yerry
komentáře u částí děl
Úvodná novela o bytosti, ktorá si myslí, že je človekom resp. ktorá má v sebe tých ľudských vedomí veľmi veľa ma trochu zaskočila. Nie je to ani bežný horor alebo scifi. Má síce tieto atribúty ale cieli niekam inam. Text, ktorý nič nevysvetľuje, nemá začiatok ani záver, pôsobí veľmi klaustrofobicky a depresívne. Text navodzuje veľa otázok, neposkytuje však žiadne odpovede, odohráva sa predovšetkým v psychologickej rovine. Nemôžem s kľudným srdcom odhadnúť jeho kvality. Necítim sa na to, išiel dosť mimo mňa. Niečo, čo nedokážem dosť dobre definovať, však vo mne zanechal. To niečo však nie sú ani tie príjemné zimomriavky z temnoty ani pocit údivu z neznáma. Tie pocity sú skôr emočne negatívne…
Na záver poviedka určená skôr pre fanúšikov a fajnšmekrov hororu. Pseudobiografický text o jednom americkom Cone, autoroch sci-fi, fantasy a hororu s určitým pseudofylozofickým presahom. Chápem jeho zaradenie na záver tejto knižky a nemám výhrady. Subjektívne som v ňom dosť plával a bez znalosti kontextu je to skrátka nuda, občas prekladaná zaujímavými čriepkami, ktoré mi niečo hovorili. Vcelku ho však nemôžem vysoko hodnotiť. Teda ako pologramotný hororový analfabet hodnotím aspoň takto…
Poviedka atmosférou podobná s poviedkou Blackwoodův synek z úvodu tejto knižky. Má to atmosféru, určitý drajv aj hororové prvky. Už samotná lovecká výprava, ktorej protagonisti sú vykreslení na začiatku poviedky tak, že by si ich ani jednotlivo nechcel stretnúť sám v noci v slepej uličke má svoje čaro. Prostredie bezútešného lesa, vyznavači diabla v jeho útrobách so sadistickými chúťkami, jaskyňa s temným obsahom sú pútavé atribúty. Dojem z poviedky síce trochu zráža tá postava na konci, ktorá mi tam veľmi nesedela, ale no tak, prečo nie?
Nie som až taký zmlsaný hororovými príbehmi, nemám ich načítaných veľa, preto moje hodnotenie je miernejšie, teda za všetky hviezdy ;)
Táto zmes sci-fi, fantasy a hororu mi tak trochu pripomenula svojou výstavbou poviedku Dny Solomona Gurskyho od Iana McDonalda. Neznáma všemocná entita tu skáče časopriestorom sem a tam a asi z dlhej chvíle mení realitu a hraje sa s ľuďmi a inými tvormi ako s hračkami. Mierne povedané, poviedka má trochu psychedelické parametre, žiadny dej a nie každému sadne. Po pokuse o dekompozíciu, odfiltrovaní vtipných hlášok a narážok na výtvory HPL ti zostane veľmi málo, čoho by si sa mohol zachytiť. Je to literárny trip, sled obrazov, lineárny sled myšlienok vložených na papier tak, ako prišli. To je aspoň môj dojem.
S priemerným hodnotením však nemám problém, za tú extravaganciu. Napriek tomu dojem, že Barron nie je najoriginálnejší a len zliepa a transformuje už niekým iným použité motívy, pretrváva. Robí to však dobre…
Ďalšia poviedka s drsnou hlavnou postavou. Je ňou bodyguard, ktorý rieši veci priamočiaro a s konečnou platnosťou. Jeho partnerka Carol chodí na hypnózu k jednému týpkovi, čo sa maníkovi veľmi nezdá a preto sa rozhodne, trochu mu spracovať fasádu. Lenže hypnotizér nie je tým, čím sa na prvý pohľad zdá byť, čo maník veľmi rýchlo zistí a oľutuje. Poviedka ďalej graduje už v duchu hororových obrazov majstra HPL…
Poviedka bola dobrá a mala svoj náboj aj dávku depresie a desu. Nemôžem sa však ubrániť dojmu, že je to všetko akosi umelo pozliepané…
Jazva chápaná ako rana alebo oblasť Zeme v ktorej operujú démonické bytosti zo svetov temna. Bytosti presne toho druhu aké mal na mysli H. P. Lovecraft. Poviedka na mňa pôsobila síce trochu zmätočne a aj napriek tomu, že pán Lovecraft nie je mojim najobľúbenejším autorom (jeho texty sa mi zdajú „trochu“ anachronické), celkový dojem z poviedky bol veľmi dobrý. Viac ako samotný dej a záver ma zaujal opis jednotlivých hororových obrazov a keďže reálna krv mi síce nevadí ale tá v literárnej podobe mi spôsobuje nepríjemné asociácie, táto poviedka na mňa účinok mala … a to sa počíta…
Na rozdieľ od predchádzajúcich poviedok odohrávajúcich sa niekedy na začiatku 20. storočia, táto bola z modernej doby. Až na autá a mobily sa však kulisy a miestopis nezmenil. Teda jedná sa o príbeh akoby z konca sveta, zapadákova, divočiny. K pomerne drsnému záveru smerujú európskou mytológiou ovplyvnené kroky oboch hrdiniek. Barron ju tu umne prepája s tou pôvodnou americkou. Koho mytológia zaujíma, tomu sa poviedka bude páčiť. Tu je totiž tušená ešte staršia ako tá, ktorá by sa mohla reálne predpokladať. A staré kožuchy z neznámych dravcov, ktoré obsahujú svoje tajomstvá mám rád ;)
Gangsterská noveleta rezaná hororom a okultizmom. Je v nej čosi zo starej drsnej školy v duchu gangsterských detektívok J. H. Chase-a, aj čosi z Lovecrafta či Hitchcocka. Barron však fragmenty štýlov týchto autorov obohacuje a stavia na ešte vyšší level. Úžasné je to, že aj do tohoto textu vkladá viac-menej skryté ale aj úplne viditeľné odkazy na skutočné udalosti a miesta, s ktorými svoj príbeh prepája.
Hlavný antihrdina svoje hlášky síce miestami už prepaľuje a jeho cynizmus sa mi zdal veľakrát už nadsadený a v niektorých chvíľach nepatričný, ale celkovo to nebilo do očí tak, ako umelý slang použitý v textoch iných autorov. A k hrdinovi vcelku pasovali. Viac potenciálnych námetov tu autor nerozvil a zahral do stratena. Hlavne tie veci ohľadom fotografií a kradnutí duše a pod..
Ako celok oceňujem túto noveletu maximálnym počtom hviezd a to aj napriek tomu, že horor nie je môj najobľúbenejší žáner. Celkové vyznenie nemá chybu…
Prekliate jazero Crescent Lake, zopár žien a záhadných zmiznutí. Barron tu neohuruje nejakými ľakačkami a zimomriavkami, teda milovník tvrdého hororu si na svoje asi nepríde. Zaujímavé však je, ako fiktívny príbeh prepája s reálnymi skutočnosťami, ktoré sa v tomto jazere odohrali. Pozvoľné plynutie a výstavba deja je opäť na veľmi slušnej úrovni. Dokazuje, že niekomu hrôzu naháňajúce, pre niekoho len nepríjemné alebo záhadné, je predovšetkým to tušené, čo sa nedá vidieť a ak, len na samotnom okraji periférneho videnia…
Zbohatlíci na love a démonický jeleň, ktorého volajú Blackwoodův synek. To meno je však len novodobé. Jeho pôvodné meno môže znieť úplne inak a korene jeho pôvodu siahajú do hlbokej minulosti. Skrátka ktosi kedysi umiestnil pohanské modly privezené z Európy kvôli bližšie nešpecifikovaným rituálom do amerického lesa plného pôvodnej temnoty. A ľudia sa strácajú a umierajú.
V atmosférickej poviedke, ktorej tempo pozvoľna narastá sa prelínajú snové stavy, s mytologickými, hororovými a fantasy prvkami. Funguje to tak, že aj keď neveríš, nakoniec si aj tak konfrontovaný so svojim ale aj so skutočným démonom, ktorého ti tu Barron naservíruje…
Absolútna klasika v tom najlepšom zmysle slova…
V hlbokom vesmíre sa stretnú dve lode. Pozemská a mimozemská. Nastáva problém. Z taktických dôvodov nemôže ani jedna loď tú druhú nechať ísť. Jedinou možnosťou je vzájomná konfrontácia a zničenie jednej z lodí. Napriek miernej odlišnosti rás, po vzájomnej komunikácii a spoznávaní, vzniká zblíženie. Zblíženie ide do takej hĺbky, že jedna rasa dokáže pochopiť humor tej druhej rasy a naopak. Damoklov meč v podobe taktických dôvodov však zostáva visieť nad ich hlavami. Existuje nejaké riešenie okrem zničenia jednej rasy druhou? O tomto pojednáva poviedka…
Antimilitaristicky ladená poviedka zo zlatého fondu science-fiction…
Pozemská flotila proti mimozemskej a neznáma entita navyše. Tá entita rozhodne, že môže prežiť len jedna rasa. Volí tradičný spôsob gladiátorského zápasu: boj náhodne vybraného človeka proti náhodne vybranému emzákovi v umelo vytvorenej aréne. Kto prežije, prežije aj jeho rasa. Na rozdieľ od klasických gladiátorských zápasov vzájomný súboj nazávisí len od fyzickej sily jednotlivca ale hlavne od jeho sily mentálnej.
Na prvý pohľad tradičný koncept, písané je to však čítavo a docela fajn…
Príbeh z 22. storočia písaný v 40. rokoch storočia 20. je v mnohom vizionársky. Ľudia osídlili planéty, opustili mestá, dávne zvyky, „spoločné ohniská“, zhromaždenia a vzájomné stretnutia sa stali anachronizmom. Z pohodlia svojich individuálnych útočíšť vo vzájomnej izolácii majú dostupné všetko, celý svet aj s okolitým vesmírom…
Má to však háčik. Ľudská psyché je nevyspytateľná. Život orientovaný len na bezprostredné okolie sa môže vyvinúť do chorobného stavu. Jedná sa o agorafóbiu, strach z vonkajších otvorených priestorov, doslova „strach z tržišťa“…
Veľmi dobrá poviedka s takmer hororovým zakončením nestráca na aktuálnosti ani dnes, hlavne dnes…
Tak toto bola docela logická pecka napriek svojmu veku a možno aj vďaka nemu. A začalo to tak nevinne… Jeden vedátor z x milión rokov vzdialenej budúcnosti počas svojho testovania stroja času odošle zopár hračiek svojho syna na Zem 50. rokov minulého storočia … kde ich nájde jeden americký zvedavý chlapec, ktorý od toho okamihu, spoločne so svojou sestrou začne vnímať realitu trochu inak, očami človeka z budúcnosti…
Poviedka vynikajúca, dostáva sa pod kožu resp. navodzuje spústu otázok. Toto je skutočná science fiction, ktorá mi v súčasnej tvorbe tak chýba…
Zo začiatku tak trochu fantasmagorický text plný dvojzmyslov vyústil do celkom slušného záveru, v ktorom chlapík menom Fara prišiel o svoje klapky na očiach a precitol. To precitnutie do reality bolo dosť brutálne ale aktuálne aj pre našu realitu. Slepá viera sa skrátka nevypláca. Nepochopil som však, prečo autor použil práve obchod so zbraňami ako prostredníka…
Na planéte, kde nepoznajú noc sa raz za veľmi dlhé obdobie (cca 1000 rokov a viac) vyskytne úplné zatmenie. Asimov použil tento úkaz k opísaniu všeobecnej psychózy a totálneho strachu z neznáma. No myslím, že som od tohoto autora čítal aj lepšie kusy…
Poviedka o biochemikovi, ktorý stvoril rasu malých bytostí, pre ktorých bol bohom. Klasický príbeh zo 40. rokov minulého storočia, s cynickým humorom, v ktorom nechýba záporák…
Autor v tejto poviedke opísal víziu spoločnosti, v ktorej sa ľudia pohybujú na dopravníkových pásoch. Autá tu už nie sú potrebné a stávajú sa len akýmsi reliktom minulosti.
Akčná zložka a dej poviedky má Heinleinov tradičný politický podtext. Ten podtext je, ako inak, opäť kontroverzný. Ak si všimneš dátum 1. zverejnenia poviedky (1940), natíska sa tu otázka, do akej miery bol autor ovplyvnený udalosťami španielskej občianskej vojny 1936–1939 (hlavne frankisti vs. CNT-FAU).
Vo svojej poviedke si totiž tentokrát berie na mušku syndikalistické odbory, v jeho poňatí pretavené do akéhosi funkcionalistického hnutia. To hnutie je samozrejme zlé, lebo prvoradé je „Cesty sa musia hýbať“. Zlé je preto, lebo chce vládnuť. Toto hnutie vychádza z tézy, že spoločnosti by mali vládnuť predovšetkým tí, ktorí sú pre ňu nepostrádateľní. V tomto prípade pracovníci obsluhujúci dopravníkové pásy.
Heinlein si pri výstavbe príbehu cielene vypomáha spústou barličiek a klišé predovšetkým z pravej strany politického spektra. Funkcionalisti sú tu vykresľovaní ako teroristi s pokrivenými charaktermi a systémom hodnôt a tí, ktorí majú na svedomí prvý výstrel. Na druhej strane, všetko do poriadku dáva rozvážna a presne fungujúca armáda (kadeti), ktorá sa len bráni a zabraňuje hrozbám. Ďalej tu obhajuje rôzne previerky kompetentných a ich sledovanie, aby sa na dôležité miesta dostali len tí správni ľudia, veriaci v systém.
Musím konštatovať, že poviedka i keď sa mi nepáčila svojim vyznením ani obsahom, bola veľmi dobre napísaná a spustila u mňa veľmi veľa protichodných myšlienok. Že poviedka stojí za prečítanie, koniec koncov svedčí aj dĺžka tohoto môjho komentára…
V roku 1938 sa už podnikajú vesmírne lety na Venušu, takže ničím mimoriadnym by nemusela byť ani Helena O'Loyová. Je v tom však jeden háčik, Helena je z hliníku, medi a pryže. Áno, je to robot. Svojpomocne poskladaný z mechanických súčiastok, elektróniek a spúšťa sa pomocou magnetickej pásky :) Toto mi pripomenulo môj ZX Spectrum z roku pána 1984 :)
Roztomilá poviedka o tom, že aj robot môže mať emócie, viac či menej príjemné pre svoje biologické okolie. Roztomilá aj z toho pohľadu, ak si uvedomíš, že pozitronickí roboti Isaaca Asimova v čase vydania tejto poviedky ešte len snívali svoj sen, že o nich autor niekedy napíše, ten mal vtedy 18 rokov, a to sa už Asimov považuje za klasika SF…
Stretnúť človeka z 31. storočia v 30. rokoch storočia 20. by mohlo byť docela zaujímavé. Ešte zaujímavejšie by to mohlo byť ak by ten človek bol skokanom v čase, ktorý sa okrem iného, ocitol milióny rokov v budúcnosti a podáva o tom svedectvo. Teda v čase, kedy už ľudia neexistujú a ak áno, ich posledné zvyšky vymierajú. Zostávajú po nich len ich vynálezy – stroje. …a stroje pracujú ďalej a nemá ich kto zastaviť, keďže človek to už dávno zabudol alebo už proste neexistuje. Ten človek, ktorý už skôr zlikvidoval to, čo by ho mohlo ohroziť. Ten človek, čo stratil už dávno jednu zo svojich kľúčových vlastností – zvedavosť…
Na poviedke je viditeľný jej vek. Veď písaná bola v čase, keď najmodernejším výdobytkom americkej domácnosti bolo rádio alebo jeden z prvých prototypov 40 kilového televízora. Hodnotím nostalgicky ako veľmi dobrý počin…