Zuna1990 komentáře u knih
Dobrý človek ešte žije je historický román odohrávajúci sa v 17.st. v Burgundsku, a teda v autorovom rodnom kraji. Jeho hlavným hrdinom je prostý človek, starnúci stolár a rezbár Colas Breugnon. Ten nadovšetko miluje svoju prácu, dobré jedlo, pitie a bohémsky spôsob života so všetkým, čo obnáša. V priebehu jedného roka prežije najhorší rok svojho života. Zomrie mu žena, vyhorí mu dom aj s dielňou, nakazí sa morom a nakoniec si zlomí nohu a je pripútaný na lôžko. Napriek tomu stále miluje život a tiež ho učí milovať ostatných. Svojou snahou byť prospešný svojmu okoliu dokazuje, že skutočne „dobrý človek ešte žije“. Colas je tiež ukážkou ľudského dôvtipu, ktorý svojím počínaním zosmiešňuje ako vrchnosť, tak aj vojnové besnenie. Je to taký Jozef Mak a Švejk dokopy.
Veľmi dôležitý motív celej knihy je bezpochyby životný optimizmus autora, ktorý sa výrazne odrazil aj na hlavnom hrdinovi knihy. Viera v dobro, v ušľachtilosť človeka a v spravodlivosť síce môžu miestami pôsobiť trochu naivne, ale ide o úplne skvelé povzbudenie pre kohokoľvek, kto by snáď niekedy klesal na duchu, či zapochyboval o zmysle ľudského bytia a nebytia. Je to krásny a optimistický pohľad na život a veľké poučenie, že s pohárom vína sa dá prekonať všetko... Teda pokiaľ ťa neprekoná ten pohár.
„Jsem já šelma! Neboť čím méně mám, tím více mám. A vím to velice dobře. Našel jsem, jak lze být bohat bez ničeho, bohat tím, co mají druzí. Mám moc a nemám starosti. Co se to vypravuje o těch stařičkých otcích, kteří když se ze všeho vyspali, když dali svým nevděčným dětem všechno, poslední košili a kabát, jsou potom opuštěni, v bídě zanecháni, a vidí, jak je každý pohled jejich dětí vhání už do hrobů? Zatrolení nešikové! Já jsem, na mou věru, nikdy nebyl tak milován a hýčkán jako ve své chudobě. Nejsem totiž tak hloupý, abych se obral o všecko a nic si nenechal. Copak dáváme jenom peníze? Já, když jsem již všecko rozdal, to nejlepší si nechávám; svou veselost si nechávám, všecko to, co jsem nastřádal za padesát let svého putování křížem krážem životem, všechny ty bujnosti a čtveračivosti, bláznivé rozumy i rozumná bláznovství.”.
Nezabúdajte na klasiku a čítajte ju!
Na západnom fronte nič nové je sugestívnym románom Ericha Maria Remarqua o generácií mladých chlapcov, doslova až detí, bojujúcich v zákopoch. Na to, čím si prešli, ich žiadna zo škôl nemohla pripraviť, vojnu nechceli, nevymysleli ju, a napriek tomu museli bojovať. Najsmutnejšie na tom je, že do nej šli dobrovoľne, naverbovaní vďaka fanatickým rečiam. Spolu s hlavným vojakom Pavlom Bäumerom a jeho priateľmi, o ktorých postupne prichádza, prežívame všetky hrôzy vojny. Vo chvíľach pokoja filozofujú o vojne, hľadajú pôvod jej vzniku a vlastne nenachádzajú nič, čo by ju nejako ospravedlňovalo. Chvíle pohody, priateľstva a jedla zrazu vystriedajú zákopové boje, hrôza, strach, krv a mŕtvi všade navôkol. Autor opisuje krutosť a nezmyselnosť úplne surovo a bez prikrášľovania.
V škole sme sa učili, že jeho skutočné meno bolo Kramer. Fašistická propaganda proti Remarquovi šírila nepravdivé informácie, z ktorých mnohé pretrvali do dnešných čias. Napríklad mýtus o jeho pôvodnom mene. Nacisti vytvorili historku o Židovi Kramerovi, ktorý „nikdy nebol vo vojne a preto ani jeho román Na západe nič nové, ktorý napísal pod pseudonymom Remarque, neopisuje skutočnú situáciu Nemcov na západnom fronte". Faktom ostáva, že 22. júna 1898 sa v Osnabrücku narodil Erich Paul Remark. Svoj pseudonym pravdepodobne prevzal z frankofónneho prepisu priezviska svojho prapradeda Johanna Adama Remarqua.
"Muž sa žení, pretože je znudený. Žena sa vydáva, pretože je zvedavá. Obaja sa sklamú." Páči sa mi vplyv S.Freuda, kedy Henry robí z Doriana hedonistu žijúceho so svojím alteregom, a.k.a. niekoho s dvojitými morálnymi zásadami. Na jednej strane vysoká spoločenská vrstva, peniaze, kumšt, prostitútky, bohatstvo, na strane druhej Dorian v istých chvíľach uteká práve do chudobnejšej časti Londýna, do drogového doupě a nízkej spoločenskej vrstvy. Túto knihu absolútne zbožňujem.
Na prvý pohľad humorná poviedka, no v skutočnosti ide o veľmi smutný príbeh. Jeho priaznivci pochopia poviedku úplne inak, ak človek pozná kontext autorovho života. Jasné, že sa v skutočnosti nezobudil ako chrobák, ktorého jeho rodina nakoniec zabila, pretože už nemohol chodiť do práce, byť nápomocným a jej živiteľom. Prostredníctvom premeny na chrobáka opisuje samotu a odcudzenie od ľudí, ktorí mu nerozumeli, až sa stal pre spoločnosť nepotrebným. Motívy izolácie a opustenosti, ktoré prežíval sám autor vo svojom živote, sa nedajú prehliadnuť.
Niežeby Franz Kafka svoju rodinu živil, ale do určitej doby sa snažil naplniť jej (predovšetkým otcove) očakávania. Pracoval ako právny poradca v poisťovni, kým neochorel a musel od práce upustiť. Franz ochorel, vypukla u neho tuberkulóza a v Premene zase cítiť schizoidnú poruchu osobnosti, ktorá ho spoločensky izolovala. Toto je výstižné podobenstvo vzťahu Franza Kafku a jeho rodiny, aspoň podľa jeho zachovaných denníkov a listov. Chcel im byť prospešný a chcel im byť aj nablízku, ale medzi ním a rodinou bola neprekonateľná bariéra. Najviac potom Franza zraňuje a zabíja (ako v aj v mnohých ďalších poviedkach) jeho otec. Premena je príbeh o nepochopení a zavrhnutí človeka jeho najbližšími, ktorých miloval a ktorých predsudkom sa nedokázal ubrániť. Ako inak sa dá vysvetliť: "Pojďte se podívat,ono to chcíplo; leží to tam dočista chcíplé!“
Myslím, že žiadna kniha vydaná v poslednom obdobi nespôsobila taký rozruch ako práve Les v domě. Ja ako veľká milovníčka kníh Aleny Mornštajnovej som bola veľmi zvedavá, o čom je ten rozruch. Ak sa odosobním od útokov a kritiky na údajne okopírovanie motívu a plagiátorstvo, musím uznať, že kniha je výborná. Venuje sa hroznej téme zneužívania deti a opisuje príbeh dievčaťa, v koži a rodine ktorej by sa nechcel ocitnúť nikto z nás. Nejde len o tragicky osud dievčaťa, ktoré cely život nevedelo čo je to láska, ale najmä o to, že tu sa potvrdilo pravidlo, ako zlo plodí ďalšie zlo. Zničené a premrhané životy nevinných ľudí je niečo, čo sa naozaj čítalo doslova so stiahnutým hrdlom.
Albert Camus a jeho Cudzinec. Kniha hodná zamyslenia. Je písaná priamočiarym až strohým štýlom, v zdanlivo jednoduchom texte sú ale obsiahnuté tie najzákladnejšie otázky ľudskej existencie týkajúce sa vzťahu človeka a spoločnosti a aj otázka inakosti. Tým iným je hlavná postava Mersaulta. V jeho vnútornom svete úplne chýba emócia, nevie ich vyjadrovať ani vytvárať a tiež ani nie je schopný ich vnímať u ostatných. To nemôže síce ospravedlniť vraždu, umožňuje to ale pochopiť Mersaultovo správanie pri súdnom pojednávanie aj až stoický pokoj v predvečer smrti.
Chladnokrvne mi na poličke ležalo už dlho. Ako aj v živote, všetko má svoj čas a dôvod, takže na ňu pirišiel čas pri rozhodovaní sa, ktorú knihu so sebou vziať na dovolenku. A nemohla som urobiť lepšie. Vtedy som ani netušila, že sa mi dostala do rúk jedna z najlepších kníh, aké som kedy čítala. Od prvých strán som sa od knihy nevedela odtrhnúť, nemyslela som na jedlo, ani na povinnosti, chcela som len čítať ďalej a ďalej. To sa mi v živote stalo možno 2x.
Knihu hodnotím ako fenomenálne majstrovské psychologické dielo. Capote sa nás pokúsil vtiahnuť priam autenticky do brutálnej vraždy 4 členov rodiny Clutterovcov pre pár dolárov, ktorá sa v skutočnosti reálne stala. Urobil to nezúčastnenou rekonštrukciou prípadu s dokumentárnou autenticitou. Bolo to napínavé ako guma v trencloch. Dojem dotvára aj fakt, že sám Capote bol súčasťou prípadu, venoval mu takmer 8 rokov života. Capote čoskoro po vraždách odišiel do Kansasu a hovoril s ľuďmi blízkymi Clutterovcom. Po zatknutí a usvedčení vrahov Perryho Smitha a Dicka Hickocka sa Capote stal hlavnou súčasťou ich životov, zatiaľ čo čakali v cele smrti. Capote sa zblížil najmä so Smithom. Ten spisovateľovi dokonca venoval väčšinu svojich osobných vecí, ako boli kresby a knihy. Capote bol prítomný aj na poprave. Videl zomrieť Hickocka, avšak Smithovu smrť vidieť nechcel a opustil miestnosť.
Knihu považujem za jednu z najlepších, aké som kedy čítala.
7 rôznych príbehov, 7 rôznych ľudí, ktorí sa rozhodli utiecť k Kórejskej ľudovodemokratickej republiky, pretože už nechceli žiť v strachu a bez možnosti na základné ľudské práva, aj keď netušili, či sa im to podarí. Úteky prebiehali za vlád Kim Čong-ila a neskôr jeho syna Kim Čong-una. Nina Špitálníková študovala v KĽDR, kde postupne spoznala krajinu a mentalitu a napísala viacej kníh. Táto je pre mňa prvá, ktorá sa ku mne dostala, no určite nie je posledná. Je robená formou individuálnych rozhovorov, ktoré nahrala a spísala. Nenachádzam slov, čomu ľudia v KĽDR čelia. Každý príbeh je iný, vyrozprávaný rôznymi ľuďmi, starými, mladými, rôzne vzdelanými, z rôznych vrstiev spoločnosti, zachytávajú celý prierez spoločnosti. Či už hraničného prevádzača, profesorku, vysokoškoláčku, šmelinára, či šoféra. Jedno majú ale spoločné. Krutosti, ktoré boli páchané na nich, či na ich blízkych. Verejné popravy detí a dospelých, znásilňovanie žien, všade prítomná korupcia, čierny obchod, pašeráci, drezúra, vymývanie hláv, klamstvá, zastrašovanie a mnoho mnoho iného. O Severnej Kórei som už čo to prečítala, no nič ma nezasiahlo, ako toto.
V spleti mnohých hrôzostrašných príbehov mi v hlave rezonuje úloha, ktorý je v knihe matematických príkladov pre deti na základnej škole: „Když uříznete jednu hlavu Japoncovi a dvě Američanovi, kolik hlav máte?“ Pozn.pod čiarou: Presná citácia: „Během osvobozenecké války odvážní členové Korejské lidové armády zabili v první bitvě 265 amerických imperialistických bastardú. Ve druhé bitvě bylo zabito o 70 bastardú více. Kolik bastardú bylo zabito ve druhé bitvě?“
Smäd po živote vznikol na základe korešpondencie medzi Vincentom van Goghom a jeho bratom Theom. Vincent tak veľmi chcel tomuto svetu odovzdať odkaz a byť uznávaným. Nakoniec bol pre väčšinu nedocenený, netalentovaný a šialený Fou-rou. Prešiel si veľkým utrpením, žil v obrovskej biede, kedy všetky peniaze, ak nejaké dostal od Thea, dával na farby miesto jedla. Jeho život bol ako na hojdačke. V jednej chvíli bol zahalený závojom depresie, kedy sa mu vysmievali a odhovárali ho, no prišli aj pekné dni. Za tie vďačil bratovi Theovi, ktorý bol asi tým najvernejším a najmilovanejším bratom, celý život ho duchovne a finančne podporoval a ako jediný v neho vždy veril. Vincent zo začiatku túžil len po tom, aby našiel niekoho koho bude môcť ľúbiť a kto bude ľúbiť jeho. Aj keď sa mu to podarilo, nikdy to nebolo naraz. Zažíval nenaplnené lásky. Na malú chvíľočku mal aj rodinu, ale kvôli maľovaniu sa jej vzdal. Priateľstvo s umelcami ako Gauguin, Seurat, Toulouse-Lautrec, Cezanne či Rousseau bolo to, čo ho hnalo vopred, aj keď nikto z nich v ňom nevidel umelca. Žil so svojimi záchvatmi a hlasmi v hlave. Záver knihy, kedy Theo drží Vincentovu ruku na smrteľnej posteli a spomínajú na život je strhujúci. Nezdržala som sa doslova záplavu sĺz, pričom už teraz viem, že dostať ju z hlavy mi bude trvať ešte poriadne dlho.
Je skutočne paradox, že väčšina umelcov za svojho pozemského života trpia biedou, sú terčom posmechov a odsunutí na okraj spoločnosti, aby sa uznania dočkali až po smrti. Za jeho života sa predal len jeden jediný obraz a aj to tesne pred smrťou.
"My, Vincentovi priatelia, nezúfajme. Vincent neumrel. Neumrie nikdy. Jeho láska, jeho génius, nesmierna krása, ktorú stvoril, budú žiť naveky a obohatia svet. Neminie hodina, aby som nepozrel na jeho obrazy a nenašiel v nich nemú vieru, nový zmysel života. Bol velikán, veľký maliar a veľký filozof. Padol ako mučeník svojej lásky k umeniu."
"Tieto vaše slnečnice... budú liečiť ľuďom ubolené srdce... dávať im radosť... po stáročia a stáročia... preto bol váš život vydarený... preto by ste mali byť šťastný."
„S tým, že nikto nekupuje moje obrazy nič neurobím. Raz však ľudia pochopia, že ich hodnota je vyššia než cena, ktorú som zaplatil za farby.“
"....Zatiaľ mám pocit, že som videl len okraj biedy. Už nikdy si nebudem myslieť, že všetci tuláci sú ožratí lotri, nebudem očakávať, že nejaký žobrák bude vďačný ak mu dám penny, ani nebudem prekvapený, že nezamestnaní strácajú energiu. Už nebudem prispievať na armádu spásy, nedám svoje šaty do záložne, neodmietnem reklamný leták, ani si nevychutnám jedlo v prepychovej reštaurácií. Toto je len začiatok."...za mňa veľké prekvapenie. Orwell opisuje spoločenskú vrstvu, ktorá je často následkom zlého nastavenia ekonomického systému, ktorý niekomu veľa dáva, no naopak niekomu aj veľa berie. Chudobní nie sú parazitmi, ale obeťami. Orwell, resp Eric Arthur Blair, napísal túto knihu ako prvú pod jeho svetoznámym pseudonymom, nakoľko práve vtedy putoval po Londýne a nechcel, aby meno jeho rodiny bolo nejakým spôsobom pošpinené.
,,Ešte šťastie, že čoskoro umrieme!...Najhroznejšie by bolo stať sa takými, ako sú tí ľudia, ktorí sú pyšní, že sú ľuďmi, že ničia, prznia..."
Bola to pre mňa prvá kniha vôbec, ktorá sa mi veľmi vryla do pamäti. Aj z dôvodu až príliš romantického príbehu, ktorý som čítala ako začínajúca pubertiačka.
Dnes je výročie oslobodenia koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau, čoho sa Anna žiaľ nedožila. Ona bola so sestrou transportovaná do Bergen – Belsen, jej rodičia práve do Osvienčimu. Tento týždeň sa na nás zo všetkých strán valí tematika holokaustu, čo je ale dobre. Nech všetci vedia, nech všetci vidia, nech všetci pochopia, nech nikto nezabudne.
Táto výnimočná knižka je autentickým denníkom, ktorý si začala 13-ročná Anna písať krátko pred tým, než sa so svojou rodinou uchýlila do úkrytu v Amsterdame pred nacistami v čase okupácie Holandska. Mimoriadne svedectvo napätej doby z rokov 1942-44 obsahuje popisy všedných udalostí sledovaných z perspektívy mladého dievčaťa. Odhaľuje jej bohatý duševný život a nesie v sebe posolstvo viery a nádeje, že ani v najťažších dobách sa nestráca nádej. Ta nádej, koľko jej len Anna mala. Kniha nie je opisom vojny, je opisom života dievčaťa, ktoré dospieva, mení sa na ženu, prvýkrát sa zamiluje a tak veľmi chce žiť.
Denník sa končí zápisom z 1.augusta 1944, ktorý urobila len pár dní pred tým, ako ich 4.augusta objavili nemeckí vojaci a kedy bola Anna so svojou rodinou deportovaná. Jej denník zostal v úkryte, kde ho objavila Miep Giesová a schovala ho. Keď sa jej otec Otto Frank po oslobodení vrátil do Amsterdamu, odovzdala mu Miep denník jeho dcéry. Ten spravil z neho niekoľko kópií, ktoré rozoslal ich rodine. Neskôr jej denník upravil do knižnej podoby a v júni 1947 kniha prvýkrát vyšla v Holandsku.
Malé ženy bola jedna z mojich prvých kníh. Bola to nejaká antikvariátová šalátová verzia, ktorá si odžila svoje. Keď som zbadala nové nádherné vydania s obálkou navrhnutou knižnou dizajnérkou Barborou Baloghovou, moje srdce zapišťalo a problém s priestorom na nové knihy sa tým len prehĺbil. Je to proste nádhera.
Zrejme je to môj najpresvedčivejší román“, povedala o Pani Dallowayovej jej autorka Virginia Woolfová. A ja s ňou súhlasím. Zachytáva jeden deň v živote Clarissy Dallowayovej, ktorá, organizuje večierok pre svojich priateľov. Postupne sa nám odkrýva so svojimi rozpolumyselnými pocitmi, ktoré nevie ani pomenovať či uchopiť. Jedno ale vie, že za tvárou milej večne večierky organizujúcej Clarissy, je veľké vzduchoprázdno a nešťastie. Absencia dialógov ju robí náročnejšiu na čítanie a prelínanie postáv bez značnej štruktúry a kapitol ešte viac, čo môže pôsobiť zmätočne a preto si vyžaduje väčšiu dávku sústredenia.
Prostredníctvom spomienok a reflexií sa súčasnosť prelína s minulosťou. Zamýšľa sa nad svojim rozhodnutím nevydať sa za Petra, jej prvú lásku. Možno tú pravú? Obaja nad tým celý život premýšľajú, či by ich životy boli menej prázdne a šťastnejšie byť jeden druhému po boku. Nezobral si ju jej manžel Dalloway len ako prekrytie inej straty? Život je temný a krutý, keď vám všetku nádej zoberú.
Počas celého príbehu je všade motív kvetín a hodín. Hodiny, ktoré odbíjajú na Big Bene a reflektujú plynutie času. Cítiť vplyv feminizmu, otvára tabuizované témy v sexe a náboženstve. Virginia sama seba pretavila do Clarissy a v mužskom rode do role Septima. Nikdy sa nestretnú, no prekvapí ju správa o jeho samovražde. V skutočnom živote aj Virginia odišla dobrovoľne z tohto sveta.
„No a potom zrazu sedím na pohovke a po lícach mi tečú slzy. Nad tým, čo bolo aj čo sa práve deje. Osuším ich vreckovkou, rozdám posledné žiarivé úsmevy svojim hosťom a vkĺznem ticho do letnej noci.“
Hlave XXII nikto neprejde cez rozum!!!
""Vari nemôžete preradiť blázna k pozemnej službe?"
"Ale áno. Práve, že musím. Existuje predpis, podľa ktorého musím preradiť každého, kto je blázon."
"Tak prečo nepreradíte mňa? Ja som predsa blázon. Spýtajte sa, koho chcete. Všetci vám povedia, aký som blázon."
"Oni sú blázni."
"Tak prečo ich nepreradíte?"
"A prečo ma o to nepožiadajú?"
"Pretože sú blázni, to je predsa jasné."
"Pravdaže sú blázni. A predsa by ste nenechali bláznov rozhodovať o tom, či ste blázon, alebo nie, nemám pravdu?"
"Je Orr blázon?"
"Pravdaže je, "
"Môžete ho preradiť?"
"Pravdaže môžem. Ale najprv ma musí o to požiadať. To je predpis."
"Tak prečo vás o to nepožiada?"
"Pretože je blázon,"
" Môžem Orra preradiť. Ale najprv musí o to požiadať."
"To je všetko, čo musí urobiť, aby ho preradili?"
"Všetko. Stačí o to požiadať."
"A potom ho už preradíte?"
"Nie. To nemôžem urobiť."
"Chcete povedať, že je v tom nejaký háčik?"
Silné čítanie, brutálne, vynikajúce a hrozné zároveň. Vykonštruouvané procesy v päťdesiatych rokoch, po ktorých sa Vám chce plakať a zvracať zároveň. Znázorňuje utrpenie ľudí, nevinných ľudí. Táto téma sa ma bytostne dotýka, nakoľko jedného takého procesu bol objektom aj môj starký. Mňačko ako odporca komunizmu neskôr po emigrovaní stratil občianstvo, bol zbavený členstva v Zväze slovenských spisovateľov a jeho diela boli zakázané. Táto kniha je aj jeho vlastným ospravedlnením za jeho naivitu a vieru v bývalý režim, ktorému dôveroval. Najsmutnejnejšie na tom je však to, že mnoho, o čom Mňačko píše, platí aj dnes.
Preslávený román Johna Irvinga líči život a názory fiktívneho spisovateľa T. S. Garpa. Ako syn excentrickej Jenny Fieldsovej, ktorá si zmyslela mať dieťa bez manžela, dospieva Garp pod jej vedením v dosť svojráznu osobnosť. Po maturite odchádzajú s matkou do Viedne, obaja s rovnakým cieľom: začať písať. Jenny spíše svoj životopis Sexuálne podozrivá, ktorým sa razom preslávi, a stane sa vedúcou autorkou ženského hnutia. Garp zase napíše poviedku, aby sa mohol oženiť s Helenou, ochotnú vziať si jedine spisovateľa.
Na začiatku veľmi nudné, na konci strhujúce. Presne takto by som Irvingov Svet podľa Garpa charakterizovala. Skutočne som pri prvom cca 200 stranách mala čo robiť, aby som knihu nezaklapla a už nikdy neotvorila, ale pokračovať v čítaní sa vyplatilo. Myšlienka knihy každý má právo byť sám sebou, je tu rozobraná zo všetkých možných smerov. Tlieskam autorovi za skvele premyslený príbeh plný nečakaných zvratov, ktorý sa mi doslova zaryl pod kožu a ešte dlho tam zostane. Príbeh plný erekcií, sexu, individuality, absurdít, životných paradoxov, lásky, transexuáov, feministiek, tragédií, komédií, zranení, strachu zo smrti, vypichnutých očí, odtrhnutých končatín, či vyrezaných jazykov. Je to skvelé, je to jedinečné, je to poburujúce a pohoršujúce, no napriek tomu geniálne.
Kedysi som si myslel, že spánok je spoločne so zdravou stravou a cvičením tretím pilierom zdravia. Zmenil som názor. Spánok je viac ako pilier. Je to základ, na ktorých stoja zvyšné dve pevnosti. Uberte z dna základne, na chvíľu ju oslabte a uvidíte, že správne stravovanie a fyzická aktivita stratí účinok.
Zmapovaním vedeckých objavov a zhrnutím dekád výskumov z klinickej praxe nám Walker vysvetľuje, aký je spánok pre náš život nevyhnutný a ako si jeho nedostatkom náš život skracujeme. Jeho nedostatok spôsobuje:
-prepuknutie civilizačných chorôb ako je rakovina, diabetes, srdcové choroby, mozgové príhody, alzheimer, neplodnosť, obezitu
-tvorbu endokanaboidu, ktorý zvyšuje apetít a navodzuje stav ako po použití marihuany, kedy sa nevieme dojesť
-spúšťa tvorbu kortikoidov, ktoré zabraňujú vstrebávaniu živín v črevách (zdravie=zdravé črevá)
-strácanie pamäti v dospelosti,pretože nedostatočným spánkom sa ochudobňujeme o NREM fázu spánku, v ktorej sa ukladajú informácie (Starí ľudia vs demencia)
-Ľudia spiaci menej ako 6 hodín majú až 300% vyššiu pravdepodobnosť infarktu a mozgovej príhody
-Najväčšie % srdcových príhod je pri prechode na zmenu času, keď spíme o hodinu menej, naopak najmenej príhod lekári evidujú, keď sa posúva čas o hodinu dozadu
-skorý začiatok školského vyučovania môže negatívne ovplyvniť IQ a výsledky detí - bystrejšie deti pravidelne spávali o 40-50 minút dlhšie, než tie s nižším IQ
-počas spánku sa nám vyvíja mozog, ak deti v rannej adolescencií nespia dostatočne a hlboko, môžu v dospelosti trpieť depresiou, schizofréniou alebo ADHD
-pohárik pred spaním nás pripraví o veľmi dôležitú časť spánku
-nevyspatosť sa nedá dospať
-spánok nevieme nahradiť kávou
-modré LED svetlo odkladá tvorbu melatonínu aj o niekoľko hodín
-týždeň so spánkom kratším ako je 6 hodín zvyšuje riziko neplodnosti až o 80%. Tiež znižuje počet NK buniek (tých, čo zabíjajú rakovinové bunky) až o 70%
-množstvo spánku pacientov v nemocničnom prostredí je v absolútnom rozpore so snahami o uzdravenie pacientov
-až 50% pacientov s diagnózou ADHD trpí vlastne spánkovou depriváciou
Spánok je základom všetkého. Preto SPITE!
Matka noc je kniha venovaná vážnej téme na zamyslenie, napriek tomu však na jeho spracovanie volí ľahký, niekedy až groteskný, tón. Je označovaná aj ako čierna groteska. Rozpráva príbeh Howarda Campbella, pôvodom Američana, od detstva však žijúceho v Nemecku, kde ho zastihol nástup nacistov k moci a druhá svetová vojna. Je naverbovaný do vojny ako člen tajnej služby USA, aby počas druhej svetovej vojny v Nemecku ako hlásateľ v rádiu šíril nacistickú propagandu a prostredníctvom šifier informovať spojencov. Po vojne ho hľadajú ako vojnového zločinca. Absurdne vtipný, absurdne reálny príbeh o vine a zmysle pre spravodlivosť, o bezcharakternosti a hrdinstve v absurdnej dobe.
VYNIKAJÚCE!
Túto knihu som odkladala neuveriteľne dlho, pretože som vedela, do čoho cca pôjdem. A nesklamala. Dávka depresie a úzkosti, ktoré ma po dočítaní ešte dlho sprevádzali je asi neklamným znakom, že sa mi dostala až pod kožu. Miestami mi vadili Stingove nekonečné erotické opisy. Každopádne hodnotím veľmi kladne.