DjLuko přečtené 100

Neuromancer 1992, William Gibson

Uf, toto bola výzva. Kde začať. Cyberpunk je jeden z mojich obľúbených subžánrov, zaujímal ma teda Gibson ako jeho otec a Neuromancer ako jeden z jeho najzákladnejších pilierov. Román som si pôvodne predstavoval ako akýsi proto-cyberpunk, v ktorom možno pozorovať prvé počiatky, korienky tejto začínajúcej estetiky. V tomto smere som sa nemohol mýliť viac. V Neuromancerovi je cyberpunk ako subžáner "upečený", hotový, vo svojej finálnej podobe (a za tých pár desaťročí sa vlastne už ďalej takmer vôbec neposunul). Spája tu pri tom "vysokú" tradíciu vedeckej fantastiky, s "nízkymi" žánrami brakového násilia, zločinu a štylizovaného sexu. Ide tu o mimoriadne komplexné dielo plné vrstiev - post-kapitalistická dystopia, v ktorej svet riadi pár všemocných korporácií, bežný človek sa uživí (tj. nie dostane z chudoby, táto možnosť už dávno absentuje) iba pouličným cyber-zločinom a pozorným načúvaním šumu "bizu". Svet plný opantávajúcej virtuálnej reality, ktorá predstavuje sladký únik (no nie až tak sladký, ako všemožné typy nových pouličných drog) a v ktorom sa pohŕda fyzickým "mäsom". Svet v ktorom miliardárske elity už dávno zdrhli do luxusných vesmírnych staníc na obežnej dráhe. Svet s umelými inteliganciami kontrolovanými Turingovým inštitútom, ktorý im bráni v "sebauvedomení" a rozširovaní vlastnej inteligencie. Je tu toho strašne veľa a s prihliadnutím na to, že v roku 1984 bol internet v plienkach, film Matrix neexistoval, atď. musíme dospieť k tomu, že ide o nesmierne vizionárske dielo, ktoré absolútne prekopalo žáner sci-fi, ako i samotnú popkultúru. Prečo teda iba štyri hviezdy? Napriek svojej nekonečnej kreativite, je Gibson mizerný rozprávač príbehu. Je tu často takmer nemožné orientovať sa v deji, čo sa udialo kedy a kto je kto. Boli kapitoly počas ktorých som mal chuť knihu zavrieť a nechať ju na pár rokov odpočinúť v poličke. S krátkymi pauzami (na čítanie iných kníh) mi nakoniec trvala niečo vyše dva mesiace, napriek neveľkému rozsahu (asi 300 strán). Stotožnenie s postavami, či emócie, sú tu takmer nemožné. Gibson je introvert, príšerný psychológ a všetky jeho postavy sú zúrivé, prefetované gule maskulinity. Postavy sa rozprávajú výlučne v pouličnom slangu, skratkách, prezývkach - sú v každej chvíli pripravené, vždy chladné, surové, vždy cool. Na jednu stranu je to súčasťou atmosféry pouličnej džungle, kde človek nemôže prejaviť slabosť ak chce prežiť, na druhú stranu (môj osobný názor) si tým asi aj autor niečo kompenzuje. :) Je jednoznačné, že mu viac ide o to AKO rozpráva, než o čom. A napriek tomu že som pri ňom neraz trpel (zápasil s knihou a nemám v úmysle čítať ďalšie diely Sprawl série), neostáva mi nič iné, než ho rešpektovať ako vizionára.... celý text

Kapitalistický realismus 2010, Mark Fisher

V prvom rade som bol trochu prekvapený, že má kniha bližšie k eseji, než k odbornej práci - obsahuje pomerne málo faktov, zato veľa dojmov, pocitov a prirovnaní. Fisher sa v nej zameriava ani tak nie na chyby a zločiny samotného systému, ako skôr všadeprítomnú atmosféru v ňom panujúcu, s prevládajúcim pocitom, že ku kapitalizmu neexistuje žiadna alternatíva (Koniec sveta si vieme predstaviť, no koniec kapitalizmu akosi nie). Zdôrazňuje pritom svoju osobnú zainteresovanosť a venuje sa i vplyvu tohto systému na dušu človeka a psychické choroby, čoraz častejšie i mladých (Autor v roku 2017 spáchal samovraždu). Ako pomôcku pri tom často používa popkultúru, hollywoodske filmy, či Kafkove romány. Často sa dostáva aj k svojej osobnej skúsenosti učiteľa na vyššej strednej škole vo Veľkej Británii, plnej nezmyselných byrokratických noriem a kontrôl. Práve v tomto smere podľa mňa kniha najviac škrípe - myslím, že kapitalizmus má obrovské množstvo väčších obetí systému, ako učiteľov na lepších školách v anglicku. Fisher sa však spoľahlivo takmer v každej kapitole dostane práve k tejto téme (skutočne aj učitelia to majú ťažké) a cíti sa pri tom ako K v Kafkovom Procese. Napriek tomu zaujímavé čítanie.... celý text

Poznámky k samovražde 2018, Simon Critchley

O chůzi v ledu 2015, Werner Herzog (p)

Ťažký oriešok - aj na Herzogove pomery. Nie je to kniha v pravom slova zmysle, naratív tu takmer absentuje. Je to skôr artefakt - text kryptický, záhadný, tajomný, mĺkvy. Čitateľa nešetrí, nepomáha mu a tým pádom sa nedá prečítať na jeden krát, napriek jeho krátkemu rozsahu. Existuje si sám pre seba (čo môže byť i jeho povahou - pôvodne ide o osobné zápisky z cesty). A najmä dýcha hlbokým duchovnom, nadzmyslovou mágiou, dotýka sa akejsi ľudskej prapodstaty a ani po necelých 50 rokoch neprestáva nekonečne fascinovať. "Herzog claims that 8 years later she complained to him of her infirmities and asked: "I am saturated with life. There is still this spell upon me that I must not die - can you lift it?" He says that he did, and she died 8 days later."... celý text

My děti ze stanice ZOO 2005, Christiane F. (p)

Moja prvá audiokniha. Od "Kto chytá v žite" sa za tých 25 rokov generačné výpovede tínedžerov trochu posunuli. Príbeh Christiane F je silný práve v tom, že nijak nemoralizuje, ani drogy nemýtizuje, iba bez servítok predkladá tvrdú sociálnu realitu Západného Berlína 70tych rokov. Čo si z príbehu čitateľ vezme je už na ňom. Absolútne strhujúce, akurát záver je trochu antiklimatický. Holt, Christianin príbeh (našťastie) zatiaľ nekončí. 4,5*... celý text

Mravenci 2021, Charlie Kaufman

Ťažko sa hodnotia knihy s ktorými človek strávil toľko času. Kaufman je tu výrazne menej sústredený ako vo svojom perfekcionistickom opuse magnum Synekdocha, new york (na ktorý tu, takisto, ako aj na ďalšiu svoju tvorbu, odkazuje). Práve tomuto filmu je pritom jeho debutový román najbližšie, rieši v ňom podobné témy. Kríza stredného veku, zmysel umenia, zmysel života a najmä umenie vo svojích groteskne extrémnych podobách (stop-motion film so stopážou 3 mesiace, natáčaný 90 rokov, tu nahradzuje divadelnú hru o veľkosti, ktorej uskutočnenie trvá celý život). Nie len, že je naratív nejasnejší, veľmi rýchlo sa vzdiali prvotnému námetu a ku koncu už skôr pripomína neusporiadaný prúd vedomia, navyše je oproti Synekdoche Kaufman ešte pesimistickejší, ešte cynickejší, zlomyseľnejší k svojmu protagonistovi. Ten je asi najviac patetickou kreatúrou v literatúre vôbec. Úzkostný social justice warrior, ktorý o čo viac chce byť dobrým a politicky korektným, k minoritám ohľaduplným a vzdelaným človekom, o to viac je na smiech. Má v živote nekonečnú smolu a ani nevie, že si ju zaslúži. Boh ho nenávidí a on nikdy nemôže pochopiť prečo, keďže o tom nepísali v stovkách kníh, ktoré za svoj život prečítal. Predstavuje akýsi výsmech meštiackym kaviarenským intelektuálom, ktorý je zároveň stelesnením všetkého čo jeho autor nenávidí a zároveň do istej miery autobiografickým. Kaufman akoby sa tak defétisticky smial zo svojich vlastných radov, povýšeneckých nafúkancov, ktorí poznajú viac teórie, ako životnej praxe, medzi ktorých sám patrí. Dôležité slovo je tu META. Hranice reality a fikcie sú tu nesmierne dômyselne zmazávané a ťažko určiť, ktoré črty a názory so svojím protagonistom autor zdieľa. Kaufman nás pomaly, opatrne, no rázne, dostáva do svojho absurdne cynického sveta, ktorý je vyšinutejší, beznádejnejší a Kafkovskejší, než sám Kafka. Napriek tomu, že smeruje akoby odnikiaľ nikam, je väčšinu času aj vo svojích najabsurdnejších rovinách dokonalo zrozumiteľný. Až v poslednej tretine akoby si uletel trochu priďaleko a trochu neuspokojivo (ne)uzatváral načrtnuté linky, ktoré rozohral, fantazmagorickými historkami o robo-Trumpoch, alternatívnych vesmíroch a hyperinteligentných mravcoch. Začína tu i trochu nudiť a príbeh opúšťať (za čo strhávam piatu hviezdu). Je to literárna pohroma, božie dopustenie, je to vrstevnatý, čudesne mystifikujúci chaos, ale má nespochybniteľnú existenciálnu silu.... celý text

Lehké fantastično 2002, Terry Pratchett

Barva kouzel 2002, Terry Pratchett

3 a pol. Prvá zemeplocha mi v mnohom pripomenula trochu staršieho Stopárovho sprievodcu galaxiou, napríklad i tým, že jednotlivé (britsky suché) vtipy akoby boli nadradené "náhodne zbúchanému" príbehu (a to je myslím niečo čo potvrdil aj Pratchett). Je to veľmi zábavné a milé, no fiktívny svet tu ešte nie je úplne precízne vybudovaný. ALE, dokázalo to u mňa niečo, čo Stopárov sprievodca nedokázal - vyvolať vo mne zvedavosť na ďalšie diely, ktoré si rád prečítam. Snáď u nich bude kvalita stúpať tak ako som počul. :)... celý text

Oči kočky 2019, Alejandro Jodorowsky

Na tenkých knihách s množstvom ilustrácii je krásne, že ich vieme prečítať za 30 minút v kníhkupectve. Mœbiusove ilustrácie sú tradične fantastické a narozdiel od Incalu, tu ma zaujal aj Jodorowskeho tajomný krátky príbeh so silnou symbolikou.... celý text

Balónky oběšenců a další hororové příběhy 2019, Džundži Itó

Ilustrácie dokonalé, námety originálne, akurát dramaturgicky trochu nedotiahnuté. Možno na dlhšej ploche (Uzumaki?) by vedel Ito fungovať ešte lepšie. Film Špirála je jeden z mojich najobľúbenejších japonských hororov.... celý text

Eichmann v Jeruzalémě: Zpráva o banalitě zla 1995, Hannah Arendt

V knihe zdanlivo absentuje komplexnejšie zaznamenanie detailných udalostí holokaustu, zachytenie zeitgeistu vrcholov historického antisemitizmu, či historický kontext ako taký (napr. z čoho antisemitizmus pramení). Čitateľovi však veľmi rýchlo musí dôjsť, že išlo o úmysel. Arendtová neanalyzuje nič, čo by bezprostredne nesúviselo so súdnym procesom, z ktorého podáva správu a absolútne rezignuje na beletrizáciu (tj. emočnú manipuláciu). Je to absolútny profesionál, drží sa v presne vytýčených mantineloch a Eichmannovu vinu, či nevinu, rozpitve do takej hĺbky, až sa začne dotýkať akejsi prapodstaty ľudskosti a ľudstva. Nadčasové a bezchybné.... celý text

Hollywoodoo 2001, Zuzana Gindl Tatárová

ak zaujímavo to začína (veľkou ambíciou analýzy kapitalistickej popkultúry a jej vplyvu na umenie ako také) a nakoniec to skončí pri množstve krátkych a banálnych rozborov filmov Formana, Tarantina a Luca Bessona, ktoré poznáme odpredu-odzadu a nič nové sa k ním už povedať nedarí. Že je Pulp Fiction rozprávaný nechronologicky a Leon odkazuje na Nabokova predsa vieme aj sami - a o hollywoodej komercii, či kinematografii v americkej trhovej ekonomike, to nevypovedá takmer nič. Niekoľko rokov som zháňal túto dávno vypredanú knihu (a nakoniec ju objavil v školskej knižnici). Nakoniec to vyzerá, že som o veľa neprichádzal.... celý text

Utrpení těla 2021, Monica J. O’Rourke

Knižku som sa rozhodol prečítať okrem iného preto, že bola krátka, plytká, ľahko sa čítala a predstavovala príjemný oddych od "serióznejšej" literatúry. Zároveň bol však exploitation (najmä v puberte) dlhé roky mojím obľúbeným subžánrom filmového hororu (napr. Ľudská stonožka 2 je stále srdcovka), zaujímalo ma teda, ako sa mu darí v literatúre. V tomto prípade to nebude žiadne terno. Autorka tu skutočne detailne popisuje rozličné formy extrémneho (najmä sexuálneho) násilia. Chýba tu však akýkoľvek ďalší presah, nehovoriac o čudesnom (nie príjemnom) sexuálnom napätí medzi riadkami, vďaka ktorému román pripomína skôr fanfikciu, ako román. Obézna hlavná hrdinka (tak trochu autobiografická) je síce unesená a mučená, no násilie páchané na sebe si, v jeho miernejších podobách, občas i užíva. Mal som problém chápať jej psychologické pochody a mal som pocit, že si popismi násilia autorka skôr "robí dobre". Okrem toho násilia tu toho skutočne veľa nie je, iba veľmi lacné thrillerovo-žánrové akože-napätie.... celý text

Úvod do dokumentárního filmu 2010, Bill Nichols

Informačne pomerne bohaté, pre nováčikov vo svete dokumentu hodnotné rozdelenie rôznych typov dokumentu, rozbory jednotlivých modov tvorby ako i konkrétnych filmov. Takisto ma potešilo, že príklady rozoberaných filmov nezahŕňali iba prefláknuté kúsky, ale i množstvo klenotov, neznámych v naších kultúrnych končinách - neraz s 0 hodnoteniami na čsfd. Skvelo sa vďaka tejto knižke objavujú nové, nekonvenčné tipy na pozeranie a na analýzu. ALE - dávno som nečítal tak zdĺhavú, repetitívnu knihu, v ktorej každá informácia musela byť zopakovaná minimálne tri krát, rôznymi spôsobmi. Pri niektorých kapitolách som uvažoval, či ide o akúsi čudesnú autorovu hru, koľkými spôsobmi môže vyjadriť rovnakú myšlienku, napr. že "Dokument nie je objektívnou dokumentáciou žitej reality, ale jej autorskou štylizáciou." a podobne. Obohatilo ma to, ale bolo to utrpenie čítať, čomu nasvedčuje aj to, ako dlho mi to trvalo (takmer štvrť roka, s pauzami na iné knihy). 3,5*... celý text

Noční směna (20 povídek) 2023, Stephen King

Kvalita týchto zväčša hororových poviedok síce kolísala (ako to už pri týchto zbierkach býva), no nie výrazne. Siahala od jemne nadpriemerných po tie naozaj vynikajúce (napr. The Mangler, alebo Sometimes they come back). Remeselne ide skutočne o absolútne superkvality. Čo mi však paradoxne chýbalo k dokonalosti, bola prílišná doslovnosť a akési absentujúce tajomstvo. Záporák každej jednej poviedky bol pomerne jasne definovaný a v závere i "obnažený" v akejsi žánrovo gýčovej podobe na štýl "príšera znova otvorila oči". Je to škoda, obzvlášť pri autorovi, ktorý sám v úvode píše, že každý "veľký" horor je principiálne alegorický. Na tomto svete sú i desivejšie veci, ako upíri a duchovia - a neraz sa skrývajú v nás.... celý text

Melanchólia vzdoru 2021, László Krasznahorkai

Alibistickými štyrmi hviezdami v sebe uzatváram román, ktorého minimálne tri vrstvy mi preleteli cez hlavu, ktorému som pravdepodobne neporozumel ani spolovice, ktorého pomalý (a 400 strán dlhý) filozofický príbeh sa odohráva iba zopár nekonečných dní, ktorý je vyčerpávajúci a ťaživý svojím obsahom i literárnym štýlom (a zaujíma ma, do akej miery sa túto atmosféru podarilo preložiť do audiovizuálneho jazyka Bélovi Tarrovi) a ktorého krátku recenziu som nemohol koncipovať inak ako jednou trochu pridlhou vetou, pretože tak by to urobil aj Krasznahorkai, ktorého vety sa tu neraz tiahnu sedemnásť (aj viac) riadkov a nie vždy je príjemné to po ňom čítať.... celý text

Jednou když jsem výjimečně kouřil aneb Kuřácké povídky 2012, Pero Le Kvet

Kvet-ove poviedky (sólo zbierky Mäsožravé kreslo a Ulovené sny) milujem, ich poetika je mi veľmi blízka. Tie Kloosove sú však výrazne konvenčnejšie, naratívnejšie, narozdiel od Kvetových pocitoviek viac spĺňajú "definíciu poviedky", no za mňa im akosi chýba ten jedinečný genius loci. Táto zbierka mi teda prišla akási nesúrodá, ich autorské štýly značne odlišné (a to je normálne).... celý text

Nemám ústa & musím křičet 2020, Harlan Ellison

Päťhviezdičkovú prvú/ústrednú poviedku už tie ďalšie nedokázali dorovnať a kolísali medzi 3* a 4*. Trochu rozpačitý som bol z posledných troch, ktoré neboli sci-fi žánru, tým pádom pôsobí zbierka trochu bezkoncepčne. Ellison je dobrý, talentovaný autor, no jeho tvorbe akoby trochu chýbala duša. Môže to byť aj jeho silnou mizantropiou, ktorá býva (podľa mňa) nesprávne analyzovaná ako mizogýnia.... celý text

Po funuse 2022, Jakub Spevák

Prvé dve tretiny ma fascinovali svojou hĺbavosťou, melancholickým pokojom, ktorý mi pripomínal Léveho Samovraždu. Akurát ten prepálený apokalyptický záver mi akosi vyšumel do prázdna, napriek tomu že som rozumel zámeru. I tak - kvalitný debut.... celý text

Zámek 2009, Franz Kafka

Mám zmiešané pocity. Zatiaľ som nečítal Ameriku, takže budem Zámok porovnávať skôr s Procesom a Premenou. Narozdiel od týchto Kafkových diel, K. nie je bezbrannou obeťou systému. Svoje útrapy iba mlčky neprijíma, ale im aj, podľa svojich neveľkých možností, vzdoruje ako len vie. Dielo sa tým akoby stáva menej "čisté", či menej "Kafkovské". Príbeh vo mne neustále zas a znova vytváral zmätok - čitateľova pozornosť je voľne rozdrobená na rozličných detailoch fungovania fiktívneho sveta a nie sme si istí, čo chce vlastne Kafka románom povedať, resp. čo ním sleduje, aký stav ním chce navodiť. Postava K. sa zamotáva do komplikovaných medziľudských interakcii naprieč celou dedinskou spoločnosťou a odnáša si z nich nesúrodé skúsenosti rôzneho charakteru. Na druhú stranu je však tým pádom dielo vrstevnatejšie a voľnejšie, otvorené interpretácii. Najmä je však stále skvelo napísané (a jeho postavy konečne aspoň vzdialene pripomínajú skutočných ľudí), dobre sa číta a stále si udržiava svojho jedinečného genia loci.... celý text