Starmoon komentáře u knih

Podľa komentárov (prečítaných aj vypočutých) som čakala (naj)slabšiu abstynovku – nakoniec som však ostala milo prekvapená, že text je kvalitný, hutný, tnúci do živého. Po trošku slabšom všeobecnom úvode nastáva jazda doslova cez celý svet – all inclusive aj s rupsakom na chrbte, Ázia aj Karibik, vychytané turistické destinácie aj miesta tváriace sa ako nedotknuto panenské. Detská práca, domorodci, na ktorých sa batôžkari chodia dívať ako na zvieratká v zoo, sexturizmus, full moony, zasvinené rajské pláže, na ktorých sa nemôžu kúpať miestni... Veľa sa do tejto skôr útlej knižky dostalo. Na druhej strane však treba objektívne povedať, že cesty na Thajsko, Dominikánsku republiku či do Vietnamu sú predsa len o niečom inom, ako keď sa človek vyberie trebárs do Sieny či Sevilly, že? ;) Chcem tým naznačiť – hoci autorka odviedla skvelú prácu, predsa len jej kniha vypichla to negatívne, pričom pozitívne aspekty cestovania úplne odignorovala, a pritom nie je destinácia ako destinácia, a nie je turista ako turista.

2 26.08.2022

„Som nezodpovedný čechofil a táto kniha nie je vhodným sprievodcom ani po českej kultúre, ani po Česku. Nie je objektívna. Nerobí si na nič nárok. Je výlučne o tom, čo ma na tejto krajine fascinovalo za posledných desať rokov, odkedy som sem prišiel prvý raz. Je záznamom o prečítaných knihách a o stretnutiach s ľuďmi, ktorých som tam chcel stretnúť.“

Ak čitateľ prijme toto autorovo „varovanie“, zrejme nebude sklamaný, že Urob si raj je vlastne takým dobre napísaným šťavnatým „miš-mašom“.

Nepoznať českú kultúru a formovať si názor o nej len na základe tohto diela, asi sa mi zdá dosť kontroverzná (Egon Bondy, David Černý, Jan Saudek....); omnoho zaujímavejšie a obohacujúcejšie boli pre mňa časti o českých pohreboch (či teda skôr o ich úbytku) a najmä o viere (či teda skôr o jej absencii). Pútavý štýl, zaujímavé postrehy, niekedy až nečakané pointy.

Za mňa spokojnosť, hoci Česko, ktoré poznám (a zbožňujem) je úplne iné Česko, ako predstavuje (a zbožňuje) autor.

2 30.07.2022

Táto kniha vraví o znásilnení veci, ktoré sa o ňom bežne nevravia. Napríklad, že znásilňovateľ môže mať problém udržať erekciu. Že obeť mu môže pomáhať prirážať, aby už bolo po tom. Že si v duchu môže opovržlivo myslieť, že je neschopný, ako by to robil prvýkrát. Že celé to môže trvať aj hodinu. A hlavne – že to môže obeť zničiť na celé roky, ba desaťročia. A nielen ju, ale aj jej muža, matku, sestry, deti...

Silné, otrasné, krásne, potrebné svedectvo. Ale nielen to. Je to aj príbeh o hľadaní agresora a jeho rodiny (a tým aj odpovede na mnohé nevyslovené, len vyplavované otázky, a možno aj hľadanie zmyslu, pokoja).

„Našla som Davida Francina. Dozvedela som sa, že mal otrasné detstvo, že násiliu sa priúčal od otca a že toto násilie a narušenú osobnosť preniesol so sebou do sveta, keď mal dvanásť rokov. Ako vravela Charlene, nezaslúžila som si, čo sa mi stalo. A David Francis si nezaslúžil, čo sa stalo jemu. Keď som sa pustila do hľadania, manžel mi povedal: Je to monštrum, čo ešte potrebuješ vedieť? Odpoveď by asi znela, že som to monštrum chcela spoznať sama; monštrum, ktoré sa narodilo v osemdesiatom štvrtom (vtedy ju znásilnili, poznámka starmoon). Je to prešibané monštrum. Tajnostkárske. Neprejaví sa tak, že odvedie dieťa do kostola, kde ho znásilní, alebo zbije vlastného syna. Toto monštrum striehne hlboko v pozadí, nikto o ňom nevie. Napustilo ma strachom, ktorý ma núti skrývať sa pred svetom a myslieť si o ľuďoch len to najhoršie.“

A pre mňa ako matku to bol aj príbeh o rodičovstve.
O rodičoch, ktorí ničia svoje deti – a tie ničia ostatných, čo im prídu do cesty.
A o rodičoch, ktorým niekto veľmi, veľmi ublížil, ktorým zničil dôveru v ľudí, a oni sa snažia nepreniesť to na svoje deti. O rodičoch, ktorí sú úzkostliví, pedantne zodpovední, ale aj tak zistia to, čo Joanna: „Neochránim svoje deti. Viem to. To je na rodičovstve najstrašnejšie: Raz príde deň, keď budeme musieť poslať do sveta naše srdcia ničím nechránené.“

Zvládla som bez sĺz scény znásilňovania, života pred tým aj po tom, života s TÝM (biľagom, vinou, hanbou....); ale nie toto poznanie: „Kedysi som sa trápila, či tým, že pred nimi skrývam strach a depresie, ich na nich neprenesiem ako dedičnú chorobu. Nedávno som čítala štúdiu, ktorej závery naznačovali, že som to na ne naozaj preniesla, a dokonca ako dedičnú chorobu. (...) Zistilo sa, že keď vystavili samice potkanov stresu ešte pred oťarchavením, samice nepreniesli tento stres na svojich potomkov tým, ako sa o ne po narodení starali, ale hlboko na molekulárnej úrovni. Odrazu som mala chuť sa spýtať svojich detí: Bola som dobrá matka? Na túto otázku existuje iba jediná odpoveď. Viem, že by mi povedali: Áno, bola si dobrá mama. Ja som jediná, kto sa odváži povedať: Nie. Tvrdí to tá časť zo mňa, ktorá žije hlboko vnútri, ktorá sa bojí a chce, aby som sa skrývala pred všetkými hrozbami života. Tá časť, ktorá šepká, že som podvodníčka, že mi na to jedného dňa prídu, že som narušená a že som narušila aj vlastné deti. Tá časť, čo vždy hľadela na iné rodiny a pokladala ich za dokonalé.“

Pre mňa veľmi katarzná kniha; kto zažil pochopí, kto nezažil, akoby zažil.

2 30.07.2022

„Čo ak je tajomstvo spokojnejšieho života skôr v tom, že si budeme veriť o čosi menej? Veď napokon, ak sú naše srdcia a mysle také nespoľahlivé, možno by sme mali svoje zámery a motivácie častejšie spochybňovať.“

„Presne ako sa Mark Dnešný môže pozrieť na Marka Včerajšieho a vidieť všetky jeho chyby a omyly, tak aj Mark Zajtrajší sa jedného dňa obzrie na Marka Dnešného a na to, čomu veril (a čo všetko spísal do tejto knihy) a všimne si podobné nedostatky. A to bude dobré. Lebo to bude znamenať, že som sa niekam posunul.“

„Byť priemerný je dnes ekvivalentnom zlyhania. Dostať sa do stredu balíka, do stredu krivky v tvare zvona je to najhoršie, čo sa vám môže prihodiť. Ak je ukazovateľom úspechu v prevládajúcej kultúre byť výnimočný, tak je potom lepšie spadnúť na samý spodok krivky v tvare zvona, ako držať sa v strede. Lebo veď ste aspoň niečím zvláštny a pútate na seba pozornosť. Mnohí si volia takúto taktiku: každému dokázať, že ja som ten najnešťastnejší, najutláčanejší alebo najprenasledovanejší. Veľa ľudí sa bojí priznať priemernosť, pretože sú presvedčení o tom, že len čo to urobia, nikdy nič nedosiahnu, nikde sa v živote neposunú a ich existencia bude zbytočná. Tento typ premýšľania je nebezpečný. Ak prijmete predpoklad, že život za niečo stojí iba vtedy, keď je pozoruhodný a skvelý, akoby ste pripúšťali, že väčšina populácie tejto planéty (vrátane vás samých) za nič nestojí.“

„Skutočné šťastie prichádza vtedy, keď objavíte problémy, ktoré vám budú robiť radosť a ich riešením sa budete zabávať.“

Vtipný týpek, ten Mark Manson. A omnoho múdrejší, ako sa v texte tvári. Vidieť, že si čo-to naštudoval, čo-to prečítal, čo-to odžil. A dokáže to pútavo, zrozumiteľne a s humorom namixovať. Ani neviem, či som sa pri čítaní tejto knihy viac bavila alebo učila. Keď motivačná literatúra, tak v takomto štýle. Škoda, že ku koncu ubúdalo sarkazmu a pribúdalo patetickosti, pri úplnom závere som si kládla otázku, či ho autor písal v triezvom stave, ale inak kniha bola taká, ako naznačuje názov: provokačná, vtipná, moderná, nad vecou.

2 30.07.2022

Obľúbená kniha Terezky z Lisieux či Jána XXIII. Naozaj si pre knižku zo sekcie duchovnej literatúry neviem predstaviť lepšie odporúčanie :).

Čo myšlienka, to perla, a aj vďaka tomu sa kniha dá (a možno aj má) čítať každodenne, opakovane, po malých dúškoch. Také stačia. Kedykoľvek a kdekoľvek ju otvorím, akoby hovorila ku mne, o mne. Nie som si však istá, či človek nemusí mať aspoň aké-také katolícke zázemie, aby ju pochopil, ocenil.

***

„Je pre nás dobré, že občas mávame nejaké ťažkosti a protivenstvá, lebo vďaka nim sa človek často spamätá a poznáva, že na zemi je len akoby vo vyhnanstve a nevkladá svoje nádeje do ničoho, čo patrí svetu. Je dobré, že z času na čas musíme znášať protirečenia a že ľudia o nás zmýšľajú zle-nedobre, aj keď dobre a správne konáme. To často slúži našej pokore a chráni nás pred márnou povýšenosťou. Lebo ak nás ľudia osočujú a nedôverujú nám, obraciame sa viacej k Bohu ako svedkovi nášho vnútorného zmýšľania.“

„Nebudeš svätejším, keď ťa chvália, ani horším, keď ťa hania. Čo si, to si; a nemôžeš sa nazývať väčším, než si podľa Božieho úsudku.“

„Keby si aj videl, že niekto hreší a dopúšťa sa ťažkých priestupkov, ani tak sa nesmieš pokladať za lepšieho, lebo nevieš, dokedy budeš môcť zotrvať v dobrom.“

„Čo ťa po tom, kto aký je a čo hovorí? Ty nebudeš zodpovedať za iných, ale za seba budeš vydávať počet. Načo sa teda do nich miešaš?“

2 12.07.2022

Ďalšia krásna knižka o Adamkovi a jeho rodine. Je neuveriteľné, koľko málo stačí autorke, aby vyjadrila tak veľa. Dielo Ľúbim ťa sa mi/nám síce páčilo viac, ale aj táto sestrička má niečo do seba :).

2 10.06.2022

Čakala som strhujúci román; dočkala som sa rozvláčneho priemerného diela, ktoré som po prvej tretine radšej odložila (preto ani nehodnotím). V podstate tu máme dočinenie s čiernobielym svetom: tí dobrí sú veriaci, a spravidla sú aj múdri (najmúdrejší), vzdelaní (najlepší v odbore), zbožní (najzbožnejší aspoň v dedine), a pekní ako bonus. Na druhej strane sú tí zlí, väčšinou komunisti, a spravidla hlúpi, nedovzdelaní, neysmpatickí, a aj škaredí, aby toho nebolo málo (celkom ma pobavilo, koľko špát s trvalou a čudným nosom autor nakumuloval do diela). Niečo ako propagandistické romány režimu, ktorý autor kritizuje, akurát obrátene. Možno sa po prvej tretine niečo zmenilo, fakt neviem, tá prvá ma dosť odradila od čítania. Ak áno, autorovi sa ospravedlňujem.

S čím som tiež mala problém – Puchala u niektorých svojich postáv konštatuje duchovnú pýchu; mne sa však zdalo, že ňou je prešpikovaný celý jeho „opus“. Súc katolíčka, nepáčil sa mi nie veľmi dobre skrývaný postoj „my sme lepší“, najmä keď sa to „my“ akoby redukovalo na „ja“, a najmä keď to malo byť (?) deklarované memorovaním poznatkov o architektonických štýloch, gregoriánskych omšiach a pod., pričom všetko sú to veci, o ktorých vie (nič v zlom) asi každý priemerný gymnazista, niekoľkostranové autorove exhibície vlastných znalostí tak pôsobili trochu úsmevne, podobne ako nadužívanie latinčiny, a nevydarené pokusy satiricky reflektovať dnešnú dobu (scéna s krstom), to sa mi zdalo asi ako frflanie zatrpknutého starca (úprimne ma prekvapilo, že autor je asi o 20 rokov mladší, ako som na základe jeho štýlu a názorov čakala) – aby ho ešte tí Tristanovia a Jasmíny nepredbehli do nebeského kráľovstva ;).

Ak román o cirkvi v čase socializmu, tak radšej ČERVENÁ HMLA. Ak román o problémoch v súčasnej Cirkvi, tak potom napríklad A ZAZNEL ŠÓFAR. Toto za mňa nie.

Kniha o tých a pre tých, čo si myslia, že premárnia, márnia alebo premárnili svoj život. Autor sa snažil osloviť ľudí všetkých generácií, čomu zodpovedajú aj kapitoly. Podľa neho dokonca aj „starí ľudia, ktorí nežili“, majú v tomto smere šancu. Osobne som sa najviac našla v kapitole určenej ľuďom stredného veku, hoci ešte nie som ani tridsiatnička :).

Dielo je písané sviežo, jednoducho, pokojne, číta sa takmer samo, nevraviac o tom, že aspoň kde-tu človek nájde veci, ktoré by boli akoby o ňom alebo pre neho.

***

„Niektorí ľudia si kladú toľko podmienok na život, že to už ani nie je život.“

„... a pre samé vonkajšie zážitky, ktoré nesmú zameškať, premeškajú svoj život, čiže to podstatné, o čo v živote ide: stať sa celkom sebou samým a zanechať vo svete svoju stopu.“

„Naozaj ma živí len to, čo mám rád.“

2 25.05.2022

Sarah a jej svet by mi bol možno bližší, keby som bola slobodná, liberálne zmýšľajúca ateistka žijúca s mačkami. Takto som sa nad niektorými skečmi pousmiala, ale väčšina bola úplne mimo mojej bubliny a ich prínos pre mňa môžem vidieť jedine v tom, že mi priblížila trochu iný pohľad na svet. Ten pohľad sa mi však nezdal vtipný, čo som od knihy, ktorá sa tak prezentuje, čakala. Nič proti autorke, nič proti jej svetu. A úprimný záver o tom, ako ju vie zložiť internetová kritika, ten sa mi páčil asi najviac, aj s povzbudením pre iných, čo tvoria.

2 06.05.2022

Literárne je toto dielko bravúrne, to bez debát. Dovolím si však vyjadriť sa k nemu z inej stránky – z hľadiska katolíčky, ktorá Manurelov postoj trochu chápe a trochu nechápe. A tiež si dovolím pripojiť ako JulianaH. pár citátov (autorom všetkých je John Eldredge a pochádzajú z knihy Vezmi si svoj život späť), pomocou ktorých sa pokúsim vysvetliť, čo mi na Manuelovi či diele o ňom nesedí.

1. „Viera môže byť odmenená len vtedy, ak je niečím, čo si človek môže vyvoliť. Neodmeňujete predsa svoje dieťa za domácu úlohu, ktorú ste zaň urobili vy. Viera nemôže byť odmenená, ak nám jednoducho spadne z neba. Viera je niečo, čo musíme nazbierať, na čo sa musíme nastaviť a čo si musíme cvičiť.“

2. „Naše zážitky vyprchajú a ak sme si s nimi spojili vieru, tá môže pominutím zážitkov upadnúť. Boh chce silnú, neochvejnú vieru. A tak, aby nás nechal dozrieť, niekedy nám odníma SKÚSENOSŤ svojej prítomnosti – nie jeho skutočnej prítomnosti, ale jej pociťovania.“

3. „Viera je predovšetkým a v prvom rade úkonom vôle. Je voľbou.“

To, čo (ne)prežíva tento knižný Don Manuel nie je v kresťanskom svete neobvyklé. Napríklad Matka Tereza posledné roky života prežila v stave „tmy“, kedy absolútne necítila prítomnosť Boha a mala problém veriť v jeho existenciu; moja obľúbená Terezka z Lisieux tiež, dokonca mala ako smrteľne chorá pochybnosti, či vôbec existuje nejaký život po živote. A predsa túto svoju „nevieru“ (s ktorou očividne zápasil aj Manuel) poňali ako skúsenosť viery – jednoducho verili ďalej, silou vôle sa presviedčali, že je to len skúška od toho, o koho existencii pochybovali.

Svojím spôsobom ZVONKU koná don Manuel tak ako ony, teda ďalej hlása vieru a privádza k nej ľudí, VNÚTRI však už rezignoval a neverí. V tomto smere sú mi spomínané Terézie bližšie; ony o svoju vieru v svojej neviere bojovali. Neviera u nich neviedla k nevere.

Don Manuel mi bol ako postava sympatický, veľmi však môjmu veriacemu ja chýbal onen krok či skôr skok viery, o ktorom buď Miguel de Unamuno nevedel, že je možný, alebo ho zámerne odignoroval. Takto pre mňa novela ostáva trochu neúplná, nedopovedaná – a keďže viera je pre mňa dôležitejšia ako literatúra, napriek autorovmu nespornému spisovateľskému majstrovstvu viac ako 4 hviezdičky dať nemôžem či skôr nechcem.

2 28.04.2022

Mám slabosť pre rodinu Martinových, v rôznych situáciách na rôznych jej členov myslím (najmä teda na Terezku, ktorej občas aj zaspievam Terezu od Waldemara Matušku :)) a zrejme ma ešte dlho neomrzí čítať si z času na čas knihy o tom-ktorom z nich. Tentokrát to vyšlo na Leoniu. Túto knihu o nej som mala v oku dlhšie, o jej existencii som sa dozvedela z Katolíckych novín a odvtedy som si vravela, že raz si ju kúpim, a keď mi ju teda tieto Vianoce Ježiško doniesol, veľmi úprimne som sa tešila. O to viac ma samu prekvapuje, že nakoniec ma kniha (i Leonia) sprevádzali od Vianoc až po Veľkú noc, pre mňa to však bol typ čítania, ktoré, hoci je pútavé, treba dlhšie vstrebávať, aby bol z neho i nejaký osoh.

Veľmi sa mi páčila štruktúra: krátke kapitoly, veľa citácií zo súkromnej korešpondencie celej rodiny, minimum autorkiných subjektívnych vsuviek. Naozaj skvelý spôsob, ako niekoho predstaviť – a keď je tým niekým Leonia Martinová, asi ani nemusím zdôrazňovať, aké pokojné a podnetné čítanie to bolo. Naozaj veľmi sympatická osoba.

2 21.04.2022

Skvelá kniha pre čitateľov ako ja, teda takých, ktorí majú medzi Máriou Teréziou a Sissi vzduchoprázdno. Vďaka Weissensteinerovi sa mi zaľudnilo mnohými zaujímavými osobnosťami cisárovien, najmä tromi manželkami cisára Františka (šťastný to muž, mať štyrikrát šťastie na oddanú a milujúcu manželku, aj keď o tej prvej kniha mlčí), menovite Mária Terézia (biedermeiská cisárovná, nie notoricky známa vládkyňa Uhorska, o ktorej sa učia asi všetky našské deti), Mária Ludovika a Karolína Augusta. Zaujímavá bola i kapitola o Márii Anne, žene Ferdinanda I., aj keď je pravda, že oproti ostatným opísaným cisárovnám bola menej výrazná. Kapitoly o Sissi a Zite boli podnetné tiež, hoci ide o pomerne známe osobnosti, tipujem teda, že väčšina čitateľov brala časti o nich skôr ako oživenie či sumárizáciu svojich znalostí než ako prvý prameň, z ktorého sa o dotyčných dámach dozvedeli.

Autor píše pútavo, vďaka čomu bolo pre mňa čítanie knihy príjemné a napriek množstvu faktov sa mi nové informácie dobre pamätali; čo by som mu však vytkla, je prílišná subjektívnosť, s ktorou by som možno nemala problém, ak by nezatieňovala fakty. Napríklad ak o Žofii Bavorskej napíše „nemôže byť ani reči o zlej svokre“ (s. 147) a následne opisuje, čo všetko Sissi robila (osobne mi kypela krv v žilách už len pri čítaní o tom), celkom sa to s jeho názorom rozchádza. A to nebol jediný prípad. Možno by jeho štýlu pomohlo, ak by namiesto svojich hodnotení jednoducho opisoval činy postáv a nechal na čitateľa, čo si o nich bude myslieť.

Tiež ma prekvapili niektoré faktické chyby, neviem však, či ich pripísať na vrub autorovi, prekladateľke alebo redakcii – napríklad Mária Terézia vraj čakala svoje prvé dieťa nie obligátnych 9 mesiacov, ale takmer 12. Tiež to nebol jediný prípad, keď čísla akosi nesedeli...

Inak je však kniha ozaj skvelá a určite stojí za prečítanie všetkým, ktorí sa zaujímajú o históriu Habsburgovcov.

2 09.04.2022

Kniha, vďaka ktorej som mohla čas (veľa času) stráviť v spoločnosti dvoch zaujímavých dám.

Lucy Worsley na mňa už svojím výzorom pôsobí milo, a vďaka svojej práci aj veľmi profesionálne. Už len ten poznámkový aparát a more citácií mi pri popularizačnej štúdii v dobrom vyrazili dych. Lucy je ako detektív – všimne si mnohé detaily a dokáže ich až neuveriteľne analyzovať a pospájať, a k tomu je ešte aj skvelá autorka, ktorá to, čo vyskúmala, dokáže napísať síce odborne, no veľmi, veľmi pútavo. Akoby človek ani nečítal monografiu, ale román. Trochu síce cítiť niektoré jej predsudky (napríklad voči materstvu), ale v kontexte Janinho života mi to až tak neprekážalo.

No a Jane Austen. Na jej dielo sa len chystám (okrem tejto knihy ma k tomu vábi už aj prečítaný ROZUM A CIT, ktorý príjemne pošteklil môj rozum aj cit), a vďaka Lucinmu dielu sa na to ešte viac teším. Neviem, či by som si v reáli s Jane Austenovou rozumela, ale mám pocit, že vďaka Lucy Worsleyovej jej rozumiem.

Nemám pocit, že by dielo alebo Janin život boli depresívne, a to ani ku koncu. Naopak, mne sa záver Janinho života zdal celkom optimistický. SPOILER: Umrela pri milovanej sestre a švagrinej, ktorá bola v mladosti jej veľmi dobrou kamarátkou, podľa listov očividne odchádzala zo sveta zmierená so svojím osudom aj všetkými ľuďmi okolo, netrpela dlho (pár mesiacov), ani príliš krátko, aby si nestihla dať veci do poriadku, prežila naplnený život, dokonca zažila aj trochu slávy... A jej posledné slová boli „modlite sa za mňa“, čo ma teší najmä ako veriacu. KONIEC SPOILERU.

Pre mňa veľmi pohodové čítanie, vďaka ktorému mi je bližšia aj Jane, aj jej doba.

PS: Slovenský preklad bol úžasný.

2 27.03.2022

Tiež máte také dni, kedy sa vám nechce vyvárať, ale skrátka si dáte – a máte chuť na – polotovar? Tak toto sa občas deje mne nielen v kuchyni, ale aj pri čítaní.

Jasné, že táto kniha nie je žiadne jahňacie, hoci sa tak možno tvári, skôr taký vyprážaný syr, ale niekedy človeku fakt stačí pripomenúť si v pár odsekoch napísaných jednoduchým štýlom niečo také banálne ako trebárs to, že netreba strácať zo zreteľa, čo je dôležité, že sa oplatí tešiť z prostých vecí alebo nedočítať každú knihu do konca.

Iste, niektoré autorove „životné rady“ nie sú univerzálne (napr. buďte lepším rodičom), iné mi pripadali takmer až ako nonsens (menej spávajte... Vážne? Chcem ho vidieť, ako to povie do očí matke bábätka, nedajbože dvojčiat :D), ale našla som si tu aj viacero lekcií, o ktorých som prvýkrát čítala uňho (hoci tuším, že nie sú jeho „vynálezom“) a myslím si, že stoja za aplikovanie, konkrétne:

* hrajte sa na realitu a predstierajte

* vytvorte si kódex každodenného správania

* noste kartičku so svojimi cieľmi

* urobte si zoznam svojich problémov

* požehnajte svojim peniazom

* ťažkosti považujte za požehnania

* naplánujte si prestávky na starosti.

Iné autorove knihy sa čítať nechystám, ale táto ma pozitívne naladila a „nakopla“, hoci v niektorých oblastiach s autorom nenájdeme prienik.

2 19.02.2022

Klassenovej Tajomstvo Pembrooke Parku mi v čase šestonedelia doslova zachránilo psychiku. Odvtedy som čítala od nej aj pár iných kníh, žiadna ma však neupútala podobne intenzívne. Neviem, či to bolo hormonálnym rozpoložením alebo som si hneď na prvýkrát vybrala na prečítanie tú najlepšiu od nej, faktom však je, že odvtedy v Klassenovej repertoári márne hľadám ďalší román, ktorý by som najradšej čítala dňom-nocou. Ani Most na Belle Island ním nebol, skôr naopak. Zrejme si ho zapamätám ako ten typ knihy, z ktorej si pred spaním (s)pokojne prečítate pár kapitol, ale keď sa vám to pre časové dôvody či únavu nevyjde, vlastne vám to nie je ani veľmi ľúto.

Na to, že to bola regentská detektívka, ma vrah a jeho motív zaujímali minimálne. Možno až v poslednej štvrtine sa mi zdalo, že sa dej rozbehol. Trochu ma tiež sklamalo, že som pomerne skoro odhalila vraha. K ďalším mini mínusom by som pridala to, že Klassenovej postavy síce žijú v 19. storočí, správajú sa však skôr ako súčasní Američania, ktorí sa strojom času preniesli do 19. storočia a snažia sa tváriť, že tam žili odjakživa...

Klassenová však píše dobre, zápletku má dôsledne premyslenú, reálie naštudované, postavy pomerne sympatické... Kto má chuť na niečo skôr nenáročné a atmosferické z čias regentského Anglicka s dejom netradične situovanom na ostrove na Temži (schválne, pred čítaním tohto románu som ani netušila, že také sú), toto môže byť fajn voľba.

2 16.01.2022

V tejto knihe sa spája viacero vecí, ktoré mám v oddychovej literatúre rada – panské sídlo, pokojný anglický vidiek, búrlivé časy, veľká rodina so svojimi svojráznymi členmi i tajomstvami, detektívna zápletka, náznak romantiky. A k tomu ešte neotrepaná téma života anglickej vyššej šľachty počas druhej svetovej vojny. No vážne, nebyť tejto knihy, asi by mi nikdy nenapadlo rozmýšľať, ako vnímali rôzni lordi a lady fakt, že im armáda zhabala pol sídla, zredukovala služobníctvo i menu alebo trebárs o tom, ako ťažko mohla mladá milady vnímať, že pre vojnu nebude mať debutantskú sezónu.

Rhys Bowenovej sa to všetko podarilo priblížiť a namixovať pútavo, kniha mala od začiatku skvelú atmosféru a grády, páčili sa mi postavy i vyvíjajúce sa vzťahy medzi nimi, môj dojem však trochu skazili tendenčné úvahy o sexe, ktoré v literatúre nemám rada celkovo (ono to asi súvisí s tým, že za jediný správny a nezraňujúci prístup k nemu považujem ten, ktorý hlása Cirkev, a ktorý aj sama šťastne žijem) a najmä uponáhľaný záver. Keď človek mojej nátury číta takmer 360 strán a vžije sa s postavami, čaká niečo veľkolepejšie ako pomerne jednoduché (no logické) vyústenie v štýle béčkového filmu, a najmä nejaký dodatok o tom, ako to s jednotlivými postavami dopadlo. Osobne mi to pripadalo, ako by do tlače zabudli dať aspoň ešte jednu kapitolu.

2 30.12.2021

To, čo Giulia Gabrieli objavila a prežila za štrnásť rokov života, sa mne sotva podarilo za dvojnásobok. Napriek hĺbke a kráse jej myšlienok som však pri čítaní necítila ono „wau“ či „aha“, ktoré by z nej robilo moju učiteľku, inšpiráciu či priateľku, ako to mám napríklad pri sv. Terezke z Lisieux a jej Dejinách duše. Skrátka som celý čas mala pocit, že čítam zápisky štrnásťročného umierajúceho dievčaťa, ktoré robí čo môže a vie, aby po smrti nebolo zabudnuté, a tohto dojmu som sa nevedela zbaviť ani keď som si racionálne opakovala, že túto knihu písala Giulia viac pre iných ako pre seba a viac o Bohu ako o sebe. Tiež som akosi priveľmi cítila tých jej štrnásť rokov. Áno, na svoj vek bola nepochybne vyspelá a talentovaná, ale predsa len pubertiačka, čo sa mi opakovane pripomínalo v štýle jej písania i myslenia, a to vo mne v tomto prípade vytváralo pocit generačného rozdielu, cez ktorý som sa nevedela preklenúť. Hoci som teda do čítania šla s očakávaním „táto kniha a dievčina možno zmenia a prehĺbia môj pohľad na život, umieranie a smrť“, ostalo to pri dojme „zaujímavá tínedžerka“, čo mi je samej ľúto, lebo inak mi je Giulia sympatická a rada by som si k nej vytvorila hlbší vzťah. Ktovie, možno inokedy, inak.

2 30.12.2021

Titanic ma začal fascinovať, keď som mala osem. Keby vtedy vyšla nejaká taká kniha, zrejme ju čítam stále dookola celé hodiny, dni, prázdniny. Symbióza formy a obsahu, krásne ilustrácie, zaujímavé informácie prispôsobené detskému čitateľovi, z ktorých však viaceré boli novinkou aj pre mňa, „titanicoholika“. Napríklad – vedeli ste, že na Titanicu bolo toľko psov, že 15. apríla bola naplánovaná ich výstava priamo na lodi? Alebo že telocvičňa slúžila medzi 13. a 15. hodinou výhradne deťom? Možno by som ocenila v rámci knihy viac príbehov preživších i obetí, no i tak je to pozoruhodná publikácia.

2 07.09.2021

Úžasná oddychovka. Hrdinovia, atmosféra, zápletky, dialógy... Zmes gotického, ľúbostného a historického románu, zľahka šmrcnutá duchovným podtónom. Román, z ktorého čítania som sa naozaj úprimne tešila a vychutnávala si každú novú stránku, peripetiu, postavu. Julie Klassenová sa už len preň etablovala medzi horúce kandidátky na moje obľúbené autorky a veľmi sa teším na ďalšie jej diela. Ak budú podobné ako toto, zrejme sa nezbavím pocitu (vďačnosti), že boli písané pre mňa :).

SPOILER: Iba raz sa moje „wau“ zmenilo na „au“ – keď si miestny duchovný William a hlavná hrdinka Abigail dali romantický bozk v noci pri rieke, navyše tesne po tom, čo jej on oznámil, že si ju pre svoju chudobu nebude môcť nikdy vziať... Príšerne sladké a rušivé klišé, navyše v kontexte doby, v ktorej sa dej odohráva, aj nereálne – alebo toho obnaženého kaplána, ktorý sa po nociach chodí kúpavať do potoka, kde sa ona v noci náhodou šla prejsť, myslela autorka naozaj vážne?

2 11.07.2021

Pri prvom čítaní (asi pred rokom) som bola nadšená z nápadu i jeho uchopenia. Pri druhom čítaní vlastne tiež. Otáznikom sa pre mňa stal výber odprezentovaných diel.

2 22.06.2021