Starmoon
komentáře u knih

Radšej mám poirotovky, kde hrá Hercule prvé husle hneď od začiatku, postupne ma však dej tejto knihy chytil natoľko, že aj bez klasickej christiovskej šablóny som sa nemohla od knihy odtrhnúť. S rozuzlením som spokojná, za seba odporúčam.


"Rozdiel medzi dámou a kvetinárkou nie je v tom, ako sa správa, ale ako sa druhí správajú k nej."
Higginsa som mala chvíľami chuť prefackať a Lizu sestersky objať. Aj to považujem za dôkaz Shawovho majstrovstva; i cca storočie po vzniku tohto diela a zmene spoločenských pomerov dokáže touto svojou hrou rozdúchať emócie, vzbudiť čitateľský záujem o výsledok neobvyklého fonetického experimentu (aj keď ten mnohí poznajú už zo školských osnov ;)) a podnietiť k úvahám o možnostiach i limitoch, ktoré nám osud dáva už len tým, kde a komu sa narodíme.
"Keď neviete oceniť to, čo máte, choďte a majte si to, čo viete oceniť."


"Hlavne je potrebné si uvedomiť, že queer ľudí nedefinuje len ich sexualita alebo identita. Každý z nás je komplexná osobnosť s rozmanitým životom, v ktorom zastávame celý rad rolí. Sme niekoho priatelia, deti, sme tiež rodičia, kolegovia alebo trebárs športovci. Máme rôzne názory a pohľady na svet. Redukovať človeka na jeho sexualitu a odvodzovať tak príslušnosť k nejakej skupine ľudí je asi rovnaké ako myslieť si, že deti zo 4. A. budú rovnaké, pretože všetky spolu chodia do jednej triedy."
V rozhovore pre Denník N, konkrétne pri otázke, čo autorovi dala práca na tejto knihe, uviedol: "V prvom rade množstvo nových znalostí. Aj ja sám som sa dozvedel veľa vecí, začal som rozlišovať viac rôznych nuáns v identitách a sexuálnych orientáciách a zároveň mi to dalo hlbší pohľad do prežívania identít, ktoré ja sám nemám, napríklad do identity transrodového človeka."
Obdobne to mám aj ja ako čitateľka. Určite mi kniha rozšírila obzory a v ideálnom prípade aj srdce. Samozrejme, jej charakter nebol len informačný, ale aj formačný, čo nemusí vyhovovať všetkým/mnohým, no ak mám hovoriť za seba, človeka formovaného v oblasti queer tém katolíckou náukou a rôznymi jej (dez)interpretáciami (a často, žiaľ, aj dezinformáciami), bola táto kniha pre mňa slušnou lekciou empatie a tolerancie.
K obsahu a rozsahu toľko, že oboje sa mi zdali primerané, vyvážené a aj celková grafická úprava knihy a sadzba super.
Samozrejme, s niektorými respondentmi by sa dalo veľa a dlho polemizovať, niektorí z nich mi pripadali, že tejto knihe (témam) robia skôr medvediu službu, ale to je OK, alebo teda aspoň normálne, že sto ľudí rovná sa sto chutí a sto názorov.
"Omnoho ľahšie sa utláčajú ľudia, ktorých nie je vidieť. Omnoho ľahšie sa vytvára strach z neznámeho. (...) Prieskumy ukazujú, že pokiaľ ľudia poznajú aspoň niekoho queer zo svojho blízkeho okolia, sú až niekoľkonásobne priateľskejší k LQBTQ ľuďom a sú častejšie otvorení rovnosti. Vizibilita je jedna z najdôležitejších vecí v ceste za rovnoprávnosťou."


Vyrástla som pri starom kaštieli, denne ho navštevovala ako dieťa, kým ešte slúžil ako škôlka, neskôr, keď ho už pre zlý technický stav pre verejnosť zatvorili, som sa ako typický malý rebel, ktorý vie šikovne preliezať múry a brány, hrala v jeho útrobách a okolí, celé dni tu trávila so sestrou, hľadala poklad s kamarátkami, v mladom veku tancovala s jedným a pusinkovala sa s druhým mládencom... A celý čas som snívala, že raz, až vyrastiem, tento kaštieľ kúpim, zrekonštruujem a budem v ňom žiť šťastne, až kým neumriem... alebo nespadne :-). No a potom som vyrástla, mala iné sny, spohodlnela; a kaštieľ si ďalej chátra. Aj mi je ho ľúto, aj občas, keď okolo neho pri návšteve rodnej obce prechádzam, cítim nostalgiu, aj by som bola rada, ak by o jeho záchrane sníval a najmä ju zrealizoval niekto iný...
O to viac obdivujem všetkých aktérov tejto knihy, ktorí sa podujali investovať svoj čas, energiu a peniaze do záchrany zámkov a kaštieľov (mnohé odprezentované boli ozaj v stave ruiny). Čo človek, to iný príbeh, iný (ne)úspech, iná životná filozofia... Všetkým im fandím a som vďačná autorkám, že ich príbehy máme my čitatelia takto pekne pokope, navyše vo veľmi peknom vydaní. Pridanou hodnotou sú pre mňa najmä fotografie Kateřiny Sýsovej; v knižnom medailóne sa píše, že cielene pracuje s fotografickým vtipom a gýčom, nuž a za seba môžem povedať, že sa mi to páči.
Škoda, že podobná publikácia (zatiaľ) nevyšla aj o novodobých "hradných pánov" zo Slovenska.


Život v Amerike je pre mňa z kategórie snov, ktoré si vlastne ani nechcem splniť, len ich snívať. Nuž a na také zasnívanie sa bola táto knižka viac než vhodná; hlavne však na dôverný, pútavý a neprvoplánový pohľad českej novinárky, ktorá dokázala svoje americké zážitky podať objektívne i subjektívne zároveň (všetka česť) a ešte aj mnohé skutočnosti vhodne komparovať s našskými pomermi.
Páčilo sa mi tiež to, že každá (mimochodom, tak akurát dlhá) kapitola obsahovala i dvojstranu fotigrafického materiálu a zaujímavosti na margináliach. Jediná moja výčitka by smerovala k menšiemu písmu a väzbe, z ktorej ľahko vypadávajú strany, ani to ma však neobralo o skvelý zážitok.
Ďakujem autorke za tento skvelý počin; a keby sa v budúcnosti rozhodla vydať denník hoc z Tramtárie, rada si ho prečítam.


Táto kniha vyvolala mediálny ošiaľ; aspoň teda v kontexte toho, ako sa v tuzemsku bežne (ne)píše o knihách. Iste, to by samo osebe pre mňa ešte nebolo dobrou reklamou, ale každopádne to kumulovalo moju zvedavosť (Naozaj je kniha taká kontroverzná, že ju treba stredoškolákom čítať iba s psychologickou podporou, alebo im ju inak radšej zakázať? Čo všetko vlastne tá Nicol prežila? Je kniha naozaj taká silná a dobrá, alebo sa skrátka istá novinárka z Denníka N, mimochodom, tiež účastníčka daných literárnych súťaží a Nicolina známa, jednoducho rozhodla spraviť dávnej kamarátke dobrú reklamu, a tým odštartovala všetko ostatné?).
A teda, ako to všetko vnímam po prečítaní?
Ako čitateľka som spokojná; úderné, krátke vety i odseky, žiaden balast, surrealistické obrazy a metafory, ktoré, možno trochu paradoxne, zachytili to, čo sa Terezke stalo, ešte reálnejším spôsobom... Medzi riadkami ľahko odčítateľná kauzalita. Pokus o ponor nielen do cítenia, myslenia a žitia obete, ale aj toho, kto ju z nej spravil. Možno by som uvítala ešte aj tretiu optiku; konkrétne by ma zaujímal pohľad dcéry, ktorej otec má milenku v skoro detskom veku. Pohľad dcéry, ktorá sa s tým musí vyrovnať (mimochodom, nebol by to aj dobrý námet na nejaké samostatné dielo?).
Tínedžerka schovaná v mojom vnútri Nicol ("Terezku") vlastne trochu chápe. Mladosť je často chúlostivé obdobie a človek (najmä zranený a zraniteľný, čo je skoro každý pubertiak) by pre prijatie a lásku (alebo aspoň pre ich vidinu) spravil všetko možné aj nemožné. A ak to navyše škrípe doma i v škole, tak dupľom. Tiež som si prechádzala ako tínedžerka kdečím, a pri čítaní mi nedalo nerozmýšľať, ako by som sa sama zachovala, keby vtedy do môjho života vstúpil muž, ktorý by všetky kruté, zraňujúce či nevyslovené slová môjho okolia vyvážil dávkou uznania, rešpektu, komplimentov. Muž, ktorý by surovosť a ľahostajnosť blízkych vyvážil záujmom, obdivom, ilúziou osudovej lásky, navyše s prímesou tajomna a dobrodružstva. Veď netúži po tom (skoro) každá násťročná? A čo keby mal ten muž 50? Varovalo by ma to, odradilo? Alebo by som sa, podobne ako Terezka z danej novely, jednoducho nechala zviesť všetkou tou zdanlivo príjemnou zmenou, a ešte by som si navyše myslela, že v skutočnosti som ho zviedla ja? Že viem, čo robím? Že som dosť dospelá na vážne rozhodnutia, vyznania, intímnosti?
Dospelá žena a matka, ktorou som aktuálne, sa bála čítať túto knihu, lebo čo ak sa po jej (do)čítaní budem báť, že raz sa takouto Terezkou stane aj moja dcéra? Prekvapivo som však strach nemala. Pokojne do mňa hoďte kameňom, ale pripadalo mi to, že aj zneužitá a zmanipulovaná Terezka mala možnosť voľby. Samozrejme, tým nechcem uberať vinu jej učiteľovi a už vôbec nie preniesť ju na Terezine plecia. Ale predsa len som vnímala (hádam ma za to nikto neukameňuje), že iné dievča v rovnakej situácii by sa možno zachovalo inak. Zľaklo by sa, stiahlo. Zverilo kamarátke. Počúvalo varujúci hlas v svojom vnútri či okolí. Nehralo by sa s ohňom. Opäť zdôrazňujem, neviním obeť a nezbavujem viny vinníka. Len uvažujem (ba som presvedčená), že tento príbeh (na rozdiel od znásilnenia či obťažovania, napríklad) mohol mať aj iný priebeh a koniec. A to je práve dôvod, prečo neviem dať piatu hviezdičku. Iste, je to veľmi subjektívne, neprofesionálne, ale skrátka mi tu chýbal nejaký "mea culpa" moment (ak už nie od trinásťročnej Terezky, tak aspoň od tej osemnásťročnej, ktorá sa nechá preťahovať všetkým s penisom a, v súlade s dnešnou dobou, občas aj s vagínou) a toto svoje na prvý pohľad kruté konštatovanie si dovolím vyjadriť jedine preto, že som si v živote (vrátane toho detského a dievčenského) prešla tiež kdečím ťažkým, a predsa sa mi nezdá správne obhajovať si každé svoje chybné rozhodnutie rolou obete. A ako matka by som nebola rada, ak by si v nejaké potenciálne raz odniesli moje deti z tejto knihy práve takýto dojem, čo, nazdávam sa, tak trochu hrozí.


Veľmi ma baví autorov humor, ale ešte viac to, že nie je (alebo aspoň v tomto prípade nebol) samoúčelný. Že kniha má svoje vrstvy, že sa dá (má?) čítať aj medzi riadkami, že v skutočnosti je dosť vážna, aktuálna, mystifukujúca nie(len) ruskú klasiku, ale najmä slovenskú či všeobecne ľudskú realitu. A všetky tie autorské hry v podobe rôznych príloh k tomu, to môžem tiež len oceniť. Ak niekoho Ruzká klazika pohorší, zrejme ostal len na povrchu. Za seba môžem povedať, že v každej poviedke som našla niečo hlbšie (azda nešlo len o moju nadinterpretáciu ;)) a že tá fekálna sa mi dokonca páčila najviac :D.


"Vy vidíte, kde je pravda, a kde nie je pravda, a ja som azda slepá, ja nevidím nič? Smelo riešite všetky dôležité problémy, ale počujte, chlapče, nie je to náhodou tým, že ste mladý, že ste ešte žiadny z tých vašich problémov nepocítili na vlastnej koži? Hľadíte smelo dopredu, ale nie je to tým, že nevidíte a nečakáte nič hrozného, pretože život sa pred vašimi mladými očami ešte skrýva?"
Všetci máme nejaký ten svoj "višňový sad" a ja si netrúfam odsúdiť konanie ani jednej z postáv; ani tých, čo sa odmietajú pozrieť realite do očí, ani tým, čo jej vychádzajú v ústrety tak ochotne, až to môže pôsobiť skôr cynicky než pragmaticky. Ktovie, kým by sme my boli v danej dráme (áno, dráme, a keď niekto bazíruje na nálepke komédia, tak je to potom asi najsmutnejšia komédia, akú som kedy čítala)...


Veľmi dobrá kniha. O typológiu osobnosti sa zaujímam už dlhšie a „16Personalities“ považujem za asi najpresnejšiu, k akej som sa kedy dostala – nikdy by mi ju však nenapadlo dávať do spojitosti s materstvom, a pritom, keď sa človek zamyslí, je tak očividné, že aj v tejto oblasti je „dobré vedieť, čo je nám prirodzené a čo nie. Ľahšie sa potom vyrovnáme s tým, že nás niečo nebaví (hoci sa to od mamy očakáva) a že nás niečo vyčerpáva (aj keď iné mamy sa v tom nadšene realizujú). Zistíme, že také, aké sme, sme v poriadku.“
No a práve vďaka tejto knihe som si uvedomila, že to, čo som považovala za svoje osobné nedostatky či dokonca zlyhania, sú v skutočnosti výzvy, s ktorými sa boria aj iné matky môjho typu (v mnohých príkladoch toho môjho som sa naozaj našla) a dobre mi padlo prečítať si, ako presne autorka vystihla, čo u matiek ako ja spúšťa stres aj ako naň reagujeme (naozaj to sedelo, len som si predtým nikdy neuvedomila, že by sa všetky momenty dali vtesnať do určitej schémy). Už len v tomto kontexte sa mi zdala kniha užitočná – zistila som, že nie som sama, ktorá reaguje ako reaguje a potrebuje to, čo potrebuje, no a v druhom rade sa mi páčili veľmi adresné tipy, ako si ľudia ako ja môžu materstvo užiť, nielen ho prežiť (hoci intuitívne som mnohé praktizovala aj predtým).
Tiež mi dobre padlo prečítať si, na čo majú matky môjho typu prirodzené vlohy – asi to bude znieť zvláštne, ale mnohé uvedené veci som považovala za tak samozrejmé, že som si ani neuvedomila, že pre iné matky môžu byť náročné alebo v ich živote môžu absentovať, čo mi trochu zdvihlo sebavedomie :).
Za veľké plus tejto knihy považujem aj to, že autorka brojí proti „buď-alebo“ videniu sveta, čo je pre matky (minimálne vo virtuálnom priestore alebo na ihriskách :)) typické. Alebo ako to píše autorka: „A nemôžeme nevidieť rozdiely v tom, ako iné matky so svojimi deťmi hovoria, čím ich kŕmia, ako reagujú na ich plač, aké sú alebo nie sú dôsledné, za čo deti chvália, za čo sa na ne zlostia. (...) Podvedome si hovoríme, že keď to ona robí inak, asi to znamená, že jedna z nás to robí zle. Niekedy tiež druhé za ich prístup kritizujeme alebo si rozdiely berieme osobne, ako by niekto kritizoval nás. Lenže vy, vaša kamarátka a pani diskutujúca na Facebooku môžete deti vychovávať úplne inak a napriek tomu dobre. Každá ste iná a iné sú vaše deti. Môžete si o výchove rozprávať, môžete si zdieľať svoje skúsenosti, ale je dobré mať na pamäti, že to, čo funguje jej s jej dieťaťom, nemusí fungovať vám.“
Skrátka, veľmi užitočný knižný sprievodca; jedna z mála kníh o matkách a pre matky, ktorú som s pocitom, že autorka len nadradene moralizuje, nezabuchla ešte pred jej dočítaním. Naopak – táto kniha naozaj môže pomôcť materstvo nielen prežiť, ale si ho užiť.


Malé, zdanlivo pokojné mestečko plné svojráznych obyvateľov, zaujímavé vzťahy medzi nimi, užší okruh podozrivých... K tomu aj celkom sympatický hlavný vyšetrovateľ (maskujúci sa za spisovateľa), jeho očarujúca pomocníčka... A ďalšia milá „christiovka“ je na svete. Len tie odkazy na okultizmus ma znepokojovali – našťastie, autorka to nejako ubalansovala a moje svedomie si vydýchlo. A hoci záver (a páchateľa) som od istého času tušila, aj tak ma z neho príjemne mrazilo.

„Ja by som ho chcel premeniť na dobrého človeka – veľmi dobrého človeka – a naraz, keby som mohol. To by som urobil. Nemyslíte, pani Blythová, že by to bol najhorší trest zo všetkých? (...) Keby sa premenil na dobrého človeka, pochopil by, aké hrozné veci napáchal, a cítil by sa strašne a bol by taký nešťastný, ako pri žiadnom inom treste.“
„Nikto, koho sa dotkla táto vojna, nemôže byť tak isto šťastný ako predtým. Ale myslím, sestrička, že to bude lepšie šťastie, šťastie, ktoré sme si zaslúžili. Boli sme šťastní pred vojnou, však? S domom, ako je Ingleside, a s rodičmi, akých máme my, sme nemohli nebyť šťastní. Ale to šťastie bolo darom života a lásky... nebolo v skutočnosti naše... život si ho mohol každú chvíľu vziať späť. Ale už si nebude môcť vziať šťastie, ktoré si zaslúžime na ceste našich povinností.“
Krásna bodka za sériou o Anne zo Zeleného domu. V tomto románe sa z nej už síce stala okrajová postava (prím, ako napovedá aj názov, prevzala jej dcéra Rilla), nemyslím si však, že by to knihe ubralo na čare. Typický lucymaudmontgomeryovský humor a láskavý pohľad na svet ostali prítomné (nikdy by som neverila, že sa budem zo srdca smiať pri románe, ktorého dej sa odohráva v čase prvej svetovej vojny) a celá kniha je prešpikovaná úsmevnými (polievková misa, noc pri majáku, rozlúčka pri mesiaci...) i dojemnými (Walterov list, Rilline obety a sebazápory) scénami, a tiež skvelými postavami (mojim favoritom je gazdiná Zuzana).
Rilla síce nie je „dávna Anna“ (ako avizovala slovenská anotácia), celkom určite je to však plnokrvná literárna postava, ktorej príbehu sa oplatí dať šancu.

Ako sa vraví, Pán Boh má všelijakých svätých. V Nebi nájdeme Terezky Ježiškove aj Jánov Krstiteľov, miernych Františkov Saleských aj cholerických Petrov... No a tiež púštnych otcov.
Smolen ich náuku aplikuje do súčasného časopriestoru, a to navyše veľmi pútavo, inteligentne, dokonca vtipne a hravo. Autor má talent a štýl, okrem toho aj čo-to naštudované a prežité, vďaka čomu je jeho dielo nielen duchovnou, ale aj literárnou lahôdkou.
Trúfam si predpokladať, že v jeho knihe si pre seba veľa (ale minimálne aspoň niečo) nájde nielen každý kresťan, ale i človek.


Modrý vlak nie je Orion Expres. Príliš prekombinované a na Agathu Christie aj pomerne nudné čítanie. Pointa prekvapivá, ale keďže príbeh bol koncipovaný tak, že ma vlastne ani nezaujímalo, kto je vrahom, ostáva to pre mňa jedno zo slabších diel autorky.
Po prečítaní komentáru od užívateľa marlowe už chápem, prečo to pre mňa nebola stará dobrá poirotovka.


Svätého Jozefa mám rada a ctím si ho jednak za to, čo spravil v mojom živote, jednak za to, čo dokázal v tom svojom. Tak, ako sú mariánski ctitelia, malo by sa hovoriť aj o jozefínskych; patrí k nim napríklad aj pápež František, ktorý dokonca nedávno vyhlásil Rok svätého Jozefa. Ale ku knihe...
Dlhšie ma lákalo prečítať si román o tomto svätcovi, čuduj sa však svete, našla som len tento jediný. Ježišov pestún je v ňom vykreslený veľmi sympaticky, človek sa s ním vie celkom stotožniť, pochopiť ho. Už si k tomu len pustiť pieseň Joseph od Georgesa Mustakiho či Joseph's lullaby od MercyMe.


Parádne dielo, a to aj X rokov od vydania. Nedalo sa od neho neho odtrhnúť a podarilo sa mu vytrhnúť ma z myšlienok na fyzické potiaze, ktoré som v období čítania mala. Pre mňa vtedy tá kniha bola ako záchranný čln. Vďaka.


Neuer sa pre mňa stáva stávkou na istotu, ak mám chuť na nenáročné, dynamické, rýchlo plynúce a pútavé čítanie s detektívnou zápletkou. V tomto prípade som využila aj umiestnenie jeho kníh v pobočke našej knižnice, vďaka ktorému si knižku môžem zaradiť do čitateľskej výzvy ;) a skonštatovať, že náhoda rozhodla dobre; NENAPRAVENÝ OMYL (umiestnený v tretej poličke zhora ako šiesta kniha sprava) mal chytľavú zápletku, dobrú atmosféru a punc reálnosti (i keď neviem, či to posledné ma teší; čítajúc Neuera nadobúdam pocit, že slovenská polícia funguje skôr napriek ako vďaka systému, a že ak by niekto zavraždil niekoho z mojich blízkych, bude skôr vecou náhody, ak sa to podarí šťastne vyriešiť a uzavrieť).


Osobne som typ veriaceho, ktorý zoči-voči rôznym "jóbovkám" v živote nevie hneď oddane a úprimne povedať "buď vôľa tvoja"; musím si všetko odplakať, odhnevať, oddnadávať a poriadne sa s Bohom vyhádať. V tomto kontexte mi bolo blízke, že aj racionálny, emočne stabilný a fundovaný akademik Lewis sa v svojom živote dostal do štádia, keď už teologicky nepolemizoval o bolesti a jej zmysle, ale okúsiac ju na vlastnej koži častuje Boha ako kozmického sadistu či dokonca idiota. Ešte viac mi bolo sympatické, že neostal v tomto štádiu ventilácie svojich pocitov, ale že sa v celej zložitosti a spletitosti prežívaného snažil chápať, hľadať, racionalizovať. Poloha, kde nie je Boží obhajca, ale nalomená trstina úprimne sa snažiaca nájsť odpovede na svoje otázky a pochopiť seba, svoje aktuálne pocity či Boha, mu podľa mňa veľmi sedela. Nepochybujem, že tieto štyri zošity boli pre neho nakoniec katarzné; a obdobne to tak môže mať aj čitateľ, ktorý sa tiež snaží popasovať s nejakou formou zármutku (a vôbec to nemusí byť nutne ten, ktorý sa viaže na osud vdovca).


Jej... Ešte lepšia ako Toto mali čítať naši rodičia. Vlastne najlepšia výchovná príručka. Pre človeka s úzkostlivou povahou, ktorý je na seba niekedy až neadekvátne prísny, asi jediná, ktorú potrebuje. Aj ja som sa rozhodla, že v našej domácnosti bude jedinou, ostatné poputujú na knihobot :-). Páči sa mi, ako autorka neodsudzuje, má pochopenia pre rôzne rodičovské zlyhania, dokáže povzbudiť, nanovo motivovať, byť láskavá a rešpektujúca (nič nie je horšie ako knižky o rešpektujúcej výchove, ktoré nerešpektujú rodičov, lebo, halóóó, aj my máme emócie, nálady, únavu, stres a moralizovanie v štýle "ste dospelí, ovládnite sa" nepomáha. Fakt nie.).
Takže áno, najväčšia pridaná hodnota tejto knihy je jej empatia a láskavosť voči rodičovi... A potom rôzne konkrétne tipy. Lebo keď sa mi dieťa hádže do zeme či do steny a pri pokusoch spacifikovať (pardon, upokojiť) ho začne kopať a buchnátovať ako malý psychopat, nuž vtedy mi je neurčitá rada "ochráňte jeho i seba" na dve veci. V tejto knihe nájdete rôzne adresné tipy. Nevravím, že s niektorými ste sa už nestretli alebo že všetky okamžite fungujú na každé dieťa a vy už nikdy nebudete musieť riešiť rôzne výkyvy a výbuchy vášho anjelika, ale aspoň budete mať lepšiu predstavu, ako na to.


Keby ma niekto zavraždil, chcem, aby môj prípad riešil William Wisting a písala o ňom Line :). Ale teraz vážne(jšie)... Stále viac ma baví ústredné duo otec a dcéra; práve pre tieto dve postavy mám už teraz z knižnice požičaných pár ďalších "horstoviek". Páčia sa mi aj autorove stručné, úderné vety i kapitoly, množstvo "zákulisných" informácií, ktoré Horst ako bývalý kriminalista má, prelínanie veľkých prípadov s každodennými banálnosťami... Príbeh samotný tiež fajn, možno tam bolo na môj vkus príliš veľa (nadbytočných) postáv a ani sentimentálne vyznenie v štýle "chudák Viggo, musíme si viac všímať jeden druhého" nebolo celkom podľa môjho gusta (nemôžu si totálni asociáli za svoj osamelý osud náhodou tak trochu, aj trochu viac, sami?), finále trošku filmové (rozumej, nie veľmi reálne), v princípe som si však Jaskynného muža užila a pri jeho čítaní vždy tak trochu ožila.


Veľmi slušná detektívka. Síce tu chýbali nejaké dramatickejšie zvraty, intelektuálne hádanky či zaujímavé lokácie/vzťahy/postavy, ktoré ma v tomto žánri obyčajne priťahujú, zato však všetko menované bolo pre mňa primerane vynahradené realisticky opísanými postavami, policajnými postupmi, žurnalistickou prácou či rodinnými vzťahmi hlavného hrdinu, ľudsky sympatického Wistinga. No a posledných 100 strán som prečítala na jeden nádych (samozrejme; nakoľko mi to životné okolnosti dovoľujú ;)) predsavziac si, že nepôjdem spať, kým nezistím, ako to všetko bolo, aj keby som na druhý deň mala fungovať v zombie režime.
Za mňa teda čitateľská spokojnosť a možno sa časom rada poobzerám aj po ďalších autorových knihách.
