VugVugs komentáře u knih

Pobavila ma predstava, že niekto napíše klasickú military fantasy, z ktorej tak 2 tretiny budú zaberať detailné popisy každého ťahu od miešania lektvarov až po vypäté sústredenie a tŕpnutie pri zosielaní veľkých čiernych bleskov a ich efektivity proti danej kreatúre v daných rozvalinách. Tak trochu ako popis predlhej session z Dračího doupěte alebo D&D. Mno. Polovica je fajn, druhá je už len fajn popis ako z hernej série. Mimo hlavnej myšlienky (ktorá sa z piesku vyparila rýchlejšie ako červy z Arakkisu), sci-fi sa tu využíva z väčšej miery len ako kulisa - inými slovami, z hľadiska príbehu je jedno, či sa odohráva v roku 30 000 alebo 1200. Myšlienkové pozadie Votrelca je svetelné roky vzdialené.

1 24.06.2022

Tento "román" sú len pozliepané pôvodné poviedky/novely z čias, keď autor len začal tvoriť pozadie Temnej veže. Takže áno, čítať ich v tejto podobe, tj. pred tým, ako boli napísané ďalšie diely - s tým, že možno bude mať nejaké zmysluplné pokračovanie - tiež len pokrčím ramenami "not impressed".
V popise knihy jednoznačne chýba niečo takéto: "The Gunslinger was first published in 1982 as a fix-up novel, joining five short stories that had been published between 1978 and 1981. King substantially revised the novel in 2003; this version has remained in print ever since"

1 29.08.2021

Archetyp akčného fantasy sveta a všetkých moderných hier na hrdinov, stolných aj počítačových (1984). Priamočiare, jednoduché, prehľadné putovanie s vtipom, pátosom, epikou a trochou temnoty. Všetky prímesy nám prídu známe, až príliš známe, ohraté, pretože zovšedneli popularitou. I tak som prekvapený, že moja detská láska nezostarla tak, ako som sa obával, dokonca je aj veľmi obstojne napísaná. Faktom je, že Weisová a Hickman Dragonlance začali písať ako kompendium k hrám z prostredia AD&D, pretože nenašli nikoho súceho. Niekto spomína Eriksona, ktorého prvotina je asi najvypuklejší prípad zlého písania:) Dragonlance pokojne možno nazvať fantasy fast-food, funkčný a účelný - Margaret Weisová sa nikdy netajila tým, že z fantasy čítala nanajvýš Tolkiena. Kto hral Dračák alebo iné D&D vie, že zábava je práve v kamarátstve, družine a jej interakcii na ceste niekam .. a o to tu ide.

1 13.04.2021

Znovu výborné čítanie, znovu náročné na pozornosť - i keď oproti Odhalenému vesmíru určite prístupnejšie - Reynolds sa
nám rozpísal a ako obyčajne dosť pomohla aj jednoduchá prvá osoba, dejové prepletence sa objavia až ku koncu a v rozumnejšej miere. Minule sme boli arecheológovia minulosti, tu sa ocitneme v takmer pravej hrubokrkej high-tech detektívke a pri pátraní s hrdinom zažijeme nejednu krízu identity identity, takže nezostane mnoho času na romániky a osudovú ženu.

1 31.03.2021

Čítavé a heinleinovsky sebavedomo ukecané. Stránky ubiehajú v bojovej kadencii a občas pri-trafia aj humor. V polovici si hovorím, že by už mohol teda prísť aj nejaký ten príbeh so zápletkou, príde však len ku tradičnému vojenskému pátosu. Celá Vojna je tak v zásade len opis vojakov a ich nových spôsobov boja vo vesmíre a proti vesmíranom. Jej zrejme jediným a hlavným šťastím v úspechu je, že je tak dobre napísaná. V zúfalstve scenáristov po vybrakovaní PK Dicka a kombinatorickej zlátanosti hrdikomixov ma prekvapuje, že ešte nemáme blockbuster s Tomom Cruisom. 3.5

1 17.03.2021

Moderným detektívkam sa nevyhýbam, ale čítam ich zriedka práve kvôli vnútornej obmedzenosti, s ktorou prevažne pracujú. Pre niekoho obmedzenosť, pre iného istota, že dostane svoju dávku krkolomnej vraždy a ešte krkolomnejšej pointy, traumatizovaného detektíva, snehovej pokrývky, zvrhlej psychiatrie, vysokointeligentých psychopatov, skorumpovaných postavičiek a mestečko s pochovanými desivými tajomstvami dávnej i nedávnej minulosti.

Minier má po formálnej stránke žáner zmáknutý, dobrá štruktúra a krátke vety k veci sa čítajú ľahko a príjemne. Prvá polovica úspechu. K tomu Mráz obsahuje a úspešne využíva všetky uzimené žánrové klišé - čo zaručuje druhú polovicu úspechu. Kto čaká práve to, dostane svoje. Škoda, že vo fáze rozriešenia sa nás snaží príliš ohúriť "aha ako to všetko spolu súvisí, toto by ste nečakali" a celkom rezignuje na dôveryhodnosť. Nepoteší ani klišé babrácke vykreslenie psychiatrie ako vystrihnuté z výstavy scientológie; autorova poznámka na záver svedčí o tom, že ide o jeho osobný postoj, a nie len literárne zobrazenie. Dobrá detektívka, ktorá ničím zvláštnym nevyčnieva, skôr naopak - ide na istotu. 3.5

1 13.03.2018

Fyzické, citeľne smrduté písanie. Senzorické. Minimalistická symfónia náznakov zvratkov. Absencia stotožnivej postavy, s ktorou by sme mohli empatizovať a zažívať príbeh, len mechanické striedanie hľadísk, ktoré sem tam dovolí zacítiť dušu postáv a ich špinu. Literatúra, ktorá vám nepohľadí dušu, neuspokojí túžbu po vzrušení alebo dobrodružstve. Nope. Snuff musí byť sklamanie pre tých, čo očakávajú hardcorovejšiu verziu ich romantických knižiek, alebo zápletku s prekvapujúcou pointou z prostredia natáčania gangbangu.
Nie je to primárne porno, ani nejaký zákulisný náhľad do natáčania, aj keď s vagínami, penismi a telesnými úkonmi sa tu nešetrí. Porno je totiž jednoduché úvod-jadro-záver, čbtd. Nikde žiadny "snuff", žiadne presahy, všetko vystrihané. Oproti tomu, Palahniukov Snuff ukazuje ako narábanie s telom, jeho mrzačenie a obetovanie úzko súvisí s filmovým priemyslom - preto všetky príbehy o praktikách a spôsoboch smrti hollywoodskych hercov a herečiek (ktoré sú viac alebo menej pravdivý opis, fakt fakt, kuk wiki).
Mám rád bizarný humor, ktorý tam len tak stojí a nekričí na teba "zasmej sa už". Pobavenie prichádza s premietaním nad danou situáciou. Pobavil som sa párkrát aj pri čuchaní. Priznám sa však, že ešte viac pri čítaní tunajších komentárov :DDD.. ktoré vlastne veľmi dobre dopĺňajú knihu a podčiarkujú..."očakávanie zmysluplného deja" "popisovanie nezaujímavých nezmyslov" "očakávanie viac erotična" "otravovanie opakovaným fakt fakt" "něco víc sexy". Naozaj by ma zaujímalo, s akými konkrétnymi očakávaniami idú ľudia do literatúry s názvom "snuff". Vo výsledku nemôžem povedať, že by ma kniha nejako zasiahla, a rovnú polovicu som sa celkom nudil. Výhodou je, že má oveľa menej strán ako Cassie Wrightová súloží na programe dňa.

1 05.03.2018

Prázdnymi americkými prériami si to šinie novodobý kovboj-pašerák zapojený do obrneného vznášadla. Krížom cez kukuričné polia, ich ploty, popri automatizovaných kombajnoch a dávno opustených obydliach rysuje tesne nad zemou čiaru bez jediného zaváhania - zrýchlené reflexy pevne držia ovládanie v neurochemickom zovretí mozog-kábel-tank. Len máloktorý radar zachytí upravený povrch vozidla a z občasných nebezpečných situácií zdrhne únikovou rýchlosťou. Noví hrdinovia sú pašeráci, ktorí svojím remeslom idú chtiac-nechtiac proti korporáciám, spoločnostiam, ktoré chcú mať pod palcom svojich plukov každú súčasť života cez kontrolu tovaru, nech už ide o čokoľvek, čo ľudia potrebujú alebo po čom túžia. Ako jediní si udržiavajú slobodu, nepolapiteľní a bez príslušnosti.

Cyberpunk nemusí byť jednoduchá oddychová literatúra. Dôležitá je forma, hlavne žiadne precedené posolstvo. Aj preto sa vzpiera sfilmovaniu - v zúfalstve z nedostatku originálnych námetov ho začínajú objavovať až dnes (Altered Carbon). Medzi oddychovými príbehmi zo sveta Shadowrun, Dickovými elektronickými ovečkami, Stephensonom, Neuromancerom a japonskými bizarnosťami občas ťažko nájsť spoločné styčné body. Hardware je kovovejší cyberpunk, dobre premyslený a nabitý nápadmi; moderná kovbojka. Znamená to, že viac času ako v bojoch korporácií alebo virtuálnej realite strávime v akcii na ceste. Hardwired operuje s tým, čo už dnes poznáme z nejedného zdroja - telesné a mentálne modifikácie, všadeprítomná sieť, prípojky do mozgu, diaľkové ovládanie. Cítime sa ako doma, až banálne, nie je tu nič prevratné ako tomu bolo pred tridsiatimi rokmi. Williams je zručný spisovateľ a Hardwired ako zoznámenie so žánrom odporúčam pred slávnejším Neuromancerom - ktorý definuje žáner a na docenenie vyžaduje poznať historické súvislosti.

1 16.02.2018

noir - virtuálny sex - 2040 - New York - scifi - krimi - VR - zámena identity - cyberpunk light - traumatizovaný detektív - femme fatale

Eric Brown sa rozpísal a Dvojka je remeselne o čosi lepšia. Rok po udalostiach Jednotky za súkromným detektívom Halom znovu prichádza krásna celebritná klientka s prípadom, ktorý ich vzájomne - ako inak - zblíži. Príjemne noirová atmosféra neďalekej budúcnosti kontrastuje s detektívnou stránkou, ktorá pokrivkáva, presnejšie jej chýba zdravá miera napätia. So silnejším príbehom by bola jeho verzia blízkej budúcnosti ponorená do želé virtuálnej reality ľahko sfilmovateľná, pretože je dostatočne blízka, plastická a zrozumiteľná. Virex je stále len veľmi okrajová dejová línia, a aj to slabá. Podobne ako pri Jednotke, nenudil som sa, no neustále čakal niečo viac, a neprišlo. Výsledok je príjemná žánrová oddychovka, ktorá neprekvapí, ale spríjemní jedno popoludnie. Rád si prečítam aj ostatný diel. 3.5

1 25.01.2018

Alternatívne prehistorické dobrodružstvo pokračuje a dej sa nám rozštepuje na viac postáv. Kerrick síce zostáva v jeho ťažisku, pribúdajú však noví hominidi a Yilania doplácajú na vnútorný rozkol. Harrison trochu poľavil z násilia, a tak nové medzidruhové stretnutia prebiehajú nepomerne optimistickejšie ako v prvej knihe. Znamená to aj o niečo menej napätia a trochu nečakane rýchly koniec - asi 50 strán pred koncom knihy samej, zostávajúce stránky prekvapivo vypĺňajú dodatky z histórie, vedy a jazyka Yilané a ďalších druhov. Od Zimy v raji som očakával silnejší konflikt, dostal som nadviazanie a prehĺbenie nových vzťahov - ktoré naskýtajú celkom nové možnosti pri Návrate do raja. Dôstojné pokračovanie, mohlo byť trochu obsiahlejšie, ale nesklame toho, komu sa zapáčila prvá časť. 3.5

1 23.01.2018

Bishopová stvorila artovú fantastiku bez poriadneho príbehu, ale zato so značnou dávkou magórie, ktorá žiaľ vyznie príliš často samoúčelne a nepresvedčivo - ako jej mŕtvoly zošité z rôznych častí rozličných živočíchov. Doporučiť toto dielo môžem výhradne len tomu, kto si "libuje" v poetike podivna a vie, čo to obnáša.

Prečo je Vryté mesto weird fiction a čím je divné? Bližšie neurčené čas a miesto, pravdepodobne na Zemi, len v náznakoch o ruinách dávnych stavieb, petrolejkách, verejnom plynovom osvetlení, lokomotívach, náboženstve a cirkvi nápadne sa podobajúcim kresťanstvu, či všadeprítomných strelných zbraniach môžeme hľadať postkatastrofický stav ľudstva v románe. Alebo steampunk? Rovnako to však môže byť pozemská dystópia, alternatívna história, dvojička Zeme z iného možného sveta, či úplne iná planéta s variáciou na pozemskú históriu. Aj preto mám rád science fiction - s trochou predstavivosti, štipkou vedy a špekulatívneho podkutia upletieme i z hnedej antihmoty bič. Toto všetko je v knihe, hovoríte si - super! - až kým nezačne byť jasné, že celý zaujímavý svet je utopený a premrhaný v nezáživných osobných úletoch postáv. Čo teda dej?

Dobrý rozjazd začne čoskoro viaznuť po príchode do mesta v druhej časti knihy. Paradoxne, obálka knihy sa vzťahuje práve na prvú časť, približne 50 strán, ale inak nemá s následným obsahom nič spoločné, pretože doménou je statické prebývanie na jednom mieste, a nie putovanie.

Svet mŕtvol a obchodu s otrokmi, svet ťažkých bojov medzi skupinkami a plienenia, svet chorôb a nedostatku obživy. Hrdinka, lekárka ktorá v minulosti ošetrovala banditov, teraz prejavuje nevídaný súcit, zbiera deformovaných mŕtvych novorodencov, ošetruje zadarmo a k tomu hádže drobné chudobe. Bývalý, i súčasný bandita, obchoduje so zbraňami, zabíja kade chodí, je hudobne vzdelaný (sic), neraz hrá na klavír a zároveň hľadá autorku umeleckého diela, ktoré niekde zhliadol. Naviac je aj prevzdelaný ateista a popri tom všetkom má čas viesť nábožensko-filozofické debaty s kňazom. Čudné veru, pretože umelé a ne-uveriteľné. A toto všetko sa deje už v zhruba prvej tretine knihy. Autorka prepletá príliš veľa tém. Namiesto rozvíjania príbehu a sveta, o ktorom v podstate nič nevieme, sa zamýšľa a cez postavy filozofuje. Píše dobre, to sa nedá poprieť. Akoby však chcela písať niečo celkom iné, a nie príbeh v bezútešnom svete, ktorý sprvu predsunula. Chce byť príliš umelecká a takými robí aj svoje postavy - no vôbec sa to nehodí. Naproti tomu, napríklad u Miévilla, akokoľvek fantazmagorické výjavy, vždy sa krásne vzťahujú k celku a príbehu, neexistujú len ako ďalšia samoúčelnosť. Z klasického formálneho hľadiska absentuje zápletka, objavujú sa len akési náznaky zmyslu príbehov jednotlivých postáv. Dočítal som, pretože rád čítam zvláštnosti, ak sú napísané obstojne ako Vryté mesto. Popri tom som sa nijako zvlášť nebavil a kvôli až bolestivo nezáživným päťdesiatim stranám na konci musím zaokrúhliť nadol. 2.5

1 17.01.2018

2040 - New York - noir - scifi - krimi - VR - zámena identity - lesby - umelá inteligencia - katastrofa - cyberpunk light - traumatizovaný detektív

Oddychová technologická krimi z New Yorku roku 2040. Úvod prvej časti trilógie Virex pekne načrtáva mierne katastrofický stav neveľmi vzdialenej budúcnosti. Vzájomné prepojenie postáv s detektívnym príbehom a technológiami je dôveryhodné a navnadí. V druhej polovici sa však stáva len ďalšou variáciou na tému zločinného využiatia virtuálnej reality, zámeny identity a umelej inteligencie. Svedčí o tom napríklad aj to, že Virex, ako istá organizácia je spomenutá len okrajovo a zatiaľ nemá s príbehom nič spoločné. Celkovo Newyorské noci neurazia toho, kto hľadá skôr oddych na jedno popoludnie, hádam pokračovania viac využijú celkový obraz spoločnosti sveta Virexu. Ako kvalitnejšiu a drsnejšiu alternatívu odporúčam sériu Takeshi Kovacs od Richarda Morgana, alebo Effingerovu sériu Maríd Audran.

1 10.01.2018

U McCarthyho ste ako na cirkusovej prehliadke deformít, degenerovaných atrakcií a hrubo pestovaného výkvetu zapadákova. Hľadať tu nejaký súcit mi príde dosť nevhodné. Minimalistický štýl mi vyhovuje. Čo mi však nevyhovuje, je absolútne nedôveryhodne vykreslená hlavná postava. Z akéhokoľvek uhla - proste nedáva zmysel. Ono to nemusí vadiť, je prosto funkčná vzhľadom na novelu. Vadí mi však, ak sa začne vydávať za niečo viac, vraj za to môže spoločnosť, okolie, či dokonca len "chcel aby ho mal niekto rád" - na takej interpretácii sa už musím smiať. Potom že tu máme obdivovateľov chudáčika Kajínka. Svet sa k Ballardovi správa rovnako nespravodlivo, ako on k nemu. Ku komu z nás nebol svet aj neprívetivý, či odporný alebo priamo nenávistný? Ballard vo svojom svete totiž funguje oveľa úspešnejšie ako mnohí mentálne alebo fyzicky narušení ľudia, a je tomu tak aj preto, že si z neho berie oveľa viac, ako mu dáva. Tak aká ľutosť?
Ako krátka experimentálna novela, je Dieťa božie vcelku zaujímavá, najmä jedinečným štýlom, pokusom vystavať, splatlať odľuda z hliny a hovien, ktoré pohodil život pod nohy. Ako niečo viac, spoločenská kritika, či zobrazenie narušeného vývinu, je viac ako nepresvedčivá a psychologicky veľmi zmätená. 2.5

1 08.01.2018

Cyteen bol len z praktického/ekonomického hľadiska neskôr rozdelený na tri samostatné diely. Púšťať sa do prvého dielu - Zrada - znamená pustiť sa do vyše 1000 stranového kolosu, ktorý sa tu len začína. Nemá veľmi zmysel čítať ho ako viac menej uzavretú časť, nenaplní väčšie očakávania, preto aj môj dojem je rozporovplný a rozumiem aj výhradám kolegu.

Dej, ak sa tak dá nazvať, sa odvíja množstvom postáv a mien, ich častý výskyt, funkcia a motivácie sú nie vždy veľmi zrejmé (aspoň nie do posledných strán) a miestami ich rozhovory, či úvahy nudia. Kto očakáva klasickú sci-fi, bude prekvapený nadmierou politiky a intríg, kľudne by som štýl nazval soc-fi alebo polit-fi. Kto čítal akúkoľvek inú knihu autorky však vie, že toto je Cherryhovej parketa a exceluje v premyslenosti a previazanosti dielčich častí do detailného celku, ktorý napokon vyjaví a s ním skvelý pocit vhľadu do fungovania toho všetkého. Áno, ústredná línia je o sebe dosť zaujímavá aby udržala pozornosť do nasledujúceho dielu, no ťažko povedať viac bez zradenia spoilerov.
Dočasné hodnotenie *** pravdepodobne zvýšim po dočítaní celku (ktorý bol ako taký zamýšľaný).

1 01.11.2016

"Člověk nemohl nikdy Kesrith úplně milovat, toho byli schopni pouze dusei."

Druhý diel je prístupnejší, už toho vieme oveľa viac ako na začiatku prvého. Zároveň sa stáva jasné, že táto trilógia je len z praktických dôvodov rozdelená jedna veľká kniha. Cherryhová si stále ide svoju cestu mri, je si ešte istejšia a neustupuje čitateľovi - presne nadväzne a logicky rozvíja myslenie a správanie týchto bytostí (napr. žiadne náznaky románikov alebo lacné poľuďšťovanie postáv). Rozpráva a hýbe sa tu dosť, vnútorný boj postáv však stále dominuje a niekomu sa také tempo môže zdať nudné a pomalé (pre iného je to aj z tohto dôvodu dospelá a fascinujúco podaná sci-fi/soc-fi). Komu sa zapáčila prvá časť, nájde tu rovnakú kvalitu, no už bez úvodných zoznamovacích problémov.

Regulské hľadisko znova dostáva oveľa menší priestor, predsalen trilógia je o "osudoch mri". Cherryhová však načrtáva vesmír s históriou a vzťahmi, ktorý by kľudne vystačil na niekoľko prequelov, či sequelov (Stárnoucí Slunce patrí do veľkého univerza Alliance Union, ktoré obsahuje aspoň 27 kníh https://en.wikipedia.org/wiki/C._J._Cherryh_bibliography#The_Alliance-Union_universe).

1 10.04.2016

Záloha vašej osobnosti (duše/mysle) a jej vsun do akéhokoľvek tela - samozrejme ak na to máte prachy - urobí váš život zábavnejší (kto by nechcel využiť storočiami získanú skúsenosť v stále nových telách?), ale aj nudnejší (kto by chcel žiť večne, keď už všetko mal a zažil?).

Parádna, na telo napísaná cyberpunk detektívka, ako ich máme radi. Detektívne ladená zápletka, zvrat a ďalší zvrat, krvavá akcia, sex, smrť a láska, vr, pseudonesmrteľnosť a androidi (?). Výhradu mám len k poslednej štvrtine knihy, tempo akoby sa zbytočne natiahlo a takých 50 strán by som kľudne vyškrtal v záujme konzistentnosti odsýpania.

1 01.04.2016

Ďalšia zo série klasík, ktoré čítam po rokoch, mi pripravila dosiaľ najväčšie sklamanie. Začína sa sľubne, nápad s robotickým terapeutom je vtipný, ale postupne sa stáva len repetitívnou výplňou, ktorej jediný zmysel je na jej konci. Tie dialógy sú vyslovene zlé, hrdina je nezmyselne hysterický a zároveň nad vecou (wtf?).

Línia objavovania je príliš málo sci-fi, príliš veľa blúdenia, párty a kopulovania s 10 z 12 ženských postáv, ktoré sa tam vyskytnú (doslova, počítajte, ja som si spomenul na 2, s ktorými nespal - nejaká nadriadená a tlstejšia úradníčka). Ústredná myšlienka, či cestovanie za artefaktami sú doslová odbité na pár stranách, niekedy ani to. Pokiaľ niekto, ako Korporácia, ponúka milióny za objavenie pár krabíc, hádam mi nebude stačiť to autorove skratkovité, že "o Heechee nič nevedia". Taktiež je Gateway značne poplatná obdobiu svojho vzniku, naivný pohľad na psychoterapie, nezáväzný sex každého s každým, hlavne s hrdinom a len tak mimochodom. Predpokladám, že vtedy boli tieto veci populárne a in, inak si neviem vysvetliť toľké knižné ocenenia.

Naporúdzi je porovnanie s Clarkovým Rámom, ktorý vznikol len o pár rokov skôr a sú si tematicky tak blízko (jeden by mohol povedať, že bez Rendezvous by nebol žiadny Gateway). Ráma však prežil čas skoro nedotknutý, a pokiaľ pri jeho čítaní som v duchu prosil Clarka o to nech mi povie ešte viac o záhadnej lodi a civilizácii, pri čítaní Gateway som prosil seba o viac strpenia, veď už mi nezostáva veľa strán do konca.

Jediné, čo ma ešte na sérii láka je možnosť, že práve v ďalších dieloch Pohl rozvinie to, čo nám tu len veľmi skúpo načrtol.

1 17.03.2016

Ketchum je vo svojej oblasti velmi zrucny spisovatel. Dievca sa cita este lepsie ako Sezona. Oproti nej je vsak menej hororovejsia - v zmysle toho, co od hororu ocakavam ja subjektivne. Dievca je ako velmi neprijemna drama s (nezamlcanymi) detailami na styl Hanekeho Funny Games, Sezona sa skor podoba na rubanicu ako Hills have eyes. Obcas si pozriem aj dramy, zvycajne vsak nieco ine. Inymi slovami, aj ja som z tych, ktori do literatury utekaju skor s tuzbou zabudnut na realitu, ako sa k nej takto mrazivo dostat znovu. To nie je vytka autorovi, o to mu predsa islo.

1 07.03.2016

Môj prvý Clive Barker a vôbec neľutujem, že hneď jeho magnus opius. Pritom desivá obálka českého vydania na mňa s úzkostnou pravidelnosťou zazerala v knižnici od mojich 14 rokov - neskrývajúc svoje dôvody prečo svoje miesto, na rozdiel od iných prevetraných kníh, opúšťa v taškách a ruksakoch požičitateľov tak zriedka.

Imajica je typ knihy, ktorý si chcete vziať ako únik z reality, keď sa potrebujete nechať unášať. Ale nie tak ako pri telenovele k žehleniu. Tu sa dá ľahko podpáliť. Na rozdiel od bežnej fantasy, poskytuje tunel z bežného života, pretože jasne začína tu a teraz, ako normálny príbeh trochu menej normálnych ľudí (ktorí sa veľmi skoro stanú zdatne nenormálnymi). Každých pár krokov sa však nastolená cesta rozprávania skrúti do celkom iného smeru, takže z rovnej uličky je vo výsledku poschodový kaleidoskop výjavov, a niekto by povedal aj ´nechutností´. Mnohých pochopiteľne niektorá z týchto vecí pri čítaní odradí. Imagika nie je ťažká literatúra, ale určite nie ani oddychová a vyžaduje istú pozornosť (zo začiatku pre mnohé postavy) a trpezlivosť (ku koncu pre obšírnosť).

Zelazneho Amber je prvá vec, ktorá mi po dočítaní I.časti vyvstala pre porovnanie. Pretože celkovo vzatý, je Amber podobného rozsahu (vo všetkých štyroch dimenziách keď rátame aj čas), avšak formálne striedmejšie podaný, ako toto Barkerovo bláznovstvo. Problém je, že záujem, ktorý vzbudili úvodné kapitoly sa nie celkom uspokojivo transformoval do druhej časti I.dielu. "Aha koľko podivností vám viem ešte na cestu priložiť". Zrejme kvôli rozmáchanosti a ukecanosti mi dramatický záver Imagiky už začínal liezť krkom a osud postáv zostával mdlý. A to sme ešte len v polovici. Bolo by čudné, keby takáto trúfalo ujetá literatúra nevzbudila najrôznejšie pochybnosti, bokom ich všetkých - je to i tak - veľká Vec. 3.5

28.08.2021

Zase sa nám to rozstrapkalo a dej prepína z postavy na postavu. Niektoré už poznáme, niektoré nové sú tentokrát trochu osobitejšie a "ľudskejšie". Pán Reynolds však začal poslušnejšie využívať inštitúciu Kapitoly a v Arche sa mu podarilo namiešať vyváženejší koktejl technológie, postáv a príbehu - i keď chápem, že to stále môže byť peklíčko pre niekoho, kto sa pre príjemný literárny zážitok potrebuje s postavami stotožniť.
Reynolds rve technológie všade, do každej postavy, scény a rozhovoru, ale napriek vesmírnemu hľadisku sa drží skôr pri zemi (či v tomto prípade ´na palube´?) - a popri tom mu nezostáva veľa priestoru na vzťahy medzi postavami a k čitateľovi. Veľmi oceňujem absenciu románikov medzi nimi, tých máme okolo seba viac než dosť, na rozdiel od zaujímavých myšlienok a technologických nápadov. Koniec jasne naznačuje, že editor/vydavateľ/termín zdvihol prst, že by už mohlo stačiť a tak sme ho dostali značne poznámkovo stručný, nuž.

09.04.2021