Macvosik
přečtené 509
Společenstvo Prstenu
2006,
J. R. R. Tolkien
Detská láska. Nedá sa neporovnávať s filmovou adaptáciou, ktorá ma taktiež v mladosti formovala. Nechcem sa tu venovať dejovým "výpustkám", hoci aj mňa mrzela absencia niektorých scén - najmä Mohylových vrchov, starej vrbice a Toma Bombadila. Do Grófstva a priľahlého okolia som sa skrátka zaľúbil. V prípade filmového Pána prsteňov však došlo k omnoho výraznejšiemu ochudobneniu pôvodného diela. Filmoví diváci neznalí predlohy mohli nadobudnúť dojem, že Tolkienovo dielo je akousi výpravnou a akčnou fantasy, v ktorej sa neustále ozýva rinčanie zbraní a v ktorom hrdinovia vlastnou udatnosťou prekonávajú prekážky. Lenže tak to nie je. Hoci sa Tolkien ostro vyhraňuje voči alegóriám akéhokoľvek druhu, je zrejmé, že knižný Pán prsteňov je o veľkom dejinnom zlome. Odchod vznešených elfov, maiarov a s nimi spätej “mágie”, je v podstate koncom “metaforického obdobia”, ako ho pomenúva Northrop Frye a načrtáva Owen Barfield v Básnickej reči (Tolkienov kamarát z krúžku Inklings). V metaforickom období bolo slovo i myslenie pevne prepojené s telesnosťou. Verilo sa napríklad, že slovo má schopnosť ovplyvňovať realitu a práve preto vznikali rôzne magické formulky a šamani sa snažili vyvolávať dážď. To vidíme napríklad aj v Návrate kráľa, kde šéf Nazgûlov pomocou temného zaklínadla pomáha útočníkom rozboriť bránu. Slovo vyvolané mocnou bytosťou môže v Pánovi prsteňov rozrumiť hradby a zdvihnúť vrchy. Práve preto je odchod tých najmocnejších zo Stredozeme taká veľká strata. V podstate s nimi odchádza aj mágia. Končí sa vek zázrakov. Tieň neustáleho zániku, toho prastarého a vznešeného sveta prvorodených, sa melancholicky niesol celou knihou už od prvých strán, keď Frodo stretol Gildora pri odchode z Hobitova. Ako povedal aj Elrond vo Vododole: “Keď bude preč Veľprsteň Trojica stratí moc a mnoho krásnych vecí vybledne a upadne do zabudnutia. To je moje presvedčenie.” A ako povedala aj pani Galadriel: “Lebo naša jar, aj leto už prešli a na tejto zemi ich už nikto nikdy neuvidí, iba ak v spomienkach.” Rozdiel medzi knihou a filmom tak vidím najmä v tom, že ten smútok z obrovskej straty, ktorá Stredozem postihne, či už sa príbeh skončí dobre, alebo zle, skrátka ten tieň neodvratného zániku, sa Jacksonovi do filmu preniesť nepodarilo. Zatiaľ čo v knihe bol priam esenciálnou súčasťou celého rozprávania, rovnako dôležitý ako súboj dobra a zla, Jackson ju odbil niekoľkými scénami, v ktorých sa navyše zameriaval takmer výlučne na Arwen a jej intímny vzťah s Aragornom. A tých pár, už tak oklieštených scén, sa navyše stratilo v tom neustálom behaní a rinčaní zbraní a nezostala po nich ani spomienka. Jackson proste vymenil melanchóliu a nostalgiu za akciu. Zaujímavý je však aj samotný mýtus ako žáner, ktorý je charakteristický najmä tým, že zobrazuje hrdinu ovládaného vyššími silami. Takýto hrdina nie je pánom svojich činov, silnou individualitou, ale figúrkou. Na to vidíme narážky v celom Pánovi prsteňov. Množstvo náhodných stretnutí, únikov a záchran je tu vysvetlených práve prostredníctvom akejsi sily, ktorá hrdinov niekam ťahá. Všetko je skrátka predurčené vo Veľkej hudbe vytvorenej Ilúvatarom a uvedomuje si to predovšetkým Gandalf. Kým knižný Pán prsteňov je teda mýtom, ten filmový postupuje presne opačne. Hrdinovia si všetko musia vybojovať pomocou svojich individuálnych schopností. Sú to skrátka silné individuality, ktoré vyhrávajú bitky, žiadni bohovia. V Jacksonovom svete sa mágia nikdy nenachádzala. Iba ak mágia potulných kúzelníkov znázornená niekoľkými lacnými trikmi a bojovými scénami. Nič, za čím by bolo treba smútiť. Kým kniha je teda esejou o konci jedného veku – veku mýtov, božstiev a mágie, prítomných všade vôkol nás, a nástupe veku nového – veku ľudí, vo filme sa tento rozmer nenachádza. Filmového Pána prsteňov skrátka nevidím ako to osudové, nostalgické a melancholické dobrodružstvo, akým boli knihy, ale len ako výborne vyrozprávaný veľkofilm.... celý text
Bitúnok č. 5
2004,
Kurt Vonnegut Jr.
Tento komentár je nepodarok a nemohlo to byť ináč lebo ho napísal soľný stĺp. Začína sa takto: "Sledoval som Billyho Pilgrima ako sa odpútal od času." A končí sa: "Tak to chodí" Sledoval som Billyho Pilgrima ako sa odpútal od času. V jeho príbehu sa ozývala božská existencia maskovaná za existenciu mimozemskú. Aké je to nazerať na svet očami bytosti, ktorá neprežíva svet v časovom slede, ale vidí každý okamih svojho života? Aké je to stáť mimo času? Častý to námet kresťanskej filozofie. V priebehu čítania sa ozýva to neustále pýtajúce sa: O čo v tom príbehu ide? A odpoveď je prostá: Ide o výpoveď o Bohu. Preto tí Bratia Karamazovci, preto tá ozvena "cesty pútnika" (Pillgrims progress). Ten ironický štýl a roztrieštený spôsob rozprávania je tu vlastne úplne adekvátny. Simuluje spôsob uvažovania bytosti "vytrhnutej z času", bytosti, ktorá v každom momente dokáže prežívať každý chvíľu svojej existencie - aj preto je dej nelineárny. A vďaka tomu získava od svojej existencie odstup - aj preto tá irónia. Zároveň však sledujeme aj príbeh o svete, ktorý už Boh opustil. Drážďany sú tu jednoznačnou upomienkou na Sodomu a Gomoru, k čomu Vonnegut privádza čitateľa aj prostredníctvom úvodnej zmienky o sebe ako o "soľnom stĺpe" (Lótovej žene). Je to vlastne ukážka pekla na zemi. Čo zostáva človeku, čo prežil podobnú situáciu? Iba šialenstvo. Či skôr odpútanie sa od fyzického sveta a uzavretie sa do svojej mysle. Radikálne popretie zmyslu sveta. Bezčasie traumy. Ďalšou otázkou tu potom je, či budeme Billyho považovať za narušeného vojnového veterána, alebo za bytosť podobnú Bohu. Môžeme ho, rovnako ako naši predkovia, považovať za oboje a vyhneme sa tak problematickej dichotómii. Billy odmieta svet tak radikálne a úplne, až sa vytrhol z času a dotkol sa hviezd. Stal sa niečím, čo sa podobá božskej existencii. Inými slovami: Tam v tých Drážďanoch vlastne duševne zomrel a jeho knižné putovanie je vlastne putovaním posmrtným. Billy Pilgrim je živý mŕtvy. Tak to chodí.... celý text
Portrét Doriana Graya, Vejár lady Windermerovej, Balada o žalári v Readingu
1987,
Oscar Wilde
Táto kniha je ako výstrel z brokovnice. Mimoriadne silná a rozptýlená do mnohých kútov (poézia, dráma, novela, poviedka, rozprávka, esej...). Odporúčam si prečítať predovšetkým drámy, pri ktorých som netušil, či sa mám najskôr smiať, alebo s okúzlením sledovať noblesne ironické pohrávanie sa so slovami. Wildove aforistické explózie sú vskutku ohurujúce a pritom také ľahké, že vôbec nepôsobia literárne. Zaujali ma aj eseje. Po opulentných (veď len to vymenovávanie všetkých pokladov v Dorianovi Grayovi zabralo niekoľko strán) priestoroch aristokratických domov, v ktorých sa autor pohybuje s dokonalou gráciou, zrazu "fľochne" na papier Dušu človeka za socializmu. Priznám sa, prekvapilo ma to. Nuž a potom Sebecký obor a Šťastný princ... Veľký ironik zrazu napíše niečo z čoho priam srší pátos, dobrota, láska a krása. Sebeckého obra sa dokonca dá čítať (a mnohí to tak robia) ako náboženské podobenstvo. Prekrásna, nádherná kniha. Paradoxne, najmenej ma z Wildovej tvorby zaujal práve Dorian Gray.... celý text
