Adhara
přečtené 558
Let do nebezpečí
1976,
Arthur Hailey
Tak na 2,5 hviezdy. Krátke, strohé, suché, bez emócií, na konci príliš uťaté.
Mluvčí za mrtvé
2002,
Orson Scott Card
V knihe sa do hĺbky a neklišéovito objavuje viacero tém a motívov. Niektoré sa načali už v Enderovej hre: morálka, filozofia, empatia, osamelosť, psychológia, ale tu sú rozvíjané do ešte väčšej hĺbky a pestrosti. Iné, ako náboženstvo, umelá inteligencia a sexualita, sú pre príbeh pomerne nové. Nastupuje rad nových postáv na čele s poznačenou ženou Novinhou, ktorých osudy nie sú len opakovaním Enderovho, ale ukrývajú vlastné nové neotrepané hlboké bolesti a traumy. A Ender? Z geniálneho osamelého chlapca vyrástol geniálny osamelý muž. Ale jeho genialitu mu opäť – podobne ako v prvom dieli – veríme. Je to genialita oplývajúca hlbokou logikou, ale občas aj omylnosťou, genialita bez božskosti, čím robí Endera ešte sympatickejším, než vyumelkovaných, sústavne v najlepšom svetle ukazovaných klaďasov. Ender je uveriteľným spôsobom múdry, súcitný, empatický, krehký a zranený – no čo viac od klaďasa môžeme chcieť? Žiaľ, s uveriteľnosťou konania iných postáv som už mala problém. Počínajúc Novinhou – druhou hlavnou postavou príbehu. Čo je naozaj veľká škoda, pretože tento román je práve o chápaní, aj veľmi odlišných bytostí, akými prasačníci (a nielen tí) bezpochyby sú. Okrem Novinhy som najviac krútila hlavou nad dvoma mladými výskumníkmi prasačníkov. Tiež ma úplne neuspokojilo ani vyriešenie hlavnej záhady, ktorá celej knižke dávala trochu detektívny aspekt vyšetrovania vraždy. Totiž, ak prasačníci zistili, že ich rituál nerobí to, čo urobil doteraz vždy, prečo ho opakovali? A keď to nevyšlo ani na druhý pokus, prečo neváhali a chceli to skúsiť aj tretí raz? Na začiatku románu som bola trochu stratená v nových postavách, prostrediach a súvislostiach, asi v polovici som cítila hlboké nadšenie – konečne kniha podľa môjho gusta! Čítavá, inteligentná, hlboká, prekvapivá. Taká bola síce až do konca, no vyššie spomenuté nevysvetlené skutočnosti spôsobili, že som jej predsa len musela hviezdičku ubrať. P.S.: Viac odveci motív na obálku už nenašli?... celý text
Sirotčinec slečny Peregrinové pro podivné děti
2012,
Ransom Riggs
Kvôli originálnemu motívu starých fotografií som v obsahu čakala viac originality. A vôbec, niečo temnejšie, možno hlbšie... no ide len o ďalšiu knihu z radu nenáročnej zábavy pre pubertiakov. Je napísaná dobre, niektoré slovné spojenia boli pekné a trefné, ale celý dej budil dojem, že som to všetko už niekde x-krát videla, len v ružovom. Spojler: ZASE hlavný hrdina pubertiak, ktorému nik nerozumie. ZASE vysvitne, že má nadprirodzené schopnosti. ZASE sa mu okolo krku bez akéhokoľvek povzbudzovania hodí krásne dievča, ZASE zohráva hlavný hrdina rozhodujúcu úlohu v boji proti zlu... kulisy sú nové, ale inak všetko po starom.... celý text
Kmen Andromeda
2008,
Michael Crichton
Po stránke vedeckej odbornosti a uveriteľnosti super. Po stránke emócií, postáv aj rozuzlenia slabé. Typické hard sci-fi.
Američtí bohové
2001,
Neil Gaiman
Prvých pár strán bolo dobrých, navnadzujúcich. Potom mi začalo čoraz viac vadiť, že nevidíme do emócií a väčšinou ani myšlienok hlavného hrdinu, ktorý inak mohol byť sympaťák - ale absenciou jeho chápania emócií to celé bolo nemastné-neslané. A viac a viac chaotické. Pri opisoch fantasmagorických snov/svetov som sa vôbec nesústredila a spolu s filozofovaním mi pripadali zbytočné. Napodiv sa mi páčili jednokapitolové vsuvky opisujúce minulé príbehy jednotlivcov a ich bohov, no aj u nich som zmysel pre hlavnú myšlienku postrádala. Obrovské množstvo z môjho pohľadu zbytočného textu ma necháva na pochybách, či som naozaj pochopila, o čom to vlastne celé malo byť.... celý text
Mengeleho děvče
2017,
Viola Stern Fischerová
Nezdá sa adekvátne niečo kritizovať z úcty k autorke a jej desivým zážitkom. A keďže nevieme, čo je práca jej a čo novinárky, aj ohľadom spracovania treba voliť slová veľmi opatrne. Aj tak sa však o to pokúsim... Kniha má dobrú gradáciu až k najtvrdšiemu jadru – k útrapám Osvienčimu. Z Osvienčimu však už len rýchlo preletí k chabo popísanému a trochu priveľmi idylickému šťastnému koncu. Viem - ak mala raz Viola šťastie, zostala aj po nechutných gynekologických pokusoch plodná, a našla si dobrého muža, tak aké výčitky šťastnému koncu, že? Skrátka to tak bolo a basta! Preto musím zdôrazniť, že podivne skratkovitý záver knihy nevyčítam z hľadiska udalosti, ale spracovania. Až do pobytu v Osvienčime boli totiž Violine pohnútky, myšlienky a pocity spracované veľmi podrobne. Chápali sme ju a súcitili s ňou. A potom sa zrazu toto pevné spojenie s jej osobnosťou končí a už len kde-tu sa objaví záblesk nejakého, prevažne pozitívneho pocitu. Chýba mi tá komplexnosť a podrobnosť prvej polovice knihy. Chýba mi jej vyrovnávanie sa s prežitým. Chýba mi – a veľmi! – jej snaha zistiť, čo sa stalo s jej otcom. Chýba mi vykreslenie toho, ako sa zaraďuje do normálneho života – nie po stránke udalostí, ale po stránke emocionálnej.... celý text
