YouthDecay komentáře u knih

Je zaujímavé všimnúť si, že väčšina kritikov Marxa sa odvoláva na udalosti, ktoré sa stali až dekády po jeho smrti a nie je schopná alebo sa ani nesnaží diskutovať o Marxových myšlienkach a súdiť jeho diela na základe ich literárnych a filozofických kvalít. Manifest der Kommunistischen Partei tu má len 63% a veľa negatívnych hodnotení, ale nie je tu ani jeden inteligentný komentár ktorý by dokázal sformulovať, prečo sú myšlienky ktoré tu Marx a Engels prezentujú vlastne zlé. Je to to isté ako kritizovať Nietzscheho filozofiu či Wagnerovu hudbu na báze toho, že nimi bol inšpirovaný Hitler a absolútne ignorovať čo chceli vyjadriť vo svojich dielach samotní autori predtým, ako ich tvorbu niekto upravil podľa svojej potreby. Z intelektuálneho a kritického hľadiska má takýto prístup k filozofii a umeniu extrémne nízku hodnotu.

12 31.10.2016

Nebyť všetkého toho sexizmu, tak hodnotím o hviezdičku vyššie. Písané je to ako bežná komerčná oddychovka, ktorá má ale hlbší presah vo svojej kritike Mečiarizmu, ktorá je skutočne ostrá a účinná.

12.10.2016

Ak by som mal knihu brať ako komplexnú analýzu japonskej spoločnosti, ktorá skúma rozdiely medzi európskou a japonskou mentalitou (ako ju tu prezentujú niektorí užívatelia), tak by na plnej čiare zlyhala - jednalo by sa o jednostranné, xenofóbne odsúdenie, ktoré západnou (európskou) optikou zobrazuje len najhoršie aspekty japonskej kultúry, ktorá je rozhodne omnoho rozmanitejšia a pestrejšia ako jej zobrazenie v tejto knihe. Myslím, že kniha sa ale rozhodne nesnaží byť úplne realistická a slúži práve ako subjektívne zobrazenie tých najtemnejších, najnechutnejších, autoritariánskych prvkov v spoločnosti, sugestívne vykresľuje nebezpečenstvo úplnej poslušnosti a podriadenia sa autorite, ktoré je o čosi viac prevalentné práve v japonskej spoločnosti. Autorka poriadnou dávkou excesívnej mizantropie a čierneho humoru satirizuje totalitné fungovanie režimu vo veľkej japonskej korporácii, ktoré slúži tiež ako parabola fašizmu.

3 10.03.2016

Moje hodnotenie sa vzťahuje len na dialóg Kritón, zvyšné dva som už ohodnotil inde.

04.02.2016

Podľa tetralogického delenia Platónov prvý dialóg. Samotná téma zbožnosti a toho, čo je zbožné a čo bezbožné, ma síce nijak výrazne nezaujíma, ale tento dialóg vyniká iným spôsobom. Postava Sokrata ako prototypu filozofa je tu výborne zobrazená a tiež dialóg slúži ako výborná ukážka rečníckeho umenia a vedenia diskusie, ako aj problémov, ktoré nastávajú keď chceme definovať istý pojem a nutnosti túto definíciu poriadne preveriť a preskúmať. Do určitej miery sa jedná aj o kritiku spoločnosti - ľudia s neotrasiteľnou vierou vo svoju pravdu, ktorí sa chvália tým, akí sú múdry a ako sa vo veci vyznajú, nakoniec nedokážu podať ani jednoduchú definíciu či logické vysvetlenie svojho postoja.

2 31.01.2016

Minimalisticky poňaté básne skladajúce sa bez výnimky len z 5 veršov ma zasiahli dojmom absolútnej formálnej čistoty. Saigjó nepoužil ani jedno zbytočné slovo, všetky udalosti z jeho života či stavy jeho mysle sú opísané nanajvýš stručne a priamočiaro. Básne na veľmi malom priestore dokážu vyjadriť nesmierne veľa, aj keď sa na prvý pohľad niekedy môže zdať, že opisujú len banálne, všedné udalosti z autorovho života, takmer všetky majú aj hlbšie, symbolické posolstvo ktoré je v nich ukryté. Napriek tomu, že dielo po formálnej stránke oceňujem, je nutné povedať, že veľmi jednoduchý jazyk ktorým sú básne písané je ich najväčšou silou, ale zároveň aj najväčšou slabinou, aj keď častejšie tým prvým. Výhodou je, že básňam tento štýl dodáva nádych autentickosti, skromnosti, ľudskosti a úprimnosti, ktorý u takých Prekliatych básnikov rozhodne nenájdete (aj keď to samozrejme u nich ani nebolo zámerom). Ako človek ktorý má ale rád výrazne barvitý, originálny, umelecký básnický jazyk musím povedať, že niektoré básne na mňa nezapôsobili tak silno, ako by mohli, keby boli opísané viac osobitým a nápaditým spôsobom. Uvedomujem si ale, že práve tento prostý sloh je to, čo robí Saigjóove básne unikátne, krásne a dojemné.

Palčivých trnů v srdci svém
bezpočet mám,
o to nic, s tím se vyrovnám.
Pokud však vyznat bych vše měl,
raději bych se neviděl!

3 18.01.2016

"Poničená podoba Člověka se již blíží, minutu za minutou, buňku za buňkou... Bída, nenávist, válka, policie-zločinci, byrokracie, šílenství, prostě všechny symptomy Lidského viru.
Lidský virus již lze izolovať a dál s ním pracovat."
Nahý obed nie je veľmi ťažké pochopiť, je do rovnakej miery univerzálnou a nesmierne odvážnou satirou a kritikou spoločnosti, ako aj náhľadom do myslenia ľudí závislých na drogách, ktorú Burroughs dokázal napísať jedným z najgeniálnejších a najoriginálnejších štýlov v histórii literatúry.

4 17.07.2015

Nádhera. Myslím, že z citu a delikátnej jemnosti, s ktorou je Tanizaki schopný opisovať japonské zvyky, tradície, architektúru, estetiku a ešte mnoho ďalších vecí je jasne vidieť, že je to skutočný spisovateľ, ktorý dokáže fascinujúco a podmanivo popísať aj veci, ktoré by mi za normálnych okolností zrejme prišli dosť nezáživné a ktoré zažívame každý deň a ani o nich nepremýšľame. Krásne je z celého textu cítiť aj stret tradičnej japonskej kultúry a novej, prichádzajúcej z Ameriky a Európy, pričom sa autor prikláňa viac k tradičným hodnotám, ale nie je úplne jednostranný, dáva čitateľovi na známosť svoju zaujatosť a priznáva, že v niektorých veciach sú nové vynálezy skutočne pokrokové a prínosné, ale lamentuje nad vytrácaním sa toho jedinečného čara, ktoré je možno nájsť skutočne len v tradičnej východnej kultúre, a po ktorom musí po jeho opise plnom úcty a nehy, s nostalgiou zatúžiť aj ten, kto ho nikdy nezažil.

7 09.07.2015

Pre mňa dosť sklamanie, teoreticky je to poviedka, ktorú by som mal milovať, Kafkovo dielo by podľa jeho charakteristiky malo obsahovať takmer všetky veci, ktoré mám v literatúre rád, ale proste tomu niečo chýbalo. V knihe je každopádne mnoho podnetov na zamyslenie a po myšlienkovej stránke to je kvalitné dielo, aj keď skôr iba vyvoláva otázky ako by na veci ponúkalo nejaký originálny či vyhranený názor. Enigmatická postava Gregora, ktorá má pracovnými povinnosťami naprosto vygumovaný mozog a bez ohľadu na to, že sa premenil na chrobáka, sa stále zaujíma len o prácu, ako by zabezpečil rodinu a podobné, vzhľadom k situácii v ktorej sa ocitol nepodstatné, prízemné veci, sa dá brať ako slušná satira súdobej (ale aj súčasnej) konzumnej materialistickej spoločnosti. Tiež sa v tom dá vidieť neschopnosť ľudí komunikovať, či neschopnosť prijať človeka ktorý sa zmenil, ktoré je od ostatných odlišný. Ja som príbeh pochopil tak, že to vlastne vôbec nie je o premene Gregora, ale o tom ako jeho premena zmenila ostatných ľudí, a aké to v nich vyvolalo reakcie a zmenu osobnosti - problém je v tom že mi to neprišlo dostatočne rozvinuté a prepracované, Gregorova rodina bola pre mňa dosť nezaujímavá a nemal som ani veľmi chuť ich nejak psychologicky analyzovať. Konečná pointa, pri ktorej sa ukázalo že premena a následná smrť Gregora, ktorá zastavila príhrn peňazí do rodiny, nakoniec všetkým pomohla postaviť sa na vlastné nohy, a že keď človek musí, prekoná lenivosť a začne makať sám na seba bola ale dosť zaujímavá. Mojim hlavným problémom ale bolo, že mi nesadol štýl, akým je to napísané, napriek krátkemu rozsahu som sa pasážami musel predierať, ťažko sa mi popisuje čo presne ma iritovalo, ale v texte je určitá ťažkopádnosť, ktorá mi bránila hlbšie sa do poviedky začítať, mnoho opisovaných vecí mi prišlo zbytočných a banálnych, avšak neboli tak dobre opísané aby získali istú poetickosť alebo nejakým iným spôsobom zaujali. Každopádne sa k tomu po nejakom čase asi vrátim, rozhodne je to stále kvalitné dielo, doma máme navyše krásne spracovanú verziu od Nakladatelství Franze Kafky s ilustráciami Jiřího Slívu, ktorú rozhodne odporúčam.

4 05.07.2015

Časť 3
Opäť označuje Antigonin skutok za politický akt, ktorý nemôže tolerovať, inak by sa mohli poddaní vzbúriť. "Ona ničí mestá, rúca ľudské príbytky a zoradené šíky obracia na pomätený útek." Haimón sa bojí oponovať svojmu otcovi "A ja nemôžem a nechcem tvrdiť, že si nehovoril správne." ale napriek tomu vyjadruje aj keď ustráchane a zo zábranami iný pohľad na vec "Ale moje ucho tajne vypočulo, ako celé mesto ľutuje to dievča!" Tiež vyjadruje naivný názor že dieťa by malo byť definované svojim rodičom "Ako býva pýchou dieťaťa – tou najväčšou – je dobrá povesť otca."
snaží sa ho ale napriek tomu prebudiť z jeho zaslepenosti "Nebuď teda ďalej presvedčený, že je správne iba to, čo povieš ty, a iné nič!" Kreón si odmieta priznať pravdu stále je zaslepený "Lump! Tebe ide o to uprieť pravdu otcovi!" Haimón konečne získava vývoj postavy, ktorý je ale totálne nevierohodný vzhľadom k tomu že sa odohral v priebehu niekoľkých minút a vymaňuje sa spod reťazí svojho otca a je mu v diskusii rovnocenným partnerom pričom už nefiltruje svoje myšlienky "Keby si mi nebol otcom, povedal by som, že si sa zbláznil." Haimón napokon dokonáva svoju zmenu názoru na otca a odchádza od neho. Osud Antigony je mu ale zjavne naďalej ukradnutý, čo je, ak by sme s ním mali aspoň trochu sympatizovať dosť problém.
Náčelník zboru začína tiež sympatizovať s Antigonou, ktorá je videná celými Tébami ako tragická hrdinka. Dielo oslavuje samovraždu/dobrovoľnú smrť ako niečo chvályhodné čo by mali ľudia obdivovať "Chváloreč ťa sprevádza! Ty ani na chorobu nezomrieš, ani ostrý meč ti život nevezme! Ty z vlastnej vôle za živa – ako nikto z ľudí – kráčaš dole!" Vymývanie mozgu tohto textu, že nie je dôležité to, ako žijeme ale to, ako zomrieme je smutné a to že niektorí ľudia aj v dnešnej dobe sympatizujú s týmto názorom a s Antigonou ešte smutnejšie. Antigona sa opäť prezentuje ako dosť pokrytecká a ufňukaná postava, sama si vybrala smrť a vychvaľovala ju, ale teraz nad tým horekuje a narieka že ju nikto nemá rád. "Niet toho, kto by vypustil z úst vzdych! Nad mojou smrťou nikto nezakvíli!." a tiež narieka nad tým že je ešte príliš mladá na to, aby zomrela, aj keď predtým hovorila, že čím skôr zomrie, tým lepšie pre ňu "Ja, panna, ktorá ešte nevie, čo je svadobný spev, čo je manželstvo, čo deti, musím odísť, opustená priateľmi – a za živa! – do ríše mŕtvych!" Na scénu prichádza Teiresias, ktorý, ako sa ukazuje, ovláda Kreónove rozhodnutia ak o to má záujem "Vždy doteraz som dal na tvoju radu" a ukazuje poverčivosť Grékov a ich vieru v osud, veštby a nadprirodzené sily. Teiresias tvrdí že bohovia sú rozhnevaní a jednou vetou zhrnuje to čo nám príbeh doteraz o Kreónovi ukázal "No tvrdohlavosť je znak bláznovstva!" Kreón túto hlášku naplňuje a radu starca odmieta. Náčelník radí Kreónovi ústup, ten sa podriaďuje fatalistickej filozofii "Ach, len ťažko mením svoje rozhodnutie. Ale s osudom sa nedá bojovať." rozhoduje sa teda že sám Antigonu vypustí, nie preto že by zmúdrel alebo že by sa stal lepším človekom, ale z prostého dôvodu, že bohom by sa nemalo odporovať a že človek nemá silu na to aby mohol o svojom živote rozhodovať sám ale musí sa podriadiť osudu, čím Antigoninu chybnú a nechutnú fatalistickú filozofiu legitimizuje a pozdvihuje na hlavnú myšlienku diela. úplne posledný monológ ešte viac prehlbuje moje znechutenie s posolstva knihy "Iba rozvážni ľudia vedia byť šťastní. Nehrešte, uráža to bohov. Človeka, ktorý si mnoho o sebe myslí a používa veľké slová, neminie veľký trest a konať s rozvahou sa naučí až na staré kolená." autor tak všetkých ľudí ktorí sa odvážia vzoprieť sa osudu a božím zákonom prirovnáva ku Kreónovi a hovorí, že sú rovnako zlí ako táto nechutná bytosť, ktorá sa tým že neposlúchla bohov previnila najmenej a ktorej problémy boli niekde úplne inde, bez ohľadu na to, aké sú vlastne ich úmysly a za akým účelom sa chcú božím zákonom vzoprieť. Takže vidíte, že táto kniha nakoniec vôbec nie je o tom že by sa jedinec mal vzoprieť spoločnosti a robiť to čo sám považuje za správne, ale propaguje konformné podrobenie sa nariadeniam, ktoré sú všeobecne pokladané za správne a oproti ktorým sú ľudia príliš malí, nech aby mali právo ich prekonať inak nás "neminie veľký trest". Dovoľte mi na záver tohto pseudointelektuálneho blábolu, ktorým som ale vyjadril svoje myšlienky najlepšie ako som dokázal a lepšie to v súčasnosti nezvládnem, citovať Friedricha Nietzscheho, ktorého slová presne vystihujú môj pocit z tejto drámy. "Bůh jest myšlenka, ta zkřiví vše přímé a vše, co stojí, rozmotá do kola. Jak? Čas že je ten tam a vše pomíjející že je pouhou lží? To pomyslit, působí závrat a víření lidským údům, a žaludku nad to zvracení: věru, motolicí zvu takovou domněnku. Zlým to zvu a nepřátelským člověku, všechno to učení o jediném a plném a nepohnutém a sytém a nepomíjejícím!"

04.07.2015

Časť 2
Antigona potom, čo bola chytená, nebola vystrašená z trestu bola zrejme pripravená zomrieť. Po prvý raz ju vidíme ako stavia vôľu bohov nad vôľu smrteľníkov "Nuž usudzovala som, že tvoj zákaz, vôľa smrteľníka, nemá takú silu, aby rušil nenapísané a neochvejné božie zákony" Antigonin postoj k životu je výrazne pesimistický, vidí život len ako utrpenie, predstavuje názory nie veľmi vzdialené od neskoršej Schopenhauerovej filozofie. "Že ma čaká smrť? To viem aj bez teba. Smrť čaká všetkých, A že zomriem predčasne? Tým iba získam. Pretože ak niekto žije v stálom utrpení ako ja, smrť sa mu stáva vykúpením."
Kreón vidí ako jeden z dôvodov pre nutnosť Antigoninho trestu zachovanie patriarchálnej štruktúry Téb a nechce pripustiť aby Antigonin čin ktorý by sa dal chápať ako feministický a samozrejme tiež ako nerešpektovanie panovníka ovplyvnil jeho poddaných "Keby som jej trúfalý čin nechal bez trestu, bol by som ešte mužom? Bola by ním ona!" Kreón je moralista "Vždy je rozdiel medzi zlým a dobrým!" zatiaľčo Antigona zastáva nihilistické stanovisku a obhajuje amoralitu, neverí v rozdiel medzi dobrom a zlom iba v smrť. "Nieto medzi nimi rozdielu pred tvárou smrti." Napokon si ale Antigona protirečí keď hovorí "Ale ja som prišla na svet milovať, nie nenávidieť!" to je v rozpore s jej skoršími negatívnymi prehláseniami oslavujúcimi smrť, ktoré boli výrazne pesimistické, tu ale zastáva optimistický pohľad na svet a celá jej postava sa ukazuje byť dosť pokrytecká. Kreón prechádza od patriarchie k čistej mizogýnii a vyjadruj názor že ženy sú menejcenné a teda nedopustí aby nejaká žena mohla byť nad ním "No nado mnou, kým žijem, žena vládnuť nebude!"
Isména potom vyjadruje túžbu zomrieť spolu so sestrou a pri úplnom konci stáť pri nej a tiež vzdať hold mŕtvemu. Antigona si myslí že Isména si nezaslúži s ňou zomrieť a chce aby ďalej žila "Vyvolila si si život a ja smrť."
Ukazuje sa rozdiel medzi oboma sestrami "Chcela si sa zavďačiť tu týmto – ja však tamtým v podsvetí." Antigona verí v smrť a posmrtný život zatiaľčo Isména v pozemský život.
Fakt, že hra chce, aby sme sympatizovalo s tým kto vidí smrť ako dôležitejšiu a nadradenú životu a opovrhovali Isménou ako zbabelou, preto že si viac váži život je značne problematické. Kreónova odpoveď je ďalšou skvelou ukážkou čierneho humoru. "Ako vidím, obidve tie dievčence sa zbláznili. Tá jedna práve teraz, a tá druhá asi vtedy, keď sa narodila. "
Na scénu prichádza Haimón, ktorý sa predstavuje ako jedna z najprázdnejších a najidiotickejších postáv, aké som doposiaľ v literatúre videl, kniha spočiatku presadzuje nechutnú agendu že potomok by sa mal podriadiť svojmu rodičovi bez ohľadu na to aké je jeho rozhodnutie a Haimón tak bez mihnutia oka prechádza smrť svojej snúbenky ktorú miloval. "Som, otče, tvoj. Máš dobré názory a nimi riadiš moje, ja to vítam. Viac než všetky sobáše si cením tvoju radu, ktorej ďakujem za správny smer."

04.07.2015

Časť 1
Výsek z môjho čitateľského denníku, vymazal som z toho výraznú porciu z pôvodných 3 000 slov, ale stále to je pomerne zdĺhavé, neusporiadané, s množstvom gramatických chýb a v pasážach asi aj dosť nezaujímavé, ak ale chcete vidieť alternatívnu interpretáciu diela a pochopiť, prečo niekto túto klasiku hodnotí tak negatívne nech sa páči :)
Môžete síce povedať, že táto hra je o tom vzoprieť sa spoločnosti a ísť si za svojim presvedčím o ktorom veríte že je správne, aj napriek tomu že s vami ostatní nesúhlasia, ale to je len naprostý povrch, pri analýze diela je nutné ísť omnoho hlbšie. Rovnakým spôsobom sa dajú nájsť pozitívne myšlienky aj v nacistickej propagande, toto je naopak propaganda - náboženská. Prejdime teda k podrobnejšej analýze diela od začiatku deja až po koniec. Štýl písania je melodramatický, prehnaný a naivný, prvá hláška znejúce ako z béčkového rodinného dramatu prichádza hneď na prvej strane: "Čo sa deje? Vidím, že si niečím rozrušená!" skutočný vrchol neumýselnej komédie za ktorý si Sofokles zaslúži uznanie a ktorý vytrháva z ohromnej nudy väčšiny textu. Antigona už od úvodných slov predznamenáva tragédiu ktorá by mala sprevádzať celý príbeh, odkazuje na tragédiu spôsobenú Oidipovským komplexom a následky prameniace z jeho implikovanej nemorálnosti a krutosti gréckych bohov. Isména zastáva na začiatku nihilistický postoj k životu v ktorom nevidí žiadny zmysel. Antigona sa rozhoduje že napriek zákazu (implikovaná nespravodlivosť a krutosť gréckej aristokracie) brata pochová a je o tom rozhodnutá, zatiaľčo Isména má pochybnosti pretože sa bojí vlastnej a Antigoninej smrti. Príbeh od počiatku ukazuje patriarchálny systém a mizogýniu vtedajšej gréckej spoločnosti ktorej sa Isména podriaďuje. "Musíme si uvedomiť, že sme iba ženy, ktorým neprislúcha biť sa s mužmi, navyše ak máme do činenia s vládou mocnejších, a treba poslúchať nie iba v tomto prípade – i v iných, hoci budú ešte bolestnejšie." Antigona vo frustrujúcom prehlásení síce odmieta patriarchálnosť gréckej spoločnosti a je ochotná postaviť sa jej ale zato sa podriaďuje stupídnej gréckej religióznosti a zastáva názor že ľudia by sa mali sústrediť na život po smrti viac ako na život na zemi ktorý je oproti nemu menej podstatný. Antigona tiež romantizuje smrť a ponúka nám náhľad do svojej temnej psyché "Len nechaj pekne na pokoji mňa i moju nerozvážnosť, nech si vytrpím tú hrôzu – nemôže byť taká, aby preto moja smrť už nemohla byť krásna!"
Kreónov svojim preslovom vyslovuje svoj postoj k vládnutiu a riadeniu mesta. Neváži si zbabelcov a ľudí ktorý sa boja povedať svoj názor, vyjadruje výrazné vlastenecké myšlienky a vysvetľuje prečo si Eteokla (vlastenca) váži viac ako Polyneika (vlastizradcu) a chce aby sa s nimi po smrti narábalo odlišne, až protikladne, ako demonštráciu jeho politických stanovísk a odstrašujúci a zároveň motivujúci príklad pre svojich poddaných. Náčelník zboru potom ako je poverený dozorom nad plnením rozkazu kladie existencialistickú otázku "Našiel by sa blázon, ktorý by chcel zomrieť?" čitateľ už pozná odpoveď. Strážnik s hrôzou oznamuje že telo Polyneika bolo pochované. Kreón sa osopil na strážnika ktorý predostrel že by sa mohlo jednať o boží zásah. Vyjadruje názor že bohovia by niekým takým pohŕdali a že sa jedná o dielo ľudu ktorý nerešpektuje jeho vládu. Predostiera anti-materialistické názory a myšlienku že peniaze rozvracajú morálku človeka Kreón tiež predstavuje svoju ignoranciu keď je nahnevaný na posla zlých správ ktorý nič zlé nespravil a navyše prekvapivo odkrýva viac múdrosti ako samotný kráľ vo svojom krátkom filozofovaní. "Ja týram len tvoj sluch, kým tvoju dušu týra páchateľ!"

04.07.2015

Celkom zarážajúce, že najpredávanejšia kniha všetkých čias tu má len 22 hodnotení. Holt je vidieť, že to, aké knihy sú populárne v Česku potažmo na Slovensku, sa od zvyšku sveta často podstatne líši.

Goethe nachádza v slovách krásu, aká sa obvykle vyskytuje len v najlepšej poézii a ešte omnoho zriedkavejšie v próze, mnohé pasáže som si musel prečítať viackrát, pretože každé slovo srší emóciami, príbeh je podaný nádherne, ale je to horký druh krásy, ktorá je odsúdená na zánik.
Werther ja fascinujúci protagonista, síce s ním v mnohých veciach nesúhlasím, ale to sa nedá brať ako negatívum, vďaka subjektivizácii rozprávania, autor sa nesnaží o objektívnu výpoveď ako sa veci stali a ako by sa na tie udalosti mali ľudia dívať, ale všetko nám ukazuje prostredníctvom subjektívneho pohľadu a zápiskov Werthera, ktorého konania a akcie je fascinujúce sledovať, ale je treba rozlišovať medzi tým, čo si myslí postava a medzi tým, čo autor považuje za správne, pretože Goethe využíva Werthera ako reflexiu a komentár určitého typu mladých ľudí, rozhodne nehovorí že samovražda je správna, predstavuje ho ako človeka ktorý príliš lpie na minulosti a nie je schopný sa cez ňu preniesť, ostáva zaslepený a prehliada všetky krásy a potešenie, ktoré by mu život ešte mohol priniesť ak by sa dokázal odpútať od Lotte - nádherne napísanej postavy, možno práve preto, že sa na ňu dívame Wertherovou optikou, ktorý si ju idealizuje a vidí v nej len to najlepšie, ale Lotte beriem ako akúsi symboliku Wertherovej viery v dobro a krásu vo svete, a aj preto keď ju stráca, prestáva vidieť krásu v prírode, v ľudoch a vo svete okolo seba, ktorú predtým bral ako samozrejmosť. Moderný čitateľ by v tom mohol nájsť aj podobenstvo o závislosti - na začiatku prežíva Werther najlepšie momenty svojho života, je z Lotte nadšený, prežíva niečo čo ešte nikdy nezažil, istú eufóriu, no okamžite ako s Lotte-Drogou stráca kontakt je prázdny, všetky krásy života ktoré bol predtým schopný vnímať sa vytrácajú a ostáva mu len stále väčšie a väčšie trápenie, na svet je schopný hľadieť už len čierne a pesimisticky, nedokáže premýšľať a sústrediť sa na nič iné ako na Lotte, ktorej absencia ho ubíja, aby ju napokon po prvý krát pobozkal, predávkoval sa a umrel.

5 02.07.2015

Áno, básne Sylvie Plath sú depresívne. Nie, nie sú depresívne na spôsob tínedžerky ktorá po sklamaní v láske a "zlomenom srdci" začne nariekať že jej život už nemá zmysel. Jej básne sú hlbšou a veľmi silnou a detailnou výpoveďou duše ktorá veľmi citlivo vníma svet okolo seba a je unikátnym spôsobom tieto vnemy schopná zachytiť na papier formou poézie. Väčšinou ide o básne zamerané do vnútra, na osobné pocity či netradičné opisy bežných, každodenných javov ale veľmi zaujímavý pohľad ponúka aj niekoľko básní s židovskou/nacistickou tématikou. Aj keď som sa venoval doteraz témam tie nie sú až tak dôležité, pretože Ariel je perfektne prepracovaným dielom hlavne po formálnej stránke, jazyk ktorým sú básne písané je nesmierne originálny a evokatívny, básne rezignujú na klasickú štruktúru a majú nenapodobiteľnú atmosféru. (Prečítané v originále.)

2 29.06.2015

Netradičná fragmentová autobiografia jednej z najlepších herečiek všetkých čias, s prenikavým náhľadom do bežného života ženy v patriarchálnom svete, ako aj herectva a práce a súžitia s Ingmarom, pričom pre mňa, ako človeka ktorý ho vníma hlavne ako filmového génia, predstavila jeho viac civilnú a ľudskú stránku.

1 28.06.2015

Až tak explicitne nepodarená, ako by sa mohlo zdať podľa hodnotenia, tá kniha nie je, ale bola to pre mňa iba vata, otravný hlavný hrdina, s ktorým som nebol schopný sympatizovať, nudne popisované udalosti ,ktoré autor nebol schopný ničím okoreniť, samotné fantasy prvky sú pomerne light a neprinášajú nič moc nové, nie sú vystavané žiadne pravidlá mágie, ktorá sa v knihe vyskytuje, takže čo sa môže a čo nie pôsobí veľmi náhodne a presne podľa toho, ako sa to autorovi v daný moment hodí, sľubované horrorové napätie sa nedostavilo. Ako jediné pozitíva vidím rodinu Hempstockovic, ktorej pasáže mi pomohli prekúsať sa cez knihu a výtvor hladných vtákov, požieračov, ktorí ku koncu knihy pridali aspoň nejaké napätie a boli by zaujímavou súčasťou akéhokoľvek beštiára.

5 28.06.2015

Nádherné obrazy, spôsob akým je popísané zmietanie v kymácajúcom sa živote je výsostne poetický a originálny, sloh je zložitý a komplexný, poskytuje odmenu v podobe množstva možných interpretácií a neotrelosti metafor.

2 24.06.2015

Čakal som väčšiu avantgardu ale Pynchon v tejto zbierke raných poviedok ešte oplýva ľahko zrozumiteľným (aspoň na základnej úrovni) a veľmi dobre čitateľným štýlom, čo ale vôbec nie je na škodu veci. Kniha vyniká farbistými opismi, odbočkami, ktoré síce spomaľujú dej
ale o dej veľmi nejde, tie kúsky informácií ktoré nám Pynchon posúva sú sami o sebe veľmi zaujímavé a dodávajú poviedkam unikátnu auru. Zároveň ale opisy prestupuje svižnými a často vtipnými dialógmi, takže poviedky ubiehajú rýchlo a nie ste niekoľko stránok zahrabaný len v detailných opisoch. Za zmienku tiež stoja perfektne vykreslené (alebo možno niekedy len načrtnuté, dosť vecí si o nich musíte domyslieť ale to im pre mňa len dodáva na čare a určitom pocite mystiky ktorý z knihy panuje aj napriek tomu že by sa všetky tie príbehy skutočne mohli niekde odohrať) postavy ktoré majú všetky svoje osobité vlastnosti a je osviežujúce nemať ako hlavné postavy ktoré nás prevádzajú príbehom žiadneho typicky kladného (či záporného) hrdinu s vlastnosťami podľa príučky ale postavy ktoré sú nespochybniteľne svojské. Poviedky majú unikátne zápletky a témy, je vidieť že Pynchon necháva svoju fantáziu pracovať aby vytvoril veľmi exotické prostredie ktoré pôsobí veľmi sviežim a autentickým dojmom. Koniec Tajnej integrácie (pre mňa najlepšia poviedka) je skutočne majstrovský a napĺňa ma veľkou chuťou ponoriť sa do zvyšku Pynchonovho diela.
Deštík 80% Nížina 85% Entropie 85% Pod rúží 75% Tajná integrace 85%

3 22.06.2015

Celá trilógia je jedným z vrcholov fantasy žánru. Ale jedná sa o zložitejšie fantasy, nijakú oddychovú jednohubku, takže ak nemáte chuť (alebo ani schopnosť, ako je vidieť na komentári Enceho hore) premýšľať radšej to do rúk neberte, pretože to bude zbytočná strata času a veľa zábavy si neužijete. A keďže lenivosť je ťažko prekonateľný zlozvyk prečítajte si komentár zlovlka, ktorý to tu opísal lepšie ako by som dokázal ja :)

22.06.2015