Adigiotto
přečtené 340
Zkušenost smrti
1990,
Paul Ludwig Landsberg
Je fascinujúce, ako texty o konečnosti, smrti a samovražde prekypujú absolútnou a bezvýhradnou túžbou po živote. Landsberg nám zanechal inšpiratívne dielo.
Breviár
1995,
Friedrich Nietzsche
Redakčným výberom vznikol nový celok, ktorý by možno aj autora prekvapil.
Popálené dieťa
2005,
Stig Dagerman
Knihy by sa nemali hodnotiť podľa jednoduchej schémy páči-nepáči (líbí-nelíbí). Také hodnotenie hovorí viac o kritikovi než o diele. Zostáva na povrchu (tak povediac na obálke knihy) a pokiaľ čitateľ neobjasní svoj estetický postoj, je hodnotenie čisto orientačné. Román Popálené dieťa sa mi veľmi nepáčil. Ale nie z estetického hľadiska. Naopak, novodobá variácia antickej drámy má literárne čaro. Lenže ten nešťastný Bengt ma rozčuľoval. Chce žiť čistý život, pričom cielene a vedome trápi všetkých okolo seba – ľudí i psa. Trpí neduhom, ktorý sa v súčasnosti zrkadlí v komentároch na sociálnych sieťach, a ktorý sa dá opísať ako „interpretačný syndróm“. Bengt úmorne všetko a všetkých interpretuje. Je to až únavné, ako chce pochopiť každý úkon, čin a slovo. Keď sa mu zdá, že nejakú odpoveď nájde, považuje sa za čistého, pričom všetci ostatní sú malí a nečistí, lebo nechápu. Jeho posadnutosť vyústi v záverečnom akte, ktorým chce získať absolútnu kontrolu nad životom… Keď sa vám zdá, že ste držiteľom „pravdy“, interpretujete (teda komentujete) svet, ľudí a udalosti skrz optiku tej „pravdy“. Cítite sa privilegovaný, lebo si myslíte, že viete viac než ľudia okolo vás. A bojovne šírite vaše „pravdy“ ako misionár Evanjelium. Po čase sa však cítite nepochopený – okrem online skupiny s podobnými názormi. Tí vás podporia a povzbudia. Po krátkom oddychu si to opäť rozdáte so svetom, ktorý je podľa vás slepý a nevedomý. Pozor, možno trpíte syndrómom popísaným vyššie. Uvoľnite sa, pohodlne sa oprite a priznajte si konečne, že na všetko neexistujú jednoznačné odpovede. Že je tu s nami tajomstvo: niečo ako nepreniknuteľná Planckova konštanta života.... celý text
V siedmom nebi: Deti píšu Bohu
2000,
David Heller
Deti napíšu každému, ak ich o to požiadajú dospelí: "Milý Bože, ja v teba ani neverím, ale mala som napísať list, tak tu je."
Vojna sahibov
1989,
Rudyard Kipling
Želal by som si vo výbere viac poviedok ako Brána storakého žiaľu a Najúžasnejší príbeh pod slnkom. Ale keďže ma polovica z desiatich poviedok málo zaujala, zostal celkový dojem: neuškodí ani nenadchne.... celý text
Biela loď
1975,
Čingiz Ajtmatov
Mýty a eposy sú prvé príbehy zapísané písmom. Ale mýty sú fiktívne a vymyslené a tak by sa mali čítať a rozprávať. Ak sa zamenia s realitou, ak je na nich založená identita jednotlivca, kmeňa, národa a štátu, rozpadne sa, ak pravda vytryskne na povrch ako gejzír. Iste, mýty a rozprávky majú svoje miesto v začiatkoch dejín. Ale čo potom, keď dospejeme? Máme stále veriť v stvorenie sveta za šesť dní? V Ježiška prinášajúceho darčeky pod vianočný stromček? V tarokové karty? V Matku Zem Gaiu? V parohatú Matku-Jelenicu? Ženy v tomto románe nikto nespomína. A pritom sú to najpozoruhodnejšie postavy. Na prvý pohľad sú nezaujimavé, lebo sú tak pragmatické, tak hrdinsky čeliace tvrdej realite. Neodmietajú ju únikom do mýtov a snov (Starý Momun a vnuk), ani násilím a grobianstvom (Orozkul). Práve preto tvoria spojivo medzi dvoma svetmi. Bez ich prítomnosti by sa tá malá mikro-spoločnosť troch rodín rozpadla na prach. Stará mať, teta Bekej a Guldžamal sú nepovšimnutým tmelom všedného dňa. Také superhrdinky potrebujeme.... celý text
Kazimír a Karolína
2008,
Ödön Von Horváth
Ak o sto rokov bude fungovať pôvodná Databáza kníh (čo si pri krátkej životnosti projektov neviem veľmi predstaviť), odhodlá sa možno niekto naše komentáre čítať: zo zvedavosti, z nostalgie na "staré dobré časy" (rovnako nepredstaviteľné!), z vedecko-literárneho zaujmu. Na pár okamihov sa objavia naše stopy v piesku, aby ich vzápätí opäť zahladil vietor. To je osud malých ľudí: upadajú do večného zabudnutia... Ödön von Horváth sa v hre Kazimír a Karolína sympaticky zastavil u malých ľudí, ktorí pred sto rokmi strávili deň na púti. Nebol to deň ako každý iný. Niektoré cesty sa spojili, iné rozišli. A predsa sa v živote hlavných protagonistov na konci hry nič radikálne nezmenilo. Zostali malí. Vďaka von Horváthovi sa však objavili ich stopy v piesku, ba priam odtlačky, ktoré ani čas len tak ľahko nezahladí.... celý text
Co je člověk?
1994,
Emerich Coreth
Coreth si kladie jednu z najťažších otázok vôbec. Lebo pýtať sa, kto je človek? a čo je človek? je veľmi rozdielne. Na prvú otázku vieme pomerne ľahko odpovedať. Čo je človek? je oveľa ťažší problém, ideologicky podfarbený, niekedy až otrávený. Čo sme teda my, ľudia: božie stvorenia alebo biologické stroje? Coreth pristupuje k tematike filozoficky. Opiera sa o autorov ako Scheler, Gehlen, Gadamer, Heidegger, Husserl, Jaspers, Bergson, Marcel ďalší. Biológia, genetika, zoológia a etológia zostávajú temer nepovšimnuté. V prehľade prameňov nachádzame iba Lorenza, von Uexkülla či Edwarda O. Wilsona. Pre autora má človek výnimočné postavenie, lebo nie je viazaný na prostredie. Ako jediný ho pretvára, čím prekračuje svoju biologickú obmedzenosť. "Človek sa pohybuje v zásadne inej dimenzii než zviera." Dnes však vieme, že život zvierat je komplexný a vôbec nie duchovne prázdny. Aj ony do istej miery pretvárajú prostredie. Používajú nástroje, čo donedávna bolo doménou ľudí. Vrany riešia úlohy na inteligenčnej úrovni päťročných detí. Reč veľrýb je komplikovaná a dokonca sa zdá, že si spievajú pre potešenie. Šimpanzy možno tancujú. Papagáje kea so zjavným pôžitkom odstraňujú gumové tesnenia automobilov. Štvorzubce vytvárajú fascinujúce kruhové obrazce na morskom dne. Nepredpokladá to istú úroveň vedomia? A kultúry? Človek by si mal konečne odvyknúť ten škodlivý, zaľúbený pohľad na seba a na svoju výnimočnosť. Áno, spôsob, akým človek pretvára prostredie alebo ako sa správa k úžitkovým zvieratám, je vskutku výnimočný. Výnimočne arogantný.... celý text
V čo verím
1993,
François Mauriac
Jezuti z kanadsko-slovenského vydavateľstva Dobrá kniha vydali na svoju dobu atraktívnu knihu, ktorá sa pašovala do komunistického Československa. Nositeľ Nobelovej ceny za literatúru a augustínovské vyznanie! Hádam už len to stačilo Karolovi Strmeňovi, aby knižku preložil. Áno, spis dopĺňa pochopenie Mauriacovho vnútorného sveta a pohnútok. Zároveň sa však môžeme všetko podstatné dočítať v jeho románoch. V nich je jeho svetonázor viac než očividný. Ani na polemickej úrovni neprináša testament starnúceho velikána nič prevratné. Proti sebe stoja na jednej strane Mauriac, Huysmans, Claudel a samozrejme Pascal, a na druhej France, Gide, ale najmä Renan a Strauss. Knižka sa dá vnímať ako zaujímavý príspevok k francúzskej literatúre, ktorá hrdo nosí prívlastok veľká.... celý text
Temné zítřky
2020,
James Bridle
Pri čítaní Bridleovej triezvej knihy máte dojem, že sedí vedľa vás na gauči a pri káve vám pokojným hlasom podáva správu o stave sveta.
Štruktúra vesmíru
1998,
Paul Halpern
Prekvapujúco zrozumiteľné čítanie, ktoré hlbší dojem nezanechalo. Na to bol štýl autora nenápaditý. Pritom úvodné odstavce vyzerali sľubne. Halpern prirovnal Zem k lodi na mori. Prebudíte sa a nevidíte nič okrem vody. Musíte sa zorientovať, pozorovať Mesiac a hviezdy, ostrovy, ktoré objavíte. Postupne začnete tušiť smer, počiatok i koniec. Po tejto analógii kniha upadla do priemeru. Ako prvá orientácia lode menom Zem však kniha dobre poslúži.... celý text
Povesť o panskom sídle
1958,
Selma Lagerlöf
Majsterka v priemernej forme. V ľahkom tréningu medzi dvoma špičkovými výkonmi. Zo zabudnutia román zachránilo iba slávne meno.
Bodláčí
1990,
William Kennedy
William Kennedy napísal aj scenár k filmu Ironweed z roku 1987. Jack Nicholson a Tom Waits sú ako tuláci rozkošní. Uveríte im každý hlt whisky.