Naias
přečtené 1119
Dainavské pověsti
1960,
Vincas Krėvė-Mickevičius
Tak toto ma neokúzlilo. Povesti sú vyrozprávané krásnym melodickým jazykom, ale motívy sú stále tie isté a časom som sa začala dosť nudiť, a to som čítala len jednu povesť za deň. Opakované spomínanie, i keď veľmi spevné, ako statoční a hrdí Litovčania plienili a vraždili vo vlasti Gudov a Lechov (to sa smie), či ako zbabelí a krutí Lechovia a Gudovia plienili a vraždili v Litve (to sa nesmie), proste nie je moja šálka čaju. Keby z nich čitateľ aspoň dačo o Litve zistil, teda okrem toho, že v Dainave slnko veselšie svieti, lesy ľúbeznejšie šumia, vtáci krajšie spievajú a junáci sú tam statočnejší a dievčiny pôvabnejšie než kdekoľvek inde na svete... Ale dozvedela som sa vlastne len pár dainavských mien – pri Žvaigžduté mi skoro zabehlo – a to, že náboženské vojnové výpravy sa nijak nelíšili od tých koristníckych, a že správať sa inak ako súkmeňovci bolo prísne zakázané. Nič nového pod slnkom.... celý text
Panstvo Edenbrooke
2015,
Julianne Donaldson
Prečo si Američanky myslia, že keď prešpikujú knihu slovami ako Bath, koč, kone a džentlmen, dosiahnu georgiánsku atmosféru bez ohľadu na to, ako sa postavy správajú a myslia? Chápem, že je nutné, aby z hlavnej hrdinky urobili totálnu hus presvedčenú, že logika je životunebezpečné zviera, ktorému sa treba vyhýbať oblúkom, inak by kniha mala najviac tridsať strán. Ale nerozumiem tomu, prečo dej situujú do obdobia, o ktorom veľa nevedia. Donaldsonová píše, že o Edenbrooku snívala už v čase, keď nemala ani poňatia, ako sa píše román. To nemá dodnes.... celý text
Navzdory
1995,
Hans-Ulrich Rudel
Hans-Ulrich Rudel bol muž so železnou vôľou, veľkou odvahou a čiernobielym videním sveta. Svoje idey si rozhodne nenechal vziať, ideu, že nemecký národ je vyvolený, aby zachránil Európu, ideu, že nemecký národ je dokonalý a tie ostatné necnosť sama, ideu, že jediná preliata krv, na ktorej záleží, je nemecká. I keď to akosi nekorešponduje s opakovane zdôrazňovanou snahou o záchranu európskej slobody. A jeho prístup, zápal a vôľa dopomohli k smrti stovkám ľudí, ktorí bránili svoju vlasť pred agresorom a ktorí pomohli oslobodiť aj našu vlasť. Motivačná kniha? Možno pre tých, ktorí pevne veria v svoju nadradenosť, nikdy nezapochybujú o svojej pravde a nerobí im problém ísť cez mŕtvoly, a to doslova. Ja ju teda viackrát čítať nebudem, pri každom zásahu, ktoré mu spôsobovali takú radosť, mi pred očami defilovali zábery z dokumentárnych filmov o druhej svetovej vojne a nedokázala som si nepredstavovať tú hrôzu, ktorú museli bombardovaní vojaci cítiť. A to napriek tomu, že kniha je napísaná suchým, strohým štýlom s minimom emócií a občas dokonca s humornou príhodou. O podradnosti neárijských rás sa Rudel nezmienil ani raz, ale medzi riadkami je aj tak dobre poznať, že jediný národ, ktorý mal v jeho očiach cenu, bol nemecký. Privádzala ho do zúrivosti predstava, koľko nemeckých žien a detí zahynulo vinou Rusov, ale koľko civilného obyvateľstva po celom kontinente povraždili Nemci, o tom ani slovo, ani len tieň pochybností o ich vine, zverstvá, ktoré popáchali, bagatelizoval či popieral. Nedá sa povedať, že by mal pokrivený názor na Stalina, keď ho opisoval ako číre zlo, ale vôbec nepripustil, že ruskí vojaci nemuseli tak urputne bojovať práve preto, že boli fanaticky oddaní Stalinovi, ale trebárs preto, lebo bránili svoju domovinu, svoje rodiny. Na protivníkoch videl len zlé vlastnosti, pripisoval im zbabelosť, zradu, neschopnosť, krutosť, zato svojich krajanov opakovane ospevoval. Každý národ má na hlave väčšiu či menšiu hrudu masla, ale Rudel bol typický príklad človeka, ktorý vidí len smietku v cudzom oku, ale nie brvno vo svojom. Ak ruskí vojaci bojovali o každý centimeter, bojovali fanaticky, ak takto bojovali nemeckí vojaci, bojovali hrdinsky. O padlých spolubojovníkoch vravel, že zomreli v presvedčení, že na konci všetkých útrap bude slobodná Európa a to sa ťahá knihou ako červená niť. „Bolševizmus musíme porazit my, protože se jinak svět zřítí do strašného chaosu bez východiska. Proto musí bolševizmus ztroskotat na nás, i když nyní západní Spojenci nechtějí pochopit, jakou pro sebe a ostatní svět nešťastnou politiku vedou.“ „Zbraně vydáme z rukou teprve tehdy, až nám to přikáže naše velení. Žádá to naše přísaha vlajce. Vyžaduje si to hrozící strašný osud, když budeme bezpodmínečně kapitulovat, jak žádá protivník. Je to i náš úděl, který nás postavil do srdce Evropy a po staletí nás nutil, abychom byli ochrannou hrází proti východu. Zda to Evropa chápe a přeje si to, anebo nám odpovídá fatální nevšímavostí nebo dokonce protivenstvím, nic nemění na našich povinnostech vůči Evropě! Chceme nosit hlavy vůči dějinám tohoto kontinentu právě v nadcházejících nebezpečných dobách hrdě vztyčené.“ Až by človek dojatím plakal. No ja za tú obetavú obranu pred boľševizmom, za to mučeníctvo, akosi necítim žiadnu vďačnosť, aj keď nás napokon prevalcoval. Ani Rudelovi tie šľachetné dôvody neverím. Zrejme to bude tým, že skloňuje vo všetkých pádoch pojmy „slobodné Nemecko“ a „slobodná Európa“, ale slobodu inej krajiny nikdy nespomenie. Asi to preňho boli synonymá. Na konci vojny neprišlo vytriezvenie, dezilúzia, pokiaľ nerátam to, čo Rudel nazýva prebudením, teda pohľad na francúzske obyvateľstvo, ktoré hádzalo na nemeckých vojakov kamene, čo chápal ako nevďak. Mohol to byť skvelý vojak, ale určite nebol skvelý človek.... celý text
Vianočná koleda
1985,
Charles Dickens
Tak sa mi vidí, že akcie bolo priveľa a myšlienkových pochodov primálo, Scroogova premena bola príliš rýchla. Myslím, že autor to mohol trošku rozvinúť, duchovia mali Scrooga navštevovať naozaj po 24 hodinách a nechať ho medzitým podumať nad tým, čo mu ukázali, aby si pomaličky všímal, ako sa mu mení uhol pohľadu, nechať ho pocítiť osamelosť, uvedomiť si, že peniaze si do hrobu nevezme, že z nich jeho spoločník, keď zomrel, vlastne nič nemal. Nie len ho vydesiť, to mu by veru dlho nevydržalo. Ak ho tak tešilo, že sa ho ľudia stránia, neobľúbil by si ich mávnutím čarovného prútika. Inak dobrý nápad, len spracovanie bolo na môj vkus moc sentimentálne.... celý text
Broučci
1968,
Jan Karafiát
Rozprávkové príbehy mávajú na konci morálne ponaučenie, no tento je ponaučením od prvej strany po poslednú, že je bezpodmienečne nutné tupo poslúchať, bez premýšľania a bez ohľadu na vlastné pocity a túžby. Knižka má určitý starosvetský pôvab, ale ten spôsob uvažovania ma desí.... celý text
