pre mieru; informácií je tak akurát a navyše aj v štylisticky krásnom obale plnom pekných slovných hračiek. Čítať jeho knihu je radosť. Už sa teším na ďalšie.

1 08.05.2021

Príjemné a v tomto veľkonočnom čase príhodné čítanie o jednej zvláštnej Pasche, počas ktorej zomrel istý prorok... A odvtedy už nič nebolo ako predtým.

Oceňujem fundovanosť autorov (z textu cítiť, že si veľa naštudovali o dobových reáliách, zvyklostiach, odievaní, stravovaní, rímskej i júdejskej spoločnosti, hierarchii...) a hádam ešte viac to, že všetky informácie dokázali do textu vsunúť nenásilne, takmer nenápadne.

Gro však i tak ostáva v samotnom príbehu, ktorý ma príjemne prekvapil pomerne novým pohľadom na udalosti ukrižovania a zmŕtvychvstania; nie v zmysle nejakých alternatív, špekulácií, fabulácií – biblický obsah je identický, akurát predstavený optikou tých, ktorí v Biblii nedostali slovo, napríklad rímsky stotník, pilátova slúžka... A rovnako ich optikou sa dívame i na notoricky známe „veľkonočné“ postavy (Pilát, jeho žena, Herodes, Jozef z Arimatey, Mária Magdaléna, súrodenci Mária, Marta a Lazár...). Všetci – a nielen – títo sa pred čitateľovým zrakom stávajú plnokrvnými postavami; a ako bonus tu máme aj nejaké to dobrodružstvo, romantiku...

Za mňa až prekvapujúca spokojnosť (obdobne ako z filmu V mene Krista/Risen z roku 2016 – ak sa vám páčil ten, bude sa vám zrejme páčiť i táto kniha, a naopak).

1 01.05.2021

Kniha, ktorá vo mne vzbudila celé spektrum emócií a najmä otázok. Na niektoré autorka poskytla odpovede explicitne, na iné medzi riadkami, na ďalšie si budem musieť nájsť odpoveď sama...

Čo mi teda chodilo (a ešte chodí) vďaka tejto knihe po rozume?

Napríklad: Ako si ustriehnuť hranice medzi službou a aktivizmom? Čo sa stane, ak prestaneme Božie kráľovstvo hľadať a začneme ho budovať? Alebo ak dokonca za budovanie Božieho kráľovstvo schovávame (aj sami pred sebou) budovanie svojho ega? Prečo Boh dáva výrečnosť a rôzne iné dary aj ľuďom, o ktorých vie, že ich použijú nie pre neho, ale proti nemu? Je cieľom v službe pre Boha byť úspešný – alebo skrátka ostať verný, aj keby to znamenalo zdanlivo nič a nikoho nezmeniť? Meria Boh našu vieru mierou našich úspechov? Máme v našich farnostiach/zboroch/spoločenstvách posudzovať ľudí výhradne podľa ich potenciálu? Aké dôsledky môže mať, keď v snahe získať či nestratiť nových členov (čitateľov, poslucháčov, sledovateľov...) začneme „riediť“ Evanjelium podľa ich chuti? Čo má človek z toho, keď celý svet získa (hoci aj pre Boha) a svojej duši uškodí?

Alebo: Hoci nás učia, že láska prikrýva množstvo hriechov, znamená to zametať dané hriechy pod koberec? Tváriť sa, že neexistujú, že sa nevyskytli? Ako nestratiť vieru v Boha, keď sme ju stratili v toho, ktorý nám ho reprezentuje? Ako vhodne upozorniť pastiera, že sa stal dobytkárom?

Alebo: Znamená byť dobrou ženou (dcérou, synom, matkou...) trpieť partnerove zlo? Aký príklad dávame deťom a čo ich učíme, keď našou stratégiou nie je rodinné hriechy riešiť, ale čo najlepšie ich ukryť pred svetom? Aké následky má, keď si človek spraví modlu zo svojho rodiča a jeho názoru? Je správne pomôcť hoci aj stovkám cudzích ľudí na úkor vlastnej rodiny? Ktoré naše nároky na blízkych sú opodstatnené a ktoré sú výsledkom nášho sebectva? Ako stopnúť manipuláciu vo vzťahu? Do akej miery sme zodpovední za správanie toho druhého?

Alebo: Ako môžeme žiť hoci aj roky v sebaklame; vidieť smietky všade okolo seba a nevidieť brvno vo vlastnom oku? Prečo Boh dá niektorým milosť obrátenia skôr a niektorým takmer až na smrteľnej posteli? Koľko zla sme schopní narobiť, hoci si pritom môžeme myslieť, že konáme dobro?

Ak som doteraz Francine Riversovú vnímala najmä ako autorku „ženských románov s pridanou literárnou a duchovnou hodnotou“, tak touto knihou sa u mňa etablovala inde (povedzme, že vyššie) a tento jej román by som najradšej odporučila (ak nie rovno distribuovala) všetkým, ktorí slúžia (alebo si myslia, že slúžia) Bohu v nejakej líderskej pozícii + ich najbližším. Preventívne.

PS: Veľmi sa mi páčilo vykreslenie vzťahu medzi starými manželmi Samuelom a Abigail. Radosť, humor, pokora, tiché obety, aj nejaké to občasné tľapnutie po zadku :). Viac takýchto románových dlhoročných manželstiev, prosím.

1 24.04.2021

Veľmi milé, vtipné, originálne dielko, ktoré vyčnieva v konkurencii podobných detských pamätníčkov. Toť názor mamy; rada si počkám, čo na knihu povie o pár rokov dotyčný človiečik :)

1 07.04.2021