pistikpistik přečtené 48

Čarodejnice 1993, Janet P. Cave

Nie je to zlá kniha. Ale neviem, či je to prekladom, alebo tie vety sú trocha divne formulované. Čo je však divné, že jej chýba určitý systém, konzistentnosť. Pretože pri čítaní som mal pocit, že sa často skáče medzi témami, obdobiami a len tak mimochodom sa odbočuje k nejakej osobnosti alebo udalosti. Tiež text zmysluplne podáva nejaký obsah a len tak jednou vetou odbočí, a potom sa vráti späť k téme, ale toto v konečnom dôsledku pôsobí rušivo. A ešte jeden problém môžu mať laici, či čitatelia, ktorí sa o čarodejníctvo zaujímali iba okrajovo, a tým problémom je, že niektoré osoby, rády, či historické udalosti im nič nemusia hovoriť a tým pádom sa strácajú v texte, keďže samotný text často tajomne nič bližšie k tomu neznámemu viac neprezradí. Toto je taká jediná väčšia výčitka. Inak dobrá kniha, ktorá však ak na ňu nazrieme zo širšia, tak nám poskytne a podá dobrý obraz o čarodejníctve, jeho minulosti i prítomnosti. Historicky podáva hrôzy prenasledovania, ktoré často bolo davovou psychózou pod taktovkou zopár sadistov a pekné bolo priblíženie učenie vicca, čo je vlastne taká súčasná a moderná verzia mágie.... celý text

Kde je vôľa, tam je cesta - Môj maratón 2002, Mikuláš Dzurinda

Keby som tú knihu čítal v dobe vzniku, asi by som dal to najhoršie možné hodnotenie. Ale človek sa mení. Dnes po dvadsiatich rokoch som si ju prečítal a niečo to malo do seba. Mikuláš Dzurinda určite nie je dokonalým politikom, ale je pravdou, že nasmeroval Slovensko správnym smerom, ale hlavne dal dokopy ekonomiku a začali sme ako celok hospodársky rásť. Je to aj v knihe popísané a tieto pasáže ma zaujali najviac. Presný opak, čo sa robí teraz. Namiesto rastu a škrtania výdavkov zo strany štátu si my pridáme renty a odmeny, a obyvateľstvo zdaníme. Dnes, keď štát čelí vďaka neskutočnému populizmu a rozdávaniu štátnemu bankrotu, je táto kniha osviežením. A zistením, že keď padneme všetci na hubu, možno si uvedomíme, že musíme začať od seba, riadne zamakať a už neveriť populistom a technológom moci. Už vtedy bola spoločnosť mimoriadne polarizovaná a verte, že na Kysuciach, tie sú totálne pevné ako železobetón v presvedčení, to sú bašty pre populistov. Dzurinda tu bol vždy persona non grata a jeden prekrásny úryvok to dokazuje. Strana 15. „Doslova na vlastnej koži som vtedy pocítil, čo znamená polarizovaná spoločnosť. Spomínam si, bolo aj smiešne, aj vážne, ale aj pitoreskné, ako v Krásne nad Kysucou na poloblúkovitom námestí, rozdelenom cestou na dve časti, boli dve veľké skupiny ľudí. Skupina stojaca na pravej strane cesty kričala: Nech žije Miki! Skupina stojaca na ľavej strane cesty kričala čosi... na päť písmen. Prišli tiež chvíle, keď som si prestal byť istý, že vyviaznem celý a zdravý. Tak som napríklad v Kysuckom Lieskovci skočil po krku jednému pánovi, čo sa na mňa zahnal palicou. Vtedy už úradoval pud sebazáchovy a inštinkt.“ Áno, toto na Kysuce pasuje. Kniha je písaná v štýle, že sumarizoval, čo spravili predchádzajúce štyri roky vo vláde a je súčasťou predvolebnej kampane pred novými voľbami. Autor sa tým netajil a takto je aj písaná, Vyše sto strán, celkom stručne, jasne, viac menej sa chváli, a aj popisuje politický život, plný dohadovania, kompromisov, problémov. Je mi jasné, že je to príliš subjektívne, ale čas rozhodne. A začína sa ukazovať, ako sa vtedy hospodárstvo naštartovalo, niečo sa nadobudlo, aby ho neskôr tí čo prišli, pomaly doviedli k štátnemu bankrotu. Jediné s čím sa nemôžem s autorom stotožniť, to je povolenie preletov lietadiel NATO, aby bombardovali Juhosláviu. Je jasné, že tento akt nás priblížil k NATO, ale nemyslím si, že tá vojna bola dobrá. Žiadna vojna nie je dobrá. Navyše na strane 46 Mikulášovi Dzurindovi odhad nevyšiel a pravdu vo všetkom mal nakoniec Ján Čarnogurský, ktorý povedal: „Uvidíš, že prehráš, pomáhaš tomu, že Juhoslávia stratí Kosovo.“. A následne vyjadril obavu, že toto sa môže stať nebezpečným precedensom, načo mu Dzurinda oponoval, že to sa nikdy nestane. Toto je tiež mimoriadne zaujímavá pasáž. No a nakoniec jeden bonbónik, ktorý nechám bez komentára, ale už vtedy sa dalo niečo tušiť a to citát zo strany 20. „Samozrejme, problémy so súdržnosťou boli zakódované aj v iných stranách. V Strane demokratickej ľavice k súboju „weissovcov“ s „migašovcami“ pribudol osobitný problém menom Robert Fico. Nie a nie nájsť preňho nejaké miesto vo vláde. Fico chcel byť ministrom spravodlivosti. Lenže to bol jediný vhodný post pre Jána Čarnogurského, ktorý vo vláde ako predseda KDH byť musel a kvôli svojim postojom k NATO nemohol byť ministrom obrany alebo vnútra. Robert Fico chcel byť aj generálnym prokurátorom. Na to pre zmenu nemal vek, pretože zákon na túto funkciu vyžadoval najmenej 35 rokov a Fico ich vtedy ešte nedosiahol. Potom si vymyslel funkciu piateho podpredsedu parlamentu. To sa všetkým zdalo trápne, už predtým sme sa dohodli na štyroch podpredsedoch a aj tento počet bol dostatočne veľký.“... celý text

Volali ma bitkár 2019, Marián Szűcs

Kniha sa dobre čítala, hlavne väčšiu druhú časť som zmakol za deň. Možno nejde až príliš do hĺbky, príliš sa nevyžíva v hokejovej odbornosti, preto sa dobre čítala a možno aj to je tak dobre, lebo podľa mňa dosť bude prínosná pre mladých hokejistov, ale i laikov a bežných čitateľov. Boris Valábik píše celkom úprimne o všetkých výhodách, ale aj úskaliach hokeja. Jediné, čo možno nemusel, ale na druhej strane možno dobre ako zlý príklad, konkretizovať mená pri nejakých negatívnych javoch. Zaujala má tá časť o drogách. A hlavne drogách v podobe liekoch proti bolesti. Že v Amerike to začína byť dosť problém aj v bežnej spoločnosti. Bol som šokovaný zistením, že lekár ak neuľaví pacientovi od bolesti, ten ho môže dať k súdu, tak lekári radšej predpisujú lieky proti bolesti, aby mali pokoj. Často je tam aj nátlak farmateutickej lobby. Tie lieky sú chvíľkový zázrak, ale nepovedia, že ak vznikne návyk, začína peklo. Ono je to fajn, že ustane bolesť, ale často sa zabúda, že tie zázračné lieky sú s prímesou opiátov a vzniká návyk. A začnú problémy. Potom aj hráči majú často problémy s užívaním stimulantov ako kokaín. Priznám sa, že táto kapitola bola riadne úprimná, mimoriadne zaujímavá a určite pre začínajúcich hokejistov i športovcov poučná. Dobré boli príhody z Ameriky, ako ho zatkli kvôli vodičáku, ale aj príhody z Kazachstanu. Fakt to bolo podané farebne s príhodami, spomienkami. Inak Boris Valábik vôbec netrpel autocenzúrou, lebo sa dosť odvážne pustil do trénovania Jána Filca. Pozor, nie ako do človeka, ale do jeho koučovania majstrovstiev sveta 2009. Pamätám, že to vtedy bulvár riešil. Tiež sa pustil do trénera v Brne, asi je taký priamy, čo niekedy aj mohlo byť pre neho na škodu. Ale my sme sa zasa dozvedeli viac takých tých štipľavých a mierne bulvárnych informácii. Za mňa super. Fakt dobre napísaná kniha, nebral som ju, ani sa nedá moc brať ako športová kniha, ale skôr ako priblíženie jednej zaujímavej kariéry a niečo o živote tam vo svete, či už Amerika alebo Kazachstan.... celý text

Caissa Čadca 1973–2023 2023, Pavol Sedláček

Sympatický počin a také príjemné bilancovanie. Ide o publikáciu, kde sa oboznámime s históriou šachu v Čadci. Nejde ani tak o podrobne a vyčerpávajúco podané veľké množstvo informácií, ale skôr pútavo podaná história tohto klubu. Samotná kniha, keď ju držíte v rukách, cítite ako je veľmi pekne spravená. Pevná väzba, krásna (ale fakt že vydarená) obálka a zaujímavá veľkosť formátu. Text spísali samotní hráči a funkcionári klubu. Tiež pridali obrovské množstvo obrázkov, či už turnajov, zostáv hráčov, novinových správ, tabuliek. Práve to robí tú knihu čarovnou, obrovské množstvo obrazového materiálu. Kniha sa delí v kapitolách na jednotlivé časové obdobia, nechýbajú následne aj kapitoly o mládeži a korešpondenčnom šachu. Ide o modernú a nádherne porobenú publikáciu, ktorú si tento druh športu v Čadci určite zaslúžil.... celý text

Zápisky lekára 1960, Ivan Hálek

„Ako nebyť krajne chudobným a hlboko nevedomým tam, kde sa spojili všetky zlé sily a mocnosti sveta: príroda, výrobný spôsob, hospodársko-spoločenský poriadok i politický systém.“ Kniha je z dvoch častí. Prvé sú Kysuce a druhé sú samotné Zápisky lekára. Kysuce sú akýmsi dobovým sociologickým náčrtom vtedajších Kysúc a je až mrazivé, ako sa toho nezmenilo. Nemyslím ani tak materiálne, už tu nežijeme v zadymených dreveniciach, ale skôr mentálne. A tak možno trocha hej, ale niektoré tie povery a mýty a hlavne tendencia veriť nezmyslom tu je živá dodnes. „Keby som bol budhistom, iste už len myšlienka na to, že by sa moja duša mohla raz vteliť do takéhoto koňa, pohla by ma k cnostnému životu. Horšieho údelu nepoznám, ako byť koňom na Kysuciach.“ Teda autor dával Kysuciam zabrať a vyzneli ako skutočné peklo na Zemi, tak niežeby neboli, ale po prečítaní celej knihy, som pochopil aj troška, že má zmysel pre svojský humor a tá zmena z Prahy do Kysúc, to je tak jedno storočie, vtedy možno dve. „Pýtam sa, ako si u nich vysvetľujú toľké požiare. – Pojedni vravia, že jednému bohatému kupcovi tovar neodchodí, drevo, a že tých podpaľačov posiela. – A čo vy sám o tom myslíte? – Ja si len myslím, že to liberáni idú našu katolícku vieru skasírovať.“ Niektoré zážitky by som dal tesať do kameňa ako sú aktuálne. Tá viera v hoaxy bola silná vtedy, dnes ešte možno silnejšia. Tá kniha je storočie stará a tie Kysuce, ale i všeobecne Slovensko sa nemení. Koče sme síce vymenili za autá a telegraf za mobily, ale nátura a zmýšľanie zostávajú. „Vrátil som sa z dediny od chorého. Kočiš čo ma priviezol, nasledoval ma až do izby, a zatiaľ čo som ukladal veci, pozorne sa rozhliadal. - Ale ani cigarky nevidieť u toho nášho pána doktora, vravel sugestívne. – Nie som fajčiar. – Ale trúnok hádam užívajú? – Nie veru, nepijem ani trúnok. – Hľadí nedôverčivo, spýtavo, konečne povie: Ale sú predsa kresťan katolík?“ Zápisky lekára sú rôzne postrehy a príbehy zo života Kysúc a jeho lekárskej praxe. Niektoré smutné, ale často humorné, až so sarkastickým vyznením. Niektoré prípady sú ťaživé, niektoré smutné, iné smutno-krásne, ale niektoré i plné nádeje. Asi najviac mi vryla tá príhoda chlapca ako ho zaujala mapa. Možno sa z neho stal uznávaný geodet. Alebo ten príbeh o Kolumbovi, kde aj keď akoby si nemohol doktor Hálek nájsť akosi cestu k miestnym, alebo ich pochopiť, niektorých si jednoducho obľúbil. Samostatnou témou celej knihy je, a ako tým obrovským problémom bol, tak aj zostal, démon alkohol. Nevyjadruje sa tu pekne o zvykoch Kysučanov, ale má pravdu. Možno sa už dnes nepije pri akejkoľvek príležitosti a stále, pretože dosť triezvosť tu udržiavajú pracovné povinnosti, kde dnes sa už v práci piť nemôže, ale tých problémov s alkoholom je tu akosti stále veľa. Ja dnes už ako šťastný abstinent, čo si s alkoholom užil svoje, tak čosi málo o tom viem. Trochu vtedy robil šarapatu ten lacný prekliaty kvit, to dnes ešte pamätníci spomínajú, rozšírený všadeprítomný nekvalitný lieh. Dnes ho síce máme kvalitný, ale aj problémy stále spôsobuje kvalitné. Jediné v čom sa s autorom rozchádzam, je hodnotenie tunajšej prírody. Vtedy asi vyzerala inak, vlastne čo sú dnes lesy boli polia, ale príroda je tu pekná. Nie je to síce zázrak a nemáme tu nejaké dych berúce monumenty, ale čo posledné dva roky intenzívne chodím po kysuckých horách, musím oceniť ich krásu. Mám aj svoje obľúbené miesta, ktorú sú prosto krásne. Navyše, čo boli kedysi kopanice s poľami, dnes sú tam lúky a niektoré, ako napríklad kopec Solisko v Dlhej nad Kysucou, prechádzka tam sa blíži prechádzke rajskou záhradou. Na záver jeden výňatok z knihy, ktorý tak charakterizuje všetko v jednom. Čierny humor, povaha Kysúc, svojský prístup k životu a trocha sarkazmu pána doktora. „Nech si len pomyslia, aká je to opovážlivosť cudziu ženu byť. – A ubiť vlastnú ženu nie? – A svoju ženu môžem veru biť, kedy chcem. Keď ženu bije, ako keby roľu povozil. – Čo vy o tom myslíte, pýtam sa ženy, či je slobodno biť svoju ženu? – No teda! Keď previním, nech ma ubije, ale ak by nevinne bil, to je veru každému ľúto.“... celý text

Antikrist 2016, Friedrich Nietzsche

Keďže napríklad Gorgoroth majú čo viem tri albumy pomenované po knihách filozofa, a je aj v black metalových kruhoch trocha povinným čítaním, tak som to skúsil. Už kedysi mi kamarát požičal Zarathustru a moc som to nedával. Teraz mi v knižnici padla do oka kniha Antikrist. Keďže ide o filozofiu a ja som kultúrny barbar, tak komentár spíšem čisto laicky, ba až sedliackym a primitívnym spôsobom. Čistý opak filozofie. Ale asi môžem, keďže „filozofia“ je vlastne ľúbiť múdrosť, akým spôsobom, to sa dnes asi ešte nepodarilo vypátrať. Ide o jeho neskoršie dielo a očividne ho písal riadne nahnevaný. Aj keby som to nevedel, tu už z toho diela cítiť jeho duševný nepokoj. Nejako som tu nezachytil nejaké náznaky pozitívnej sily a nových výhľadov vpred, ale iba pokus o kritiku kresťanstva. Príliš tomu nerozumiem, prečo sa do toho pustil, keďže tá teória o nadčloveku môže fungovať aj na samostatnej báze a nepotrebuje rásť z ruín kresťanskej viery. Navyše táto kritika je silno subjektívna a autor si jednoducho svoje dojmy berie ako nevyvrátiteľné fakty. Posledné, o čo by som sa pokúšal je pokus o obhajobu kresťanstva, ale čokoľvek tu napíšem, asi ani inak nevyznie. Napríklad „kresťania nenávidia zmysly, radosti zmyslov, radosť vôbec...“, práveže tí úprimní sú plní radosti. Na druhej strane „Kresťanstvo, alkohol – oba veľké prostriedky korupcie...“ nemožno nesúhlasiť. Čiže nájdu sa tu aj veci, ktoré zaujali a vnútorne sa človek s nimi stotožní. Ťažko povedať, čo vlastne týmto dielom autor sledoval, pretože kresťanstvo už v tej dobe bolo kritike podrobené dosť. Je to iba hrubo dochovaný fragment, takže ktovie ako by to celé vyzeralo ako celok. Ja som si však odniesol aj z neho spomienky na neskutočne drvivú kritiku Kanta, kňazov či Luthera. Fakt nemám dobrý pocit z toho Nietzscheho hnevu.... celý text

Lidožravá šílená kočka z džungle 2013, Bill Watterson

Deviatka. "Hmm. Ja som toho názoru, že kočky z džungle majú ešte väčšiu vážnosť. S malým chlapcom chodí do spoločnosti málokto, ale tigri dodajú každej slávnostnej udalosti na šmrncu a lesku." Jasné, že to stále ma dostatočnú kvalitu, avšak prvý raz to postráda nejaké hlbšie príbehy a celé sa to skôr zvrháva na Calvinove múdra, ktoré niektoré stoja za to, ale niekedy už ich sype akosi na silu a posúva ich až do prílišnej absurdnosti. Táto časť je akoby celá sústredená na neho a Hobbes Filozof troška ustupuje do pozadia, hlavne jeho myšlienky a tiež ubudlo vedľajších postáv. Veď sa tu ani nemihla napríklad Róza, čo je moja top postava. Ale tak stále to baví. Máme tu trošku sociológie. Calvin: "Správny kompromis sa pozná tak, že sú všetci naštvaní." Troška dišputy o avantgarde medzi oboma filozofmi. "Moja najnovšia snehová skulptura. - Kde? - Tu všade. - Veď si nič nespravil. - Správne. Výtvarné umenie je mŕtve! Už nie je čo povedať. Štýly sa vyčerpali a významy stratili zmysel. Umenie prišlo o cieľ. Ostal iba produktový marketing. Táákeže. Ja túto krajinu prosto podpíšem. Môžeš ju mať za milión dolárov. - Je mi ľúto, nejde mi k nábytku. - Pre avantgardného umelca je hlavný problém zistiť, kto hrá divadlo na koho." A nakoniec postreh o evolúcii. Calvin: "Hej, veríš v evolúciu?" Hobbes: "Nie." Calvin: Ty si nemyslíš, že sa ľudia vyvinuli z opíc?" Hobbes: "Najprv by som musel vidieť rozdiel."... celý text

Versus 2012, Antonín Tesař

Možno som zbytočne čakal viac a hlavne som sa pustil do niečoho, čomu nechápem. Tento druh komiksu nie je asi moc pre mňa, i keď čierno v ňom mám rád. Nalákali ma tí statoční satanisti a to vlastne bola svetlá chvíľka tejto knižky. Prvé dve poviedky mali dobrý nápad, pár dobrých vypiplaných detailov, svetlých chvíľok a originálnych drobností. Jirka Lábus versus starý prasácky démon. Tá druhá poviedka o starom Marvanovi, či má tretí náboj bola najlepšia a jediná, čo ma poriadne bavila, či už príbehovo, aj pár dekadentnými momentmi. Avšak ostatné tri išli kvalitou i nápadom rapídne dole a vôbec ma to nebavilo a nič mi to nehovorilo. Ja viem, že určite tam bolo plno skrytých odkazov a popkultúrnych hračiek a bla bla, ktoré som zaiste nepochopil, bla bla. Ja viem, že som kultúrny barbar, ale ako celok mi to neprišlo zábavné a asi ani originálne. Vtipné už vôbec nie.... celý text

Útek z Berlína 2000, Gerhard Seyfried

Príbeh nebol nejako extra silný, to som ani nečakal. Nebolo to ani nijako výnimočné a je to hlavne zachytený duch tej dobe v Berlíne. Čo by som vyzdvihol a čo ma pobavilo, tie niektoré neskutočne vypiplané a trefné detaily. Názorná ukážka na strane 14, kde je obchod a cestovná kancelária a hore sa šupe omietka a pod ňou nápis nsdap. To je tak totálne peklo, a celý ten komiks si robí srandu zo svojej minulosti a nie je preň nič tabu. Boli v Rusku, smer exotická destinácia Norilsk a po nejakých tých peripetiách stratili sa. Ako pôjdeme domov? Ako naši fotri, pešo a fotka vojaka wehrmachtu ako kráča v snehu. Ako celok to nejako nebolo oslnivé, ale tie pikantné narážky na minulosť sú silným korením tohto sympatického dielka.... celý text

Jeden neví, kam dřív skočit 2013, Bill Watterson

Osmička. „K čomu ten dáždnik a batôžtek? – Moje heslo je vždy pripravený. – Pripravený na čo? – Jeden nikdy nevie. Mám tu kušu, päť komiksov, žuvačky, kľúč na matice, knižku o hmyzu, mapu Montany, gumu a kameň. – Tyjo, podobnú súpravu by mali nosiť všetci. – Dáždik hrá zároveň úlohu padáku.“ Stále je to super, ale asi prvý raz chýbala Róza. Bez Rózy to nie je úplne ono. Tiež je to viac monotematické, teda menej Zuzky, vagabunda Moa, i dinosaurov. Zato dosť filozofie a múdrostí, ale tie najlepšie sú ako vždy od Majstra filozofie Hobbesa. No... ku konci sa to troška začína opakovať, ale stále je to úžasný komiks plný neuveriteľných príbehov. Calvin: „Nenávidím chodenie do školy. Radšej by som bol tiger. Tigre nemusia nič.“ Hobbes: „HEJ!“ K loveniu rýchlo bežiacej zveri potrebuješ hodne fyziky. Rýchlosť, príťažlivosť, zákony pohybu. A to množstvo biológie, čo musíme poznať... Navyše to všetko musí mať umeleckú hodnotu a tak ďalej!“ Calvin: „Páni. Ja som netušil, že vraždenie koristi sa tak moc upiera o humanitné vedy.“ Hobbes: „Moja dizertačná práca o etike bola veľmi vysoko hodnotená.“... celý text

Oprásgy slovenckej historje – Nádorná enciglopédia 2018, Jaz

Niečo som počul o tomto komikse, akosi som sa k nemu dostal a veľké prekvapenie. Čakal som všeličo, dostal som luxusné inferno. Alternatívne vyrozprávanie slovenských dejín a po prečítaní som pochopil, že pravda je tu. Kde sa hrabú oficiálni akademici a ich výklad dejín. „Rimaňja námtu robia grafiti!“ Totálne ma dostali príhody Cyrila a Metoda, ako sa im chcelo k nám, famózny líščí chvost, ale keď sme sa dostali k Jurajovi Thurzovi, ako vyriešil miznutie panien, to už bol solídny hardcore. Celé to bolo tak perfektne robené, tie šialené nápady, súvislosti, a to obrovské množstvo poloskrytých a vtipných detailov. No, autor vie a očividne má naštudované. A tiež očividne bol vo (Valaskej) Dubovej (sorry, ale ten plagát "poľské stravné lístky neberieme" či "Užej to dozť vižraté", to už bolo aj na mňa moc, fakt famózne). Zakončím jedným z jeho najväčších múdrostí, o Štefánikovi: „Bol tieš vážnivý hvezdár a porozovanie nedoziahnuteľnýhc svätov asi zpôsobilo, žemu neprižla ako úplná blbozť, žebi Češi a Slopáci mali vlaztný štád.“... celý text

Útok vyšinutých zmutovaných zabijáckých obludných sněhuláků 2012, Bill Watterson

Sedmička. Calvin: "Čo myslíš, Hobbes? Vypovedajú o našej mravnej vyspelosti skôr naše skutky, alebo to, čo máme v srdci?" Hobbes: "Podľa mňa tie skutky vyjadrujú to, čo máme v srdci." Tentoraz veľmi vydarená kniha, ktorá troška presahuje predchádzajúce tým, že z Hobbesa sa stal filozof. Niežeby predtým nebol, ale tu je to častejšie, hlbšie a výraznejšie. A hlavne tým často vytáča Calvina do nepríčetnosti. Calvin: "Toto presne neznášam. Toľko roboty! Prečo by som sa mal s tým drieť." Hobbes (originálne): "Kde líný je běhat a plížit se tiše, ten nakonec nemá kořist v břiše". Síce sa tu neobjaví Róza, zato výrazný priestor dostáva Zuzka: "Neviem, čo je cáknutejšie, či to, že sa biješ s plyšákom, alebo to, že prehrávaš." Čo si budeme vravieť, Calvinove predstavy naberajú výrazne šialené kontúry, snehuliaci "sněhulumpuláci" sú solídny des, podobne ako tigrie oči v tme a tiež stretávame jeho dobré ja. A to je tak výrazný protipól, že tie kontrasty nám mnoho objasnia. Čo si budeme hovoriť, táto kniha je hlboká studňa fantázie, filozofie a drobných príhod zo života jedného nenápadného a skromného chalana. Obluda pod posteľou: "Heej! Heej! Tiger! Ak toho chlapca strčíš k nám pod posteľ, dáme ti lososa!" Hobbes: "A je ten losos čerstvý?" Obluda pod posteľou: "Moment, pozriem sa... Hej, je čerstvý." Calvin: "Hobbes, nepočúvaj ich! NIE!"... celý text

Vědecký pokrok dělá „žbuch“ 2012, Bill Watterson

Šestka. Calvin filozofuje: „Niekedy ma napadá, či najpresvedčivejším dôkazom toho, že inde vo vesmíre existujú inteligentné bytosti, nie je to, že nás zatiaľ žiadna nekontaktovala.“ Máme tu všetko. Megamana, dinosaury, cestovanie vesmírom, stroj času, ale hlavne Zuzku a Rosalyn. Niektoré Calvinove fantázie išli už pekne od absurdna, ale to je len dobre. Naopak, máme tu aj city a priateľstvo, a hlavne nehu s jeho nerozlučným tigrím parťákom. Táto časť dosť viac rozvíja a približuje čarovný a originálny svet Calvina a Hobbesa. A na záver opäť niečo zo svojských filozofických myšlienok: „Dom s tigrom je iba dom, nikdy domov.“... celý text

Pomsta hlídaných 2011, Bill Watterson

Päťka. Calvin: "Zlá správa, mami. Dnes popoludní som predal dušu diablovi." Mama: "Hmm? Až dnes?" Táto séria pokračuje už v nastolenej línii a prináša skôr bežné starosti a vylomeniny Calvina a večného parťáka tigra Hobbesa. I keď môj najobľúbenejší stret medzi nimi dvoma a rovnako pekelnou Rosalyn je hlavnou témou knihy, je na škodu, že je v tejto knihe stretom iba jediným. Stojí však za to. Ale boli tu aj podobne uletené a šialené príhody, ako Calvin cestou do školy robil zbierku hmyzu, alebo ako Zuzka musela do riaditeľne. A samozrejme nemôžu chýbať nejaké životné múdra. Hobbes: "Môžeš dostať tigra z džungle, ale nie džungľu z tigra." Calvin: "Mňa by skôr zaujímalo, ako dostať tigra späť do džungle."... celý text

To ráno, kdy si pro nás přišli... 2017, Janine di Giovanni

Strana 76. „Na začiatku to bolo o slobode a o ľudských právach, zbrane prišli až neskôr.“ Veľmi zvláštna kniha. Ale perfektne napísaná a skvelá. Je zrejme, že novinárka viac stráni opozícii a vláda v Sýrii jej nie je až tak po chuti, ale tak tí západní novinári boli zo začiatku všetci takí. Noty nepustili. Assad musí odísť, iná možnosť neexistuje. On však podporu mal a tak to ustál. Sýrska občianska vojna je jeden z najzložitejších a najneprehľadnejších konfliktov vôbec a tak hneď robiť unáhlené súdy bolo kontraproduktívne a západ sa dostal niekam, kam pôvodne určite nechcel. Na pochopenie konfliktu je výborný rozhovor z roku 2012 pre ČT s Evou Filipi, sýrskou veľvyslankyňou ČR, ktorá detailne popísala situácia a hlavne jasne povedala, také jednoduché to, ako si západ myslí, nebude. Kniha má však obrovský prínos. Popisuje aktivitu demokratov spočiatku revolty, áno, určite to mnohí mysleli spočiatku dobre, demokracia, mier, práva, sloboda, avšak prevalcovali ich radikáli. Tiež si nerobím ilúzie o režime a nasadení tajných. Tie popisy zatýkania a mučenia boli dosť brutálne. Ale zasa robiť z každého vládneho vojaka zabijaka, tiež nie je namieste. Autorka, sa mi páči, dáva priestor obom stranám. Pri bojoch v Homse dokonca chodila s vládnymi vojskami. Tie pasáže boli najzaujímavejšie. Strana 112. „Vojáci v jednotke u Bab al-Seba boli veľmi mladí – bolo poznať, že sú to čerství rekrúti. Starších dôstojníkov medzi nimi bolo iba pár. Boli veľmi unavení, ale aj tak ku mne boli nezvyčajne zdvorilí. Neboli to žiadni macho chlapi, ktorých som si predstavovala. Boli to ešte deti.“ Taktiež na tej strane. „Ministerstvo informácií poslalo „dozorkyňu“, ktorá na mňa mala dávať pozor. Šaze bolo asi tridsať. Bola veľmi statočná, otvorená a zapálene podporovala Assada. Nemusela so mnou až do prednej línie, ale chcela vedieť, ako to je pre „ich chlapcov“ vyzerá. Mala zmysel pre humor. „Nabudúce si neberte ružový šátok,“ poradila mi, „ostreľovači vás môžu vidieť.““ Jednotlivé kapitoly sa venovali jednotlivým miestam. Spočiatku sa nihilisticky opisoval Damašk, lebo bolo ticho pred búrkou a atentát z júla 2012 na vládnych predstaviteľov dal všetko do pohybu. Famózna bola kapitola o Malúle. Je to kresťanské mesto, kde sa hovorí Ježišovým jazykom a ktoré bolo na strane Assada, ako vlastne väčšina kresťanov. Neskôr ho postihlo kruté dobytie rebelmi, vlastne už radikálmi, až nakoniec ho vláda oslobodila naspäť. Tiež boli zaujímavé jej postrehy, ako sa časom opozícia radikalizovala čím viac a ako sa konflikt zamotával. Dnes sa to všetko číta zvláštne, lebo medzi riadkami bolo cítiť obavy, že ako to dopadne, ale dobré to nebude. Vláda to nakoniec ustála, mier sa pomaly vracia a krajina sa postupne spamätáva a rastie. Nie som zástanca revolúcií, pretože aj keď tie myšlienky sú na papieri krásne, zväčša to končí množstvom mŕtvych. Každopádne mimoriadne zaujímavá kniha od niekoho, kto tam v tých ťažkých časoch skutočne bol.... celý text

Poděsové z jiný planety 2011, Bill Watterson

Štvorka. „Tatí! Tatí! Kde máš zbrane? Vytiahni magnum! – Ja žiadne zbrane nemám. Čo sa deje? – Prišla Rosalyn! A nechce ísť preč! Preboha, prečo nemáš pištoľ? – Ideme s mamou do reštaurácie. Rosalyn ťa prišla strážiť. – Čo si zabudol? Dopoludnia som ti to hovorila. Ty vôbec nedávaš pozor. Preto nikdy nevieš, čo sa deje. – A čo drevený kolík a palice? Máme aspoň to?“ Príbehy s Rosalyn sú tie najlepšie, škoda, že ich v tomto diely bolo pomenej. Tentoraz sa vydáme na Mars a skúmame, či je tam iná civilizácia. Videli by sme to aj my, keby si Hobbes nezabudol foťák. Priznám sa, že tieto výlety do vesmíru ma až tak neberú. Avšak viac sa dozvedáme o hlbinách duše Hobbesa a o tajomstvách života tigrov. No a návšteva ZOO bola totálny luxus. „Aha, pozrite čo robí tamten opičiak! A pokojne na verejnosti! Haha! To je humus! Ako to, že ja toto robiť nesmiem?!“... celý text

Vzhůru na Yukon! 2010, Bill Watterson

Trojka. „Dočet jsem se, že holky jsou z cukru a koření a pláče a zlobení... Zatímco kluci jsou z prutú a provázkú a ze psích ocásku. – A z čeho jsou pak tygři? – Ze sarančat , vážek a hádkú a ze zakousnutých malejch spratkú.“ Tretia kniha zatiaľ top. Perfektne sa všetko vybrúsilo, začalo sa dbať aj na príbeh, tentoraz sa vypravíme na Yukon (ako sa to vezme) a nesmieme zabudnúť ani na pekelnú Rosalyn či peripetie so Zuzkou. Ono je to tak zvláštny komiks, až moc reálny, detskými očami vykreslený svet, ako vlastne fakt funguje a človek si často kladie otázky, čo vlastne sa pri komiksoch viac menej nestáva. Ono toto je komiks fakt na úrovni, priam umelecký, prepracovaný a hlavne nápaditý. Uznanie pred autorom a jeho zmyslom pre humor a cit pre nápad. „Ukáž, čo si nakreslila na výtvarku, Zuzka. Hmm, úhľadná domácka scéna. Domček so záhradkou, kvietky. Typické ženské. Dievčatá myslia mizerne a zaujímajú ich iba trápne detaily. To chalani majú iný rozmach! Myslia na veľké činy! Žiadny div, že muži menia svet! – Fakt? A čo ty si nakreslil? – Letku Bé jedničiek ako hádžu atómovky na New York.“... celý text

Pod postelí něco slintá 2010, Bill Watterson

Dvojka. Calvin: „Prečo by mala mať ďalšie dieťa? Má už MŇA?“ Hobbes: „Áno, človek by povedal, že už dostala za vyučenú.“ Pokračovanie príbehov dieťaťa s tigrom, obsahovo to je širšie, filozofia komiksu aj samotné príbehy a charaktery sa rozširujú. Strašne dobrý nápad urobiť komiks o pekelnom dieťati, s ktorým ako tak vychádza jediný kamarát tiger a baví to aj dospelých, lebo ono to je až moc o svete všeobecne. Oco číta Clavinovu rozprávku: „V chalúpke uvidela tri misky s ovsenou kašou. Veľkú misku, strednú misku a malú misku. Práve chcela kašu ochutnať, keď sa domov vrátili tri tigre. Tí hneď naporciovali zlatovlásku na veľké, stredné a malé kusy a tie si potom namáčali do kaše a... Calvin, toto nebudem čítať ďalej! Je to nechutnosť!!“ Calvin: „Ani sa nepozrel na naše ilustrácie.“ Hobbes: „Áno. A ja teraz mám hlad.“ Chvíľami riadny úlet.... celý text

Calvin a Hobbes 2009, Bill Watterson

„Ahoj chrobáčik, to som ja. Áno, strážim. Jedného chalana u nás v ulici. Hej, jasne, tu malú obludu... Hmm? No, zatiaľ bez problémov.“ Prvá kniha nás zhruba zoznamuje s malou atómovou náložou energie a výmyslov a s jeho najlepším kamarátom tigrom Hobbesom. Asi najlepšie momenty sú s tou dievčinou, čo ho stráži a peklo bolo u riaditeľa. Fakt zábavný komiks. „Ahoj Calvin. Čo je, strčil si hlavu do mixéru? Ale každopádne je to zlepšenie.“ Zuzka rules.... celý text

Démon chlast II. - Nalej, hrozí absťák...! 2019, Johny Peťko (p)

Po prečítaní druhého dielu som si pozrel nejaké rozhovory s autorom a tam hovorí dobre. Možno až moc dobre. A pravé to je škoda, že to čo hovorí na prednáškach viac nepretavil do knihy. Mám pocit, že skoro vôbec. V knihe sa dočítam iba ako naháňal baby, ako baby pretiahoval a ako s babami pil. Pre človeka, čo sa snaží prestať piť to moc nedáva. Opakujem, ako pri prvom diely, píšem to ako niekto, kto si tým peklom prešiel, tak nemám pocit, že by sa človek dočítal, čo ho čaká, alebo čím si prechádza, ale iba to, že keď sa nalejete, tak skončíte v posteli s nejako cudzou babou. Aj to sa stáva, ale ja si pamätám skôr iné veci. Asi aj autor si ich prežil, ale nepíše o nich a práve možno tie by ľudí prinútili sa zamyslieť, či je to pitie fajn. Napríklad, že keď zvraciate krv, tak to ide ťažko umyť aj z kúpeľne, alebo ako ste si musel zahryznúť do duritky, aby ste sa napili, lebo ruky vypovedali poslušnosť. Tremor. Ťažký tremor. A to sú len také lightky na odľahčenie. Dvojka bola troška lepšie napísaná, ale skutočne ma zaujímali iba tie pasáže z psychiatrickej liečebne. Inak dosť som mal aj pocit z knihy, že akoby pomohli až hospitalizácie, blázninec a až vtedy človek sa rozhodne prestať. Ale to nemusí byť nutne pravda. Stačí povedať si dosť, je to zlé, návšteva lekára a ide to aj samo. Len človek musí chcieť. Dokonca sa to dá bez liečenia a chémie, sám so to tak mal. Kľúčové sú tri body. 1 . Uvedomiť si, pozor máme veľký problém. 2. Ako som sa tam dostal, tak aj sám sa z toho musím dostať. Čiže žiadne výhovorky na kamarátoch, krčmy, ťažký život. Môžem si za to iba sám. Lekári pomôžu, veľmi pomôžu, ale to rozhodnutie abstinovať je iba na mne a iba ja ho spravím a uskutočním. 3. Doživotná abstinencia. Žiadne ďalšie diskusie, žiadne možno raz jedno malé vychladené pivko. To je jed, hadí jed. Sám hovorím, že nie je ťažké nepiť, to dokáže kde kto, ale nepiť a zároveň zasa začať žiť, to je ťažké. Ale aj napriek výhradám k štýlu knihy, aspoň je dobré, že roznáša posolstvo, upozorňuje na obrovský problém v slovenskej spoločnosti a poukazuje, aký dokáže byť alkohol nebezpečný. V tomto mu fandím a je dobré, že sa na to dal.... celý text