yerry komentáře u knih

Poviedková zbierka zo Zememoria všetkých príliš nenadchne ani neurazí. Priaznivci akcie nech sa radšej poohliadnu po inej knižke, pre slečny túžiace po romantike to tiež nebude pravé orechové a o sexe sa v prípade autorky nedá vôbec baviť. Je to niečo ako poézia prekladaná fylozofickými úvahami. Jednotlivé poviedky nebičujú základné pudy ale ponúkajú priestor na predstavivosť a zamyslenie.

Kvalita jednotlivých poviedok osciluje niekde medzi dobrými a lepšími hodnotami. Najlepšími poviedkami sú jednoznačne poviedky Na Vysokých blatech a Dračinka. Veľmi pôsobivá je aj docela obsiahla časť z histórie a reálii Zememoria, ktorú tu autorka predkladá a ktorá dotvára obraz celého tohoto sveta.

Hodnotím túto poviedkovú zbierku ako veľmi dobrú.

7 05.12.2015

Solídne zakončenie ságy zo Zememoria. Opäť sa tu stretávame so známymi postavami až na to, že Ged je ústrednou postavou už len ako legenda a žiadnym činom tu neprekvapí. Činmi sa tu teda nevyznačuje žiadna postava a žiadna postava tu nevyčnieva nad tie ostatné. Príbehová zložka románu je už trochu hutnejšia od tej minulej, ale stále je to hlavne v rovine myšienok, rozhovorov a fylozofických úvah. Trochu sa tu cestuje, spí a hlavne rozpráva. Žiadne bitky či súboje tu nie sú... Vysvetlený je tu vzťah medzi ľuďmi a drakmi a črtá sa tu vysvetlenie, prečo majú niektorí ľudia v Zememorí magické schopnosti.

Otázky okolo života, smrti a nesmrtelnosti tu autorka uzavrie a vyrieši. Jej myšlienky stoja za zamyslenie. Nie je to naozaj tak aj v skutočnosti, že ľudstvo ako také miesto progresu a vývoja v skutočnosti degraduje na stále nižšiu úroveň? Že ľudia zabudli na niektoré svoje schopnosti a ten zlomok, čo im zostal používajú nesprávne?

Pre toho, kto čítal predchádzajúce diely, je tento diel povinnosť. Sú tu zodpovedané všetky otázky a ukončené linky všetkých postáv. Trochu mi už začala vadiť forma akou bol román pojatý. Menej pátosu a epickosti by nezaškodilo. Hodnotím túto knižku preto len ako dobrú. Autorkine sci-fi romány sú predsa len o čomsi inom a na trochu vyššom levely.

7 30.11.2015

Ťažko povedať, na ktorú vekovú kategóriu bol tento diel cielený. Môžu ho čítať čitatelia od 6 – 99 rokov. Malé deti určite nedostanú žiadnu triašku od strachu a dôchodcovia neskolabujú od hrôzy. Tí ostatní to môžu čítať ako klasickú vyššiu literatúru obohatenú o fantasy atribúty.

Príbeh má kľudné tempo s niekoľkými epicky farbistými obrazmi. Žiadne zvraty, tajomstvá, desy alebo hororové prvky tu nečakaj. Vidiecke prostredie a malé mestečká dokreľujú bežné problémy každodenného života ľudí a takých prototypov akými sú čarodejníci a občas draci. Okrem niekoľkých fylozofických úvah na témy autorkou spomenuté v minulých dieloch, tu Ursula vnáša ďalší prvok a tým je ženská emancipácia. Na rozdiel od jej sci-fi príbehov, kde to fungovalo patrične a opodstatnene, v tomto románe to na mňa pôsobilo rušivo. Autorka totiž najskôr vytvorí svet s čarodejníkmi na najvyššom levely aby tento aspekt neskôr spochybnila. Dokonca sa mi zdalo, že toto bolo aj nosnou témou tohoto príbehu a svet čarodejníkov by sa mal teda viac zhumanizovať. Muži sú tu opisovaní buď ako vôľovo slabší alebo v negatívnom svetle a sú viac-menej iba do počtu. Z tohoto dôvodu tu Ursula nerozpútava takmer žiadnu akciu ale opisuje viac pocity žien a ich vnútorného sveta na úkor toho mužského. Žiadny heroizmus sa tu nekoná. Boj medzi svetlom a temnotou pokračuje v kľudnom tempe.

Samotný preklad sa mi zdal byť dobrý. Preklady vlastných mien do češtiny spôsobujú podobné pocity ako pri čítaní Tolkienovho Hobbita. Slovenský preklad som nemal v čase čítania k dispozícii, takže ten ohodnotiť neviem.

Čo sa týka samotného hodnotenia románu, tu je to veľmi ťažké. Autorka vie veľmi pútavo opísať aj všedné veci, v tomto ohľade sa mu nedá takmer nič vytknúť. Za tú príbehovú zložku však strhávam dolu ešte jednu hviezdu z hodnotenia minulej časti. Ak si ale chceš dokresliť svet Zememoria, určite sa oplatí prečítať aj tento diel.

7 25.11.2015

Čas od Atuánskych hrobiek pokročil a Geda tu stretávame už ako starého arcimága. Cestovania si užijeme do sýtosti počas záchrannej výpravy, keď treba zachrániť nič menšie ako svet, lebo Zememorie sa prepadáva do temnoty a kúzelníkom to už akosi nečaruje.

Ursula tu opäť produkuje svojský text, ktorého dĺžka sa nám o máličko predĺžila, ale stále je v nízkych číslach vzhľadom na ostatných fantasy autorov. Číta sa to dobre. Text je jednoduchý a jednovláknový. Autorka do neho zakomponovala aj niekoľko fylozofických myšlienok ohľadom bytia. Zamýšľa sa nad životom a smrťou. Paradoxom je, a to sa prejavuje aj v jej ďalších knihách, že v rámci boja medzi stranami svetla a temnoty nepreferuje víťazstvo jednej z nich, ale snaží sa dať veci do rovnovážneho stavu. Niet svetla bez temnoty… Podobných taoistických myšlienok je v texte viac. Autorka uprednostňuje príbeh na úkor akčnosti. Samoúčelné násilie tu prakticky absentuje. Robí to však pútavo a miesto násilia uprednostňuje iné prvky príbehu, aj keď ani tomu sa niekedy nevyhne.

Pozn.: Draci tu už nie sú typickými záporákmi ale prejavia tu aj svoje kladné vlastnosti. Ten záver bol fakt ukážkový.

Je to dobré čítanie pre mládež ale aj ako oddychovka pre tých starších s tým, že autorka tu nechá svojmu čitateľovi aj priestor na premýšľanie. Na plný počet hviezd však príbeh nemá, Atuánske hrobky sa mi páčili viac. Stále si to však drží svoju úroveň a vyčnieva nad priemer.

7 18.11.2015

Kvalitatívne ešte lepší príbeh ako Čaroděj Zeměmoří. Odohráva sa síce iba na jednom mieste, teda klasický koncept fantasy – putovanie z miesta A do miesta B tu odpadá, ale hrobky, podzemie, chodby a labyrint na ostrove Atuán tento aspekt úplne nahrádzajú.

Stret temnoty a svetla v podobe postavy kňažky temných bezejmenných a čarodejníka Geda mohol skĺznuť do banálneho príbehu. Autorka to však uhrala výborne. Ursula sa vyznačuje schopnosťou, keď na malom priestore dokáže vyjadriť to, na čo iní autori potrebujú aj niekoľko stoviek strán. Svojmu čitateľovi nevnucuje jednotlivé obrazy krajiny, netlčie mu do hlavy trojkilovou bichľou, čo má vidieť, necháva to na ňom, na jeho fantázii, a napodiv to funguje. Pri čítaní mi obraz Atuánu a podzemných chodieb vytanul veľmi reálne, malebne a plasticky.

Ešte než som sa pustil do autorkinej fantasy tvorby, mal som tak trochu obavy. Touto knižkou sa úplne rozplynuli. Jej romány sú klasikou, vyznačujú sa však originalitou s fylozofickým podtextom, ktorý ale nikomu nevnucuje. Vždy nechá priestor aj svojmu čitateľovi. Už som si zvykol aj na jej ukončenia príbehov. Tie nie sú melodramatické. Čakáš ešte niekoľko strán textu v závere? Budeš márne listovať, autorka to ukončí pár vetami ako punkový song a teba nechá v zajatí svojich vlastných dojmov.

Veľmi kvalitné čítanie neveľkého rozsahu za všetky hviezdy.

9 15.11.2015

Klasická fantasy obohatená o hororové prvky. Je tam kus Tolkiena a kus Lovecrafta, len v zjednodušenej podobe. Na rozdieľ od Tolkiena sa tu nevyskytuje toľko rás. Ich výčet sa obmedzuje na ľudí, ľudí - čarodejov, drakov a viac-menej temných tvorov, ako sú duchovia a rôzne kúzlami vyvolané bytosti.

Autorka redukuje text na holý príbeh. Opis krajín, ostrovov, jedál, motívy konania rôznych strán takmer absentuje a ak sa vyskytne, vyplynie to z deja. V tomto ohľade sa kniha veľmi dobre a rýchlo číta. Čitateľ nie je zahlcovaný spústou nepodstatných informácií, je to zrejmé aj z rozsahu knihy. Napriek tomu sa mi zdá, že dej bol miestami mierne naťahovaný a niektoré udalosti zbytočné. A koniec-koncov, možno je to len môj dojem a autorka niektoré udalosti možno ešte využije...

Dej knihy treba chápať ako príbeh z dávnej minulosti alebo akúsi legendu z tohoto sveta, z ktorého sa niektoré fragmenty ani nezachovali a niektoré sa už vykladajú trochu inak. Autorka to priamo v texte podopiera odvolávkami na ďalšie príbehy z tejto série.

Zdá sa mi, že autorkin štýl podania príbehu je trochu iný, ako u jej sci-fi tvorby. Text akoby bol miestami určený pre detského čiateľa a miestami jeho náročnosť stúpa. To je ale asi daň za to, kedy bola kniha písaná. V tomto ohľade som zvedavý na ďalšie diely. Mágia tu použitá je docela uveriteľná. Nie je taká komplikovaná ako napr. u Eriksona. Má určité etické pravidlá. Autorka tu Pracuje s klasickými hororovými prvkami. Tieň je niečo temné, neznáme, nie dosť dobre viditeľné... Draci sú tu popisovaní v tradičnom duchu, sú to teda typickí záporáci.

Ak by som to mal zhrnúť: Nedivím sa tomu, že kniha patrila svojho času medzi tie čítanejšie. Dnes už je v mnohých ohľadoch prekonaná. Čistá klasika však zostáva klasikou a ja som si jej čítanie docela užíval...

9 13.11.2015

Skvelý román od skvelej autorky. Ursula tu postavila príbeh na absurdnosti, že sny jedného človeka môžu ovplyvniť realitu sveta. Túto absurditu využila na vykreslenie spoločnosti a jej vzťahov v rôznych realitách, v čom je viac než dobrá. Poukazuje na okolnosti, keď dobré úmysly môžu mať zlé následky vďaka tomu, že riešenie problému nie je vždy jednoznačné. Že jednoduché riešenia nemusia vždy skončiť dobre.

Pozor, nasledujúci odstavec môže obsahovať spoilery! Chceš mať svet, v ktorom neexistujú rasové predsudky, diskriminácia a vojny? Môžeš ho mať vďaka tvojim snom. Dostaneš ho. Dostaneš svet s ľuďmi s jednotnou šedou pokožkou, s ľuďmi bez emócii, v centralistickom rovnostárskom systéme bez vojen. V systéme ktorý recykluje akúkoľvek odlišnosť v prospech všeobecného blaha. Lebo minca má vždy dve strany. A toto sa môže udiať v tom lepšom prípade. Čo horšie sa môže stať? Čo ak sa ti nesníva o ničom alebo sníva dokonca o ničote? Autorka nezabudla ani na túto možnosť.

Na tomto románe autorka dokazuje svoje umenie. Postavy tu vystupujúce sú nevýrazné a hlavný hrdina je vpodstate antihradinom, dalo by sa povedať úplným priemerom zo všetkých ľudí. Dej je málo akčný. Autorka túto okolnosť nahradila pútavým textom, ktorý nikoho nepustí. Pútavosť príbehu sa stupňuje od akoby tichého šepotu na začiatku, cez stupńujúci sa lomoz v strede až po totálnu explóziu pred koncom aby všetko zakončila záverečným priateľským pohladením.

Originál románu po prvý krát vyšiel v roku 1971, keď vznikli kapely ako New York Dolls, Suicide, Death, NEU!. Výšli albumy od MC5 – Back in the USA a The Stooges – Funhouse. John Lennon vydal skladbu Imagine. Apollo 14 pristálo na mesiaci. Vo Švajčiarsku získali ženy volebné právo. V Argentíne sa dostala k moci vojenská chunta. V Průmyslovom paláci v Prahe sa už v plne normalizačnom duchu uskutočnil XIV. zjazd KSČ. Austrália a Nový Zéland sa rozhodli stiahnuť svoje vojská z Vietnamu a Intel predstavil prvý mikroprocesor Intel 4004.

Za mňa teda všetky hviezdy.

8 09.11.2015

Pozor! Ak si spokojný vo svojej klietke, ideš s prúdom a nič ti nechýba, neber túto knihu do rúk. Ak si ju už vzal, tak ju neotváraj. Ak si ju už otvoril, v žiadnom prípade ju nečítaj! Ak tak spravíš, jej obsah sa na teba vyrúti ako krupobitie guliek z kalašnikova, sem tam sprevádzaný výbuchom semtexu alebo dynamitu.

Kniha je predovšetkým o človeku ako ľudskej bytosti. Potom je hlavne o Anarchii a Anarchizme, Rovnosti a Rovnostárstve. O tom ako v spoločnosti bez vlády predsa len vznikajú napokon mocenské štruktúry, ktoré túto vládu nahrádzajú. Kniha je o večnej byrokracii na jednej strane a heroizme na strane druhej. O izolacionizme ale aj o podmienkach, ktoré umožňujú holé prežitie.

Dej sa odohráva na planéte, kde nič okrem anarchie nemá šancu na prežitie, kde každý systém zlyhá, každý systém založený na autorite. Napokon možno zlyhá aj samotný anarchizmus na planéte, keďže ten sa začína báť samotných anarchistov. Môže byť niečo anarchistickejšie ako samotná anarchia? Samozrejme môže, je to hlavný hrdina románu: anarchista fyzik (strojca teórie o temporalizme), vynálezca ansiblu - čo je komunikátor, ktorý zmení celý vesmír. Ten je tu konfrontovaný so systémom na svojej planéte ale aj s autoritársvom na planéte druhej.

Kniha má silný náboj. Nie je propagandistická. Autorka si zobrala na mušku zopár politických systémov, dosadila do nich ľudí a rozohrala brutálnu hru s čitateľom. Brutálnu nie v zmysle fyzického násilia ale prúdom myšlienkových úderov, ku ktorým každý musí zaujať vlastné stanovisko. Autorka tu síce viac straní anarchizmu ale nešetrí ho, hlavne jeho praktickú realizáciu. Perlí perlu za perlou. Napr. Viete čo majú najradšej malí chlapci? To čo nemajú, čo nepoznajú... Tu sa zahrajú malí anarchisti na väzenie...

Autorkinu knihu treba chápať aj v časových súvislostiach, podobne ako hlavná postava románu tvrdí, že nemožno oddeľovať minulosť a budúcnosť od súčasnosti, keďže sú to komplexné veci. V čase vydania knihy vznikli také kapely ako The 101ers, Blondie, The Dictators, Patti Smith Group, Rocket from the Tombs, Ramones, The Saints, The Stranglers, Talking Heads, Radio Birdman. Bol vydaný album od New York Dolls – Too Much Too Soon, vznikol singel od Patti Smith – "Hey Joe" a telka vysielala priamy prenos z vystúpenia Ramones v nvootvorenom klube CBGB. Písal sa rok 1974, končila éra hippies a nastupoval punk.

Ak by som mohol, dal by som knihe všetky hviezdy z oblohy, nastavený rozsah mi to však nedovolí, tak dám aspoň všetky tu. Zatiaľ najlepšie, čo som od autorky čítal a ľutujem že toho nebolo preloženého viac.

(Pozn.: V rámci chronológie by som román radil niekde úplne na začiatok, ešte pred poviedky z tohoto vesmíru a za poviedku o Odo z Pŕedvečer revoluce, keďže na Odo sú tu odvolávky ale komunikátor tu ešte nie je vynájdený, vo všetkých ďalích poviedkach už zväčša existuje.)

8 09.11.2015

Je to oveľa lepšie ako Rocanonův svět, lepšie ako Planéta exilu a iné ako Svět je les, les je svět. Zostáva mi prečítať už len Vydědenca, na ktorého som fakt zvedavý. Poviedku o tejto planéte už autorka jednu na konte má: Dospívání v Karhide. Narozdieľ od nej ma tento román pohltil.

Román má niekoľko nedostatkov. Technika je tu popisovaná očami zo 60. rokov minulého storočia, teda počítače Ekumeny sú ešte na dierne pásky a pod.. Technický vývoj na planéte napriek jej totálnej izolácii vpodstate kopíruje vývoj na ostatných planétach len je spomalený, jazdí sa tam na autách atď. Opäť tu konfrontuje dva protikladné politické systémy: na jednej strane je monarchia, na druhej strane akýsi kolektivistický systém riadený 33 oligarchami. Autorka to ale dostatočne vyváži treťou silou, čo je akási obdoba taoizmu, dejom, opisom postáv, zvykov, prostredia a zdramatizovaním dlhších pasáží, v ktorých sa naoko nič nedeje. Myslím tým útek z obdoby gulagu a následný pochod smrti cez zľadovatenú pustatinu.

Je to za všetky hviezdy.

8 09.11.2015

Román nadväzuje na príbeh opísaný v poviedke Semleyin náhrdelník a odohráva sa aj na tej istej planéte. Vďaka časovej dilatácii si tu Rocannon zachoval svoj vek, zatiaľ čo čas na planéte pokročil o pár desařročí.

Text trpí buď ešte autorkinou spisovateľskou nevyzretosťou (pozerám, že je to román, ktorého prvé vydanie originálu vyšlo v roku 1966, teda ešte pred fantasy ságou Zeměmoří. Patrí teda do jej rannej tvorby.) alebo prekladom. Toto neviem posúdiť. Dej je jednoduchý a priamočiary ako zo šestákového románu, skáče z miesta na miesto. Príbeh je naivný a určený skôr pre detského čitateľa v tej dobe. Dnes by deti už asi veľmi nezaujal. Stavba príbehu má typické fantasy prvky a je vsadená do rámca sci-fi sveta Hain.

Očakával som nejaké vyústenie, spracovanie a ukončenie liniek, ktoré autorka rozohrala vo svojich poviedkach z tohoto sveta. Tie sa mi zdajú zväčša oveľa lepšie spracované. Autorka tu v skratke a nepriamo spomenula len tri: už spomenutý Semleyin náhrdelník, neúspešný experiment opísaný v poviedke Příběh Shobiů, keď sa rýchosť pohybu v priestore skracuje na okamih dá použiť len na neživé predmety, tu použitý na inú činnosť úplne v závere a schopnosť mimozmyslovej komunikácie, ktorá sa vyskytla v novele Planéta exilu, a ktorú tu Rocannon nadobudol.

Je veľmi ťažké hodniť túto ságu po absolvovaní MKP. Ale s prihliadnutím na dobu vzniku, stavu fantasy literatúry v tom čase a rannosť autorkinej tvorby dám 3/5 hviezd. Mám v úmysle prečítať aj jej ďalšie romány z tohoto sveta. Kam sa autorka posunula. Či sa pustím aj do jej fantasy tvorby ukáže až čas.

7 09.11.2015

Tak konečne som dočítal aj tento posledný diel. Na konci sú moje pocity z Eriksona trochu rozporuplné. Chromák mal v podstate všetko to, čo má výborná fantasy mať ale nemôžem si pomôcť, určité negatívne "príchute" som pocítil. Nemyslím len samotného Chromáka, v ktorom nemal na začiatku série úplne jasno asi ani sám autor, inak by jeho postavu v tomto epose nezačal vykresľovať tak ako ju vykresľoval. Na môj vkus tam bolo strašne veľa pátosu a gumáckych žvástov. Na celej sérii je badať posun od epickosti a temnosti, čo mi sedelo viac, k military literatúre, to už menej. Malo to však zádrhel. Logika samotných stretov pokrivkávala. "Deus ex machina" u Eriksona funguje úplne. Veď autor mal z čoho ťahať pri toľkých postavách.

Tak už len v skratke:
Od genocídychtivých Forkrul Assail som očakával viac, čo sa týka ich počtu aj prejavu - sklamali.
K'chain Che Male - v závere už vyludzovali u mňa úsmev, tiež som od nich čakal viac. Chromáka som čakal temného, nie to rozprávkové torzo, ktoré z neho napokon autor vyrobil. Rôzne tie druhy Tiste tu boli dosť nevýrazné. S T'lan Imass akoby autor nevedel čo spraviť, uhral to s nimi veľmi nepresvedčivo. Karsa splnil svoj účel a mihol sa v pár odstavcoch, ale nič viac. Atď atď...

Ten pressing, ktorý autor od začiatku hral na svojich čiateľov uťal na niekoľkých posledných stranách. Pýtam sa, načo to plytvanie slov cez niekoľko tisíc strán, keď sa to dalo aj trochu inak... Napriek všetkým mojim výhradám, hodnotím knihu nadpriemerne. Iný autor by asi dostal odo mňa plný počet hviezd za takýto počin, nie však Erikson.

4 09.11.2015

Po veľmi veľmi dlhom čase bez Malazského sveta som sa opätovne doň ponoril dúfajúc, že moja presýtenosť ním pominie. Nestalo sa tak. Siahodlhé pasáže cez stovky strán vystlané vatou bili do očí. Čosi sa pokazilo v autorovom koncepte.

Veci, ktoré by ma zaujali, teda opis lietajúcich strojov a miest K'chain Che Male bol doslova odfláknutý a akosi mi k tej rase nepasovali. Vďaka teda aspoň za samotné Che Male, či už K'chain alebo Nah'ruk. Tieto dostali aký-taký priestor v tom pretlaku fylozofického tliachania a nespočetnému množstvu nových postáv. Ako je u Eriksona zvykom, samotný popis boja v záverečnej bitke vyznieva dosť nepresvedčivo a nelogicky. Zachraňuje to epickosťou a silnými obrazmi.

Paradoxom je, že teoreticky kladné postavy, u Eriksona totiž jeden nikdy nevie, ma nechávajú chladným. Moje sympatie preberajú po Imassoch, Karsovi Orlongovi a Chromákovi zatiaľ Eriksonom jednoznačne negatívne radení Forkrul Assail, ktorých fylozofia nemá chybu. Zopár z nich sa mihne v tejto časti. Erikson im mohol teda dať väčší priestor. Fyzické predpoklady na jeho vydobytie predsa majú :D

Suma sumárum, Erikson začína unavovať a spolu s únavou začínajú padať aj hviezdy. Dávam mu ešte šancu, tri z piatich mu nechávam. Mier Vám a Vášmu svetu, nech večný pokoj zavládne v tejto krajine priatelia, povedala by Kľudnosť ;)

6 09.11.2015

Putovanie, masaker, sex a násilie a toto stále dokola. Napodiv to docela funguje. Knižka nemá taký drajv ako autorkine najlepšie poviedky zo Zaklínačky Loty ale stále je to dobré čítanie, opäť okorenené S-M scénami. Paradoxne najviac sympatií som vkladal do vpodstate z pohľadu autorky záporných postáv. Kožomenci a ich rebélia mali čosi do seba. Autorka mohla z príbehu vyťažiť viac ak by do ich čela postavila niekoho schopnejšieho, potenciál na to mala trojnohá fena - čarodejnica a dala to tým aristokratickým upírom dobre vyžrať. Nestalo sa tak a tento príbeh tým stratil pomerne dobrý ťah na bránu. Punkies v psích kožiach mohli spraviť trochu viac neplechy. Ale myslím, že takto dodržala aspoň trochu reálnejšie kontúry príbehu. A Lota? Lota tu trochu startila zo svojej osobytosti, ale to môže byť len môj dojem.

5 07.03.2014

Temná depresívna fantasy zbierka poviedok, prešpikovaná sexom a brutalitou, písaná štýlom pouličného punku, od ženskej autorky, to sa len tak ľahko nevidí. Sadol som jej na literárny lep ako osa na bonbón. Poviedky sú svojou kvalitou vyvážené, až na tú poslednú dlhú poviedku Otec rodiny. Silné obrazy, posolstvá, spôsob podania, no skrátka jeden nášup za druhým.

Najviac mi sadli poviedky: Temná záležitost, Noční lovy, Půl krve a hlavne Zmetek z temnot. Tie ostatné neboli horšie, len trochu iné, a to je dobre, že autorka nenaťahuje všetko na rovnaké kopyto.

5 16.02.2014

Heinleinov rozprávačský štýl v tomto príbehu opäť nemá chybu. Niektoré scény s mačkou sú ukážkové. Kocúr je tu hlavný akčný hrdina a musím dodať, že niektoré scény s ním predčili aj scény s hromtĺkmi od iných autorov v iných príbehoch. Knižka sa veľmi dobre číta.

Tri štvtiny knihy sú za všetky hviezdy, tá posledná je už poslabšia a záver Heinlein myslím dosť odflákol. Ten šťastný koniec mi pripadal ako vystrihnutý z románu o budovaní svetlých zajtrajškov, len teda s opačnou polaritou systémových hodnôt.

Dan Davis, hlavná postava príbehu nie je žiadny neohrozený sympaťák, skôr naopak, napriek tomu sa nedá, nedržať mu palce. Ale ako som už písal akčnú zložku príbehu skvelo dotvára jeho mačací parťák.

Cestovanie časom, ako ho tu Heinlein popisuje má nekoľko logických chýb, hlavne v závere. Niektoré „vynálezy“ tu popisované môžu vylúdiť na tvári úsmev. Napriek tomu ako odpočinkové čítanie je knižka vhodná pre čitateľov všetkých vekových kategórií, ktorým nevadí, že niečo je už dnes úplne inak. Jedná sa totiž o klasiku v žánre a zároveň aj o zábavu.

13 17.01.2014

Opäť jedna klasická typicky heinleinovská bomba. Dobre sa to číta aj po rokoch. Dej nemá takmer žiadne hluché miesta a čo je najdôležitejšie, žiadna vata sa nekoná a všetko napokon logicky zapadne na tie správne miesta. Heinlein tu na začiatku niečo nastrelí a dej sa rúti nezadržateľným tempom až do konca.

Pár poznatkov:
Ak bolo toto dielo označené ako do určitej miery propagandistické, nebolo asi veľmi pochopené. Tí čo čítali nejaké literárne útvary písané v časoch štátneho kapitalizmu alebo salámového socializmu (vyberte si čo chcete), sa možno naučili čítať medzi riadkami. A Heinlein práve tu v tomto románe až príliš zaváňa paródiou.

Vyzlečený senát, policajti v slipoch, nahí členovia civilných hliadok len s páskami na rukách a koltami proklatě nízko, zaujímavé štátne akcie ako vyzlečené košele a bronzová kuže, nahé ženy v uliciach a koniec-koncov oblečení nepratelia s hrbom na chrbte. Koncom 40. a začiatkom 50. rokov bola na to v USA doba dosť prudérna a sex pomerne tabu.

Na druhej strane, román je dosť kontroverzný aj pre dnešnú dobu. Hlavný hrdina tu otvorene berie drogy a autor voči tomu nezastáva žiadne stanovisko, vláda používa prostriedok na spôsob dnešných chemických zbraní a pod..

Takže aby som to zhrnul, Heinlein mi tu nepripadá ako nástroj propagandy, ale autor, ktorý nastavuje zrkadlo. Svedčí o tom aj samotný záver knihy, keď sa úlohy vymenia a u človeka zvíťazia jeho pravé pudy a pohnútky. Heinlein nehodnoti, len konštatuje.

Autorove vyjadrovacie prostriedky, jednoduchosť, priamočiarosť, drsný humor a hlášky mi vyhovujú. Jeho dialógy sú bravúrne, myšlienky nútia k zamysleniu. Sci-fi presne podľa môjho gusta. Nech teda svietia, aj keď bez pruhov, všetky hviezdy.

cit: Ve středu devatenáctého byl Satan v pořádku, i když trochu pohublý, a druhý opičák, Lord Fauntleroy, se uzdravoval. Abych to nějak oslavil, dal jsem Satanovi banán; vzal si ho i s prvním článkem mého levého ukazováčku. Nestačil jsem ani ucuknout. To nebyla náhoda – ten opičák byl opravdu hajzl.

8 12.01.2014

Ganymede alebo Ganymedes je prirodzený satelit Jupitera, jeden z Galileovych mesiacov. S priemerom 5 262 km je najväčší mesiac v slnečnej sústave, je väčší ako planéta Merkúr. Keby obiehal samostatne, s najväčšou pravdepodobnosťou by sme ho považovali za planétu. Povrch Ganymeda je skalnatý a pokrytý impaktnými krátermi. Sú na ňom výrazne rozlíšiteľné tmavšie a svetlejšie oblasti. Tmavšie obsahujú viac kráterov, čo svedčí o ich vyššom veku. Na mesiaci sa nachádzajú aj dlhé rovnobežné brázdy so šírkou 5-10 km. Predpokladá sa, že vo vnútri Ganymeda sa nachádza ľad, možno aj globálny oceán kvapalnej vody.

Na túto obežnicu sa rozhodol vydať mladý George Lerner spolu so svojím otcom a ostatnými osadníkmi Zeme, ktorá je sužovaná preľudnením a prídelovým systémom na potraviny. Tu chceli začať nový život ako v dávnych časoch Ameriky prví pionieri.

Heinlein tu veľmi farbisto a sugestívne popisuje tvrdé začiatky osadníkov, tvrdšie ako mali tí prví americkí. Ich heroický boj s drsným prostredím, podnebím a pohromami. Chvíľami som mal dojem, ako by som čítal niektorú z najlepších kníh od Jacka Londona, len v sci-fi kabáte.

Žiadne prestrelky, boje, násilie pre efekt v tejto knihe nenájdete. Nájdete tu po kvapkách všetko to, čo robí veľmi dobrú literatúru svetovou aj s humanistickým odkazom. ... áno aj s tým. Aj toto je Heinlein. Ako svoju odpoveď voči malthuziánstvu tu dáva vieru v človeka. Ako alternatívu voči nevyhnuteľným vojnám, katastrofám a preľudneniu tu predostiera expanziu ľudstva do vesmíru a schopnosť človeka prežiť aj v tých najtvrdších podmienkach. Lebo o tom je vlastne život v Heinleinovom podaní.

Príbeh je písaný z pohľadu chlapca a z tohoto pohľadu sú tu rozoberané aj rôzne technické, ekologické, astronomické, fyzikálne či chemické termíny, ktorých je v knižke naozaj dosť. Je to taká hard sci-fi pre mladých a pamätníkov. Svoje čaro kniha nestratila ani 64 rokov po jej prvom vydaní. Dávam plný počet hviezd.

4 09.01.2014

Tak toto je absolútna klasika v žánre a zároveň aj predchodca filmu Iron Sky, z ktorého mi utkveli v pamäti akurát nacistické uniformy a hudba od slovinskej kapely Laibach. Útla knižka je určená predovšetkým mládeži na sklonku 40. rokov minulého storočia, teda tesne po WW II. Dnešnej mládeži asi veľa nepovie, skôr už pamätníkom klasickej sci-fi literatúry.

Príbeh je o troch amerických chlapcoch Rossovi Jenkinsovi, Artovi Mullerovi, Maurice Abramsovi, ktorí si stavajú rakety a vedcovi Donaldovi Cargravesovi, atómovom fyzikovi. Títo hrdinovia sa rozhodnú, že si postavia raketu a navštívia náš milý Mesiac. Toto napodiv aj realizujú.

Príbeh je na jednej strane písaný štýlom hard, teda uvádzajú sa v ňom nejaké vzorce, postupy, informácie o atómovej energii platné v čase písania príbehu. Na druhej strane však trpí riadnou dávkou naivity, čo však neberiem vyslovene ako negatívum, keďže kniha bola určená predovšetkým mladým chlapcom.

Heinlein si tu neodpustí svoj vojenský žargón, obdiv k atómovým zbraniam a tak trochu nekorektný humor, v tejto knižke napr. na úkor Hirošimy. Dá sa to v jeho prípade aj trochu chápať, keďže knižka bola vydaná iba 2 roky po konečnom riešení s Japoncami a nový nepriateľ, tentokrát komunistický ešte nebol na programe dňa.

Knižku odporúčam predovšetkým pamätníkom, skalným fanúšikom Heinleina a všetkým, ktorí dokážu vyčítať zo sci-fi literatúry svedectvo o dobe jej vzniku.

4 09.01.2014

Milujem túto sériu :) Opäť jedna z častí, ktorej nechýba riadna dávka morbídnosti, jednoduchosti a priamočiarosti. Prirovnal by som ju k jednému zo superrýchlych songov s ešte rýchlejším ukončením od kapely D.R.I. (Dirty Rotten Imbeciles) Arnaud sa s ničím neserie a nikto tu nie je svätý. Lien Rag ako inak, a sakra tak nič, lebo to tu prespoilerujem, ale je to s ním pravdepodobne podľa mojich skorších predpokladov. Trochu sa to obtrie aj okolo orálneho sexu, bodaj by aj nie, to by Arnaud nemohol byť droit français auteur de fiction...

Prezradím len, že obnovitelia slnka sa správne zradikalizovali v štýle guerillas zo Svetlého chodníku a Kidovi tu hádžu menšie pumy na hlavu a ten jeho viadukt. A samozrejme autor nešetrí žiadnu spoločnosť, lebo každá má maslo na hlave, presne ako v reále.

Príjemné oddychové čítanie, ktoré nie je rušené žiadnymi zbytočnými kecami, mŕtvoly zostanú mŕtvolami, takže žiadny posr. korporátni zombíci tu nepobehujú. Moje hodnotenie jednotlivých zväzkov série má úplne inú kvalitu a pohybuje sa v iných intenciách inej reality, takže aj hodnotenie tejto časti spadá práve do tohoto intervalu.

4 03.01.2014

Sneh, zima a mráz a sneh zima a mráz. Príbeh sa posúva len málo dopredu, ... až na ten koniec. Arnauda už asi **[POZOR SPOILER!!!]** omrzel Lien Rag, Harl Mern a ich spoločníci a nechal ich v poslednom odstavci knihy zomrieť :D Vyše 40 zväzkov pred koncom pôvodnej série :) Tak toto si dovolí hádam len tento autor. Hlavná postava teda zomiera v tretine série. Ale ktovie, u Arnauda je možné všetko, možno zmŕtvychvstane. Veď je dosť možné, že zrzavci sú potomkovia samotného Ježiša Krista, Lien Rag bol naprogramovaný ako potomok kozmonautov. Neokatolíci im preto boli stále v pätách a napokon ich dostali Metari večného života - fanatická sekta, zložená z bývalých zametačov staníc.

Roztomilí obnovitelia slnka tu poletujú vo svojej vzducholodi sem tam aj s Lienovým mladším synom. *Do budúcna sa tu rysuje vzájomný konflikt oboch Lienových synov, jedného ako predstaviteľa zimy a druhého ako predstaviteľa tepla.* Zlikvidujú zopár záporákov a zmocnia sa vlaku. Zdá sa, že sexuchtivá améba to už má za sebou a neotravuje. Hodnotím ako priemer v merítku tejto série.

4 04.10.2013